Ingrid Vanerková: Ochranár Huba a lesník Mičovský vedeli nájsť spoločnú reč

Ing. Ingrid Vanerková, rod. Takáčová

Narodila sa v roku 1964 v Rači a dodnes tu žije. Pracuje ako SZČO v oblasti poradenstva. Navštevovala MŠ na Kirovovej (dnes Alstrova); ZDŠ Čachtická v Rači; Gymnázium Hubeného v Krasňanoch. Popri zamestnaní v Zdravoprojekte Bratislava vyštudovala stavebnú fakultu SVŠT, odbor Ekonomika a riadenie stavebníctva. V rokoch 2011 až 2014 pracovala v stavebnej komisii miestneho zastupiteľstva v Rači ako členka-neposlankyňa. V roku 2012 sa na kandidátke OĽaNO uchádzala o mandát poslankyne NR SR. Poslanec NR SR Ján Mičovský si ju na roky 2012 až 2016 vybral za asistentku, o. i. pre jej znalosti reštitučných zákonov a pozemkového práva. Podieľala sa na tvorbe zákona o pozemkových spoločenstvách a na príprave protikorupčného zákona, spolupracovala s Mikulášom Hubom a inými poslancami NR SR a ich tímami. V roku 2013 sa stala členkou 15-členného výboru petície proti prehustenému projektu Račany Rosso v lokalite Huštekle a Táborky. V roku 2014 dostala dve ponuky uchádzať sa o mandát poslankyne miestneho zastupiteľstva v Rači. Ponuky z rodinných dôvodov neprijala, rozhodla sa uprednostniť opateru svojej v tom čase už ťažko chorej matky.

Od roku 2006 nezištne spolupracovala s pozemkovým spoločenstvom Urbár Rača, pozem. spol. Najprv ako členka, neskôr ako členka výboru. Od roku 2013 je predsedníčkou spoločenstva. Má dôveru členov, mnohých na základe plnej moci bezplatne zastupuje v reštitučnom konaní o prinavrátenie vlastníctva pozemkov voči povinnej osobe Villa Vino Rača, a. s.. Má výrazný podiel na vyriešení vleklých právnych problémov a geodetických nezrovnalostí, vďaka čomu začalo vlastnícke právo spoločenstva k lesnému urbáru prinášať vlastníkom výnosy. Pri riešení urbárskych záležitostí sa stretáva aj s inými formami pozemkového vlastníctva obyvateľov Rače a s problémami s nevysporiadanými pozemkami pod komunikáciami a v nezriadených záhradkárskych osadách, s nepovolenou výstavbou, osobitne v lokalitách pod lesom, a pod.. To ju v roku 2017 priviedlo k myšlienke spoluzaložiť neziskovú organizáciu Humno n. o. a k rozhodnutiu uchádzať sa v jesenných voľbách o mandát poslankyne miestneho zastupiteľstva.

Pochádza z rodiny silne zameranej na konanie v prospech farnosti i obce. Jej otec Rafael Takáč (1930-1999) bol posledným menovaným kostolným otcom vo farnosti Rača a dlhoročným členom stavebnej komisie pri MNV Rača, podieľal sa na obnovení činnosti MO Matice Slovenskej v Rači v roku 1969 a po roku 1989. Zo strany mamy Vilmy (1933-2014) je z rodiny Zuzákovcov, pekárov na dolnom konci. Rodina jej dala do života vieru v dobro a spravodlivosť, empatiu a sociálne cítenie, úctu k človeku a jeho odbornosti, zmysel pre otvorené a priame konanie, zásadovosť a pravdovravnosť. Je manželkou, matkou, krstnou matkou a šťastnou babičkou vnučky Alice.

• Aký je Tvoj vzťah k Rači? Čo pre Teba Rača znamená?

Tak odľahčene hovorím, že Rača je pre mňa hlavným mestom Bratislavy. Prežila som tu krásne detstvo, za ktoré ďakujem svojim rodičom. V Rači som sa spoznala i s manželom. Mám šťastie, že po mnohých prechodných bydliskách v rámci Bratislavy (počas prvých rokov sme sa sťahovali 7-krát) sme sa nakoniec usadili v Rači na sídlisku Barónka a posledných 20 rokov bývame v rodinnom dome na Prešovni – „dolnom konci“, kde som vyrastala.

• Ako vnímaš Raču 60. – 70. rokov z pohľadu dneška?

Vzhľadom na vek môžem porovnávať. Rača, ktorú si pamätám z detstva, už neexistuje. V žiadnej forme – hmotnej či nehmotnej. To je vývoj a to sa nedá zastaviť. Čo sa dá – to je, že sa dá ďalší vývoj ovplyvniť. Rača, ako si ju pamätám, to boli otvorené dvory a vzájomná úzka komunikácia ľudí.

