račan.sk

Malokarpatský pytliak

2012-01-26T19:32:00.004+01:00

Úryvky z románu Štefana Závodského.

Bezočiví pytliaci

Horár Rohoža býval v Račištorfe pod vinohradmi a lesmi najzápadnejšej časti Malých Karpát. Mal na starosti rozsiahly lesný revír, siahajúci spod račištorfských vinohradov až po lesy stupavského a borovského panstva. Svoje povolanie mal rád a svedomite si plnil všetky horárske povinnosti. Zdržiaval sa celé dni v lesoch, takže jeho tvár bola opálená ohňom slnka, ošľahaná bičom vetra, trochu už aj vráskavá, no jednako ešte stále usmievavá, plná životného optimizmu, ktorý sa usiloval prenášať i na svoju manželku a štyri podarené deti. Bol v najlepších rokoch života, štyridsaťročný, mal zmierlivú povahu a doma či v spoločnosti sa nevedel ani nahnevať. No keď pri pochôdzke lesom naďabil na nejakú stopu po výčinoch pytliakov, jeho usmievavá tvár sa zachmúrila. Veď ktorýže horár by sa nenahneval, keď na rúbanisku nájde kutrovisko po zastrelenej jelenici či danielovi, alebo hŕbu čriev vyložených pri ceste, prípadne pri jeho obľúbenom chodníku? Takáto pytliacka bezočivosť rozhorčí aj najpokojnejšieho horára, najmä keď si uvedomí, že z revíra sa mu stráca najkrajšia zver.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Horár sa trochu pokojnejšie zadíval na Kozí chrbát. Táto dlhá stráň siaha sem až z Vajnorského údolia, ktorým preteká potôčik a je zarastené hustým listnatým krovím. Keby sa krovie na tejto stráni, uvažoval, prečistilo, o pár rokov by tam rástla pekná žrďovina. Vzápätí zamieril zrakom smerom k Račištorfu. Pred ním ležala holá obdĺžnikovitá plocha, kde rástla len tráva a kde-tu zo zdravého bukového pňa výmladok. Ďalej smerom do údolia Horkej vody a smerom k dedine rozprestierala sa väčšia oválovitá plocha s dorastajúcou dubinou. Na priesvitných kruhoch rástla vysoká psiarka. Okolo dubov zelenali sa konvalinky a čučoriedkové kríky. Les lemovala žrďovina.

Nádejný les, pomyslel si Rohoža. Ale ak srnec alebo daniel vojde do tejto žrďoviny, už sa z nej nevráti, iba ak s drôtom na krku. Tam býva slučiek ako maku...

Túto myšlienku ešte ani celkom nedomyslel, keď sa na križovatke ciest pred ním objavili dvaja chlapi. Zastali, nakláňali sa jeden k druhému, zrejme sa o niečom dorozumievali. Horárovi sa rozbúchalo srdce a rozpálil sa hnevom. V prvom, slabšom chlapovi spoznal Lojza Severu a v druhom, silnejšom,Pavla Krasla, známych račištorfských pytliakov. Boli bez pušiek, na chrbtoch mali plecniaky a pod pazuchami sekerky.

Horár si nasadil na oči ďalekohľad a sústredene ich pozoroval. Teraz uvidím, kde si ukrývajú pušky, uvažoval so zatajeným dychom. Darebáci, v Polianke strieľajú každý druhý deň!

Severa a Krasl zašli na okraj dubovej žrďoviny. Zložili si plecniaky a vybrali z nich drôty a kliešte. A potom si začali obozretne prezerať okolie.

Bolo okolo druhej hodiny popoludní. Slnko sa už presunulo na Záhorie a nad jeho nekonečné boriny. Bolo teplo, ako býva často v septembri. Líšky a diviaky už začali ochutnávať hrozno na južných malokarpatských svahoch.

Keď sa Severa a Krasl presvedčili, že vzduch je na okolí čistý, začali strihať drôt. Severa nastavoval slučky na jelene a daniele, umiestňoval ich v primeranej výške medzi dubce. Krasl pracoval trochu nižšie, robil to isté na priechode srnčej zveri. Horárove stŕpnuté oči sledovali prácu pytliakov a čoraz viac ním lomcoval hnev a nervozita. Nevedel sa však rozhodnúť, ako proti nim zakročiť. Keby aspoň neboli dvaja. Čo keby sa naňho vrhli, keď ich prekvapí. Nemal by iné riešenie iba strieľať. A zabiť človeka? Bŕ... striaslo ho, veď jemu ťažko padne streliť zver, nieto ešte ľudí! No keď pytliaci zašli pri svojej práci ďalej a stratili sa mu z očí, začal sa prikrádať od kríka ku kríku po okraji dubiny, aby videl, čo robia. A tak sa dostal až ku košatému bukovému kríku, odkiaľ ich opäť uvidel.

Pytliaci pracovali dôkladne a rýchlo. Rohoža spoznal, že v kladení slučiek sa dobre vyznajú. Okolo štvrtej boli hotoví. Vzali poloprázdne plecniaky, zamierili k trávnatej čistinke v mladej dubine, kde si sadli do trávy. Usmievali sa jeden na druhého, šúchali si od radosti ruky, jedli hnedé mäso a takmer šeptom sa zhovárali.

Horár sa krčil za bukovým kríkom a z tridsaťmetrovej vzdialenosti pozoroval pytliakov, natŕčal uši, ale z ich šepkaného hovoru nezachytil nič. Tu i tam začul ich smiech. Stále nebol rozhodnutý, čo urobí. Blížil sa podvečer, iste si budú chcieť aj niečo odstreliť, uvažoval, a zamieria ku skrýši, kde majú pušky. Len k puškám ich nepripustiť, zhrozil sa v duchu. No vtom sa v ňom čosi vzoprelo, jeho zvyčajne usmiata tvár sa zachmúrila a v okamihu sa rozhodol. Vyskočil spoza kríka a rozbehol sa smerom k pytliakom ako vyplašený jeleň. Ešte aj nohami zadupotal. Pytliaci prestali jesť a obzreli sa v domnení, že okolo nich naozaj beží nejaká zver. Ale už ani nestačili vstať zo zeme.

„Ani sa nepohnite, ak vám je život milý!“ skríkol horár a odistenú dvojku namieril na nohy pytliakov. Bol pevne rozhodnutý strieľať, ak sa mu nevzdajú. „A teraz dobre počúvajte! Všetko som videl!“ zahrmel vzápätí mocným hlasom. „Budete robiť, čo vám rozkážem... Inak s vami raz navždy zúčtujem!“ Povedal to tak rozhodne a takým prísnym tónom, že sa pytliaci naozaj ani nepohli.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Záťah na Polianke

Vytlačil ako vedúci hliadky pozrel na svojho kolegu Bílého a ticho sa spýtal:

„Počul si?“

Bílého tvár sa tajomne zaškľabila, no nepovedal nič. Bolo jasné, že pytliakov, s ktorými ešte nemal nič do činenia, podceňuje.

Vedúci hliadky Vytlačil bol skúsenejší. „Vopred si musíme všetko náležite ujasniť,“ povedal na adresu Bílého, ktorý sa ešte stále ľahostajne škľabil a mlčal. Potom sa zahľadel na oboch horárov, prižmúril oči a vyhlásil: „Po neuposlúchnutí výzvy ‚Stoj!‘ strieľame naostro, pravda, len do nôh. Ale keby pytliaci vystrelili na nás, potom aj my strieľame naplno!“

Bílý len ľahostajne prikývol, akoby neveril, že môže ísť aj do tuhého. Kozmál ceril myšacie zuby, ale tváril sa smrteľne vážne. V duchu sa bál, že pytliaci mu jednej noci podpália horáreň, až sa dozvedia, že sa proti nim spojil so žandármi a s Rohožom. Ten si poťahoval z fajky a myslel si: Strieľali by ste, keby ste mali kedy. Jednako rozhodné stanovisko Vytlačila sa mu páčilo. Dôležito sa podíval na Kozmála a povedal:

„Horár môže zbraň použiť len na výslovnú sebaobranu.“

„Ale páni sú zvedaví,“ zamiešal sa Kozmál, „ako chceš obsadiť Polianku.“

„Polianka je rozsiahla,“ vysvetľoval pokojne Rohoža, „a pytliaci sa prikrádajú opatrne.“ Potom sa zahľadel na žandárov. „Páni už trochu poznajú Polianku. Je tam rovina, húština, kúsok vysokého lesa a potom rúbanisko, ktoré sa zvažuje na tri strany: k Horkej vode, k Pieskom a k svätojurskému lesu. Ja veru neviem, ako to všetko možno obsadiť troma puškami.“

„Ale nejaký plán predsa musíš mať,“ podotkol Kozmál. „A ak ho nemáš, žandári ako bývalí vojaci ti poradia,“ zdôraznil a významne uprel oči na žandárov.

Rohoža premeral Kozmála pichľavým pohľadom. „Neboj sa nič, Kozmálko, veď ja som niekoľko nocí nemohol zaspať od rozmýšľania, ako sa dostať na kožu tým pekelníkom! A teraz vám to poviem. Počúvajte ma dobre! V Polianke je vždy dosť zveri. Pytliaci ta podvečer prídu, usalašia sa na vhodné miesta a budú čakať do súmraku. Keď im nič nevyjde pred pušku, začnú sliediť a prikrádať sa. My sa nebudeme pohybovať; zbadali by nás, a bolo by po všetkom. Húština je tam vysoká ako chlap. Cestu, ktorá vedie stredom húštiny, obsadím ja s pánom Vytlačilom. V bočnej ceste v rúbanisku sa postaví a dobre zamaskuje pán Bílý. Keď padne prvý výstrel, nenápadne, ale rýchlo prejdeme na koniec cesty vedúcej od Starého chotára a odtiaľ zaútočíme na pytliakov. Keď výstrel nepadne, pytliaci budú sliediť a hľadať zver. V tom prípade vlezú do pasce buď pánu Bílému na bočnej ceste, alebo nám na ceste hornej.“ Tu sa horár na chvíľu odmlčal, skúmavo sa rozhliadal okolo seba a ešte dodal: „Ako sa už páni strážmajstri vyjadrili, v oboch prípadoch budú strieľať na nohy, ja som však presvedčený, že ak príde do tuhého, budú strieľať aj inam. Ja som už rozhodnutý strieľať na celé telo. Mám na to špeciálne náboje, do ktorých som povkladal kúsky soli.“

Vytlačil sa významne zadíval na Bílého.

„Nazdávam sa, že je to dobre premyslené,“ povedal.

Bílý sa ani teraz neozval.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

O hodnú chvíľu štyria ozbrojení chlapi prešli okolo dlhej záhrady pri Kozmálovej horárni a zamierili nadol.

Na rázcestí pri prameni potôčika sa Kozmál od nich odpojil. Pustil sa po hrebeni grúnika na spodný koniec Polianky. Vedel, že v jednej z troch doliniek sa zdržiava slabší desatorák, ktorého opatroval pre lesmajstra Dolinaya. Aby ho nevyplašil, kráčal veľmi opatrne. Rohoža a obaja žandári stúpali hore cestou smerom na Starý chotár. Vytlačil sa niekoľko ráz obzrel, aby si dobre zapamätal, ktorým smerom sa uberá Kozmál.

Na starých bukoch sa už začalo červenať lístie. Zem bola vysušená, pár dní už nepadla ani kvapka dažďa. V korunách stromov sa ozývali pinky, v húšťave občas začvíkal čierny drozd.

Keď dochádzali k Starému chotáru, staré buky sa začínali miešať sa starými smrekmi. Tam ich prekvapila prskavým hlasom čierna veverica. Vyskočila na odvrátenú stranu smreka a rýchlo unikala nahor. Rohoža také prskanie veveričiek dobre poznal, ale žandárov prekvapilo tak, že zaraz zastali a zdvihli pušky. Rohoža ich upokojil pohybom ruky. Dopredu postupovali pomaly a bez slova. Pred nimi sa rozprestierala smreková mladina na Polianke. Napokon zastali pred úzkym priesekom, oddeľujúcim mladinu od bučiny. Stáli na hranici medzi svätojurskými a račištorfskými mestskými lesmi. Pri ceste rástol spola bútľavý smrek. Tu si ešte raz zopakovali, kde má kto zaujať stanovište a rozišli sa: strážmajster Bílý na dolnú cestu vedúcu do rúbaniska a veliteľ Vytlačil a Rohoža na cestu do mladiny. Rohoža bol spokojný, že Polianku takto celkom dobre obsadia, hoci vedel, že strana od dediny zostane voľná.

Bílý si natiahol a zaistil pušku.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Tesák v chrbte

„A čo žandári?“ spýtal sa dlhý Vojanský.

„Doteraz nič,“ odvetil mu Bordáč, keď si ponaprával kríže a trpiteľsky sa zahľadel na kamarátov.

„To znamená, že Kessler im to neohlásil,“ poznamenal neurotik Zachar nervózne a ešte dodal: „Určite sa bojí!“

„Bodaj by ohlásil,“ povedal Bordáč a hrdinsky sa zatváril. „Postrieľal ma celkom protizákonne. Veď ja som naňho strieľal len spredu, kým on na mňa odzadu, keď som už utekal, teda do chrbta. A odkedy možno strieľať na utekajúceho človeka?“

„Ako je možné, že si ho netrafil?“ bol zvedavý Zabadal.

Bordáč naňho povýšenecky zazrel. Všimol si, že červenú jazvu na čele mu dobre zahaľujú fičúrsky učesané vlasy. Uglgol si piva s rumom, opakom ruky utrel ústa a ohradil sa:

„Začo ma máš? Neboj sa, ja som mu tak zasolil na prsia, že to s ním až myklo! Bolo to však príliš ďaleko na to, aby ho moje behúnky poslali na dno pekla!“

Tu neurotik Zachar nervózne zažmurkal a škodoradostne vyhlásil:

„Je čudné, že si utekal, a predsa ťa dokatoval ako psa!“

Bratia Vojanskí nevraveli nič, len popíjali, fajčili a pľuli okolo seba. Zaiste premýšľali o tom, kde sa vzalo toľko odvahy v tom vysokohnátovi, ako pytliaci prezývali Kesslera, lebo bol vysoký. Do handrbolcov mu nadávali preto, že bol nemeckého pôvodu.

Karol Bordáč sliedil výhražne očami, žmurkal na bratov Ignáca a Jakuba, ktorí už rozmýšľali o tom, ako sa Kesslerovi treba pomstiť za trúfalosť, ktorej sa dopustil na ich staršom bratovi. Karol si tuho potiahol z cigarety a pozrel na malého Zachara. Chytil sa za kríže, bolestne skrivil tvár a dôrazne vyhlásil: „Uisťujem ťa, Jožko, že Kessler to má u mňa dobre zapísané! Len aby som sa z toho čím prv vylízal! Veď ešte mi tam nejaké behúnky zostali. Idem už domov!“ Len čo to povedal, chytil sa stola, bolestne vstal a v prikrčenej polohe vyšiel z Pekla. Pomaly sa tackal na horný koniec Račištorfa.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Toho večera po odchode Bordáča strhla sa medzi pytliakmi zvada.

„Karol nemá sám do revíru chodiť!“ vyhlásil divo dlhý Vojanský a zagánil na bratov Bordáčovcov.

„To je jeho vec, a ty ho nemáš právo v ničom obmedzovať!“ jedovato skríkol Jakub Bordáč a takisto zagánil na Vojanských. Neurotik Zachar s územčistým Zabadalom zavetrili bitku a uvažovali, na ktorú stranu sa pridajú. Zabadal bol zošvagrený s Bordáčovcami, ale pytliačil aj so Zacharovcami. Severa sedel ako na tŕňoch, ale prikláňal sa k názoru, že do lesa chodiť dvom je lepšie ako jednému. Zachar ledva čakal, aby sa to už začalo. Tam, kde bola bitka, nikdy nechýbal.

Dlhý Vojanský pozrel pohŕdavo na bratov Bordáčovcov a zdôraznil:

„To nie je len jeho vec, ale nás všetkých!“ Potom sa rozhliadol po ostatných a dodal: „Ktože kedy slýchal, aby sa len tak naverímboha vystrelilo na horára?“

„Potom to ani nemohlo ináč vypáliť,“ ozval sa jeho mladší brat a zagánil na Bordáčovcov.

Jakub Bordáč buchol päsťou na stôl tak, že všetky poháre zarinčali. „Karol vždy vie, čo robí!“ skríkol zlostne a nenávistne sa zadíval na Vojanskovcov.

Karol s Jakubom si vymenili významné pohľady.

„Nerozdrapuj sa tu, tlčhuba!“ skríkol jeden z Vojanských a zamračený pohľad priam zapichol do Bordáčovcov.

Starší Bordáč pomaly vstal od stola a prešiel na jeho druhý koniec, kde sedel Vojanský s bratmi. Zaujal útočný postoj, zaškrípal zubami a hrozivo sa spýtal:

„Čo si to povedal?“

Vojanský kopol Bordáča do brucha tak, že sa hneď zrútil a natiahol ako žaba na popľuvanej podlahe. A potom sa to začalo.

Vopred vyhliadnutí protivníci sa na seba vrhli ako hladné vlky. Najprv lietali zauchá a kopance, potom poháre aj fľaše a napokon sa v rukách začali blýskať nože. Pytliaci ani sami nevedeli, prečo sa bijú, ale bili sa, a to na život a na smrť. Keď v Pekle všetko rozmlátili, povybiehali von a tam sa bili ďalej ako zbavení rozumu.

* * *

Račištorfská železničná stanica bola niže dediny a cesta k nej viedla popri hostinci Peklo. Už prví chodci, čo sa onoho skorého rána ponáhľali na stanicu, si povšimli, že v trávnatej priekope pred Peklom leží človek, ale nevenovali mu nijakú pozornosť. Napokon nebolo to nič nezvyčajné. Veď často tam prespávali otrundžení povaľači. No chodci, ktorí išli na stanicu neskoršie, keď bolo už lepšie vidieť, sa pred Peklom nielen zastavili, ale zamierili aj bližšie k priekope, aby človeka, ktorý tam ležal, videli zblízka. Bol to chlap s poľovníckym tesákom, zabodnutým v chrbte.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Ukradnutá puška

Na Polianke v jeseni a cez zimu povyrývali diviaky veľa sadencov. Veľa ich zadusila aj vysoká tráva a zničilo sucho. Mužík vídal, že v rúbanisku sú celé holiny, kde už po sadencoch niet ani stopy. Vyviedol na Polianku nadlesného, ktorý zistil, že do rúbaniska treba dosadiť aspoň tisíc sadencov.

