račan.sk

Alfonz V. Havránek - Viac hláv viac rozumu

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sun, 20 May 2012 12:44:00 +0000

... tvorivý samorast, jeho drevorezby odhaľujú krásu a tvar, ktoré driemu v dreve.

Narodil sa 4. augusta 1944 v Novej Bani. Pôvodným povolaním je dopravný inžinier. Pracoval ako informatik, neskôr v štátnej správe. V súčasnosti je na dôchodku a venuje sa drevorezbe.

Dlhšie obdobie sa venoval dokumentárnej a výtvarnej fotografickej tvorbe. Pôsobil vo Fotoklube Q, kde absolvoval niekoľko kolektívnych výstav. Vystavoval i na medzinárodnej výstave FOTOFÓRUM v Ružomberku.

Od roku 2000 sa venuje rezbárstvu. Je zakladajúcim členom a v súčasnosti predsedom spoločnosti rezbárov - Spoločnosti rozvinutej fantázie (SPOROFA), ktorá bola zaregistrovaná Ministerstvom vnútra SR v roku 2002.

picasaweb

Jeho tvorba je zameraná na odhaľovanie a zvýrazňovanie krásy dreva v súvislosti s typológiou ľudskej tváre. V jeho univerzálnych hlavách sú prezentované problémy ľudských emócií a reakcií, sú zovšeobecneným symbolom ľudskej múdrosti a individuálnosti. Tieto hlavy poníma jednoducho až archetypálne, uplatňuje silnú štylizačnú skratku.

Autor ako tvorivý samorast kopíruje tvaroslovie jednotlivých driev, aby nimi zvýraznil krásu a tvar, ktoré v nich driemu. Z monolitu dreva vyberá tie časti, ktoré zvýrazňujú typ výslednej tváre. Drevo farebne nedotvára, necháva vyniknúť jeho prirodzenú farbu a krásu.

Patrí ku skupine živlov - tvorcov, ktorých oslovovala (a oslovuje) ich prirodzená prapodstata a táto ich poháňa k tomu, aby odkrývali začarovanú krásu a sprístupňovali ju ľuďom. Jeho tvorivé podmienky sú určite iné než aké mali Vincent van Gogh, Paul Gauguin, Constantin Brancusi, africkí ľudoví rezbári, či naši rezbári v minulosti. S istotou ho však možno klasifikovať ako tvorivú individualitu a novátora, ktorý objavil v dreve človeka budúcnosti a zovšeobecnil ho do jedného podstatného typu. Rozdiel je iba v šírke, výške a v štruktúre použitého dreva.

Podstatnou myšlienkou jeho tvorby je jeho vlastné kréto: Viac hláv viac rozumu, a toto krédo dáva jeho tvorbe nadčasový zmysel a hlbokú ľudskú dimenziu.

Drevené hlavy - imaginárne portréty od Alfonza Havránka charakterizuje hlboká tvorivá intuícia, radosť z práce s drevom a jeho štruktúrami, mäkkosťou a tvrdosťou povrchu, farbou...

V minulosti sa zúčastnil na kolektívnych výstavách dokumentárnej a voľnej fotografie, svoje rezbárske práce vystavuje od roku 2002 na na viacerých individuálnych a kolektívnych výstavách.

Od roku 1968 žije v Bratislave, tvorí v Bratislave-Rači.

Kontakt: 0903 176 890, ahavranek44@gmail.com

Výstavy: Kolektívne výstavy dokumentárnej a voľnej fotografie.

Kolektívne rezbárske výstavy - SPOROFA:

V roku 2002:

- DK Bratislava Ružinov – Čaro drevenej plastiky;
- Horáreň Horský park v Bratislave- SPOROFA a jej hostia.

V roku 2003:

- Klub 22 Bratislava Petržalka - Čaro drevenej plastiky ;
- DK Bratislava Dúbravka- Podoby dreva;
- Klub M.K.M. v Modre - Čaro drevenej plastiky;
- Budmerická izbička v Budmericiach – Drevorezby a rezbári;
- Malokarpatské múzeum v Pezinku - Drevené plastiky.

V roku 2004:

- Vlastivedné a literárne múzeum v Svätom Jure - Čaro drevenej plastiky;
- Bulharské kultúrne stredisko v Bratislave – Čas a my;
- Pálffyho palác v Bratislave - Čaro drevenej plastiky a maľba na dreve;
- Kultúrne stredisko Žarnovická v Bratislave Rači - Čaro drevenej plastiky;
- Hotel Bratislava v Bratislave – Plastiky a obrazy;
- Malokarpatské osvetové stredisko v Modre - Čaro drevenej plastiky;
- DK Zrkadlový háj Bratislava Petržalka - Čaro drevenej plastiky.

V roku 2005:

- Kultúrne stredisko Žarnovická v Bratislave Rači – Krása dreva;
- Zborový dom Evanjelickej cirkvi AV v Svätom Jure - Čaro drevenej plastiky;
- Malokarpatské osvetové stredisko v Modre - Čaro drevenej plastiky;
- DK Zrkadlový háj Bratislava Petržalka - Čaro drevenej plastiky;
Galéria mesta Štúrova – Čaro dreva.

V roku 2006:

- DK Zrkadlový háj Bratislava Petržalka - Čaro drevenej plastiky;
- Mestská galéria v Trenčíne - Čaro drevenej plastiky.

V roku 2007:

- Galéria Mariet v Piešťanoch - Čaro drevenej plastiky;
- Výstavná sieň Majoliky v.d. – Premeny hliny a dreva.

Samostatné výstavy: „Čaro drevenej plastiky“

V roku 2003: Galéria výtvarného umenia Heffner v Bratislave Petržalke;
V roku 2004: Minigaléria umenia pri Starom moste v Bratislave.

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát

noreply@blogger.com (račan.sk) — Wed, 16 May 2012 21:47:00 +0000

Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát. Narodil sa v roku 1865 v obci Severin, okres Bjelovar, blízko chorvátsko-maďarských hraníc.

Miloš Sedramač: Náš otec Tomo Sedramac bol Chorvát

Portálne súpisy Bratislavskej stolice v roku 1553

noreply@blogger.com (račan.sk) — Mon, 14 May 2012 19:48:00 +0000

Pri vyhotovovaní genealógie rodu Luknár sme sa domnievali, že ...

Ján Luknár: Portálne súpisy Bratislavskej stolice v roku 1553

Aby som neostala niečo dlžná...

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 12 May 2012 16:40:00 +0000

... môjmu rodnému Závsiu v Dojči

Viera Sajková: Aby som neostala niečo dlžná môjmu rodnému Závsiu v Dojči

Železničné múzeum Bratislava východ

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 12 May 2012 11:38:00 +0000

Informačný bulletin

Železničné múzeum

Bratislava východ

Železničné múzeum Bratislava východ

Železničné múzeum Bratislava východ bolo sprístupnené v niekdajšom rušňovom depe dňa 14. júna 2008, pri príležitosti 160. výročia železníc na území Slovenska. Je základným pracoviskom podnikového múzea Železníc Slovenskej republiky - Múzejno-dokumentačného centra (MDC). Toto pracovisko bolo zriadené ako Pamätník železničnej dopravy na Slovensku pri Správe východnej dráhy ČSD v Bratislave dňa 1. júla 1983, s poslaním vykonávať komplexnú dokumentačnú činnosť v oblasti vývoja železníc na území Slovenska. Svoj dnešný názov nesie od roku 1986. Múzeum spočiatku prezentovalo svoje zbierkové predmety len vďaka príležitostným jazdám historických vlakov a výstavám. Po pamiatkovej obnove zanedbaného areálu starého depa Bratislava východ, uskutočnenej v roku 1998 pri príležitosti 150. výročia železníc na Slovensku, sa v ňom začali konať každoročné celoslovenské zrazy historických železničných vozidiel, odkiaľ bol už iba krok ku zriadeniu stálej expozície. Vďaka intenzívnej kooperácii medzi múzeom a železničnými nadšencami zo spolupracujúcich občianskych združení sa darí areál železničného múzea priebežne zveľaďovať a doplňovať ho postupne reštaurovanými predmetmi.

História rušňového depa

História rušňového depa Bratislava východ I, nazývaného tiež „staré depo“, siaha do začiatku 90. rokov 19. storočia. Vtedy bola na už dávnejšie jestvujúcej spojke medzi bratislavskými železničnými stanicami Rača a Vajnory vybudovaná zriaďovacia stanica. Jej úlohou bolo v oddeliť v preťaženom bratislavskom uzle osobnú a nákladnú železničnú dopravu. Dôležitou súčasťou stanice sa stalo rušňové depo. Rozsiahle bombardovanie zriaďovacej stanice (26.3.1945) sa rušňového depa našťastie takmer nedotklo. Až do dnešných dní sa preto zachovalo v pomerne neporušenej podobe. Jedinými zásahmi bolo rozšírenie rušňovej remízy začiatkom 20. storočia, inštalácia dlhšej točne v roku 1941, nadstavenie múrov remízy v roku 1947 a v roku 1960 aj rozšírenie koľajiska. Po ukončení prevádzky parných rušňov v bratislavskom uzle boli počas 70. rokov 20. storočia dielenské výkony starého depa presunuté do neďalekého „nového depa“ a staré depo začalo pustnúť. Na konci 80. rokov 20. storočia boli viaceré objekty depa (rušňová remíza, veľká a malá vodáreň, trubkáreň a bývalá personálna kuchyňa) vyhlásené za kultúrne pamiatky. Definitívnym riešením problému zanedbaného stavu areálu sa stala realizácia projektu osláv 150. výročia príchodu prvého parného vlaku na územie Slovenska. Všetky pamiatkovo chránené objekty a ostatné priestory depa boli pri tejto príležitosti uvedené do vzorného stavu, až dodnes úzkostlivo udržiavaného. Začiatkom roku 2008 bol areál starého depa po dôkladnom zhodnotení jeho pamiatkových hodnôt vyhlásený za pamiatkovú zónu.

Pohľadnica zobrazujúca rušňové depo Bratislava východ v 20. rokoch 20. storočia

Expozície múzea

Múzeum prezentuje zbierkové predmety v nasledovných prierezových expozíciách, umiestnených v obnovených budovách i na voľnom priestranstve:

Expozícia trubkárne

- pôvodné zariadenie na výrobu rúr pre kotle parných rušňov

- nástrojové vybavenie pre opravy parných rušňov

- ručné nástroje a drobná technika určená na opravy a údržbu železničných tratí

Expozícia vodárenstva

- expozícia vodného hospodárstva

- kolekcia vodných žeriavov

- zreštaurovaný vodný vozeň

Vonkajšie expozície

- prevádzkyschopné a vystavovateľné parné a motorové rušne

- kolekcia osobných a nákladných vozňov rôznych typov

- špeciálne koľajové vozidlá, motorové dreziny a traťové stroje

- expozícia vozebných zariadení (zdviháky, zauhľovací výťah)

- kolekcia mechanických návestidiel

Múzeum je prístupné v období od 15.4. do 15.10. vždy v stredu a v sobotu od 10.00 do 17.00 hod. Lektorované prehliadky expozícií múzea sa v týchto dňoch konajú v čase o 11.00 a 14.00. V prípade záujmu o výklad alebo o návštevu mimo uvedeného času je potrebné objednať sa vopred.

Múzejno-dokumentačné centrum umožňuje záujemcom prezenčne študovať v technickej knižnici (vyše 19 000 kníh) alebo archíve písomností a obrazového materiálu. Okrem toho, v spolupráci s občianskymi združeniami pôsobiacimi na viacerých miestach Slovenska (Bratislava, Púchov, Prievidza, Vrútky, Zvolen, Tisovec, Poprad, Haniska pri Košiciach) sprostredkuje možnosť odviezť sa historickým vlakom alebo zorganizovať vlak podľa predstáv zákazníka.

K železnici patria neodmysliteľne aj modely, ktoré sú v múzeu zastúpené modulovým koľajiskom v administratívnej budove Múzejno-dokumentačného centra. Pre najmenších návštevníkov múzea je k dispozícii aj preliezačka s pieskoviskom a šmýkačkou, či drevený parný vláčik.

Podujatia v areáli železničného múzea

Celoslovenský zraz historických koľajových vozidiel „RENDEZ“ – jún

Dvojdňová akcia pre nadšencov a milovníkov parných rušňov a všetkého čo k železnici patrí je najvýznamnejším každoročným podujatím železničného múzea. Hlavným bodom programu je prezentácia prevádzkyschopných historických koľajových vozidiel nielen zo Slovenska, ale aj z iných európskych krajín. Bohatý sprievodný program zahŕňa jazdy historických parných a motorových vlakov, prezentáciu vystavovaných vozidiel v pohybe a ďalšie atrakcie pre deti a dospelých v areáli depa.

Ostatné podujatia

Okrem podujatia „Rendez“ sa v železničnom múzeu konajú každoročne i ďalšie akcie, spojené s jazdami historických vlakov, spolujazdami na stanovišti rušňovodiča a na motorovej drezine v areáli múzea, lektorovanými prehliadkami v expozíciách múza, premietaním filmov so železničnou tematikou, možnosťou návštevy prevádzkovaného modulového koľajiska a ďalším sprievodným programom.

Takéto podujatia sa konajú pri príležitosti:

otvorenia sezóny v železničnom múzeu – apríl

celoeurópskeho podujatia Noc múzeí a galérií – máj

ukončenia sezóny v železničnom múzeu – október

Konkrétny termín jednotlivých podujatí a ich program nájdete na stránke www.mdc.sk

Ako sa k nám dostanete

Železničné múzeum sa nachádza v starom rušňovom depe Bratislava východ I. medzi mestskými časťami Rača a Vajnory. Vstup do areálu je asfaltovou cestou, odbočujúcou z račianskeho konca Dopravnej ulice (medzi zastávkami MHD „Sklabinská“ a „Lokomotívne depo I.“) a obchádzajúcou pomedzi garáže a záhradky račiansky výbežok areálu múzea.

Spoje MHD zo žst. Vinohrady električkou č. 5 a 11. Na zastávke Detvianska je treba prestúpiť na autobusovú linku č. 52 alebo 56 a vystúpiť na zastávke Lokomotívne depo I.

Korešpondenčná adresa:

Železnice Slovenskej republiky

Výskumný a vývojový ústav železníc

Múzejno-dokumentačné centrum

Nobelova 50

831 02 Bratislava

Tel: 02 2029 7296

Fax: 02 2029 7296

www.mdc.sk

Vedúci pracoviska Ing. Michal Tunega, *: tunega.michal@zsr.sk

Správca knižnice a archívu Mgr. Peter Kallo, *: peter.kallo@zsr.sk

Noc múzeí a galérií

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 12 May 2012 07:45:00 +0000

... v Železničnom múzeu Bratislava východ

Železničné múzeum Bratislava východ v rámci podujatia Noc múzeí a galérií vypraví 19. mája 2012 o 10:15 hod. mimoriadny parný vlak na trase Bratislava hl. stanica - Bratislava Lamač - Železničné múzeum Bratislava východ:

(viac na http://www.mdc.sk/stranka/noc-muzei-a-galerii-2012/).

Cena lístka je 1.50 € za osobu, deti do 6 rokov zdarma. Lístok na vlaky sa dá kúpiť pri vlaku alebo priamo vo vlaku a platí pre všetky múzeá a galérie + na všetky atrakcie v Železničnom múzeu:

- výstava železničných vozidiel
- jazda na motorovej drezine a parnom rušni
- expozícia železničnej techniky s výkladom
- premietanie filmov so železničnou tematikou (od 14:00 hod.)
- modulové koľajisko
- detský kútik: zábavné a náučné hry, jazdy na koníkoch

Agáty

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 12 May 2012 06:00:00 +0000

Stretnutie s časom

Dobroslava Luknárová: Agáty

Račianske Peklo

noreply@blogger.com (račan.sk) — Wed, 09 May 2012 16:29:00 +0000

Reflexia z potuliek po krčmách v najbližšom dosahu vajnorského letiska - Vajnory a Rača boli parašutistami dosť navštevovanými lokalitami s cieľom pristáť v niektorej vinárni, či krčme.

Račianske Peklo

lúčim sa, priatelia! už sa vám poberám.
čertica podkutá do Pekla utekám.
na vencoch šetrite! radšej ma zapite!

ten, kto chce zmeniť lokál, nech sa mu páči!
ťaháme do Pekla - putiky v Rači!

v Pekle je teplúčko, čas nás tam nesúri.
potokmi lejeme vínečko do huby.

tma sa nám do hláv, aj okien tlačí.

prikutých zadkami v krčme nás drží
spiritus vini - elixír dračí.

idyla rodinná tam v Pekle začína -
kdekto sa s kdekým po bratsky objíma.

ešte nik nezúri.
ten výlet pekelný všetkým sa ráči.

© Domícia Dúbravská (uverejnené so súhlasom autorky)

© Vojtech Polakovič: Povoz odstavený pred hostincom Peklo

Moja babka

noreply@blogger.com (račan.sk) — Mon, 07 May 2012 20:40:00 +0000

Moja babka alebo mama?

Zdenka Luzar-Mičunková: Moja babka

Je po račianskych hodoch...

noreply@blogger.com (račan.sk) — Mon, 07 May 2012 11:07:00 +0000

Vraj po šalátových...

Dobroslava Luknárová: Je po račianskych hodoch...

Na margo jednej výstavy...

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 05 May 2012 10:05:00 +0000

V račianskom kultúrnom dome čaká na svojich návštevníkov výstava detských a žiackych prác.

Dobroslava Luknárová: Na margo jednej výstavy...

O 4. máji 2012

noreply@blogger.com (račan.sk) — Sat, 05 May 2012 10:00:00 +0000

Je 4. máj – kalendár pripomína meno Florián.

Je 4. máj 2012 a my v Rači sme si s patričnou úctou pripomenuli ďalšie z významných obecných jubileí – 130. výročie od založenia Dobrovoľného hasičského spolku. Už som o ňom písala, preto pridávam len dojmy z dnešného dňa.

Je 9,00 - v sále Nemeckého kultúrneho domu začína byť živo. Na jednej strane sály „kraľujeme“ my, členovia výboru MO MS, lebo inštalujeme na panely výtvarné práce detí a žiakov. Vrcholí pre nás už 11. ročník výtvarnej súťaže, tento rok pod názvom Oheň, dobrý sluha, ale zlý pán. Vyberali sme zo 122 zaujímavých pozoruhodných obrázkov najvýstižnejšie. Pridávame k nim aj dokumentačný materiál o súťaži a hlavne o histórii spomínaného Spolku (zboru) hasičov – nech račianska verejnosť vie a pospomína si.