Čo sa týka tej hmotnej stránky – pamätám, keď sa prvýkrát asfaltovali chodníky na našej ulici, keď cez námestie tiekol potok, keď stavali na niekdajších vinohradoch sídlisko Barónka I a II, keď bola Pažiť a nie Komisárky, keď boli Zahmence plné viniča a nie sídlisko Záhumenice. Pamätám, keď sa stavala výpadovka na Sv. Jur – bohužiaľ, odvtedy sa nepostavila žiadna nová cesta. Pamätám, keď si na Kopanice ľudia na chrbte vynášali všetko, čo potrebovali k obžive. Pamätám.....

• S čím si ako obyvateľka Rače spokojná?

So všetkým, čo zlepšilo a zlepšuje ľuďom život v Rači.

• A s čím nie?

Moja nespokojnosť pramení z poznania. Nepáči sa mi obľúbené hľadanie chýb na predchodcoch, ktoré sa desaťročia opakuje ako nejaká mantra. Nie som spokojná s výrazom Rače, ktorý máme po mnohých rokoch, keď sa už vlastne nie je na koho vyhovárať, lebo nám – aspoň teoreticky – nemá kto prikazovať, čo je správne. Všade sa hovorí o demokracii, no keď príde na lámanie chleba – počujeme, že to tak muselo – musí byť. Som nespokojná, že nebolo umožnené ustanoviť pravidlá a dodržiavať ich všetkými zúčastnenými v procesoch rozvoja. Nemám rada cudzie výrazy či múdrosti, no mnohé sú známejšie v origináloch. Je mi ľúto, že tí, čo mali a majú možnosť ovplyvniť výraz Rače, sa správajú podľa „Non omnia possumus omnes“ – Nie všetci môžeme všetko.

• Ako vnímaš novšie časti Rače?

Asi som poznamenaná znalosťou vlastníckych vzťahov a ich nedokonalou – zlou nápravou po roku 1989. V medzivojnovom období sa Rača – ešte ako samostatná obec Račištorf – rozvíjala formou zástavby rodinných domov (Kolónia, Pozotória, Mrázová kolónia). Je hodné si všimnúť šírku ulíc s priľahlými chodníkmi, ako rozmýšľali naši predkovia pred pomaly 100 rokmi, v čase keď ani nechyrovali o hustote pohybu áut na cestách. No predvídali. Mnohé z rodinných domov stoja na rozparcelovaných a odpredaných pôvodných urbárskych pasienkoch. Krasňany vyrástli v druhej polovici minulého storočia na pozemkoch pôvodne patriacich i do vlastníctva obyvateľov obce Rača. Staré Krasňany boli a sú jedným z najkrajších sídlisk s množstvom zelene, kde hustota obyvateľstva a komunikácii i áut boli primerané územiu, ktoré ich tvorilo. Problém nastal pri zahusťovaní a mohutnej rozvojovej výstavbe, bez budovania – rozvíjania cestnej infraštruktúry. Rendez vznikol ako železničné depo, kde boli vybudované bytovky pre železničiarov a patrí k najmenej rozvinutým častiam Rače. Rendez sa rozvíjal s rastom významu železnice, na rozvoj ktorej sa tiež vyvlastňovali súkromné role i pozemky urbárskeho pasienkového spoločenstva. Netransparentné nakladanie s pozemkovým vlastníctvom (realizácia pozemkových úprav a navracanie v rámci reštitúcii po roku 1989) v tejto lokalite komplikuje život obyvateľom i vlastníkom pozemkov. Po dobudovaní sídlisk Barónka I a II, pred výstavbou sídliska Záhumenice, plánovači minulého režimu vedeli, že bude treba riešiť cestné prepojenia a došlo k realizácii výpadovky, vtedy na Jur pri Bratislave. Kde sú posledných 20 rokov plánovači? Asi všetci zodpovední pristupovali k tejto téme tak ako náš starosta. Keď som ho pri nástupe na post starostu poprosila, aby medzi svoje priority zaradil i riešenie komunikácií, kvôli nárastu výstavby, odpoveď bola – keď nebudeme zahusťovať my, budú iní. Dnes, keď výstavba narastá a komunikácie sa neriešia, všetci kompetentní riešia, kde sa stala chyba. Nikto z nich si nechce priznať, že ku tomuto problému prispeli. Čím dlhšie bude tento stav trvať, tým ťažšie bude problém riešiť. Stavba na zlom základe nie je stabilná.

• Štyri roky si pracovala v NR SR ako asistentka poslanca Jána Mičovského (OĽaNO). Čo Ti táto pracovná skúsenosť dala? Čo vzala?

