Prečo Barónka? – možno si túto otázku položil už nejeden hosť pekného hotela v strede Rače a možno sa na to isté pýtajú aj návštevníci tradičných hodov či vinobrania, keď si všimnú názov jednej z račianskych ulíc. Pritom netušia, že jej dal meno ten dom na rohu, chátrajúci, zošúverený, s vytlčenými oblokmi a rozpadávajúcou sa strechou. A pritom – bolo by o čom hovoriť...
Hľa, pálffyovský erb nad jeho priečelím - nájdete ho aj na hlavnom kríži na cintoríne i v Kostole sv. Filipa a Jakuba na jednom z bočných oltárov, i na krypte pred sanktuáriom, kde je pochovaná aj jedna z bavorských princezien, dcéra bavorského kurfista Karola VII (kráľa Čiech 1741 – 1745) Mária Jozefína, grófka z Hohenfelsu.
Poďme teda späť o pár storočí a zastavme sa v r. 1635. Vtedy totiž získal devínske panstvo a spolu s ním aj Raču gróf P. Pálfi z Erdődu. (Vlastníctvo pozemkov pre malackú líniu pálfiovského rodu pretrvávalo až do prvej čsl. pozemkovej reformy).
Do dejín Rače vstúpilo viacero známych šľachtických rodov – Marcholf, Bátori, Keglevič, Kolonich, Pálfi... A každý sa nejakým spôsobom zapísal do života jej obyvateľov. Kým gróf Siegfried Kolonich, rytier Zlatej ostrohy a poradca kráľa Maximilána I, mal zásluhu na rozvoji evanjelickej cirkvi v obci, rod Pálfiovcov prispel ku katolíckym tradíciám, ale aj k udržaniu a rozvoju vinohradníckej profilácie Rače. Veď už k 1.1.1666 uzavierajú poddaní z Rače so svojím zemepánom zmluvu, že dávky a roboty, stanovené urbárom, smú vyplácať v peniazoch. Tým získali možnosť v lete odísť za prácou do žatvy na Žitný ostrov a vrátiť sa odtiaľ s dobrým zárobkom práve k oberačkám. Tak im zostávalo viac prostriedkov na obživu rodiny.
Škoda, že sa nezachoval archív mestečka Rače a my môžeme len z ojedinelých písomných prameňov rekonštruovať tie dávne časy. Napríklad to, že sa formuly prísah račianskych obecných hodnostárov odlišovali od bratislavských, ale i vajnorských a lamačských. V Rači skladali prísahu: richtári, prísažní, vinohradnícky hospodár, vinár, obecní hospodári aj obecný sluha (kišbír), t.j. sluha, bubeník a strážca v jednej osobe. Býval i obecný šenkár a mäsiar, ale do obecnej rady nepatrili farár a učiteľ. Obecné písomnosti sa potvrdzovali obecnou pečaťou.
Už z r. 1558 sa zachoval obraz malej pečate so siglami „WS“ a skríženým kopáčom a motykou pod nimi. Erb Rače na pečatidle z r. 1605 svojimi výtvarnými prvkami nápadne pripomína erb grófskeho rodu Keglevičovcov.
Ale vráťme sa späť k Pálfiovcom. Gróf Mikuláš Pálffy, cisársky palatín, zabezpečil kvalitným račianskym vínam cestu na trh do Rakúska a Sliezska aj na stôl osvieteneckej panovníčky Márie Terézie. Táto r.1767 prijala z príležitosti svojich 50. narodenín delegáciu Račanov, vedenú farárom Pavlom Radočánim. Vínu, ktoré jej darovali, udelila donačnou listinou výsadné právo a tým založila tradíciu račianskej Frankovky. Pálfiovci aj po vydaní nového urbára (1768) prenajímali mestečku Rači právo čapovať víno nielen v období, stanovenom urbárom, ale aj v ostatnú časť roka.
V čase urbárskej regulácie, nariadenej Máriou Teréziou, bola Rača najväčšou z obcí, patriacich dnes k Bratislave. Mala 229 poddanských domov, žilo v nej aj niekoľko šľachtických rodín. Okrem vinohradov patrilo k mestečku aj cca 80 ha lúk.
A čo Barónka? Vieme, že v tejto barokovej budove z polovice 18. storočia priechodového typu bývala v 19. storočí rodina baróna Karola Néveryho de Neverics. V dostupných písomných prameňoch sa môžeme dočítať, že tento barón poskytol bezúročnú pôžičku 1 000 zlatých na opravu račianskej katolíckej školy po ničivom požiari v roku 1862. Na račianskom cintoríne dodnes pripomínajú Néveryovcov dva pomníky z poslednej tretiny 19. storočia. Na jednom z nich čítame zápis: „Tu odpočíva Vilma Névery, barónka, potešenie a utrpenie zároveň – narodená 28. decembra 1849 zomrela 21. septembra 1855“. Na pomníku je vyobrazený had, lebo dievčatko umrelo po uštipnutí hadom. V roku 1888 spočinula vedľa svojej milovanej dcérenky aj jej matka Vilma, rod. Frides. Podľa farskej kroniky barónka Vilma Névery venovala kostolu v r. 1875 luster a v r. 1877 pánu farárovi M. Alsterovi nový omšový misál, v Rači bola uznávaná pre svoju dobročinnosť a zbožnosť.
Ale prečo zostal na dome pálffyovský erb? Kde hľadať stopy po rode Néveryovcov? Prečo stihol budovu a pri nej aj malý, ale krásny romantický park taký krutý osud? Stálo by zato nájsť odpovede na tieto otázky skôr, ako z celej Barónky zostanú len smutné ruiny.
A čo Barónka? Vieme, že v tejto barokovej budove z polovice 18. storočia priechodového typu bývala v 19. storočí rodina baróna Karola Néveryho de Neverics. V dostupných písomných prameňoch sa môžeme dočítať, že tento barón poskytol bezúročnú pôžičku 1 000 zlatých na opravu račianskej katolíckej školy po ničivom požiari v roku 1862. Na račianskom cintoríne dodnes pripomínajú Néveryovcov dva pomníky z poslednej tretiny 19. storočia. Na jednom z nich čítame zápis: „Tu odpočíva Vilma Névery, barónka, potešenie a utrpenie zároveň – narodená 28. decembra 1849 zomrela 21. septembra 1855“. Na pomníku je vyobrazený had, lebo dievčatko umrelo po uštipnutí hadom. V roku 1888 spočinula vedľa svojej milovanej dcérenky aj jej matka Vilma, rod. Frides. Podľa farskej kroniky barónka Vilma Névery venovala kostolu v r. 1875 luster a v r. 1877 pánu farárovi M. Alsterovi nový omšový misál, v Rači bola uznávaná pre svoju dobročinnosť a zbožnosť.
Ale prečo zostal na dome pálffyovský erb? Kde hľadať stopy po rode Néveryovcov? Prečo stihol budovu a pri nej aj malý, ale krásny romantický park taký krutý osud? Stálo by zato nájsť odpovede na tieto otázky skôr, ako z celej Barónky zostanú len smutné ruiny.
Použitá literatúra:
P.Dvořák: Zlatá kniha Bratislavy, 1995
J.Tibenský: Dejiny Slovenska Slovom i obrazom
J. Podolák: Rača, 1989
Ľ. Havlovič: Rača, 2002
0 komentárov:
Zverejnenie komentára