Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
Boli roky, keď sme s manželom v sezóne chodievali na hríby. Cestovali sme vlakom z Bratislavy hlavnej stanice na Záhorie do Veľkých Levár.
Keď sme prišli na perón, vlak bol už prichystaný. Sadli sem si do posledného vozňa a sledovali sme náhliacich sa ľudí. Vychádzali z podchodu hore schodmi s košíkmi v ruke. Obsadili si miesta pri nás. Keď sme vystupovali v cieľovej stanici, jeden pred druhými sa predbiehali, aby boli medzi prvými v staničnom bufete. Objednali si kávu, Dubčekove slané rohlíky a pol deci na dlhú cestu. Potom sa roztratili po hore. Stáva sa, že v hore zablúdia a zrazu zistia, že sú sami. Nevedia, ktorou stranou majú ísť. Takto sa celá skupina ocitla v inej lokalite, niekoľko kilometrov od miesta, kde do hory vošla. Domov sa vracajú neskoro večer, unavení a znechutení. Niektorí majú hríbov do polovice košíka, iný plný košík. Na spiatočnej ceste sa znovu zastavia v staničnom bufete. Kupujú si chutné oškvarkové pagáče a pol deci na cestu domov.
Teraz do hory chodí môj manžel sám. Mám zdravotné problémy, ktoré mi nedovolia robiť tie dlhé kilometre. Musím sa s tým zmieriť.
Bol 1. november, sviatok Všetkých svätých. Hlavná hubárska sezóna skončila, ale nie pre tých skalných, medzi ktorých patrí aj môj manžel. Osmelil sa a povedal, že by ešte raz v tomto roku chcel ísť na hríby. Súhlasila som, nech má chlapec (83) radosť. Veď ešte na Luciu sme niekedy našli hríby, čomu ľudia nechceli veriť. Vráti sa o druhej poobede a ešte v pohode stihneme ísť na cintorín zapáliť kahance. Stretneme sa s rodinou a známymi. Večer je cintorín nádherný, blikajúce svetlá fascinujú. Osvetľujú koberce bohatých kytíc a vencov z kvetov. Pomodlíme sa a spomenieme si na tých, ktorí odišli a veľmi nám chýbajú.
Chystala som sa už od obeda, čo ak by prišiel skôr? Chcela som byť pripravená. Pred druhou hodinou zazvonil telefón. Volal manžel, z Trenčína. Oznámil mi, že sa mu stala nepríjemná záležitosť a domov príde neskôr. Keď vystúpil z vlaku na hlavnej stanici v Bratislave, prestúpil na pristavený vlak, ktorý mal zastaviť na Vinohradoch. Vždy tak robil. Tam by zbehol dolu schodmi, sadol by na prvú električku do Rače. Skráti si cestu cez celé mesto. Z Rače autobusom je za pár minút doma. Ale tentoraz sa prerátal.. Len čo nastúpil do vlaku prišiel sprievodca. Keď mu manžel podal preukážku, spýtal sa ho kam cestuje. Na Vinohrady, smelo odpovedal. Na Vinohrady? Tam ale nestojíme, prvá zastávka je v Trenčíne, toto je mimoriadny vlak. Zostal zaskočený. Veď je starý železničiar (dnes na dôchodku). Počas jeho vyše 40 ročnej služby u železnice nemal žiadnu nehodu. Ako vedúci pracovník mal dobré výsledky v práci s ľuďmi, rozumel doprave, bol za svoju prácu vyznamenaný a uznávaný. Toto sa mu nemalo stať, i keď v živote sa stáva všeličo. Jeho kolega, výpravca odišiel z práce domov v červenej čiapke, iný prišiel do práce v uniforme so sviatočným klobúkom. Náčelník stanice chodil 14 dní do práce v nepárnych topánkach.
Manžel v Trenčíne vystúpil a zistil, že najbližší vlak do Bratislavy ide o dve hodiny plus cestovná doba. Domov prišiel okolo šiestej. Keď sa objavil vo dverách, nemohla som sa mu pozerať do očí, nevedela som, či sa hnevať alebo smiať. Na cintorín som išla sama.
Na toto vyznanie som nedostala súhlas.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára