Ľudovít Havlovič: Dobrovoľný hasičský zbor v Račištorfe-Rači

Obec Rača v bola v dávnej minulosti veľmi často postihnutá ničivým živlom – ohňom. Z historických záznamov je najviac spomínaný požiar v roku 1732, ktorý sa stal 30. mája asi o pol 4. hodine po poludní za veľkého vetra a šíril sa veľkou rýchlosťou.

Asi za hodinu bolo v plameňoch 93 domov, štyria ľudia zhoreli a traja sa udusili. Túto katastrofu opísal svedok a vtedajší farár Ján Juraj Pruker, ktorý si zachránil len holý život, lebo aj fara vyhorela. Od tejto doby sú písané aj nové matriky a farská kronika.

Požiar vznikol na hornom konci ako je ev. kostol a skončil asi pri soche sv. Floriána. Socha bola postavená už v roku 1721 a nie ako sa domnievalo, že až po tomto požiari.

Druhý veľký požiar pri ktorom zhorelo 152 domov vznikol 18. apríla 1861 na dolnom konci obce. Vtedajší r.k. farár Ján Bachta robil zbierky na vyhorelcov a zozbieralo sa  3000 zlatých, ktoré rozdali postihnutým. Dom nachádzajúci sa za sochou sv. Floriána pochádza z polovice 17. storočia a nikdy nebol požiarom zasiahnutý.

Obec sa zaviazala uctiť si tohto svätca, aby ju ochraňoval od ohňa. Na sviatok sv. Floriána 4. mája sa konala procesia k jeho soche, kde bola vykonaná pobožnosť.

Výpis z „Pamätnej knihy dobrovoľného hasičského zboru v Račištorfe“

Zo zápisníc sa spomína, že dňa 4. mája 1882 bol založený

„Dobrovoľný hasičský zbor v Račištorfe“.

Zápisnicu podpísali tí, ktorí vstupujú do utvárajúceho sa hasičského zboru a bola zvolená komisia, ktorá mala vypracovať stanovy zboru. Do tejto komisie boli zvolení:

-    Móric Alster, rím. kat. farár, vzorný kňaz a dobrý i zaslúžilý slovenský národovec a buditeľ,

-   Gustav Polevkovič, evanjelicky farár, nadaný historik, ktorý napísal aj monografiu evanjelickej cirkvi v Račištorfe (po nemecky),

-   Ján Gotčar, katolícky opát, ktorý sa zapísal do slovenskej histórie (na slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, medzi zakladateľmi Matice Slovenskej, a po zakázaní mu akejkoľvek činnosti Maďarmi, žil 7 rokov v Rači a je tu aj pochovaný),

-    Anton Pauer, notár,

-    Karol Tim, evanjelicky učiteľ a duša zakladajúceho sa hasičského zboru,

-    František Krížik, vinohradník a starosta obce,

-    Krištof Titz, krajčír,

-    Eliáš Sloboda, vinohradník,

-    František Wurfl, mlynár,

-    Adam Wallner, strojník,

-    Leopold Polák a Samuel Horschutz, obchodníci.

-    František Wallner, bol zvolený za pokladníka.

Zápisnicu spísal učiteľ Karol Tim.

Ďalej sa uvádzajú mená prvých hasičov v Račištorfe:

