27. 12. 2009
12. 12. 2009
11. 12. 2009
10. 12. 2009
Vyhnanie: „Dom bude môj, keď šľak trafí tú ku..u farársku prezidenta.“
Vladimír Ivanič: Spomienky na štyridsiate a päťdesiate roky
Útek a vyhnanie: Jeden z Rusov nútil asi 16-ročnú dcéru do blízkeho lesa.
Jolan Peters, Flucht und Vertreibung 1945 - 1947
„Obkľúčili ma a kričali na mňa, že som zabila Ježiša Krista.“
Hanna (Ivona) Hareli, Holon, Israel: Spomienky na detstvo v Rači (30. a 40. roky)
„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“
Eduard Wenzl: Príbeh jednej vetvy rodu Wenzlovcov od roku 1820.
Martin Votruba: CESTA DO AMERIKY 1913 • Faktografia
... k zápiskom Jozefa Luknára: Udalosti a skusenosti na cesty Americkej.
9. 12. 2009
Maliar Rače Vojtech Polakovič - výber z tvorby
Rača minulosti a súčasnosti, Račania pri práci a pri oddychu, zátišia, portréty, akty a iné témy
8. 12. 2009
„Nadbytek alkoholu se projevuje v povaze zdejších násilnických lidí...“
Pamätná kniha staničného úradu Račištorf
7. 12. 2009
Naši židia: Náboženská obec mala cintorín, mikve, jatku a šojcheta
Židovská komunita v Rači v období od 16. storočia až dodnes
Poznatky o osídlení prvých židov v Rači sú veľmi skromné.
Niektoré pramene poukazujú, že v 16. storočí sa usadilo v obci niekoľko židovských rodín, ktoré boli násilne vykázané z Pezinka a z Trnavy. Je veľmi pravdepodobné, že po krátkom čase boli nútené vysťahovať sa aj z Rače.
Prvé doložené zmienky o židovských obyvateľoch Rače sú z počiatku 18. storočia. Začiatkom 30. rokov sú evidované v Račí dve židovské rodiny, rodina Joachima Lobela a Jakuba Lazara. Obe rodiny žili pod záštitou šľachtica Pálffyho a zaoberali sa prenájmom regálnych práv.
Ďalšie údaje o židovských obyvateľoch v Rači v priebehu 18. storočia sa nepodarilo zistiť a pobyt židov v obci v tom čase nie je dostatočne doložený.
Začiatkom 19. storočia sa vzmáhalo osídlenie židovských osôb v Rači.
V 30. rokoch 19. storočia je registrovanách v obci približne 100 židov, väčšina prisťahovalcov pochádzala z okolitých lokalít. Z toho obdobia pochádza hodnoverný doklad o existencii židovskej náboženskej obci, ktorá spadala v tom čase do kompetencie rabinátu v Bratislave.
Podľa zachovalých písomných dôkazov mala náboženská obec svoj cintorín, mikve, jatku na výsek kóšer mäsa a zamestnávala šojcheta, ktorý aj vyučoval deti náboženské predmety. Svedectvá dokazujú, že bohoslužby sa konali v privátnych domoch.
V Rači existovalo aj niekoľko dobročinných spolkov ako "Chevra kadisa", "Bikur cholim" a svojpomocná pokladňa, ktoré pomáhali sociálne slabším príslušníkom. Po rozkole Uhorského židovstva v roku 1869, židovská komunita sa hlásila k ortodoxnému smeru a spadala do kompetencie rabinátu vo Svätom Jure. Koncom 19. storočia pôsobil v Rači ako duchovný hodnostár rabín Abraham Atlas, v tom čase bola v stredu obce zariadená úhľadná modlitebňa.
Dá sa predpokladať, že židia v Rači žili v neutešených podmienkach a mnohí z nich boli nútení sa sťahovať a hľadať si živobytie v blízkych mestách. V druhej polovici 19. storočia evidovali v Rači iba 60 osôb židovského vierovyznania, väčšina členov náboženskej obce žila v priľahlých dedinách.
V medzivojnovom období mala židovská náboženská obec okolo 200 členov.
Na čele náboženskej obce bol David Zweigenthal a jej duchovným predstaviteľom bol Alexander Salamon Weiss, ktorý aj vyučoval v náboženskej škole. Okrem neho, pospolitosť si držala aj šojcheta, ktorý podával rituálne služby na celom okolí.
O spoločenskom živote židovskej pospolitosti máme len málo správ.
Židovská komunita si uchovala svoj vidiecky charakter a väčšina jej príslušníkov sa zaoberala drobným obchodom. Zoznam živností poukazuje, že medzi židovskými podnikateľmi boli dvaja obchodníci zmiešaným tovarom, dvaja krčmári, dvaja obchodníci vínom, dvaja mäsiari a obchodník s dobytkom. Okrem nich boli v Rači aj dvaja židovskí lekári a zubný technik.
Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa postavenie židov v Rači podstatne zhoršilo. Začali sa formovať protižidovské výpady a došlo k porušovaniu občianskych práv a slobôd. Radikálne zložky, najmä nemeckí občania vyvolávali protižidovské výtržnosti a fyzicky napádali židovských spoluobčanov.
V roku 1940 registrovali štatistiky v Rači iba 52 židov, spadajúcich do kompetencie Ústredne Židov v Bratislave. Židovské obyvateľstvo bolo postupne pozbavené ľudských práv a existenčných podmienok a bolo odkázané na podporu "UZ" a dobročinných spolkov.
Začiatkom roku 1942 došlo do Rače niekoľko židovských rodín dislokovaných z Bratislavy. Krátko pred počatím deportácie sa nachádzalo v obci asi 25 židovských rodín, väčšina z nich bola na jar 1942 odvlečení do koncentračného strediska v Patrónke. Ztadiaľ ich násilne odtransportovali, cez Žilinu do vyhladzovacích táborov v Poľsku.
Po oslobodení sa vrátili do Rače štyri židovské rodiny, ktoré sa skrývali v "bunkroch" alebo prežili hrôzy koncentračných táborov.
Židia v Rači patrili do náboženskej obce v Bratislave.
Židovský cintorín, počas vojny spustošený, bol upravený, neskôr bol znova pohanený.
Jeho dnešná stav nie je doložený.
V Rači, ktorá je časťou mesta Bratislavy, žije aj dnes niekoľko osôb židovského pôvodu.
Archív Yad Vashem, M-48/635, JM/11011-11014
MHJ, vol VII
Bárkány-Dojč, Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991, 62-63
J. Podolák, Rača, vlastivedná monografia, Bratislava 1989
„Rabína Salamona Weissa som poznal len z videnia.“
Sledujem každý nový prírastok na blogu (Starý) Račan, mnohé z nich mi pripomínajú časy z mojej mladosti. Tak to bolo aj s článkom Naši židia: Náboženská obec mala cintorín, mikve, jatku a šojcheta.
Na doplnenie k židom v Rači pripájam spomienku na to, ako vznikol židovský cintorín.
Počas epidémie cholery v Európe v roku 1831 od 23. augusta do 27. septembra z celkového počtu 2019 obyvateľov Rače zomrelo na choleru 170 ľudí: 140 katolíkov, 23 evanjelikov a 7 židov. V priebehu epidémie bolo rozhodnuté zriadiť v priestoroch terajšieho cintorína spoločný cholerový cintorín. Lenže evanjelici aj židia požadovali samostatné, oddelené časti cintorína.
Židia si svoj diel neskoršie ohradili múrom a vchod mali zo súčasného školského dvora. Dovtedy židia pochovávali svojich mŕtvych v Stupave.
Zo židovského cintorína sa zachovali len dva pomníky na pamiatku.
Jedným z nich je pomník rabína. Meno sa mi nepodarilo rozlúštiť, ani keď tu bola rodina Hareli z Izraela. Nápis na náhrobku je už dosť nečitateľný. Je pravdepodobné, že sa jedná o rabína Salamona Weissa. Mal som možnosť poznať ho, avšak len z videnia. Býval na hornom konci, na Alstrovej ulici, tretí dom od nášho rodného domu. Bol to už veľmi starý pán. Teraz tam býva rodina Bohuša Žitného (+), prezývaného "Cédlik", a je to štvrtý dom od rímsko-katolíckej fary.
Židovská modlitebňa, ako veľký objekt niekdajšej kúrie, sa nachádzala na mieste, kde dnes stojí samoobsluha potravín na ulici Pri vinohradoch. Kedysi to musela byť významná kúria, lebo k nej viedla priamo cesta - ulička od nádražia. Začínala v parku vedľa Paulíkovcov a vyúsťovala medzi domami na ulici Pri vinohradoch, presne oproti kúrie a vchodu do brány.
Obrázok židovskej modlitebne sa nachádza v brožúre RAČA z roku 1967, ktorá bola spracovaná k celomestskému vinobraniu v Rači. Autorom fotografie je Kalman Cích.
O tomto objekte sa nezachovali žiadne bližšie poznatky ani u starších mne známych pamätníkov. Naposledy ho mala židovská rodina Weissfeiler - strýko matky Ivony Schwartzovej-Hareli.
Od Ivony som dostal aj fotografiu celej rodiny Weissfailer.
Boli na nej dvaja bratia Karol a Ľudovít (?). Pokiaľ som ich poznal, obaja sa živili ako mäsiari. Vo svojich objektoch mali aj príležitostný predaj mäsa. Predávalo sa len vtedy, keď bol výsek hovädzieho mäsa. Židia bravčové mäso nepredávali, lebo patrilo medzi nečisté - nebolo kóšer.
Na ďalšej fotografii je objekt druhých Weissfeilerovcov, ktorý stál na mieste, kde dnes vyúsťuje Jurkovičova ulica do ulice Alstrovej.
Na fotografii, čo som fotil pri návšteve rodiny Hareli 25. júna 2002, sú Hareliovci pri rozhovore na dvore s Gustom Veselským (+). Ten im spomínal, že jeho brat Vendo, bývalý predseda MNV, chodil ako chlapec Weissfeilerovcom v sobotu - na šábes kúriť, lebo židia nesmeli v ten deň robiť žiadnu prácu.
Pokiaľ si ešte stačím spomenúť na ostatné mená židov v Rači, tak to boli:
Max Wessel - obchod s miešaným tovarom, ako sa hovorí od ihly po lokomotívu, oproti nás, kde bol neskôr Technokov. Maxov syn bol lekár, naposledy sa s ním Račania stretli v Kanade.
Lampl - výroba sódovej vody, ktorú rozvážali po dedine na plošinovom voze.
Po vojne ju zabral Jano Žitný - prezývaný "sódovkár".
Braun - obchod, kde bolo na Alstrovej kedysi krajčírstvo.
Schlessinger - obchod v parku u Paulíkov.
Mali peknú dcérku Idu, ktorá nám nosila piškóty (keď sme boli už mešťankári).
Spomínam si aj na obchodík, ktorý sme volali Adolfka (?).
Rok
|
počet obyvateľov
|
počet židov
|
[%]
|
1736
|
7
|
||
1828
|
96
|
||
1880
|
2.558
|
52
|
2.0
|
1900
|
3.843
|
89
|
2.3
|
1919
|
4.700
|
57
|
1.2
|
1930
|
6.164
|
51
|
0.8
|
1940
|
6.967
|
52
|
0.7
|
Prvé doložené zmienky o židovských obyvateľoch Rače sú z počiatku 18. storočia. Začiatkom 30. rokov sú evidované v Račí dve židovské rodiny, rodina Joachima Lobela a Jakuba Lazara. Obe rodiny žili pod záštitou šľachtica Pálffyho a zaoberali sa prenájmom regálnych práv.
Ďalšie údaje o židovských obyvateľoch v Rači v priebehu 18. storočia sa nepodarilo zistiť a pobyt židov v obci v tom čase nie je dostatočne doložený.
Začiatkom 19. storočia sa vzmáhalo osídlenie židovských osôb v Rači.
V 30. rokoch 19. storočia je registrovanách v obci približne 100 židov, väčšina prisťahovalcov pochádzala z okolitých lokalít. Z toho obdobia pochádza hodnoverný doklad o existencii židovskej náboženskej obci, ktorá spadala v tom čase do kompetencie rabinátu v Bratislave.
Podľa zachovalých písomných dôkazov mala náboženská obec svoj cintorín, mikve, jatku na výsek kóšer mäsa a zamestnávala šojcheta, ktorý aj vyučoval deti náboženské predmety. Svedectvá dokazujú, že bohoslužby sa konali v privátnych domoch.
V Rači existovalo aj niekoľko dobročinných spolkov ako "Chevra kadisa", "Bikur cholim" a svojpomocná pokladňa, ktoré pomáhali sociálne slabším príslušníkom. Po rozkole Uhorského židovstva v roku 1869, židovská komunita sa hlásila k ortodoxnému smeru a spadala do kompetencie rabinátu vo Svätom Jure. Koncom 19. storočia pôsobil v Rači ako duchovný hodnostár rabín Abraham Atlas, v tom čase bola v stredu obce zariadená úhľadná modlitebňa.
Dá sa predpokladať, že židia v Rači žili v neutešených podmienkach a mnohí z nich boli nútení sa sťahovať a hľadať si živobytie v blízkych mestách. V druhej polovici 19. storočia evidovali v Rači iba 60 osôb židovského vierovyznania, väčšina členov náboženskej obce žila v priľahlých dedinách.
V medzivojnovom období mala židovská náboženská obec okolo 200 členov.
Na čele náboženskej obce bol David Zweigenthal a jej duchovným predstaviteľom bol Alexander Salamon Weiss, ktorý aj vyučoval v náboženskej škole. Okrem neho, pospolitosť si držala aj šojcheta, ktorý podával rituálne služby na celom okolí.
O spoločenskom živote židovskej pospolitosti máme len málo správ.
