Vieš...
k tomuto článku som sa dostal tak troška ako slepé kura k zrnu. Ale
tiež súhrnom okolností, ktorých som bol, či som, aktívnym účastníkom. Teda...
to kuriatko je pomyselné a vzťahuje sa na kombináciu divadelnej histórie
Rače a novovzniknutého divadla Endorfín, ktorý je, alebo chce byť, pokračovateľom
divadelnej tradície v starobylej Rači. Kuriatko sa vyliahlo na jeseň
minulého roku. Ale skúsme rozmotať klbko histórie. V Bratislave bolo postavené
ako prvé divadlo (drevené) v r. 1741 a vzniklo pri príležitosti
korunovácie Márie Terézie. Račania sa oneskorili so svojím „divadlom“ „iba“ o
cca 160 rokov.
Prvá
zachovaná fotografia je z r. 1905.
Z obdobia
medzi vojnami máme zachovaný rok 1922, keď bol aktívny „Spolok slovenského
robotníckeho divadla“ v Račištorfe u Končeka.
Ale
asi najväčšia erupcia divadelného života bola napodiv počas 2. svetovej vojny.
Možno to má súvis s postavením KKD (Katolícky kultúrny dom), ktorý
posvätili 14.9.1941. Javisko s „jamou pre orchester“ bolo v tej dobe
jedno z najmodernejších. Vraj tu boli rôzne ochotnícke spolky
a zámerom miestnej organizácie pri MS bolo združenie týchto spolkov do
jedného celku. Výsledkom bolo prvé divadelné predstavenie, ktorého premiéra
bola 10. mája 1942. Bola to Marína Havranová od Ivana Stodolu. Réžiu mali
kaplán Karol Cibra spolu s Ľudovítom Číkom (podľa záznamov). Scéna stála
12 000 korún slovenských a repríza sa konala 14. mája. Ďalšie reprízy nie
sú známe.
V tomto
roku (1942) je uvedená ešte jedna divadelná hra „Svedomie“ od Mila Urbana.
Rok 1943:
• 10.
a 17. január, premiéra Urbánkovho Škriatka, v réžii J. Čerňana.
• 16.
máj div. hra Petrolej od Jaroslava Antonína Míču, rež. J. Čerňan
• 19.
december Matka od J. Barč-Ivana, rež. J. Čerňan
Rok 1944:
• 5.
a 12. marec J. G. Tajovský, Ženský zákon
• 19.
marec „Združenie evanjelickej mládeže“ uvádza I. Stodolu „Keď jubilant plače“
• 10.
a 16. apríl div. hra Ekvinokcia od J. Vojnoviča.
Končí
2. svetová vojna, nastupuje nová éra. Na KKD je uvalená národná správa a kultúra
spomaľuje. Päťdesiate roky sú v znamení budovania krajších zajtrajškov. Aj
kultúra musí byť poplatná darebákom histórie. Myslím Stalina, Gottwalda a iných
„politikov“, ktorí sa skrývali za robotnícku triedu.
Rok 1952
– divadelný spolok uvádza spevohru podľa J. K. Tyla „Strakonický gajdoš“.
Pri
spevohrách a operetách účinkuje „Račiansky divadelný orchester“.
Rok 1953
– divadelná hra Petra Karvaša „Ľudia z našej ulice“.
Rok 1956 –
J. Hollý „Kubo“.
Rok 1958
– „Mamzelle Nitouche“ (slečna netýkavka) autor – Hevré.
Rok 1959
– žiacke predstavenie „Snehulienka“.
Nezávisle
na divadelnej činnosti pri KKD po r. 1945 nastupuje éra Rendezu, kde bola v r.
1918 postavená budova, ktorá sa neskôr stala útočiskom divadelných nadšencov.
Vzniká divadelný krúžok M. R. Štefánika. Nacvičujú divadelné hry, ktoré
mali slušné zázemie v kine Pionier.
Palárikovo
Dobrodružstvo pri obžinkoch, či Inkognito, Hollého Kubo, Urbánkov Kamenný
chodníček... v r. 1957 je založený divadelný súbor Lastovička. Kultúrny
život je v r. 1984 zastavený, labutia pieseň Lastovičky doznela zbúraním
budovy kina.
Viem,
že strohé opísanie a neúplný výpočet realizovaných inscenácii nezodpovedá hodinám
skúšok a odriekaní. Nejaké recenzie alebo zhodnotenie divadelných
predstavení sa žiaľ nezachovali.
