Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

20.11.18
0
JAMA – KRÁĽOVSTVO ZMRZLINY

Bratislava má mnoho kúzelných miest dýchajúcich pokojom, kde vnútorne cítite, že vás vedia pritúliť, dodať vám pozitívnu energiu, bezpečie. Bratislavčania na úplnom začiatku 70-tych rokov 20. storočia s radostným úžasom zistili, že v srdci mesta, v nádhernom tenisovom areáli SLOVANA, v tieni večne šumiacich briez, je útulná, novo vytvorená zmrzlinová prevádzka, zaujímavo ponorená do jamového priestoru, kde sídlia na kamenných kockách stoly so stoličkami, aby ste si tam mohli v maximálnom pohodlí vychutnávať božskú jamovskú zmrzlinu.

S geniálnou myšlienkou zriadiť výrobu a predaj zmrzliny v tak prírodne poeticky ladenom areáli prišiel dlhoročný riaditeľ CLUB HOTELA SLOVAN pán Beľjajev. Ako schopný Impresário prezieravo vytušil, že nevyužité priestory z časti budovy centrálneho tenisového dvorca môžu byť príťažlivým obohatením hotelových služieb, ak sa mu podarí získať kvalitného výrobcu zmrzliny, ktorý si dokáže získať povesť jej jedinečnosťou chuti, nenapodobiteľnou originalitou, reprezentujúcu firemnú značku výrobcu.

Pán ŠTEFAN TIBAI bol tým vyvoleným, ktorého si vybral pán riaditeľ Beľjajev, aby vyrábal a riadil zmrzlinovú prevádzku v Jame ako súčasť Club hotela Slovan. Cukrársky majster Štefan Tibai, vtedy pracujúci v štátnom podniku ZDROJ, vždy sníval o podnikaní rodinného typu, túto vzácnu príležitosť bez váhania prijal, zamestnávajúc zároveň aj svoju manželku pani Janku, neskôr aj svojho otca pána Tibaia, ktorý nezištne vypomáhal pri výrobe zmrzliny. Posvätným základným pracovným MOTTOM rodinného tímu TIBAIOVCOV boli nasledovné princípy: zmrzlina musí vždy chutiť nielen pánovi zákazníkovi, ale najmä im samotným, do zmrzliny musia ísť vždy poctivo všetky požadované suroviny v predpísanom množstve a napokon zmrzlinu vyrábať tak svedomito a profesionálne, obrazne povedané, že by ste ju so stavovskou cťou ponúkli nielen najbližšej rodine na sviatočnom stole, ale rovnako aj v závodnej jedálni. Mladší junior Štefan Tibai, ktorý sa za cukrára vyučil v roku 1984, po absolvovaní vojenčiny okamžite posilnil svoj rodinný tím o svoju účasť. So svojím otcom definoval postupné vylepšovanie chuti zmrzliny ako prácu sochára, ktorý k výslednému tvaru sa tiež dopracuje cieľavedomými detailnými zásahmi svojich rúk, aby napokon vzniklo dielo, ktoré potom zaujme, poteší obdivovateľov tohto umenia.