Židovská komunita si uchovala svoj vidiecky charakter a väčšina jej príslušníkov sa zaoberala drobným obchodom. Zoznam živností poukazuje, že medzi židovskými podnikateľmi boli dvaja obchodníci zmiešaným tovarom, dvaja krčmári, dvaja obchodníci vínom, dvaja mäsiari a obchodník s dobytkom. Okrem nich boli v Rači aj dvaja židovskí lekári a zubný technik.
Po vzniku vojnového Slovenského štátu sa postavenie židov v Rači podstatne zhoršilo. Začali sa formovať protižidovské výpady a došlo k porušovaniu občianskych práv a slobôd. Radikálne zložky, najmä nemeckí občania vyvolávali protižidovské výtržnosti a fyzicky napádali židovských spoluobčanov.
V roku 1940 registrovali štatistiky v Rači iba 52 židov, spadajúcich do kompetencie Ústredne Židov v Bratislave. Židovské obyvateľstvo bolo postupne pozbavené ľudských práv a existenčných podmienok a bolo odkázané na podporu "UZ" a dobročinných spolkov.
Začiatkom roku 1942 došlo do Rače niekoľko židovských rodín dislokovaných z Bratislavy. Krátko pred počatím deportácie sa nachádzalo v obci asi 25 židovských rodín, väčšina z nich bola na jar 1942 odvlečení do koncentračného strediska v Patrónke. Ztadiaľ ich násilne odtransportovali, cez Žilinu do vyhladzovacích táborov v Poľsku.
Po oslobodení sa vrátili do Rače štyri židovské rodiny, ktoré sa skrývali v "bunkroch" alebo prežili hrôzy koncentračných táborov.
Židia v Rači patrili do náboženskej obce v Bratislave.
Židovský cintorín, počas vojny spustošený, bol upravený, neskôr bol znova pohanený.
Jeho dnešná stav nie je doložený.
V Rači, ktorá je časťou mesta Bratislavy, žije aj dnes niekoľko osôb židovského pôvodu.
Archív Yad Vashem, M-48/635, JM/11011-11014
MHJ, vol VII
Bárkány-Dojč, Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava 1991, 62-63
J. Podolák, Rača, vlastivedná monografia, Bratislava 1989
„Rabína Salamona Weissa som poznal len z videnia.“
Sledujem každý nový prírastok na blogu (Starý) Račan, mnohé z nich mi pripomínajú časy z mojej mladosti. Tak to bolo aj s článkom Naši židia: Náboženská obec mala cintorín, mikve, jatku a šojcheta.
Na doplnenie k židom v Rači pripájam spomienku na to, ako vznikol židovský cintorín.
Počas epidémie cholery v Európe v roku 1831 od 23. augusta do 27. septembra z celkového počtu 2019 obyvateľov Rače zomrelo na choleru 170 ľudí: 140 katolíkov, 23 evanjelikov a 7 židov. V priebehu epidémie bolo rozhodnuté zriadiť v priestoroch terajšieho cintorína spoločný cholerový cintorín. Lenže evanjelici aj židia požadovali samostatné, oddelené časti cintorína.
Židia si svoj diel neskoršie ohradili múrom a vchod mali zo súčasného školského dvora. Dovtedy židia pochovávali svojich mŕtvych v Stupave.
Zo židovského cintorína sa zachovali len dva pomníky na pamiatku.
Jedným z nich je pomník rabína. Meno sa mi nepodarilo rozlúštiť, ani keď tu bola rodina Hareli z Izraela. Nápis na náhrobku je už dosť nečitateľný. Je pravdepodobné, že sa jedná o rabína Salamona Weissa. Mal som možnosť poznať ho, avšak len z videnia. Býval na hornom konci, na Alstrovej ulici, tretí dom od nášho rodného domu. Bol to už veľmi starý pán. Teraz tam býva rodina Bohuša Žitného (+), prezývaného "Cédlik", a je to štvrtý dom od rímsko-katolíckej fary.Židovská modlitebňa, ako veľký objekt niekdajšej kúrie, sa nachádzala na mieste, kde dnes stojí samoobsluha potravín na ulici Pri vinohradoch. Kedysi to musela byť významná kúria, lebo k nej viedla priamo cesta - ulička od nádražia. Začínala v parku vedľa Paulíkovcov a vyúsťovala medzi domami na ulici Pri vinohradoch, presne oproti kúrie a vchodu do brány.
Obrázok židovskej modlitebne sa nachádza v brožúre RAČA z roku 1967, ktorá bola spracovaná k celomestskému vinobraniu v Rači. Autorom fotografie je Kalman Cích.
O tomto objekte sa nezachovali žiadne bližšie poznatky ani u starších mne známych pamätníkov. Naposledy ho mala židovská rodina Weissfeiler - strýko matky Ivony Schwartzovej-Hareli.
Od Ivony som dostal aj fotografiu celej rodiny Weissfailer.
Boli na nej dvaja bratia Karol a Ľudovít (?). Pokiaľ som ich poznal, obaja sa živili ako mäsiari. Vo svojich objektoch mali aj príležitostný predaj mäsa. Predávalo sa len vtedy, keď bol výsek hovädzieho mäsa. Židia bravčové mäso nepredávali, lebo patrilo medzi nečisté - nebolo kóšer.
Na ďalšej fotografii je objekt druhých Weissfeilerovcov, ktorý stál na mieste, kde dnes vyúsťuje Jurkovičova ulica do ulice Alstrovej.
Na fotografii, čo som fotil pri návšteve rodiny Hareli 25. júna 2002, sú Hareliovci pri rozhovore na dvore s Gustom Veselským (+). Ten im spomínal, že jeho brat Vendo, bývalý predseda MNV, chodil ako chlapec Weissfeilerovcom v sobotu - na šábes kúriť, lebo židia nesmeli v ten deň robiť žiadnu prácu.
Pokiaľ si ešte stačím spomenúť na ostatné mená židov v Rači, tak to boli:
Max Wessel - obchod s miešaným tovarom, ako sa hovorí od ihly po lokomotívu, oproti nás, kde bol neskôr Technokov. Maxov syn bol lekár, naposledy sa s ním Račania stretli v Kanade.
Lampl - výroba sódovej vody, ktorú rozvážali po dedine na plošinovom voze.
Po vojne ju zabral Jano Žitný - prezývaný "sódovkár".
Braun - obchod, kde bolo na Alstrovej kedysi krajčírstvo.
Schlessinger - obchod v parku u Paulíkov.
Mali peknú dcérku Idu, ktorá nám nosila piškóty (keď sme boli už mešťankári).
Spomínam si aj na obchodík, ktorý sme volali Adolfka (?).
Slovenský rodoľub MÓRIC ALSTER
Dr. Vševlad Jozef GAJDOŠ: Náčrt života a činnosti Mórica Alstera so zvláštnym zreteľom na jeho pôsobenie v RAČIŠDORFE v rokoch 1862 až 1894
6. 12. 2009
Ľudovít Havlovič RAČA: 1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
Monografia o Rači z roku 2002
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Z DEJÍN OBCE RAČA
Rača leží na juhovýchodnom úpätí Malých Karpát vo výške 174 m n. m. Je vzdialená od centra Bratislavy asi 8 km. Patrí do obvodu Bratislava III., je samostatnou mestskou časťou veľkej Bratislavy a má 20 172 obyvateľov (podľa štatistických údajov z roku 2001).
Najstarší archeologický nález nájdený na území Rače pochádza zo staršej doby kamennej – je to sekeromlat asi z 3. – 2. tisícročia pred n. l. Z doby osídlenia juhovýchodných svahov Malých Karpát Keltmi pochádzajú ozdobné bronzové kruhy. Nálezy sa nachádzajú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave.
Najstarší známy písomný doklad o Rači pochádza z roku 1226. Je to darovacia listina – „donácia kráľa Ondreja II. na osady Churre a Symberg, ktoré daruje zemanom Jánovi a Petrovi synom Beňadika, Mikulášovi a Štefanovi synom Reche“.
V písomných prameňoch o osídlení územia Rače z roku 1237 sa spomína osada Okol. Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Pomenovanie svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení. Okol alebo okolica bolo staroslovanské pomenovanie ohrady na dobytok.
V zápise pochádzajúcom z roku 1274 sa spomínajú synovia zemanov Beňadika a Raču (Racha) ako zemania z Okola v Bratislavskej stolici.
V roku 1287 bola osada Okol rozdelená na dve polovice medzi potomkov týchto zemanov. Časť pôvodnej osady sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť, ležiaca priamo na úpätí Malých Karpát, potomkom Raču. Podľa rodového mena zemanov Racha dostala pomenovanie najstaršia časť – osada, ktorú nazývali tiež Račišča.
Rýchlo sa rozrástla aj vďaka osídleniu novým obyvateľstvom, prevažne nemeckým, a svojím vplyvom prerástla pôvodné osady, ktoré sa tu nachádzali.
Po vpáde Tatárov v 13. storočí ostala krajina úplne spustošená a vyľudnená. Zničenú krajinu prichádzalo osídľovať predovšetkým slovanské obyvateľstvo zo severných oblastí. Kráľ však pozval do krajiny aj cudzincov.
Boli to hlavne nemeckí kolonisti zo susedných rakúskych krajín a Bavorska. Prinášali so sebou nové poznatky, kultúru a remeslá. Usadzovali sa najmä na východných svahoch Malých Karpát. Oblasť od Bratislavy až za Modru takmer ponemčili. Svojím príchodom zmenili pôvodný spôsob života a zvyklosti slovanského obyvateľstva. Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokazujú mená ako Drgala, Gschweng, Kompauer, Strokhendl, Weng, Wenzl a iné. Mnohé nemecké mená uvádzané v starých listinách sa v Rači nezachovali.
V stredoveku bola Rača pomerne veľkou osadou. Už dávnejšie mala kostol a vlastného richtára. Najstaršia písomná zmienka o kostole je z roku 1390. Najstaršia zachovaná zmienka o richtárovi – menom Martin – je z roku 1358.
Väčšie majetky patrili v 13. a 14. storočí šľachte – zemianskej rodine Racha, grófovi Dominikovi z Uzuru, Františkovi Farkašovi, rodine bratislavského richtára Jakuba a uhorskej kráľovnej. Ostatným patrili len menšie podiely v chotári. Vlastníci pozemkov sa často menili. Sedliaci nevlastnili pôdu. Všetka pôda bola buď kráľovská, cirkevná, alebo pánska. Pánska pôda sa delila na dominikál a na rustikál. Dominikál obrábal priamo sám majiteľ a sedliaci bez všetkých práv. Rustikál dával pán do nájmu sedliakom. V dobe pred kolonizáciou na užívanie doživotné a nededičné, po kolonizácii na užívanie doživotné a dedičné. Sedliak platil svojmu pánovi za tieto pozemky činžu.
Z roku 1399 pochádza listina, kde „Kral Sygmund dawa slobodu Mihalowy synowy Dominika a Janowy synowy Benedika Uzur v Osade Račišči Szibenicu wystawit“.
V polovici 15. storočia patrila Rača k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol v tom čase palatín Mikuláš Garay.
Neskôr sa na vlastníctve majetkov v Rači podieľali grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ako je uvedené v listine z roku 1465, v ktorej kráľ Matyáš vydal štatutorský mandát na stránku grófa od Sv. Jura a Pezinka ohľadom kúrie v Račišči, Cherlove a v Uzure. V listine z roku 1473 kráľ Matyáš udelil milosť Pavlovi Reche, ktorý bol obžalovaný ako zbojník, a tento list bol publikovaný pred bratislavskou kapitulou. Táto listina je poslednou písomnou pamiatkou z 15. storočia týkajúcou sa Rače.
V roku 1527 sa časť obce dostala do majetku Báthoryovcov, ktorým patrilo i devínske panstvo. Títo ju dali v roku 1583 do zálohu kastelánovi devínskeho hradu Michalovi Bayovi, ktorý sa tak stal majiteľom časti obce Rača.
V 16. storočí patrila obec dvom zemepánom, preto mala aj dvoch richtárov.
Jedna časť patrila Michalovi Bayovi a druhá Františkovi Farkašovi. V listine z roku 1596 nájdeme rozkaz kráľa Rudolfa, aby po smrti Františka Farkaša jeho majetok pripadol kráľovskému fiskusovi. Kráľ takto rozhodol preto, že František Farkaš stále vyvolával spory kvôli viniciam.
V dobe reformácie prišli do Račišdorfu ďalší nemeckí kolonisti, ktorí posilnili svojich krajanov z 13. storočia. Nemecká menšina bola privilegovaná pozývajúcim zemepánom a slovenské obyvateľstvo bolo zatlačené do úzadia.
V roku 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko porazené. Týmto sa otvorila Turkom cesta do vnútra Uhorska, čo bolo príčinou vysťahovania chorvátskeho a srbského obyvateľstva. Keď Turci v roku 1557 dobyli hrad Kostajnicu, ležiaci na rieke Une, ktorá bola hraničnou pevnosťou medzi Bosnou a Chorvátskom, z obsadených území odchádza srbská a chorvátska šľachta a s ňou i obyvateľstvo. Ako sa spomína v Pamätnej knihe obce Račišdorf, napísal jezuitský historik Ján Segedy toto: „Zo Slavónie sa vysťahovali mnohí sedliaci do Uhorska – jedni v dôsledku hladu, iní zo strachu pred Turkom... Niektorí našli útočište i v Bratislavskej stolici.“ Do okolia Bratislavy prichádzali najviac vysťahovalci z Chorvátska. Chorvátske rodiny po čase splynuli s pôvodným obyvateľstvom, a tak posilnili slovanskú časť obyvateľstva. Doteraz medzi pôvodnými obyvateľmi Rače prevládajú chorvátske mená s koncovkou „ič“, ako Benčič, Bednarič, Ďurďovič, Halinkovič, Husarovič, Polakovič a pod.