Jar sa už vysťahovala z polí a vinohradov do lesov. Slnko vyhrievalo chladnú zem a celá príroda ožívala. Na lúčkach vystŕkali biele hlavičky snežienky a tráva sa začala jagať dlho očakávanou sviežou zeleňou. Bolo skoré jarné ráno. Horár Mužík stál s niekoľkými ženami, dievčatami a chlapcami na okraji Polianky a poúčal ich, ako treba sadiť bukové sadenčeky, ktoré boli neďaleko dopoly zakopané v kyprej pôde.

Horár rozdelil sadiarov do štyroch skupín. Prvá skupina vymeriavala vzdialenosti a značkovala, druhá vyhlbovala jamky, tretia do nich vkladala sadence, ktoré štvrtá skupina zahrabávala. Mužík nebol s prácou spokojný. Videlo sa mu, že jamky, do ktorých sa sadí, nie sú dosť hlboké a široké. Preto si oprel pušku o strom na mieste, kde mali sadiari poskladané uzlíky s jedlom, najbližšej žene vzal z ruky motyku a všetkým názorne ukazoval, ako sa to má robiť. Keď zistil, že všetci jeho názorný výklad pochopili, zamieril k stromu, o ktorý si bol oprel pušku. Ale pušky tam už nebolo. Rozpačito sa usmial. Myslel si, že si z neho robia žarty. S dobráckym úsmevom sa rozhliadol po ženách, dievčatách a chlapcoch, pričom hádal, kto z nich mu mohol pušku ukryť. Všetci prestali pracovať, poopierali sa o náradie a nechápavo pozerali raz na seba, raz na horára.

Horár prehľadal najbližšie kríky a starú trávu, ale keď pušky nikde nebolo, s vážnou tvárou sa zahľadel na sadiarov.

„Kde ste mi ukryli pušku? Nerobte hlúposti, veď je nabitá!“ Všetci mlčali ako nemí. Chlapci jastrili očami okolo seba. Hľadať zbraň si nikto netrúfal, najmä keď počuli, že je nabitá.

„Vy ste to boli, chlapci?“ prevravel ešte trpezlivo horár. „Nebojte sa, nič vám neurobím, ak poviete, kde ste ju odložili!“

Ale s priznaním sa nikto neponáhľal. Horárova tvár sa zachmúrila. Ostrejšie sa rozhliadol po sadiaroch a rozhorčil sa: „Tu je strašný revír, ešte mi spred nosa pušku ukradnú!“

I keď ho nevedelo nič rozrušiť, teraz si trel chrbát ruky a zmätene pozeral na všetkých sadiarov. Potom sa dôrazne opýtal:

„Tak nikto mi nepovie, kde sa podela puška?“

Chlapci si na túto horárovu otázku čosi šeptali.

Mužík si pošúchal mrzutú tvár a ruky si založil na prsia, aby sa trochu upokojil.

„Cudzí tu predsa nebol a puška sa do zeme nemohla prepadnúť! Veď prešla len chvíľka, čo som vykopal pár ukážkových jamiek,“ vravel začudovane.

„Štefan Kamenec zmizol,“ ozvali sa odrazu chlapci.

„Naozaj,“ prisvedčili im ženy, len čo sa rozhliadli po chlapcoch.

Horár zalistoval v služobnej knižke. „Máte pravdu, mám ho tu zapísaného, a teda mal by tu byť!“ skonštatoval s trápnym výrazom v tvári. „Má len dvanásť rokov,“ pokračoval. „Načo mu je puška? Pre takého fagana je to veľmi nebezpečná hračka. Aby napokon neurobil nejakú hlúposť!“ Potom prísnym pohľadom premeral predovšetkým ženy a ešte doložil: „Všetci ste tu svedkovia, môžete dosvedčiť, že pušku som si len na chvíľu oprel o tamten strom, aby som vám mohol ukázať, ako treba kopať jamky.“ Potom pokynul rukou v smere, kde ležali v tráve uzlíky s jedlom.

„Za tú chvíľu nemohol ďaleko utiecť,“ vraveli si ženy.

Chlapci začali vzápätí vykrikovať a privolávať Kamenca. Smerom k Pieskom a Horkej vode zavolal niekoľko ráz i horár, ale na zavolanie „Kamenec, vráť sa!“ sa mu ohlásila len ozvena. Dvanásťročný Kamenec sa stratil a s ním aj horárova puška.

„Svätý Anton je patrónom stratených vecí. Pomodlite sa k nemu a puška sa nájde,“ poradila horárovi staršia žena.

Horár sa na túto radu iba útrpne usmial. Potom celý deň postával pri sadiaroch, ale už nedával pozor na správne vyhlbovanie jamiek. Neustále sa obzeral, či sa odniekiaľ nevynorí mladý Kamenec s puškou v rukách, a načúval, či nepočuje výstrel, ktorý by ho k chlapcovi priviedol. No chlapec sa do večera už neukázal. Horár sa od žien dozvedel, že Kamenec býva spolu s matkou pod starým kameňolomom nad Račištorfom. Hneď po návrate do dediny oznámil krádež žandárom, ktorí chlapca ešte toho večera vyhľadali a vypočuli. Priznal sa, že pušku si vzal ako hračku a ukryl v mladine Horkej vody. A žandárom prisľúbil, že na druhý deň ráno im môže ukázať, kde horárovu pušku ukryl.

Na druhý deň vodil celé predpoludnie žandárov a horára po mladinách Horkej vody, ale stále nemohol nájsť miesto, kde pušku odložil. Napokon sa dal do plaču a vyhovoril sa, že už sa na to miesto nepamätá.

Kamenec bol neplnoletý, a preto mu žandári napokon dali pokoj.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Ruvačka v Pekle

Fero Zabadal sa dotiahol do Pekla aj na Silvestra, keď sa bilancoval pytliacky rok. Prišiel ta aj Jano Karas a Jožo Zachar. Obaja si sadli vedľa seba. Karas sa ako vždy rozhliadal podozrievavo okolo seba a Zachar len čakal na okamih, keď doňho niekto zabŕdne, aby sa mohol hádať a biť.

Vojanskovci a Bordáčovci si pivo prilepšovali rumom a vymieňali si skúsenosti z celoročného pytliačenia. Micka s našuchorenými vlasmi, v bielej zásterke, v úzkej a krátkej priliehavej sukni prechádzala medzi stolmi, roznášala víno a pivo a na všetky strany rozdávala úsmevy.

Pytliaci zrazili stoly dohromady. Sedeli oproti sebe podľa osobných sympatií a podľa toho, čo si mali povedať. Keď si dobre vypili, oňuchávali sa ako psy výstražným vrčaním alebo zobaním a zlostným kikiríkaním ako kohúty, čo sa nevedia zniesť na spoločnom dvore.

Hostinský Sitár ich pozoroval z ohradeného výčapu ako tiger zo železnej klietky. „Ešte nikdy, čo boli takto pohromade, sa po dobrom nerozišli,“ šomral si znepokojene. Micka venovala viac pozornosti pytliackej spoločnosti ako ostatným hosťom. Dávala pozor na kolísavú náladu pri dlhom pytliackom stole. Z neho vždy zavčasu odpratala všetko, čo by mohlo v kritických chvíľach poslúžiť ako zbraň rozvadených protivníkov.

Vojanskovci a Bordáčovci viedli tu vždy prím a boli vždy traja na troch. Ale dnes boli traja Bordáčovci na dvoch Vojanskovcov, lebo Karol Vojanský si doma strážil mladú žienku, ktorá ešte nechcela dať prednosť Peklu pred rajom. Obe skupiny pytliakov sedeli a pili spolu, ale akosi po sebe zazerali, čo neveštilo nič dobré. Príčinou nevraživosti bola nevyslovená otázka, čo sa stalo s danielom albínom, ktorý v jeseni zmizol zo Sakrakopca. Tohto daniela pokladali totiž za spoločný majetok. Príslušníci jednej skupiny boli presvedčení, že to urobili členovia tej druhej. Keď sa už tak stalo, mali sa vinníci vykúpiť niekoľkými litrami vína. Usilovali sa domnelých vinníkov doviesť na túto myšlienku rozličnými narážkami. Ale márne. A tak sa napätie čoraz viac zvyšovalo. Jakub Bordáč drgol odrazu pod stolom do Karola, ktorý zvyčajne začínal bitku. Ten dopil víno, potiahol si z cigarety a dym prudko vyfúkol rovno do očú Jozefovi Vojanskému. Vzápätí buchol päsťou na stôl tak prudko, že všetky poháre podskočili a zabrinčali.

„Tak dozvieme sa konečne, kto zabil toho albína?“ skríkol Karol a bojovný pohľad zabodol do oboch.

Veľká škoda, že tu nemáme staršieho brata, ten by ti na túto otázku dal ráznu odpoveď, pomyslel si Jozef Vojanský, zovrel zuby a prižmúrenými očami premeriaval Bordáčovcov, ktorí už v strehu čakali na prvý útok.

Micka mala už peniaze zinkasované. Na stoloch nebol už ani jeden prázdny pohár, ba ani ťažší popolník. Teraz stála pred dverami ohradeného výčapu, spoza ktorého sa ustráchane díval prenájomca Pekla Sitár. Plné fľaše už predtým uložil pod pult. V miestnosti bolo aj niekoľko náhodných hostí. Zvedavo hľadeli k stolom, spoza ktorých sa ozývali hlasné výkriky a prenikavý brinkot pohárov.

Vtedy Jozef Vojanský podráždene zvolal:

„Aj my by sme radi vedeli, kto toho albína zabil!“

Bordáč sa sebavedome zdvihol, najprv spýtavo pozrel do tváre Jozefovi Vojanskému a len potom sa obzrel po ostatných, akoby sa pýtal, čo na to povedia oni.

Zabadal a Zachar sa uškŕňali na konci dlhého stola. Zabadal významne žmurkol na Bordáča, akoby mu dával na vedomie, že v tomto spore môže s ním rátať.

„Tak teda vravíš, že vy ste toho daniela nezabili?“ ozval sa opäť Bordáč ironickým hlasom a zaškeril sa. Oči mu pritom preskakovali z jedného Vojanského na druhého.

Vojanský sa naňho ani nepozrel, ignoroval ho. Pohár piva s rumovou injekciou držal v ruke a dlaňou druhej hladil jeho okraj, akoby sa chystal napiť. Vypočúvanie, ktoré viedol jeden z najväčších násilníkov, ho ani tak neurážalo, ale dráždilo ho podozrievanie z odstrelenia daniela. Čosi ho nutkalo, aby mu pivo vyšustol rovno do odpornej tváre a prázdnym pohárom ho ovalil po hlave, ale ešte sa ovládol. Keby som ho zabil, uvažoval, ani by ho nebolo škoda. Žandári by sa potešili, že som ich zbavil zloducha, ktorý ich neprestajne zamestnáva.

Aj Bordáč mal pred sebou nedopitý pohár piva a čosi ho nutkalo, aby ho čím skôr praštil do oboch Vojanských. „Veď my sme traja a oni len dvaja,“ uvažoval bleskove, „a okrem toho aj Zabadal pôjde s nami. Dnes tu dostanú taký výprask, že naň nadosmrti nezabudnú,“ šepkal si popod nos. Oboma rukami sa držal dlhého stola ako nejaký rečník. Potom trochu zvýšil hlas a vravel:

„Severa zomrel a Kamenec sedí v Terezíne! Keby bol albína zastrelil Hrbek, bol by sa to dozvedel celý Račištorf. Ak ste ho nezabili vy, kto teda?“

Bratia Vojanskovci sa už nebránili. Nemali radi dlhé reči. Pytliacka hrdosť a vzdor im zamkli ústa. Zaťato mlčali, čo ich obviňovalo. V Pekle bolo ticho ako pred búrkou.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Nočný výstrel

Povetrie nad lesmi, vinohradmi, lúkami a roľami zavoňalo jarou. Púčiky stromov sa začali nalievať. Pomaly sa hlásil čas, keď nad krajom preletujú sluky, posolkyne poľovníckej jari.

Pytliaci sa zišli pod starým kameňolomom, kde býval Kamenec, lebo odtiaľ bolo do dubiny najbližšie, len pár krokov. Stade bolo najbližšie i na Piesky, na Polianku, do Starého chotára i do borinskej zvernice, kam mali pytliaci namierené.

Spod kameňolomu sa pohli až po západe slnka. Nad Vajnorským údolím zastali, odpočívali a fajčili. Najprv si pripálil Kamenec, ktorý sa s ohňom neskrýval. Zápalka mu osvietila veľkú býčiu tvár. Ostatní si cigarety popripaľovali jeden po druhom.

„Odkiaľ to začneme?“ spýtal sa Karol Vojanský.

„To sa uvidí na mieste,“ odpovedal mu mentorsky Kamenec, ale oči naňho neobrátil.

„Najlepšie bude, keď sa roztiahneme po dobrom vetre a zasadneme do rúbaniska na Medených Hámroch,“ navrhol Bordáč. „Predsa päť pušiek čosi zastane: Ak príde niečo väčšie, jednoducho sa to odbuchne,“ doložil ešte.

„Ja myslím, aby sme srncom dali pokoj,“ ozval sa opatrný Švíbala.

Vojanský odhodil už skoro dofajčenú cigaretu a výstražne povedal:

„Zbytočne sa nesmie strieľať! Taký výstrel počuť v noci široko-ďaleko. Ak sa vystrelí, musí to za niečo stáť!“

„Všetko si povieme až na mieste!“ rozhodol vodcovsky Kamenec, nedbalo odhodil ohorok z cigarety a vykročil ako prvý hore chodníkom.

Ostatní ho bez slova nasledovali.

Hoci vo vinohradoch kvitli broskyne a marhule, v hustej dubine bolo ešte plno vlhkého lístia, prilepeného k zemi.

„Ešte dobre, že nešuchoce pod nohami,“ poznamenal Vojanský.

„Ale tam, kde celý deň svieti slnko, bude aj šuchotať,“ vyslovil svoje obavy Bordáč.

„P-s-s-s-t!“ zasyčal zrazu Kamenec a prudko zastal.

Nad dubinou preleteli dve sluky a zamierili nad Vajnorské údolie. Jedna sa ozývala kŕkavo ako žaba a druhá pískala ako sŕňa.

„Už sú tu,“ zamykal perami Šukel.

Nikomu neprišlo ani na um strieľať. Len Kamenec držal sklamane dupľovku v rukách a ľutoval, že na toto prekvapenie nebol pripravený.

Za hustou mladinou Kozieho chrbta vyúsťoval chodník na štrkovitú lesnú cestu. Kamenec kráčal aj po ceste ako prvý. Keď prešli bukový les na Pieskoch, rozprestrela sa pred nimi holina. Vtom začuli čudné pískanie, nuž odrazu zastali. V diaľke sa černela vyrovnaná hradba svätojurskej bukoviny tak, akoby ju bol niekto od mladiny odstrihol nožnicami. V popredí ležalo sivé rúbanisko Polianky. Obloha sa modravo černela a viditeľnosť sa čoraz viac zmenšovala. Čudné pískanie sa ozvalo znovu, ale už zbližša. Potom sa ozvalo iné pískanie, vzdialenejšie, až odkiaľsi z hrebeňa nad Vajnorským údolím. Pytliaci stáli jeden pri druhom, akoby vrastení do zeme. Nevedeli, kto a odkiaľ sa im pripletie do cesty. A práve preto vyčkávali. Kamenec stál vpredu a zvieral v rukách nabitú brokovnicu. Cesta, na ktorej stáli, viedla vedľa dubiny. Mesiac sa zdvíhal z hĺbok ďalekej nížiny a vyzeral ako ohnivá guľa. Pytliaci z tône videli pred sebou všetko a každého, ale ich nemohol zbadať nikto.

Keď sa pískanie pravidelne opakovalo, pytliaci pochopili, že sa k nim blížia poľovníci, ktorí sa po skončení preletu slúk zvolávajú na miesto zrazu na ceste, pri ktorej stáli oni. Pytliaci sa však z cesty ani nepohli. Chceli sa presvedčiť, o akých poľovníkov ide. Bolo ich päť, a preto pred poľovníkmi nemali strach.

V okamihu, keď sa už poľovníci približovali k ceste, odrazu sa od dubiny ozval hromový hlas:

„Stoj!“

Poľovník Rozsypal, Gombáš, jeho syn a Berger rozpačite zastali. Nazdávali sa, že ide o nejaký hlúpy žart. Hostovský, ktorý bol ich vodcom, sa motal ešte kdesi vzadu. No o chvíľu počuli, že už prichádza k nim. Vtom sa od dubiny znovu ozval ten istý rozkazovačný i drsný hlas:

„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“ Poľovníci na hlas neodpovedali, ale čakali na Hostovského. Ten si myslel, že stoja len preto, aby naňho počkali, nuž povedal náhle: „Poďme! Čoskoro nebudeme vidieť ani na krok, a dedina je ešte ďaleko,“ dodal. Potom predišiel čakajúcich a vykročil vpred. Gombáš aj zašomral, že ich tu ktosi haltuje, ale Hostovský to asi nepočul. Vtom sa ešte rozhodnejšie ozval ten istý rozkazovačný hlas:

„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“

Hostovský prudko zastal a nechápavo sa obzrel po okolí, ale nevidel už nič, lebo ani ostatní poľovníci pre tmu nevideli, hoci stáli blízko pri sebe. Hostovský vedel, že jeho štyria spoločníci sú pohromade, a preto sa smelo opýtal:

„Kto tam? A čo to má vlastne znamenať?“

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Omyl u Mokroša

Keď v nedeľu ráno jarné slnko rozžiarilo stupavský kraj, vyšiel si stupavský obyvateľ Jožko Krivuľa do svojho mestečka, len tak s rukami vo vreckách menčestrových nohavíc. Zastavil sa na rohu Mokrošovej krčmy a tam zbadal nový plagát s veľkou fotografiou Štefana Kamenca.