Krátko? Veľmi veľa. Dala. Život ma naučil, že i to zlé je na niečo dobré. Znamená to, že i sklamanie z ľudí, ktorí rozhodujú o našich osudoch, o fungovaní našej demokracie, ma poznačilo v tom pozitívnom zmysle. Síce som stratila ružové okuliare, no utvrdila som sa, že ešte je medzi nami veľmi veľa dobrých a poctivých ľudí. Ja o sebe tvrdím, že som šťastný človek – čo ma nezabije, to ma posilní. O mojom šéfovi Jánovi Mičovskom a poslancovi Mikulášovi Hubovi som od začiatku mohla tvrdiť a dodnes to tvrdím, že boli skutočne nezávislými osobnosťami. Podľa toho i konali. Dnes si obzvlášť spomínam na našu spoluprácu, keď ochranár Huba a lesník Mičovský vedeli nájsť spoločnú reč. Moja práca ma napĺňala. Ľudia, s ktorými som mala možnosť spolupracovať, verili a veria, že sa dá slušne a odborne riadiť a žiť. Pomoc druhým im bola prirodzená. Z profesionálneho aj osobného hľadiska to boli roky, na ktoré rada spomínam.

• Ľudia okolo Teba už dávnejšie vedia, že plánuješ uchádzať sa o mandát poslankyne. Bude to s podporou, či bez podpory OĽaNO a iných politických strán?

Nie. Už keď som išla na kandidátku OĽaNO, bolo to preto, že som bola – som – a budem nezávislá. I keď dnes je nezávislý už asi každý. Je to IN. Je veľmi populárne tváriť sa kresťansky ľavo-pravo-stredovo-liberálno-konzervatívne. Keď sa však hlbšie na to pozriem, aký je medzi nimi rozdiel? Žiaden. Pre mňa zlodej ostane vždy zlodejom a klamár klamárom. Málokto si uvedomuje, že politika znamená v preklade správa vecí verejných. Nie je to o ideológii, ale o spravovaní. Pre mňa je konzervativizmus úcta k tradíciám a hodnotám a liberalizmus o tolerancii, pochopení a rešpektovaní.

• Akej oblasti a akým témam sa v prípade zvolenia chceš venovať?
Čím chceš komunálnu politiku v Rači obohatiť? Čo v nej zmeniť?

Tomu, čomu sa venujem – transparentnosti v nakladaní s obecným majetkom. V Rači roky riešim problém s čiernymi i dočasnými stavbami, s prístupovými komunikáciami. Vlastníci pozemkov v Rači nemajú zabezpečené rovnoprávne postavenie v konaní pred úradom. Rada by som bola realistka, viem, čo zmôžem sama, a preto – pokúsim sa nájsť medzi zvolenými poslancami takých, ktorí budú taktiež za otvorenú – verejnú komunikáciu s občanmi, pokúsim sa o vytvorenie podmienok na zrovnoprávnenie občanov pred úradom. Vzhľadom na desaťročia dlhú prax v komunikácii s úradmi je mi na zaplakanie. Priblížiť realitu viac k spravodlivosti a otvorenosti.

• Ktorí súčasní miestni poslanci sú Ti hodnotami a postojmi blízki?

Z dôvodu, že nepoznám niektorých súčasných poslancov osobne, vyjadrím sa všeobecne – slušnosť, odbornosť, transparentnosť.

• Aký je Tvoj postoj k výstavbe v hlavnom meste? Aký v mestskej časti Rača?

Výstavba je chaotická. Ohybnosť predpisov podľa požiadaviek investorov spôsobila, že dnes máme prehustenú dopravu, málo parkovacích miest a nespokojných obyvateľov. Čím dlhšie tento stav trvá, tým horšie pre občanov. Rozvoj sa nedá zastaviť, výstavba bude určite napredovať, len konečne ju treba prispôsobiť i požiadavkám spoločnosti, nie iba investorom. Treba veľmi zvažovať ďalší odpredaj obecného majetku, na ktorom sa môže realizovať následná výstavba. Generácie našich predkov postupne budovali obecný majetok. Ten najprv prešiel do vlastníctva hlavného mesta SR, ktorého súčasťou sa Rača stala. Proces nakladania s majetkom či realizovanie výstavby vo verejnom priestore by mal byť sprístupnený širokej verejnosti. Vyhovárať sa na štát či na poslancov a pod. je zbabelosť.

• Od apríla 2017 vytrvalo kritizuješ predaj pozemkov pri Katolíckom kultúrnom dome. V čom vidíš podstatu problému? Akú máš predstavu o riešení?