V druhej polovici sály vzniká ďalšia výstava – tvoria ju zo svojich krásnych ručných prác členky račianskeho Klubu paličkovanej čipky.

O 13,30 je tá istá sála plná detskej vravy, ale vidno aj viacero dospelých – pani učiteľky, rodičia, starí rodičia, občania Rače, ale aj poslanci a pracovníci Miestneho úradu. Aj my, matičiari a paličkárky. Slávnostná vernisáž oboch výstav môže začať. Ako prvý sa prihovára nezvyčajnému zhromaždeniu troch (možno aj štyroch) generácií račiansky starosta p. Pilinský, veď práve týmto podujatím sa rozbiehajú v Rači tradičné Hodové slávnosti. V kultúrnom programe účinkujú žiačky zo Spojenej školy Jána de La Salle Gabika Izakovičová, Adriana Weinlichová, Hanka Komendová a Mária Herchelová. Peter Tomášek zo ZŠ Tbiliská recituje jednu z račianskych povestí – o povestnom Pekle a požiari v ňom.

Po kultúrnom programe zažívajú „svoju chvíľočku slávy“ víťazi výtvarnej súťaže v troch vekových kategóriách. Preberajú pekné diplomy a hlavne príťažlivé vecné ceny od pána starostu, MO MS, ale aj od sponzorsky p. Márie Herichovej. Znie potlesk a v detských očiach, ale aj v širokom publiku dospelých, svieti radosť.

K slovu sa dostáva zástupkyňa Klubu paličkovanej čipky p. Šrutková – podáva cenné informácie o tradícii a úspechoch klubu, ako aj obsahovú charakteristiku nainštalovanej výstavy.

Veru, je čo obdivovať na oboch výstavkách. A bude čo obdivovať aj v hodovú sobotu i nedeľu. Ešte pre deti občerstvenie od nás, matičiarov, fotografovanie pri výtvarných prácach, kratučké neformálne rozhovory.

A vonku prší hojný májový dážď, ako často v čase Hodov.

Je 15,00 – stále prší, dokonca aj hrmí, občas sa zablýska. Pri soche sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch pribúda dáždnikov. Nie veľa, ale sú. Schádzame sa na spomienkovom stretnutí k 130. výročiu vzniku DHZ. Presne na mieste, kam mnohokrát zvykla smerovať slávnostná procesia práve v tento deň. Pre račianskych hasičov na „polovičňí svátek“, veď sv. Florián je považovaný za ochrancu hasičov. Spomíname so staršími obyvateľmi ulice, ktorých neodradil ani dážď, na viaceré račianske tradície. Zhodujeme sa na tom, že sa oplatí o nich hovoriť, pripomínať ich mladším, zapisovať ich. Rozširovať takto „verejnú pamäť“ našej obce, nášho regiónu.

Ešte spoločná modlitba za prítomnosti mladého pána kaplána Martina Šafárika a potom pridávame ku kvetom pri päte pomníka spomienkovú kyticu. Možno by sa zišlo inštalovať v tomto historicky zaujímavom priestore aj neveľkú pamätnú tabuľu – ako odkaz starého Račišdorfu súčasnej i budúcej mladej Rači.

11. ročník tradičnej regionálnej výtvarnej súťaže

pod názvom

Oheň, dobrý sluha, ale zlý pán,

venovaný 130. výročiu vzniku

Dobrovoľného hasičského zboru v Račištorfe

Vyhodnotenie súťaže

Pri hľadaní témy k 11. ročníku tradičnej regionálnej súťaže sa nechal výbor MO MS inšpirovať uvedeným výročím nielen z úcty k bohatým spoločenským tradíciám našej obce, ale aj snahou prispieť k výchovnému pôsobeniu školy v oblasti etickej a brannej výchovy detí a žiakov.

Protipožiarna ochrana a hlavne prevencia pred požiarmi sú aj v súčasnosti vysoko aktuálne témy.

Výtvory detí a žiakov, ktoré sme obdržali, len potvrdili našu domnienku. Celkovo prišlo 122 prác: od detí z MŠ 30 (24,6 %) a od žiakov ZŠ 92 (75,4%).

P.č.	Škola	1. kat. ind/kol.	2. kat.	3. kat.	Spolu	v %
1	MŠ Barónka	1/1	-	-	2	1,6
2	MŠ Cyprichova	9/-	-	-	9	7,3
3	MŠ Gelnická	6/-	-	-	6	4,9
4	MŠ Plickova	6/-	-	-	6	4,9
5	MŠ Pri Šajbách	-/2	-	-	2	1,6
6	MŠ Tbiliská	5/-	-	-	5	4,1
7	ZŠ s MŠ J.A.K. Hubeného 25	-	23	3	26	21,3
8	SŠ Jána de La Salle	-	35	12	47	38,5
9	ZŠ Tbiliská 4	-	16	3	19	15,6
	Spolu	27/3	74	18	122	100,0
	Spolu v %	22,2/2,4%	60,6%	14,8%	100%

Väčšina prác mala formát A3 a z výtvarných techník prevládala maľba temperou a kolorovaná kresba s využitím pasteliek alebo vodových farieb. Najčastejšou témou na stvárnenie bolo hasenie požiaru v obytnom dome, ale vyskytlo sa aj lesné prostredie a dopravná nehoda na diaľnici. Popri najzákladnejšej forme práce požiarnikov, t.j. hasenie ohňa, pripomenuli mladí autori malieb či kresieb aj záchranársku činnosť hasičov – pri povodni, nehodách na cestách, vo vysokohorskom teréne. Nechýbalo ani stvárnenie nedávneho požiaru na Krásnej Hôrke, ktorý udivil a pobúril celú slovenskú verejnosť.

Najpočetnejšie je zastúpená druhá kategória, teda roč. 1-4 ZŠ a to nielen množstvom prác, ale aj obsahom výtvarných prejavov. Za pochvalu stojí zvládnutie celej plochy výkresu na väčšine prác. Škoda, že na niektorých ruší celkovú atmosféru príbehu „klišé slniečka“ v hornom rohu hárku.

Naše očakávania z oboslania súťaže nenaplnila v primeranom počte, ale aj výraze 3. kategória, t.j. roč. 5-9. Pričom práve v tejto vekovej skupine už možno očakávať nielen širokú škálu výrazových prostriedkov, ale aj hlbší ponor do celkovej problematiky záchranárstva vo vzťahu k človeku i k prírode.

Z celkového počtu prác bolo vybraných 60 na verejnú prezentáciu počas Hodov vo výstavke v Nemeckom kultúrnom dome. Na slávnostnej vernisáži 4. mája 2012 budú mladým výtvarníkom v počte 21 (17,2 %) a 2 kolektívom odovzdané diplomy a vecné ceny.

Spracovala podľa vyjadrení členov poroty Mgr. D. Luknárová

Listina víťazov

1. kategória – deti z materských škôl:

1.miesto: Albert Ölvecký a Martin Svetlík, 7-roč., MŠ Plickova

2.miesto: Adam Odler, 6-roč., MŠ Cyprichova

Markus Šrott, 5-roč., MŠ Gelnická

3.miesto: Maximilián Nemec, 7-roč., MŠ Barónka

Samko Mikuš a Leo Saver, 6-roč., MŠ Plickova

Andrej Zlámala, 6-roč., MŠ Tbiliská

Emka Soboličová, 5-roč., MŠ Gelnická

Pochvalné uznanie za skupinové práce: MŠ Pri Šajbách, MŠ Barónka

2. kategória – žiaci ZŠ z ročníkov 1 – 4:

1.miesto: Hana Čechvalová, 9-roč., SŠ Jána de La Salle

Rebecca Hulmanová, 3.C, ZŠ s MŠ J.A.Komenského, Hubeného 25

2.miesto: Nina Pauliny, 10-roč., SŠ Jána de La Salle

Matej Borza, 8-roč., ZŠ Tbiliská 4

3.miesto: Lukáš Krajči, 1.A, ZŠ s MŠ J.A.Komenského, Hubeného 25

Dominik, Hung Dang Viet, 3.C, ZŠ s MŠ J.A.Komenského, Hubeného 25

Liam Pach, 8-roč., ZŠ Tbiliská 4

3. kategória – žiaci z ročníkov 5 – 9:

1.miesto: nebolo udelené

2. miesto: Filip Kuchta, 5.A, ZŠ Tbiliská 4

Lujza Križanovičová, 11-roč., ZŠ Tbiliská 4

3.miesto: Veronika Paulinyová, prima A, SŠ Jána de La Salle

Lucia Bakičová, 6.B, ZŠ s MŠ J.A.Komenského, Hubeného 25

Lucia Šimová, 12-roč., ZŠ Tbiliská 4

Hodnotiaca porota:

Dobroslava Luknárová

Želmíra Gerhatová

Eva Šimoničová

Monika Luknárová

V Bratislave 23. apríla 2012

Bc. Mária Herichová

predsedníčka MO MS

Spomienky

noreply@blogger.com (račan.sk) — Thu, 03 May 2012 17:08:00 +0000

... na Raču, Komandle, mojich najbližších

Zdenka Luzar-Mičunková: Spomienky

Májová

noreply@blogger.com (račan.sk) — Wed, 02 May 2012 06:55:00 +0000

Tuho vonia orgován...

Dobroslava Luknárová: Májová

RAČA Život a obyčaje v obci

noreply@blogger.com (račan.sk) — Fri, 16 Mar 2012 18:31:00 +0000

Pozvanie k spolupráci na elektronickej knihe o Rači.

Milí Račania,

občianske združenie račan.sk (www.racan.sk) Vás pozýva k spolupráci pri zostavovaní elektronickej knihy s pracovným názvom „RAČA Život a obyčaje v obci“.

Pripravovaná e-kniha nadviaže na publikácie o Rači z rokov 1989 (Podolák a kol.), 2002 a 2011 (Ľudovít Havlovič). Predmetom nášho záujmu sú predovšetkým fotografie z obdobia pred rokom 1960.

Vaším vzácnym príspevkom môže byť zapožičanie fotografií, prípadne upozornenie na dosiaľ málo publikované skutočnosti o živote a obyčajach v Račištorfe.

Zapožičané fotky Vám po digitalizovaní obratom vrátime. Ak môžete fotografie poskytnúť v digitálnej podobe, prosíme o rozlíšenie min. 1600 pixelov. K fotografiám pripojte prosím popis (rok, miesto, osoby, príležitosť...).

Z Vašich fotografií vytvoríme internetový album. Každý, kto poskytne aspoň jednu fotografiu, naň získa bezplatný prístup. Tí z Vás, ktorí poskytnú bohatší obrazový materiál, dostanú celý album na CD/DVD.

Tematické okruhy fotografií:

Život a obyčaje v rodine

Rodinný život

Narodenie dieťaťa

Svadba

Pohreb

Spoločenský život

Profesijné a majetkové skupiny

Etnické, náboženské a územné skupiny

Správne a hospodárske inštitúcie

Spolky a organizácie

Stretnutia, podujatia, zábavy

Výročné obyčaje

Obyčaje jarného a letného obdobia

Obyčaje jesenného obdobia

Obyčaje zimného obdobia

Popri týchto tematických okruhoch uvítame akékoľvek fotky zachytávajúce rodinný a spoločenský život v obci ako aj obyčaje jej obyvateľov – viď priložený zoznam.

Kontaktná e-mailová adresa: racan.sk@gmail.com

Telefónne čísla:
4464 9432 (Miro Ščibrany)

2074 4881 (Dobroslava Luknárová)

4488 3833 (Ľudovít Havlovič)

Podrobnejšie tematické okruhy, o ktoré máme záujem

Spoločný otvorený dvor viacerých rodín

Račianska rodina v prvej polovici 20. storočia

Matka s deťmi pred prvou svetovou vojnou

Viacgeneračná rodina, portrét matky s dieťaťom

Regrúti, vojaci odchádzajúci na front, vojaci na fronte

Svadba, odobierka, požehnanie rodičmi ženícha a nevesty, vítanie svadobných hostí

Svadobný sprievod, nevesta, ženích, kelnar, družičky a družbovia

Svadobný pár v kostole a pred kostolom, nevesta ponúka deti svadobnými koláčmi

Rozmarínové pierka pre svadobčanov

Falošná nevesta pri tanci, tanec so začepčenou nevestou

Svadobný pár, manželský pár

Pohreb, račiansky cintorín

Veľká noc, šibačka, hody

Stavanie máje (prinášanie smreka, zdobenie vrcholca stužkami)

Turíce (svatého Ducha), Sviatok Božieho tela, púte do Mariatálu a k Pustému kostolíku

Sviatok všetkých Svätých, Dušičky

Martinská a katarínska zábava, zvyky na Mikuláša a na Luciu

Štedrý večer, Vianoce, Nový rok

Traja králi, hromnice, fašiangy

Bály a tanečné zábavy

Práce vo vinohrade a na poli (kopanie, oberačka, orba, siatie, žatva, ...)

Práca v Dynamitke, Cigárfabrike, Gumofke, Símenske, Štolverku, Cverenke, na železnici...

Henčlova píla, kováčska dielňa

Obecní hodnostári, hospodári, hlásnici, hájnici, pastieri, kostolníci, hrobári...

Dobrovoľný hasičský zbor, jeho cvičenia, spoločenské aktivity

Vinohradnícke, divadelné a iné spolky a tradície

Telovýchovná jednota Orol, telovýchovné aktivity

Račianski učitelia, triedy, školské aktivity spred roku 1960

Chov dobytka, koní, domácich zvierat

Furmani a drevorubači, poľovníci a pytliaci

Leto na rybníku, deti na frajmaku, studne a studničky

Hostince a viechy, obchodíky a remeselné dielničky

Hospodárske dvory, maštale, stodoly, vinohradnícke a roľnícke náradie a stroje

Račianski židia, račianski cigáni

Možno sa nám nepodarilo správne pomenovať všetky tematické okruhy a práve s Vašou pomocou objavíme aj ďalšie.

Za Váš záujem a budúcu spoluprácu pri hľadaní najrôznejších

pohľadov na život v našej obci v dávnejšej aj bližšej minulosti

úprimne ďakujeme.

Zbohom, sused, aj ty, suseda...

noreply@blogger.com (račan.sk) — Thu, 15 Mar 2012 13:58:00 +0000

Úryvky zo zápiskov Jozefa Luknára o ceste do Ameriky (1913).

Zbohom, sused, aj ty, suseda...

I. „A už je čas tu, už musím ísť.“

Ja, Jozef Luknár, narodil som sa 6. decembra roku 1870. Zaumienil som si, že na pamiatku opíšem moje skúsenosti. Ak by ma Pán Boh z tohto sveta povolal prv, než prídem do mojej vlasti, chcem nechať svojim dietkam pamiatku, aby si spomenuli, čo pre ne musel ich starostlivý otec skúsiť, keď chcel udržať svoje gazdovstvo, a aby mohol zmenšiť ťarchy, ktoré už nevládal znášať.

To bola príčina, že som odcestoval do Ameriky!

Vinice nám prestali rodiť víno, a práce s vysádzaním viníc bolo viac než dovtedy. A k tomu náš syn Jozef, ktorého sme nechali študovať, ten nás tiež stál nejaké groše. Tak keď som videl svoje nerovné, obetoval som sa Pánu Bohu. Takto premýšľajúc, čo si mám počať, videl som, že zase nebude úroda a výdavky sú čím ďalej väčšie. Horko-ťažko som si vzdychol, čo si mám pomôcť, čo si mám počať, keď som si spomenul na tie veľké úroky, ktoré ma tak veľmi trápili. Pomyslel som si:

„U nás, keď sa odhodlám chodiť na tovarich, z toho si moje ťarchy nezaplatím, ani nezaopatrím domácnosť.“

A takto premýšľajúc vo svojom zármutku, najviac ma bolelo to, keď som videl v duchu môj plán, že musím opustiť moje malé dietky, a k tomu tú starosť a mrzutosť, ktorú som zanechal mojej úbohej manželke. Aj tak už vyzerala veľmi zúbožená od ťažkých prác a nedostatočnej stravy. A takto som bol zo dňa na deň mrzutejší!

Konečne som sa odhodlal! Jedného dňa, bolo to 15. augusta 1913, som sa vydal na cestu do Viedne. Išiel som na poradu agentovi, a ten mi dal odpoveď, že ak mám priepustku alebo cestovný pas, tak môžem prísť v pondelok osemnásteho. Bolo to asi v piatok, keď som bol uňho, a kázal mi prísť už v pondelok. Nemal som mnoho času na rozmýšľanie. Hovoril mi, že tí, ktorí prídu v pondelok, môžu sadnúť na loď La Provence Express, ktorá prejde oceán za 6 dní, a ktorí prídu v utorok, tí musia ísť na loď La Touraine, ktorá oceán prejde za 7 - 8 dní. Lenže La Provence Express bola o 20 zlatých drahšia ako La Touraine.

Keď som bol vo Viedni, trochu som si poprezeral mesto a vrátil som sa domov.

Do Prešporka som docestoval asi o tretej hodine a odtiaľ som išiel peši, aby som ešte raz videl moju budúcu úrodu. Stavil som sa na Ohňave, ako to vyzerá. Medzi zemiakmi tam bolo nasiateho hodne maku, avšak hrozna bolo málo. Poprezeral som ešte ostatný raz a odtiaľ som išiel na malú Ohňavu, ako vyzerá ďatelina. A tak som išiel poľahky, až som prišiel okolo šiestej hodiny pod naše Záhumenice. A išiel som hore mojou Záhumenicou, a tak som si myslel v duchu:

„Ach, moje milé grunty! Bárs som sa nadarmo s vami natrápil, predsa s tou nádejou som si myslel, že snáď mi budú slúžiť, ale neskôr.“

A tak konečne som prišiel aj domov! A tu mi žena hneď zohriala večeru a mrzuto na mňa pozrela, že však nepôjdem nikam, len nadarmo peniaze míňam. A ja mrzutý som jej hovoril, že ja žarty nerobím.

„Už prišli na mňa dni súženia a už je čas tu, aby som sa od vás odlúčil a zanechal moju vlasť.“

Úzko mi bolo okolo srdca, keď som videl v duchu blízky odchod z môjho domova! Ešte v sobotu som išiel do Vajspetra štepy oškrábať a v nedeľu som si myslel, že už pôjdem preč. Pretože veľmi pršalo, tak sa mi to nepodarilo, ale som išiel v pondelok ráno asi o deviatej hodine. Bola to pre mňa trpká chvíľa, keď som videl moje dietky okolo stola, ako po raňajkách sedia a nič netušia o tom, čo bude s otcom alebo kam sa berie. Len syn Jozef začal plakať a objal ma a povedal:

„Tata môj, tata môj, kam vy idete, a nás tu s maličkými necháte?“

Poobjímal som malého, asi dva roky starého Alojzka, a malú Borčinku, asi v piatom roku. A Lajko nebol ani doma, lebo predtým odišiel do Fedýmeša k švagrinej Zuzke učiť sa uhorsky. Syn Vilmoš na mňa zadivene hľadel, kam ten otec len idú, keď nám ruku podávajú. Nuž, ako chlapec nerozumný nevedel, čo sa robí!