Chorvátsky pôvod mal aj gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), zeman Račišdorfu, rytier zlatej ostrohy, evanjelický magnát, ktorého kráľ Maximilián I. (1564 – 1576) obdaril vysokými úradmi a mocou a vyvolil si ho za svojho radcu.
V druhej polovici 16. storočia dostala Rača viaceré výsady a bola povýšená na mestečko.
Roku 1606 sa Rača stáva majetkom Jána Kegleviča, ktorý pochádzal zo starej chorvátskej rodiny, a jeho manželky Zuzany Bayovej, dcéry Michala Baya.
Roku 1635 získava Raču i devínske panstvo palatín Pálffy z Erdödu. Ďalej tu mali majetky Törökovci, paulíni z Mariánky a trnavskí jezuiti. Pálffyovský rod malackej línie si udržal toto vlastníctvo až do prvej pozemkovej reformy. Z roku 1637 sa zachovala listina, citácia palatína Esterházyho na stránku Jána Gyulay proti Jánovi Draškovičovi pre zemanskú porciu Farkašovskú v Račišdorfe. Ďalšou zachovanou listinou je komposionálny mandát Jána Drugheta z Homanej, krajinského richtára, na stránku Štefana Schepfela pre dom Michala Schepfle v mestečku Račišdorfe.
Z roku 1647 pochádza rozkaz krajinského rychtára Jána Pálffyho daný bratislavskej kapitule, aby na stránku Jána Draškoviča palatína, proti račišdorfským obyvateľom, ktorí mu vozy a statok zajali a záreštovali, investignáciu učinila.
Z roku 1654 sa zachoval štatútorský list na stránku Juraja Horvatha-Kiševiča, sekretára kráľovskej komory, a jeho manželky Františky Rakonickej pre uhelný dom (nárožný dom – pozn. L. H.) v mestečku Račišči od Františka Kegleviča kúpený s kráľovským privolením, ale mu ho dedičia po Pavlovi Pálffyovi a jeho manželka Františka Khanin kontradikovala.
Z roku 1656 je doložená relácia Juraja Jaškay, vikára mariatalských paulínov, pre jednu kúriu v Račišdorfe prislúchajúcu rodine Jezernickej.
V roku 1698 sa Rača spomína v dvoch listinách. V jednej sa píše, že palatín Pavel Esterházy v osade Račišdorf jednu celú kúriu Jána Botha a pol kúrie Gašpara Csomora, poneváč pristali k rebelantovi Imrichovi a poldruhej kúrie Martinovi Karocsonyovi bez potomkov zomrelému odobral a donáciou daroval Ladislavovi Petrovayimu a Ondrejovi Rőthovi, avšak Alžbeta Markusová, František Egyházy, Anna a Helena Karácsonyová ich kontradikovali, a preto sú k súdu volaní. Podľa druhej listiny Rőth a Petrovay spor pred súdom prehrali.
Po skončení stavovských povstaní ostala Rača zničená a vyplienená. Podľa portálneho súpisu z roku 1712 bolo na území Rače 131 poddanských rodín, šestnásť rodín želiarov s domami a dve želiarske rodiny bez domov. Dve usadlosti boli osminové, 81 usadlostí šestnástinové a 66 usadlostí dvaatridsatinové. Viníc bolo 55 hektárov, v roku 1720 už 75 hektárov a polí 20 hektárov.
V roku 1732 sa udiala jedna z najtragickejších udalostí v histórii Rače. V máji jedného dňa popoludní vypukol na hornom konci (Alsterova ulica) požiar, ktorý sa za silného vetra rýchlo rozšíril a v priebehu hodiny padlo ohňu za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj Prukker si zachránil len holý život. Od tejto doby sú písané nové matriky a kronika.
Roku 1768 vydala cisárovná Mária Terézia úradný a všeobecne platný urbár. Nový urbár uviedli v Rači do platnosti 21. apríla 1768. V tom čase bola Rača najväčšia z obcí, ktoré dnes patria k Bratislave. Mala 229 poddanských domov. Urbársky súpis zahŕňa spolu 276 daňových poplatníkov, čo bol vtedy najvyšší počet.
V Rači prevládalo už slovenské obyvateľstvo a vyžiadalo si, aby všetky záležitosti, ktoré sa ho týkali, vybavovali na obecnom dome po slovensky. Prevládajúcim jazykom miestneho obyvateľstva bola slovenčina.
Z tohto obdobia sú zachované aj miestne úradné dokumenty písané v slovenčine.
Zápis z roku 1772 o písaní po slovensky - originál
Wejmenu Paně Amen!
Ponewač žadna Pilna Potreba sebu nenese,
aby w Mestečku Ratzerstorffskem Počty
Kostolné Nemeczkim gazikem sa pisalý;
a to sice
1. že wcelem Ratzerstorffe aný Jedneho Subjekta něny
kteri bi čiry nemec bil á Slowensky bi nerozůmel,
a dobre mluwit nevedel; ale naproty tomů
2. Mnoho jich Je Ktery dokonca Nemecky newedya,
á tež je jich mnoho kteri tu
nemecku recz any dobre nerozumá: á tak
3. Za dobré sme sudyli, aby Počty Kostelne takim
jazikem sa pisaly, to jest Slowenskym, ktery
jeden každý rozumý, kterýsto jazik
tak Starý, á tej wažnosty Godny jest jako
kolwek Nemeczky, á to tim wice ze
4. Roku tohoto 1772. Inspectora takoweho ma
kostel, který Nemecku reč do cela nerozumy,
Slowensky ale dobre wi citat á Pisat;
Atak hodna wec jest aby sme naš Slowensky
Požehnaný jazik ne Potupowaly, ale
Počty Kostelne Slowensky sporadaly
a sprawily nasledujicim spusobem:
Fundačná listina z roku 1780
Mi Richtár, Prísažný, á wšecka Obecz Mestečska
Racsistorffa wisnawáme. á preukazujeme
stim to pismem, gdekoliw potreba bude: že pregledajice na
wšelijake našeho Chrámu Paně Fárskeho potrebi, zjednej
strani, a že mi pri Pohreboch, prostredně Zwonený
wiplácat mosimé, zdruhej strani; Dně, á Roku niže
doloženich, Opatrnost Zwonú, Zwonice, á strangúw
potrebnich, na Obecz sme wzali, tak, že gdibi sa negdi někeri
Zwon rozpukel, jaký wčsil jeden puknuti jest; takowi
z Obecnich Dúchodkúw dat prelét. á wiplacit chceme, á
po wšecki časi powinný budeme; wšak ale na ten spusob:
Abi od Zwonenyá proszebního žáden /: Krem Wiplati
Rechtorowej:/ na chrám Páne Fárski nečo platit nebil
powinen, á podobne, Zkrz Zwonený proti Mračnám Obecz
od wšeckej Wiplati osloboděna bila. Toto naše Wiznáný,
sluwačej, á úplnej Wíri, našima Méni podpisujeme, á
Obecznu Pecsadjú potwrdzujeme. Actum spriležitostju
Visitatie
Dně 19-o Augusti, Roku 1780.
Vosková pečať.
Podpisy: Martin Bordáč, richtár
Andrej Bednarič, prísažný
Tomáš Khandl, prísažný
Juraj Polakovič, prísažný
Štefan Prokeš, prísažný
Andreas Benkovics, Peerg Huszman, Matth.
Csik Prisažni, zapísal
Extradata per Paulum Scsasnim juratu notarium.
Schválené: Signatis Posonii die 20-o Juli 1784,
Cardinalis Jozephus Battien
Vosková pečať.
Zápisnica urbáru z roku 1904
V roku 1840 začala premávka konskej železnice z Bratislavy do Trnavy, dvakrát za deň. V Rači boli v priestoroch zájazdového hostinca „U zeleného stromu“ (dnes hostinec Peklo na Púchovskej ulici), stajne na prepriahanie koní na ťahanie vlaku.
V polovici 19. storočia mala Rača už 368 domov a 2421 obyvateľov. Pozemky v Rači vlastnili dvaja veľkostatkári – Anton Pálffy a barón Karol Névery, niekoľko majiteľov pozemkov strednej veľkosti a 600 majiteľov malých pozemkov.
Ako dokladajú zachované štatistické prehľady o vierovyznaní a národnosti, malo slovenské obyvateľstvo katolíckeho vierovyznania v obci výraznú prevahu, zatiaľ čo nemecké obyvateľstvo – prevažne evanjelického vierovyznania – bolo v pozícii národnostnej menšiny.
Štatistický prehľad z rokov 1870 až 1920, a z r. 2001 – Príloha č. 1.
Rača sa do dejín významne zapísala v meruôsmych rokoch. Od 3. júna 1848 bol v Rači hlavný stan slovenských dobrovoľníkov, ktorý sídlil v dome na námestí, kde dnes stojí kino Nádej. Pri príležitosti 150. výročia tejto udalosti v roku 1998 bola na budove umiestnená pamätná tabuľa.
V júni 1849 navštívili slovenských dobrovoľníkov v Rači Štúr, Hurban a Hodža. Slovenskí dobrovoľníci v počte 1500 mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače presídlili zo Stupavy. Tábor slovenských dobrovoľníkov sa rozprestieral v parku pred cintorínom a v okolí hostinca Peklo. Na sviatok Petra a Pavla (29. júna) vykonali za Štúrovej prítomnosti i „prísahu na prápor“. Ľudovít Štúr sa pred prísahou dobrovoľníkom prihovoril.
Meruôsme roky obšírne opísal vo farskej kronike aj vtedajší farár Adam Hájek, ktorý písal zápisy po latinsky. Františkán Vševlad J. Gajdoš spracoval v roku 1970 o tejto udalosti obšírnu štúdiu pod názvom „Roky meruôsme v Rači“; no zostala len v rukopise; nachádza sa v štátnom archíve v Bratislave. O tejto mimoriadnej historickej udalosti obšírne píše Daniel Rapant vo svojom diele „Slovenské povstanie roku 1848-49“ diel IV. 2.
Chráňme sa občianskej vojny...
ukážka z Hájekových zápisov
Drahý nástupca!
Pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny. Je to najhoršia vojna. Nech sa budeš čo ako indiferentne chovať, nevyhneš sa podozreniu ľudu, že si naklonený k plánom vzbúrencov. Keď však nadŕžaš legálnej cisárovej alebo kráľovej stránke, aj tak ťa tvoj ľud bude mať v podozrení. Preto všetkými tvojimi usmerňujúcimi radami, všetkým tvojím spasiteľným poučovaním pohrdne. Tvoju osobu bude napádať, i keď nie skutkami, tak prinajmenej slovami, a keď sa mu naskytne príležitosť dostať sa do spojenia s povstalcami, tvoj ľud ťa zradí, že si veriacim hlásal opačnú náuku, než vyhovuje rebelom, a ani nebude uvažovať, že takou zradou vystavujú tvoj život nebezpečenstvu. Keď však prídu zákonití cisárski alebo kráľovskí vojaci, hoci si nevyslovil ani jedno slovíčko na prospech rebelantov, zase ťa zradia, a opäť si v nebezpečenstve života. Ale i preto pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny, lebo jedna i druhá z nepriateľských stránok bude od teba žiadať, aby si jej výzvy oznamoval ľudu, vysvetľoval a mysle ľudí získaval na jej prospech. Ak vyhlásiš kráľovské výzvy, prišlé povstalecké vojsko ťa zavrie, postaví pred súd, budú sa vyhrážať mučením a azda ťa aj obesia, čo sa počas tejto občianskej vojny viacerým aj prihodilo. Ale ak vyhlásiš požiadavky vzbúrencov, len čo sa kráľovským podarí ich zahnať, zase ťa chytia, uväznia, obesia, ako sa to tiež s mnohými tak stalo. Preto teda opakujem: Prosme Boha, aby sme občiansku vojnu a jej sprievodne hrôzy nemuseli prežívať.
Toto som písal 2. novembra 1849, keď už bola zbraňami vydobytá a zabezpečená legitímna kráľovská vláda.
Adam Hájek, farár.
18. apríla 1861 vypukol požiar na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch), pri ktorom zhorelo 152 domov. Vtedajší farár Ján Bachta uskutočnil zbierky na vyhorelcov; celkom sa rozdalo 3000 zlatých. V roku 1862 boli dva požiare, a to 7. januára a 30. apríla, keď zhorelo viacej domov. 9. augusta v roku 1863 Raču postihol ďalší požiar, zhorelo všetko od domu č. 254 až po dom č. 267.
V roku 1874 bola postavená železnica z Rače do Vajnor. K rozvoju Rače prispelo zavedenie parného pohonu na železniciach a v roku 1883 postavenie železničnej prípojky z Rače na bratislavskú hlavnú stanicu. Neďaleko Rače vznikol dopravný železničný uzol Zriaďovacia stanica, dnes technická pamiatka.
Z dôvodu častých požiarov bol v roku 1882 založený Dobrovoľný hasičský zbor v Račišdorfe.
Začiatok 20. storočia sa niesol v znamení stupňujúcej sa maďarizácie. Z rokov prvej svetovej vojny sa nezachovali o Rači žiadne listiny. Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku prvej Československej republiky mala Rača 589 domov a 4581 obyvateľov, z toho 3738 Slovákov a 757 Nemcov. 20. februára 1919 bolo založené prvé Potravné družstvo v Rači, ktoré však už v roku 1928 zrušili. V roku 1930 mala Rača už 868 domov a 6164 obyvateľov, z toho bolo 4429 Slovákov, 758 Čechov, 847 Nemcov, 82 Maďarov, 5 Rusov, 13 Židov a 30 obyvateľov iných národností. Pre starousadlíkov bolo charakteristické, že kto sa hlásil k evanjelikom, bol súčasne nemeckej národnosti. Tak sa stalo, že slovenské alebo české evanjelické rodiny, ktoré sa prisťahovali do Rače, napr. Slobodovci, Pražákovci, Drgalovci, Nerádovci, sa po čase ponemčili, lebo ich deti navštevovali evanjelickú školu, kde sa až do roku 1945 vyučovalo po nemecky.