„Tisíc hrmených, ešte ho teda nechytili!“ zhíkol od prekvapenia. „Íha, už sľubujú odmenu na jeho hlavu!“

Keď si plagát niekoľko ráz prečítal, zahľadel sa dôkladnejšie aj na rozmazanú fotografiu. Len čo je pravda, hlavu má ako bujak! Päťtisíc korún za takú hlavu nie je ani tak veľa! Taká sumička by sa hocikomu zišla! Nato sa poškrabal za uchom, mávol rukou nad plagátom a zamieril do Mokrošovej krčmy s nádejou, že ho krčmár, ktorému často pomáhal, niečím počastuje.

V nedeľu predpoludním bývali na dedinách a v takých mestečkách krčmy prázdne. No keď Krivuľa vošiel do krčmy, bol tam už jeden hosť. Krčmár Mokroš ho dobre poznal. Veď vždy, keď šiel okolo na motorke, zastavil sa tu na malé pivo. Pochádzal zo Šaštína a pracoval ako montér v Považskej Bystrici. Aj dnes si zašiel na motorke domov. Po Stupavu mal už za sebou zo dvesto kilometrov, nuž sa zastavil v krčme, aby si vystrel údy a spláchol z hrdla prach. V zaprášených šatách sa oprel o pult, rozhliadal sa po stenách a aby nedostal zápal hrdla, pomaličky si uchlipkával z pohára.

Krivuľovi sa tento hosť akosi nepáčil. Stále si ho prezeral. Niekoľko ráz zažmurkal, aby lepšie videl.

„Vyzerá ako ten bujak. Aj šaty má také zafúľané. Určite je to on!“ pomyslel si Krivuľa a nenápadne sa vytratil z krčmy. Vonku hodil oči ešte na plagát s rozmazanou fotografiou Kamenca.

„Celkom určite je to on!“ ubezpečil sa hlasno. „Tá tvár s hrubým krkom, tie šaty a to správanie!“

Krivuľa zamieril rovno na žandársku stanicu. Cestou sníval o odmene, ktorá by sa mu a jeho mamke zišla ako soľ.

„Lotor, pušky si nechal v lese a dotiahol sa do krčmy, pravda, skoro ráno, keď je tam ako vymetené. Zatúžil si vypiť! To je teda bezočivec!“

Na stanici zastihol Bažanta. Sedel nečinne za veliteľovým stolom. Zvysoka sa zadíval na Krivuľu, ktorý vyzeral ako povaľač.

„Čo si želáte?“ spýtal sa ho s úradníckou stručnosťou a začal sa prehrabávať v starých spisoch, pričom na Krivuľu ani nepozrel.

„Hľadám pána veliteľa.“

Bažant si ho premeral chladným pohľadom a pomyslel si: Aha, ten vie, že nie som veliteľom. Vtom si povšimol, že mládenec je akýsi vyľakaný. Preto rýchlo prevravel:

„Ja ho zastupujem. Povedzte, o čo ide!“

Žandár si myslel, že ide o nejakú bitku, veď o čo by mohlo ísť v nedeľu ráno!

„V krčme u Mokroša je Kamenec,“ ohlásil ticho Krivuľa a obzrel sa na dvere.

Žandár vyskočil zo stoličky a na Krivuľu vyvalil veľké okále.

„Čo to vravíte?“ spýtal sa vzrušene. „Naši ho naháňajú po Medených Hámroch, a vy mi hlásite, že je v krčme u Mokroša?“

„Áno, je tam,“ odvetil smelšie a presvedčivo Krivuľa. „Pije pri výčape pivo. Keď spozoroval, že som ho spoznal, obrátil sa mi chrbtom.“

„Kto je tam ešte?“ spýtal sa rozochvene žandár. No skôr, než dostal odpoveď, kládol Krivuľovi ďalšie otázky:

„Je ozbrojený? Má tam kamarátov?“

„Pušku nemá. Je tam len on a krčmár Mokroš!“

„Že by Mokroš držal s takým zločincom?“ šepkal si žandár a chvíľu premýšľal, čo má urobiť. „Všetko je možné, ľudia sa vedia pretvarovať,“ šomral si a vzápätí sa rozhodol.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Na hlavu si nasadil brigadírku a rýchlo vošiel do miestnosti, kde naňho čakal Jožko Krivuľa.

„Poďme!“ povedal žandár priateľsky a vyviedol Krivuľu zo žandárskej stanice. „Ako sa voláte?“ spýtal sa ho ešte cestou ku krčme.

„Jozef Krivuľa.“

Breza prezývaný Bažant bol v Stupave len pár dní, takže toto meno preňho neznamenalo zhola nič. „Len aby sme ho tam ešte zastihli, urobím s ním krátky poriadok!“ zastrájal sa v bojovom nadšení. Tak sa ponáhľal, že ani motorku, opretú o stenu pred krčmou, si nevšimol. S brovningom v ruke vrazil do krčmy, hneď za dvermi prudko zastal a oči priam zaboril do montéra, ktorý sa ešte stále opieral o pult, hoci jeho pohár bol už prázdny. Hosť čakal už len na krčmára, kým sa vráti z bytu, aby mu zaplatil pivo. Ale vtom žandár zúrivo skríkol:

„Hore ruky!“

Montér nevedel, komu žandárov rozkaz patrí. Nechápavo sa obzrel po miestnosti, či tam nie je nejaká podozrivá osoba. Ruky si vopchal ešte hlbšie do vrecák nohavíc. Žandár to pochopil tak, že montér siaha do vrecka po revolver, aby sa bránil.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Tajní na stope

Keď sa Syrový vykrádal z Holohumnice, slnko už zapadlo za malokarpatské kopce. Mal na sebe pracovné šaty, na chrbte plný plecniak a v ruke košík, prikrytý starou servítkou. Napätá pravá ruka prezrádzala, že košík nie je prázdny. V ľavej ruke zvieral hrčavú hrabovú palicu, o ktorú sa podopieral. Keď odháčikoval bránku na strane vinohradov, ešte sa obzrel. Nezbadal, že by ho niektorý z obyvateľov domu sledoval spoza okna. Potom ešte zakýval hlavou manželke, ktorá stála na prahu spoločnej chodby a ustatým pohľadom ho vyprevádzala. Matúš jej neprezradil, kam a prečo chodí, ale ona to už šípila. Veď stále niečo varila a piekla, Matúš z toho časť oddelil a občas podvečer kamsi odnášal. Hoci bola veľmi zvedavá, kam to nosí, radšej sa nespytovala, lebo Matúš bol grobian a bol by jej dal veľmi jedovato na vedomie, že ju do toho nič.

Pozdĺž vinohradu vyšiel na trávnik a potom zamieril k lesu.

Dosiaľ sa v týchto miestach ešte s nikým nestretol, a preto sa nemusel nikomu spovedať, čo nesie a kam sa podvečer vyberá. Cestou premýšľal, či má Kamencovi povedať všetko, čo zažil pri návšteve jeho ženy. Čoraz viac však dospieval k presvedčeniu, že bude najlepšie, keď pred ním zatají, ako ho zastavili žandári a vypočúvali tajní. Keby som mu to povedal, uvažoval, mohol by urobiť niečo, čo by neosožilo ani jemu, ani jeho rodine a napokon ani mne.

No keď sa blížil k lesu, vyšli z neho dvaja civili a zamierili rovno k nemu. Naľakane sa obzrel, akoby niečo hľadal a rozhodoval sa, ako sa im vyhnúť. Vtom zbadal ďalších dvoch chlapov, ktorí sa k nemu blížili sponad vinohradov. Na takéto stretnutie nebol pripravený. Zostal teda stáť, košík si položil vedľa seba na zem, obrátil sa smerom k Svätému Juru a díval sa na Holohumnicu, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel. A veľmi ľutoval, že návštevu Kamenca si neodložil ešte aspoň o deň. Usiloval sa však tváriť spokojne, akoby išiel do lesa na výlet a pritom oddychoval.

„Dobrý podvečer, pán Syrový!“ pozdravil ho jeden z civilov po kamarátsky.

Keď sa Syrový obzrel, videl pred sebou Stašíka v sprievode ďalšieho tajného, ktorého už poznal z búdy neďaleko Kamencovej chalupy.

Obaja tajní sa usmievali, ako to robieval aj on sám, keď sa mu podarilo niečo vzácne upytliačiť. Aj Syrový sa začal usmievať, ale jeho úsmevy boli zúfalé. Uvedomoval si, že teraz udrela rozhodujúca hodina.

„Kamže, kamže tak neskoro?“ spýtal sa ironicky Stašík a začal mu ohmatkávať plecniak.

Syrový si len teraz uvedomil, že ho má na chrbte. Cítil sa ako živá líška v železách, keď sa k nej blíži ten, čo ich na ňu nastražil.

„Aha, šaty pre Kamenca, však?“ hovoril presvedčivo Stašík. A aby Syrový nemal čas na výhovorky, zaraz mu položil aj ďalšiu otázku: „A čože nesieme v košíku?“ Nato sa sklonil, odhrnul starú servítku a sklonil sa k nádobám, v ktorých niesol Syrový jedlo pre Kamenca. „Nevonia to zle, pán Syrový!“ Vzpriamil sa, premeral ho očami a uzavrel:

„Výborne ho stravujete!“

Syrový stál bezradne a stŕpnuto ako kôl v plote.

V kruhu štyroch detektívov sa cítil ako Dávid v levovej jame.

Už len čakal, kedy sa naňho vrhnú a roztrhajú ho na kusy. Tí však na neho chvíľu pozerali a bavili sa na jeho rozpakoch.

Po chvíli mu Stašík rozkázal:

„Teraz nás zavediete k nemu!“

Syrový horúčkovite premýšľal.

„Vezmite košík, a poďme!“ rozkázal Stašík znovu a obrátil sa smerom k lesu.

Syrový sa konečne spamätal. Vzoprel sa proti rozkazu. Plačlivo, ale rozhodne povedal:

„To je vylúčené! Ani keď ma hneď tu zabijete!“

Stašík ho premeral prenikavým pohľadom. „Po tom všetkom sa chcete ešte aj protiviť?“ spýtal sa rozhnevane a uvažoval, čo urobí, ak Syrový neposlúchne. „A prečo nás nechcete k nemu zaviesť?“ spýtal sa takmer hrozivo.

Syrový sa naňho zahľadel ako odsúdenec na kata.

„Postrieľal by vás a mňa spolu s vami!“ povedal rozhodne.

Stašík sa zarehotal. Vytiahol z hubertusu ruku, v ktorej držal osemvýstrelový Frommer. „Aj my máme búchačky,“ zdôraznil a oči nespúšťal zo Syrového. Hneď však pripustil, že situácia nie je taká jasná, ako si ju v prvom okamihu predstavoval. Vtáka máme síce na dosah ruky, ale ešte nie v klietke, uvažoval. Musíme až do konca postupovať opatrne, veď na našej strane bolo už dosť obetí...

Syrový sa rozhliadal po tajných. Videl, že sú všetci pomerne mladí. „Iste ste všetci boli vojakmi, a teda viete, že zásahy z pušiek sú istejšie,“ povedal krotko, ale presvedčivo.

Tajní si vymenili pohľady.

„Dobre!“ súhlasil Stašík. „Poďme na to ináč!“

Syrový sa naňho zadíval a čakal, čo vymyslí.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

© Štefan Závodský

„RAČA Z dejín a pamiatok obce“ ako e-kniha

2012-01-13T18:12:00.014+01:00

Rozhovor s autorom knihy Ľudovítom Havlovičom.

Pán Havlovič, koncom minulého roka ste vydali publikáciu „RAČA Z dejín a pamiatok obce“ ako elektronickú knihu. Čo Vás viedlo k tomuto kroku?

Publikácia „RAČA Z dejín a pamiatok obce“ bola vydaná ako kniha v roku 2002 s cieľom prehľadne a čo najstručnejšie oboznámiť obyvateľov Rače, školskú mládež, návštevníkov obce aj krajanov žijúcich v zahraničí s najzákladnejšími poznatkami o dejinách a pamiatkach obce. Písal som ju s úprimným želaním, aby prispela k lepšiemu poznaniu minulosti a k prehĺbeniu vzťahu Račanov k Rači. Dnes je kniha dostupná len v miestnej knižnici a na račianskych základných školách. Preto som sa rozhodol text sprístupniť čo najširšiemu okruhu záujemcov o históriu a pamiatky Rače v podobe elektronickej knihy.

Do akej miery je obsah elektronickej knihy zhodný s knižnou publikáciou z roku 2002?

Textová aj obrazová časť elektronickej knihy vychádza z publikácie z roku 2002, sú v nej len niektoré opravy textu a odlišné členenie obrázkov. Ak mi Pánboh dožičí zdravie, v priebehu tohto roka by som textovú aj obrazovú časť rád rozšíril a pripravil nové vydanie knihy.

Ktoré časti knihy máte v úmysle rozšíriť, prípadne pridať?

V prvom rade mám v úmysle zachytiť zmeny, ktoré sa v stave pamiatok a vo vývoji obce udiali za posledných desať rokov. Väčší priestor chcem venovať histórii vinohradníctva a hasičského zboru, činnosti spolkov, športových klubov a divadelných ochotníkov. Rád by som pridal kapitolu venovanú račianskym zemepánom a známym a významným Račanom. Rozšírim slovník račianskeho nárečia a v knihe dostanú priestor obrazy Vojtecha Polakoviča. Zamýšľam pridať ukážky z tvorby račianskych čipkárok, básnikov a literátov. V prílohách bude prístup k fotografiám zachytávajúcim premeny Rače v posledných rokoch.

Môžu niečím do nového vydania knihy prispieť obyvatelia Rače?

Novému vydaniu knihy by prospelo, keby Račania, ktorí poznajú publikáciu z roku 2002, napísali námety a pripomienky k jej obsahu, prípadne poskytli kópie fotografií a zaujímavých písomných pamiatok zo staršieho obdobia. Osobitne zaujímavé témy sú cesty za prácou do Ameriky, rukovanie na bojiská I. svetovej vojny, pôsobenie legionárov v zahraničí, oblečenie a kroje Račanov, račianski učitelia a školáci. Skontaktovať sa so mnou možno cez e-mail racan.sk@gmail.com.

Uvažujete aj o tlačenom vydaní prepracovanej a rozšírenej knihy?

Vytlačenie knihy s veľkým počtom obrázkov a fotografií vyžaduje značnú vstupnú investíciu s pomalou návratnosťou. Ak elektronické vydanie knihy prinesie potrebné finančné zdroje, do budúcna nevylučujem ani tlačené vydanie knihy.

Prajeme Vám veľa zdravia a síl na uskutočnenie Vašich zámerov.
Vďaka za rozhovor.

Rozhovor pripravil račan.sk

Nezabudnuteľná Edita Gruberová

2011-12-23T18:00:00.006+01:00

Moja neter, bývajúca dlhé roky v Nemecku, pri istom rozhovore na návšteve u nás vyjadrila veľký obdiv a úctu našej rodáčke, opernej speváčke pani Edite Gruberovej, ktorej koncerty v Nemecku navštevovala. Jej veľkým želaním bolo získať jej podpis.

Po krátkom čase sa mi naskytla príležitosť zúčastniť sa prvý krát koncertu tejto divy operného spevu.

Vystúpenie prevýšilo všetky moje očakávania. Jej jasný, nežný, príjemný hlas sa rozozvučal v Redute uchvacujúcou nádherou. V ruke som držala jej fotografiu, rozhodnutá ten podpis od pani Gruberovej získať. Podarilo sa. Ešte neskončili ovácie a ja som rýchlo vybehla zo sály a už som stála v úzkej chodbičke a so strachom, ale s veľkou nádejou, som prichádzajúcej speváčke podávala pero a jej fotografiu . Potichu som povedala:

„Pochádzam z Rače - prosím o podpis pre moju neter!“

Jej bezprostredný úsmev mi dodal odvahu a po pár vetách s ňou som sa ponáhľala so vzácnou „trofejou“ domov.

Naša rodáčka nám môže byť vzorom v tom, ako vedela svoje umelecké nadanie spojiť s úžasnou húževnatosťou, pracovitosťou, veď cesta k jej speváckym úspechom bola sprevádzaná ťažkými skúškami.

Je veľká škoda, že jej úžasný talent sa nemohol uplatniť na Slovensku. Nemala dobrý kádrový profil, nedostala miesto v bratislavskej opere. Pre jej nádherný hlas ju čoraz častejšie pozývali koncertovať do cudziny. Keď v roku 1971 koncertovala vo Viedni, nevrátila sa späť do Bratislavy, ale napriek tomu na svetových a európskych vystúpeniach pripomínala svoj pôvod, svoju vlasť, slovenské kultúrne korene.

K jej 65. narodeninám, ktoré si pripomíname 23. decembra 2011, jej želáme, aby aj v ďalších rokoch svojím uchvacujúcim hlasom napĺňala radosťou svojich priaznivcov.

Milá pani Edita,

zo srdca Vám blahoželáme k narodeninám.

rodáci z Rače

Historické výročia v Rači v roku 2012

2011-12-20T12:59:00.005+01:00

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

775 rokov (1237) písomná správa o osídlení územia Rače.

725 rokov (1287) rozdelenie obce medzi potomkov zemanov na dve časti. Časť ležiaca na úpätí Malých Karpát dostala pomenovanie podľa rodového mena zemanov Racha. Nazývali ju tiež Račišča.

690 rokov (1322) obec Rača sa označovala ako „Villa de Récse“.

670 rokov (1342) budova rím. kat. fary na Alstrovej ul. V správe o vizitácii kronika uvádza, že „farár Šebastián udržuje kostol a cintorín v dobrom stave“.

455 rokov (1557) Turci dobyli hrad Kostajnicu, pevnosť medzi Bosnou a Chorvátskom. Vysťahovanie sa mnohých zo Slavónie do Uhorska v dôsledku hladu a strachu pred Turkom. Osídlenie našli aj v Rači. Sú to väčšinou mená s koncovkou -ič.

375 rokov (1637) sporné otázky týkajúce sa kostola medzi evanjelikmi a katolíkmi vyriešil zemepán František Keglevič de Buzin. Dal vyhnať evanjelického kazateľa Rudolfa Müllera z obce.

310 rokov (1702) hlavný kríž na cintoríne s Pálfyovským erbom.