Otcovi svokrovi Kohútovi som podal ruku ešte v nedeľu, aj Jakubovi Feketemu a Jozefovi Kramplovi. A v pondelok som ešte podal ruku môjmu susedovi Johanovi Wenzlovi a jeho žene. A ten na mňa zadivene pozrel a povedal mi:

„Ale naozaj? A predsa ideš preč?“

Ja som ho oslovil, aby mi požičal 25 zlatých, „však keď moja manželka predá jačmeň, potom ti to vráti,“ a on hneď mi aj dal, čo som žiadal. A tak zbohom, sused, aj ty, suseda, a som sa pohol od domu. A ako sme išli, švagor Šebela nám oral na barónkinej árende. Mrzelo ma ho obísť, tiež som mu podal ruku a slzavým okom sme sa rozlúčili:

„Zbohom, zbohom, zostávaj tu, ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme.“

A tak dojatí ľútosťou sme sa rozlúčili! A ja s manželkou sme cestovali peši do Prešporka.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

V. Každého prehlédali, esli má Britvu alebo Revolver

A mosím spomenút, jako to vizíralo na našom Kvartíri.

Bol to štokoví dom, jedni boli hore a druhí dole, a izba široká asi 12 metrú, a dlúha asi 30 metrú a menšie izbi boli tam 2, čo ženi a dievčence osobitňe spali. A na prvém poschodiu sem nepozrel, jak tam je, tam boli najviác polskí a Rusínskí Židia. A mieli sme postele podobné silnej plátenej Látky, a tri jeden nad druhím a zo železníma hólama pozvazované.

A Jedálňu sme mali na spósob Wiedenskej štácije, strecha nám slúžila aj za okná a 4 radi stoli boli. A zvatča sem rás očítal, kolko nás bolo. Tak na jedno posedenie nás bolo 550, može si Človek predstavit, že bola to velká Sála. Khost sme mali biedni, chleba bolo dost, takí jako koláče, ale nebol slaní, bez chucí.

Úplné tri dňi sme tam strávili, bol to život trpkí, obzláštne pre mňa. Penez mal som málo, popravit sem si nemohel, nuž len sem taký zamračení sem a tam chodzil. Mal sem jednu Košelu a jedni Gaťe, a to sem mal oblečené. Poneváč teplo bolo, bol sem aj zapoťení, mislel som si šak, vidržím, ale 8 - 9 dňí, Lebo sem mal Šífkartu vimeňenú na Ekspres La Provence, a tá Loď prende za 6 dňí.

Toho sem sa nenazdál, že u Agenta 1 deň mosím čekat, a druhí deň v Báseli, a tri dňi v Hávre. To je už dohromadi 5 dňí. A 2 dní a nocí sme jeli Z vlakom, lež sme dojeli do Hávre, tak to je už 7 dňí. A s tím, čo sem sa pohnul od Domu mojho, t. j. dňa 18ho augusta, to je už 8 dňí. Veru bol sem sklamaní v mojej nádeji.

Loď La Provence sa pohla v sobotu večer, a nás bolo asi 30, čo sme mali Šífkarti naň. Ale nás nevzali naň, Lebo bol preplňení, a len takích vzali, čo si vimeňili karti pred 5 - 6-ti dňami, a mi sme moseli čakat až do pondzelka.

Asi o 10tej hodini ráno nás vipustili s toho našeho bitova. A Jak sme išli ulicu, onedlho sme už boli aj pri prístave, trvalo to asi 20 minút a už sme aj dochádzali k prístavu. A jak sme išli, najprv sa Prende prez most železní, pod kterím je zátok Morský.

Poneváč nás bolo asi 800, Ludé sa tiskli a každí chcel bít napredku. A jeden Mladí mládenec, rodák s Peštu, volajak ho súril nektori, a jako tadi ustavične koňe jazďili, na nohu mu stúpil koň. Sadnúl si a z velkím plačom sa vizúval. A ked sa vizúl, vidzel sem, že mal malíšek aj vedlajší prst a nárt tak krížom rozmlaždené. Chudák velmi lamentoval a ostal tam sedet, pokím neprišli prenho.

A mi sme sa ponáhlali na Loď, abi nám neodjela jako tá La Provence. A už len asi sto krokov, už sme boli aj tam, ale nás nepustili ňúter. Išlo to pomáli, každého prehlédali, esli má Britvu alebo Revolver. Trvalo to asi pol druhej hodini, až sme sa dostali do šífu. Bolo asi pól 12tej hodini, ked sme sa usadlili. A obet nám nedali, a nepítal sa nás nigdo, esli sme hladní. Já sem kufra nemal, len papírovú škatulu, a tam sem mal paprikáš, asi štvrt kila, a chleba som mal tež ešče z Wiedňa. Nuž čo sem mal, to sem si zajedel.

A ked bolo poobede, višel sem na palubu 3ciho klasu a sem sa dzíval na ti malé Loďky, jako plávali sem a tam. A na našu Loď ustavičňe len nakládali, všelijaké potravné článki. Už sem bol velmi zunovaní, to počúvat, ten hrkot Graniga, už sem bol jak osprostení od hluku a treskotu.

Bol to spárni deň, Slnko péklo, smadní sem bol a pivo velmi drahé a vodi nebolo.

Ách, zaleteli mi mišlenky do starého kraja. Ách, já ubohí cestovatel, nebolo dost na tom, že sem nemohel si kúpit, čo bich potreboval, jako borovičkú a cibulu a ocet, a takto žaludek si napravit, ešče k temu mia nečistá košela a špinavé zapotené gaťe trápili. A volačo mia aj časem svrbilo, mislel som si, že to špina a ten pot mia svrbí. Len sem trpiel a netrpezlivo čekal, kedi sa už pohneme s prístavu, ale bol to klam. S kvartíru nás vipakovali, abi nám nemoseli dat obied, a na Loďi zas nám nedali, Lebo sme neskoro tam prišli. Čo sme čekali, to, ale nadarmo sme čekali.

Až v noci, po pólnoci o 2 hoďinách, zarúkel, až sa ten šíf zatrásel, a sme sa pohli s prístavu a sme aj jeli. Teda už bol nástupňí deň 25. august. A ked sa rozednívalo, višli sme na palubu a sme sa ohlédali, de sú brehi a Prístav, odkád sme sa pohli, ale už aňi zmínki nebolo o tem.

Ale nalevo aj napravo sme vidzeli černat vrchi menší, a Lesi.

A tak nám cesta ubívala!

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

X. What joy it would be when I returned to my country one day.

And when I started to pour iron, I was really worried about that. I was very weak, I couldn’t handle it like the other men, and moreover, I had large Molds, so I sweated so much that sweat was dripping from my pants, not just from my shirt. I thought to myself that if others endured, I must endure, too, even if it should kill me. And when I shared my grief with the Fellow Countryman, he cheered me up saying that I would get used to it.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

And When we returned to the house, Domin brought Beer and we talked about the future, where we’d go to apply for work. And he said to me why hadn’t I arrived earlier while jobs were aplenty, it was slow with work now. But we would find something somewhere, he said. On Monday morning, Domin and a friend, Francek Kadnár, took me to the Train Station where Train Cars were made, but the Boss wasn’t there. We waited, but he still didn’t come. So we moved on to look for luck elsewhere. And another friend was with us, and he took us from there to a Stove factory where he used to work earlier. And indeed, we went there, it took us about an hour, and when we were there, he asked the Boss if he had work for us. And he pointed to some idle machines, if we wanted we could come on Tuesday. And the friend who’d taken us there, he didn’t go to work on Monday, because he knew that Work on them was difficult.

And when we walked from there, Domin told me to pay attention to which way we were going, so that I wouldn’t lose my way when I went to work! I was joyful that I would go to work right away the next day, no matter what work it was going to be, I thought, I would do it even if it should kill me, at least I wouldn’t remain without work. We went to buy some clothes for me in the afternoon, so that I had for Sunday, and also two pairs of shoes. And when I’d bought the most necessary things, we went to a Slovak Saloon for beer. And after we’d talked, we went home for dinner. And after dinner I wondered in my mind, how I would do the job given that the one who took me there had left it! because it was hard work? I was full of fear and worry.

Tuesday morning, September the 9th, Domin’s wife prepared my breakfast and the things I needed to take with me and I set off for the first time. And when I got there it was lucky that many Slovaks were there, they pointed out to me which one was the foreman. And When I walked up to him, I greeted him, and told him, Ich pin naige man, af gesten mir Bás hod genoma [barely comprehensible German for “I am a new man, the boss took me on yesterday”]. And he immediately took me to the idle machines and immediately began to teach me, it lasted for about an hour. He would come to look at me whether I knew how to operate the machine, well, I was very slow at it. Before I figured it out, I made 24 molds the first day. And when it was 2:30, I saw that men were gathering and each was dressed like for a masquerade and each carried a ladle. And soon sparks began to fly, molten iron started to flow, and each man filled his ladle and poured it into the Molds that he’d made. And when the foreman filled my ones, he told me that I could go home now. It was 5 and I was already going home.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

© Jozef Luknár

Malokarpatský pytliak

noreply@blogger.com (račan.sk) — Thu, 26 Jan 2012 18:32:00 +0000

Úryvky z románu Štefana Závodského.

Bezočiví pytliaci

Horár Rohoža býval v Račištorfe pod vinohradmi a lesmi najzápadnejšej časti Malých Karpát. Mal na starosti rozsiahly lesný revír, siahajúci spod račištorfských vinohradov až po lesy stupavského a borovského panstva. Svoje povolanie mal rád a svedomite si plnil všetky horárske povinnosti. Zdržiaval sa celé dni v lesoch, takže jeho tvár bola opálená ohňom slnka, ošľahaná bičom vetra, trochu už aj vráskavá, no jednako ešte stále usmievavá, plná životného optimizmu, ktorý sa usiloval prenášať i na svoju manželku a štyri podarené deti. Bol v najlepších rokoch života, štyridsaťročný, mal zmierlivú povahu a doma či v spoločnosti sa nevedel ani nahnevať. No keď pri pochôdzke lesom naďabil na nejakú stopu po výčinoch pytliakov, jeho usmievavá tvár sa zachmúrila. Veď ktorýže horár by sa nenahneval, keď na rúbanisku nájde kutrovisko po zastrelenej jelenici či danielovi, alebo hŕbu čriev vyložených pri ceste, prípadne pri jeho obľúbenom chodníku? Takáto pytliacka bezočivosť rozhorčí aj najpokojnejšieho horára, najmä keď si uvedomí, že z revíra sa mu stráca najkrajšia zver.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Horár sa trochu pokojnejšie zadíval na Kozí chrbát. Táto dlhá stráň siaha sem až z Vajnorského údolia, ktorým preteká potôčik a je zarastené hustým listnatým krovím. Keby sa krovie na tejto stráni, uvažoval, prečistilo, o pár rokov by tam rástla pekná žrďovina. Vzápätí zamieril zrakom smerom k Račištorfu. Pred ním ležala holá obdĺžnikovitá plocha, kde rástla len tráva a kde-tu zo zdravého bukového pňa výmladok. Ďalej smerom do údolia Horkej vody a smerom k dedine rozprestierala sa väčšia oválovitá plocha s dorastajúcou dubinou. Na priesvitných kruhoch rástla vysoká psiarka. Okolo dubov zelenali sa konvalinky a čučoriedkové kríky. Les lemovala žrďovina.

Nádejný les, pomyslel si Rohoža. Ale ak srnec alebo daniel vojde do tejto žrďoviny, už sa z nej nevráti, iba ak s drôtom na krku. Tam býva slučiek ako maku...

Túto myšlienku ešte ani celkom nedomyslel, keď sa na križovatke ciest pred ním objavili dvaja chlapi. Zastali, nakláňali sa jeden k druhému, zrejme sa o niečom dorozumievali. Horárovi sa rozbúchalo srdce a rozpálil sa hnevom. V prvom, slabšom chlapovi spoznal Lojza Severu a v druhom, silnejšom,Pavla Krasla, známych račištorfských pytliakov. Boli bez pušiek, na chrbtoch mali plecniaky a pod pazuchami sekerky.

Horár si nasadil na oči ďalekohľad a sústredene ich pozoroval. Teraz uvidím, kde si ukrývajú pušky, uvažoval so zatajeným dychom. Darebáci, v Polianke strieľajú každý druhý deň!

Severa a Krasl zašli na okraj dubovej žrďoviny. Zložili si plecniaky a vybrali z nich drôty a kliešte. A potom si začali obozretne prezerať okolie.

Bolo okolo druhej hodiny popoludní. Slnko sa už presunulo na Záhorie a nad jeho nekonečné boriny. Bolo teplo, ako býva často v septembri. Líšky a diviaky už začali ochutnávať hrozno na južných malokarpatských svahoch.

Keď sa Severa a Krasl presvedčili, že vzduch je na okolí čistý, začali strihať drôt. Severa nastavoval slučky na jelene a daniele, umiestňoval ich v primeranej výške medzi dubce. Krasl pracoval trochu nižšie, robil to isté na priechode srnčej zveri. Horárove stŕpnuté oči sledovali prácu pytliakov a čoraz viac ním lomcoval hnev a nervozita. Nevedel sa však rozhodnúť, ako proti nim zakročiť. Keby aspoň neboli dvaja. Čo keby sa naňho vrhli, keď ich prekvapí. Nemal by iné riešenie iba strieľať. A zabiť človeka? Bŕ... striaslo ho, veď jemu ťažko padne streliť zver, nieto ešte ľudí! No keď pytliaci zašli pri svojej práci ďalej a stratili sa mu z očí, začal sa prikrádať od kríka ku kríku po okraji dubiny, aby videl, čo robia. A tak sa dostal až ku košatému bukovému kríku, odkiaľ ich opäť uvidel.

Pytliaci pracovali dôkladne a rýchlo. Rohoža spoznal, že v kladení slučiek sa dobre vyznajú. Okolo štvrtej boli hotoví. Vzali poloprázdne plecniaky, zamierili k trávnatej čistinke v mladej dubine, kde si sadli do trávy. Usmievali sa jeden na druhého, šúchali si od radosti ruky, jedli hnedé mäso a takmer šeptom sa zhovárali.

Horár sa krčil za bukovým kríkom a z tridsaťmetrovej vzdialenosti pozoroval pytliakov, natŕčal uši, ale z ich šepkaného hovoru nezachytil nič. Tu i tam začul ich smiech. Stále nebol rozhodnutý, čo urobí. Blížil sa podvečer, iste si budú chcieť aj niečo odstreliť, uvažoval, a zamieria ku skrýši, kde majú pušky. Len k puškám ich nepripustiť, zhrozil sa v duchu. No vtom sa v ňom čosi vzoprelo, jeho zvyčajne usmiata tvár sa zachmúrila a v okamihu sa rozhodol. Vyskočil spoza kríka a rozbehol sa smerom k pytliakom ako vyplašený jeleň. Ešte aj nohami zadupotal. Pytliaci prestali jesť a obzreli sa v domnení, že okolo nich naozaj beží nejaká zver. Ale už ani nestačili vstať zo zeme.

„Ani sa nepohnite, ak vám je život milý!“ skríkol horár a odistenú dvojku namieril na nohy pytliakov. Bol pevne rozhodnutý strieľať, ak sa mu nevzdajú. „A teraz dobre počúvajte! Všetko som videl!“ zahrmel vzápätí mocným hlasom. „Budete robiť, čo vám rozkážem... Inak s vami raz navždy zúčtujem!“ Povedal to tak rozhodne a takým prísnym tónom, že sa pytliaci naozaj ani nepohli.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Záťah na Polianke

Vytlačil ako vedúci hliadky pozrel na svojho kolegu Bílého a ticho sa spýtal:

„Počul si?“

Bílého tvár sa tajomne zaškľabila, no nepovedal nič. Bolo jasné, že pytliakov, s ktorými ešte nemal nič do činenia, podceňuje.

Vedúci hliadky Vytlačil bol skúsenejší. „Vopred si musíme všetko náležite ujasniť,“ povedal na adresu Bílého, ktorý sa ešte stále ľahostajne škľabil a mlčal. Potom sa zahľadel na oboch horárov, prižmúril oči a vyhlásil: „Po neuposlúchnutí výzvy ‚Stoj!‘ strieľame naostro, pravda, len do nôh. Ale keby pytliaci vystrelili na nás, potom aj my strieľame naplno!“

Bílý len ľahostajne prikývol, akoby neveril, že môže ísť aj do tuhého. Kozmál ceril myšacie zuby, ale tváril sa smrteľne vážne. V duchu sa bál, že pytliaci mu jednej noci podpália horáreň, až sa dozvedia, že sa proti nim spojil so žandármi a s Rohožom. Ten si poťahoval z fajky a myslel si: Strieľali by ste, keby ste mali kedy. Jednako rozhodné stanovisko Vytlačila sa mu páčilo. Dôležito sa podíval na Kozmála a povedal:

„Horár môže zbraň použiť len na výslovnú sebaobranu.“

„Ale páni sú zvedaví,“ zamiešal sa Kozmál, „ako chceš obsadiť Polianku.“

„Polianka je rozsiahla,“ vysvetľoval pokojne Rohoža, „a pytliaci sa prikrádajú opatrne.“ Potom sa zahľadel na žandárov. „Páni už trochu poznajú Polianku. Je tam rovina, húština, kúsok vysokého lesa a potom rúbanisko, ktoré sa zvažuje na tri strany: k Horkej vode, k Pieskom a k svätojurskému lesu. Ja veru neviem, ako to všetko možno obsadiť troma puškami.“

„Ale nejaký plán predsa musíš mať,“ podotkol Kozmál. „A ak ho nemáš, žandári ako bývalí vojaci ti poradia,“ zdôraznil a významne uprel oči na žandárov.