Názov obce
Obec Rača sa pôvodne označovala ako „Villa de Récse“ (1322), neskôr sa stretávame s nemeckým názvom „Rechendorf“ (roku 1414), potom „Retisdorf sive Reche“, Recersdorf, Ratschdorf, z čoho napokon vzniklo pomenovanie RAČIŠDORF.
Názov obce Račišdorf po prvej svetovej vojne a vzniku I. ČSR upravili na Račištorf. Krátke obdobie niesla obec pomenovanie Rastislavice, zachovalo sa na úradných dokladoch z roku 1920. Nový názov sa však neujal a naďalej sa používal názov Račištorf. V roku 1946 bolo obci dané pôvodné historické meno RAČA.
Symboly obce
Obec mala už od 16. storočia vlastnú pečať. Z roku 1558 sa zachoval obraz malej pečate zo „sigly“ s iniciálami „WS“. Pod nimi v renesančnom štýle je skrížený kopáč a motyka.
Erb Rače je na pečatidle z roku 1605. Predstavuje dva levy, ktoré prednými končatinami držia korunu s krížom.
Richtár a prísažní vybavovali najmä majetkoprávne záležitosti v prvej inštancii a spisovali testamenty. Obecné písomnosti potvrdzovali obecnou pečaťou. Z roku 1780 sa zachovali dokumenty, na ktorých je vosková pečať obce s erbom – dva levy svojimi prednými končatinami držia korunu s krížom. Po obvode pečatidla je nápis „Sigilis * AC+Račišdorf“. Dokumenty sú písané po slovensky a podpísané richtárom, prísažnými, notárom, prípadne aj farárom a schválené generálnym vikárom trnavskej apoštolskej administratúry.
Obecná pečať z roku 1780
Pečať račianskeho farára Pavla Javoreka z roku 1782
Pečať trnavského generálneho vikára z roku 1840
Pečať obce Račištorf od roku 1919 do roku 1945
Pečať mestskej časti Bratislava-Rača
Pečať mestskej časti Bratislava-Rača
Vlajka mestskej časti Bratislava-Rača
Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 bola funkcia starostu nahradená funkciou komisára a po druhej svetovej vojne spĺňal od roku 1945 úlohu starostu predseda národného výboru. Po „nežnej revolúcii“ v roku 1990 sa zmenil názov výkonného orgánu obce Miestny národný výbor Bratislava-Rača na Miestny úrad mestskej časti Bratislava-Rača, pričom došlo k obnoveniu funkcie starostu.
Zoznam richtárov podľa dostupných listín od r. 1755 až 1938, a do r. 1990 – Príloha č. 2.
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Z DEJÍN OBCE RAČA
Rača leží na juhovýchodnom úpätí Malých Karpát vo výške 174 m n. m. Je vzdialená od centra Bratislavy asi 8 km. Patrí do obvodu Bratislava III., je samostatnou mestskou časťou veľkej Bratislavy a má 20 172 obyvateľov (podľa štatistických údajov z roku 2001).
Najstarší archeologický nález nájdený na území Rače pochádza zo staršej doby kamennej – je to sekeromlat asi z 3. – 2. tisícročia pred n. l. Z doby osídlenia juhovýchodných svahov Malých Karpát Keltmi pochádzajú ozdobné bronzové kruhy. Nálezy sa nachádzajú v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave.
Najstarší známy písomný doklad o Rači pochádza z roku 1226. Je to darovacia listina – „donácia kráľa Ondreja II. na osady Churre a Symberg, ktoré daruje zemanom Jánovi a Petrovi synom Beňadika, Mikulášovi a Štefanovi synom Reche“.
V písomných prameňoch o osídlení územia Rače z roku 1237 sa spomína osada Okol. Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Bratislava-Rača. Pomenovanie svedčí o pôvodnom slovanskom osídlení. Okol alebo okolica bolo staroslovanské pomenovanie ohrady na dobytok.
V zápise pochádzajúcom z roku 1274 sa spomínajú synovia zemanov Beňadika a Raču (Racha) ako zemania z Okola v Bratislavskej stolici.
V roku 1287 bola osada Okol rozdelená na dve polovice medzi potomkov týchto zemanov. Časť pôvodnej osady sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť, ležiaca priamo na úpätí Malých Karpát, potomkom Raču. Podľa rodového mena zemanov Racha dostala pomenovanie najstaršia časť – osada, ktorú nazývali tiež Račišča.
Rýchlo sa rozrástla aj vďaka osídleniu novým obyvateľstvom, prevažne nemeckým, a svojím vplyvom prerástla pôvodné osady, ktoré sa tu nachádzali.
Po vpáde Tatárov v 13. storočí ostala krajina úplne spustošená a vyľudnená. Zničenú krajinu prichádzalo osídľovať predovšetkým slovanské obyvateľstvo zo severných oblastí. Kráľ však pozval do krajiny aj cudzincov.
Boli to hlavne nemeckí kolonisti zo susedných rakúskych krajín a Bavorska. Prinášali so sebou nové poznatky, kultúru a remeslá. Usadzovali sa najmä na východných svahoch Malých Karpát. Oblasť od Bratislavy až za Modru takmer ponemčili. Svojím príchodom zmenili pôvodný spôsob života a zvyklosti slovanského obyvateľstva. Prítomnosť nemeckého osídlenia v Rači dokazujú mená ako Drgala, Gschweng, Kompauer, Strokhendl, Weng, Wenzl a iné. Mnohé nemecké mená uvádzané v starých listinách sa v Rači nezachovali.
V stredoveku bola Rača pomerne veľkou osadou. Už dávnejšie mala kostol a vlastného richtára. Najstaršia písomná zmienka o kostole je z roku 1390. Najstaršia zachovaná zmienka o richtárovi – menom Martin – je z roku 1358.
Väčšie majetky patrili v 13. a 14. storočí šľachte – zemianskej rodine Racha, grófovi Dominikovi z Uzuru, Františkovi Farkašovi, rodine bratislavského richtára Jakuba a uhorskej kráľovnej. Ostatným patrili len menšie podiely v chotári. Vlastníci pozemkov sa často menili. Sedliaci nevlastnili pôdu. Všetka pôda bola buď kráľovská, cirkevná, alebo pánska. Pánska pôda sa delila na dominikál a na rustikál. Dominikál obrábal priamo sám majiteľ a sedliaci bez všetkých práv. Rustikál dával pán do nájmu sedliakom. V dobe pred kolonizáciou na užívanie doživotné a nededičné, po kolonizácii na užívanie doživotné a dedičné. Sedliak platil svojmu pánovi za tieto pozemky činžu.
Z roku 1399 pochádza listina, kde „Kral Sygmund dawa slobodu Mihalowy synowy Dominika a Janowy synowy Benedika Uzur v Osade Račišči Szibenicu wystawit“.
V polovici 15. storočia patrila Rača k devínskemu panstvu, ktorého majiteľom bol v tom čase palatín Mikuláš Garay.
Neskôr sa na vlastníctve majetkov v Rači podieľali grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ako je uvedené v listine z roku 1465, v ktorej kráľ Matyáš vydal štatutorský mandát na stránku grófa od Sv. Jura a Pezinka ohľadom kúrie v Račišči, Cherlove a v Uzure. V listine z roku 1473 kráľ Matyáš udelil milosť Pavlovi Reche, ktorý bol obžalovaný ako zbojník, a tento list bol publikovaný pred bratislavskou kapitulou. Táto listina je poslednou písomnou pamiatkou z 15. storočia týkajúcou sa Rače.
V roku 1527 sa časť obce dostala do majetku Báthoryovcov, ktorým patrilo i devínske panstvo. Títo ju dali v roku 1583 do zálohu kastelánovi devínskeho hradu Michalovi Bayovi, ktorý sa tak stal majiteľom časti obce Rača.
V 16. storočí patrila obec dvom zemepánom, preto mala aj dvoch richtárov.
Jedna časť patrila Michalovi Bayovi a druhá Františkovi Farkašovi. V listine z roku 1596 nájdeme rozkaz kráľa Rudolfa, aby po smrti Františka Farkaša jeho majetok pripadol kráľovskému fiskusovi. Kráľ takto rozhodol preto, že František Farkaš stále vyvolával spory kvôli viniciam.
V dobe reformácie prišli do Račišdorfu ďalší nemeckí kolonisti, ktorí posilnili svojich krajanov z 13. storočia. Nemecká menšina bola privilegovaná pozývajúcim zemepánom a slovenské obyvateľstvo bolo zatlačené do úzadia.
V roku 1526 v bitke pri Moháči bolo uhorské vojsko porazené. Týmto sa otvorila Turkom cesta do vnútra Uhorska, čo bolo príčinou vysťahovania chorvátskeho a srbského obyvateľstva. Keď Turci v roku 1557 dobyli hrad Kostajnicu, ležiaci na rieke Une, ktorá bola hraničnou pevnosťou medzi Bosnou a Chorvátskom, z obsadených území odchádza srbská a chorvátska šľachta a s ňou i obyvateľstvo. Ako sa spomína v Pamätnej knihe obce Račišdorf, napísal jezuitský historik Ján Segedy toto: „Zo Slavónie sa vysťahovali mnohí sedliaci do Uhorska – jedni v dôsledku hladu, iní zo strachu pred Turkom... Niektorí našli útočište i v Bratislavskej stolici.“ Do okolia Bratislavy prichádzali najviac vysťahovalci z Chorvátska. Chorvátske rodiny po čase splynuli s pôvodným obyvateľstvom, a tak posilnili slovanskú časť obyvateľstva. Doteraz medzi pôvodnými obyvateľmi Rače prevládajú chorvátske mená s koncovkou „ič“, ako Benčič, Bednarič, Ďurďovič, Halinkovič, Husarovič, Polakovič a pod.
Chorvátsky pôvod mal aj gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), zeman Račišdorfu, rytier zlatej ostrohy, evanjelický magnát, ktorého kráľ Maximilián I. (1564 – 1576) obdaril vysokými úradmi a mocou a vyvolil si ho za svojho radcu.
V druhej polovici 16. storočia dostala Rača viaceré výsady a bola povýšená na mestečko.
Roku 1606 sa Rača stáva majetkom Jána Kegleviča, ktorý pochádzal zo starej chorvátskej rodiny, a jeho manželky Zuzany Bayovej, dcéry Michala Baya.
Roku 1635 získava Raču i devínske panstvo palatín Pálffy z Erdödu. Ďalej tu mali majetky Törökovci, paulíni z Mariánky a trnavskí jezuiti. Pálffyovský rod malackej línie si udržal toto vlastníctvo až do prvej pozemkovej reformy. Z roku 1637 sa zachovala listina, citácia palatína Esterházyho na stránku Jána Gyulay proti Jánovi Draškovičovi pre zemanskú porciu Farkašovskú v Račišdorfe. Ďalšou zachovanou listinou je komposionálny mandát Jána Drugheta z Homanej, krajinského richtára, na stránku Štefana Schepfela pre dom Michala Schepfle v mestečku Račišdorfe.
Z roku 1647 pochádza rozkaz krajinského rychtára Jána Pálffyho daný bratislavskej kapitule, aby na stránku Jána Draškoviča palatína, proti račišdorfským obyvateľom, ktorí mu vozy a statok zajali a záreštovali, investignáciu učinila.
Z roku 1654 sa zachoval štatútorský list na stránku Juraja Horvatha-Kiševiča, sekretára kráľovskej komory, a jeho manželky Františky Rakonickej pre uhelný dom (nárožný dom – pozn. L. H.) v mestečku Račišči od Františka Kegleviča kúpený s kráľovským privolením, ale mu ho dedičia po Pavlovi Pálffyovi a jeho manželka Františka Khanin kontradikovala.
Z roku 1656 je doložená relácia Juraja Jaškay, vikára mariatalských paulínov, pre jednu kúriu v Račišdorfe prislúchajúcu rodine Jezernickej.
V roku 1698 sa Rača spomína v dvoch listinách. V jednej sa píše, že palatín Pavel Esterházy v osade Račišdorf jednu celú kúriu Jána Botha a pol kúrie Gašpara Csomora, poneváč pristali k rebelantovi Imrichovi a poldruhej kúrie Martinovi Karocsonyovi bez potomkov zomrelému odobral a donáciou daroval Ladislavovi Petrovayimu a Ondrejovi Rőthovi, avšak Alžbeta Markusová, František Egyházy, Anna a Helena Karácsonyová ich kontradikovali, a preto sú k súdu volaní. Podľa druhej listiny Rőth a Petrovay spor pred súdom prehrali.
Po skončení stavovských povstaní ostala Rača zničená a vyplienená. Podľa portálneho súpisu z roku 1712 bolo na území Rače 131 poddanských rodín, šestnásť rodín želiarov s domami a dve želiarske rodiny bez domov. Dve usadlosti boli osminové, 81 usadlostí šestnástinové a 66 usadlostí dvaatridsatinové. Viníc bolo 55 hektárov, v roku 1720 už 75 hektárov a polí 20 hektárov.
V roku 1732 sa udiala jedna z najtragickejších udalostí v histórii Rače. V máji jedného dňa popoludní vypukol na hornom konci (Alsterova ulica) požiar, ktorý sa za silného vetra rýchlo rozšíril a v priebehu hodiny padlo ohňu za obeť 93 domov a 7 ľudí. Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj Prukker si zachránil len holý život. Od tejto doby sú písané nové matriky a kronika.