300 rokov (1711-1712) ukončenie morovej epidémie v Rači, boli len dva prípady moru. Bol daný večný sľub troch obcí: Rače, Vajnor a Svätého Jura, že každoročne 15. augusta na sviatok „Nanebovzatia P. Márie“ púťou ku kaplnke „Pustý kostolík“ prejavia vďaku za záchranu od moru.

300 rokov (1712) podľa portálneho súpisu na území Rače bolo 131 poddanských rodín a 55 hektárov viníc.

300 rokov (16. 5. 1712) vo farskom kostole bočný oltár sv. Jána Nepomuckého od G. K. Dirschbergera.

280 rokov (1732) hrozný požiar v Rači, od horného konca (Alstrova ul.) až po sochu sv. Floriána (ulica Pri vinohradoch) ohňu padlo za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a p. farár Prucker si zachránil len holý život. Od tej doby sú písané nové matriky a kronika.

245 rokov (27. 6. 1767) Račania u panovníčky Márie Terézii, donačná listina na víno Frankovka, dar ornát od cisárovnej (je v Račianskej izbe).

240 rokov (1772) zápis – originál, namiesto nemecky písať po slovensky.

200 rokov (1812) evanjelici postavili prvú školu na mieste terajšej fary. Škola mala dve triedy a v jednej urobili modlitebňu.

155 rokov (1857) Adam Hájek po 43 rokoch pôsobenia odchádza z Rače, za kanonika do Dómu sv. Martina. František Víťazoslav Sasinek zložil báseň na rozlúčku a mesiac spravoval farnosť v Rači.

150 rokov (1862) dva požiare, 7. januára a 30. apríla, kedy zhorelo viacej domov.

150 rokov (1862) barón Névery zapožičal bez nárokov na úrok 1000 zl. na opravu kat. školy po požiari.

140 rokov (1872) znova sa vyskytla cholera v Rači, trvala mesiac a zomrelo 130 ľudí.

130 rokov (4. 5. 1882) založenie „Dobrovoľného hasičského spolku v Rači“. Zakladajúcu komisiu tvorili: katolícky farár Móric Alster, vzorný kňaz, národovec a buditeľ, evanjelicky farár Gustav Polevkovič, nadaný historik, opát Ján Gotčár, zakladajúci člen Matice Slovenskej, člen Memoranda Slovákov, profesor Slovenského gymnázia Kláštor pod Znievom, Anton Pauer, notár, Karol Tim, ev. učiteľ a duša zakladajúceho hasičského spolku, František Krížik, vinohradník a starosta obce, Eliáš Sloboda, vinohradník, František Würfl, mlynár, Adam Wallner, strojník, Leopold Polák a Samuel Horschütz, obchodníci, František Wallner, pokladník spolku. Za činných členov spolku sa prihlásilo 85 členov. Na dolnom konci obce postavili drevené hasičské depo.

85 rokov (13. 6. 1927) račiansky rodák P. Ján M. Lukáč Polakovič, CCG ako predstavený slov. provincie, preberá od biskupa Dr. Pavla Jantauscha správu pútnickeho miesta Marianka.

80 rokov (25. 1. 1932) zomrel František Kubu, v Rači pôsobil 40 rokov (1885-1925) ako správca školy, učiteľ, organista, predseda v spolkoch Orol a Hasiči. Za jeho pôsobenia bola nacvičená a tradične sa spievala na Vianoce polnočná omša od Jána Jakuba Rybu.

80 rokov (august 1932) nástenný obraz sv. Cyrila Metoda „Ako kážu ľudu“ vo Farskom kostole na Alstrovej ulici. Obraz namaľoval Augustín Bárta.

75 rokov (1937) Obecný dom na námestí A. Hlinku, na mieste bývalej kaplnky, ktorá bola súčasťou kúrie a v roku 1935 odkúpená obcou pre stavbu nového Obecného domu. Obec poskytla náhradný pozemok na stavbu nového kostola na cintoríne.

75 rokov (27. 6. 1937) nový kostol na cintoríne zasvätený Panne Márii Pomocnice kresťanov .

75 rokov (1937) Andrej Hlinka navštívil račiansku faru a mal príhovor k občanom.

70 rokov (23. 1. 1942) zomrel farár Vojtech Rudroff vo veku 67 rokov, po 33 ročnom pôsobení v Rači. Druhá osobnosť po M. Alstrovi na račianskej fare. Národovec a bojovník za Slovenskú samostatnosť.

70 rokov (1942) Farský kostol na Alstrovej ul. - pôvodná sakristia prestavaná a zväčšená.

70 rokov (1942) postavený Nemecký kultúrny dom a kolónia nemeckých rodinných domov v oblasti ul. Barónka – Hybešova.

65 rokov (1947) posviacka novej hasičskej zástavy (krstná p. B. Lednárová).

65 rokov (1947) bolo veľké sucho a studne vyschli – Rača bola bez vody. Vodu museli dovážať v cisternách z Bratislavy. V tom čase Rača ešte nemala vodovod.

60 rokov (1952) drevený chórus vo Farskom kostole prestavaný na železobetónový a bola urobená obnova organa.

45 rokov (1967) prvé celomestské vinobranie v Rači, za prítomnosti delegácie na čele s A. Dubčekom. Pri tejto udalosti bola na terajších uliciach Alstrova a Pri vinohradoch (ktoré boli dotiaľ prašné a bez chodníkov) urobená sadová úprava a bezprašný povrch ulice - asfalt.

35 rokov (1977) nové lavice v kostole na cintoríne, vyhotovené zo zbierky a obetavými veriacimi.

20 rokov (1992) postavená socha sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch. Z iniciatívy dobrovoľníkov - členov hasičského zboru a za podpory MÚ Rača bola zreštaurovaná a znovu postavená na svoje miesto. V 50-tych rokoch bola úmyselne zdemolovaná a odstránená.

15 rokov (1997) obnovenie pomníka M. Alstera na cintoríne za podpory MÚ Rača.

10 rokov (27. 10. 2002) posviacka nového kríža (náhrada za kríž z roku 1815), ktorý postavila rodina Orihelová z Rače v lese pri ceste do Marianky .

© Ľ. Havlovič, Bratislava-Rača, december 2011

Marta Prokešová je aranžovaniu kvetov stále verná

2011-10-18T14:53:00.004+02:00

Pani Marta Prokešová, v súčasnosti aktívna 82-ročná dôchodkyňa, sa nedokáže rozlúčiť so svojou veľkou láskou - láskou ku kvetom. S každým kvetom, ktorý sa jej dostane do rúk sa pohrá, jej fantázia v aranžovani kvetov je nekonečná.

Každý rok navštevuje výstavu kvetín v rakúskom Thulme, kde sa snaží odpozerať nové techniky viazania a aranžovania kvetín. Každá krajina má svojský spôsob umeleckého vyjadrovania v oblasti tvorby kvetinovej kultúry a techniky viazania kvetín, ale zásluhou takých umeleckých viazačov ako je pani Prokešová sa krajiny zviditeľňovali a dostávali do povedomia celého sveta. Aj pani Prokešova je jedna z tých, ktorí dokázali preniknúť do sveta a presadiť svoje viazačské umenie i za hranicami našej krajiny.

Ako pätnásťročná dievčina začala pracovať v kvetinárstve na Kamennom námestí v Bratislave u majiteľa kvetinárstva, pana Flora. Ten u nej objavil fantáziu a cit pre prácu s kvetmi a posielal ju na krátkodobé stáže do Prahy, aby sa naučila techniku viazania kvetov. O tri roky, ako 18-ročná už aranžovala kvetinovú expozíciu na výstave v Prahe. Neskôr, vďaka riaditeľovi ZARES-u pánu Skákalovi sa začala jej aktívna účasť na výstavách i v súťažiach v aranžovaní kvetov.

Od roku 1962, kedy dostala prvé ocenenie na celoštátnej viazačskej súťaži v Bratislave, začali jej pribúdať ocenenia, medaily, čestné uznania a diplomy. V roku 1970 reprezentovala ZARES a krajinu v súťaži Design International 1970 v Londýne, kde okrem súťaže vo viazaní a aranžovaní kvetín účastníci zo Švajčiarska, Južnej Afriky, USA, Anglicka, Nórska, Nemecka, Indie, Francúzska, Maďarska, Dánska, Írska a Izraela kolektívne vyzdobili katedrálu v Coventry. Hodnotiaca Medzinárodná komisia vyzdvihla tvorbu našich aranžérov pod vedením pani Prokešovej a ich expozíciu vyhodnotila ako najlepšiu, pretože vynikala jednoduchosťou a nevtieravou eleganciou. Časť, ktorú vytvorila pani Prokešová vyhlásili za najpôsobivejšiu a technicky dokonalú.

Veľké uznanie a viaceré diplomy a ocenenia získala v Ljublani v roku 1971 i na IX. medzinárodnej súťaži v aranžovaní kvetov v juhoslovanskom Sisaku v roku 1975. V roku 1980 si priniesla zlatý „Pohár Juhoslávie“ z medzinárodnej súťaže v aranžovaní kvetov v Zagrebe.

Nedá sa nespomenúť reprezentovanie Bratislavy na Dňoch družby v Kyjeve v roku 1984. Rozhovor s jej fotografiou aj s úspešnými kyticami sa objavil aj v miestnom časopise „Radjanska zinka“ (Pracovitá žena). V roku 1987 získala v Kyjeve na medzinárodnej súťaži v aranžovaní kvetov 1. miesto.

Toto je len neúplný výpočet jej úspechov, ktorými vynikajúco zviditeľnila našu malú krajinu. Ľudia, ktorým roky a desaťročia spríjemňovala všedné i sviatočne dni, významné výročia a udalosti i uľahčovala žiaľ, prichádzajú za ňou doteraz a žiadajú ju znova a znova urobiť svadobnú či gratulačnú kyticu, aranžmán na pohreb a pri príležitosti Sviatku všetkých svätých a ona nevie odmietnuť. Doteraz sa stará o výzdobu viacerých kostoloch napr. Blumentál, Trojičný i oba račianske.

O tom, že na ňu jej vďační zákazníci a priatelia nezabudli svedčia i ocenenia, ktoré dostala. Račianske srdce nedávno udelené vedením Mestskej časti Rača a Krištáľové srdiečko vďaky udelené v týchto dňoch Spoločnosťou Ferdinanda Martinenga sú toho tiež dôkazom.

Prajeme pani Marte Prokešovej ešte veľa zdravia a síl pri tejto krásnej a zmysluplnej práci s kvetmi.

Historické výročia v Rači v roku 2011

2011-03-09T10:14:00.015+01:00

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

705 rokov od prvej písomnej zmienky o veži farského kostola v roku 1306.

450 rokov od kanonickej vizitácie vykonanej z príkazu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha,kde sa konštatuje, že farár Šebastián udržuje kostol a cintorín v dobrom stave.

300 rokov od morovej epidémie v roku 1711-1712, kedy si dali obce Rača, Vajnory a Svätý Jur „Večitý sľub“ - na putovanie 15. augusta k Pustému kostolíku, ako vďaku ochrá- nenia od moru. V Rači boli len dva prípady moru.

290 rokov od postavenia sochy sv. Floriána pred kúriou Milosrdných bratov v r.1721. Teraz na ul. Pri vinohradoch pred domom č.77.

255 rokov od darovania kaplnky pri kúrii na námestí r. k. cirkvi, grófkou Teréziou Erdödyovou v r.1756. Na jej mieste v roku 1937 bol postavený terajší objekt nového Obecného domu a 55 rokov od zriadenia v tomto objekte obvodnej pôrodnice v r.1956, ktorá tu pôsobila viacej ako 10 rokov.

195 rokov od postavenia kríža „Pri Leitbrúne“ v r.1816, teraz ul. Stupavská nad evanjelickým kostolom, kadiaľ chodili púte do Marianky.

190 rokov od postavenia kamenného múru okolo farskej záhrady v r.1821.

185 rokov od postavenia prvej murovanej školy pri farskom kostole v r.1826. Bola to jedno-triedka s bytom učiteľa, ktorý vykonával zároveň organistu, zvonára i kostolníka v jednej osobe. Objekt bol pre nespôsobilosť v roku 1969 zbúraný, teraz je to parčík pri kostole.

180 rokov od vypuknutia cholery v Rači, 23.augusta 1831, kedy zomrelo celkom 170 ľudí. Rača mala vtedy 2019 obyvateľov. Gróf Pálfy prizval na svoje náklady doktora z Viedne, ale nepodarilo sa choleru zastaviť.

170 rokov od zakúpenia a dodania terajšieho organu do farského kostola v r.1841 od p.Fazekaša z Prešporku – Bratislavy. Organ stál 1500 zlatých, na ktorý polovicu dala obec.

155 rokov od požiaru na fare v r.1856, kedy zhoreli všetky budovy, okrem dvoch izieb na ulicu. Pri oprave po požiari bola pristavaná kaplnka a tretia izba na ulicu.

155 rokov od zriadenia školy v odkúpenej bývalej Zichyho kúrii v r. 1856, na hornom konci obce, teraz Alstrova ul. č.171, budova s rodovým erbom (sestry Božieho Milosrd.) Táto budova ako škola slúžila 80 rokov.

150 rokov od požiaru na dolnom konci obce v r.1861, kedy zhorelo 152 domov a p.farár Bachta robil zbierky na vyhorelcov. Vyzbieralo sa a rozdalo 3000 zlatých.

150 rokov od ustanovenia Vdp. Mórica ALSTERA za farára Rače – 10. septembra 1861. V Rači pôsobil 33 rokov a pochovaný je na tunajšom cintoríne. Na objekte fary je pamätná tabuľa z roku 1930, venovaná M. Alsterovi od spolku Sv. Vojtecha.

140 rokov od tragickej smrti Floriána Brichtu a postavenia pomníka na Malej Bani (360m/m). Táto udalosť sa stala 31.mája 1871 pri zvážaní dreva z hôr.

125 rokov od zbierky na rozšírenie – zväčšenia farského kostola v r.1886 za vdp. M. Alstera.

115 rokov od posviacky Krížovej cesty vo farskom kostole 17. apríla 1896, ktorá bola zakúpena v Poznani zo zbierok veriacich.

115 rokov od osadenia 5 farebných vitrážnych okien v sanktuáriu farského kostola, za hlavným oltárom v r.1896. Okno sv. Karol, biskup – darovala rodina K. Würfla, okno sv. Štefan - daroval p. farár Š. Bezák, „ patróni kostola sv.Filip a Jakub“, okno sv. Terezka - darovala rodina Zechmeistrova a okno sv. Rodina – darovali račištorfskí farníci.

110 rokov od postavenia hlavného oltára 6 m vysokého v r. 1901 za Vdp. Štefana Bezáka. V roku 1949 bol nahradený terajším mramorovým oltárom od sestier Najsvätejšieho Spasiteľa z Bratislavy, u ktorých sa už nemohol nainštalovať.

95 rokov od rekvírovania dvoch zvonov v r.1916 z farského kostola o váhe 702 kg a 437 kg pre vojnové účely I. svetovej vojny, za vdp. V. Rudroffa.

80 rokov od postavenia a odovzdania do užívania „Rím. kat. školu“, ktorú 30. augusta 1931 posvätil trnavský generálny vikár vdp. Karol Nečesálek. Projektoval architekt Milan Michal Harminc a za rok ju postavila firma Adamec a Strebinger z Trenčianskych Teplíc. Celkové náklady na školu boli 1,060.496,- Kčs. Teraz je to „ZŠ Jána de La Salle“, na Detvianskej ul.

70 rokov od odovzdania do prevádzky nový „Katolícky kultúrny dom Andreja Hlinku, s. r. o.“ v septembri 1941. Po zoštátnení ako kino Nádej. Objekt je postavený na pozemku býv. veľkostatkára Mórica Sprinzla, od ktorého bol v roku 1939 odkúpený v celom rozsahu aj s príslušenstvom za 170.000,- Ks. Zaplatené úpisy od občanov boli 90.000,- Ks , obecný výbor a dary 10.000,- Ks, Slovenská krajina prispela 30.000,- Ks , zvyšok bola hypotéka, ktorá podľa výpisu z Pozemkovej knihy bola do roku 1945 splatená . Súčasne s výstavbou nového objektu kultúrneho domu bola robená aj prestavba ulice „Výhon“, teraz Detvianska ul. do súčasnej stavebnej úpravy a tiež aj námestie. Otvorené potoky : od Knižkovej doliny a z Kopaníc, boli dané pod cestu – novú ulicu.

70 rokov od tragickej smrti poľovníka Viktora Haluzického – 5.apríla 1941, ktorého v jeho revíry zastrelil pytliak Pišta Skala. „Haluzického pomník“ je v lese na „Zálistku“.

55 rokov od postavenia v r.1956 a dania do prevádzky POŠTY na Čachtickej ulici, ktorá dotiaľ bola v rodinnom dome na Detvianskej ul. - dom č.7.

20 rokov od príchodu a začatia pôsobenia Inštitútu školských bratov Jána de La Salle v Rači.

© Ľ. Havlovič, Bratislava-Rača, december 2010

Eduard Wenzl: Najstarší rodený Rendezák

2010-12-14T22:15:00.004+01:00

Prišla jeseň. Čas, kedy lastovičky, divé husi, bociany a iné teplomilné vtáctvo odlieta do teplých krajov.

Preletia stovky kilometrov, aby sa zachránili pred zimou. Dlhá cesta má veľa nástrah, únava, dravé vtáctvo a najväčšie nebezpečie hrozí od človeka. Príchodom jari sa vtáctvo vracia k nám, aby si opravili svoje hniezda, začali párenie, založili nové hniezda pre nové potomstvo podľa zákona prírody.

My ľudia, obyvatelia Rendeza, sme opakom vtáctva. Stretávame sa pod heslom „Stretnutie starých Rendezákov“ každé dva roky v mesiaci október-november v klube IMPULZ a pri občerstvení si navzájom popodávame ruky, bozky a spomíname na časy detských rokov, školských rokov, na športovanie a zabávanie sa pri športových hrách, brigádach, na prvé lásky, z ktorých vznikli i manželstvá. Stretávame sa už ako manželia, rodičia, starí rodičia, ba niektorí sú aj prarodičia.

Aj tohto roku 30. októbra bolo stretmutie starých Rendezákov v takom hojnom počte, na aký si nepamätám. Stretnutie bolo od 14.00 do 22.00 hod. Za tento čas sa stretlo a vymenilo 180 Rendezákov. Dôvodom tak veľkej účasti bolo vydanie a predávanie knihy "Rendez". Je v nej zachytený život, práca, starosti, úmrtia, mená ľudí za prvej ČSR, za Slovenského štátu, za druhej ČSR a terajšieho Slovenského štátu.

