Rada chodila Marka na zelinu až na Pánovu lúku. Nepomohli mamkine príkazy, ani reči žien, čo chodievali predávať do Prešporka na trh, o Prušákoch aj cisárskych, o tom, koľko ich zabitých pochovali na Kamzíku aj v Lamači, o tulákoch a vojenských zbehoch, čo muadé dzifča o veneček a možno aj o život pripravjá.
Marka sa iba zasmiala, hlavou pohodila – vraj tam hore krajšie rastie každý boží kvet, každá bylinka, od sunka, suníčka roste její živá sila a už sa, neposlušnica, berie medzírkou a potom krajom rúny k horným vinohradom.
Lesná cestička ju víta príjemným chládkom, horský chodník korenistou vôňou tlejúceho lanského lístia, tajomným šuchotom vysokánskych korún stromov, vtáčím spevom.
Vykračuje si Mariška strmým chodníkom, hlava čistá ako voda v studničke, srdce plné túžby. „Zeleňaj sa, zeleňaj, hora voňavá
kedy já len stretnem srccu šuhaja,
kedy já len nájdem své potešení ...“ nevie ako pokračovať. Slová sa v hrdle zasekli, iba nápev pesničky, jej ďalej šumí v hlave.
Veru, Mariška ešte nestretla mládenca, čo by jej padol do oka. Ani do oka, ani do srdca. Sama nevie, aký by sa jej páčil. Aj toť nedávno na muzike. Tancovala s jedným, druhým, ale srdce sa neozvalo. Ani jeden, jedinký raz.
Už je skoro hore, na svojej obľúbenej lúke, keď zrazu zapraská vedľa chodníka haluzina, ozve sa pritlmený chrapľavý hlas: „Dievča, neboj sa! Poď bližšie!“
Zobzerá sa, odkiaľ hlas vyšiel a už badá v kríkoch pololežať človeka. Mala by utiecť, ale ona stojí, dokonca podíde bližšie a rozhrnie kríky. Leží pod nimi vojak. Tvár má zarastenú a doškriabanú, asi od prútov a tŕnia, keď sa kríčím prebíjal, uniformu špinavú, nasiaknutú krvou, na nohách baganče. Jednu onucku stratil, druhá je celá od blata a krvi.
Marka stojí, nehýbe sa. Aj by ušla, pustila sa behom dolu chodníkom, ale nejde to. Pohľad na zúboženého vojaka ju drží na mieste.
- Nemáte, stvora božia, kúsok chleba? Týždeň som nejedol – popukané pery šemotia prosbu a ešte úpenlivejšie sú vojakove oči. Možno sivé, možno zelené, plné bolesti, zakalené horúčkou.
Čiahne Marka do vrecka a podá vojakovi buchtu – vzala ju mamke priamo z plecha – čerstvú, horúcu, so slivkovým lekvárom.
- Keby ešte vodu – zaprosí vojak a podáva dievčine prázdnu plechovú butilku v koženom púzdre.
- Prinesiem z potoka – povie Marka náhlivo a už sa briežkom spúšťa k potoku. Trikrát takto išla. Prvý raz, aby sa úbožiak napil a po dva razy, aby mu omyla krv z tváre aj z rany na nohe a na hrudi. Potom mu pomohla dostať sa ďalej a vyššie od chodníka. Pod hustým kríkom mu postlala zelené lôžko.
Keď sa vracala z Pánovej lúky s noškou zeliny, chudák vojak spal. Ani necítil, že ho jemná ruka pohladila po pleci a po vlasoch. Nepočul Markine náhlivé kroky, keď sa chodníkom ponáhľala k dedine. Vedela, že ju mamka budú hrešiť aj sa vyzvedať, prečo sa vracia tak neskoro. Vedela, že nebude môcť nikomu povedať, čo ju v hore stretlo.
A vedela, že tam zajtra opäť pôjde.
Chodila Marka, chodila skoro mesiac za svojím vojakom. Prinášala mu skromné jedlo, len aby mamka nezbadali, aj vo fľaške pol litra vína – vodnára, aj hojivú konskú masť na rany. Ba aj oblečenie mu priniesla – nech ho radšej za tuláka majú ako za rakúskeho vojaka, i keď už cisár pán ráčili podpísať s Prušákmiprímerie.
Práve ubehol mesiac, čo sa jej chudáčisko priplietol do cesty, keď ju čakalo v hore prekvapenie.
Keby nie oblečenie, čo mu sama priniesla, keby nie miesto a kolibka povyše, kde ju deň čo deň čakával, ani by neverila, že ten mládenec je jej vojak. Vlasy pristrihnuté, brada oholená, tvár čistá, už iba s veľkou chrastou na pravom líci pod okom.
Je to on? Zúbožený vojak, ktorého doteraz opatrovala?
