Dobroslava Luknárová: O Barónke

Prečo Barónka? – možno si túto otázku položil už nejeden hosť pekného hotela v strede Rače a možno sa na to isté pýtajú aj návštevníci tradičných hodov či vinobrania, keď si všimnú názov jednej z račianskych ulíc. Pritom netušia, že jej dal meno ten dom na rohu, chátrajúci, zošúverený, s vytlčenými oblokmi a rozpadávajúcou sa strechou. A pritom – bolo by o čom hovoriť...

Hľa, pálffyovský erb nad jeho priečelím - nájdete ho aj na hlavnom kríži na cintoríne i v  Kostole sv. Filipa a Jakuba na jednom z bočných oltárov, i na krypte pred sanktuáriom, kde je pochovaná aj jedna z bavorských princezien, dcéra bavorského kurfista Karola VII (kráľa Čiech 1741 – 1745) Mária Jozefína, grófka z Hohenfelsu.

Poďme teda späť o pár storočí a zastavme sa v r. 1635. Vtedy totiž získal devínske panstvo a spolu s ním aj Raču gróf P. Pálfi z Erdődu. (Vlastníctvo pozemkov pre malackú líniu pálfiovského rodu pretrvávalo až do prvej čsl. pozemkovej reformy).

Do dejín Rače vstúpilo viacero známych šľachtických rodov – Marcholf, Bátori, Keglevič, Kolonich, Pálfi... A každý sa nejakým spôsobom zapísal do života jej obyvateľov. Kým gróf Siegfried Kolonich, rytier Zlatej ostrohy a poradca kráľa Maximilána I, mal zásluhu na rozvoji evanjelickej cirkvi v obci, rod Pálfiovcov prispel ku katolíckym tradíciám, ale aj k udržaniu a rozvoju vinohradníckej profilácie Rače. Veď už k 1.1.1666 uzavierajú poddaní z Rače so svojím zemepánom zmluvu, že dávky a roboty, stanovené urbárom, smú vyplácať v peniazoch. Tým získali možnosť  v lete odísť za prácou do žatvy na Žitný ostrov a vrátiť sa odtiaľ s dobrým zárobkom práve k oberačkám. Tak im zostávalo viac prostriedkov na obživu rodiny.

Škoda, že sa nezachoval archív mestečka Rače a my môžeme len z ojedinelých písomných prameňov rekonštruovať tie dávne časy. Napríklad to, že sa formuly prísah račianskych obecných hodnostárov odlišovali od bratislavských, ale i vajnorských a lamačských. V Rači skladali prísahu: richtári, prísažní, vinohradnícky hospodár, vinár, obecní hospodári aj obecný sluha (kišbír), t.j. sluha, bubeník a strážca v jednej osobe. Býval i obecný šenkár a mäsiar, ale do obecnej rady nepatrili farár a učiteľ. Obecné písomnosti sa potvrdzovali obecnou pečaťou.

Už z  r. 1558 sa zachoval obraz malej pečate so siglami „WS“ a skríženým kopáčom a motykou pod nimi. Erb Rače na pečatidle z  r. 1605  svojimi výtvarnými prvkami nápadne pripomína erb grófskeho rodu Keglevičovcov.

Ale vráťme sa späť k Pálfiovcom. Gróf Mikuláš Pálffy, cisársky palatín, zabezpečil kvalitným račianskym vínam cestu na trh do Rakúska a Sliezska aj na stôl osvieteneckej panovníčky Márie Terézie. Táto r.1767 prijala z príležitosti svojich 50. narodenín delegáciu Račanov, vedenú farárom Pavlom Radočánim. Vínu, ktoré jej darovali, udelila donačnou listinou výsadné právo a tým založila tradíciu račianskej Frankovky. Pálfiovci aj po vydaní nového urbára (1768) prenajímali mestečku Rači právo čapovať víno nielen v období, stanovenom urbárom, ale aj v ostatnú časť roka.

V čase urbárskej regulácie, nariadenej Máriou Teréziou, bola Rača najväčšou z obcí, patriacich dnes k Bratislave. Mala 229 poddanských domov, žilo v nej aj niekoľko šľachtických rodín. Okrem vinohradov patrilo k mestečku aj cca 80 ha lúk.