Rohoža premeral Kozmála pichľavým pohľadom. „Neboj sa nič, Kozmálko, veď ja som niekoľko nocí nemohol zaspať od rozmýšľania, ako sa dostať na kožu tým pekelníkom! A teraz vám to poviem. Počúvajte ma dobre! V Polianke je vždy dosť zveri. Pytliaci ta podvečer prídu, usalašia sa na vhodné miesta a budú čakať do súmraku. Keď im nič nevyjde pred pušku, začnú sliediť a prikrádať sa. My sa nebudeme pohybovať; zbadali by nás, a bolo by po všetkom. Húština je tam vysoká ako chlap. Cestu, ktorá vedie stredom húštiny, obsadím ja s pánom Vytlačilom. V bočnej ceste v rúbanisku sa postaví a dobre zamaskuje pán Bílý. Keď padne prvý výstrel, nenápadne, ale rýchlo prejdeme na koniec cesty vedúcej od Starého chotára a odtiaľ zaútočíme na pytliakov. Keď výstrel nepadne, pytliaci budú sliediť a hľadať zver. V tom prípade vlezú do pasce buď pánu Bílému na bočnej ceste, alebo nám na ceste hornej.“ Tu sa horár na chvíľu odmlčal, skúmavo sa rozhliadal okolo seba a ešte dodal: „Ako sa už páni strážmajstri vyjadrili, v oboch prípadoch budú strieľať na nohy, ja som však presvedčený, že ak príde do tuhého, budú strieľať aj inam. Ja som už rozhodnutý strieľať na celé telo. Mám na to špeciálne náboje, do ktorých som povkladal kúsky soli.“

Vytlačil sa významne zadíval na Bílého.

„Nazdávam sa, že je to dobre premyslené,“ povedal.

Bílý sa ani teraz neozval.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

O hodnú chvíľu štyria ozbrojení chlapi prešli okolo dlhej záhrady pri Kozmálovej horárni a zamierili nadol.

Na rázcestí pri prameni potôčika sa Kozmál od nich odpojil. Pustil sa po hrebeni grúnika na spodný koniec Polianky. Vedel, že v jednej z troch doliniek sa zdržiava slabší desatorák, ktorého opatroval pre lesmajstra Dolinaya. Aby ho nevyplašil, kráčal veľmi opatrne. Rohoža a obaja žandári stúpali hore cestou smerom na Starý chotár. Vytlačil sa niekoľko ráz obzrel, aby si dobre zapamätal, ktorým smerom sa uberá Kozmál.

Na starých bukoch sa už začalo červenať lístie. Zem bola vysušená, pár dní už nepadla ani kvapka dažďa. V korunách stromov sa ozývali pinky, v húšťave občas začvíkal čierny drozd.

Keď dochádzali k Starému chotáru, staré buky sa začínali miešať sa starými smrekmi. Tam ich prekvapila prskavým hlasom čierna veverica. Vyskočila na odvrátenú stranu smreka a rýchlo unikala nahor. Rohoža také prskanie veveričiek dobre poznal, ale žandárov prekvapilo tak, že zaraz zastali a zdvihli pušky. Rohoža ich upokojil pohybom ruky. Dopredu postupovali pomaly a bez slova. Pred nimi sa rozprestierala smreková mladina na Polianke. Napokon zastali pred úzkym priesekom, oddeľujúcim mladinu od bučiny. Stáli na hranici medzi svätojurskými a račištorfskými mestskými lesmi. Pri ceste rástol spola bútľavý smrek. Tu si ešte raz zopakovali, kde má kto zaujať stanovište a rozišli sa: strážmajster Bílý na dolnú cestu vedúcu do rúbaniska a veliteľ Vytlačil a Rohoža na cestu do mladiny. Rohoža bol spokojný, že Polianku takto celkom dobre obsadia, hoci vedel, že strana od dediny zostane voľná.

Bílý si natiahol a zaistil pušku.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Tesák v chrbte

„A čo žandári?“ spýtal sa dlhý Vojanský.

„Doteraz nič,“ odvetil mu Bordáč, keď si ponaprával kríže a trpiteľsky sa zahľadel na kamarátov.

„To znamená, že Kessler im to neohlásil,“ poznamenal neurotik Zachar nervózne a ešte dodal: „Určite sa bojí!“

„Bodaj by ohlásil,“ povedal Bordáč a hrdinsky sa zatváril. „Postrieľal ma celkom protizákonne. Veď ja som naňho strieľal len spredu, kým on na mňa odzadu, keď som už utekal, teda do chrbta. A odkedy možno strieľať na utekajúceho človeka?“

„Ako je možné, že si ho netrafil?“ bol zvedavý Zabadal.

Bordáč naňho povýšenecky zazrel. Všimol si, že červenú jazvu na čele mu dobre zahaľujú fičúrsky učesané vlasy. Uglgol si piva s rumom, opakom ruky utrel ústa a ohradil sa:

„Začo ma máš? Neboj sa, ja som mu tak zasolil na prsia, že to s ním až myklo! Bolo to však príliš ďaleko na to, aby ho moje behúnky poslali na dno pekla!“

Tu neurotik Zachar nervózne zažmurkal a škodoradostne vyhlásil:

„Je čudné, že si utekal, a predsa ťa dokatoval ako psa!“

Bratia Vojanskí nevraveli nič, len popíjali, fajčili a pľuli okolo seba. Zaiste premýšľali o tom, kde sa vzalo toľko odvahy v tom vysokohnátovi, ako pytliaci prezývali Kesslera, lebo bol vysoký. Do handrbolcov mu nadávali preto, že bol nemeckého pôvodu.

Karol Bordáč sliedil výhražne očami, žmurkal na bratov Ignáca a Jakuba, ktorí už rozmýšľali o tom, ako sa Kesslerovi treba pomstiť za trúfalosť, ktorej sa dopustil na ich staršom bratovi. Karol si tuho potiahol z cigarety a pozrel na malého Zachara. Chytil sa za kríže, bolestne skrivil tvár a dôrazne vyhlásil: „Uisťujem ťa, Jožko, že Kessler to má u mňa dobre zapísané! Len aby som sa z toho čím prv vylízal! Veď ešte mi tam nejaké behúnky zostali. Idem už domov!“ Len čo to povedal, chytil sa stola, bolestne vstal a v prikrčenej polohe vyšiel z Pekla. Pomaly sa tackal na horný koniec Račištorfa.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Toho večera po odchode Bordáča strhla sa medzi pytliakmi zvada.

„Karol nemá sám do revíru chodiť!“ vyhlásil divo dlhý Vojanský a zagánil na bratov Bordáčovcov.

„To je jeho vec, a ty ho nemáš právo v ničom obmedzovať!“ jedovato skríkol Jakub Bordáč a takisto zagánil na Vojanských. Neurotik Zachar s územčistým Zabadalom zavetrili bitku a uvažovali, na ktorú stranu sa pridajú. Zabadal bol zošvagrený s Bordáčovcami, ale pytliačil aj so Zacharovcami. Severa sedel ako na tŕňoch, ale prikláňal sa k názoru, že do lesa chodiť dvom je lepšie ako jednému. Zachar ledva čakal, aby sa to už začalo. Tam, kde bola bitka, nikdy nechýbal.

Dlhý Vojanský pozrel pohŕdavo na bratov Bordáčovcov a zdôraznil:

„To nie je len jeho vec, ale nás všetkých!“ Potom sa rozhliadol po ostatných a dodal: „Ktože kedy slýchal, aby sa len tak naverímboha vystrelilo na horára?“

„Potom to ani nemohlo ináč vypáliť,“ ozval sa jeho mladší brat a zagánil na Bordáčovcov.

Jakub Bordáč buchol päsťou na stôl tak, že všetky poháre zarinčali. „Karol vždy vie, čo robí!“ skríkol zlostne a nenávistne sa zadíval na Vojanskovcov.

Karol s Jakubom si vymenili významné pohľady.

„Nerozdrapuj sa tu, tlčhuba!“ skríkol jeden z Vojanských a zamračený pohľad priam zapichol do Bordáčovcov.

Starší Bordáč pomaly vstal od stola a prešiel na jeho druhý koniec, kde sedel Vojanský s bratmi. Zaujal útočný postoj, zaškrípal zubami a hrozivo sa spýtal:

„Čo si to povedal?“

Vojanský kopol Bordáča do brucha tak, že sa hneď zrútil a natiahol ako žaba na popľuvanej podlahe. A potom sa to začalo.

Vopred vyhliadnutí protivníci sa na seba vrhli ako hladné vlky. Najprv lietali zauchá a kopance, potom poháre aj fľaše a napokon sa v rukách začali blýskať nože. Pytliaci ani sami nevedeli, prečo sa bijú, ale bili sa, a to na život a na smrť. Keď v Pekle všetko rozmlátili, povybiehali von a tam sa bili ďalej ako zbavení rozumu.

* * *

Račištorfská železničná stanica bola niže dediny a cesta k nej viedla popri hostinci Peklo. Už prví chodci, čo sa onoho skorého rána ponáhľali na stanicu, si povšimli, že v trávnatej priekope pred Peklom leží človek, ale nevenovali mu nijakú pozornosť. Napokon nebolo to nič nezvyčajné. Veď často tam prespávali otrundžení povaľači. No chodci, ktorí išli na stanicu neskoršie, keď bolo už lepšie vidieť, sa pred Peklom nielen zastavili, ale zamierili aj bližšie k priekope, aby človeka, ktorý tam ležal, videli zblízka. Bol to chlap s poľovníckym tesákom, zabodnutým v chrbte.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Ukradnutá puška

Na Polianke v jeseni a cez zimu povyrývali diviaky veľa sadencov. Veľa ich zadusila aj vysoká tráva a zničilo sucho. Mužík vídal, že v rúbanisku sú celé holiny, kde už po sadencoch niet ani stopy. Vyviedol na Polianku nadlesného, ktorý zistil, že do rúbaniska treba dosadiť aspoň tisíc sadencov.

Jar sa už vysťahovala z polí a vinohradov do lesov. Slnko vyhrievalo chladnú zem a celá príroda ožívala. Na lúčkach vystŕkali biele hlavičky snežienky a tráva sa začala jagať dlho očakávanou sviežou zeleňou. Bolo skoré jarné ráno. Horár Mužík stál s niekoľkými ženami, dievčatami a chlapcami na okraji Polianky a poúčal ich, ako treba sadiť bukové sadenčeky, ktoré boli neďaleko dopoly zakopané v kyprej pôde.

Horár rozdelil sadiarov do štyroch skupín. Prvá skupina vymeriavala vzdialenosti a značkovala, druhá vyhlbovala jamky, tretia do nich vkladala sadence, ktoré štvrtá skupina zahrabávala. Mužík nebol s prácou spokojný. Videlo sa mu, že jamky, do ktorých sa sadí, nie sú dosť hlboké a široké. Preto si oprel pušku o strom na mieste, kde mali sadiari poskladané uzlíky s jedlom, najbližšej žene vzal z ruky motyku a všetkým názorne ukazoval, ako sa to má robiť. Keď zistil, že všetci jeho názorný výklad pochopili, zamieril k stromu, o ktorý si bol oprel pušku. Ale pušky tam už nebolo. Rozpačito sa usmial. Myslel si, že si z neho robia žarty. S dobráckym úsmevom sa rozhliadol po ženách, dievčatách a chlapcoch, pričom hádal, kto z nich mu mohol pušku ukryť. Všetci prestali pracovať, poopierali sa o náradie a nechápavo pozerali raz na seba, raz na horára.

Horár prehľadal najbližšie kríky a starú trávu, ale keď pušky nikde nebolo, s vážnou tvárou sa zahľadel na sadiarov.

„Kde ste mi ukryli pušku? Nerobte hlúposti, veď je nabitá!“ Všetci mlčali ako nemí. Chlapci jastrili očami okolo seba. Hľadať zbraň si nikto netrúfal, najmä keď počuli, že je nabitá.

„Vy ste to boli, chlapci?“ prevravel ešte trpezlivo horár. „Nebojte sa, nič vám neurobím, ak poviete, kde ste ju odložili!“

Ale s priznaním sa nikto neponáhľal. Horárova tvár sa zachmúrila. Ostrejšie sa rozhliadol po sadiaroch a rozhorčil sa: „Tu je strašný revír, ešte mi spred nosa pušku ukradnú!“

I keď ho nevedelo nič rozrušiť, teraz si trel chrbát ruky a zmätene pozeral na všetkých sadiarov. Potom sa dôrazne opýtal:

„Tak nikto mi nepovie, kde sa podela puška?“

Chlapci si na túto horárovu otázku čosi šeptali.

Mužík si pošúchal mrzutú tvár a ruky si založil na prsia, aby sa trochu upokojil.

„Cudzí tu predsa nebol a puška sa do zeme nemohla prepadnúť! Veď prešla len chvíľka, čo som vykopal pár ukážkových jamiek,“ vravel začudovane.

„Štefan Kamenec zmizol,“ ozvali sa odrazu chlapci.

„Naozaj,“ prisvedčili im ženy, len čo sa rozhliadli po chlapcoch.

Horár zalistoval v služobnej knižke. „Máte pravdu, mám ho tu zapísaného, a teda mal by tu byť!“ skonštatoval s trápnym výrazom v tvári. „Má len dvanásť rokov,“ pokračoval. „Načo mu je puška? Pre takého fagana je to veľmi nebezpečná hračka. Aby napokon neurobil nejakú hlúposť!“ Potom prísnym pohľadom premeral predovšetkým ženy a ešte doložil: „Všetci ste tu svedkovia, môžete dosvedčiť, že pušku som si len na chvíľu oprel o tamten strom, aby som vám mohol ukázať, ako treba kopať jamky.“ Potom pokynul rukou v smere, kde ležali v tráve uzlíky s jedlom.

„Za tú chvíľu nemohol ďaleko utiecť,“ vraveli si ženy.

Chlapci začali vzápätí vykrikovať a privolávať Kamenca. Smerom k Pieskom a Horkej vode zavolal niekoľko ráz i horár, ale na zavolanie „Kamenec, vráť sa!“ sa mu ohlásila len ozvena. Dvanásťročný Kamenec sa stratil a s ním aj horárova puška.

„Svätý Anton je patrónom stratených vecí. Pomodlite sa k nemu a puška sa nájde,“ poradila horárovi staršia žena.

Horár sa na túto radu iba útrpne usmial. Potom celý deň postával pri sadiaroch, ale už nedával pozor na správne vyhlbovanie jamiek. Neustále sa obzeral, či sa odniekiaľ nevynorí mladý Kamenec s puškou v rukách, a načúval, či nepočuje výstrel, ktorý by ho k chlapcovi priviedol. No chlapec sa do večera už neukázal. Horár sa od žien dozvedel, že Kamenec býva spolu s matkou pod starým kameňolomom nad Račištorfom. Hneď po návrate do dediny oznámil krádež žandárom, ktorí chlapca ešte toho večera vyhľadali a vypočuli. Priznal sa, že pušku si vzal ako hračku a ukryl v mladine Horkej vody. A žandárom prisľúbil, že na druhý deň ráno im môže ukázať, kde horárovu pušku ukryl.

Na druhý deň vodil celé predpoludnie žandárov a horára po mladinách Horkej vody, ale stále nemohol nájsť miesto, kde pušku odložil. Napokon sa dal do plaču a vyhovoril sa, že už sa na to miesto nepamätá.

Kamenec bol neplnoletý, a preto mu žandári napokon dali pokoj.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Ruvačka v Pekle

Fero Zabadal sa dotiahol do Pekla aj na Silvestra, keď sa bilancoval pytliacky rok. Prišiel ta aj Jano Karas a Jožo Zachar. Obaja si sadli vedľa seba. Karas sa ako vždy rozhliadal podozrievavo okolo seba a Zachar len čakal na okamih, keď doňho niekto zabŕdne, aby sa mohol hádať a biť.

Vojanskovci a Bordáčovci si pivo prilepšovali rumom a vymieňali si skúsenosti z celoročného pytliačenia. Micka s našuchorenými vlasmi, v bielej zásterke, v úzkej a krátkej priliehavej sukni prechádzala medzi stolmi, roznášala víno a pivo a na všetky strany rozdávala úsmevy.

Pytliaci zrazili stoly dohromady. Sedeli oproti sebe podľa osobných sympatií a podľa toho, čo si mali povedať. Keď si dobre vypili, oňuchávali sa ako psy výstražným vrčaním alebo zobaním a zlostným kikiríkaním ako kohúty, čo sa nevedia zniesť na spoločnom dvore.

Hostinský Sitár ich pozoroval z ohradeného výčapu ako tiger zo železnej klietky. „Ešte nikdy, čo boli takto pohromade, sa po dobrom nerozišli,“ šomral si znepokojene. Micka venovala viac pozornosti pytliackej spoločnosti ako ostatným hosťom. Dávala pozor na kolísavú náladu pri dlhom pytliackom stole. Z neho vždy zavčasu odpratala všetko, čo by mohlo v kritických chvíľach poslúžiť ako zbraň rozvadených protivníkov.

Vojanskovci a Bordáčovci viedli tu vždy prím a boli vždy traja na troch. Ale dnes boli traja Bordáčovci na dvoch Vojanskovcov, lebo Karol Vojanský si doma strážil mladú žienku, ktorá ešte nechcela dať prednosť Peklu pred rajom. Obe skupiny pytliakov sedeli a pili spolu, ale akosi po sebe zazerali, čo neveštilo nič dobré. Príčinou nevraživosti bola nevyslovená otázka, čo sa stalo s danielom albínom, ktorý v jeseni zmizol zo Sakrakopca. Tohto daniela pokladali totiž za spoločný majetok. Príslušníci jednej skupiny boli presvedčení, že to urobili členovia tej druhej. Keď sa už tak stalo, mali sa vinníci vykúpiť niekoľkými litrami vína. Usilovali sa domnelých vinníkov doviesť na túto myšlienku rozličnými narážkami. Ale márne. A tak sa napätie čoraz viac zvyšovalo. Jakub Bordáč drgol odrazu pod stolom do Karola, ktorý zvyčajne začínal bitku. Ten dopil víno, potiahol si z cigarety a dym prudko vyfúkol rovno do očú Jozefovi Vojanskému. Vzápätí buchol päsťou na stôl tak prudko, že všetky poháre podskočili a zabrinčali.

„Tak dozvieme sa konečne, kto zabil toho albína?“ skríkol Karol a bojovný pohľad zabodol do oboch.

Veľká škoda, že tu nemáme staršieho brata, ten by ti na túto otázku dal ráznu odpoveď, pomyslel si Jozef Vojanský, zovrel zuby a prižmúrenými očami premeriaval Bordáčovcov, ktorí už v strehu čakali na prvý útok.

Micka mala už peniaze zinkasované. Na stoloch nebol už ani jeden prázdny pohár, ba ani ťažší popolník. Teraz stála pred dverami ohradeného výčapu, spoza ktorého sa ustráchane díval prenájomca Pekla Sitár. Plné fľaše už predtým uložil pod pult. V miestnosti bolo aj niekoľko náhodných hostí. Zvedavo hľadeli k stolom, spoza ktorých sa ozývali hlasné výkriky a prenikavý brinkot pohárov.

