Dobroslava Luknárová: Slnko sa vzhliada v tisíckach zrkadiel, ale toto je iné –

Všimla som si ju celkom náhodou, keď som privierala okno v našom aute, lebo manžel pustil klímu. Čoskoro som zahliadla aj ďalšiu jej kamarátku na druhej strane cesty. A potom ešte niekoľko. Chveli sa od náporov vzduchu spôsobených uháňajúcimi autami. Keď som si uvedomila, že vyrástli zo stratených semienok celkom bez ľudskej pomoci, v nehostinnom prostredí, až mi hrdlo zovrelo od akéhosi vnútorného obdivu – buď pochválený život, všemocná matka – príroda!

Výpadovka,

na nej ostrovček –

Asfalt a betón –

neživá hmota

modernej doby

V škáročke malej

semienko slnečnice

počalo život nový.

A rastie, vzmáha sa,

húževnato

rozvíja kvet

slnku podobný

Uháňajú autá

okolo -

Len občas sa

oko cestujúcich

zastaví

na tom živom

diele prírody

Výpadovka,

na nej ostrovček -

Byľ sa vo vetre chveje

Však žltá hlávka

slnečnice

len kvitne,

len sa smeje...

Veršíky spred dvoch rokov – a opäť platia. Pod mostom, tesne pred Gaštanovým hájikom, na ostrovčeku medzi cestou a električkovou traťou odkvitá, dozrieva statná slnečnica. Keď  občas cestujem do Bratislavy, vždy  vyzerám, či je ešte tam... letmý pozdrav... záblesk... tichá radosť.