Často sme sa stretávali s mladším priateľom pánom Cyrilom Sekerkom a spomínali o dianí ľudí a ich živote na Rendezi. Jedného dňa skrsla v nás myšlienka, či by sme históriu zašlých rokov nemohli vydať ako knihu. Túto myšlienku sme spomínali aj s ďalšími ľuďmi. Boli milo prekvapení a povzbudili nás slovami: „je to vynikajúci nápad“. Tak sme začali písať a zhľadávať obrázky Rendeza. Ľudia priniesli rôzne fotografie z detstva, škôl, športu, divadiel, zábav. Ako sa menil obraz (výstavba) našej časti Bratislavy a ako 26.3.1945 bol Rendez zbombardovaný.

Knihu sme napísali, ale finančne sme neboli schopní ju vydať. Našlo sa však pár ľudí, ktorí nám pomohli spracovaním, vytlačením sponzorskou pomocou.

Na začiatok stretnutia „starých Rendezákov“ nám pani Kramplová, vedúca úradu v zastúpeni pána starostu Rače pána Zvonára túto knižku pokrstila. Potom poslanec našej časti Bratislavy pán Cyril Sekerka privítal prítomných hosti. Ja som uviedol do predaja knihu slovami: „Nenapísali sme pre Vás román, ani básne, ale je to kniha o Vás, o nás, o našich rodičoch a Vašich deťoch. Budete ju čítať ako Bibliu. Budete v nej nachádzať obrázky z Vášho života a rozmýšľať nad menami spolužiakov.“

Mal som radosť, keď som videl, ako každý, kto už knižku mal, listoval v nej, hltal ich obsah a ako nastalo určité ticho. V duchu som si pomyslel: „Cyril, naša práca nebola márna. Hoci ťažká, ale úspešná.“

© Eduard Wenzl, najstarší rodený Rendezák, nar. 7. 9. 1927

Žiaci ZDŠ Čachtická, ročník 1965

2010-06-11T09:49:00.031+02:00

Stretnutie po 45. rokoch

Úvod k stretnutiu po 45. rokoch

Dňa 21.5.2010 sa stretli spolužiaci, ktorí ukončili ZDŠ na Čachtickej ul. v r. 1965. Spolu v troch triedach (A, B a C) bolo asi 100 žiakov, z toho 12 už zomrelo. Stretnutia v espresse TROP v Rači sa zúčastnilo 54 žiakov a 3 učiteľky – pani Bieleková, Hečková a Šníderová. Počiatočné zoznamovanie bolo zaujímavé, veľa spolužiakov sa za 45 rokov vôbec nestretlo. Rozpačité reakcie sa stratili po pripnutí menoviek. Ako pomôcky výborne poslúžili zväčšené fotografie jednotlivých tried a k nim priložený zoznam žiakov.

Stretnutie zahájila členka organizačného výboru, ktorá všetkých privítala a prítomným učiteľkám odovzdali kvety naši galantní spolužiaci. Zároveň prečítala listy niektorých spolužiakov, ktorí sa nemohli stretnutia zúčastniť (viď príloha). Pri večeri a po nej sa rozprúdila čulá vrava. Spolužiaci boli takí zabratí do rozprávania, že nevnímali hudbu z CD z obdobia nášho dospievania a nepomohli ani hity na tancovanie. Nálada ešte gradovala okolo polnoci, kedy sme pri gitare spomínali na naše školské roky. Rozchádzali sme sa nadránom... Fotografií máme neúrekom, záujemcovia ich dostanú na CD, alebo si vyžiadajú link na prezeranie a stiahnutie fotografií cez internet.

Žiaci 9.A triedy ZDŠ Čachtická, Rača - rok ukončenia 1965
Triedna učiteľka: Bieleková Mária

1. Benkovič Stanislav (horný rad, 1. sprava)
2. Bereš Jozef (horný rad, 2. zľava)
3. Brychta František (nie je na fotografii)
4. Budovský Marián (stredný rad, 1. zľava)
5. Čík Miroslav (horný rad, 4. sprava)
6. Huňavý Ivan (horný rad, 2. sprava)
7. Máťuš Alexander (horný rad, 1. zľava)
8. Perbecký Štefan (horný rad, 3. sprava)
9. Pittner Peter (horný rad, 5. zľava)
10. Sečkár Pavol (stredný rad, 1. sprava)
11. Selecký Július (prvý rad, zprava)
12. Slezák František (prvý rad, zľava)
13. Schmidt Alojz (horný rad, 4. zľava)
14. Ščibrányi Miroslav (nie je na fotografii)
15. Tausberík Ján (horný rad, 5. sprava)
16. Zacharda Augustín (horný rad, 3. zľava)
17. Barišová Jarmila – vyd. Holíková (nie je na fotografii)
18. Bučeková Mária (nie je na fotografii)
19. Brychtová Alena – vyd. Haászová (spodný rad, 2. sprava)
20. Budovská Viera (stredný rad, 2. zľava)
21. Feketová Alžbeta – vyd. Kohanová (spodný rad, 2. zľava)
22. Fialová Viola – vyd. Choreňová (stredný rad, 4. zľava)
23. Frgalová Daniela – vyd. Číková (stredný rad 4. sprava)
24. Išpoldová Daniela – (spodný rad, 3. sprava) , zomrela
25. Hrdličková Ľudmila – (spodný rad, 1. zľava), zomrela
26. Kleštincová Viera – vyd. Nádašská (spodný rad, 3. zľava)
27. Kramplová Magda – vyd. Rafajová (spodný rad, 1. sprava)
28. Letenajová Oľga – vyd. Paulusová (stredný rad, 3. zľava)
29. Luknárová Miroslava – vyd. Horňáková (spodný rad, 4. sprava)
30. Strížová Katarína (stredný rad, 5. sprava)
31. Šimoničová Eva (stredný rad, 3. sprava)
32. Šuchmová Helena (stredný rad, 2. sprava), zomrela
33. Žitná Žofia – vyd. Ďurďovičová (stredný rad, 5. zľava), zomrela

Žiaci 9.B triedy ZDŠ Čachtická Rača – rok ukončenia 1965
Triedny učiteľ: Mikloš Vojtech (zomrel)

1. Backa Albert (nie je na fotografii), zomrel
2. Boudný Jaroslav (stredný rad, 5. zľava), zomrel
3. Čík Miroslav (stredný rad, 1. zľava), zomrel
4. Fekete Miroslav (horný rad, 2. sprava)
5. Halinkovič Valentín (stredný rad, 4. sprava)
6. Hauskrecht Stanislav (horný rad, 1.s prava)
7. Henčl Jozef (horný rad, 3. sprava)
8. Hromek Dalibor (nie je na fotografii), zomrel
9. Katulinec Anton (stredný rad, 6. sprava)
10. Klinko Karol (stredný rad, 1. sprava)
11. Máťuš Bohumil (stredný rad, 5. sprava)
12. Máťuš Ján (stredný rad, 3. zľava)
13. Morávek Peter (stredný rad, 4. zľava)
14. Pardély Ferdinand (stredný rad, 2. zľava)
15. Polakovič Karol (stredný rad, 2. sprava)
16. Polák Peter (stredný rad, 6. zľava)
17. Václav Igor (horný rad, 4. sprava)
18. Žitný Marián (stredný rad, 3. sprava)
19. Barčáková Alžbeta vyd. Kubečková, (spodný rad, 3. zľava)
20. Cíchová Mária – vyd. Biháriová, (spodný rad, 2. zľava)
21. Dindžíková Anna – (spodný rad, 3. sprava)
22. Dujsíková Mária – vyd. Pažitná, (spodný rad, 6. sprava)
23. Ďurčeková Dagmar – vyd. Zeljko, (spodný rad, 4. sprava)
24. Galbová Helena – vyd. Sláviková, (spodný rad, 2. sprava)
25. Križanovičová Anna – vyd. Lackovičová, (spodný rad, 5. zľava)
26. Krutilová Magda (spodný rad, 4. zľava), zomrela
27. Paličová Mária (spodný rad, 1.sprava)
28. Poláková Anna – vyd. Kočvarová, (horný rad, 4. zľava)
29. Poláková Drahomíra – vyd. Zubalová, (horný rad, 5. sprava)
30. Povinská Anna – vyd. Wagnerová, (spodný rad, 1. zľava)
31. Stovíčková Dagmar – vyd. Kurejová, (horný rad, 3. zľava)
32. Ščibrányová Anna – vyd. Čelková, (spodný rad, 5. sprava)
33. Šišková Miroslava (horný rad, 5. zľava)
34. Šoltésová Magda – vyd. Petrufová, (horný rad, 2. zľava)
35. Žitná Mária (horný rad, 1. zľava)

Žiaci 9.C triedy ZDŠ Čachtická Rača – rok ukončenia 1965
Triedna učiteľka: Šníderová Anna

1. Bednarič Vojtech (horný rad, 2. zľava)
2. Cích Dušan (nie je na fotografii)
3. Gajdoš Ľubomír (horný rad, 3. zľava)
4. Chovan Ivan (nie je na fotografii)
5. Krištofič Viliam (horný rad, 1. zľava)
6. Krištofič Ladislav (stredný rad, 3. sprava)
7. Kohút Rudolf (prvý rad, zľava), zomrel
8. Koštial Kamil (nie je na fotografii)
9. Lív Ivan stredný rad, 2. zľava)
10. Luknár Karol (stredný rad, 1. sprava)
11. Majerík Peter (nie je na fotografii)
12. Rakyta Milan (stredný rad, 1. zľava)
13. Rohoň Jaroslav (stredný rad, 3. zľava)
14. Rusnák Peter (prvý rad, sprava)
15. Slováček Ľubomír (horný rad, 1. sprava)
16. Šrámek Jozef (horný rad, 2. sprava)
17. Vulgán Augustín (stredný rad, 2. sprava)
18. Cíchová Zuzana (stredný rad, 4. sprava)
19. Halinkovičová Magda – vyd. Kolárčiková (spodný rad, 3. sprava)
20. Holíková Eva – vyd. Vranová (spodný rad, 1. sprava)
21. Fialová Viera (nie je na fotografii)
22. Janečková Milada (spodný rad, 1. zľava)
23. Krížiková Agneša – vyd. Mackovčinová (stredný rad, 4. sprava)
24. Kriššáková Marianna – vyd. Šustová (spodný rad, 4. zľava)
25. Lednárová Viera st. (spodný rad, 2. sprava)
26. Lednárová Viera ml. – vyd. Sabová (nie je na fotografii)
27. Máťušová Soňa (spodný rad, 2. zľava)
28. Polakovičová Jarmila (spodný rad, 4. sprava)
29. Pulcová Jarmila (stredný rad, 5. zľava)
30. Strelcová Sylvia (spodný rad, 3. sprava), zomrela
31. Wenghová Radmila (nie je na fotografii)

Pozdravy od spolužiakov

Pozdrav od Daši Ďurčekovej z B triedy:

Draha Anicka a vsetci spoluziaci zo ZDS Raca.
Vsetkym, ktori sa budu moct zucastnit tejto skutocne neuveritelnej a fantastickej oslavy prajem prekrasny zazitok, plno nevypovedanych a neznamych novosti a hlavne, ze sme sa dozili takejto fantastickej prilezitosti. Isto zdravie kazdemu nesluzi ako vtedy ked sme sa iba hrali a neskor chceli byt rychlo dospeli, ale to ide so zivotom!! O sebe nerada hovorim, ale v kratkosti iba tolko, že zijem v Toronte, mam 2 synov, jeden ma skoro 40 rokov a druhy 17. Jeden zije doma a druhy sa snazi dostat do futbaloveho sveta v Chorvatskej. Ostarela som telom, duchom este nie az tak, ale i to dojde. Mam maly domcek a zahradku, firmu ale malu s dekoraciou domov, ktore idu na predaj. Ale ako vsade, ekonomicka kriza nas stihla a ja nie som vynimka, ale nie je sa co az tak stazovat. Rada by som Vas (tych co budu ucastni) videla, podelila sa so spomienkami i so sucastnym zivotom, ale nemozem dojst. Ale tesim sa z toho za Vas, ktori tam budete, pripite si na nase zdravie. Prajem vam vela zdravia a uspechov nadalej, teste sa z prilezitosti a tieto spomienky Vam zostanu v pamati. Dakujem Anicke a vsetkym, ktori si dali tu namahu a zorganizovali toto stretnutie, zasluzia si krasny vecer, ktory im prinesie radost po velkej praci. Bozkava Vas vsetkych Vasa Dasa, dozite sa vsetci aspon 100-vky!!
Po nasom
Ahojte!

Pozdrav od Petra Morávka z B triedy

Milí spolužiaci, spolužiačky, a vážení učitelia z našej račanskej ZDŠ.

Mrzí ma, že som sa nemohol zúčastniť na stretnutí, ktoré určite bolo príjemné a plné životných zážitkov. Fotografie zo stretnutia ma skutočne potešili a vracajú mi pekné spomienky na školské roky.

Životné chodníčky ma zaviedli za “veľkú vodu”. Po pár rokoch hľadania kde sa usadiť, nás prijalo Chicago s otvorenou náručou (plnou americkej štedrosti a problémov). Žijem tu s rodinou už 20 rokov. Máme tri prekrásne vnúčatá, ktoré nám napĺňajú väčšinu nášho voľného času. Dúfam, že s odchodom do dôchodku bude toho voľného času viac; taktiež na cestovanie domov na Slovensko a na stretnutia s Vami pri poháriku dobrého Račanského vínka. Prajem Vám všetkým veľa zdravia a radosti v ďalších rokoch. Do skorého videnia.

Peter Moravek

Pozdrav od Petra Rusnáka z C triedy,
dnes biskupa grécko-katolíckej cirkvi:

milí spolužiaci a spolužiačky, priatelia!

kedysi mark twain dostal pozvánku na nejakú akciu a odpovedal: nemôžem prísť, výhovorky nasledujú v liste. tak nejak asi reagujem aj ja, ale nemôžem si vyberať, čo by pre mňa bolo príjemnejšie (a to by istotne bolo stretnutie s vami), ale čo musím (a to je jedna konferencia v košiciach práve v piatok, sobotu a nedeľu).
s vďačnosťou spomínam na naše školské roky i neskoršie priateľstvá, ktoré sme prežívali v rači aj po skončení základnej školy. ak bude prítomná pani učiteľka šníderová, prípadne ďurišinová (ale aj iní a iné), tak im zo srdca ďakujem za všetku lásku, starostlivosť a trpezlivosť, ktoré mali s nami. chcem vás všetkých srdečne pozdraviť, každého osobitne, zaželať vám príjemnú zábavu a snáď sa to niekedy zopakuje.
zo srdca vám žehnám a myslím na vás v modlitbách. peter rusnák

a na záver ešte jeden vtip: vráti sa manžel z maturitného stretnutia a manželka sa pýta: tak ako? ále, veď vieš, odpovedá manžel, staré ksichty a nové zuby.

Stalo sa v Račištorfe v rokoch 1938 až 1945

2010-01-28T23:03:00.024+01:00

Udalosti zaznamenal Ľudovít Havlovič

Rok 1938

6. októbra 1938: Autonómia Slovenska.
16. októbra 1938: zvolený Slovenský národný výbor v Račištorfe.
R. k. faru navštívila Slovenská autonómna vláda na čele s jej predsedom Dr. J. Tisom.
30. októbra 1938: námestie v Račištorfe pomenované na „Námestie Andreja Hlinku“, pri slávnosti pred Obecným domom prehovorili poslanci Ján Drobný a J. Mora.

Rok 1939

z Rače odišlo 170 českých zamestnancov.
19. marca 1939 bolo zakladajúce valné zhromaždenie a bola zvolená správa „Katolíckeho kultúrneho domu A. Hlinku s.r.o. v Račištorfe“
24. a 25. marca 1939 bol vpád maďarských vojsk, pri ktorom padol vojak Viliam Svitnič z Račištorfu. Pohreb mal 2. apríla 1939 v Račištorfe. Na rodnom dome bola mu odhalená pamätná doska. P. S. Jeho meno sa nenachádza na pomníku padlých!?
bolo postavené „Hasičské skladište“ s nákladom 179.248,40 Ks. Okresný výbor Bratislava dal 10.000,- Ks, Slovenská krajina 15.000,- Ks. Pôvodne v suteréne mal byť aj obecný verejný kúpeľ, na čo obec dostala 10.000,- Ks.
bola vykonaná kolaudácia zakrytia potoka vo Výhone, terajšia Detvianska ul.. Náklad činil 91.115,50 Ks a začalo sa s prerábkou cesty Výhon, na čo obec dostala od Kraja podporu 200.000,- Ks.

Rok 1940

12. januára Matica Slovenská poriada kurz „Slovenských dejín“ prednášal prof. Dr. Hodál a tiež z radov miestnej inteligencie.
25. februára MS výstava slovenskej knihy v Račištorfe, knihy dodala MSS a SSV.
3. marca prišiel básnik V. Beniak, ktorý tu prehovoril.
18. marca delegácia z Račištorfu V. Rudroff, M. Lednár a Ing. Ľ. Lednár odovzdali prezidentovi dar - súdok červeného vína a písomnú gratuláciu s podpismi občanov.
24. a 25. marca divadelná hra „Ekvinokcia“
4. mája oslavy gen. M. R. Štefánika pred Obecným domom.
5. mája oslavy v meštianskej škole s akadémiou.
2. júna Juniáles MO MS.
8. septembra tradičná púť račanov do Marianky.
3. novembra divadelná hra „Zmätok nad zmätok“, 10. novembra opakované predstavenie.
12. novembra Výhon, (teraz Detvianska ul.) zavezený!
12. decembra vzácna návšteva na fare v Račištorfe: prezident Dr. J. Tiso, Dr. G. Medrický, J. Stano, Dr. M. Sokol.
24. decembra divadelná hra „Kalné prúdy“ P. S. hralo sa pred polnočnou sv. omšou.

