Gertrúda Múčková: Rendez 50. rokov očami dievčaťa z Rače

Mala som asi 10 rokov, keď sa moji vzdialení príbuzní presťahovali na Rendez.
Strýček Karol bol dlhoročný železničiar, takže keď na Rendezi postavili 3-poschodové činžiaky, dostali tam s tetou Annou byt.

Z nášho dvora sme videli ďaleko pod  nami presne ich činžiak.

V čase, keď ešte bývali v Rači, v našom dvore, moja mama musela veľa chodiť do vinohradov, takže ako maličkú ma vždy dala k tete Anne. Teta Anna bola krajčírka a mala milióny gombíkov, s ktorými som sa u nej hrávala. Vraj som bola veľmi dobré decko a milú tetu Annu som volala moja prvá mama.

Neskôr sa ich dcéra stala mojou birmovnou, čiže už sme boli príbuzní. Potom sa ich dcéra vydala za bratanca mojej mamy, takže sme boli ešte bližšia rodina.

Na jar v marci 1953 sa mojej krstnej narodila dcéra. Vtedy som mala asi 12 rokov. Neviem, či mal v tej dobe v Rači vôbec niekto telefón. Takže ako ináč, oznámiť tete Anne, že majú vnučku, poslali na Rendez mňa.

Bol už podvečer, tak som si zobrala na pomoc susedku, ktorá mala 8 rokov. Bola som hrdá, že som niesla takú dôležitú novinu. Na Rendez sme šli cez pasienok. Nikomu vôbec neprišlo ani na myseľ, že by sa nám cestou mohlo niečo stať.

                                             

Teta Anna Bolgáčová bola veľmi dobrá osoba. Ísť k nej na Rendez v nedeľu po obede na návštevu, to bol zážitok. Krásny byt, voda, kúpeľňa, záchod, výška 3. poschodie, ale bez výťahu. Bola to jednoducho paráda, krásna veľká špajza, zavareniny, kvasené hríby, uhorky, zelené paradajky. Pre mňa to bolo úžasné.

Ešte väčší zážitok bol, keď som si mohla zobrať strýčkov Karolov bicykel. To bolo moje hobby, veľmi rada som sa bicyklovala.

A úplne najväčší zážitok som mala, keď ma zavolali na prázdniny. Bola som u nich týždeň a cítila som sa tam fantasticky. Nebolo to ani more, ani hory, bol to len Rendez, no pre mňa to bolo, ako keby som bola v siedmom nebi.

Spomínam si na jednu príhodu, vtedy ma asi strážili všetci  anjeli.

Strýc Karol a teta Anna bývali na poslednom poschodí, ďalej už boli len schody hore, asi na strechu. Tak v polovičke bolo maličké okienko, guľaté, vždy otvorené. Ja, ešte nie veľmi veľká, som sa pichla do okienka. Polovičku tela som mala vonku a nohy dolu. Nikto nevedel, že tam chodím, a ja som vtedy netušila, že by to mohlo skončiť aj ináč.

Takže to je zopár spomienok, čo pre mňa Rendez znamenal. Týždeň prázdnin, krásne prostredie a hlavne dobrá teta Anna. Nikdy nekričala, vždy bola ku nám všetkým veľmi milá.

Gertrúda Múčková: Púte do Mariatálu a Pustého kostelíčka

Spomienky z detských rokov na púte do Mariatálu.

Chodili sme tiež na púte do Mariatálu-Marianky, čo je najstaršie pútnické mariánske miesto. Na Sviatok Panny Marie tam prišlo mnoho pútnikov zo všetkých okolitých obcí, ale veľa ľudi prišlo aj vlakmi do Rače a potom kráčali pešo cez horu, tak ako my. Ako staršie dievčatá sme niesli Pannu Máriu, mariánske zástavy a kráčali sme po horskom chodníčku. Keď sme prišli po kameňolom, to bol bod, kedy sme už vedeli, že náš cieľ je veľmi blízko.

Mariánka mi ostala v pamäti od detstva, a preto sa tam rada vraciam.

Ostali spomienky aj na stánky, kde sme si nakúpili rôzne spomienkové predmety. Mojím obľúbeným predmetom bol malý ruženček, ktorý bol v plechovej krabičke, ako malinká knižočka. Tiež nám veľmi chutili záhorácke kvasáky. Predávali tam malinovku, sem tam niekto na harmonike vyhrával mariánske pesničky. Veľmi pekné spomienky.

Ďalším obľúbeným pútnickým miestom bol Pustý kostelíček, ako sme ho volali. Pustý preto, že tam bola púť raz v roku, a to 15. augusta, a vtedy sa tam slúžila sv. omša. Toto bola púť spoločná Račanov, Vajnorákov a Juranov.