Vtedy Jozef Vojanský podráždene zvolal:

„Aj my by sme radi vedeli, kto toho albína zabil!“

Bordáč sa sebavedome zdvihol, najprv spýtavo pozrel do tváre Jozefovi Vojanskému a len potom sa obzrel po ostatných, akoby sa pýtal, čo na to povedia oni.

Zabadal a Zachar sa uškŕňali na konci dlhého stola. Zabadal významne žmurkol na Bordáča, akoby mu dával na vedomie, že v tomto spore môže s ním rátať.

„Tak teda vravíš, že vy ste toho daniela nezabili?“ ozval sa opäť Bordáč ironickým hlasom a zaškeril sa. Oči mu pritom preskakovali z jedného Vojanského na druhého.

Vojanský sa naňho ani nepozrel, ignoroval ho. Pohár piva s rumovou injekciou držal v ruke a dlaňou druhej hladil jeho okraj, akoby sa chystal napiť. Vypočúvanie, ktoré viedol jeden z najväčších násilníkov, ho ani tak neurážalo, ale dráždilo ho podozrievanie z odstrelenia daniela. Čosi ho nutkalo, aby mu pivo vyšustol rovno do odpornej tváre a prázdnym pohárom ho ovalil po hlave, ale ešte sa ovládol. Keby som ho zabil, uvažoval, ani by ho nebolo škoda. Žandári by sa potešili, že som ich zbavil zloducha, ktorý ich neprestajne zamestnáva.

Aj Bordáč mal pred sebou nedopitý pohár piva a čosi ho nutkalo, aby ho čím skôr praštil do oboch Vojanských. „Veď my sme traja a oni len dvaja,“ uvažoval bleskove, „a okrem toho aj Zabadal pôjde s nami. Dnes tu dostanú taký výprask, že naň nadosmrti nezabudnú,“ šepkal si popod nos. Oboma rukami sa držal dlhého stola ako nejaký rečník. Potom trochu zvýšil hlas a vravel:

„Severa zomrel a Kamenec sedí v Terezíne! Keby bol albína zastrelil Hrbek, bol by sa to dozvedel celý Račištorf. Ak ste ho nezabili vy, kto teda?“

Bratia Vojanskovci sa už nebránili. Nemali radi dlhé reči. Pytliacka hrdosť a vzdor im zamkli ústa. Zaťato mlčali, čo ich obviňovalo. V Pekle bolo ticho ako pred búrkou.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Nočný výstrel

Povetrie nad lesmi, vinohradmi, lúkami a roľami zavoňalo jarou. Púčiky stromov sa začali nalievať. Pomaly sa hlásil čas, keď nad krajom preletujú sluky, posolkyne poľovníckej jari.

Pytliaci sa zišli pod starým kameňolomom, kde býval Kamenec, lebo odtiaľ bolo do dubiny najbližšie, len pár krokov. Stade bolo najbližšie i na Piesky, na Polianku, do Starého chotára i do borinskej zvernice, kam mali pytliaci namierené.

Spod kameňolomu sa pohli až po západe slnka. Nad Vajnorským údolím zastali, odpočívali a fajčili. Najprv si pripálil Kamenec, ktorý sa s ohňom neskrýval. Zápalka mu osvietila veľkú býčiu tvár. Ostatní si cigarety popripaľovali jeden po druhom.

„Odkiaľ to začneme?“ spýtal sa Karol Vojanský.

„To sa uvidí na mieste,“ odpovedal mu mentorsky Kamenec, ale oči naňho neobrátil.

„Najlepšie bude, keď sa roztiahneme po dobrom vetre a zasadneme do rúbaniska na Medených Hámroch,“ navrhol Bordáč. „Predsa päť pušiek čosi zastane: Ak príde niečo väčšie, jednoducho sa to odbuchne,“ doložil ešte.

„Ja myslím, aby sme srncom dali pokoj,“ ozval sa opatrný Švíbala.

Vojanský odhodil už skoro dofajčenú cigaretu a výstražne povedal:

„Zbytočne sa nesmie strieľať! Taký výstrel počuť v noci široko-ďaleko. Ak sa vystrelí, musí to za niečo stáť!“

„Všetko si povieme až na mieste!“ rozhodol vodcovsky Kamenec, nedbalo odhodil ohorok z cigarety a vykročil ako prvý hore chodníkom.

Ostatní ho bez slova nasledovali.

Hoci vo vinohradoch kvitli broskyne a marhule, v hustej dubine bolo ešte plno vlhkého lístia, prilepeného k zemi.

„Ešte dobre, že nešuchoce pod nohami,“ poznamenal Vojanský.

„Ale tam, kde celý deň svieti slnko, bude aj šuchotať,“ vyslovil svoje obavy Bordáč.

„P-s-s-s-t!“ zasyčal zrazu Kamenec a prudko zastal.

Nad dubinou preleteli dve sluky a zamierili nad Vajnorské údolie. Jedna sa ozývala kŕkavo ako žaba a druhá pískala ako sŕňa.

„Už sú tu,“ zamykal perami Šukel.

Nikomu neprišlo ani na um strieľať. Len Kamenec držal sklamane dupľovku v rukách a ľutoval, že na toto prekvapenie nebol pripravený.

Za hustou mladinou Kozieho chrbta vyúsťoval chodník na štrkovitú lesnú cestu. Kamenec kráčal aj po ceste ako prvý. Keď prešli bukový les na Pieskoch, rozprestrela sa pred nimi holina. Vtom začuli čudné pískanie, nuž odrazu zastali. V diaľke sa černela vyrovnaná hradba svätojurskej bukoviny tak, akoby ju bol niekto od mladiny odstrihol nožnicami. V popredí ležalo sivé rúbanisko Polianky. Obloha sa modravo černela a viditeľnosť sa čoraz viac zmenšovala. Čudné pískanie sa ozvalo znovu, ale už zbližša. Potom sa ozvalo iné pískanie, vzdialenejšie, až odkiaľsi z hrebeňa nad Vajnorským údolím. Pytliaci stáli jeden pri druhom, akoby vrastení do zeme. Nevedeli, kto a odkiaľ sa im pripletie do cesty. A práve preto vyčkávali. Kamenec stál vpredu a zvieral v rukách nabitú brokovnicu. Cesta, na ktorej stáli, viedla vedľa dubiny. Mesiac sa zdvíhal z hĺbok ďalekej nížiny a vyzeral ako ohnivá guľa. Pytliaci z tône videli pred sebou všetko a každého, ale ich nemohol zbadať nikto.

Keď sa pískanie pravidelne opakovalo, pytliaci pochopili, že sa k nim blížia poľovníci, ktorí sa po skončení preletu slúk zvolávajú na miesto zrazu na ceste, pri ktorej stáli oni. Pytliaci sa však z cesty ani nepohli. Chceli sa presvedčiť, o akých poľovníkov ide. Bolo ich päť, a preto pred poľovníkmi nemali strach.

V okamihu, keď sa už poľovníci približovali k ceste, odrazu sa od dubiny ozval hromový hlas:

„Stoj!“

Poľovník Rozsypal, Gombáš, jeho syn a Berger rozpačite zastali. Nazdávali sa, že ide o nejaký hlúpy žart. Hostovský, ktorý bol ich vodcom, sa motal ešte kdesi vzadu. No o chvíľu počuli, že už prichádza k nim. Vtom sa od dubiny znovu ozval ten istý rozkazovačný i drsný hlas:

„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“ Poľovníci na hlas neodpovedali, ale čakali na Hostovského. Ten si myslel, že stoja len preto, aby naňho počkali, nuž povedal náhle: „Poďme! Čoskoro nebudeme vidieť ani na krok, a dedina je ešte ďaleko,“ dodal. Potom predišiel čakajúcich a vykročil vpred. Gombáš aj zašomral, že ich tu ktosi haltuje, ale Hostovský to asi nepočul. Vtom sa ešte rozhodnejšie ozval ten istý rozkazovačný hlas:

„Stoj! Ak my nejdeme k vám, tak vy nechoďte k nám!“

Hostovský prudko zastal a nechápavo sa obzrel po okolí, ale nevidel už nič, lebo ani ostatní poľovníci pre tmu nevideli, hoci stáli blízko pri sebe. Hostovský vedel, že jeho štyria spoločníci sú pohromade, a preto sa smelo opýtal:

„Kto tam? A čo to má vlastne znamenať?“

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Omyl u Mokroša

Keď v nedeľu ráno jarné slnko rozžiarilo stupavský kraj, vyšiel si stupavský obyvateľ Jožko Krivuľa do svojho mestečka, len tak s rukami vo vreckách menčestrových nohavíc. Zastavil sa na rohu Mokrošovej krčmy a tam zbadal nový plagát s veľkou fotografiou Štefana Kamenca.

„Tisíc hrmených, ešte ho teda nechytili!“ zhíkol od prekvapenia. „Íha, už sľubujú odmenu na jeho hlavu!“

Keď si plagát niekoľko ráz prečítal, zahľadel sa dôkladnejšie aj na rozmazanú fotografiu. Len čo je pravda, hlavu má ako bujak! Päťtisíc korún za takú hlavu nie je ani tak veľa! Taká sumička by sa hocikomu zišla! Nato sa poškrabal za uchom, mávol rukou nad plagátom a zamieril do Mokrošovej krčmy s nádejou, že ho krčmár, ktorému často pomáhal, niečím počastuje.

V nedeľu predpoludním bývali na dedinách a v takých mestečkách krčmy prázdne. No keď Krivuľa vošiel do krčmy, bol tam už jeden hosť. Krčmár Mokroš ho dobre poznal. Veď vždy, keď šiel okolo na motorke, zastavil sa tu na malé pivo. Pochádzal zo Šaštína a pracoval ako montér v Považskej Bystrici. Aj dnes si zašiel na motorke domov. Po Stupavu mal už za sebou zo dvesto kilometrov, nuž sa zastavil v krčme, aby si vystrel údy a spláchol z hrdla prach. V zaprášených šatách sa oprel o pult, rozhliadal sa po stenách a aby nedostal zápal hrdla, pomaličky si uchlipkával z pohára.

Krivuľovi sa tento hosť akosi nepáčil. Stále si ho prezeral. Niekoľko ráz zažmurkal, aby lepšie videl.

„Vyzerá ako ten bujak. Aj šaty má také zafúľané. Určite je to on!“ pomyslel si Krivuľa a nenápadne sa vytratil z krčmy. Vonku hodil oči ešte na plagát s rozmazanou fotografiou Kamenca.

„Celkom určite je to on!“ ubezpečil sa hlasno. „Tá tvár s hrubým krkom, tie šaty a to správanie!“

Krivuľa zamieril rovno na žandársku stanicu. Cestou sníval o odmene, ktorá by sa mu a jeho mamke zišla ako soľ.

„Lotor, pušky si nechal v lese a dotiahol sa do krčmy, pravda, skoro ráno, keď je tam ako vymetené. Zatúžil si vypiť! To je teda bezočivec!“

Na stanici zastihol Bažanta. Sedel nečinne za veliteľovým stolom. Zvysoka sa zadíval na Krivuľu, ktorý vyzeral ako povaľač.

„Čo si želáte?“ spýtal sa ho s úradníckou stručnosťou a začal sa prehrabávať v starých spisoch, pričom na Krivuľu ani nepozrel.

„Hľadám pána veliteľa.“

Bažant si ho premeral chladným pohľadom a pomyslel si: Aha, ten vie, že nie som veliteľom. Vtom si povšimol, že mládenec je akýsi vyľakaný. Preto rýchlo prevravel:

„Ja ho zastupujem. Povedzte, o čo ide!“

Žandár si myslel, že ide o nejakú bitku, veď o čo by mohlo ísť v nedeľu ráno!

„V krčme u Mokroša je Kamenec,“ ohlásil ticho Krivuľa a obzrel sa na dvere.

Žandár vyskočil zo stoličky a na Krivuľu vyvalil veľké okále.

„Čo to vravíte?“ spýtal sa vzrušene. „Naši ho naháňajú po Medených Hámroch, a vy mi hlásite, že je v krčme u Mokroša?“

„Áno, je tam,“ odvetil smelšie a presvedčivo Krivuľa. „Pije pri výčape pivo. Keď spozoroval, že som ho spoznal, obrátil sa mi chrbtom.“

„Kto je tam ešte?“ spýtal sa rozochvene žandár. No skôr, než dostal odpoveď, kládol Krivuľovi ďalšie otázky:

„Je ozbrojený? Má tam kamarátov?“

„Pušku nemá. Je tam len on a krčmár Mokroš!“

„Že by Mokroš držal s takým zločincom?“ šepkal si žandár a chvíľu premýšľal, čo má urobiť. „Všetko je možné, ľudia sa vedia pretvarovať,“ šomral si a vzápätí sa rozhodol.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Na hlavu si nasadil brigadírku a rýchlo vošiel do miestnosti, kde naňho čakal Jožko Krivuľa.

„Poďme!“ povedal žandár priateľsky a vyviedol Krivuľu zo žandárskej stanice. „Ako sa voláte?“ spýtal sa ho ešte cestou ku krčme.

„Jozef Krivuľa.“

Breza prezývaný Bažant bol v Stupave len pár dní, takže toto meno preňho neznamenalo zhola nič. „Len aby sme ho tam ešte zastihli, urobím s ním krátky poriadok!“ zastrájal sa v bojovom nadšení. Tak sa ponáhľal, že ani motorku, opretú o stenu pred krčmou, si nevšimol. S brovningom v ruke vrazil do krčmy, hneď za dvermi prudko zastal a oči priam zaboril do montéra, ktorý sa ešte stále opieral o pult, hoci jeho pohár bol už prázdny. Hosť čakal už len na krčmára, kým sa vráti z bytu, aby mu zaplatil pivo. Ale vtom žandár zúrivo skríkol:

„Hore ruky!“

Montér nevedel, komu žandárov rozkaz patrí. Nechápavo sa obzrel po miestnosti, či tam nie je nejaká podozrivá osoba. Ruky si vopchal ešte hlbšie do vrecák nohavíc. Žandár to pochopil tak, že montér siaha do vrecka po revolver, aby sa bránil.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

Tajní na stope

Keď sa Syrový vykrádal z Holohumnice, slnko už zapadlo za malokarpatské kopce. Mal na sebe pracovné šaty, na chrbte plný plecniak a v ruke košík, prikrytý starou servítkou. Napätá pravá ruka prezrádzala, že košík nie je prázdny. V ľavej ruke zvieral hrčavú hrabovú palicu, o ktorú sa podopieral. Keď odháčikoval bránku na strane vinohradov, ešte sa obzrel. Nezbadal, že by ho niektorý z obyvateľov domu sledoval spoza okna. Potom ešte zakýval hlavou manželke, ktorá stála na prahu spoločnej chodby a ustatým pohľadom ho vyprevádzala. Matúš jej neprezradil, kam a prečo chodí, ale ona to už šípila. Veď stále niečo varila a piekla, Matúš z toho časť oddelil a občas podvečer kamsi odnášal. Hoci bola veľmi zvedavá, kam to nosí, radšej sa nespytovala, lebo Matúš bol grobian a bol by jej dal veľmi jedovato na vedomie, že ju do toho nič.

Pozdĺž vinohradu vyšiel na trávnik a potom zamieril k lesu.

Dosiaľ sa v týchto miestach ešte s nikým nestretol, a preto sa nemusel nikomu spovedať, čo nesie a kam sa podvečer vyberá. Cestou premýšľal, či má Kamencovi povedať všetko, čo zažil pri návšteve jeho ženy. Čoraz viac však dospieval k presvedčeniu, že bude najlepšie, keď pred ním zatají, ako ho zastavili žandári a vypočúvali tajní. Keby som mu to povedal, uvažoval, mohol by urobiť niečo, čo by neosožilo ani jemu, ani jeho rodine a napokon ani mne.

No keď sa blížil k lesu, vyšli z neho dvaja civili a zamierili rovno k nemu. Naľakane sa obzrel, akoby niečo hľadal a rozhodoval sa, ako sa im vyhnúť. Vtom zbadal ďalších dvoch chlapov, ktorí sa k nemu blížili sponad vinohradov. Na takéto stretnutie nebol pripravený. Zostal teda stáť, košík si položil vedľa seba na zem, obrátil sa smerom k Svätému Juru a díval sa na Holohumnicu, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel. A veľmi ľutoval, že návštevu Kamenca si neodložil ešte aspoň o deň. Usiloval sa však tváriť spokojne, akoby išiel do lesa na výlet a pritom oddychoval.

„Dobrý podvečer, pán Syrový!“ pozdravil ho jeden z civilov po kamarátsky.

Keď sa Syrový obzrel, videl pred sebou Stašíka v sprievode ďalšieho tajného, ktorého už poznal z búdy neďaleko Kamencovej chalupy.

Obaja tajní sa usmievali, ako to robieval aj on sám, keď sa mu podarilo niečo vzácne upytliačiť. Aj Syrový sa začal usmievať, ale jeho úsmevy boli zúfalé. Uvedomoval si, že teraz udrela rozhodujúca hodina.

„Kamže, kamže tak neskoro?“ spýtal sa ironicky Stašík a začal mu ohmatkávať plecniak.

Syrový si len teraz uvedomil, že ho má na chrbte. Cítil sa ako živá líška v železách, keď sa k nej blíži ten, čo ich na ňu nastražil.

„Aha, šaty pre Kamenca, však?“ hovoril presvedčivo Stašík. A aby Syrový nemal čas na výhovorky, zaraz mu položil aj ďalšiu otázku: „A čože nesieme v košíku?“ Nato sa sklonil, odhrnul starú servítku a sklonil sa k nádobám, v ktorých niesol Syrový jedlo pre Kamenca. „Nevonia to zle, pán Syrový!“ Vzpriamil sa, premeral ho očami a uzavrel:

„Výborne ho stravujete!“

Syrový stál bezradne a stŕpnuto ako kôl v plote.

V kruhu štyroch detektívov sa cítil ako Dávid v levovej jame.

Už len čakal, kedy sa naňho vrhnú a roztrhajú ho na kusy. Tí však na neho chvíľu pozerali a bavili sa na jeho rozpakoch.

Po chvíli mu Stašík rozkázal:

„Teraz nás zavediete k nemu!“

Syrový horúčkovite premýšľal.

„Vezmite košík, a poďme!“ rozkázal Stašík znovu a obrátil sa smerom k lesu.

