Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.12.13
0
Moja sestra Anina, ako jej hovorím, odišla aj s tetou Máriou Svadbíkovou za akcie „Češi peši do Prahy“. Uvedené heslo razila Ľudová strana Hlinkova. 

Raz prišla s návrhom, že by rada navštívila našu matku v jej kaviarni na Víznerovej ulici, kde jej predtým pomáhala. Toto stretnutie som jej skutočne za spolupráce mojich priateľov pašerákov bezpečne zariadil.

Asi za dva mesiace ma znovu žiadala o spoločnú cestu na Slovensko za našou matkou. Uvedené akcie som vedel vždy perfektne pripraviť.

Z vlaku sme spoločne vystúpili a odišli sme smerom k pánovi staničnému Janečkovi, do jeho domu, kde sme počkali, až sa zotmie. Pri potôčiku, ktorý rozdeľoval našu republiku ČSR na dve krajiny, sme zistili nemilú vec. Bol rozliaty a kamene smerujúce na Slovensko nebolo vôbec vidieť.

Sestra okamžite našla riešenie, mala vysoké kozáčiky
a preniesla ma na chrbte so slovami:

„Takéhoto chrústika ako si ty preniesť tie tri-štyri metre pre mňa nič nie je.“

Kto mal väčšiu radosť, než naša matka v Bratislave, že nás znovu vidí. Nabalila nás, a preto cesta späť bola samý humor. Cesta späť už bola hladkou záležitosťou súrodeneckej dvojice, nakoľko Sudoměřický potok klesol do svojho pôvodného stavu. Ruka v ruke sme prešli do Protektorátu, ktorý sme spoločne nenávideli. A dnes po takmer 70 rokoch sa pri spomienke na túto udalosť z nášho života, spoločne vždy zasmejeme.

Podotýkam, že s mojou sestrou, dnes 85-ročnou, sme na seba počas celého života nemali jedno, jedno, jedno zlé slovo a máme sa radi stále, ako za mlada.

Súrodenci Anina a Milan Sedrama­čovci.







0 komentárov:

Zverejnenie komentára