A čo Barónka? Vieme, že v tejto barokovej budove z polovice 18. storočia priechodového typu bývala v 19. storočí rodina baróna Karola Néveryho de Neverics. V dostupných písomných prameňoch sa môžeme dočítať, že tento barón poskytol bezúročnú pôžičku 1 000 zlatých na opravu račianskej katolíckej školy po ničivom požiari v roku 1862. Na račianskom cintoríne dodnes pripomínajú Néveryovcov dva pomníky z poslednej tretiny 19. storočia. Na jednom z nich čítame zápis: „Tu odpočíva Vilma Névery, barónka, potešenie a utrpenie zároveň – narodená 28. decembra 1849 zomrela 21. septembra 1855“. Na pomníku je vyobrazený had, lebo dievčatko umrelo po uštipnutí hadom. V roku 1888 spočinula vedľa svojej milovanej dcérenky aj jej matka Vilma, rod. Frides. Podľa farskej kroniky barónka Vilma Névery venovala kostolu v r. 1875 luster a v r. 1877 pánu farárovi M. Alsterovi nový omšový misál, v Rači bola uznávaná pre svoju dobročinnosť a zbožnosť.
                           

Ale prečo zostal na dome pálffyovský erb? Kde hľadať stopy po rode Néveryovcov? Prečo stihol budovu a pri nej aj malý, ale krásny romantický park taký krutý osud? Stálo by zato nájsť odpovede na tieto otázky skôr, ako z celej Barónky zostanú len smutné ruiny.

Použitá literatúra:

P.Dvořák: Zlatá kniha Bratislavy, 1995
J.Tibenský: Dejiny Slovenska Slovom i obrazom
J. Podolák: Rača, 1989
Ľ. Havlovič: Rača, 2002

Gabriela Wenzlová: Čas nezastavíš

Často sa prehŕňam v spomienkach a porovnávam zmeny v rokoch, ktoré ovplyvnili môj život.

Nová etapa u mňa sa píše od roku 1954, keď som nastúpila do poľnohospodárskeho podniku AGROTECHNIKA v Rači. Pracovalo tam veľa Račanov. Prácu v učtárni som skoro zvládla, postupne aj v iných oddeleniach. Kolektív ma prijal priateľsky. Zažili sme spolu pekné mladé časy. Ako roky bežali, narodili sa nám dvaja synovia. Posledných niekoľko rokov som pracovala na sekretariáte. Odchádzajúca kolegyňa mi odovzdala 2 šálky a 2 podšálky na kávu. Odložila som si ich k ruke do zásuvky písacieho stola. Vždy keď som zásuvku prudko otvorila, šálky s hrmotom popadali. V duchu som sa zaprisahala, že na budúce si dám pozor, no vždy sa to opakovalo. Tiež som zdedila niekoľko riaditeľských listov. Diktovať priamo do stroja a k tomu sa pridala ešte tréma urobili svoje. Listy som musela prepísať. Boli to ťažké začiatky, no dnes sa tomu iba smejem.

Keď sa vyskytla mimoriadna porada, požiadala som kolegyňu Gitku, aby mi v umyvárke upravila účes. Rada som sa pekne obliekala. Šaty nad kolená, na každú príležitosť nové, topánky na vysokých podpätkoch. Jedno ráno sme privítali obchodných partnerov z cudziny. Po jednaní som písala zápisnicu, podávala kávu. Niektorí si aj zapálili. Jeden z prítomných aj mne ponúkol cigaretu, ktorá vyčnievala spomedzi ostatných. Ďakujem nefajčím, povedala som zaskočená. No on núkal ďalej. Aj môj šéf potvrdil, že nefajčím. Keď videl, že neuspel, vybral ponúkanú cigaretu a podal mi ju. Vtedy som zistila, že je to krásne pero. Roky bežali, tie nezastavíš. Jedna veľká etapa sa ukončila. Dnes je všetko inak, doba sa zmenila. Nikdy sa nám ani neprisnilo, že príde čas, keď sa budú rušiť a predávať fabriky, podniky. Niektorí šikovní budú bohatnúť z toho, čo dovtedy ľudia vybudovali.

Keď som prvý raz po rokoch vošla do areálu bývalého podniku, nestačila som sa čudovať. Celé veľké priestranstvo je vydláždené, osvetlené, vybudované veľké parkovisko a za ním sa rozprestiera nádherný obchodný dom, kde všetko nakúpite pod jednou strechou. Keď vojdete medzi regále, ľahko zablúdite – je to náš OD KAUFLAND.

Z novovybudovanej križovatky z hlavnej cesty odbočuje aj náš autobus MHD č. 56 až do areálu OD. Je tam nástupište autobusu, ktorý nás dovezie späť domov. Vďaka tým, ktorí sa o toto pričinili.

Dnes je to už len milá spomienka na časy a miesta, kde som prežila moje pekné mladé roky.