Syrový sa konečne spamätal. Vzoprel sa proti rozkazu. Plačlivo, ale rozhodne povedal:

„To je vylúčené! Ani keď ma hneď tu zabijete!“

Stašík ho premeral prenikavým pohľadom. „Po tom všetkom sa chcete ešte aj protiviť?“ spýtal sa rozhnevane a uvažoval, čo urobí, ak Syrový neposlúchne. „A prečo nás nechcete k nemu zaviesť?“ spýtal sa takmer hrozivo.

Syrový sa naňho zahľadel ako odsúdenec na kata.

„Postrieľal by vás a mňa spolu s vami!“ povedal rozhodne.

Stašík sa zarehotal. Vytiahol z hubertusu ruku, v ktorej držal osemvýstrelový Frommer. „Aj my máme búchačky,“ zdôraznil a oči nespúšťal zo Syrového. Hneď však pripustil, že situácia nie je taká jasná, ako si ju v prvom okamihu predstavoval. Vtáka máme síce na dosah ruky, ale ešte nie v klietke, uvažoval. Musíme až do konca postupovať opatrne, veď na našej strane bolo už dosť obetí...

Syrový sa rozhliadal po tajných. Videl, že sú všetci pomerne mladí. „Iste ste všetci boli vojakmi, a teda viete, že zásahy z pušiek sú istejšie,“ povedal krotko, ale presvedčivo.

Tajní si vymenili pohľady.

„Dobre!“ súhlasil Stašík. „Poďme na to ináč!“

Syrový sa naňho zadíval a čakal, čo vymyslí.

(pokračovanie v úplnej verzii e-knihy)

„RAČA Z dejín a pamiatok obce“ ako e-kniha

noreply@blogger.com (račan.sk) — Fri, 13 Jan 2012 17:12:00 +0000

Rozhovor s autorom knihy Ľudovítom Havlovičom.

Pán Havlovič, koncom minulého roka ste vydali publikáciu „RAČA Z dejín a pamiatok obce“ ako elektronickú knihu. Čo Vás viedlo k tomuto kroku?

Publikácia „RAČA Z dejín a pamiatok obce“ bola vydaná ako kniha v roku 2002 s cieľom prehľadne a čo najstručnejšie oboznámiť obyvateľov Rače, školskú mládež, návštevníkov obce aj krajanov žijúcich v zahraničí s najzákladnejšími poznatkami o dejinách a pamiatkach obce. Písal som ju s úprimným želaním, aby prispela k lepšiemu poznaniu minulosti a k prehĺbeniu vzťahu Račanov k Rači. Dnes je kniha dostupná len v miestnej knižnici a na račianskych základných školách. Preto som sa rozhodol text sprístupniť čo najširšiemu okruhu záujemcov o históriu a pamiatky Rače v podobe elektronickej knihy.

Do akej miery je obsah elektronickej knihy zhodný s knižnou publikáciou z roku 2002?

Textová aj obrazová časť elektronickej knihy vychádza z publikácie z roku 2002, sú v nej len niektoré opravy textu a odlišné členenie obrázkov. Ak mi Pánboh dožičí zdravie, v priebehu tohto roka by som textovú aj obrazovú časť rád rozšíril a pripravil nové vydanie knihy.

Ktoré časti knihy máte v úmysle rozšíriť, prípadne pridať?

V prvom rade mám v úmysle zachytiť zmeny, ktoré sa v stave pamiatok a vo vývoji obce udiali za posledných desať rokov. Väčší priestor chcem venovať histórii vinohradníctva a hasičského zboru, činnosti spolkov, športových klubov a divadelných ochotníkov. Rád by som pridal kapitolu venovanú račianskym zemepánom a známym a významným Račanom. Rozšírim slovník račianskeho nárečia a v knihe dostanú priestor obrazy Vojtecha Polakoviča. Zamýšľam pridať ukážky z tvorby račianskych čipkárok, básnikov a literátov. V prílohách bude prístup k fotografiám zachytávajúcim premeny Rače v posledných rokoch.

Môžu niečím do nového vydania knihy prispieť obyvatelia Rače?

Novému vydaniu knihy by prospelo, keby Račania, ktorí poznajú publikáciu z roku 2002, napísali námety a pripomienky k jej obsahu, prípadne poskytli kópie fotografií a zaujímavých písomných pamiatok zo staršieho obdobia. Osobitne zaujímavé témy sú cesty za prácou do Ameriky, rukovanie na bojiská I. svetovej vojny, pôsobenie legionárov v zahraničí, oblečenie a kroje Račanov, račianski učitelia a školáci. Skontaktovať sa so mnou možno cez e-mail racan.sk@gmail.com.

Uvažujete aj o tlačenom vydaní prepracovanej a rozšírenej knihy?

Vytlačenie knihy s veľkým počtom obrázkov a fotografií vyžaduje značnú vstupnú investíciu s pomalou návratnosťou. Ak elektronické vydanie knihy prinesie potrebné finančné zdroje, do budúcna nevylučujem ani tlačené vydanie knihy.

Prajeme Vám veľa zdravia a síl na uskutočnenie Vašich zámerov.
Vďaka za rozhovor.

Rozhovor pripravil račan.sk

Nezabudnuteľná Edita Gruberová

noreply@blogger.com (račan.sk) — Fri, 23 Dec 2011 17:00:00 +0000

Moja neter, bývajúca dlhé roky v Nemecku, pri istom rozhovore na návšteve u nás vyjadrila veľký obdiv a úctu našej rodáčke, opernej speváčke pani Edite Gruberovej, ktorej koncerty v Nemecku navštevovala. Jej veľkým želaním bolo získať jej podpis.

Po krátkom čase sa mi naskytla príležitosť zúčastniť sa prvý krát koncertu tejto divy operného spevu.

Vystúpenie prevýšilo všetky moje očakávania. Jej jasný, nežný, príjemný hlas sa rozozvučal v Redute uchvacujúcou nádherou. V ruke som držala jej fotografiu, rozhodnutá ten podpis od pani Gruberovej získať. Podarilo sa. Ešte neskončili ovácie a ja som rýchlo vybehla zo sály a už som stála v úzkej chodbičke a so strachom, ale s veľkou nádejou, som prichádzajúcej speváčke podávala pero a jej fotografiu . Potichu som povedala:

„Pochádzam z Rače - prosím o podpis pre moju neter!“

Jej bezprostredný úsmev mi dodal odvahu a po pár vetách s ňou som sa ponáhľala so vzácnou „trofejou“ domov.

Naša rodáčka nám môže byť vzorom v tom, ako vedela svoje umelecké nadanie spojiť s úžasnou húževnatosťou, pracovitosťou, veď cesta k jej speváckym úspechom bola sprevádzaná ťažkými skúškami.

Je veľká škoda, že jej úžasný talent sa nemohol uplatniť na Slovensku. Nemala dobrý kádrový profil, nedostala miesto v bratislavskej opere. Pre jej nádherný hlas ju čoraz častejšie pozývali koncertovať do cudziny. Keď v roku 1971 koncertovala vo Viedni, nevrátila sa späť do Bratislavy, ale napriek tomu na svetových a európskych vystúpeniach pripomínala svoj pôvod, svoju vlasť, slovenské kultúrne korene.

K jej 65. narodeninám, ktoré si pripomíname 23. decembra 2011, jej želáme, aby aj v ďalších rokoch svojím uchvacujúcim hlasom napĺňala radosťou svojich priaznivcov.

Milá pani Edita,

zo srdca Vám blahoželáme k narodeninám.

rodáci z Rače

Historické výročia v Rači v roku 2012

noreply@blogger.com (račan.sk) — Tue, 20 Dec 2011 11:59:00 +0000

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

775 rokov (1237) písomná správa o osídlení územia Rače.

725 rokov (1287) rozdelenie obce medzi potomkov zemanov na dve časti. Časť ležiaca na úpätí Malých Karpát dostala pomenovanie podľa rodového mena zemanov Racha. Nazývali ju tiež Račišča.

690 rokov (1322) obec Rača sa označovala ako „Villa de Récse“.

670 rokov (1342) budova rím. kat. fary na Alstrovej ul. V správe o vizitácii kronika uvádza, že „farár Šebastián udržuje kostol a cintorín v dobrom stave“.

455 rokov (1557) Turci dobyli hrad Kostajnicu, pevnosť medzi Bosnou a Chorvátskom. Vysťahovanie sa mnohých zo Slavónie do Uhorska v dôsledku hladu a strachu pred Turkom. Osídlenie našli aj v Rači. Sú to väčšinou mená s koncovkou -ič.

375 rokov (1637) sporné otázky týkajúce sa kostola medzi evanjelikmi a katolíkmi vyriešil zemepán František Keglevič de Buzin. Dal vyhnať evanjelického kazateľa Rudolfa Müllera z obce.

310 rokov (1702) hlavný kríž na cintoríne s Pálfyovským erbom.

300 rokov (1711-1712) ukončenie morovej epidémie v Rači, boli len dva prípady moru. Bol daný večný sľub troch obcí: Rače, Vajnor a Svätého Jura, že každoročne 15. augusta na sviatok „Nanebovzatia P. Márie“ púťou ku kaplnke „Pustý kostolík“ prejavia vďaku za záchranu od moru.

300 rokov (1712) podľa portálneho súpisu na území Rače bolo 131 poddanských rodín a 55 hektárov viníc.

300 rokov (16. 5. 1712) vo farskom kostole bočný oltár sv. Jána Nepomuckého od G. K. Dirschbergera.

280 rokov (1732) hrozný požiar v Rači, od horného konca (Alstrova ul.) až po sochu sv. Floriána (ulica Pri vinohradoch) ohňu padlo za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a p. farár Prucker si zachránil len holý život. Od tej doby sú písané nové matriky a kronika.

245 rokov (27. 6. 1767) Račania u panovníčky Márie Terézii, donačná listina na víno Frankovka, dar ornát od cisárovnej (je v Račianskej izbe).

240 rokov (1772) zápis – originál, namiesto nemecky písať po slovensky.

200 rokov (1812) evanjelici postavili prvú školu na mieste terajšej fary. Škola mala dve triedy a v jednej urobili modlitebňu.

155 rokov (1857) Adam Hájek po 43 rokoch pôsobenia odchádza z Rače, za kanonika do Dómu sv. Martina. František Víťazoslav Sasinek zložil báseň na rozlúčku a mesiac spravoval farnosť v Rači.

150 rokov (1862) dva požiare, 7. januára a 30. apríla, kedy zhorelo viacej domov.

150 rokov (1862) barón Névery zapožičal bez nárokov na úrok 1000 zl. na opravu kat. školy po požiari.

140 rokov (1872) znova sa vyskytla cholera v Rači, trvala mesiac a zomrelo 130 ľudí.

130 rokov (4. 5. 1882) založenie „Dobrovoľného hasičského spolku v Rači“. Zakladajúcu komisiu tvorili: katolícky farár Móric Alster, vzorný kňaz, národovec a buditeľ, evanjelicky farár Gustav Polevkovič, nadaný historik, opát Ján Gotčár, zakladajúci člen Matice Slovenskej, člen Memoranda Slovákov, profesor Slovenského gymnázia Kláštor pod Znievom, Anton Pauer, notár, Karol Tim, ev. učiteľ a duša zakladajúceho hasičského spolku, František Krížik, vinohradník a starosta obce, Eliáš Sloboda, vinohradník, František Würfl, mlynár, Adam Wallner, strojník, Leopold Polák a Samuel Horschütz, obchodníci, František Wallner, pokladník spolku. Za činných členov spolku sa prihlásilo 85 členov. Na dolnom konci obce postavili drevené hasičské depo.

85 rokov (13. 6. 1927) račiansky rodák P. Ján M. Lukáč Polakovič, CCG ako predstavený slov. provincie, preberá od biskupa Dr. Pavla Jantauscha správu pútnickeho miesta Marianka.

80 rokov (25. 1. 1932) zomrel František Kubu, v Rači pôsobil 40 rokov (1885-1925) ako správca školy, učiteľ, organista, predseda v spolkoch Orol a Hasiči. Za jeho pôsobenia bola nacvičená a tradične sa spievala na Vianoce polnočná omša od Jána Jakuba Rybu.

80 rokov (august 1932) nástenný obraz sv. Cyrila Metoda „Ako kážu ľudu“ vo Farskom kostole na Alstrovej ulici. Obraz namaľoval Augustín Bárta.

75 rokov (1937) Obecný dom na námestí A. Hlinku, na mieste bývalej kaplnky, ktorá bola súčasťou kúrie a v roku 1935 odkúpená obcou pre stavbu nového Obecného domu. Obec poskytla náhradný pozemok na stavbu nového kostola na cintoríne.

75 rokov (27. 6. 1937) nový kostol na cintoríne zasvätený Panne Márii Pomocnice kresťanov .

75 rokov (1937) Andrej Hlinka navštívil račiansku faru a mal príhovor k občanom.

70 rokov (23. 1. 1942) zomrel farár Vojtech Rudroff vo veku 67 rokov, po 33 ročnom pôsobení v Rači. Druhá osobnosť po M. Alstrovi na račianskej fare. Národovec a bojovník za Slovenskú samostatnosť.

70 rokov (1942) Farský kostol na Alstrovej ul. - pôvodná sakristia prestavaná a zväčšená.

70 rokov (1942) postavený Nemecký kultúrny dom a kolónia nemeckých rodinných domov v oblasti ul. Barónka – Hybešova.

65 rokov (1947) posviacka novej hasičskej zástavy (krstná p. B. Lednárová).

65 rokov (1947) bolo veľké sucho a studne vyschli – Rača bola bez vody. Vodu museli dovážať v cisternách z Bratislavy. V tom čase Rača ešte nemala vodovod.

60 rokov (1952) drevený chórus vo Farskom kostole prestavaný na železobetónový a bola urobená obnova organa.

45 rokov (1967) prvé celomestské vinobranie v Rači, za prítomnosti delegácie na čele s A. Dubčekom. Pri tejto udalosti bola na terajších uliciach Alstrova a Pri vinohradoch (ktoré boli dotiaľ prašné a bez chodníkov) urobená sadová úprava a bezprašný povrch ulice - asfalt.

35 rokov (1977) nové lavice v kostole na cintoríne, vyhotovené zo zbierky a obetavými veriacimi.

20 rokov (1992) postavená socha sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch. Z iniciatívy dobrovoľníkov - členov hasičského zboru a za podpory MÚ Rača bola zreštaurovaná a znovu postavená na svoje miesto. V 50-tych rokoch bola úmyselne zdemolovaná a odstránená.

15 rokov (1997) obnovenie pomníka M. Alstera na cintoríne za podpory MÚ Rača.

10 rokov (27. 10. 2002) posviacka nového kríža (náhrada za kríž z roku 1815), ktorý postavila rodina Orihelová z Rače v lese pri ceste do Marianky .

Marta Prokešová je aranžovaniu kvetov stále verná

noreply@blogger.com (račan.sk) — Tue, 18 Oct 2011 12:53:00 +0000

Pani Marta Prokešová, v súčasnosti aktívna 82-ročná dôchodkyňa, sa nedokáže rozlúčiť so svojou veľkou láskou - láskou ku kvetom. S každým kvetom, ktorý sa jej dostane do rúk sa pohrá, jej fantázia v aranžovani kvetov je nekonečná.

Každý rok navštevuje výstavu kvetín v rakúskom Thulme, kde sa snaží odpozerať nové techniky viazania a aranžovania kvetín. Každá krajina má svojský spôsob umeleckého vyjadrovania v oblasti tvorby kvetinovej kultúry a techniky viazania kvetín, ale zásluhou takých umeleckých viazačov ako je pani Prokešová sa krajiny zviditeľňovali a dostávali do povedomia celého sveta. Aj pani Prokešova je jedna z tých, ktorí dokázali preniknúť do sveta a presadiť svoje viazačské umenie i za hranicami našej krajiny.

Ako pätnásťročná dievčina začala pracovať v kvetinárstve na Kamennom námestí v Bratislave u majiteľa kvetinárstva, pana Flora. Ten u nej objavil fantáziu a cit pre prácu s kvetmi a posielal ju na krátkodobé stáže do Prahy, aby sa naučila techniku viazania kvetov. O tri roky, ako 18-ročná už aranžovala kvetinovú expozíciu na výstave v Prahe. Neskôr, vďaka riaditeľovi ZARES-u pánu Skákalovi sa začala jej aktívna účasť na výstavách i v súťažiach v aranžovaní kvetov.

Od roku 1962, kedy dostala prvé ocenenie na celoštátnej viazačskej súťaži v Bratislave, začali jej pribúdať ocenenia, medaily, čestné uznania a diplomy. V roku 1970 reprezentovala ZARES a krajinu v súťaži Design International 1970 v Londýne, kde okrem súťaže vo viazaní a aranžovaní kvetín účastníci zo Švajčiarska, Južnej Afriky, USA, Anglicka, Nórska, Nemecka, Indie, Francúzska, Maďarska, Dánska, Írska a Izraela kolektívne vyzdobili katedrálu v Coventry. Hodnotiaca Medzinárodná komisia vyzdvihla tvorbu našich aranžérov pod vedením pani Prokešovej a ich expozíciu vyhodnotila ako najlepšiu, pretože vynikala jednoduchosťou a nevtieravou eleganciou. Časť, ktorú vytvorila pani Prokešová vyhlásili za najpôsobivejšiu a technicky dokonalú.

Veľké uznanie a viaceré diplomy a ocenenia získala v Ljublani v roku 1971 i na IX. medzinárodnej súťaži v aranžovaní kvetov v juhoslovanskom Sisaku v roku 1975. V roku 1980 si priniesla zlatý „Pohár Juhoslávie“ z medzinárodnej súťaže v aranžovaní kvetov v Zagrebe.

Nedá sa nespomenúť reprezentovanie Bratislavy na Dňoch družby v Kyjeve v roku 1984. Rozhovor s jej fotografiou aj s úspešnými kyticami sa objavil aj v miestnom časopise „Radjanska zinka“ (Pracovitá žena). V roku 1987 získala v Kyjeve na medzinárodnej súťaži v aranžovaní kvetov 1. miesto.

Toto je len neúplný výpočet jej úspechov, ktorými vynikajúco zviditeľnila našu malú krajinu. Ľudia, ktorým roky a desaťročia spríjemňovala všedné i sviatočne dni, významné výročia a udalosti i uľahčovala žiaľ, prichádzajú za ňou doteraz a žiadajú ju znova a znova urobiť svadobnú či gratulačnú kyticu, aranžmán na pohreb a pri príležitosti Sviatku všetkých svätých a ona nevie odmietnuť. Doteraz sa stará o výzdobu viacerých kostoloch napr. Blumentál, Trojičný i oba račianske.