A dostávame
sa do súčasnosti. S možno posledným račianskym hercom z povojnového obdobia
som sa stretol v „Divadle pre Vás“ pri Dimitrovke. V réžii Ľ. Pauloviča sme
robili „Predstavenie Hamleta v dedine Dolná Mrduša“ (autor Ivo Brešan) z juhoslovanského
vidieka. Ako posol dávnych vekov, zjavil sa Vojtech Cibulka, človek vtedy asi
70 ročný. Neviem, kto ho priviedol. Vraj pôsobil v „Štefánikovi“. Divadelná
sezóna 1988/89. Vojto tvrdil, že ho birmoval Andrej Hlinka. Bol krásnou
divadelnou postavou. Nemusel sa do ničoho nútiť. Ošľahaný vetrami a slnkom
račianskych vinohradov. Na postavu sedliaka ktorú predstavoval, nepotreboval
žiadnu úpravu. Keď sme hrali v Starej Pazove v Juhoslávii, domáci ho nechceli
pustiť do sály bez vstupenky, mysleli si, že je jeden z nich.
Ale
poďme k tomu račianskemu divadelnému kuriatku. Takéto pomenovanie azda
preto, lebo časť hercov v Endorfíne sa tvarovalo a učilo počas skúšok. A
začali zobkať informácie o javiskovej reči, pohybe v priestore, tempe,
rytme, intonácii, či mlčaní. A metodiku nácviku si, neviem akým spôsobom,
zobral Ľubo Paulovič. V minulosti som s ním realizoval tri inscenácie.
Takže môžem povedať, že sme sa poznali. Teda hovorím o veselohre od Antonína
Procházku „S tvojou dcérou nikdy“. Mám také tušenie, že autor sa inšpiroval (možno
čiastočne) Shakespearovou „Komédiou plnou omylov“.
Ešte
som skoro zabudol, vlastne ma k tomu novému divadlu v Rači nasmeroval
Mišo Drotován. Jeho divadelné pôsobenie spočíva v troška neskoršom čase.
Len tak, medzi rečou, spomenul, že hral divadlo vo Vajnoroch (r. 2013 Grobiani).
Inokedy, teda v r. 1976, som vo Vajnoroch hral aj ja. Michal ešte pôsobil v divadelných
predstaveniach pod hlavičkou „Gymnázia školských bratov“ – Moliérov Lakomec, 8.
div sveta, Vražda v katedrále... a i.
Asi
toto bol styčný bod, ktorý ma presvedčil, aby som skúsil ako-tak poradiť
mladému kuriatku. Endorfín má v repertoári rozprávku o Koníkovi
Janíkovi a tiež vystúpenie na račianskych hodoch, s pomyselným prepojením
Márie Terézie a račianskej frankovky. V štádiu záverečných skúšok je
už spomenutá Procházkova úsmevná veselohra o zmätkoch v súčasných
rodinách. Ich prvé vystúpenie je v septembri na súťaži v Tlmačoch.
Žiada
sa mi povedať ešte, a som dosť rozčarovaný, ak MÚ Rača berie za prenájom priestorov
na skúšky od divadelníkov, ktorí sú neziskoví a snažia sa pokračovať
v divadelnej tradícii Rače, nájomné vo výške cca 104 €/mesiac. História od
r. 1905! Akýkoľvek kultúrny počin, ktorým sa snaží skupina ľudí obohatiť
spolužitie Račanov, by mal byť ocenený vďakou, nie opačným poplatkom. Tie eurá,
ktoré by pomohli kúpiť šminky, či inú potrebnú rekvizitu, určite MÚ nevytrhnú
ekonomický trň z päty Rače. Navyše, keď sa zanietení skladajú na nájom
z vlastného vrecka.
Je
mi jasné, že každý začiatok je ťažký. Aspoň pomyselné „tfuj, tfuj, tfuj“ do
ďalšieho divadelného života tomuto kuriatku, ktoré zatiaľ iba troška bojazlivo
pípa na svet a ozobkáva aj slová neprajníkov. ... dúfajme, že raz kuriatku
narastú krídla sokola a zaletí za hranice Rače. Tá je zatiaľ známa hlavne
frankovkou. A obludnou výstavbou, ktorá má s kultúrou málo
spoločného.
Tak
dám aspoň jednu príhodu, na odľahčenie, z rusko-čínskej hranice: Dva
čínske tanky napadli ruský traktor. Traktor streľbu opätoval a po zničení
tankov odletel nevedno kam.
Želám vám
krásny deň
Alexander Marčan
Ľudovít Havlovič: RAČA - Z dejín a pamiatok obce
0 komentárov:
Zverejnenie komentára