Výroba zmrzliny, to bola poctivá drina, ktorá začínala denným varením základnej zmesi od rána 6:00 do 10:30, kde sa potom postupne vyrábali rôzne druhy zmrzliny pridaním konkrétnych surovín od čokolády, vanilky, jahôd, banánov, ich namrazovaním v točiacich sa strojoch, až po záverečné zručné vyťahovanie hodvábne jemne vypracovanej zmrzlinovej pochúťky, ktorá sa tak lahodne rozpúšťala na labužníckych jazýčkoch spokojných zákazníkov. Kolobeh výroby od žiadaných druhov trval od otvorenia prevádzky, čo bolo okrem voľného utorka od 13:00 do 19:00, kde často nebolo času nie sa najesť, ale problémom bolo aj dostať sa na WC. Po záverečnej, kde bolo najťažšie prehovoriť čakajúcich v rade, že zmrzlina je beznádejne vypredaná, bolo potrebné precízne umyť namrazovacie stroje plus príslušenstvo, umyť poháre, lyžičky, vydrhnúť podlahu celej prevádzky, zúčtovať tržbu a odovzdať ju do Club hotela. Čas vtedy zvyčajne ukazoval 21:30 s vedomím, že ďalší deň niekedy za úmorného tepla sálajúceho z už opotrebovaných namrazovacích strojov, bude ďalšou životnou skúškou, či zákazník aj zajtra ochutná zmrzlinu a povie to obvyklé: „Bože, tá Jamovská - Tibaiovská zmrzlina, to je pochúťka pre Bohov“. Rodinný tím neskôr doplnila mama pani Janky Tibaiovej p. Rovenská a neodmysliteľnou súčasťou tímu boli umývačky pohárov pani Vargová a neskôr teta pani Janky a vždy veselý a usmievavý skladník Vilko, bez ktorých by ten správny, plynulý pracovný chod bol absolútne nemysliteľný.

Jama sa stala oázou pokoja a labužníctva zmrzliny so svojím neopakovateľným pôvabom, s krehkými bielymi brezami povievajúcimi nad vami, chrániac vás pred úmorným letným teplom. Vytvárala upokojujúcu harmóniu, kde sa zamatová zmrzlina dala vychutnávať pri priateľských rozhovoroch, ženských klebietkach, parťáckych posedeniach. Jamovská Tibaiovská zmrzlina predstihla všetky očakávania riaditeľa Club hotela Slovan pána Beľjajeva, keď videl, aké doslova kultové zmrzlinové miesto sa stalo z Jamy, kde ľudia priam obetavo čakali vo vyše hodinových radoch, len aby mohli slastne vychutnávať Tibaiovskú zmrzlinu využívajúc pri tom celý tenisový areál Slovana, ktorý ponúkal neskonale krásne sedenia pri tenisových dvorcoch, obklopený vejármi stromov, spevom vtákov, kľudom vanúcim do vášho tela a duše. Celé rodiny si vypestovali svoj rituál a navštevovali takmer denne Jamu a pri zmrzline preberali, čo ich tešilo, trápilo, bolo treba vyriešiť, uvedomujúc si pri tom, že vďaka takto využitému voľnému času sa stretáva celá família.