Rok 1941

Každú nedeľu popoludní bábkové divadelné predstavenie - po litániach, vstupné ľubovoľné.
13. marca večer v telocvični meštianskej školy akadémia k druhému výročiu vzniku Slovenského štátu. Slávnostný príhovor mal spisovateľ Jožo Kútnik-Šmálov.
17. apríla vymenovaný vládny komisár s poradným zborom a zrušené obecné zastupiteľstvo. Komisár - Rudolf Štefánek, debnársky majster, zástupca - Jozef Strelka, železničný úradník, poradný zbor - Jozef Krampl, Michal Krištofič, Štefan Pažitný, Karol Folrich, Mathias Gschweng.
3. mája akadémia gen. M. R. Štefánika v telocvični meštianskej školy.
6. augusta požiar na Pažiti pod hradskou asi o pol 11-ej hod. v noci, zhorelo pozvážané obilie sedliakov, dve mláťačky a dva vagóny obilia. Požiar spôsobil opitý vandrovník, ktorý chcel tam prenocovať. Bola nariadená nočná stráž.
23. augusta Michal Lednár, telefonista, nájdený obesený v lese.
24. augusta Cyklistické závody Slovenska. Majstrom sa stal Műller z DSK Bratislava.
12. septembra pre členov družstva Kat. kult. domu a pozvaných, v novom kultúrnom dome bol premietnutý film „Jánošík“ a „Trvalé svetlá“.
13. septembra večer otváracie predstavenie v novom kine, premiéra filmu „Trikrát svadba“. Pozvaní boli zástupcovia spolkov a úradov. Prítomný bol aj minister vnútra a veľ. HG Šaňo Mach a veľ. HM A. Macko, Otomar Kubala, sekretár Ing. Karmasina a iný.
14. septembra posviacka kultúrneho domu, prítomný za vládu Dr. Gejza Medrický.
1. októbra založenie divadelného odboru pri MO MS, ktorý bude združovať všetkých divadelných ochotníkov z rôznych spolkov.
30. novembra pohreb rotníka Gabriela Lednára, pilota, ktorý tragicky zahynul pri výcviku ako učiteľ lietania.

Rok 1942

23. januára zomrel V. Rudroff, dekan, račiansky farár a školský dekan.
26. januára bol pohreb p. dekana V. Rudroffa, prítomní boli rožňavský biskup Bubnič, svätiaci biskup Dr. Buzalka, minister Dr. G. Medrický, poslanec V. Horák, župný tajomník J. Lihosit, hl. mešťanosta Belo Kováč, atď. Pohrebné obrady vykonal biskup Buzalka za asistencie biskupa Bubniča. V zastúpení prezidenta prehovoril Dr. Gejza Medrický.
12. apríla za zomrelého V. Rudroffa, za predsedu Kat. kult. domu - družstva, bol zvolený R. Štefánek, za podpredsedu Martin Lednár, za tajomníka Dr. J. Čerňan, za pokladníka M. Krištofič, vinohradník. Za predsedu dozorného výboru bol zvolený Teodor Beladič, vinohradník.
27. apríla boli urobené prípravné práce na znovupostavenie sochy Sv. Jána Nepomuckého na pôvodné miesto na námestie.
28. apríla Dobrovoľný hasičský zbor v Račištorfe dostal modernú motorovú striekačku o náklade 73.000,- Ks, na čo dala župa, okres a obec.
28. apríla konalo sa Valné zhromaždenie vinohradníckeho spolku v Račištorfe. Zvolený za predsedu bol Anton Brychta.
29. marca Valné zhromaždenie MO MS v Račištorfe, za predsedu bol zvolený Štefan Drobný, notár, za podpredsedu Rudolf Štefánek, vládny komisár, za tajomníka Elena Hrušovská, učiteľka a za pokladníka Ladislav Mikloška.
2. mája Račištorfské hody, tento deň bol proponovaný ako „Deň slovenského kroja“ a piesne.
10. mája prvé divadelné predstavenie na novom javisku Kat. kult. domu A. Hlinku, hrou “Marína Havranová“ od J. Stodolu v réžii vdp. Karola Cibiru, kaplána a Ľ. Číka.P. S. scéna stála vyše 12.000,- Ks. 14. mája bolo opakované predstavenie.
9. júna odtransportovaní židia, ktorí nedostali výnimku ako hospodársky dôležití.
1. júla Anton Hofner ustanovený a menovaný ako požiarny inšpektor v Račištorfe.
5. júla nariadená občianska povinnosť pre požiarne hliadky.
25. júla 1942 padol v boji o Rostov, na východnom fronte Jozef Hrdlička (meno je na pomníku padlých).
po zomrelom farárovi V. Rudroffovi ako administrátor farnosti bol menovaný Vdp. Štefan Dekan, za pomoci kaplána Vdp. Karola Cibiru.
1. augusta 1942 bol za farára menovaný Vdp. Ľudovít Horvát, farár z Dubovej, s nástupom 16. augusta.
17. augusta výmena čsl. bankoviek 1000,- Kčs za nové slovenské, na poštovom úrade. V Rači sa vymenilo za pol milióna.
1. októbra v Račištorfe sa celkom urodilo 7.120 litrov vína !!! Bolo ho veľmi mnoho, ale dobrá kvalita. Cena hrozna na lisovanie bola za 7,50 Ks/kg, mušt bol za 11,50 a 12,50 Ks za liter.
6. novembra 1942 poručík v zálohe Jozef Thurzo, padol na východnom fronte (meno je na pomníku).
8. novembra usporiadal MO MS a MOK „Výstavu slovenskej knihy“ od 8. - 14.nov., prišli aj spisovatelia Ľudo Zúbek, Emil Rusko, Ján Smrek, Dr. Ján Rob Poničan, Rudolf Dilong, František Hečko.

Rok 1943

10. januára ochotnícky divadelný krúžok zahral divadelnú hru „Škriatok“ od Ferka Urbánka, v réžii Ing. Ľ. Lednára. 17. januára - sa hralo opakované predstavenie.
24. januára tragicky zahynul robotník Michal Cích, v Dynamit - Nobel, pri výkone svojej práce.
marec - požiadavky robotníkov na kopačku boli 50 - 55 Ks na deň a strava + liter vína.
2. mája tradičné cyklistické preteky na „HODY“. Zvíťazil Vlasto Ružička, pred majstrom Slovenska Műllerom z Bratislavy.
9. mája ku katolíckej mládeži v Račištorfe ako slávnostný rečník prehovoril poslanec Pavol Čarnogurský.
16. mája divadelný krúžok zahral div. hru „Petrolej“ v réžii J. Čerňana.
2. júna Salónny orchester pod vedením Mikuláša Vernera, riaditeľa meštianskej školy, usporiadal ľudovú akadémiu v Kultúrnom dome.
bolo veľmi suché leto.
25. júla mal primície - P. Ondrej M. Augustín Wenzl, tešiteľ BS.Bol sirota a konvertita z evanjelika v dospelom veku. Na tom mal zásluhu aj jeho priateľ Vdp. Jakub Fekete, rač. rodák.
14. októbra birmovka - biskup Dr. M. Buzalka, bolo 600 birmovancov.
25. októbra výročný trh „Jarmok“ v Račištorfe.
19. decembra divadelný krúžok zahral hru „Matka“ od Barč-Ivana (dráma), v réžii J. Čerňana
22. decembra na železničnej stanici v Račištorfe došlo k tragickej udalosti, zahynul bývalý starosta Martin Lednár, zachytil ho prichádzajúci vlak, ďalšie dve osoby boli ľahšie zranené. Pohreb mal 25. decembra

Rok 1944

V januári bolo opakované predstavenie divadelnej hry „Matka“
10. februára bol daný do prevádzky miestny rozhlas, vybudovaný za 70.000.- Ks.
Okolo rím. kat. ľudovej školy bola vybudovaná nová ohrada-oplotenie za 27.000,- Ks
5. a 12. marca divadelný krúžok zahral hru „Ženský zákon“ od Jozefa Gregora-Tajovského.
19. marca Združenie ev. mládeže zahralo hru od I. Stodolu „Keď jubilant plače“.
25. marca MO MS a KOKD usporiadal kult. večierok, kde účinkoval aj Salónny orchester MO MS, spevokol VATRA a recitácie učiteliek, V. Porubjakova a E. Hrušovská.
10. a 16. apríla 1944 divadelný krúžok zahral hru od J. Vojnoviča „Ekvinokcia“.
4. mája Štefánikové oslavy, spevné čísla spevokol meštianskej školy pod vedením odb. učiteľky Viery Porubjakovej.
23. mája inštalovaný nový starosta obce, pán Viktor Brychta, vinohradník.
16. júna prvé bombardovanie Bratislavy - zasiahli továreň Apollo a Prístav. Za obeť padli aj traja Račištorfania Hauskrecht, Polášek a J. Janík.
1. júla predsedom MOK a MO MS sa stal Mikuláš Verner, riaditeľ meštianskej školy.
Boli získané pozemky na vybudovanie ihrísk a plavárne. Pozemky obec už aj zaplatila v cene 500.000,- Ks, výstavba je plánovaná v blízkej budúcnosti.

Rok 1945

26. marca bol bombardovaný Račištorf a Rendez. Boli uskutočnené dva nálety, medzi 13. - 14. hodinou. Boli postihnuté domy Samuela Rukrigla, Ulického, Strelku a iné, ktoré boli zasiahnuté pri prvom nálete. Pri druhom bol bombardovaný Rendez - Východné nádražie, kde zahynulo viacero ľudí zo železníc.
2. apríla o 9.30 hod. začala streľba od Vajnor, blížil sa front do Račištorfa (II. svetová vojna).
3. apríla nad ránom prišli ruské hliadky „Kozáci“ o 6.00 hod.
O 9.00 hod. už prichádzala Červená armáda (Malinovského).
4. apríla bola oslobodená Bratislava.
V račištorfskom chotári padlo 5 civilistov, 14 ruských vojakov, 42 Nemcov a 6 Maďarov.
5. apríla bol organizovaný Národný výbor: za DS Vdp. Ľudovít Horvát, Teodor Beladič, Michal Polakovič, za KS Karol Polakovič, Gusto Polakovič, Jakub Sučanský, ako nestranný Ondrej Ivanič.
7. mája boli doplňujúce voľby do NV, príslušníci DS odišli a NV sa potom skladal len z členov KS.
2. mája bol dobitý BERLÍN a ohlásená smrť Hitlera.
8. mája 1945 - Nemecká kapitulácia.
V júli bol utvorený Národný Front a dohodli sa na paritnom zastúpení v NV.
V novembri bola uvalená národná správa na Katolícky kultúrny dom A. Hlinku v Račištorfe s.r.o.

© Ľudovít Havlovič (zverejnené so súhlasom autora)

Rod HAVLOVIČ v Račištorfe - Rači

2010-01-24T20:30:00.026+01:00

Spracoval: Ľudo Havlovič, január 2010

Príchod do (Récse) v 16. storočí, kedy prišli na územie Slovenska srbské a chorvátske rody. Bol to útek pred „Turkami“, keď dobyli hrad Kostajnicu. Mnohí chorvátski grófi odišli aj so svojimi ľuďmi a usadili sa hlavne na Západnom Slovensku (v bratislavskej stolici), na Záhorí a pod malými Karpatmi - od Bratislavy až po Šenkvice. Sú to mená hlavne končiace na koncovku „ič“. Medzi pôvodnými obyvateľmi ešte doteraz prevládajú mená s koncovkou „ič“.

Najstaršie meno HAVLOVIČ som našiel v knihe: „V svetle siedmych tisícročí“ o dejinách obce Blatné, zvanej Šarfia - 2001, na str. 322:

„Martin Havlovič (Martinus Havlovics) prišiel do Blatného 19. mája 1666. Narodil sa v Gbeloch. Seminár sv. Štefana v Ostrihome ukončil v roku 1652 ako bakalár, v roku 1653 ako magister filozofie, teológiu absolvoval v roku 1652. Následne bol pridelený do farnosti v Borskom Svätom Jure a to pri príležitosti oddelenia farnosti Borský Svätý Jur a Kuklov od Svätého Jána a Sekúl. Tu pôsobil do roku 1660 (7 rokov). Neskôr pôsobil v Brestovanoch a v Zavare (6 rokov), odkiaľ prišiel 19. mája 1666 do Blatného (7 rokov). V Brestovanoch pôsobil opäť od roku 1673 (2 roky), od mája 1675 bol vo Veľkých Kostoľanoch, kde v roku 1680 (5 rokov) ukončil svoju aktívnu činnosť.“

P.S. Asi v 54. roku svojho života a 28. roku kňazskej služby, za predpokladu, že štúdium za kňaza ukončil minimálne ako 25 ročný (1653). Dôvod ukončenie výkonu kňazskej činnosti sa neuvádza (vek, choroba, smrť).

Mená HAVLOVIČ uvádzané v račištorfskom urbáre z roku 1768
(od jeho ustanovenia Máriou Teréziou):

Andreas Havlovics, názov viníc, ktoré sa pri menách uvádzajú:
Nr. 11.- In Promonthonio Hoffstatt (Fossor 1, Poson 32),
Nr. 268.- Goldhapl (Fossor 3, Poson 32),
Nr. 389.- Judenbuchl (Fossor 1, Poson 8)
Nr. 466.- Liechlech (Fossor 4, Poson48)

Nr. 154.- Michael Havlovicz,
In Promonthonio Hoffstatt (Fossor 2, Poson 40)

Mená HAVLOVIČ uvádzané vo farskej kronike z roku 1732

Je to menoslov členov „Ruženčiarskeho spolku“ a zároveň i spolku „Striezlivosti“.

str. 19 - 2. skupina (15 členov) - Havlovics Joanes - rok sa neuvádza
str. 21 - 16. skupina (15 členov) - Havlovics Theresa - rok sa neuvádza
str. 23 - celkový počet členov je uvedený 270.

Rok 1847:

str. 24 - skupina (45 členov) - Havlovics Joan
str. 25 - skupina (38 členov) - Havlovics Jos, celkový počet členov 271.

Rok 1849:

str. 28 - skupina (37 členov) - Havlovics Jos, Havlovics Juli, Havlovics Maria,
str. 29 - skupina (12 členov) - Havlovics Josephine, celkový počet členov 177.

Rok 1870:

str. 31 - Menoslov spolku SSV založený M. Alsterom:
P. č. 7 - Jozef Havlovič - poznámka: dostal diplom.

P.S. Na str. 102 - je zaujímavá štatistika (zápis z vizitácie), ktorú by bolo vhodné preložiť, čoho sa týka (katolíci, nekatolíci, iní, židia a pod.).

Račianske povesti

2010-01-24T20:00:00.037+01:00

Spracované podľa rozprávania pamätníkov

Povesť Zlatá noha
Povjest o Zuatej nohy
Povesť Račišdorfské hody
Povesť o Kamennej svini
Povesť o bezhlavom jazdcovi
Povesť o krčme nad Račím potokom
Povesť o račianskom Pekle

Povesť Zlatá noha

Už skoro tri roky proboval Andrej po svete svoju zručnosť murárskeho tovariša. Ešte sa zastaví na mesiac-dva v Bratislave a potom rovno do Svätého Mikuláša. Veľmi sa mu už cnie: svojich si vidieť, našskú vravu počuť... Napočúval sa Andrej všelijakých cudzích rečí, i sám si na nich jazyk lámal. Veľmi sa mu už žiada po svojom sa s niekým od srdca pozhovárať.

Okolo neho sa ľudia s batohmi a košmi ponáhľajú. Naložené vozy trhovcov vŕzgajú a herbeľujú po nerovnej ceste. Počuť vravu nemeckú, maďarskú, chorvátsku, ale tuto, aha, celý kŕdlik ľudí po slovensky hovorí.

„Skadeže ste, dobrí ľudia?“ privraví sa im Andrej.
„Z Rače, synak. Ponáhľame sa na trh do Bratislavy. A ty že kde?“
„I ja ta, sváčik, skúsiť trošku bratislavskú murárčinu. A potom už rovno domov na horniaky!“ rozvravel sa veselo. „Nože daj, prenesiem ti,“ načiahol sa po košíku, ktorý niesla v ruke prostovlasá dievčina.

Cesty mali pred sebou ešte dobrej pol míle, a tak sa stihli do vôle porozprávať. Andrej sa dozvedel, že sa dievčina volá Marka a že chodí na trh dva razy do týždňa. Potom už prišla Bratislava, tam sa rozišli. Trhovníci zabočili k trhovisku pred hradbami a Andrej vošiel bránou do mesta.

Bratislava sa už vtedy bola ďaleko za mestské hradby rozrástla. Všade navôkol život zunel a kypel. Kamenná obruč hradieb mu v tom nemohla zabrániť.

Andrej sa spýtal učňa v koženej zástere, kde že je tu herberg, ubytovňa pre tovarišov. Prihlásil sa u správcu herbergu a ukázal mu svoju vandrovnú knižku. Správca dal vedieť cechmajstrovi murárskeho cechu, že tak a tak, prišiel vandrovný tovariš Andrej Lipták a že tu chce pracovať. Čochvíl'a prikvitli z cechu dvaja majstri, „cechoví gazdovia“. Počastovali Andreja vínom a povedali mu, že murárskej roboty je teraz v Bratislave plno, lebo mnohí magnáti si tu stavajú paláce. Takže môže hneď nastúpiť u majstra Izidora.

Stavba, na ktorej Andrej pracoval, bola blízko Zeleného trhu, a tak vše len zabehol k Markinmu šiatru. Sprvu iba čerešní si kúpiť, slovo prehodiť, zašpásovať. A potom ju už aj do Rače odprevadil, aj u nich čo-to pomohol, podstienku podmurovať, nový pokryv na strechu položiť. Sám nezbadal ako, vyrástla z toho láska, košatá ani strom, a zakrátko bola svadba. Horniak Andrej sa priženil do dolniackej Rače.

Jaj, lenže to akoby si bol srdce napoly rozlomil: jedna polovička ho tudolu držala, druhá tahore, do Liptova ťahala. Ale už sa nedalo: mal tu ženu i pol domu, ktorý s ňou vyženil. A tesť vystrojil zaňho i cechovú hostinu, takže sa Andrej stal murárskym majstrom. Namiesto trvalého návratu vybral sa on teda do Liptova aspoň na návštevu. Poľský kupec ho za toliar do Žiliny odviezol a odtiaľ čože mu už bolo! Blízko, kameňom by dohodil. Nuž si Andrej kráčal hore Váhom ani po fialkách. Mamku a otca si predstavoval, bratov a sestry! Vyvalia tí oči, keď im takto nenazdajky prikvitne!