O tom, že na ňu jej vďační zákazníci a priatelia nezabudli svedčia i ocenenia, ktoré dostala. Račianske srdce nedávno udelené vedením Mestskej časti Rača a Krištáľové srdiečko vďaky udelené v týchto dňoch Spoločnosťou Ferdinanda Martinenga sú toho tiež dôkazom.

Prajeme pani Marte Prokešovej ešte veľa zdravia a síl pri tejto krásnej a zmysluplnej práci s kvetmi.

Historické výročia v Rači v roku 2011

noreply@blogger.com (račan.sk) — Wed, 09 Mar 2011 09:14:00 +0000

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

705 rokov od prvej písomnej zmienky o veži farského kostola v roku 1306.

450 rokov od kanonickej vizitácie vykonanej z príkazu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha,kde sa konštatuje, že farár Šebastián udržuje kostol a cintorín v dobrom stave.

300 rokov od morovej epidémie v roku 1711-1712, kedy si dali obce Rača, Vajnory a Svätý Jur „Večitý sľub“ - na putovanie 15. augusta k Pustému kostolíku, ako vďaku ochrá- nenia od moru. V Rači boli len dva prípady moru.

290 rokov od postavenia sochy sv. Floriána pred kúriou Milosrdných bratov v r.1721. Teraz na ul. Pri vinohradoch pred domom č.77.

255 rokov od darovania kaplnky pri kúrii na námestí r. k. cirkvi, grófkou Teréziou Erdödyovou v r.1756. Na jej mieste v roku 1937 bol postavený terajší objekt nového Obecného domu a 55 rokov od zriadenia v tomto objekte obvodnej pôrodnice v r.1956, ktorá tu pôsobila viacej ako 10 rokov.

195 rokov od postavenia kríža „Pri Leitbrúne“ v r.1816, teraz ul. Stupavská nad evanjelickým kostolom, kadiaľ chodili púte do Marianky.

190 rokov od postavenia kamenného múru okolo farskej záhrady v r.1821.

185 rokov od postavenia prvej murovanej školy pri farskom kostole v r.1826. Bola to jedno-triedka s bytom učiteľa, ktorý vykonával zároveň organistu, zvonára i kostolníka v jednej osobe. Objekt bol pre nespôsobilosť v roku 1969 zbúraný, teraz je to parčík pri kostole.

180 rokov od vypuknutia cholery v Rači, 23.augusta 1831, kedy zomrelo celkom 170 ľudí. Rača mala vtedy 2019 obyvateľov. Gróf Pálfy prizval na svoje náklady doktora z Viedne, ale nepodarilo sa choleru zastaviť.

170 rokov od zakúpenia a dodania terajšieho organu do farského kostola v r.1841 od p.Fazekaša z Prešporku – Bratislavy. Organ stál 1500 zlatých, na ktorý polovicu dala obec.

155 rokov od požiaru na fare v r.1856, kedy zhoreli všetky budovy, okrem dvoch izieb na ulicu. Pri oprave po požiari bola pristavaná kaplnka a tretia izba na ulicu.

155 rokov od zriadenia školy v odkúpenej bývalej Zichyho kúrii v r. 1856, na hornom konci obce, teraz Alstrova ul. č.171, budova s rodovým erbom (sestry Božieho Milosrd.) Táto budova ako škola slúžila 80 rokov.

150 rokov od požiaru na dolnom konci obce v r.1861, kedy zhorelo 152 domov a p.farár Bachta robil zbierky na vyhorelcov. Vyzbieralo sa a rozdalo 3000 zlatých.

150 rokov od ustanovenia Vdp. Mórica ALSTERA za farára Rače – 10. septembra 1861. V Rači pôsobil 33 rokov a pochovaný je na tunajšom cintoríne. Na objekte fary je pamätná tabuľa z roku 1930, venovaná M. Alsterovi od spolku Sv. Vojtecha.

140 rokov od tragickej smrti Floriána Brichtu a postavenia pomníka na Malej Bani (360m/m). Táto udalosť sa stala 31.mája 1871 pri zvážaní dreva z hôr.

125 rokov od zbierky na rozšírenie – zväčšenia farského kostola v r.1886 za vdp. M. Alstera.

115 rokov od posviacky Krížovej cesty vo farskom kostole 17. apríla 1896, ktorá bola zakúpena v Poznani zo zbierok veriacich.

115 rokov od osadenia 5 farebných vitrážnych okien v sanktuáriu farského kostola, za hlavným oltárom v r.1896. Okno sv. Karol, biskup – darovala rodina K. Würfla, okno sv. Štefan - daroval p. farár Š. Bezák, „ patróni kostola sv.Filip a Jakub“, okno sv. Terezka - darovala rodina Zechmeistrova a okno sv. Rodina – darovali račištorfskí farníci.

110 rokov od postavenia hlavného oltára 6 m vysokého v r. 1901 za Vdp. Štefana Bezáka. V roku 1949 bol nahradený terajším mramorovým oltárom od sestier Najsvätejšieho Spasiteľa z Bratislavy, u ktorých sa už nemohol nainštalovať.

95 rokov od rekvírovania dvoch zvonov v r.1916 z farského kostola o váhe 702 kg a 437 kg pre vojnové účely I. svetovej vojny, za vdp. V. Rudroffa.

80 rokov od postavenia a odovzdania do užívania „Rím. kat. školu“, ktorú 30. augusta 1931 posvätil trnavský generálny vikár vdp. Karol Nečesálek. Projektoval architekt Milan Michal Harminc a za rok ju postavila firma Adamec a Strebinger z Trenčianskych Teplíc. Celkové náklady na školu boli 1,060.496,- Kčs. Teraz je to „ZŠ Jána de La Salle“, na Detvianskej ul.

70 rokov od odovzdania do prevádzky nový „Katolícky kultúrny dom Andreja Hlinku, s. r. o.“ v septembri 1941. Po zoštátnení ako kino Nádej. Objekt je postavený na pozemku býv. veľkostatkára Mórica Sprinzla, od ktorého bol v roku 1939 odkúpený v celom rozsahu aj s príslušenstvom za 170.000,- Ks. Zaplatené úpisy od občanov boli 90.000,- Ks , obecný výbor a dary 10.000,- Ks, Slovenská krajina prispela 30.000,- Ks , zvyšok bola hypotéka, ktorá podľa výpisu z Pozemkovej knihy bola do roku 1945 splatená . Súčasne s výstavbou nového objektu kultúrneho domu bola robená aj prestavba ulice „Výhon“, teraz Detvianska ul. do súčasnej stavebnej úpravy a tiež aj námestie. Otvorené potoky : od Knižkovej doliny a z Kopaníc, boli dané pod cestu – novú ulicu.

70 rokov od tragickej smrti poľovníka Viktora Haluzického – 5.apríla 1941, ktorého v jeho revíry zastrelil pytliak Pišta Skala. „Haluzického pomník“ je v lese na „Zálistku“.

55 rokov od postavenia v r.1956 a dania do prevádzky POŠTY na Čachtickej ulici, ktorá dotiaľ bola v rodinnom dome na Detvianskej ul. - dom č.7.

20 rokov od príchodu a začatia pôsobenia Inštitútu školských bratov Jána de La Salle v Rači.

Eduard Wenzl: Najstarší rodený Rendezák

noreply@blogger.com (račan.sk) — Tue, 14 Dec 2010 21:15:00 +0000

Prišla jeseň. Čas, kedy lastovičky, divé husi, bociany a iné teplomilné vtáctvo odlieta do teplých krajov.

Preletia stovky kilometrov, aby sa zachránili pred zimou. Dlhá cesta má veľa nástrah, únava, dravé vtáctvo a najväčšie nebezpečie hrozí od človeka. Príchodom jari sa vtáctvo vracia k nám, aby si opravili svoje hniezda, začali párenie, založili nové hniezda pre nové potomstvo podľa zákona prírody.

My ľudia, obyvatelia Rendeza, sme opakom vtáctva. Stretávame sa pod heslom „Stretnutie starých Rendezákov“ každé dva roky v mesiaci október-november v klube IMPULZ a pri občerstvení si navzájom popodávame ruky, bozky a spomíname na časy detských rokov, školských rokov, na športovanie a zabávanie sa pri športových hrách, brigádach, na prvé lásky, z ktorých vznikli i manželstvá. Stretávame sa už ako manželia, rodičia, starí rodičia, ba niektorí sú aj prarodičia.

Aj tohto roku 30. októbra bolo stretmutie starých Rendezákov v takom hojnom počte, na aký si nepamätám. Stretnutie bolo od 14.00 do 22.00 hod. Za tento čas sa stretlo a vymenilo 180 Rendezákov. Dôvodom tak veľkej účasti bolo vydanie a predávanie knihy "Rendez". Je v nej zachytený život, práca, starosti, úmrtia, mená ľudí za prvej ČSR, za Slovenského štátu, za druhej ČSR a terajšieho Slovenského štátu.

Často sme sa stretávali s mladším priateľom pánom Cyrilom Sekerkom a spomínali o dianí ľudí a ich živote na Rendezi. Jedného dňa skrsla v nás myšlienka, či by sme históriu zašlých rokov nemohli vydať ako knihu. Túto myšlienku sme spomínali aj s ďalšími ľuďmi. Boli milo prekvapení a povzbudili nás slovami: „je to vynikajúci nápad“. Tak sme začali písať a zhľadávať obrázky Rendeza. Ľudia priniesli rôzne fotografie z detstva, škôl, športu, divadiel, zábav. Ako sa menil obraz (výstavba) našej časti Bratislavy a ako 26.3.1945 bol Rendez zbombardovaný.

Knihu sme napísali, ale finančne sme neboli schopní ju vydať. Našlo sa však pár ľudí, ktorí nám pomohli spracovaním, vytlačením sponzorskou pomocou.

Na začiatok stretnutia „starých Rendezákov“ nám pani Kramplová, vedúca úradu v zastúpeni pána starostu Rače pána Zvonára túto knižku pokrstila. Potom poslanec našej časti Bratislavy pán Cyril Sekerka privítal prítomných hosti. Ja som uviedol do predaja knihu slovami: „Nenapísali sme pre Vás román, ani básne, ale je to kniha o Vás, o nás, o našich rodičoch a Vašich deťoch. Budete ju čítať ako Bibliu. Budete v nej nachádzať obrázky z Vášho života a rozmýšľať nad menami spolužiakov.“

Mal som radosť, keď som videl, ako každý, kto už knižku mal, listoval v nej, hltal ich obsah a ako nastalo určité ticho. V duchu som si pomyslel: „Cyril, naša práca nebola márna. Hoci ťažká, ale úspešná.“

Žiaci ZDŠ Čachtická, ročník 1965

noreply@blogger.com (račan.sk) — Fri, 11 Jun 2010 07:49:00 +0000

Stretnutie po 45. rokoch

Úvod k stretnutiu po 45. rokoch

Dňa 21.5.2010 sa stretli spolužiaci, ktorí ukončili ZDŠ na Čachtickej ul. v r. 1965. Spolu v troch triedach (A, B a C) bolo asi 100 žiakov, z toho 12 už zomrelo. Stretnutia v espresse TROP v Rači sa zúčastnilo 54 žiakov a 3 učiteľky – pani Bieleková, Hečková a Šníderová. Počiatočné zoznamovanie bolo zaujímavé, veľa spolužiakov sa za 45 rokov vôbec nestretlo. Rozpačité reakcie sa stratili po pripnutí menoviek. Ako pomôcky výborne poslúžili zväčšené fotografie jednotlivých tried a k nim priložený zoznam žiakov.

Stretnutie zahájila členka organizačného výboru, ktorá všetkých privítala a prítomným učiteľkám odovzdali kvety naši galantní spolužiaci. Zároveň prečítala listy niektorých spolužiakov, ktorí sa nemohli stretnutia zúčastniť (viď príloha). Pri večeri a po nej sa rozprúdila čulá vrava. Spolužiaci boli takí zabratí do rozprávania, že nevnímali hudbu z CD z obdobia nášho dospievania a nepomohli ani hity na tancovanie. Nálada ešte gradovala okolo polnoci, kedy sme pri gitare spomínali na naše školské roky. Rozchádzali sme sa nadránom... Fotografií máme neúrekom, záujemcovia ich dostanú na CD, alebo si vyžiadajú link na prezeranie a stiahnutie fotografií cez internet.

Žiaci 9.A triedy ZDŠ Čachtická, Rača - rok ukončenia 1965
Triedna učiteľka: Bieleková Mária

1. Benkovič Stanislav (horný rad, 1. sprava)
2. Bereš Jozef (horný rad, 2. zľava)
3. Brychta František (nie je na fotografii)
4. Budovský Marián (stredný rad, 1. zľava)
5. Čík Miroslav (horný rad, 4. sprava)
6. Huňavý Ivan (horný rad, 2. sprava)
7. Máťuš Alexander (horný rad, 1. zľava)
8. Perbecký Štefan (horný rad, 3. sprava)
9. Pittner Peter (horný rad, 5. zľava)
10. Sečkár Pavol (stredný rad, 1. sprava)
11. Selecký Július (prvý rad, zprava)
12. Slezák František (prvý rad, zľava)
13. Schmidt Alojz (horný rad, 4. zľava)
14. Ščibrányi Miroslav (nie je na fotografii)
15. Tausberík Ján (horný rad, 5. sprava)
16. Zacharda Augustín (horný rad, 3. zľava)
17. Barišová Jarmila – vyd. Holíková (nie je na fotografii)
18. Bučeková Mária (nie je na fotografii)
19. Brychtová Alena – vyd. Haászová (spodný rad, 2. sprava)
20. Budovská Viera (stredný rad, 2. zľava)
21. Feketová Alžbeta – vyd. Kohanová (spodný rad, 2. zľava)
22. Fialová Viola – vyd. Choreňová (stredný rad, 4. zľava)
23. Frgalová Daniela – vyd. Číková (stredný rad 4. sprava)
24. Išpoldová Daniela – (spodný rad, 3. sprava) , zomrela
25. Hrdličková Ľudmila – (spodný rad, 1. zľava), zomrela
26. Kleštincová Viera – vyd. Nádašská (spodný rad, 3. zľava)
27. Kramplová Magda – vyd. Rafajová (spodný rad, 1. sprava)
28. Letenajová Oľga – vyd. Paulusová (stredný rad, 3. zľava)
29. Luknárová Miroslava – vyd. Horňáková (spodný rad, 4. sprava)
30. Strížová Katarína (stredný rad, 5. sprava)
31. Šimoničová Eva (stredný rad, 3. sprava)
32. Šuchmová Helena (stredný rad, 2. sprava), zomrela
33. Žitná Žofia – vyd. Ďurďovičová (stredný rad, 5. zľava), zomrela

Žiaci 9.B triedy ZDŠ Čachtická Rača – rok ukončenia 1965
Triedny učiteľ: Mikloš Vojtech (zomrel)

1. Backa Albert (nie je na fotografii), zomrel
2. Boudný Jaroslav (stredný rad, 5. zľava), zomrel
3. Čík Miroslav (stredný rad, 1. zľava), zomrel
4. Fekete Miroslav (horný rad, 2. sprava)
5. Halinkovič Valentín (stredný rad, 4. sprava)
6. Hauskrecht Stanislav (horný rad, 1.s prava)
7. Henčl Jozef (horný rad, 3. sprava)
8. Hromek Dalibor (nie je na fotografii), zomrel
9. Katulinec Anton (stredný rad, 6. sprava)
10. Klinko Karol (stredný rad, 1. sprava)
11. Máťuš Bohumil (stredný rad, 5. sprava)
12. Máťuš Ján (stredný rad, 3. zľava)
13. Morávek Peter (stredný rad, 4. zľava)
14. Pardély Ferdinand (stredný rad, 2. zľava)
15. Polakovič Karol (stredný rad, 2. sprava)
16. Polák Peter (stredný rad, 6. zľava)
17. Václav Igor (horný rad, 4. sprava)
18. Žitný Marián (stredný rad, 3. sprava)
19. Barčáková Alžbeta vyd. Kubečková, (spodný rad, 3. zľava)
20. Cíchová Mária – vyd. Biháriová, (spodný rad, 2. zľava)
21. Dindžíková Anna – (spodný rad, 3. sprava)
22. Dujsíková Mária – vyd. Pažitná, (spodný rad, 6. sprava)
23. Ďurčeková Dagmar – vyd. Zeljko, (spodný rad, 4. sprava)
24. Galbová Helena – vyd. Sláviková, (spodný rad, 2. sprava)
25. Križanovičová Anna – vyd. Lackovičová, (spodný rad, 5. zľava)
26. Krutilová Magda (spodný rad, 4. zľava), zomrela
27. Paličová Mária (spodný rad, 1.sprava)
28. Poláková Anna – vyd. Kočvarová, (horný rad, 4. zľava)
29. Poláková Drahomíra – vyd. Zubalová, (horný rad, 5. sprava)
30. Povinská Anna – vyd. Wagnerová, (spodný rad, 1. zľava)
31. Stovíčková Dagmar – vyd. Kurejová, (horný rad, 3. zľava)
32. Ščibrányová Anna – vyd. Čelková, (spodný rad, 5. sprava)
33. Šišková Miroslava (horný rad, 5. zľava)
34. Šoltésová Magda – vyd. Petrufová, (horný rad, 2. zľava)
35. Žitná Mária (horný rad, 1. zľava)

Žiaci 9.C triedy ZDŠ Čachtická Rača – rok ukončenia 1965
Triedna učiteľka: Šníderová Anna

1. Bednarič Vojtech (horný rad, 2. zľava)
2. Cích Dušan (nie je na fotografii)
3. Gajdoš Ľubomír (horný rad, 3. zľava)
4. Chovan Ivan (nie je na fotografii)
5. Krištofič Viliam (horný rad, 1. zľava)
6. Krištofič Ladislav (stredný rad, 3. sprava)
7. Kohút Rudolf (prvý rad, zľava), zomrel
8. Koštial Kamil (nie je na fotografii)
9. Lív Ivan stredný rad, 2. zľava)
10. Luknár Karol (stredný rad, 1. sprava)
11. Majerík Peter (nie je na fotografii)
12. Rakyta Milan (stredný rad, 1. zľava)
13. Rohoň Jaroslav (stredný rad, 3. zľava)
14. Rusnák Peter (prvý rad, sprava)
15. Slováček Ľubomír (horný rad, 1. sprava)
16. Šrámek Jozef (horný rad, 2. sprava)
17. Vulgán Augustín (stredný rad, 2. sprava)
18. Cíchová Zuzana (stredný rad, 4. sprava)
19. Halinkovičová Magda – vyd. Kolárčiková (spodný rad, 3. sprava)
20. Holíková Eva – vyd. Vranová (spodný rad, 1. sprava)
21. Fialová Viera (nie je na fotografii)
22. Janečková Milada (spodný rad, 1. zľava)
23. Krížiková Agneša – vyd. Mackovčinová (stredný rad, 4. sprava)
24. Kriššáková Marianna – vyd. Šustová (spodný rad, 4. zľava)
25. Lednárová Viera st. (spodný rad, 2. sprava)
26. Lednárová Viera ml. – vyd. Sabová (nie je na fotografii)
27. Máťušová Soňa (spodný rad, 2. zľava)
28. Polakovičová Jarmila (spodný rad, 4. sprava)
29. Pulcová Jarmila (stredný rad, 5. zľava)
30. Strelcová Sylvia (spodný rad, 3. sprava), zomrela
31. Wenghová Radmila (nie je na fotografii)

Pozdravy od spolužiakov

Pozdrav od Daši Ďurčekovej z B triedy:

Draha Anicka a vsetci spoluziaci zo ZDS Raca.
Vsetkym, ktori sa budu moct zucastnit tejto skutocne neuveritelnej a fantastickej oslavy prajem prekrasny zazitok, plno nevypovedanych a neznamych novosti a hlavne, ze sme sa dozili takejto fantastickej prilezitosti. Isto zdravie kazdemu nesluzi ako vtedy ked sme sa iba hrali a neskor chceli byt rychlo dospeli, ale to ide so zivotom!! O sebe nerada hovorim, ale v kratkosti iba tolko, že zijem v Toronte, mam 2 synov, jeden ma skoro 40 rokov a druhy 17. Jeden zije doma a druhy sa snazi dostat do futbaloveho sveta v Chorvatskej. Ostarela som telom, duchom este nie az tak, ale i to dojde. Mam maly domcek a zahradku, firmu ale malu s dekoraciou domov, ktore idu na predaj. Ale ako vsade, ekonomicka kriza nas stihla a ja nie som vynimka, ale nie je sa co az tak stazovat. Rada by som Vas (tych co budu ucastni) videla, podelila sa so spomienkami i so sucastnym zivotom, ale nemozem dojst. Ale tesim sa z toho za Vas, ktori tam budete, pripite si na nase zdravie. Prajem vam vela zdravia a uspechov nadalej, teste sa z prilezitosti a tieto spomienky Vam zostanu v pamati. Dakujem Anicke a vsetkym, ktori si dali tu namahu a zorganizovali toto stretnutie, zasluzia si krasny vecer, ktory im prinesie radost po velkej praci. Bozkava Vas vsetkych Vasa Dasa, dozite sa vsetci aspon 100-vky!!
Po nasom
Ahojte!