Moja osobná skúsenosť s Jamou bola priam osudová. Mal som to šťastie, že otvorenie zmrzlinovej prevádzky som vystihol hneď v prvých dňoch otvorenia a navyše sa mi podarilo zoznámiť sa aj so vzácnymi ľuďmi rodiny Tibaiovcov, ktorých som postupne vnímal ako svojich blízkych príbuzných. Tibaiovská zmrzlina, návšteva Jamy, tenisového areálu Slovana sa stali pre mňa životným štýlom, vnútornou potrebou, bez ktorej som si život rannej mladosti nevedel a ani nechcel predstaviť. Kúpil som pre seba a pre svojich priateľov vlastné veľké zmrzlinové poháre, spolu sme sa zložili na primeranú finančnú hotovosť, akýsi účet, z ktorého nám vždy odpisovali naše denné veľké hodové porcie. Bratia Rasťo a Milan Kollárovci, Janko Janík, to boli parťáci, s ktorými sme po športovom trávení na našich drahých Zlatých pieskoch skončili vždy v podvečer v našom druhom domove – v Jame, kde sme si dali takzvaný neskorší obed, čo znamenalo u každého z nás 20 - 25 kopčekov zmrzliny. Oriešková, banánová, jahodová, to boli naše super jedničky, aj keď samozrejme aj iné druhy boli vynikajúce, ale naše maškrtné jazýčky si zvykli na tieto neodolateľné chute a väčšinou pani Janka Tibaiová nám už automaticky naporcovala bez našej objednávky do našich veľkých pohárov, kde sa zmestilo 10 porcií, čo predstavovalo ešte pravidelné repete a päť kopčekov do kornútku na smutnú večernú rozlúčku. Milovali sme tieto posvätné chvíle na lavičkách pri tenisovom kurte vychutnávajúc zmrzlinu, debatujúc od športu až po nežné stvorenia, cítiac, že prežívame nádherné chvíle bezstarostnej mladosti, ktoré budú šperkom v našich zážitkoch a spomienkach. Boli sme súčasťou generácie dám tenistiek: Kočíšková, Krajčovičová-Szabová, Zrubáková, Frimelová, pánov tenistov: Ľuba Kurhajca, Dvořáka, Slavkovského, Mihála neskôr ďalších mladých talentov: Mečířa, Vajdu, Stankoviča, Hrbatého, ktorí sa neskôr presadili aj medzinárodne. Videli sme ich tréningové zápasy vychutnávajúc pri tom oddychovo zmrzlinu, smiali sa na ich vtipných prekáračkách, aby napokon tesne pred záverečnou sme sedeli blízko vedľa seba v Jame, lúčiac sa s odchádzajúcim letným dňom záverečnými porciami zmrzliny. Stalo sa spoločenskou samozrejmosťou, že Jamu navštevovali poprední športovci počínajúc od futbalistov, hokejistov Slovana, cyklistov z klopenej dráhy, futbalistov Interu, basketbalistov z dôvodu nielen špičkovej zmrzliny, ale aj zhodou okolností, či zámeru, že tenisový areál Slovana je polohovo obklopený areálmi týchto športových aktivít. Futbalová generácia futbalistov, ktorá získala nielen vtedy federálne Československé tituly majstrov, ale aj úspech dotýkajúci sa hviezd Majstrov Európy, kde hralo deväť hráčov Slovana. Jamovskú zmrzlinu pravidelne navštevovali bratia Jozef a Ján Čapkovičovci, Jokl, Pivarník, Švehlík, Masný, Vencel, Gögh, Ondruš. Hokejisti Slovana to boli páni hráči Golonka, Lukscheider, Starší, Fako, Dzurilla, Pašek, Rusnák. Olympijský víťaz z klopenej dráhy Tkáč. Futbalisti Interu zvučné mená Petráš, Levický, Obložinský, Jurkemík, Barmoš, Mráz, basketbalisti Interu Kotleba, Kropilák, Mašura, Plesník, Rajniak, všetka tá veľká športová rodina, kde ste cítili, že sa stretávajú ako dobrí blízki priatelia. Dodržiavali svoj rituálny čas, tesne po obede okolo 14:00 pred tréningom, hodinku si pochutnávali na zmrzline, gradujúc náladu záplavou historiek zo zápasov a vždy keď boli v tej najlepšej nálade skonštatovali, že pán tréningový čas končí ich vzletné posedenia a pobrali sa zodpovedne plniť svoje hráčske povinnosti. Podvečer 18:00 bol druhý voľný čas pánov športovcov, kedy vysprchovaní, mierne unavení si dodávali patričné porcie zmrzliny aby vyrovnali váhové straty svojej hmotnosti. Kávička, vínny strik, nealko, to boli osviežovače, s ktorými si spestrili niektorí športovci záver svojich posedení, kde humor, vtipy, vzájomné naťahovačky boli pre nich tak potrebný oddychový relax.