Naši poslanci ako osoby, ktoré nás ako vlastníkov zastupujú, mali v apríli 2017 predložený materiál, na základe ktorého by v prípade predaja svojho majetku o tom ani neuvažovali. Nakoľko mi za 9 mesiacov snahy starostu o predaj pozemkov nebolo jasné, či ide o niekoho snahu uskutočniť predaj za každú cenu alebo o neúmyselné nezodpovedné nakladanie s majetkom, obrátila som sa so žiadosťou o odpoveď na starostu Rače. Z jeho odpovede vyplýva, že kľúč a teda i zodpovednosť za všetko, čo sa predá formou „osobitného zreteľa“ je na poslancoch a starosta je iba osoba, ktorá podpisuje ich rozhodnutia. Citujem z odpovede – starosta nie je oprávnený si urobiť vlastný úsudok o predaji. Pokiaľ má niekto záujem podrobne si prečítať už napísané, nájde to na www.racan.sk.

Riešenie? Moja odpoveď je jasná. Nepredávať. Vlastník administratívnej budovy nemal doteraz problém s nájomnou zmluvou. Miestny úrad uvádzal zavádzajúce informácie o zastavanosti pozemkov žiadateľom a okrem žiadosti o kúpu nepredložil žiaden argument, ktorým by zdôvodnil výhody predaja pre obec. Na druhej strane hodnota vlastníctva pozemkov v centrálnej časti Rače i vlastníctvo budovy KKD – kino Nádej, ktorú chce Miestny úrad, po skončení prenájmu, naďalej využívať pre vlastné účely, je dôvodom pre zachovanie vlastníctva pozemkov. Z dôvodu, že v rozpočte na aktuálny rok sa počíta i so sumou z predaja, nemala by byť realizovaná predrokovaná kúpa pozemkov v lokalite Rendez, ktorej vlastníkom je firma JADALU a ktoré patrili do pôvodnej majetkovej podstaty Pasienkového spoločenstva urbárnikov v Račišdorfe.

• Aké posolstvo a záväzok pre seba čítaš v odkaze svojich rodičov a ich generácie?

Nechcem nič idealizovať, vždy boli i takí i onakí ľudia. No prostredie, v ktorom som vyrastala, bolo poznačené svojou minulosťou a preto v ňom bolo silne cítiť rodinné puto, úctu k človeku i hodnotám, spolupatričnosť, pomoc a vieru. Moja mama bola veľmi citlivá, rodinne založená, poznačená ťažkým životným údelom. Otec bol hrdý, priamy, otvorený, od mladi musel ťažko pracovať. Rodičia vždy konali spolu, v dobrých i ťažkých chvíľach. Keď sa mám obzrieť dozadu, vidím ľudí, ktorí sa poznali po generácie. Rača bola dedina, kde sa každý s každým minimálne poznal. Ľudia boli poväčšine rodinne zviazaní aspoň „kmotrovstvom“ pri krste či birmovke. Tým, že v tom čase boli rodiny mnohodetné, tieto väzby boli viacnásobné. Pomerne silné boli i vzťahy susedské, dvory boli otvorené. Ľudia mali málo, ale vedeli sa podeliť, aj si pomôcť. Veľmi veľa urobili pre obnovu katolíckych kostolov a fary – a to hovorím o dobe, o ktorej sa dnes hovorí, že kto chodil do kostola, bol perzekvovaný. Hralo sa divadlo, chodilo sa na matičné zábavy, fungoval kostolný zbor (jeden rok som i ja spievala), podporovali sa rehoľné sestričky. Ľudia sa stretávali pri práci vo vinohradoch, cestou do práce aj z práce, na ulici boli lavičky, kde starší ľudia spolu vysedávali. Ľudia sa rozprávali. A ľudia sa zdravili.

• Akú Raču praješ ďalším generáciám Račanov? Kto vôbec je pre Teba Račan?

Raču, do ktorej sa budú radi vracať, lebo je ich domovom. Raču, ktorá nebude jedným veľkým sídliskom, za ktorým nebude vidieť človeka. Račan je pre mňa každý, kto chce v Rači žiť a pre Raču i niečo urobiť. Nie každý môže priložiť ruku k dielu, no každý si môže nájsť spôsob, ako prispieť svojou troškou „do mlyna“. Mnohokrát stačí prejavený záujem o problém, stotožnenie sa s faktom, že štát sme my, obecné je i naše. Je smutné, keď si volený zástupca (na akejkoľvek úrovni riadenia) či štátny úradník-zamestnanec neuvedomí, že i on môže byť raz na opačnej strane. Dnes je Rača počtom obyvateľov väčšia ako niektoré slovenské mestá, nie je možné, aby sa ľudia navzájom osobne poznali. No určite sa môžu vzájomne rešpektovať, vážiť si výsledky práce iných. Všetci Račania by mali vedieť, že i neoplotené vinice a lesy i pozemky pod mnohými cestami niekomu patria a mali by sa podľa toho správať.

• Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa Miro Ščibrany