Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.12.13
0
Pri mojich častých návštevách v Bazileji som spoznal veľa priateľov - emigrantov. 

Raz mi môj syn Tony predstavil jeho dobrú priateľku Hanku Kubičkovú z Třeboňa. Mala na mňa jednu prosbu. Bola dlhšie v Amerike a zakúpila tam pre brata computer. Momentálne je brat u nej, avšak vec sa bojí previesť, nakoľko otec je dekanom na fakulte a sestra predsedkyňa MNV Třeboň.

Po krátkom rozhovore som prisľúbil, že vec preveziem, nakoľko som s colníčkami vopred dojednaný. Netušil som však, že brat je pako a každý deň volá sestre, že kedy ten súdruh Sedro príde, nakoľko kolegovia netrpezlivo čakajú k nahliadnutiu na ten zázrak z Ameriky.

Lokomotíva smerovala vždy do Marchegu na kontrolu s rušňovodičom a sprievodcom. Ten sa po prezretí môjho pasu na mňa pozrel a okamžite hlásil na pohraničnú stanicu Devínska Nová Ves, že očakávaný sumec sedí sám v treťom kupé.

Nadporučík pohraničnej stráže vydal rozkaz, aby čata i so psovodom prišla obkolesiť vlakovú súpravu smerujúcu na pasovú a colnú kontrolu. Dokonca informoval aj tie dve colníčky, ktoré vedeli, kde sedím.

Po príchode súpravy na stanicu pozriem von oknom a skoro som zmeravel.

Mal som dojem, že v súprave sa nachádza zahraničný agent, alebo banda Jugošov. Keď však prišli do môjho kupé štyria pohraničníci, zobrali mi šesť kufrov a odniesli ich do colnej kancelárie, tak som pochopil, že prišli po mňa. Následne prišiel veliteľ v doprovode dvoch pohraničiarov a vyzval ma, aby som ich nasledoval.

Asi po hodine colníčky oznámili, že nič nenašli a v colnom prehlásení má osoba zaznamenaný holiaci strojček a množstvo športových plagátov zo zimnej olympiády.

Po vyše hodine sa dostavil veliteľ a stále mi kládol jednu otázku:
„Kde máte ten computer, ktorý vieme, že veziete?“
„Prosím Vás, ja mám tu jedno telefónne číslo, ja si ten hovor zaplatím, len mi dovoľte zavolať si.“
„Súhlasím, ale ukážte mi najprv to číslo.“
Podám mu ten papierik, v tom momente stál na druhej strane ako ja, brnkne mi po nose a z celého hrdla zakričí:
„Ty kokot! A vieš, kto má službu dnes na našej centrále?!“
„Samozrejme.“

Znovu telefonuje, že má zadržaného akéhosi Sedramača.
Nestačí to meno vysloviť a už dáva colníčkam a pohraničiarom rozkaz, aby mi odniesli kufre do tretieho kupáku.

Na druhý deň mi povedal K. Jelínek meno nadporučíka - bol to Jozef Hrouda.
Okamžite som mu zavolal a zablahoželal k dolapeniu veľkého sumca o výške 168 cm a váhe 60 kg.
Jeho rok výroby je rok 1921, teda sumec mal v tom období 67 rokov.







0 komentárov:

Zverejnenie komentára