Roku 1768 vydala cisárovná Mária Terézia úradný a všeobecne platný urbár. Nový urbár uviedli v Rači do platnosti 21. apríla 1768. V tom čase bola Rača najväčšia z obcí, ktoré dnes patria k Bratislave. Mala 229 poddanských domov. Urbársky súpis zahŕňa spolu 276 daňových poplatníkov, čo bol vtedy najvyšší počet.
V Rači prevládalo už slovenské obyvateľstvo a vyžiadalo si, aby všetky záležitosti, ktoré sa ho týkali, vybavovali na obecnom dome po slovensky. Prevládajúcim jazykom miestneho obyvateľstva bola slovenčina.
Z tohto obdobia sú zachované aj miestne úradné dokumenty písané v slovenčine.
Wejmenu Paně Amen!
Ponewač žadna Pilna Potreba sebu nenese,
aby w Mestečku Ratzerstorffskem Počty
Kostolné Nemeczkim gazikem sa pisalý;
a to sice
1. že wcelem Ratzerstorffe aný Jedneho Subjekta něny
kteri bi čiry nemec bil á Slowensky bi nerozůmel,
a dobre mluwit nevedel; ale naproty tomů
2. Mnoho jich Je Ktery dokonca Nemecky newedya,
á tež je jich mnoho kteri tu
nemecku recz any dobre nerozumá: á tak
3. Za dobré sme sudyli, aby Počty Kostelne takim
jazikem sa pisaly, to jest Slowenskym, ktery
jeden každý rozumý, kterýsto jazik
tak Starý, á tej wažnosty Godny jest jako
kolwek Nemeczky, á to tim wice ze
4. Roku tohoto 1772. Inspectora takoweho ma
kostel, který Nemecku reč do cela nerozumy,
Slowensky ale dobre wi citat á Pisat;
Atak hodna wec jest aby sme naš Slowensky
Požehnaný jazik ne Potupowaly, ale
Počty Kostelne Slowensky sporadaly
a sprawily nasledujicim spusobem:
Mi Richtár, Prísažný, á wšecka Obecz Mestečska
Racsistorffa wisnawáme. á preukazujeme
stim to pismem, gdekoliw potreba bude: že pregledajice na
wšelijake našeho Chrámu Paně Fárskeho potrebi, zjednej
strani, a že mi pri Pohreboch, prostredně Zwonený
wiplácat mosimé, zdruhej strani; Dně, á Roku niže
doloženich, Opatrnost Zwonú, Zwonice, á strangúw
potrebnich, na Obecz sme wzali, tak, že gdibi sa negdi někeri
Zwon rozpukel, jaký wčsil jeden puknuti jest; takowi
z Obecnich Dúchodkúw dat prelét. á wiplacit chceme, á
po wšecki časi powinný budeme; wšak ale na ten spusob:
Abi od Zwonenyá proszebního žáden /: Krem Wiplati
Rechtorowej:/ na chrám Páne Fárski nečo platit nebil
powinen, á podobne, Zkrz Zwonený proti Mračnám Obecz
od wšeckej Wiplati osloboděna bila. Toto naše Wiznáný,
sluwačej, á úplnej Wíri, našima Méni podpisujeme, á
Obecznu Pecsadjú potwrdzujeme. Actum spriležitostju
Visitatie
Dně 19-o Augusti, Roku 1780.
Vosková pečať.
Podpisy: Martin Bordáč, richtár
Andrej Bednarič, prísažný
Tomáš Khandl, prísažný
Juraj Polakovič, prísažný
Štefan Prokeš, prísažný
Andreas Benkovics, Peerg Huszman, Matth.
Csik Prisažni, zapísal
Extradata per Paulum Scsasnim juratu notarium.
Schválené: Signatis Posonii die 20-o Juli 1784,
Cardinalis Jozephus Battien
Vosková pečať.
V roku 1840 začala premávka konskej železnice z Bratislavy do Trnavy, dvakrát za deň. V Rači boli v priestoroch zájazdového hostinca „U zeleného stromu“ (dnes hostinec Peklo na Púchovskej ulici), stajne na prepriahanie koní na ťahanie vlaku.
V polovici 19. storočia mala Rača už 368 domov a 2421 obyvateľov. Pozemky v Rači vlastnili dvaja veľkostatkári – Anton Pálffy a barón Karol Névery, niekoľko majiteľov pozemkov strednej veľkosti a 600 majiteľov malých pozemkov.
Ako dokladajú zachované štatistické prehľady o vierovyznaní a národnosti, malo slovenské obyvateľstvo katolíckeho vierovyznania v obci výraznú prevahu, zatiaľ čo nemecké obyvateľstvo – prevažne evanjelického vierovyznania – bolo v pozícii národnostnej menšiny.
Štatistický prehľad z rokov 1870 až 1920, a z r. 2001 – Príloha č. 1.
Rača sa do dejín významne zapísala v meruôsmych rokoch. Od 3. júna 1848 bol v Rači hlavný stan slovenských dobrovoľníkov, ktorý sídlil v dome na námestí, kde dnes stojí kino Nádej. Pri príležitosti 150. výročia tejto udalosti v roku 1998 bola na budove umiestnená pamätná tabuľa.
V júni 1849 navštívili slovenských dobrovoľníkov v Rači Štúr, Hurban a Hodža. Slovenskí dobrovoľníci v počte 1500 mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače presídlili zo Stupavy. Tábor slovenských dobrovoľníkov sa rozprestieral v parku pred cintorínom a v okolí hostinca Peklo. Na sviatok Petra a Pavla (29. júna) vykonali za Štúrovej prítomnosti i „prísahu na prápor“. Ľudovít Štúr sa pred prísahou dobrovoľníkom prihovoril.
Meruôsme roky obšírne opísal vo farskej kronike aj vtedajší farár Adam Hájek, ktorý písal zápisy po latinsky. Františkán Vševlad J. Gajdoš spracoval v roku 1970 o tejto udalosti obšírnu štúdiu pod názvom „Roky meruôsme v Rači“; no zostala len v rukopise; nachádza sa v štátnom archíve v Bratislave. O tejto mimoriadnej historickej udalosti obšírne píše Daniel Rapant vo svojom diele „Slovenské povstanie roku 1848-49“ diel IV. 2.
Chráňme sa občianskej vojny...
ukážka z Hájekových zápisov
Drahý nástupca!
Pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny. Je to najhoršia vojna. Nech sa budeš čo ako indiferentne chovať, nevyhneš sa podozreniu ľudu, že si naklonený k plánom vzbúrencov. Keď však nadŕžaš legálnej cisárovej alebo kráľovej stránke, aj tak ťa tvoj ľud bude mať v podozrení. Preto všetkými tvojimi usmerňujúcimi radami, všetkým tvojím spasiteľným poučovaním pohrdne. Tvoju osobu bude napádať, i keď nie skutkami, tak prinajmenej slovami, a keď sa mu naskytne príležitosť dostať sa do spojenia s povstalcami, tvoj ľud ťa zradí, že si veriacim hlásal opačnú náuku, než vyhovuje rebelom, a ani nebude uvažovať, že takou zradou vystavujú tvoj život nebezpečenstvu. Keď však prídu zákonití cisárski alebo kráľovskí vojaci, hoci si nevyslovil ani jedno slovíčko na prospech rebelantov, zase ťa zradia, a opäť si v nebezpečenstve života. Ale i preto pros Boha, aby si sa nedožil občianskej vojny, lebo jedna i druhá z nepriateľských stránok bude od teba žiadať, aby si jej výzvy oznamoval ľudu, vysvetľoval a mysle ľudí získaval na jej prospech. Ak vyhlásiš kráľovské výzvy, prišlé povstalecké vojsko ťa zavrie, postaví pred súd, budú sa vyhrážať mučením a azda ťa aj obesia, čo sa počas tejto občianskej vojny viacerým aj prihodilo. Ale ak vyhlásiš požiadavky vzbúrencov, len čo sa kráľovským podarí ich zahnať, zase ťa chytia, uväznia, obesia, ako sa to tiež s mnohými tak stalo. Preto teda opakujem: Prosme Boha, aby sme občiansku vojnu a jej sprievodne hrôzy nemuseli prežívať.
Toto som písal 2. novembra 1849, keď už bola zbraňami vydobytá a zabezpečená legitímna kráľovská vláda.
Adam Hájek, farár.
18. apríla 1861 vypukol požiar na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch), pri ktorom zhorelo 152 domov. Vtedajší farár Ján Bachta uskutočnil zbierky na vyhorelcov; celkom sa rozdalo 3000 zlatých. V roku 1862 boli dva požiare, a to 7. januára a 30. apríla, keď zhorelo viacej domov. 9. augusta v roku 1863 Raču postihol ďalší požiar, zhorelo všetko od domu č. 254 až po dom č. 267.
V roku 1874 bola postavená železnica z Rače do Vajnor. K rozvoju Rače prispelo zavedenie parného pohonu na železniciach a v roku 1883 postavenie železničnej prípojky z Rače na bratislavskú hlavnú stanicu. Neďaleko Rače vznikol dopravný železničný uzol Zriaďovacia stanica, dnes technická pamiatka.
Z dôvodu častých požiarov bol v roku 1882 založený Dobrovoľný hasičský zbor v Račišdorfe.
Začiatok 20. storočia sa niesol v znamení stupňujúcej sa maďarizácie. Z rokov prvej svetovej vojny sa nezachovali o Rači žiadne listiny. Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku prvej Československej republiky mala Rača 589 domov a 4581 obyvateľov, z toho 3738 Slovákov a 757 Nemcov. 20. februára 1919 bolo založené prvé Potravné družstvo v Rači, ktoré však už v roku 1928 zrušili. V roku 1930 mala Rača už 868 domov a 6164 obyvateľov, z toho bolo 4429 Slovákov, 758 Čechov, 847 Nemcov, 82 Maďarov, 5 Rusov, 13 Židov a 30 obyvateľov iných národností. Pre starousadlíkov bolo charakteristické, že kto sa hlásil k evanjelikom, bol súčasne nemeckej národnosti. Tak sa stalo, že slovenské alebo české evanjelické rodiny, ktoré sa prisťahovali do Rače, napr. Slobodovci, Pražákovci, Drgalovci, Nerádovci, sa po čase ponemčili, lebo ich deti navštevovali evanjelickú školu, kde sa až do roku 1945 vyučovalo po nemecky.
Názov obce
Obec Rača sa pôvodne označovala ako „Villa de Récse“ (1322), neskôr sa stretávame s nemeckým názvom „Rechendorf“ (roku 1414), potom „Retisdorf sive Reche“, Recersdorf, Ratschdorf, z čoho napokon vzniklo pomenovanie RAČIŠDORF.
Názov obce Račišdorf po prvej svetovej vojne a vzniku I. ČSR upravili na Račištorf. Krátke obdobie niesla obec pomenovanie Rastislavice, zachovalo sa na úradných dokladoch z roku 1920. Nový názov sa však neujal a naďalej sa používal názov Račištorf. V roku 1946 bolo obci dané pôvodné historické meno RAČA.
Symboly obce
Obec mala už od 16. storočia vlastnú pečať. Z roku 1558 sa zachoval obraz malej pečate zo „sigly“ s iniciálami „WS“. Pod nimi v renesančnom štýle je skrížený kopáč a motyka.
Erb Rače je na pečatidle z roku 1605. Predstavuje dva levy, ktoré prednými končatinami držia korunu s krížom.
Richtár a prísažní vybavovali najmä majetkoprávne záležitosti v prvej inštancii a spisovali testamenty. Obecné písomnosti potvrdzovali obecnou pečaťou. Z roku 1780 sa zachovali dokumenty, na ktorých je vosková pečať obce s erbom – dva levy svojimi prednými končatinami držia korunu s krížom. Po obvode pečatidla je nápis „Sigilis * AC+Račišdorf“. Dokumenty sú písané po slovensky a podpísané richtárom, prísažnými, notárom, prípadne aj farárom a schválené generálnym vikárom trnavskej apoštolskej administratúry.
Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 bola funkcia starostu nahradená funkciou komisára a po druhej svetovej vojne spĺňal od roku 1945 úlohu starostu predseda národného výboru. Po „nežnej revolúcii“ v roku 1990 sa zmenil názov výkonného orgánu obce Miestny národný výbor Bratislava-Rača na Miestny úrad mestskej časti Bratislava-Rača, pričom došlo k obnoveniu funkcie starostu.
Zoznam richtárov podľa dostupných listín od r. 1755 až 1938, a do r. 1990 – Príloha č. 2.
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
Ľudovít Havlovič RAČA: 2. VÝVOJ OBCE
Monografia o Rači z roku 2002
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Pôvodne sa obyvateľstvo obce živilo vinohradníctvom a roľníctvom, čo sa prejavilo aj na architektúre. Charakteristické sú malé, väčšinou podpivničené domčeky, situované do dlhých dvorov. Vstup do domu tvorilo „žudro“. Dvory boli obývané viacerými rodinami, otvorené, bez brán, ako i bez oplotenia pozemkov, takže sused k susedovi mohol prísť aj humnom. V jednom dvore bývali priemerne štyri rodiny, bez rozdielu náboženstva alebo národnosti, v dobrom spolunažívaní. Vo dvore za sochou sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch v roku 1945 bývalo až 13 rodín s celkovým počtom asi 75 ľudí (cca 5 – 6 členov v jednej rodine). Pôvodne domy nemali domové čísla, číslovanie domov zaviedli až v roku 1850.