Príde Andrej do Svätého Mikuláša - a tam národa plné ulice, huk a krik a plač! Čo sa tu robí?

„A ty vari nevieš?“ čudujú sa ľudia.
„Veď nám Jánošíka pod šibeň vedú!“

V nešťastnú hodinu som ja domov natrafil, zarmútil sa Andrej. A tlačí sa pomedzi zástup, nech ho teda vraj aspoň uvidí, toho Jánošíka. Aj sa pretisol celkom dopredu, kde medzi dráb mi Jánošík v reťaziach kráčal: zrebná košeľa, vlasy do vrkôčikov zapletené a zrak upretý ta, kde sa na obzore Liptovské hole do oblohy vkrajujú.

Ženy nariekajú, vykladajú už celkom ako nad jarnou a chlapi zubmi škrípu. Ej, Jánošík, Jánošík, veď len horekoval za tebou celý národ! A on nič, len si vám ide, hlava v myšlienkach. No tu sa zrazu poobzerá a zavolá:

„Je tu niekto zo Šumiaca?“
Ľudia zvŕtajú hlavy napravo-naľavo, „zo Šumiaca, zo Šumiaca,“ podávajú si ani tehlu pri murovačke, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému... Ale nie, zo Šumiaca tam nebol nik.

„A z Očovej je tu niekto?“ poznove zavolal Jánošík.
„Z Očovej, z Očovej...“ zasa si to národ podával ani krčah s vodou za letnej horúčavy, prvý druhému, druhý tretiemu, tretí štvrtému... Ale nie, nebol tam nikto ani z Očovej.

„A je tu niekto z Rače?“ zavolal do tretice Jánošík.
„Ja!“ vykríkol Andrej, „ja som z Rače.“

A pretískal sa k sputnanému, ako najbližšie mohol. Drábiská mu v tom napodiv nebránili, robili sa, že nič nevidia. A tu sa Jánošík zohol k Andrejovi a pošepkal mu čosi do ucha. Chcel sa už potom Andrej medzi ostatnými ľuďmi stratiť, no tu ho drábiská zdrapia! Tí istí, čo sa predtým robili, že nič nevidia.

„Čo ti povedal Jánošík? O poklade, však? Povedz, lebo ti uši vytrháme!“
„Ale, čože by o poklade!“ vykrúcal sa Andrej z tvrdých rúk.
„Kdežeby sa tam dolu vzal poklad, či sú tam vŕšky-doliny ako tu? Ani len jaskyňa dáka že by bola, nič.“ Šemotil, ako mohol.

„Tak čo ti vravel Jánošík?“
„Nuž čo mi... Aby som mu vraj frajerku v Rači naposledy pozdravoval, Kaču Balážku.“

Horko-ťažko sa im vydrapil z pazúrov, a aj to najskôr iba preto, že sa už k šibenici blížili. Poprepletal sa potom chytro pomedzi ľudí, ani domov sa neodvážil nakuknúť, čo ako ťažko mu to prichodilo. Lebo ktohovie, ako takí drábi zmýšľajú a či ho tu ešte aj hľadať nebudú. Tak sa len chytro k Váhu dostal, pri Váhu postál a s pltníkmi sa dolu Váhom spustil.

Šťastlivo sa vrátil do Rače. Žene Marke len tak skúpo čosi pomedzi zuby zašemotil, vzal čakan a pobral sa do poľa. Na jednu lúku zašiel, takú do uhla zalomenú, že vyzerala ako noha. Tam mu samá prvá padla do očí tá kamenica, inak aj rúnou nazývaná. Vysoká kamenná medza. A pri nej hájnická búda. Od tej búdy si Andrej pozdĺž kamenice sto tridsaťsedem krokov vymeral tým smerom, ako slnce zapadá, a začal kopať.

A veru vykopal! Jánošíkov poklad. Presne tak, ako mu to Jánošík do ucha pošepkal. Plný kotlík dukátov. V noci ho potom potajomky na káre domov odviezol. Tá lúka sa odvtedy volá Zlatá noha.

Po čase sa Andrej, pravdaže, znova vybral do Svätého Mikuláša, teraz už aj so ženou Markou. Zvítali sa dávno nevidení, spoznali dosiaľ nepoznaní, vyobjímali a uzhovárali sa, aj si zasmútili, keď Jánošíka spomínali. Andrej nadelil z pokladu aj svojej liptovskej rodine a i tak mu ešte dosť ostalo. Kúpil si v Rači vinohrady aj všelijaké poľnosti a stal sa vinohradníkom. Vlastne on už ani veľmi nie, keď bol tým murárom. Ale jeho potomci všetci vinohradníčili, ba vinohradníčia do dnešných čias.

Povjest o Zuatej nohy

Uš skoro tri roky Andrej chodziu po svjece jak murársky tovariš. Ešče sa sceu na dva-tri mjesíce zastavit v Prešpurku a potom uš domú rovno do Mikuáša. Jak chodziu po tem svjece, čuu ludzí šelijakýma rečáma vyprávjat. Velice sa mu zažádauo uš sa s ňekým našú rečú povyprávjat. Jak tak ide, začuje, jak sa vyprávjajú ludé né len po ňemecky, po maďarsky, ale aj rečú, kerej dobre rozumí.

Ná a tak sa pri tých ludoch pristaviu:

“Ná otkát ste, ludé dobrí?”

“Ná z Račišdorfu, synku. Ideme na rínek do Prešpurku. A ty kam?”

“Já téš idem do Prešpurku. Já sem murár a sceu bych sa tu ešče na chvílečku zastavit, neš sa vrácim domú na horňáky.”

“Počkaj, ponesem ti chvílku”, načáheu sa za košíkem, kerý nésuo pjekné dzifča. Mjely pred sebú ešče kus cesty a tak sa mohly povyprávjat. Andrej sa dozvjedzeu, že dzifča sa menuje Marka a že na rínek chodzí dvakrát do týdňa.

V Prešpurku sa rozešly - Marka na rínek a Andrej do herbergu pro murárskych tovarišú. Tam sa Andrej opýtau, estly nevjedzá o ňejakej murárskej roboty. Za chvílečku došly dvá murársky majstry a že móže hnet nastúpit do roboty - murárskej roboty je fčil v Prešpurku moc. A tak Andrej začau robit u majstra Izidora.

Stavba, na kerej Andrej robiu, byua blízko rínku, na kerém Marka prodávaua. A tak bárkedy sa za ňu zastaviu. Najprf len tak strešňe si kúpit, pošpásovat. Neskúre ju uš aj do Račišdorfu doprovodziu, potom aj ňeco doma pomoheu. Sám nezbadau, jak sa do Marky zalúbiu. Ná a tak byua svadba. Andreja šak furt táhuo ňeco domú na horňáky, aj ket uš mjeu ženu, púl domu, kerý vyženiu. A cvekr za ňeho aj cechovú hoscinu vystrojiu, ket sa stau murárskym majstrem. Tak sa tedat vybrau na horňáky alespoň na náščivu.

Donde Andrej do Mikuáša a tam plno národa, kriku a puaču.

“Ná co sa to robí?”

“Ná ty nevíš? Šak nám Jánošíka idú objesit.”

“V neščastnú hodzinu sem sa to já vráciu”, myslí si Andrej a tuačí sa dopredku, aby teho Jánošíka vidzeu.

Ženy naríkajú, chuapi zubama škrípú. Ale Jánošík si vykračuje s huavu hore.

A f tem sa opýtá:

“Je tu ňegdo ze Šumiaca?”

Nigdo sa nehuásí.

“Je tu ňegdo z Očovej?”

Z Očovej téš nigdo.

“A je tu ňegdo z Račišdorfu?” opýtá sa potrecí Jánošík.

“Já”, vykríkne Andrej a precíská sa k Jánošíkovi.

Drábi ho puscily, jak keby ho nevidzely. Jánošík sa k Andrejovi zoheu a ňeco mu pošuškau do ucha.

Drábi, kerý predtým robily, že Andreja nevidzá, schmatly ho: “Tak co ti ríkau Jánošík? O pokuadze? Friško ríkaj, lebo bude zle, uvidzíš.”

“Ále co o pokuadze. Frajírku - Anču Darážku kázau naposledy pozdravovat”.

Nescely mu vjerit, ale naščascí sa uš k šibenici blížily a tak sa mu podariuo utécit. Ani domú sa neodvážiu zastavit, co jak čaško mu to byuo.

Ščastlivo sa vráciu do Račišdorfu. Ženu ledvá pozdraviu, zebrau krompáč a utekau do vinohradú. Došeu do jedného vinohrada, takého zauomeného, co vyhlédau jak noha. Byua tam rúna a vedla ní hájnikova búda. Od tej búdy prešeu stotricetosem krokú vedla rúny tým smjerem, jak sunko zapadá a začau kopat.

A veru aj vykopau! Jánošíkúf pokuad. Konc tak, jak mu to Jánošík do ucha pošuškau. Plný koteu dukátú. V noci ho potom potajomky na tragači domú odvézeu. A ten vinohrad sa otftedy vouá Zuatá noha.

Neskúre sa Andrej vybrau zas do Mikuáša aj ze svoju ženu Marku, aby jeho rodzina Marku poznaua. A donéseu ím aj z Jánošíkového pokuadu, šak ho byuo dost pro šeckých a ešče aj jemu moc ostauo. Za to si kúpiu v Račišdorfje vinohrady, keré ešče do dneška obrábjajú jeho potomci.

Prerozprávala teta Betka.

Vydavateľstvo FB, Bratislava, 2002)

Povesť Račišdorfské hody

Kráľa Mateja nazýval ľud Spravodlivý.
Rád prichádzal na Bratislavský hrad, aby si tu oddýchol
alebo zapoľoval v okolitých lesoch.

Raz si pozval kráľ Matej do Bratislavy mnoho hostí, samých šľachticov z okolitých kúrií a kaštielov. Večer usporiadal kráľ hostinu s dobrým jedlom a vínom, o akej sa panstvu ani nesnívalo. Keď už bolo panstvo v najlepšom a vínko stúplo do urodzených hláv, vtedy vstal pán kráľ a takto sa prihovoril hosťom:

- Moji milí, dobre sa vyspite, lebo ráno vás čaká veľké prekvapenie.
Zvýskli urodzené panie, aj páni začali ujúkať a začali sa vypytovať:
- Akéže prekvapenie, Vaša jasnosť?

Kráľ sa usmial pod fúzy, a len toľko prezradil, že v dedine s najlepšími vinicami, čo sa volá Račišdorf, sú hody.

To vám bolo radosti! Mnohí ani nevedeli zaspať od zvedavosti. Iným sa zase prisnilo, že pijú najlepší vínny mok. Takto si predstavovali prisľúbené prekvapenie.

Prišlo ráno a na nádvorí Bratislavského hradu bol veľkých ruch. Keď prišiel kráľ Matej, všetci ho už netrpezlivo čakali. O chvíľu sa pohol koč za kočom, cesta bola nedlhá, a predsa sa im zdalo, že pridlho trvala, lebo nevedeli sa už dočkať. A zrazu je tu Račišdorf, pred kostolom čakala sprievod kapela, ale aj hradná stráž, ktorá zaujala také postavenie, aby sa ani jednému z urodzených pánov nič zlého neprihodilo.

A teraz to prekvapenie! Kdeže je?

Odrazu len zbrojnoši každému pánovi aj každej panej dali do ruky motyku. Tiež i kráľ Matej pochytil motyku, vyhodil si ju na plece a zavelil:

- Milí moji hostia, nože vykročte za mnou. A len smelo!
To ste mali vidieť tie tváre a oči! Toto že je prekvapenie? A že vraj hody?

- Nuž hody sú všelijaké, - smeje sa kráľ Matej a ešte rezkejšie vykračuje do viníc. A páni šľachtici, či sa im chcelo a či nie museli za ním.

Prišlo panstvo na širokú vinicu, ktorá sa za slnkom uberala do vŕšku. Už teraz boli mnohí spotení. A kráľ Matej hneď a zaraz hybaj do roboty. Motykou narábal, ako keby to bolo chleba jesť. Páni sa najprv len prizerali, a potom jeden po druhom sa pustili do roboty. No to ešte vinice nad Račišdorfom nezažili, aby ich obrábali takí urodzení kopáči a v takých parádnych krinolínach. Keď niektorí postávali, najmä tí s väčšími bruškami, kráľ Matej ich upozorňoval:

- Nepostávajte, hostia moji, len sa do roboty!
- Keď som včera videl, ako vám chutí zlaté víno, rozhodol som sa ukázať vám aj jeho druhú chuť. Aby ste vedeli, ako sa ono v potu tvári dorába, a aby ste si vážili prácu svojich poddaných, páni moji.

Keď už slnko zastalo nad ich hlavami, vystrel sa kráľ, aj on si zotrel pot z čela a povedal:

- Z tohto viniča, ktoré okopalo najvyššie panstvo so svojim kráľom, určite bude dobré víno. Oddýchnite si, a potom opravdu ideme hodovať.

Z tohto plynie poučenie :

„Víno sa ľahšie pije, ťažko sa dorába“.

Na tieto račišdorfské hody ani jeden z nich nezabudol po celý život.

Povesť o Kamennej svini

Stalo sa to dávno, pradávno, keď sa ešte Rača ani Račou nenazývala.

V malej osade pastierov, ktorí pásli dobytok a tučné bravy, žil so svojou rodinou pastier Viatek. Nikdy nemal núdzu o prácu, lebo statok i bravy, o ktoré sa staral, boli zdravé, vykŕmené, hodné kniežacieho stola. Viatek dobre poznal široké okolie osady a vodil svoje stádočko vždy na také miesto, kde bola paša najhojnejšia. Neťažilo sa mu vstávať za úsvitu a hľadať miesto vhodné na pašu. Píšťalka so zamatovým hláskom a dvaja verní psi ho potom sprevádzali na jeho celodennej púti so stádom. Veľmi rád ho vodil hlavne na jedno miesto - bolo celkom, celkom pod horou, kde sa dva potoky v jeden spájali a kde rástla hojne bylinka houbacina (podľa račianskeho nárečia), hotová pochúťka pre hladné zvieratá.

Dobre bolo zopár rokov. Viatek mal povesť najlepšieho pastiera.
Lež čo je dobrá povesť, keď si ju všimne podlá duša?

Zbojníčil v tom kraji zlopovestný zbojník Silák. Keď mu zboj nevyšiel, ulakomil sa aj na pytlačenie, vždy našiel spôsob, ako sa na cudzom priživiť. Raz, keď sa tak ponevieral po hore a dumal, ako sa bez roboty k peniazom dostať, naďabil na Viatekovo stádočko.

Pomyslel si:
„Čo sa ja budem po hore túlať a za korisťou sliediť, keď sa mi tu tučný bravček priam pod ruku núka. Len ako ho dostať bez platenia?“

Ani dlho nedumal, hneď mal spôsob naporúdzi.
Vyšiel z krovia a poďho rovno k pastierovi. Psi sa vyrútili na neznámeho, lež Viatek ich zavrátil. Dali sa chlapi do reči. Silák sa vydával za kniežacieho posla, ktorý je už tri dni na cestách. Či si môže pri nich oddýchnuť a zajesť - a už aj vybral z kapsy kus chleba so slaninou. Aj Viatka ponúkol, aj jeho psov. Kým sa spolu rozprávali, kŕmil psiská chutnou slaninou a škrabkal ich za ušami, všelijako sa s nimi snažil skamarátiť. Potom sa rozlúčil a stratil v hore. Lež zostal iba neďaleko. Vyčkával, kedy si Viatek zdriemne, aby mohol nepozorovane odlákať prasiatko. Aj sa mu to podarilo, lebo psi ho už nebrali ako cudzieho.

Takto odlákal Viatekovi každý deň jedno prasa.
Keď sa stratilo prvé prasiatko, Viatek si pomyslel, že sa len odtúlalo, a tak vypiskoval na píšťalke, volal ho späť. Aj psov durkal, aby ho hľadali. Keď zmizlo tretie prasa, zobral Viatek so sebou aj svojich dvoch synkov, aby mu pomáhali stádo strážiť. Ale Silák bol šikovný a vytrvalý, obchádzal stádo ako lačný vlk dovtedy, pokým sa mu nepodarilo odlákať ďalšie prasiatko. Naveľa, poradil Viatekovi jeho starý otec, aby zobral so sebou iné psy. A oplatilo sa. Len čo psy zavetrili v blízkosti stáda neznámeho človeka, rozštekali sa ako besné.

Zdalo sa, že bude so zlodejom pokoj. Po tri dni zo stáda nezmizol ani jeden zvedavý rypáčik. Len psy často zúrivo štekali.

A potom sa to stalo.

V ten deň bola hrozná spara, muchy v jednom kuse otravovali, tráva si povädnutá líhala k zemi. „Bude búrka,“ - pomyslel si Viatek, lebo ho začalo štiepať v kolene a aj zvieratá boli celé akési zomdleté.

„Pôjdeme domov,“ povedal a zapráskal bičom.
V haravare odchodu, keď obaja synkovia aj podurkané psy zháňali stádo, zbadal Viatek Siláka, ako zaháňa jedno prasa do hory. Vtom mu svitlo, kam mu tie predošlé mizli.

„Bodaj by si sa na kameň obrátil, ty hnusný klamár a zlodej!“
zakričal Viatek z plného hrdla a pohrozil zbojníkovi bičiskom.

Vtom hora zhučala, zastenala, zatriasla sa mocným poryvom vetra.
Zablyslo sa, udrel prvý hrom. Spustilo sa lejačisko, ako keby sa nebesá roztrhli vo dvoje. Viatek nevedel, čo skôr, či synkov ratovať, či stádo popoháňať na bezpečnejšie miesto. Ešte šťastie, že búrka netrvala dlho. Ako prihrmela, tak sa aj stratila za kopcami. Obzrie sa Viatek tým smerom, kam videl Siláka bežať a neverí vlastným očiam - uprostred lúčiny sa vypučilo skalisko - obrovské, holé, desivé.

„Tato, veď sa na našu svinku podobá,“
prevraví jeden zo synov prekvapeným hlasom a menší chlapček dodáva:
„Ale táto je veru riadna, väčšia, ako tá naša.“

Tak sa veru stalo.
O zbojníkovi Silákovi nezostalo ani chýru, ani slychu.

