Dobroslava Luknárová: Stopy vinárskych tradícií

... sú roztrúsené do celého kalendárneho roka – jedny získavajú na obľube, iné
tíško padajú do zabudnutia ... vždy o tom rozhodujú ľudia... alebo neúprosný čas? 



Svätý Urban – legenda hovorí, že bol pápežom v rokoch 222 – 230 n.l. a že sa pred svojimi prenasledovateľmi ukryl vo vinohrade. Stal sa patrónom vinohradníkov, ktorí si zakladali bratstvá pod jeho ochranou. V chotároch mnohých obcí na západnom Slovensku sa dala vidieť jeho socha uprostred alebo na okraji vinohradov. Vravievalo sa, že po 25. máji, teda po Urbanovi, sa už nebolo treba obávať mrazov. Ak sa tak stalo, vraj vinohradníci neraz v hneve zhodili sochu sv. Urbana.

V tomto smere má aj Rača jednu povesť. Vyrozprávala ju autorom monografie o Rači z roku 1989 pani Barbora Lednárová. Vraj bol jeden vinohradník a súčasne poľovník, ktorý sa kvôli svojim zmrznutým viniciam tak rozhneval, že sa sekerou zahnal na sochu sv. Urbana a odrazil jej ruku. Na najbližšej poľovačke sa mu však stala nehoda. Postrelili ho do pravej ruky, tej, ktorú zodvihol proti soche vinohradníckeho patróna tak, že o ňu prišiel.

V račianskom Kostole sv. Filipa a Jakuba nájdeme aj dnes sochu sv. Urbana. Do roku 1901 bola spolu so sochou sv. Izidora, patróna roľníkov, súčasťou hlavného oltára.

Od uvedeného roku im patrilo miesto v bočných výklenkoch tohto oltára. V súčasnosti sa nachádzajú v lodi kostola na pravej bočnej stene.

A bolo ešte jedno miesto, zasvätené pamiatke patróna vinohradníkov. Dokonca k nemu chodievala práve 25. mája procesia račianskych veriacich. To miesto treba hľadať nad Krasňanmi v Špígloch a zmieňuje sa o ňom vo svojej knihe o Rači aj pán Ľ. Havlovič. Je to Božia muka, ktorá, žiaľ, už dlhé roky chátra pod neúprosnými vplyvmi počasia, ale aj pre ľudský nezáujem. V roku 1993 dal Ing. L. Pajdlhauser, CSc., vtedajší račiansky starosta, osadiť pod prázdny výklenok, kde bola voľakedy soška sv. Urbana, bronzovú tabuľku s nápisom: „Sv. Urban, oroduj za nás“. Ale ani po nej už nieto stopy.

V sobotňajšom rozhlasovom vysielaní som si vypočula zaujímavú reláciu o vinárskych tradíciách nášho kraja. Spomínali sa najznámejšie vína z Modry, Pezinka, Jura a pochopiteľne padli slová chvály aj na našu, račiansku Frankovku. Vravelo sa o podujatiach, ktorými sa zviditelňujú kvalitné vína, patriace do Malokarpatskej vínnej cesty. Veď k nim patrí aj tradícia Sv. Urbana.

A mňa pri počúvaní onej relácie opäť prepadla otázka – prečo je Božia muka sv. Urbana v chotári našej Rače taká opustená? Veď je pamiatkou jednej aj račianskej tradície. Patrí ku koloritu našej lokality. Má jej dávnymi zakladateľmi prisúdené pekné a viditeľné miesto... lenže situácia je už veľmi kritická, čoskoro budú z celej stavby iba ruiny...

Nebude to škoda? Nebude to aj hanba? Veď vinárska tradícia Rače by mohla mať aj takýto artefakt.


Fotografie z archívu pána Ľudovíta Havloviča, s jeho súhlasom. 

Gabriela Wenzlová: Čo nás na starosť čaká

Narodili sme sa pre radosť zo života, krásu a príjemné spolunažívanie. Tešíme sa z rodinky, našich šikovných detí, dobrej príjemnej práce. Ale život nás niekedy prekvapí zmenami.

Sú to napríklad obyčajné zuby. Je ich jedna veľká rodina, ktorí sa smejú aj jedia s cudzími zubami. Sú takí, ktorí sa k tejto zmene priznajú, iní to všemožne taja. Zuby sú rôzne. Porcelánové za veľké peniaze, na nemocenskú sú nažltlé.

Stretla som svoju známu a ani sa na mňa neusmiala. Máš problémy, spýtala som sa jej. Ale, mám nové zuby a dobre mi nesedia. Nemôžem sa s nimi poriadne najesť. Predtým, ako mi ich lekár chcel nasadiť, opláchol ich pod vodovodom. Otvoril kohútik a v tom silný tlak vody mu ich surovo vyrazil z ruky. Našťastie zuby zostali celé.

Ráno keď ideme do práce, stretávame sa na zastávke autobusu. Tí čo bývajú najbližšie dobiehajú. Pozdravili sme sa. Vtedy sa jedna chytila za ústa a odbehla domov. Keď sa vrátila, ešte zadýchaná nám povedala, že si doma zabudla zuby. Premohol ma silný smiech. Nevedela som, ako sa to môže vôbec stať. Nebola sama, toto sa opakovalo aj iným.

Môj známy mal oslavovať životné jubileum. Ešte predtým niečo malé zjedol a pritom si zlomil chrup. Našťastie v našom obvode sme mali lekára, ktorý ochotne telefonoval na polikliniku do mesta, aby ho čakali, lebo sa už blížil koniec pracovnej doby. Všetko dobre dopadlo, aj chrup zalepili aj oslavu stihol. Bola to troch náročná záležitosť.

V malom bufete pracovala naša známa. Navštevovali ho denne tí istí muži. Stalo sa, že jej lekár zistil vysoký tlak. Aby si ho mohla kontrolovať, nový tlakomer si nosila do práce. V tom čase sa pýšila aj novými zubami. Pri jedení si ich dávala dolu, lebo ju tlačili. Keď mala záverečnú, chcela si zuby nasadiť, ale zubov nebolo. Požiadala jedného (jej známeho) zákazníka, aby jej zuby pohľadal, hoci aj v kontajneri, do ktorého vyhadzovali smeti. Sľúbila mu, keď ich nájde, odmenu 200,- korún. Potešil sa a už počítal, koľko to bude pív a poldecákov. Aj keď sa ako snažil, zuby nenašiel. Po záverečnej, keď sa balila domov, zuby našla v škatuli od tlakomeru.

V práci pri obedňajšej prestávke sa kolegyne rozprávali o všeličom. Prišla reč aj na kolegyňu, ktorá sa chce vydávať, len mala jednu veľkú starosť, že nemala nové zuby, pretože ich nestihli urobiť. Bola bez zubov. Všetci sa jej smiali, žartom jej povedali, že by si ich mohla požičať. Aj tak urobila. Hoci jej zuby celkom nesedeli, šťastná sa v nich vydala.

Poznala som človeka, ktorému lekár nasadil nový chrup a odvtedy ho nedal dolu. Tak dobre mu držal.

Verte alebo nie, možno raz sa aj na vás z chuti zasmejeme, lebo aj vás to čaká.