Pohľadnica Račišdorfu písaná v roku 1902
Do 20. storočia tvorila Raču iba jedna ulica, dlhá dva kilometre, s niekoľkými menšími odbočkami osád želiarskych domčekov vo viniciach nad dedinou, nazývali sa Hakle (Alsterova), Štrajcle (Stupavská), Prešovňa (Lisovňa) a Kopanice. Tieto osady obývali nemajetní, najchudobnejší občania Rače. Kopanice sú teraz račianske „Beverly Hills“. Spôsob radovej zástavby starej časti Rače, po oboch stranách cesty (ulice), poukazuje na osídlenie slovanským obyvateľstvom (ulice Alsterova a Pri vinohradoch.)
Žudro - vstup do domu
Staré vinohradnícke domy na ulici Pri vinohradoch
Zachovaný starý račiansky dom na Alstrovej ulici
Do Rače patrí tiež Východné nádražie, nazývané „Rendéz“ (zostatok s používaného maďarského názvu). Túto novú časť Rače vytvorili železniční zamestnanci. „Rendéz“ – zriaďovacia stanica vznikla rozširovaním železnice v druhej polovici 19. storočia medzi Bratislavou a Žilinou a zapojením považskej železnice na hlavné stredoeurópske tepny. Bolo to prvé z pôvodných veľkých železničných zariadení na území Bratislavy. Od roku 1892 bola zriaďovacia stanica napojená aj na prístav. Pre rodiny železničiarov bola postavená malá skupina obytných domov, ktorá sa časom rozrástla.
Rendez (Východné), prvé domy, tzv. Kasárne
Dopravná ulica - stav v roku 2001
Z objektov pôvodnej zriaďovacej stanice sa zachovala rušňová remíza, trubkáreň, malá vodáreň, objekt tzv. personálnej kuchyne, ktoré sú teraz chránenou technickou pamiatkou.
Rušňové depo Bratislava-východ, technická pamiatka
Muzeálny exponát - malý parný rušeń
Vodné napájadlo pre parné rušne
Pôvodné objekty rušňového depa
V prvej polovici 20. storočia sa Rača rozšírila o ďalšie štvrte okolo hlavnej cesty č. 502 (Žitná a Púchovská), nazývané Pozotória a Mrázova kolónia. V druhej polovici 20. storočia sa rozrástla o sídliská Krasňany, Experimentálka, Komisárky, Barónka a Záhumenice.
Na sídliskách sa postavili nové školy, materské školy a jasle, predajne, zdravotné stredisko a pod. Vybudovali sa nové priemyselné podniky, ako napr. v Krasňanoch – Meopta, Polygrafické závody, Geodézia a Kartografia, Štátne lesy, Kozmetika; v Rači – Drevona, Agrozet, Doprastav, Semex, Elektrovod, Technomat, Benzinol, Výskumný ústav chemických závodov, Vinárske závody, a bolo založené Jednotné roľnícke družstvo Rača (Poľnohospodárske podielnické družstvo Rača).
Račianske vinohradníctvo
Vinohradníctvo v Rači sa datuje od čias rímskych légií, ktoré sídlili pozdĺž rieky Dunaj. Je známe, že spomínané rímske légie zakladali vinohrady. Skutočnosť, že aj najstarší obyvatelia, ktorí založili Raču – Račišdorf, boli vinohradníci, dokazuje to, že svoje obydlia stavali blízo vinohradov na úpätí svahov Malých Karpát. Dosvedčujú to aj pôvodné slovenské názvy vinohradov, z ktorých boli počas nemeckej kolonizácie niektoré ponemčené. Napríklad Longtále, Weispetre, Štafangle a pod. Pôvodné slovenské názvy, ako napr. Záhumenice, Kolébky (Kolísky), Táborky, Puštiaky, Ftáčky, Staré hory, Krivé, Široké, Sekere, sa zachovali dodnes. Najstaršie vinohradníčenie bolo veľmi namáhavé a primitívne. Nemeckí kolonisti priniesli vyspelejšie spôsoby obrábania vinohradov.
Vinohradníctvo vždy bolo a podnes je veľmi rizikové, ohrozujú ho mrazy, ľadovec, živočíšni škodcovia, choroby viniča, a preto obrábali obyvatelia i polia. Vo viniciach sa súčasne pestovali podplodiny, ako chýrne račianske jahody, vinohradnícke paradajky, ríbezle, broskyne a kvalitná fazuľa, ktorej sa v symbióze s viničom darilo výnimočne dobre. Uhorské vína, teda i račianske, boli už v 11. – 13. storočí dôležitým vývozným artiklom a bežne sa predávali aj na miestnom trhu. Vinohradníctvo pre svoje osobitosti oproti iným poľnohospodárskym výrobám vyžadovalo rôzne úpravy hospodársko-spoločenských noriem a vďaka tomu sa zachovalo mnoho dokumentačného materiálu. Predovšetkým sú to listiny upravujúce vzťahy medzi pozemkovým vlastníkom a držiteľom vinice, tzv. viničné právo.
Viničné dávky sa platili v okovoch. Okov bolo okované drevené vedro, ktoré malo rôzny tvar a objem približne 54 – 67 litrov. Pozemkové dane a viničné poplatky boli predmetom častých sporov.
Výber starých listín o vinohradníctve v Rači:
Rok 1309 – prvá listina, v ktorej sa spomína vinohradníctvo v našej obci: Arcibiskup ostrihomský menom Ján, uisťuje zemanov Šandorovcov a iných Račiščanov, že od znova vysadených vinohradov behom desať rokov nebude žiadať „dežmu“ (desiatok – pozn. Ľ. H.)
Rok 1328 – Alžbeta manželka Rugera Reucha mesťana Trnavského polowic winice sweg v chotare Račišdorfském magiceg daruge dcere sweg Katorgene, a skrze nu Mniškam Sv. Klare Prešporským za Dušu swu.
Rok 1558 – listina, ktorou vydal kráľ Ferdinand admoniciu a certifikáciu na stránku Krištofa Ampruster preceptora kráľovských dôchodkov, oproti Michalovi Šandorovi de Gyula, pre násilie učinené v račišdorfských vinohradoch.
Rok 1561 – listina, ktorou Michal Farkaš Besánsky oslobodil bratislavského mešťana Jána Fistera a jeho potomkov od platenia vinohradníckeho mýta, z viníc v račišdorfskom chotáre ležiacich.
Rok 1565 – richtárska certifikácia oproti Michalovi Farkašovi Besánskemu v prospech Simona Kayra de Salmis, pretože ľudia spomínaného Farkaša nasilu odobrali jeho vinohrady v Račišdorfe.
Rok 1567 – bratislavská kapitula urobila prehliadku račišdorfského chotára, o čom bola spísaná zápisnica.
V tomto roku opäť Michal Farkaš zadržal víno Simonovi Kayrovi urodené v račišdorfských viniciach a preto proti Farkašovi vydal citáciu cisár a kráľ Maxmilián II.
Rok 1596 – farkašovský register vinohradníckeho mýta. Veľa listín sa týka Farkašovcov, ktorí rozpútavali časté spory, pri niektorých musel zasiahnuť sám kráľ.
Rok 1600 – v jednej listine sa spomínajú vinice Špigl – Orchleben a Dnaušnik.
V poslednej listine zo 16. storočia je rozkaz kráľa Rudolfa týkajúci sa jednej kúrie a k nej prislúchajúcemu vinohradu v Račišdorfe.
V listinách zo 17. storočia sa spomínajú mená viníc ako – Špigel, Gefang, Hoffenghart, Fongh, Paschlinger, Liremak, Hofweingarten, Weispeter, Rošov, Solšnajder, Pongrácz.
Rok 1693 – kompulsoriálny mandát cisára Leopolda na stránku arcibiskupa ostrihomského, či Račišdorfani od dežmy oslobodení sú.
Račianski vinohradníci uzavreli v roku 1666 s Pálffyovcami zmluvu, podľa ktorej jednotlivé dávky a roboty určené urbárom mohli vyplácať v peniazoch a nemuseli pracovať na panských majetkoch. Popularitu račianskeho vína pre jeho vysoké kvality podporoval aj gróf Mikuláš Pálffy a svojimi stykmi napomáhal, aby preniklo na zahraničný trh. Takto sa dostalo až na viedenský cisársky dvor. O úctyhodnej tradícii račianskeho vinohradníctva svedčí aj donačná listina Márie Terézie na červené víno pod názvom „Račianska Frankovka“. 27. júna 1767 viedol farár Pavel Radočáni delegáciu Račanov k cisárovnej Márii Terézii. V tomto roku oslávila Mária Terézia päťdesiate narodeniny. Panovníčka darovala račianskemu farárovi krásne bohoslužobné rúcho – ornát, ktorý je dnes vystavený v „Račianskej izbe“, a Račania dostali spomínanú donačnú listinu. Račianska frankovka, ktorá získala uznanie ako nápoj vhodný na kráľovský stôl, preslavuje Raču až dodnes. Hovorí sa, že cisárovná sa vďaka Račianskej frankovke uzdravila a priala si ju mať vždy vo svojich dvorných pivniciach.
Ornát, dar od Márie Terézie z roku 1767 (Račianska pamätná izba)
V tomto období dosiahlo vinohradníctvo na úbočiach Malých Karpát vysokú úroveň. V druhej polovici 18. storočia bolo v obci z 276 domácností iba 76 sedliakov, zato však 156 želiarov, živiacich sa z výnosu malej vinice, avšak nevyhnutným existenčným doplnkom bola námezdná práca vo viniciach bratislavských mešťanov.
Osobitné postavenie Rače ako mestečka sa líšilo od postavenia iných mestských alebo poddanských obcí (napríklad Vajnory, Lamač). Dokazujú to aj zachované prísažné formule obecných funkcionárov. V Rači skladali prísahu richtár, prísažní, vinohradnícky hospodár, vinár, obecní hospodári, obecný sluha, ktorý bol súčasne i bubeníkom a strážcom.
Richtárova prísaha znela:
Tak mne Pan Buh pomahaj,
Blahoslawena Panna Maria y wsseci Boži swati; že
Slawnemu Panstwu werni Duchownej y swetskej
Wrchnosti chcem poslussni bit. Rozkaze Slawnej stolicy y
Slawneho Panstwa Gruntowneho pilne zachowawat,
Pocztiwu obecz wedla Prawdy a sprawedliwosti zakracsowat,
w Rozsudenu bez wssetkeho ohledu jedine wedla
sprawedliwosti z každim zachazat chcem, budto bi bil
Pritel neb nepritel, bohati, neb chudobni zdejssy neb prespolni;
mne zwerene obeczne penize a duchodky, jedine
na chosen obeczni obratit chcem, tež nedopustim abi proti
Cirkwy, proti Rozkazom Stolicsnim, aneb proti jinej
budto Duchownej, aneb Swetskej Wrchnosti Rozkazom sa
nečo činilo, aneb sudilo. Tak mne Pan Buh pomahaj...“
Podobnú prísahu skladali aj prísažní, obvykle boli štyria alebo piati.
Vinohradnícky hospodár v prísahe sľuboval:
... chcem Pocztiwej Obci Sprawedliwe a werne
hospodarit, w kupeny wina jej osoh hledat, a wihledawat,
kupene wino w dokonalej Mire, a sprawedliwe obecznim
Šenkerom odezdat, ani žadnemu neukriwdit ...
Sľubný rozvoj vinohradníctva prerušila v roku 1890 fyloxéra (révokaz), ktorá zničila takmer všetky vinice. Obnovovanie viníc trvalo v podstate až do dvadsiatych rokov 20. storočia, čo si vyžiadalo veľké pracovné i finančné obete všetkých členov vinohradníckych rodín. Rekultivácia viníc si vynútila nové metódy výsadby. Zaniklo staršie sadenie viničných odrezkov. Zrigolovaním (po račiansky „regalúfka“) pôdy sa robila príprava na výsadbu nových viníc. Vypestovali sa sadenice (štepy) štepením vrúbľov ušľachtilého viniča do podložky amerických druhov, odolných voči fyloxére.
Pôvodná vigneta Račianska frankovka ANNO 1767
Zo slávnosti založenia vinohradníckeho spolku v roku 1933, A. Brychta pri prejave
Račištorfské dievčatá v krojoch v roku 1933 - pri slávnosti
Račianski vinohradníci sa organizovali vo vinohradníckom spolku, ktorý napomáhal svojim členom v zaobstarávaní potrebných vecí na vinohradnícku činnosť. Usporadúval odborné školenia na zlepšenie práce a zvýšenie vedomostí vo vinohradníctve. Organizoval poradie a časový rozvrh viech svojich členov, ako jednu z možností odpredaja vína z vlastnej úrody. K tomu zapožičiaval aj potrebný inventár, ako stoly, lavice, krčahy, poháre atď. V zimnom období boli spravidla dve viechy. Len čo sa začala jar, leto a púte do Mariatálu (Marianky), bývali niekedy otvorené aj štyri viechy. Tieto boli otvorené podľa časového plánu vždy na dobu 14 dní. Vinohradník mal viechu vo svojom dome. Na tento účel sa spravidla vypratala jedna miestnosť a na prevádzkovaní sa podieľali všetci členovia rodiny.
V roku 1936 bolo založené Slovenské vinohradnícke družstvo s centrálou v Pezinku. Vinné sklady boli v jednotlivých obciach, ktoré sa stali členmi tohto družstva. Najväčšie sklady malo družstvo v Rači a v Horných Orešanoch. Družstvo poskytovalo pomoc drobným pestovateľom pre odbyt vína. V roku 1946 vydalo brožúru k 10. výročiu pôsobenia. V rámci znárodňovania bolo zlikvidované a výrobne boli začlenené do Vinárskych závodov.