Jamu zbožňovali aj českí tenisti, dámy Mandlíková, Navrátilová, Tomanová, Suková, ktoré podozrivo odbiehali skôr z tréningov, keď prebiehali Majstrovstvá Československa v tenise. „Bože holky,“ smiala sa raz Mandlíková, hneď vedľa môjho stola, „zachviličku budeme tlusté jak buchty, když nepřestaneme s těma velkýma porcemi“. „Ale co,“ kontrovala Tomanová: „co když je tak božsky vynikající“. Wimbledonský víťaz Kodeš, Hřebec, Pála, Složil, neskôr mega hviezda vtedy mladučký Lendl lízajúc zmrzlinu na kornútku vyriekol: „Ta voříšková je supr, supr“. Neodmysliteľnou postavou týchto tenisových majstrovstiev bol milo guľatý pán Bubeník, tenisový rozhodca. Bol som svedkom príhody, keď ho vyvolávali na centrálny kurt, aby sa dostavil rozhodovať tenisový zápas, keď práve vychutnával zmrzlinu z môjho pohára, lebo som vyhovel jeho prosbe, či by si nemohol pochutnať na zmrzline z tak veľkého pohára. Ochotne, s úsmevom som dal k dispozícii moju sklenenú zmrzlinovú ikonu s poznámkou: „Pán Bubeník, ale prosím vás, prižmúrte očko pri aute, keď bude hrať finále Mečíř so Šmídom“. Usmial sa a prorocky povedal: „Kluku, pamatuj si, ten hoch to nebude vůbec, ale vůbec potřebovat“. Mečíř ho skutočne vo finále prevalcoval a rozjasal slovenských tenisových fanúšikov a odštartoval svoju pamätnú kariéru ako zatiaľ aj jediný tenisový olympijský víťaz.

Páni herci, speváci, umelci, majstri svojho umenia boli ďalšími vernými vyznávačmi Jamovskej zmrzliny, ktorí si chodili rituálne posedieť vo svojom voľnom čase so svojimi kolegami, uvoľnene sa porozprávať, čo tešilo, trápilo ich umelecké srdcia. Plejáda mien začína od blizučko vtedy bývajúceho herca, speváka, režiséra Krajíčka, Kňažka, Michaeliho, Záhradníka, Dibarboru, Zednikoviča, Debnára, Nogu, Gučíka, Kovára, Stankeho. Z dám herečiek Kolínska, Koleničova, Milka Vašáryová, Studenková, Magálová, Kráľovičová, Rapaičová, Kocúriková, Frenglová, Nagyová atď., nestor kresleného vtipu Kubal a maliari Žilinčanová, Brunovský. Zmrzlinu Tibaiovcov si vďaka mojej osobnej donáške do divadla „Štúdio S“ vychutnávali aj herci Satinský s Lasicom spolu so všetkými zamestnancami divadla, kde najmä pán Satinský vyčistil zmrzlinovú termosku vždy úplne do čista.

Rodina Tiabaiová, ktorá priam pestovala priateľské, súdržné vzťahy, vždy rada medzi sebou privítala rodinu Jendekovcov, Lukscheiderových, tenistu, novinára pána Bednárika, Šafárika, pána Petra Kurhajca, Lichnera, známeho zamestnanca hokejovej haly pána Gaža a mnohých ďalších ľudí dobrej vôle, ktorí vedeli okolo seba šíriť smiech, humor, úprimnosť a dobrotu ľudskej duše. Bratislavčania prijali Jamu – Tibaiovskú zmrzlinu za svoje vzácne miesto relaxácie, oddychu, stala sa pre nich oporou pri horúcich letných dňoch pokojným ostrovom zelene, chrániacim všetkých unavených, vyčerpaných hlukom a tempom hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Jama bola tvorcom a darcom nespočetných scénok zo života ľudí, postáv, postavičiek, ktoré oplývali nevyčerpateľnými nápadmi, svojskými zvláštnosťami počínajúc od gest, mimiky, spôsobu rozprávania až po výstredné komické oblečenie. Povestnými sa stali dvaja páni, ktorí chodili aj za slnečného počasia s veľkými čiernymi dáždnikmi s čiernymi slnečnými okuliarmi, bez slova takmer bezhybne konzumovali zmrzlinu. Šesť parťákov stredného veku súťažilo vždy, kto prvý zje zmrzlinu, aby sa pravidelne pohádali až do nebezpečných výšin, ktorý skončil prvý. Postarší manželia, kde jasne velila pani domu, neprestajne melúca slová, aký je jej partner nemožný, pomalý, ťarbavý a kludný noblesný pán manžel jediac zmrzlinu uhladene s maximálnym pokojom hovoriac jednu a tú istú vetu: „Áno drahá, ako vždy máš pravdu, drahá“. Ďalšou známou postavou bol nechodiaci starší pán na trojkolkovom invalidnom bicykli, kde po jeho vzhliadnutí sa už vedelo, akú a koľko zmrzlín sa mu má odniesť „do jeho boxu“ k stredným schodom. Dámy, tri priateľky okolo tridsiatky, každá s dvomi deťmi, klebetili denne tak vášnivo, že deti sa mohli po bruchu spúšťať v šatočkách po betónových schodoch, liezť po stromoch, zamazať sa jahodami nielen po tvári, ale aj po vlasoch, ale ich mamičky sa zanietene rozprávali ďalej rozoberajúc ďalej najnovšie horúce klebety. Nádherné prostredie Jamy prilákalo aj tvorcov kultového filmu „Fontána pre Zuzanu“, kde natočili niekoľko sekvencií, ktoré prispeli k celkovému obrazu tak divácky úspešného filmu.