Novej skale prischlo meno Kamenná sviňa, ale už to nebolo dobré miesto na pastvu. Pastieri sa mu začali vyhýbať, pomaly stromy prerastali lúku a menili ju na les. Len ženičky, čo chodievali do lesa na haluzinu, prinášali chýry o tom, že sa pod Kamennou sviňou zvyknú pásť diviaky.

A možno je tomu tak až dodnes.

Povesť o bezhlavom jazdcovi

Fáma preletela Račou ako aprílové vetrisko. To zbehne z hôr, rozhojdá ešte skoro holé koruny stromov, zatrieska otvorenými oknami a dverami a už ho niet. Potom sa vráti z druhej strany, navalí husté mračná, posype dedinu snehovým popraškom a zase ho niet. Prenechá žezlo slnku, ale nik nevie, koľkokrát sa poň ešte vráti.

Tak to bolo aj so zvesťou, že v račianskom chotári straší. Pri dube, neďaleko studničky. Ale iba niektorú noc.

Ženy si o tom rozprávali pri páračkách aj večerami na podstení, ale toť, nedávno začali o tom aj chlapi pod viechou.

- Ty, Mišo - strýko Silvester oslovil jedného z obecných hájnikov, len čo si prisadol k stolu - je to pravda o tom jazdcovi? Ty chodíš aj po nociach strážiť. Videl si ho?
- Videl, strýko, ale iba raz. Nebol to pekný pohľad.
- Naozaj mal hlavu pod pažou?

Hájnik Mišo bez slova prikývol a obrátil do seba pohárik červeného.

- Jáj, chlapi, to je stará história - ozval sa od posledného stola hlas deda Šimona, čo mu už tiahlo na deväťdesiatku, ale pod viechu ešte vždy potrafil.
- To nám, vnukom, ešte voľakedy naša babka vyprávali, ako to bolo, a ja si to ani presne nepamätám. Vraj sa to stalo... - chlapi sedeli aj víno zabudli popíjať a počúvali ten starý smutný príbeh:

Keď sa Račania s grófom Pálfim, čo mu aj devínske panstvo patrilo, nakoniec pokonali a aj zmluvu spísali o tom, že budú roboty a dávky, určené urbárom, v peniazoch platiť, našli sa v dedine také ženy, ktorým sa neťažilo chodiť predávať do Prešporka mlieko, smotanu alebo ovocie. Mléčkarki, lebo tak ich volali, kúpili aj od druhých sedliakov mlieko a v konvách 15-20-litrových ho v noškách nosili na trh, aj tvaroh, vajíčka... Všetko sa v Prešporku predalo.

Na cestu sa vyberali ešte za tmy. Po tri, po štyri sa počkali pri kostole, aby im bolo veselšie aj aby sa im nič zlé nestalo. Neišli po hradskej, ale cestou cez vinohrady, lebo tá bola najkratšia. Zuzka, Juliša a Marka chodievali spolu iba v stredu a piatok. Nošky na chrbtoch, v rukách košíky. Ťažko sa im kráčalo, ale mladé nohy všetko znesú. Pri veľkom dube, kde odjakživa vyvierala studnička s vodou ako Božie oko, vždy zastali. Zložili noše i košíky, zajedli si chlebíka a napili sa pramenistej vodičky.

Ale čo sa raz nestalo!
Ako tak idú a už sa blížia k tomu dubu, všimne si Zuzka ako prvá niečo na cestičke.

- Počkajte, ženy! Aha, niečo tam leží .

Pozerajú, ale v raňajšom šere sa nedá rozlíšiť, čo im kríži cestu.
Čo to len bude? Ženská zvedavosť je našťastie trikrát mocnejšia ako strach, a tak ony len pomaličky, potichučky kráčajú tým smerom. Vše sa zobzerajú vôkol, popočúvajú, ale na lúkach i vo vinohradoch panuje stále iba zarosená nočná tíš.

- Veď je to truhlica! - Marka šepoce, ale zdá sa jej, že ten šepot pobudí celé okolie.

A čo ak sa vo vinohrade skrývajú nejakí zbojníci? Lež iba ticho a ojedinelé začivotanie zobúdzajúcich sa vtákov objíma tie tri ženy. Truhlica leží pred nimi, okovaná, asi dubová a dosť veľká. Tri masívne zámky pevne strážia jej obsah.

- Pomôžte mi - šepká Marka a chce truhlicu poposunúť.
- Zuzka, Julka, tam budú iste peniaze. Alebo zlato, keď je taká ťažká. Povieme našim mužom a spravodlivo sa pokonáme.
- Ale kto ju stratil? Iste ju bude hľadať. Nemôžeme sa ulakomiť na cudzie.

Zuzke sa od vzrušenia trasie hlas.

- Čo si sprostá? Keď stratil, jeho vec. My sme našli, teraz patrí nám - zahriakla ju Marka.
- Prisahajte, že to nikomu okrem našich mužov nepoviete!

Odprisahali všetky tri, potom spoločne odtiahli truhlicu do jamy na kraji vinohradu a dobre pozakrývali suchým révím. Už sa celkom rozvidnelo, keď sa pobrali s noškami a košíkmi smerom k mestu. Nebolo im do reči, ale myšlienky, bože, kam len tie leteli?

Keď sa popoludní vracali domov, truhlica bola na tom mieste. Priznali sa svojim mužom, čo urobili aj čo vymysleli, a tí ešte v tú noc truhlicu potajomky preniesli, otvorili a dukáty, lebo tie tam boli, spravodlivé, benátske, tie si na troje rozdelili. A už nikomu nič, ani muk, až do smrti.

Na druhý deň bubnovali kišbíri v Rači, Vajnoroch aj v Jure to isté. Vraj husári, čo strážili majetky pána vo Sv. Jure, viezli z Prešporka vojenskú pokladňu a cestou ju stratili, lebo sa im kone splašili. Kto o tom niečo vie, nech sa prihlási, odmena ho neminie.

Ale zlé jazyky dodávali bez bubnovania, že sa milí husári v Prešporku tak posilnili vínkom, že cestou na voze zaspali. Ani nezbadali, kde im zadný šíber z voza vypadol a po ňom aj truhlica. A že keď sa nenájde, stihne husárov trest.

Zuzka hneď bežala za Markou, aby truhlicu vrátili aj s dukátmi. Ale tá ju odbila:

- Čo vrátiš? Veď chlapi truhlicu rozbili a spálili. Ešte by aj nás odsúdili. A možno aj ruky odsekli za krádež. Ak nie horšie. Len ty čuš! Prisahala si.
- A tak sa stalo. Tí, čo ľahko prišli k dukátom, mlčali a ten, čo husárom velil, ale sa s nimi aj opil a vojenskú pokladňu stratil, prišiel o hlavu. A odvtedy, vždy v tom mesiaci, čo sa to dávno, dávno stalo, blúdi v noci husársky kapitán po onej osudnej ceste a truhlicu hľadá. Pravda, ťažko sa mu jazdí len tak bez hlavy - dokončil svoje rozprávanie dedo Šimon.
- Synku, nalej mi ešte jeden - obrátil sa na domáceho gazdu. A ten ponalieval všetkým.

Chlapi sa rozhovorili a starý príbeh o nešťastnom husárskom kapitánovi, čo doplatil na zradné vínko, ale aj lakomých ľudí, sa pomaly strácal do nenávratna.

A či tie tri ženy a troch chlapov hrýzlo počas života svedomie?
To možno vie len studnička Pri dubje, kde sa celý príbeh začal.
Lenže, kto pozná jej reč?

© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)

Povesť o krčme nad Račím potokom

Dávno, vraj ešte za panovania kráľa Ladislava IV., keď tento vrátil majetky Simperg a Churle zemanom z Okola, stála na brehu Račieho potoka, tam, kde ho širokým brodom pretína hradská cesta z kráľovského mesta Sv. Jur do Prešporka, rozľahlá krčma. Ej, dobre sa darilo krčmárom, lebo sa pri brode nejeden povozník zastavil, aby si oddýchol a posilnil sa a tiež svojim koníkom doprial šťavnatej paše i sladkej studenej vodičky. Vraví sa, že kde žijú raky, je voda čistá ako horský prameň a v Račom potoku bývalo rakov neúrekom. Neraz krčmárka varené račie klepietka hosťom ponúkala. Ale častejšie slaninu, klobásky, fazuľovicu alebo guľáš. Po nich dobre chutilo chýrne račianske vínko.

Lenže, komu jeden krčiažtek nestačil, kto na dno dvom, trom pozrel, tomu hlava oťažela, údy zmľandraveli a čoskoro spánok uväznil všetky jeho čuvy. Na druhý deň - hlava od pijanského spánku vymetená ako komín s pôltami slaniny. Mohol krčmár pýtať aj dvojnásobnú útratu, chudák nocľažník zaplatil.

Raz sa stalo, že potúžený pútnik zaspal s rukami na stole. Vedľa neho meštek s peniazmi, lebo chcel práve zaplatiť, keď ho spánok sklátil. Krčmárka meštek zobrala a na druhý deň nešťastného hosťa metlou pohnala z krčmy preč. Sypali sa strieborniaky do krčmárovho vrecka, čoraz viac uspávali jeho svedomie. Vraj príležitosť robí zlodeja - nečudo, že krčmár s krčmárkou čoraz častejšie okrádali svojich hostí. Nie okato, opatrne, aby im nikto nič nemohol dokázať.

Istého leta, v čase žatvy, zastavil sa na večer v krčme len jeden vyslúžilec. Zarastený, v ošumelej vojenskej košeli sadol si na lavicu celkom pri poslednom stole. Tvár mu hyzdila veľká jazva, isto od šable.

- Zďaleka? - pýta sa krčmár a očami šacuje hosťa.
- Zďaleka, ani som neveril, že dôjdem - vraví vojak zachrípnutým hlasom a kladie na stôl tučný meštek so samými zlatkmi. Dve kladie pred krčmára :
- Otec, dal by som si slaninku, domáci chlieb a holbu vína, červeného.

Krčmár prikývol a berie sa do kuchyne.
Ten mešec zlatiek mu poskakuje pred očami a srdce horí chamtivosťou.

- Stará, dobrý hosť prišiel. Toho len tak nepustíme - vraví krčmárke a sám nalieva do krčaha to najsilnejšie víno.
- Ponúknem mu guľáš, po ňom mu bude víno viac chutiť - krivo sa usmieva krčmárka a už aj nesie plnú misku vojakovi.

Aj si ku stolu sadnú, na bojovú slávu sa vypytujú, jedlom a vínom vojaka vynukujú.
Kedy konečne zaspí - vyčkávajú. Stalo sa. Spí vojak, hlavu o ruky, položené na stole, opiera.

- Vyber mu ten mešec, má ho na krku zavesený - šepoce žena.
- Počkaj, prerežem šnúrku - povie muž a už sa má k činu.

Ale vojak, nenadarmo toľkými bojmi prešiel, spoly sa prebral, majetok si bráni. Strhla sa nerovná bitka. Lenže ako proti dvom? A bez zbrane? Čoskoro bol mešec v krčmárkiných rukách a vojak v kaluži krvi na dlážke.

Ešte že je noc. A na blízku ani živáčika. Vyniesli chudáka za poslednú stajňu a tam ho aj pochovali. Keď boli s tým strašným činom hotoví, dali sa zlatky počítať. A tu - medzi zlatkami, vysypanými na stole, zabelie sa medailónik - strieborný, napoly zošúchaný, ale aj tak sa dá vidieť postava Panny Márie.

- Ježišu Kriste - krčmárke sa trasú ruky, biela je ako stena.
- To nemôže byť pravda! To nemôže byť pravda... - hlas jej v hrdle zamiera ako pred dvomi hodinami vyhasínal život dobitého vojaka.
- Čo je - krčmár nerozumie ženinmu zdeseniu.
- To bol, preboha, to bol náš syn - vzlyká žena.
- Dala som mu medailón, keď sa dal do vojska zverbovať. Bože, čo sme to len urobili? Vlastného syna sme si...“
- Čuš! Nebol to on, predsa by neprišiel ako cudzí - krčmár prehovára ženu, ale sám svojim slovám neverí. Cíti v hrudi mučivú bolesť, srdce bije duto, na poplach.
- Náš syn - kvíli žena.

Chce sa pohnúť ku dverám, ale nohy akoby jej vrástli do podlahy.
Vtom sa rozletia dvere, obrovský prievan zatrieska okenicami.
Z tlejúceho popola na otvorenom ohnisku vyletia stovky iskier, vyšľahne mocný plameň.
Iba chvíľa a celá chyža je v ohni.

Hlásnik v neďalekej Rači chcel práve ohlásiť polnoc, keď zbadal na oblohe žiaru.

- Preboha, - zdúpnel.
- Vari len nie krčma? Ale tuším áno, nad Račím potokom.
- Horí, horí - zatrúbil miesto polnoci.

Pobudil dedinčanov a tí sa razom vychytili ratovať krčmárov. Ale zbytočne.
Krčma, stajne, kôlňa - všetko horelo jasným blkotajúcim plameňom.

- Bože môj, ako v pekle - povedal ktosi.
- Len aby na iné nepreskočilo. Musíme strážiť z každej strany - zavelil richtár z Okola a chlapi z obidvoch osád hneď vedeli, čo treba robiť.

Dlho zostalo nad Račím potokom iba zhorenisko.
Ľudia sa mu vyhýbali, lebo sa šírila taká zvesť, že sa po nociach ozýva z neho ženský nárek a po ňom diabolský smiech.
Ako z pekla.

© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)

Povesť o račianskom Pekle

- Aha, babka, Peklo! Prečo sa ten dom tak volá?

Malá Barborka je ako živé striebro a štebotačka. Od rána sa babky vypytuje na všetko možné i nemožné. Aj teraz. Krúži okolo nej na kolieskových korčuliach, sprevádza ju po nákupoch. Odkedy sa naučila čítať, neujde jej zraku žiaden väčší nápis.

- To je taká povesť. O krčme a čo sa v nej stalo, - babka má čo robiť, aby vnučke stačila.
- A čo sa stalo? - urobí Barborka okolo babky kruh a zastane.
Oči len tak iskria zvedavosťou.
- Doma ti poviem, to sa nedá takto nafriško, - odloží babka rozprávanie a zamieri cez park k tržnici.

Po návrate domov treba variť obed, na Barborku volajú kamarátky z ulice.
Rozprávanie o Pekle musí počkať. Avšak len do večera. Keď babka ukladá svoju milovanú vnučku do postele, už je to tu zas :

- Babka, o tom Pekle, sľúbila si.
- Dobre, tak počúvaj.

________________________________________

Bola to v Rači najchýrnejšia krčma. Vlastne taký veľký zájazdný hostinec.
Kone tu po dlhej ceste prepriahali, aj nocľah si pocestní neraz zapýtali.
Volali ho U zeleného stromu, lebo sa nad ním vypínal statný topoľ.
Ale ten už vyrúbali, keď ho blesk rozčesol a staroba doráňala.

Krčmárovi Matúšovi žena skoro umrela a zanechala po sebe len jedinú dcérku.
Vraj bola od detstva pekná ako obrázok, ale v správaní - hotová čertica.
Nikoho neposlúchala, iba ak seba samú.

Keď dorástla do dievockých rokov, pomáhala otcovi v krčme.
Ale aj po zábavách chodila, cifruša jedna. Mala ona nápadníkov z Rače i Vajnor,
veď bola pekná aj bohatá. Ale ona si z mládencov len žarty robila.
Vše jedného, vše druhého na posmech obrátila.

Bál sa otec krčmár o svoju dcéru. A bál sa aj o svoj majetok.
Komu ho zanechá, keď sa mu príde na druhý svet pobrať?
Dcére - vetroplaške? Čo všetko dínom-dánom prehajdáka?

- Vydaj sa, dcéra moja, - vravieval jej po večeroch - chcem sa vnúčat dožiť a teba na poriadku vidieť.

Naveľa, naveľa, súhlasila Zuzka, že si ženícha na poslednej fašiangovej zábave vyberie.
Otcovi radosť urobí.

I rozhlásil krčmár, že chystá na Popolcovú stredu zábavu a zvoláva na ňu mládencov z celého okolia. Nech si jeho dcéra dobre zatancuje a nech si aj súceho muža vyberie. Ešte aj chýrnu cigánsku kapelu kdesi od Trnavy pozval.

A už bola zábava, aká má byť.

Zvŕta sa Zuza s mladým mlynárom, jurským hájnikom aj šenkárom z Vajnor.
Každý sa jej zalieča, dobrý život po svojom boku sľubuje. Ale Zuza? Jedného haní,
že nevie tancovať, iného, že je Bubelák, ďalšieho, že má nos jak krumplu,
na každom ráta chyby. A tak sa mládenci do krvi urazení z krčmy vytrácajú,
na prieberčivú tanečnicu nadávajú.

O polnoci, keď už Cigáni nemajú komu hrať, buchne nazlostený otec
päsťou do stola a zvolá:

- Keby aj čert došiel, aj tomu ťa dám, trča jedna nepodarená!

A sa stalo!
Roztrhla sa zadná stena, valí sa z nej smradľavý dym ako z toho najčernejšieho pekla.
Akýsi chlapík celý v čiernom berie Zuzu kolo pása.
Zavrtel sa s ňou a zmizli. Obaja...

- Čert babu zobral, - zašepkal ktorýsi z muzikantov a v krčme sa rozhostilo hrobové ticho.

Len ten štipľavý pekelný dym sa plazí do všetkých kútov.
Darmo zhrozený otec vyvoláva dcéru, tej nebolo. Už nikdy nebolo.
Iba dym, ten pekelný dym čpel v krčme ešte aj po roku.

Račania krčmára od srdca ľutovali, ale aj tak čoraz častejšie
jeho krčmu Peklom prezývali...

________________________________________

- A už sa nikdy nevrátila? - šepká vnučka nástojčivo.
- Veru nikdy. Z pekla nieto návratu. Pamätaj si to, moja malá.

Babka pre istotu robí vnučke na čielko krížik a pečatí ho vrelým bozkom.
Aby sa jej milovanej vnučke nič zlé neprihodilo

© Dobroslava Luknárová
(spracované podľa rozprávania Viliama Polakoviča uverejneného v monografii RAČA,
zverejnené so súhlasom autorky)