Račianska viecha v roku 1935 u pána Ľudovíta Luknára
V roku 1939 na podnet evanjelického farára Dezidera Alexyho pre občanov nemeckej národnosti založili Nemecké vinohradnícke družstvo, ktoré malo až 170 členov, viedla ho päťčlenná správna rada. Úlohou družstva bolo spoločne spracovávať hrozno, nakupovať pre vinohradníkov umelé hnojivá, nástroje a školením zvyšovať úroveň pestovania a spracovania hrozna. Družstvo v roku 1942 vybudovalo prevádzkareň na lisovanie a výrobu vína, kde sa mohlo spracovať až šesťdesiat vagónov hrozna. K tomuto objektu bola postavená aj spoločensko-kultúrna časť, kam patril i hostinec. Celý objekt sa nazýval Nemecký kultúrny dom. V jeho okolí na terajších uliciach Barónka, Hybešova a Bukovinská si obyvatelia nemeckej národnosti postavili svoju kolóniu jednotných rodinných domov.
Bývalý Nemecký kultúrny dom na Barónke z roku 1942
Domy bývalej nemeckej kolónie z roku 1942 na Hybešovej ulici
Vinársku výrobňu po II. svetovej vojne prevzali Vinárske závody a užívajú ju doteraz. Časť objektu, slúžiaca predtým pre hostinskú a kultúrno-osvetovú činnosť, už roky chátra.
V dávnejšej minulosti bolo v Rači niekoľko hostincov. Bol to najmä hostinec Mészarošovcov (na rohu ulice Pri vinohradoch a Námestia hrdinov) s názvom „U troch zajacov“, ktorý bol v minulosti obecným hostincom. Jeho vtedajšie reštauračné služby využívali hlavne učitelia, žandári, naši furmani a iní. Ďalším hostincom bolo „Peklo“ (na dnešnej Púchovskej ulici), ako bývalý zájazdový hostinec so stajňami pre kone, hostinec „Raj“ (na Detvianskej ulici č. 11.) s veľkou záhradou a sálou, kde kedysi hrávali bábkové predstavenia Stražanovci, hostinec Rukriegel nazývaný „Raguš“ (na Alstrovej ulici č. 205), hostinec „U Končeka“ na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch č. 181) a hostinec Gschweng, neskôr nazývaný „Kokošek“ na hornom konci obce (Alsterova ulica). Okrem toho bola v Rači aj celoročná viecha „Vináreň u Štefana Žitného“ vo Výhone (Detvianska ulica č. 2) a sezónna „Horská vináreň Janka Vrbu“ (pri parkovisku pred vstupom do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty na Popolnej ulici), ktorá bola otvorená od začiatku mája do konca septembra. V štyridsiatom roku minulého storočia pribudla „Reštaurácia pri Katolíckom kultúrnom dome“ v bývalom Sprinzlovom dome (Detvianska ulica) a hostinec v Nemeckom kultúrnom dome (Barónka). K týmto sa v priebehu roka radili už predtým spomínané viechy račianskych vinohradníkov.
Prevratné zmeny v práci a spôsobe života račianskych vinohradníkov zaznamenala družstevná veľkovýroba. V druhej polovici 20. storočia zakladali sa Jednotné roľnícke družstva (JRD) a začínali sa prebudovávať vinice z kolových na „drôtenkové“; postupne sa zavádzala mechanizácia.
Doplnkom račianského vinohradníctva už od začiatku 18. storočia bolo pestovanie ovocia, ako jahody, ríbezle a broskyne, medzi riadkami viniča. Na rúnach a svahoch okolo viníc to boli čerešne, slivky, jablká, hrušky a iné.
Po založení Zväzu slovenských záhradkárov v Rači roku 1958 sa začalo intenzívnejšie využívanie neobrábanej pôdy pre účely ovocinárstva a záhradkárstva. Najväčšiu zásluhu na rozvoji ovocinárstva v Rači mal Jozef Strelka, po ktorom je pomenovaná aj jedna z račianskych ulíc.
V Rači sa obnovila tradícia oberačkových slávností – „vinobrania“. V minulosti na týchto slávnostiach prevládal ľudový – folklórny ráz s bohatším sprievodom po obci, ktorý sa ukončil ľudovou veselicou.
Mechanizácia vo vinohradoch
Prvé povojnové vinobranie v Rači v roku 1958 - mládežnícka dychová hudba Račianka
Sprievod vinobrania roku 1958 v uliciach Rače
Prvé celomestské vinobranie v Rači roku 1967 - čelo sprievodu s vlajkou
Jazdci na koňoch s vlajkami mestských častí
Víly s Bakchusom na voze a Alstrova ulica (bývalá Kirovova)
Čelo sprievodu s erbom Rače - rok 1995
Mažoretky ZŠ Tbiliská
Krojová časť sprievodu
Koč s vílami a Bakchusom
Alegorický voz PPD Rača
Alegorický voz "viecha"
Slávnostný strapec hrozna
Račianky v krojoch
Bakchus a víly
Vinobranie v roku 1999
Obnovuje sa tradícia račianskych viech
Obecný dom - RVS Deň otvorenia pivnice
Malokarpatská vínna cesta č. 1
Račianska koruna
V roku 1998 bola založením nového Račianskeho vinohradníckeho spolku obnovená spolková vinohradnícka tradícia; tento spolok je súčasťou projektu Malokarpatskej vinnej cesty. Každoročne usporadúva verejnú račiansku hodovú ochutnávku vín.
Spolky v Rači za I. ČSR
Obyvatelia sa organizovali podľa svojich záujmov v nasledujúcich športových a kultúrnych kluboch: futbalový športový klub ŠK Račištorf (140 členov), telovýchovná jednota Sokol (168 členov), kultúrno-telovýchovná jednota Orol (267 členov), robotnícka telovýchovná jednota RTJ (105 členov), skauti (85 členov), cyklistický klub Štefánik (35 členov), národná strelecká jednota Strelci (50 členov), národná garda Gardisti (45 členov), telocvičný spolok nemeckej menšiny Turgemeinde Garde (75 členov), slovenský spevokol VATRA (70 členov), nemecký hudobný a spevácky spolok Eintracht (170 členov), Deutsche Kulturverband (150 členov), tri divadelné ochotnícke krúžky (spolu 70 členov).
V roku 1939 odišlo z Račištorfu do Protektorátu Čechy a Morava 170 obyvateľov českej národnosti a do obce sa prisťahovalo asi 250 obyvateľov z obcí a miest z územia južného Slovenska, zabraného Maďarmi.
Slovenský Orol v Račištorfe v roku 1923
Brezová - pochod račianskych strelcov a národnej gardy v roku 1928 pri odhalení pomníka na Bradle
ŠK Račištorf - Henčlov pohár v roku 1933
Cyklistický klub Štefánik - exmajster Slovenska Rafo Krampl a majter športu Vlasto Ružička, rok 1953
Najstaršia snímka divadelných ochotníkov z roku 1905 - na schodoch fary
Spolok Slovenské robotnícke divadlo v Račištorfe r. 1922, "U Končeka"
Katolícka budova - deti UVODY - Vianočná hra, rok 1940
Račianski divadelní ochotníci v hre Svedomie, rok 1942
Divadelná hra Petrolej v roku 1943 na veľkom javisku Katolíckeho kultúrneho domu (neskôr kino Nádej)
Spevohra Strakonický gajdoš v roku 1952 na veľkom javisku
Račiansky divadelný orchester pri spevohrách a operetách v roku 1952
Divadelná hra Ľudia z našej ulice v roku 1953 na veľkom javisku
Račianski ochotníci s hrou Kubo v roku 1956 na veľkom javisku
Spevohra Mamzelle Nitouche v roku 1958 na veľkom javisku
Žiaci základnej školy v Rači s hrou Snehulienka v roku 1959 na veľkom javisku
Katolícky cirkevný spevokol s organistom a učiteľom J. Moravčíkom v roku 1932, pred katolíckou budovou
Katolícky cirkevný spevokol s organistom J. Molnárom, rok 1983
Katolícky cirkevný spevokol s organistom R. Mikóczym, rok 1985
Spevokol VATRA Račištorf s diregentom V. Luknárom, rok 1937
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce
1. VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU
2. VÝVOJ OBCE
3. KOSTOLY
4. SOCHY
5. KRÍŽE
6. POMNÍKY V OBCI
7. POMNÍKY NA CINTORÍNE
8. BUDOVY
9. STUDNE
10. HISTÓRIA ŠKÔL
11. OSOBNOSTI NA FARE
Pôvodne sa obyvateľstvo obce živilo vinohradníctvom a roľníctvom, čo sa prejavilo aj na architektúre. Charakteristické sú malé, väčšinou podpivničené domčeky, situované do dlhých dvorov. Vstup do domu tvorilo „žudro“. Dvory boli obývané viacerými rodinami, otvorené, bez brán, ako i bez oplotenia pozemkov, takže sused k susedovi mohol prísť aj humnom. V jednom dvore bývali priemerne štyri rodiny, bez rozdielu náboženstva alebo národnosti, v dobrom spolunažívaní. Vo dvore za sochou sv. Floriána na ulici Pri vinohradoch v roku 1945 bývalo až 13 rodín s celkovým počtom asi 75 ľudí (cca 5 – 6 členov v jednej rodine). Pôvodne domy nemali domové čísla, číslovanie domov zaviedli až v roku 1850.
Do 20. storočia tvorila Raču iba jedna ulica, dlhá dva kilometre, s niekoľkými menšími odbočkami osád želiarskych domčekov vo viniciach nad dedinou, nazývali sa Hakle (Alsterova), Štrajcle (Stupavská), Prešovňa (Lisovňa) a Kopanice. Tieto osady obývali nemajetní, najchudobnejší občania Rače. Kopanice sú teraz račianske „Beverly Hills“. Spôsob radovej zástavby starej časti Rače, po oboch stranách cesty (ulice), poukazuje na osídlenie slovanským obyvateľstvom (ulice Alsterova a Pri vinohradoch.)
Do Rače patrí tiež Východné nádražie, nazývané „Rendéz“ (zostatok s používaného maďarského názvu). Túto novú časť Rače vytvorili železniční zamestnanci. „Rendéz“ – zriaďovacia stanica vznikla rozširovaním železnice v druhej polovici 19. storočia medzi Bratislavou a Žilinou a zapojením považskej železnice na hlavné stredoeurópske tepny. Bolo to prvé z pôvodných veľkých železničných zariadení na území Bratislavy. Od roku 1892 bola zriaďovacia stanica napojená aj na prístav. Pre rodiny železničiarov bola postavená malá skupina obytných domov, ktorá sa časom rozrástla.
Z objektov pôvodnej zriaďovacej stanice sa zachovala rušňová remíza, trubkáreň, malá vodáreň, objekt tzv. personálnej kuchyne, ktoré sú teraz chránenou technickou pamiatkou.
V prvej polovici 20. storočia sa Rača rozšírila o ďalšie štvrte okolo hlavnej cesty č. 502 (Žitná a Púchovská), nazývané Pozotória a Mrázova kolónia. V druhej polovici 20. storočia sa rozrástla o sídliská Krasňany, Experimentálka, Komisárky, Barónka a Záhumenice.
Na sídliskách sa postavili nové školy, materské školy a jasle, predajne, zdravotné stredisko a pod. Vybudovali sa nové priemyselné podniky, ako napr. v Krasňanoch – Meopta, Polygrafické závody, Geodézia a Kartografia, Štátne lesy, Kozmetika; v Rači – Drevona, Agrozet, Doprastav, Semex, Elektrovod, Technomat, Benzinol, Výskumný ústav chemických závodov, Vinárske závody, a bolo založené Jednotné roľnícke družstvo Rača (Poľnohospodárske podielnické družstvo Rača).
Račianske vinohradníctvo
Vinohradníctvo v Rači sa datuje od čias rímskych légií, ktoré sídlili pozdĺž rieky Dunaj. Je známe, že spomínané rímske légie zakladali vinohrady. Skutočnosť, že aj najstarší obyvatelia, ktorí založili Raču – Račišdorf, boli vinohradníci, dokazuje to, že svoje obydlia stavali blízo vinohradov na úpätí svahov Malých Karpát. Dosvedčujú to aj pôvodné slovenské názvy vinohradov, z ktorých boli počas nemeckej kolonizácie niektoré ponemčené. Napríklad Longtále, Weispetre, Štafangle a pod. Pôvodné slovenské názvy, ako napr. Záhumenice, Kolébky (Kolísky), Táborky, Puštiaky, Ftáčky, Staré hory, Krivé, Široké, Sekere, sa zachovali dodnes. Najstaršie vinohradníčenie bolo veľmi namáhavé a primitívne. Nemeckí kolonisti priniesli vyspelejšie spôsoby obrábania vinohradov.
Vinohradníctvo vždy bolo a podnes je veľmi rizikové, ohrozujú ho mrazy, ľadovec, živočíšni škodcovia, choroby viniča, a preto obrábali obyvatelia i polia. Vo viniciach sa súčasne pestovali podplodiny, ako chýrne račianske jahody, vinohradnícke paradajky, ríbezle, broskyne a kvalitná fazuľa, ktorej sa v symbióze s viničom darilo výnimočne dobre. Uhorské vína, teda i račianske, boli už v 11. – 13. storočí dôležitým vývozným artiklom a bežne sa predávali aj na miestnom trhu. Vinohradníctvo pre svoje osobitosti oproti iným poľnohospodárskym výrobám vyžadovalo rôzne úpravy hospodársko-spoločenských noriem a vďaka tomu sa zachovalo mnoho dokumentačného materiálu. Predovšetkým sú to listiny upravujúce vzťahy medzi pozemkovým vlastníkom a držiteľom vinice, tzv. viničné právo.
Viničné dávky sa platili v okovoch. Okov bolo okované drevené vedro, ktoré malo rôzny tvar a objem približne 54 – 67 litrov. Pozemkové dane a viničné poplatky boli predmetom častých sporov.