Pozdrav od Petra Morávka z B triedy

Milí spolužiaci, spolužiačky, a vážení učitelia z našej račanskej ZDŠ.

Mrzí ma, že som sa nemohol zúčastniť na stretnutí, ktoré určite bolo príjemné a plné životných zážitkov. Fotografie zo stretnutia ma skutočne potešili a vracajú mi pekné spomienky na školské roky.

Životné chodníčky ma zaviedli za “veľkú vodu”. Po pár rokoch hľadania kde sa usadiť, nás prijalo Chicago s otvorenou náručou (plnou americkej štedrosti a problémov). Žijem tu s rodinou už 20 rokov. Máme tri prekrásne vnúčatá, ktoré nám napĺňajú väčšinu nášho voľného času. Dúfam, že s odchodom do dôchodku bude toho voľného času viac; taktiež na cestovanie domov na Slovensko a na stretnutia s Vami pri poháriku dobrého Račanského vínka. Prajem Vám všetkým veľa zdravia a radosti v ďalších rokoch. Do skorého videnia.

Peter Moravek

Pozdrav od Petra Rusnáka z C triedy,
dnes biskupa grécko-katolíckej cirkvi:

milí spolužiaci a spolužiačky, priatelia!

kedysi mark twain dostal pozvánku na nejakú akciu a odpovedal: nemôžem prísť, výhovorky nasledujú v liste. tak nejak asi reagujem aj ja, ale nemôžem si vyberať, čo by pre mňa bolo príjemnejšie (a to by istotne bolo stretnutie s vami), ale čo musím (a to je jedna konferencia v košiciach práve v piatok, sobotu a nedeľu).
s vďačnosťou spomínam na naše školské roky i neskoršie priateľstvá, ktoré sme prežívali v rači aj po skončení základnej školy. ak bude prítomná pani učiteľka šníderová, prípadne ďurišinová (ale aj iní a iné), tak im zo srdca ďakujem za všetku lásku, starostlivosť a trpezlivosť, ktoré mali s nami. chcem vás všetkých srdečne pozdraviť, každého osobitne, zaželať vám príjemnú zábavu a snáď sa to niekedy zopakuje.
zo srdca vám žehnám a myslím na vás v modlitbách. peter rusnák

a na záver ešte jeden vtip: vráti sa manžel z maturitného stretnutia a manželka sa pýta: tak ako? ále, veď vieš, odpovedá manžel, staré ksichty a nové zuby.

Stalo sa v Račištorfe v rokoch 1938 až 1945

noreply@blogger.com (račan.sk) — Thu, 28 Jan 2010 22:03:00 +0000

Udalosti zaznamenal Ľudovít Havlovič

Rok 1938

6. októbra 1938: Autonómia Slovenska.
16. októbra 1938: zvolený Slovenský národný výbor v Račištorfe.
R. k. faru navštívila Slovenská autonómna vláda na čele s jej predsedom Dr. J. Tisom.
30. októbra 1938: námestie v Račištorfe pomenované na „Námestie Andreja Hlinku“, pri slávnosti pred Obecným domom prehovorili poslanci Ján Drobný a J. Mora.

Rok 1939

z Rače odišlo 170 českých zamestnancov.
19. marca 1939 bolo zakladajúce valné zhromaždenie a bola zvolená správa „Katolíckeho kultúrneho domu A. Hlinku s.r.o. v Račištorfe“
24. a 25. marca 1939 bol vpád maďarských vojsk, pri ktorom padol vojak Viliam Svitnič z Račištorfu. Pohreb mal 2. apríla 1939 v Račištorfe. Na rodnom dome bola mu odhalená pamätná doska. P. S. Jeho meno sa nenachádza na pomníku padlých!?
bolo postavené „Hasičské skladište“ s nákladom 179.248,40 Ks. Okresný výbor Bratislava dal 10.000,- Ks, Slovenská krajina 15.000,- Ks. Pôvodne v suteréne mal byť aj obecný verejný kúpeľ, na čo obec dostala 10.000,- Ks.
bola vykonaná kolaudácia zakrytia potoka vo Výhone, terajšia Detvianska ul.. Náklad činil 91.115,50 Ks a začalo sa s prerábkou cesty Výhon, na čo obec dostala od Kraja podporu 200.000,- Ks.

Rok 1940

12. januára Matica Slovenská poriada kurz „Slovenských dejín“ prednášal prof. Dr. Hodál a tiež z radov miestnej inteligencie.
25. februára MS výstava slovenskej knihy v Račištorfe, knihy dodala MSS a SSV.
3. marca prišiel básnik V. Beniak, ktorý tu prehovoril.
18. marca delegácia z Račištorfu V. Rudroff, M. Lednár a Ing. Ľ. Lednár odovzdali prezidentovi dar - súdok červeného vína a písomnú gratuláciu s podpismi občanov.
24. a 25. marca divadelná hra „Ekvinokcia“
4. mája oslavy gen. M. R. Štefánika pred Obecným domom.
5. mája oslavy v meštianskej škole s akadémiou.
2. júna Juniáles MO MS.
8. septembra tradičná púť račanov do Marianky.
3. novembra divadelná hra „Zmätok nad zmätok“, 10. novembra opakované predstavenie.
12. novembra Výhon, (teraz Detvianska ul.) zavezený!
12. decembra vzácna návšteva na fare v Račištorfe: prezident Dr. J. Tiso, Dr. G. Medrický, J. Stano, Dr. M. Sokol.
24. decembra divadelná hra „Kalné prúdy“ P. S. hralo sa pred polnočnou sv. omšou.

Rok 1941

Každú nedeľu popoludní bábkové divadelné predstavenie - po litániach, vstupné ľubovoľné.
13. marca večer v telocvični meštianskej školy akadémia k druhému výročiu vzniku Slovenského štátu. Slávnostný príhovor mal spisovateľ Jožo Kútnik-Šmálov.
17. apríla vymenovaný vládny komisár s poradným zborom a zrušené obecné zastupiteľstvo. Komisár - Rudolf Štefánek, debnársky majster, zástupca - Jozef Strelka, železničný úradník, poradný zbor - Jozef Krampl, Michal Krištofič, Štefan Pažitný, Karol Folrich, Mathias Gschweng.
3. mája akadémia gen. M. R. Štefánika v telocvični meštianskej školy.
6. augusta požiar na Pažiti pod hradskou asi o pol 11-ej hod. v noci, zhorelo pozvážané obilie sedliakov, dve mláťačky a dva vagóny obilia. Požiar spôsobil opitý vandrovník, ktorý chcel tam prenocovať. Bola nariadená nočná stráž.
23. augusta Michal Lednár, telefonista, nájdený obesený v lese.
24. augusta Cyklistické závody Slovenska. Majstrom sa stal Műller z DSK Bratislava.
12. septembra pre členov družstva Kat. kult. domu a pozvaných, v novom kultúrnom dome bol premietnutý film „Jánošík“ a „Trvalé svetlá“.
13. septembra večer otváracie predstavenie v novom kine, premiéra filmu „Trikrát svadba“. Pozvaní boli zástupcovia spolkov a úradov. Prítomný bol aj minister vnútra a veľ. HG Šaňo Mach a veľ. HM A. Macko, Otomar Kubala, sekretár Ing. Karmasina a iný.
14. septembra posviacka kultúrneho domu, prítomný za vládu Dr. Gejza Medrický.
1. októbra založenie divadelného odboru pri MO MS, ktorý bude združovať všetkých divadelných ochotníkov z rôznych spolkov.
30. novembra pohreb rotníka Gabriela Lednára, pilota, ktorý tragicky zahynul pri výcviku ako učiteľ lietania.

Rok 1942

23. januára zomrel V. Rudroff, dekan, račiansky farár a školský dekan.
26. januára bol pohreb p. dekana V. Rudroffa, prítomní boli rožňavský biskup Bubnič, svätiaci biskup Dr. Buzalka, minister Dr. G. Medrický, poslanec V. Horák, župný tajomník J. Lihosit, hl. mešťanosta Belo Kováč, atď. Pohrebné obrady vykonal biskup Buzalka za asistencie biskupa Bubniča. V zastúpení prezidenta prehovoril Dr. Gejza Medrický.
12. apríla za zomrelého V. Rudroffa, za predsedu Kat. kult. domu - družstva, bol zvolený R. Štefánek, za podpredsedu Martin Lednár, za tajomníka Dr. J. Čerňan, za pokladníka M. Krištofič, vinohradník. Za predsedu dozorného výboru bol zvolený Teodor Beladič, vinohradník.
27. apríla boli urobené prípravné práce na znovupostavenie sochy Sv. Jána Nepomuckého na pôvodné miesto na námestie.
28. apríla Dobrovoľný hasičský zbor v Račištorfe dostal modernú motorovú striekačku o náklade 73.000,- Ks, na čo dala župa, okres a obec.
28. apríla konalo sa Valné zhromaždenie vinohradníckeho spolku v Račištorfe. Zvolený za predsedu bol Anton Brychta.
29. marca Valné zhromaždenie MO MS v Račištorfe, za predsedu bol zvolený Štefan Drobný, notár, za podpredsedu Rudolf Štefánek, vládny komisár, za tajomníka Elena Hrušovská, učiteľka a za pokladníka Ladislav Mikloška.
2. mája Račištorfské hody, tento deň bol proponovaný ako „Deň slovenského kroja“ a piesne.
10. mája prvé divadelné predstavenie na novom javisku Kat. kult. domu A. Hlinku, hrou “Marína Havranová“ od J. Stodolu v réžii vdp. Karola Cibiru, kaplána a Ľ. Číka.P. S. scéna stála vyše 12.000,- Ks. 14. mája bolo opakované predstavenie.
9. júna odtransportovaní židia, ktorí nedostali výnimku ako hospodársky dôležití.
1. júla Anton Hofner ustanovený a menovaný ako požiarny inšpektor v Račištorfe.
5. júla nariadená občianska povinnosť pre požiarne hliadky.
25. júla 1942 padol v boji o Rostov, na východnom fronte Jozef Hrdlička (meno je na pomníku padlých).
po zomrelom farárovi V. Rudroffovi ako administrátor farnosti bol menovaný Vdp. Štefan Dekan, za pomoci kaplána Vdp. Karola Cibiru.
1. augusta 1942 bol za farára menovaný Vdp. Ľudovít Horvát, farár z Dubovej, s nástupom 16. augusta.
17. augusta výmena čsl. bankoviek 1000,- Kčs za nové slovenské, na poštovom úrade. V Rači sa vymenilo za pol milióna.
1. októbra v Račištorfe sa celkom urodilo 7.120 litrov vína !!! Bolo ho veľmi mnoho, ale dobrá kvalita. Cena hrozna na lisovanie bola za 7,50 Ks/kg, mušt bol za 11,50 a 12,50 Ks za liter.
6. novembra 1942 poručík v zálohe Jozef Thurzo, padol na východnom fronte (meno je na pomníku).
8. novembra usporiadal MO MS a MOK „Výstavu slovenskej knihy“ od 8. - 14.nov., prišli aj spisovatelia Ľudo Zúbek, Emil Rusko, Ján Smrek, Dr. Ján Rob Poničan, Rudolf Dilong, František Hečko.

Rok 1943

10. januára ochotnícky divadelný krúžok zahral divadelnú hru „Škriatok“ od Ferka Urbánka, v réžii Ing. Ľ. Lednára. 17. januára - sa hralo opakované predstavenie.
24. januára tragicky zahynul robotník Michal Cích, v Dynamit - Nobel, pri výkone svojej práce.
marec - požiadavky robotníkov na kopačku boli 50 - 55 Ks na deň a strava + liter vína.
2. mája tradičné cyklistické preteky na „HODY“. Zvíťazil Vlasto Ružička, pred majstrom Slovenska Műllerom z Bratislavy.
9. mája ku katolíckej mládeži v Račištorfe ako slávnostný rečník prehovoril poslanec Pavol Čarnogurský.
16. mája divadelný krúžok zahral div. hru „Petrolej“ v réžii J. Čerňana.
2. júna Salónny orchester pod vedením Mikuláša Vernera, riaditeľa meštianskej školy, usporiadal ľudovú akadémiu v Kultúrnom dome.
bolo veľmi suché leto.
25. júla mal primície - P. Ondrej M. Augustín Wenzl, tešiteľ BS.Bol sirota a konvertita z evanjelika v dospelom veku. Na tom mal zásluhu aj jeho priateľ Vdp. Jakub Fekete, rač. rodák.
14. októbra birmovka - biskup Dr. M. Buzalka, bolo 600 birmovancov.
25. októbra výročný trh „Jarmok“ v Račištorfe.
19. decembra divadelný krúžok zahral hru „Matka“ od Barč-Ivana (dráma), v réžii J. Čerňana
22. decembra na železničnej stanici v Račištorfe došlo k tragickej udalosti, zahynul bývalý starosta Martin Lednár, zachytil ho prichádzajúci vlak, ďalšie dve osoby boli ľahšie zranené. Pohreb mal 25. decembra

Rok 1944

V januári bolo opakované predstavenie divadelnej hry „Matka“
10. februára bol daný do prevádzky miestny rozhlas, vybudovaný za 70.000.- Ks.
Okolo rím. kat. ľudovej školy bola vybudovaná nová ohrada-oplotenie za 27.000,- Ks
5. a 12. marca divadelný krúžok zahral hru „Ženský zákon“ od Jozefa Gregora-Tajovského.
19. marca Združenie ev. mládeže zahralo hru od I. Stodolu „Keď jubilant plače“.
25. marca MO MS a KOKD usporiadal kult. večierok, kde účinkoval aj Salónny orchester MO MS, spevokol VATRA a recitácie učiteliek, V. Porubjakova a E. Hrušovská.
10. a 16. apríla 1944 divadelný krúžok zahral hru od J. Vojnoviča „Ekvinokcia“.
4. mája Štefánikové oslavy, spevné čísla spevokol meštianskej školy pod vedením odb. učiteľky Viery Porubjakovej.
23. mája inštalovaný nový starosta obce, pán Viktor Brychta, vinohradník.
16. júna prvé bombardovanie Bratislavy - zasiahli továreň Apollo a Prístav. Za obeť padli aj traja Račištorfania Hauskrecht, Polášek a J. Janík.
1. júla predsedom MOK a MO MS sa stal Mikuláš Verner, riaditeľ meštianskej školy.
Boli získané pozemky na vybudovanie ihrísk a plavárne. Pozemky obec už aj zaplatila v cene 500.000,- Ks, výstavba je plánovaná v blízkej budúcnosti.

Rok 1945

26. marca bol bombardovaný Račištorf a Rendez. Boli uskutočnené dva nálety, medzi 13. - 14. hodinou. Boli postihnuté domy Samuela Rukrigla, Ulického, Strelku a iné, ktoré boli zasiahnuté pri prvom nálete. Pri druhom bol bombardovaný Rendez - Východné nádražie, kde zahynulo viacero ľudí zo železníc.
2. apríla o 9.30 hod. začala streľba od Vajnor, blížil sa front do Račištorfa (II. svetová vojna).
3. apríla nad ránom prišli ruské hliadky „Kozáci“ o 6.00 hod.
O 9.00 hod. už prichádzala Červená armáda (Malinovského).
4. apríla bola oslobodená Bratislava.
V račištorfskom chotári padlo 5 civilistov, 14 ruských vojakov, 42 Nemcov a 6 Maďarov.
5. apríla bol organizovaný Národný výbor: za DS Vdp. Ľudovít Horvát, Teodor Beladič, Michal Polakovič, za KS Karol Polakovič, Gusto Polakovič, Jakub Sučanský, ako nestranný Ondrej Ivanič.
7. mája boli doplňujúce voľby do NV, príslušníci DS odišli a NV sa potom skladal len z členov KS.
2. mája bol dobitý BERLÍN a ohlásená smrť Hitlera.
8. mája 1945 - Nemecká kapitulácia.
V júli bol utvorený Národný Front a dohodli sa na paritnom zastúpení v NV.
V novembri bola uvalená národná správa na Katolícky kultúrny dom A. Hlinku v Račištorfe s.r.o.