Kráčali sme po hradskej, hore Skalkou, potom ďalej na Svätý Jur, slnko pálilo. Tiež sme niesli mariánske zástavy, občas prešlo auto, ale brali ohľad na nás pútnikov, lenže tých áut bolo pomenej.

To bol zážitok, keď na sv. omši za sprievodu dychovky zaznela krásna pieseň

Otče náš, vyslyš nás, 

požehnaj nám národ náš,

ostaň s nami, Pane dobrý, 

Otče, vyslyš nás.

Bolo to úžasné, nemyslím len pre mňa, ale pre všetkých zúčastnených. Bolo to nádherné, charizmatické, spontánne. Nikto nikoho k tomu nenútil.

Za zmienku stojí aj pútnické miesto Šaštín, kde som bola zopár razy.

Neviem, či tí, ktorí vedia viac ako ja, sa dostanú k tomuto článku. No možno sa tí mladší, ktorých článok zaujme, budú môcť opýtať svojich babičiek, aby svojím komentárom a pripomienkami obohatili spomienku na túto peknú tradíciu.

Gertrúda Múčková: Corpus Christi, sviatok Božieho Tela

Spomienky z detských rokov na Corpus Christi, sviatok Božieho Tela.

Keďže je práve sviatok Božieho Tela, rada by som sa podelila so spomienkami z mojich detských rokov s tými, ktorí tento sviatok oslavujú, ale aj s ostatnými, ktorí majú záujem si o ňom prečítať.

Ako deti sme sa na Corpus Christi, sviatok Božieho Tela, veľmi tešili.

Bolo to doslova nádherné. Mali sme krásne pletené košíčky, boli skutočne čarovné.

Do košíčkov sme si dali lupienky kvetov, ktoré v tom čase kvitli, boli to pivoňky, ruže a poľné kvetinky.

V sobotu sa robili prípravy okolo kostola, veľa zelene, konáriky stromov, všetko dýchalo prípravou na tento sviatok. Procesia bola nádherná, už si tak dobre nepamätám, že asi koľko ľudí sa zúčastňovalo, no bolo to veľa ľudí. Neviem, či má niekto fotografie z týchto rokov. Chcela by som opísať, ako to vyzeralo, aby tí, čo to nikdy nemali možnosť vidieť, mali aspoň nejakú predstavu.

Vyšlo sa z horného kostola, ako sme ho vždy volali. Viem, že tam bol akýsi protokol, kto ide prvý a ďalej, lenže toto si už tak presne nepamätám. To by snáď mohol vedieť niekto, kto je skôr narodený ako ja.

Celou cestou sme spievali za sprievodu dychovky.

Kráčali sme od horného kostola smerom na dolný koniec až po sv. Annu a naspäť.

Po ceste boli pripravené štyri oltáre, kde sa vždy stálo a vykonávala sa časť sv. omše, kňaz dával tiež sv. požehnanie. Oltáre pripravili ľudia, ktorí mali vtedy bránu, jeden oltár bol u Ivaničov, jeden u Lednárov a jeden pri kaplnke sv. Anny. U koho bol prvý oltár, to už neviem. Tí skôr narodení si snáď lepšie pamätajú.

My, ako deti, sme rozhadzovali lupienky, kráčali sme vpredu pred kňazom, ktorý išiel pod baldachýnom so Sviatosťou oltárnou. Lenže nielen lupienky boli na ceste, ľudia mali pripravené množstvo materinej dúšky a iných nádherne voňajúcich rastlín a kvetov, ktorými pred príchodom procesie posypali celý horný aj dolný koniec. Okolo topánok sa nám zamotávali tieto nádherne voňavé krásy Božej prírody a tým ľudia vlastne ukázali úctu Corpus Christi.

Bolo to ešte v časoch, keď bolo povolené organizovať a zúčastňovať sa na takýchto verejných náboženských podujatiach.

Pamätihodnosti

Ľudovít Havlovič: RAČA Z dejín a pamiatok obce

Kam kráčaš, stará Rača?

Zo šera minulosti do tmy zabudnutia, či na výslnie času?

Každý z nás chce vedieť, kto je, cíti potrebu niekam patriť, odniekiaľ prichádza a kamsi kráča.

Odpovede na otázky o našej identite a smerovaní ležia v minulosti. Naša minulosť určuje, kto sme a kam patríme. Na nás je, kam vykročíme. Ak chceme vedieť, akí sme i kam vykročiť, musíme si položiť mnohé otázky a trpezlivo hľadať na ne úprimné, presné a pravde podobné odpovede.

Odkiaľ prišli naši predkovia a akí boli? Po akých cestách-necestách času kráčali? Kam až doputovali, čo ich tešilo, čím sa trápili? Aké duchovné i materiálne statky pre nás vytvorili? A aké dedičstvo zanechali detným deťom našich detí?

S hľadaním odpovedí môžeme (či musíme) začať sami u seba.