Výber starých listín o vinohradníctve v Rači:
Rok 1309 – prvá listina, v ktorej sa spomína vinohradníctvo v našej obci: Arcibiskup ostrihomský menom Ján, uisťuje zemanov Šandorovcov a iných Račiščanov, že od znova vysadených vinohradov behom desať rokov nebude žiadať „dežmu“ (desiatok – pozn. Ľ. H.)
Rok 1328 – Alžbeta manželka Rugera Reucha mesťana Trnavského polowic winice sweg v chotare Račišdorfském magiceg daruge dcere sweg Katorgene, a skrze nu Mniškam Sv. Klare Prešporským za Dušu swu.
Rok 1558 – listina, ktorou vydal kráľ Ferdinand admoniciu a certifikáciu na stránku Krištofa Ampruster preceptora kráľovských dôchodkov, oproti Michalovi Šandorovi de Gyula, pre násilie učinené v račišdorfských vinohradoch.
Rok 1561 – listina, ktorou Michal Farkaš Besánsky oslobodil bratislavského mešťana Jána Fistera a jeho potomkov od platenia vinohradníckeho mýta, z viníc v račišdorfskom chotáre ležiacich.
Rok 1565 – richtárska certifikácia oproti Michalovi Farkašovi Besánskemu v prospech Simona Kayra de Salmis, pretože ľudia spomínaného Farkaša nasilu odobrali jeho vinohrady v Račišdorfe.
Rok 1567 – bratislavská kapitula urobila prehliadku račišdorfského chotára, o čom bola spísaná zápisnica.
V tomto roku opäť Michal Farkaš zadržal víno Simonovi Kayrovi urodené v račišdorfských viniciach a preto proti Farkašovi vydal citáciu cisár a kráľ Maxmilián II.
Rok 1596 – farkašovský register vinohradníckeho mýta. Veľa listín sa týka Farkašovcov, ktorí rozpútavali časté spory, pri niektorých musel zasiahnuť sám kráľ.
Rok 1600 – v jednej listine sa spomínajú vinice Špigl – Orchleben a Dnaušnik.
V poslednej listine zo 16. storočia je rozkaz kráľa Rudolfa týkajúci sa jednej kúrie a k nej prislúchajúcemu vinohradu v Račišdorfe.
V listinách zo 17. storočia sa spomínajú mená viníc ako – Špigel, Gefang, Hoffenghart, Fongh, Paschlinger, Liremak, Hofweingarten, Weispeter, Rošov, Solšnajder, Pongrácz.
Rok 1693 – kompulsoriálny mandát cisára Leopolda na stránku arcibiskupa ostrihomského, či Račišdorfani od dežmy oslobodení sú.
Račianski vinohradníci uzavreli v roku 1666 s Pálffyovcami zmluvu, podľa ktorej jednotlivé dávky a roboty určené urbárom mohli vyplácať v peniazoch a nemuseli pracovať na panských majetkoch. Popularitu račianskeho vína pre jeho vysoké kvality podporoval aj gróf Mikuláš Pálffy a svojimi stykmi napomáhal, aby preniklo na zahraničný trh. Takto sa dostalo až na viedenský cisársky dvor. O úctyhodnej tradícii račianskeho vinohradníctva svedčí aj donačná listina Márie Terézie na červené víno pod názvom „Račianska Frankovka“. 27. júna 1767 viedol farár Pavel Radočáni delegáciu Račanov k cisárovnej Márii Terézii. V tomto roku oslávila Mária Terézia päťdesiate narodeniny. Panovníčka darovala račianskemu farárovi krásne bohoslužobné rúcho – ornát, ktorý je dnes vystavený v „Račianskej izbe“, a Račania dostali spomínanú donačnú listinu. Račianska frankovka, ktorá získala uznanie ako nápoj vhodný na kráľovský stôl, preslavuje Raču až dodnes. Hovorí sa, že cisárovná sa vďaka Račianskej frankovke uzdravila a priala si ju mať vždy vo svojich dvorných pivniciach.
V tomto období dosiahlo vinohradníctvo na úbočiach Malých Karpát vysokú úroveň. V druhej polovici 18. storočia bolo v obci z 276 domácností iba 76 sedliakov, zato však 156 želiarov, živiacich sa z výnosu malej vinice, avšak nevyhnutným existenčným doplnkom bola námezdná práca vo viniciach bratislavských mešťanov.
Osobitné postavenie Rače ako mestečka sa líšilo od postavenia iných mestských alebo poddanských obcí (napríklad Vajnory, Lamač). Dokazujú to aj zachované prísažné formule obecných funkcionárov. V Rači skladali prísahu richtár, prísažní, vinohradnícky hospodár, vinár, obecní hospodári, obecný sluha, ktorý bol súčasne i bubeníkom a strážcom.
Richtárova prísaha znela:
Tak mne Pan Buh pomahaj,
Blahoslawena Panna Maria y wsseci Boži swati; že
Slawnemu Panstwu werni Duchownej y swetskej
Wrchnosti chcem poslussni bit. Rozkaze Slawnej stolicy y
Slawneho Panstwa Gruntowneho pilne zachowawat,
Pocztiwu obecz wedla Prawdy a sprawedliwosti zakracsowat,
w Rozsudenu bez wssetkeho ohledu jedine wedla
sprawedliwosti z každim zachazat chcem, budto bi bil
Pritel neb nepritel, bohati, neb chudobni zdejssy neb prespolni;
mne zwerene obeczne penize a duchodky, jedine
na chosen obeczni obratit chcem, tež nedopustim abi proti
Cirkwy, proti Rozkazom Stolicsnim, aneb proti jinej
budto Duchownej, aneb Swetskej Wrchnosti Rozkazom sa
nečo činilo, aneb sudilo. Tak mne Pan Buh pomahaj...“
Podobnú prísahu skladali aj prísažní, obvykle boli štyria alebo piati.
Vinohradnícky hospodár v prísahe sľuboval:
... chcem Pocztiwej Obci Sprawedliwe a werne
hospodarit, w kupeny wina jej osoh hledat, a wihledawat,
kupene wino w dokonalej Mire, a sprawedliwe obecznim
Šenkerom odezdat, ani žadnemu neukriwdit ...
Sľubný rozvoj vinohradníctva prerušila v roku 1890 fyloxéra (révokaz), ktorá zničila takmer všetky vinice. Obnovovanie viníc trvalo v podstate až do dvadsiatych rokov 20. storočia, čo si vyžiadalo veľké pracovné i finančné obete všetkých členov vinohradníckych rodín. Rekultivácia viníc si vynútila nové metódy výsadby. Zaniklo staršie sadenie viničných odrezkov. Zrigolovaním (po račiansky „regalúfka“) pôdy sa robila príprava na výsadbu nových viníc. Vypestovali sa sadenice (štepy) štepením vrúbľov ušľachtilého viniča do podložky amerických druhov, odolných voči fyloxére.
Račianski vinohradníci sa organizovali vo vinohradníckom spolku, ktorý napomáhal svojim členom v zaobstarávaní potrebných vecí na vinohradnícku činnosť. Usporadúval odborné školenia na zlepšenie práce a zvýšenie vedomostí vo vinohradníctve. Organizoval poradie a časový rozvrh viech svojich členov, ako jednu z možností odpredaja vína z vlastnej úrody. K tomu zapožičiaval aj potrebný inventár, ako stoly, lavice, krčahy, poháre atď. V zimnom období boli spravidla dve viechy. Len čo sa začala jar, leto a púte do Mariatálu (Marianky), bývali niekedy otvorené aj štyri viechy. Tieto boli otvorené podľa časového plánu vždy na dobu 14 dní. Vinohradník mal viechu vo svojom dome. Na tento účel sa spravidla vypratala jedna miestnosť a na prevádzkovaní sa podieľali všetci členovia rodiny.
V roku 1936 bolo založené Slovenské vinohradnícke družstvo s centrálou v Pezinku. Vinné sklady boli v jednotlivých obciach, ktoré sa stali členmi tohto družstva. Najväčšie sklady malo družstvo v Rači a v Horných Orešanoch. Družstvo poskytovalo pomoc drobným pestovateľom pre odbyt vína. V roku 1946 vydalo brožúru k 10. výročiu pôsobenia. V rámci znárodňovania bolo zlikvidované a výrobne boli začlenené do Vinárskych závodov.
V roku 1939 na podnet evanjelického farára Dezidera Alexyho pre občanov nemeckej národnosti založili Nemecké vinohradnícke družstvo, ktoré malo až 170 členov, viedla ho päťčlenná správna rada. Úlohou družstva bolo spoločne spracovávať hrozno, nakupovať pre vinohradníkov umelé hnojivá, nástroje a školením zvyšovať úroveň pestovania a spracovania hrozna. Družstvo v roku 1942 vybudovalo prevádzkareň na lisovanie a výrobu vína, kde sa mohlo spracovať až šesťdesiat vagónov hrozna. K tomuto objektu bola postavená aj spoločensko-kultúrna časť, kam patril i hostinec. Celý objekt sa nazýval Nemecký kultúrny dom. V jeho okolí na terajších uliciach Barónka, Hybešova a Bukovinská si obyvatelia nemeckej národnosti postavili svoju kolóniu jednotných rodinných domov.
Vinársku výrobňu po II. svetovej vojne prevzali Vinárske závody a užívajú ju doteraz. Časť objektu, slúžiaca predtým pre hostinskú a kultúrno-osvetovú činnosť, už roky chátra.
V dávnejšej minulosti bolo v Rači niekoľko hostincov. Bol to najmä hostinec Mészarošovcov (na rohu ulice Pri vinohradoch a Námestia hrdinov) s názvom „U troch zajacov“, ktorý bol v minulosti obecným hostincom. Jeho vtedajšie reštauračné služby využívali hlavne učitelia, žandári, naši furmani a iní. Ďalším hostincom bolo „Peklo“ (na dnešnej Púchovskej ulici), ako bývalý zájazdový hostinec so stajňami pre kone, hostinec „Raj“ (na Detvianskej ulici č. 11.) s veľkou záhradou a sálou, kde kedysi hrávali bábkové predstavenia Stražanovci, hostinec Rukriegel nazývaný „Raguš“ (na Alstrovej ulici č. 205), hostinec „U Končeka“ na dolnom konci obce (ulica Pri vinohradoch č. 181) a hostinec Gschweng, neskôr nazývaný „Kokošek“ na hornom konci obce (Alsterova ulica). Okrem toho bola v Rači aj celoročná viecha „Vináreň u Štefana Žitného“ vo Výhone (Detvianska ulica č. 2) a sezónna „Horská vináreň Janka Vrbu“ (pri parkovisku pred vstupom do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty na Popolnej ulici), ktorá bola otvorená od začiatku mája do konca septembra. V štyridsiatom roku minulého storočia pribudla „Reštaurácia pri Katolíckom kultúrnom dome“ v bývalom Sprinzlovom dome (Detvianska ulica) a hostinec v Nemeckom kultúrnom dome (Barónka). K týmto sa v priebehu roka radili už predtým spomínané viechy račianskych vinohradníkov.
Prevratné zmeny v práci a spôsobe života račianskych vinohradníkov zaznamenala družstevná veľkovýroba. V druhej polovici 20. storočia zakladali sa Jednotné roľnícke družstva (JRD) a začínali sa prebudovávať vinice z kolových na „drôtenkové“; postupne sa zavádzala mechanizácia.
Doplnkom račianského vinohradníctva už od začiatku 18. storočia bolo pestovanie ovocia, ako jahody, ríbezle a broskyne, medzi riadkami viniča. Na rúnach a svahoch okolo viníc to boli čerešne, slivky, jablká, hrušky a iné.
Po založení Zväzu slovenských záhradkárov v Rači roku 1958 sa začalo intenzívnejšie využívanie neobrábanej pôdy pre účely ovocinárstva a záhradkárstva. Najväčšiu zásluhu na rozvoji ovocinárstva v Rači mal Jozef Strelka, po ktorom je pomenovaná aj jedna z račianskych ulíc.
V Rači sa obnovila tradícia oberačkových slávností – „vinobrania“. V minulosti na týchto slávnostiach prevládal ľudový – folklórny ráz s bohatším sprievodom po obci, ktorý sa ukončil ľudovou veselicou.
V roku 1998 bola založením nového Račianskeho vinohradníckeho spolku obnovená spolková vinohradnícka tradícia; tento spolok je súčasťou projektu Malokarpatskej vinnej cesty. Každoročne usporadúva verejnú račiansku hodovú ochutnávku vín.
Spolky v Rači za I. ČSR
Obyvatelia sa organizovali podľa svojich záujmov v nasledujúcich športových a kultúrnych kluboch: futbalový športový klub ŠK Račištorf (140 členov), telovýchovná jednota Sokol (168 členov), kultúrno-telovýchovná jednota Orol (267 členov), robotnícka telovýchovná jednota RTJ (105 členov), skauti (85 členov), cyklistický klub Štefánik (35 členov), národná strelecká jednota Strelci (50 členov), národná garda Gardisti (45 členov), telocvičný spolok nemeckej menšiny Turgemeinde Garde (75 členov), slovenský spevokol VATRA (70 členov), nemecký hudobný a spevácky spolok Eintracht (170 členov), Deutsche Kulturverband (150 členov), tri divadelné ochotnícke krúžky (spolu 70 členov).
V roku 1939 odišlo z Račištorfu do Protektorátu Čechy a Morava 170 obyvateľov českej národnosti a do obce sa prisťahovalo asi 250 obyvateľov z obcí a miest z územia južného Slovenska, zabraného Maďarmi.
Materiály z e-knihy
RAČA Z dejín a pamiatok obce
RAČA Z dejín a pamiatok obce