- Neboj sa, Mariška, som to ja – prihovára sa a oči, možno sivé a možno zelené, pozerajú na ňu – prekvapenú – jasným a veselým pohľadom.
- Dal som sa do obrichtungu! Však už vládzem. Nebudem ťa bradou a neučesaný plašiť.
- Šak si ma neplašil. Čul ma plašíš –vraví Marka a cíti, ako jej červeň zalieva tvár. Zrazu sa hanbí fešného muadenca, celá je akási nesvoja.
- Rád by som domov. Mám po krk vojny, strachu o život, zabíjania. Lež takto nemôžem. Vyzerám ako žobrák, nie ako tovariš.
- Prinesiem ti nejaké šaty po tatkovi. Mamka ich stále opatrujú v jednej truhlici.
- A tatko?... asi som sa nemal pýtať...
- Umreli. Pred troma rokmi – z Mariškinho hlasu vanie zrazu smútok.
- To mi je ľúto, Mariška – v mládencových očiach vidí dievčina naozajstnú ľútosť a už sa necíti vedľa neho nesvoja. Zdá sa jej, že môže tomuto človeku dôverovať.
Lež, ak mu prinesie poriadne šaty, bude koniec. On určite odíde – iba táto jediná myšlienka vyzváňala Marke v hlave, keď sa náhlila domov. A cítila, ako ju veľmi, veľmi bolí srdce z toho poznania. Mala by sa tešiť, že sa vystrábil – veď sa aj teší. Ale je to smutné potešenie: Ako len bude zrazu bez neho?
Tak veru, prišlo Mariške, prišlo čakať. Týždeň, druhý, celý mesiac aj viac. Zbytočne sa náhlila známym chodníčkom, zbytočne sedávala celkom pri potoku na mieste, kde sa lúčili. Iba hora vedela o jej trápení.
Možno aj mamka, veď matere vždy vytušia, keď sa niektoré ich dieťa, aj keď dospelé, trápi.
- Marka moja, co ti je? Proč ti nechucí? Si jak uríknutá. Proč neideš za dzifčenci?
- Šak idem, mamko – vraví Mariška a aj sa berie z domu. Lenže nie za kamarátkami k Výhonu. Ona len medzírkou a potom krajom rúny pomedzi vinohrady do hory.
Bolo po obíračkách. Vinič ešte žiaril červeným a žltým lístím, ale bolo ho zo dňa na deň menej. Na kríkoch divých ruží sa bohato zabroneli šípky. Aspoň mala Mariška dôvod, prečo chodí po chotári. Vraj na šípky, ako Juranky a Vajnoráčky. Každý deň nazbierala za konvičku.
- Čo nesieš, Mariška – ozval sa za ňou hlas. Celá zdrevenela od úžasu. Bála sa otočiť. Nie preto, že by ju hlas vystrašil – spoznala by ho medzi všetkými hlasmi sveta. Bála sa obzrieť, aby to nebol iba prelud, iba prianie jej roztúženého srdca.
Objali ju mocné ruky, obrátili k sebe. Do tváre jej hľadia oči, možno sivé a možno zelené, najdrahšie oči na svete. Až sa jej kolená podlomili od toľkej radosti. Pery sa chvejú, do očí sa tlačia horúce slzy.
- Prišiel si, bože, prišiel! Už som neúfala – šepoce a objíma ho. Tuho, tuho, aby sa, preboha, nestratil, nezmizol z jej náručia.
- Ach, jaj – čudovala sa Markina mamka, keď si dcéra priviedla takto zrazu a tak na večer do domu pytača.
Čudovala sa, keď jej mladí povyprávali, ako sa v hore našli. A čudovala sa aj prosbe, či prijme do svojho domu statočné srdce a dve robotné ruky. Lebo Janek zbytočne meral cestu na Horniaky. V rodnej dedine nebolo preň roboty, v rodnom dome miesta. Dlho sa túlal na skusoch aj po tovarichoch, dlho šťastie vo svete skúšal. Už ho doma za mŕtveho mali. Na rodičovskom už šafáril jeho starší brat a v hámroch bolo robotných rúk viac ako roboty. Cudzo sa cítil v rodnom kraji. A naviac z hlavy mu neschádzal obraz jednej milej tváre a dotykov rúk, čo mu ani nie tak dávno prinavrátili život.
Rozhodol sa Janek pre nový kraj, novú robotu, novú rodinu – ak ho len prijmú, ak ho len Mariška nosí vo svojom srdci.
Veď čo treba chlapovi? Iba dobrá, verná žena a chuť do roboty.
A on jedno aj druhé práve v Račišdorfe našiel.
D. L.
Vybrané z knihy Vinohradnícke povesti,
Dobroslava Luknárová, Zuzana Kuglerová,
Vydavateľstvo MS, 2012
0 komentárov:
Zverejnenie komentára