Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

6.10.14
0
Mať tak fotoaparát s ďalekohľadom! To by bola paráda! A to by bola aj celkom iná fotka. Chcela som zachytiť ihličnan v náprotivnej záhrade, ale nie takto – bez detailov. Lebo práve o „detailoch“ bude reč.

Foto - autorka
Bolo sobotné popoludnie – ešte mokré od dopoludňajšieho trúsivého dažďa a hmly, preto sa mi namiesto záhradky ponúkala žehlička a kopec vypraného prádla. Ku žehličke som si naordinovala aj príjemného spoločníka – taliansky film s Marcellom Mastroiannim, ktorý bol v programe niektorého z televíznych kanálov. Žehlím a sledujem film, čudujem sa nad súčasnou podobou známeho herca – mrožie fúzy, okuliare s tmavým rámom, vráskavá tvár i ruky. Vžívam sa do osudu postavy, ktorú stvárňuje. Vtom – rýchly pohyb za naším oknom! Druhý, tretí – hotový nálet drobných vtáčích lietadielok.

Vari ešte lastovičky? Veď tie naše, čo koncom leta robili okolo domu hotové vtáčie manévre, už predsa odleteli?! Možno nejaké iné? Položím žehličku a idem k oknu – predsa si nenechám ujsť náhodné nezvyčajné divadlo! Skutočne – povetrie okolo nášho domu je plné vzruchu – až sa bojím, aby niektorý vtáčik – letáčik nenarazil do okenného skla. Lietajú, krúžia a postupne sa usádzajú na ihličnane oproti. A asi aj na našej rovnej streche? Neuveriteľne, koľko sa ich usadilo hlavne na vršiačiku smreka!!! Zrazu je celý ježatý!

Toto si musím odfotiť! – preblesklo mi hlavou a pobehnem do druhej izby po foťák.

Bože, kde sú? – nechce sa mi veriť, že ich niet. Kým som stihla prejsť s fotoaparátom k oknu obývačky – strom je prázdny. Iba vysoko na oblohe pozorujem obrovský roj drobných bodiek. Krúžia, víria sa – zmizli. Iste sú na druhej strane nášho domu! Aj som ich tam z druhej strany bytu uvidela – nervózny, pohybujúci sa mrak – ako keby niekto vyhodil do vzduchu makové zrnká a vietor sa s nimi pohráva – nepúšťa ich k zemi. Opäť preleteli ponad dom.

A opäť sedia – neverím, že celý roj na strome oproti. Ale to už otváram okno a mierim na ne zvedavým okom svojho fotoaparátu – cvak, cvak, a ešte cvak. Je mi ľúto, že si nevybrali niektorý z bližších stromov, alebo že nemám ja krídla, aby som podletela bližšie, alebo – aspoň ten ďalekohľad!!!

Zodvihli sa, počuť ich čivotanie – a či plieskanie neveľkých krídel? Opäť zhustli do „pomakovaného“ oblaku, zakrúžili a stratili sa v sivom vzdušnom priestore. Čakala som, či sa ešte vrátia, ale obloha zostávala prázdna.

-         Asi to boli škorce? – napadlo ma, lebo podľa tvaru chvosta, keď poletovali blízko nášho okna, mi bolo jasné, že to nie sú lastovičky. Teda tak, aj ony sa lúčia s naším krajom až do jari...

S pocitom jesennej nostalgie, ktorá ma prepadáva čoraz častejšie, som sa pobrala späť ku žehleniu aj filmu. Sledujem starca zo Sicílie, ktorý sa vybral za svojimi dospelými deťmi do rôznych miest Talianska, zdieľam s ním pocity rozčarovania. Kto má z jeho piatich detí naňho čas? Prečo je svet okolo neho – preplnený ľuďmi – taký chladno neosobný?! Práve ide po uliciach Ríma a zastaví sa v dave na jednom z námestí. Voľný priestor stredu námestia, kde stála voľakedy fontána, je plný drobných vtáčích telíčok. Keď sa kohosi pýta na vysvetlenie, prečo zabili ľudia toľko vtákov, dostane sa mu zvláštneho vysvetlenia – vraj to vtáky samy – padnú z oblohy a spôsobia si smrť. A nikto vraj nevie prečo... ešte sa to nepodarilo vyskúmať ...

Myseľ sa mi vracia o pár minút dozadu – k živým vtáčikom za oknami našej obývačky, ku tým živým „šištičkám“, čo na chvíľu okupovali smrek oproti, ku malým „nenažrancom“, ako ich prezývajú vinohradníci, záhradkári, roľníci, keď celým rojom spŕchnu na dozrievajúcu úrodu a, a, a – narobia sakramentskú škodu!!! Párkrát som zažila ich nálet v našej záhradke, keď sme si dopriali pár dní aj nocí na chatke v nej. Prilietali s prvými rannými lúčmi, rozospievali, rozčivotali nielen našu, ale aj všetky susedné záhrady – a skutočne: „Pekne krásne, dobrú chuť!“ Bol to fascinujúci pohľad aj posluch, ale potom som mu – ako správna gazdiná – urobila koniec. Podupkala som po verande, zbehla po schodíkoch, prebehla sa po chodníčkoch – a milé škorce, poďho preč! Kto by sa nechal takto vyrušovať pri raňajkách?! A kto by si nechal len tak oberať úrodu zo „svojej!“ záhrady?!

Napriek tomu – som radšej za živé vtáčiky. Za zákonitosti prírody, ktoré majú svoje – aj keď nami, ľuďmi, nie vždy dostatočne poznané a hlavne pochopené korene a príčiny. Utvrdila som sa v tomto svojom postoji aj ku škorcom, keď som si prečítala ich charakteristiku v encyklopédii. V prírode má všetko svoj rub aj líce. Bodaj by to platilo aj pre nás – ľudí.

Dopozerala som film, bolo mi z neho smutno. Dožehlila som – poukladala požehlené na miesto. A potom som sa spýtala fotoaparátu, čo a ako sa mu podarilo zachytiť. Škoda, že tak málo a nejasne! Tak som „zalovila“ na stránkach internetu – našťastie, tam je výpovedných fotografií vždy dosť.






Prevzaté z internetových stránok


0 komentárov:

Zverejnenie komentára