Jama, Tibaiovci, veril som, že tie nádherné chvíle budú trvať navždy ako súputník mojím životom a spolu so mnou aj verne zostarnú. Prevádzkové problémy, kedy žiadali vedúci pracovníci Club Hotela Slovan, aby sa predávala zmrzlina cez dve okienka, nerešpektujúc, že namrazovacie stroje sú už viac ako staré a tým aj opotrebované viedlo rodinu Tibaiovcov k srdcu zraňujúcemu rozhodnutiu, aby v roku pána 1989 navždy a definitívne opustili milovanú Jamu a otvorili svoju súkromnú prevádzku pri svojom rodinnom dome v Podunajských Biskupiciach na Hviezdoslavovej ulici. Mnoho ľudí ťažko nieslo priam omračujúcu skutočnosť, že to jedinečné miesto stretávania sa ľudí, labužníckej kráľovskej pochúťky zmrzliny navždy stíchlo, duchovne zomrelo, odišlo do minulosti smutne, v krásnych spomienkach. Štamgasti Jamovsko Tibaiovskej zmrzliny neváhali a rýchlo našli miesto, kde sídlila ich zbožňovaná pochúťka, aj keď polohovo bola z centra Bratislavy vzdialená približne 10 km. Veľké rady návštevníkov boli zasa samozrejmosťou, ba cestu si sem našiel aj vtedajší prezident Schuster, hokejisti, futbalisti, herci, najmä Zednikovič, Stanke, väčšinou už s autami a termoskami, nevydržiac bez tej drahocennej lahôdky smutne konštatujúc: „Už chýba len to nádherné prostredie z Jamy“.

História zmrzliny rodiny Tibaiovcov neuveriteľne navždy skončila v roku 2006, keď srdce rodiny nenahraditeľne zasiahla strata v roku 1992 zosnutím pani Janky a odchodom dvoch stabilných brigádnikov. Ťažké bolo rozhodnutie seniora a juniora Tibaiovcov o definitívnom ukončení výroby a predaja zmrzliny, ktorú prevádzkovali takmer 38 rokov ako neodmysliteľnú súčasť svojho života.

Bratislavčania už len smutne spomínajú na zbúranú neexistujúcu Jamu, nahradenú novo postavenou tenisovou arénou, kde tenisový areál Slovana postupne osirel, zmĺkol, stratil tú svoju atmosféru pohody, radosti a pokoja. Vážená rodina Tibaiová, do pomyselnej siene Osobností Bratislavy si vás aj do svojich sŕdc s úctou navždy nominovali vaši úprimne vďační Bratislavčania.

S e k e r k a   Cyril

0 komentárov:

Zverejnenie komentára