Vieme dosť o živote našich otcov a mám, našich dedov a starých materí? Vieme vôbec aspoň niečo o živote ich rodičov a rodičov ich rodičov? Poznáme svetlé stránky i tienisté a temné zákutia ich žitia?

Tušíme niečo o túžbach, ktoré im dodávali silu v časoch, keď bremeno ich života bolo nesmierne ťažké, bieda a útrapy bytia neznesiteľné? Precítili sme trápenia a smútky, ktoré zraňovali ich duše a bránili im vzlietnuť a naplno rozvinúť svoj talent a schopnosti?

Pocit tiesne a úzkosti napĺňa moje srdce i dušu, keď pomyslím na to, ako málo viem o živote mojich rodičov i starých rodičov, koľkými nejasnosťami a záhadami je pre mňa obostretý...

S plynúcim časom stále viac premýšľam o svojich, o našich predkoch. Myslím na nich ako na robotných a tvorivých ľudí, čo do pôdy, do viníc a záhrad vložili a do jazyka, do zvykov a obyčají votkali kus svojho života, svojho nadania a svojej práce. Zanechali nám cenné dary, no my o nejednom z nich ani netušíme. Lebo niet času postáť, zamyslieť sa, uvedomiť si, aké vzácne dedičstvo vytvorili, a vysloviť zaň čo len v duchu prosté ďakujem.

Nuž, nemám v úmysle idealizovať zašlé časy ani našich predkov. Naložili nám na plecia aj bremená a my s nimi zápolíme ako najlepšie vieme. Vlečieme ich životom a časť z nich nechtiac odovzdávame svojim deťom i deťom našich detí. Potomkom, pre ktorých budeme neznámymi bežcami v štafete generácií, akými sú pre nás naši prastarí rodičia...

Pokúsme sa tu spoločne pochopiť pôvod týchto bremien a aspoň niektoré - neznášanlivosť, nesvornosť, neprajnosť, predsudky - zhoďme z pliec, aby prestali byť pre nás príťažou.

Niet vyhnutia, každý človek má na tomto svete vymeraný len nepatrný zlomok večnosti a keď sa jeho čas naplní, odchádza do nenávratna a medzi nami žije už len v spomienkach.

Ak spomienky nezaznamenáme a pamätníci sa tiež odoberú tam, odkiaľ sa nik nevráti, duch našich predkov a našej rodnej obce sa rozplynie v hlbinách časopriestoru a s ním všetko, pre čo žili, po čom túžili, čím sa trápili a čo vydobyli zo spárov zeme a života.

Ak to dopustíme, zabudneme, kto sme a kam patríme, stratíme vlastnú tvár a identitu.

Zámerom blogu je, aby na ňom ožil a prebýval duch starej Rače, aby sa tu uchovala pamäť generácií, ktoré už sú na pravde Božej alebo sa k nej každým dňom blížia na dosah.

   

Duch, čo ešte žije v mysliach a srdciach pamätníkov, v ich spomienkach na zašlé časy a drahých zosnulých. No ak mu nevytvoríme priestor, ak ho nebudeme vyživovať a nebudeme sa oň s láskou starať, stratí sa v nenávratne večnosti spolu s jeho nositeľmi.

Textami i obrazmi sa spoločne pokúsme zviditeľniť a sprístupniť dušu starej Rače, aby sa stala studničkou čírej pramenistej vody pre každého okoloidúceho, túžiaceho sa napojiť na svoje korene a či precítiť génia loci, nehľadiac na to, či je mu Rača rodiskom, bydliskom, prestupnou stanicou alebo cieľom jeho cesty.

Na tomto mieste budú zverejňované texty o histórii Rače, o pôvode a osudoch Račanov, o významných rodákoch, o osobnostiach, ktorých životná púť viedla našou obcou na úpätí Malých Karpát, o histórii a činnosti kultúrnych a záujmových spolkov či športových klubov, o ľuďoch, ktorí v nich pôsobili, zaslúžili sa o ne či šírili dobré meno našej obce vo svete.

Zverejnené tu budú aj básne račianskych básnikov, ukážky račianskeho nárečia, historky zo života Račanov, spomienky starých ľudí, prehovorí tu, dúfam, i račianska mlaď o svojom živote, o svojom vzťahu k minulosti, o svojich túžbach, nádejách, plánoch, víziach...

Verím, že tu spoločne vytvoríme pestré, históriou dýchajúce a súčasným životom zvučiace virtuálne miesto pre potešenie mysle, duše i zraku, kde si každý nájde svoje zákutie pre oddych, poznávanie i stretávanie sa s priateľmi, spriaznenými dušami i svojimi predkami.

Každý návštevník tejto virtuálnej destinácie, i každý človek, ktorý bude vedieť a chcieť prispieť k jej zveľadeniu článkom, spomienkou, básňou, obrázkom, komentárom, odkazom či mailom, je tu srdečne vítaný.

Príspevok pripravil
Miro Ščibrany