Eduard Šornitz, Ondrej Smišek, Michal Sloboda, Ludvik Wenzl, Maximilián Máťuš, Pavel Weng,František Fekete, Ignác Veselsky, František Varečka, Krištof Titz, Ludvik Vanerka, Matej Folrich, Štefan Šteber, Ján Benčič, Jozef Šunagl, Jozef Havlovič, Jozef Viger, Adam Wallner, Ján Greiner, Bohumil Titz, Matej Titz, Ján Čermák, Karol Wurfl, Ján Stanek, Jozef Krížik, Jozef Čermák, Jakub Mauer, Štefan Vlčák, Ondrej Halinkovič, František Slezák, Ondrej Wenzl, Karol Gschweng, Bohumil Rukrigel, Pavel Wenzl, František Polakovič, Karol Máťuš, Štefan Krampl, František Dočolomanský, Jakub Bednarič, František Pajdlhauser, Lukáč Luknár, Karol Beladič, Ondrej Vrba, Štefan Gocký, Jozef Bednarič, Ludvik Kompauer, Juraj Zechmeister, Pavel Polakovič, Jakub Luknár, František Wurfl, Michal Khandl, Vincent Máťuš, Ondrej Polakovič, Jozef Novák, Štefan Benčič, Michal Šediva, Móric Ferdinand, Štefan Wenzl, Vavrin Gschweng, Michal Kohút, František Fiala, Anton Polák, Ján Polák, Tomáš Letenay, Michal Hrdlička, Ignác Fiala, Tomáš Čík, Martin Hrdlička, Jozef Jendek, Ondrej Ivanič, Gabriel Fekete, František Krajčírovič, Karol Bednarič, Alex Beladič, Eduard Greiner, Daniel Máťuš, Martin Ivičič, Jozef Slovák, Ondrej Strokhendl, Jozef Polakovič, Michal Polakovič, Ondrej Gschweng, Jozef Adámy.

Menovaní sa prihlásili za činných členov spolku. Celkom 85 členov.

Za prispievajúcich členov sa prihlásili:

Gustáv Polevkovič, ev.farár, Ján Gotčar, opát, Matej Lednár, vinohradník, František Krížik, vinohradník.

11. júna 1882 bola zvolaná opäť členská schôdza, kde boli prečítané stanovy račištorfského zboru a bolo zvolené dočasné predsedníctvo spolku.

Predsedom zboru bol zvolený statkár Móric Sprinzl,

Tajomníkom bol zvolený učiteľ Karol Tim,

Členovia predsedníctva boli zvolení:

Móric Alster, r.k. farár, Gustav Polevkovič, ev. farár,

Komisárom spolku bol zvolený Anton Pauer, obecný notár.

10. septembra 1882 bolo zvolané riadne zakladajúce valné zhromaždenie hasičského zboru v Račištorfe a pre spolok bolo nazbierané 345 florenov a vína sa nazbieralo 33 okovov a 15 žajdlíkov.

Ďalej sa uvádzajú materiálne dary, ako sud na vodu kaďa, ručná striekačka a od Dynamit Nobel 12 putničiek na vodu. Gróf Pálfy povolil, aby v jeho dome v Račištorfe pod. č. 72, terajší „Hostinec u troch zajacov“, mohol hasičský zbor zriadiť svoje depo. Statkár Móric Sprinzl zakúpil 8 ks rebríkov pre hasičov-lezičov. Tunajší krajčír Majer za primeranú cenu povolil ušiť hasičské rovnošaty.

Ako prvý zásah račištorfských hasičov bol pri požiari v bratislavskom chotári a to na Majerovom hospodárskom dvore. Toto sa uskutočnilo ešte pred zakladajúcim valným zhromaždením.

Bol zvolený riadny výbor: jeho predsedom sa stal opäť Móric Sprinzl, statkár, podpredsedom Móric Alster, r.k. farár, tajomníkom Karol Tim, učiteľ, veliteľom Anton Pauer, notár, pokladníkom Karol Pokorný, správcom materiálu Adam Wallner, provizórnym majstrom striekačky Krištof Titz a provizórnym cvičiteľom Jozef Čermák.

Do výboru boli zvolení: František Dočolomanský, Karol Gschweng, Jozef Havlovič, Bohumil Rukrigel.

Za prispievajúcich členov výboru boli zvolení:

Gustáv Polevkovič, ev. farár, Ján Gotčar, opát, Matej Lednár a František Krížik.

1. októbra 1882 o polnoci bol alarmovaný zbor k prvému požiaru. Požiar bol až za obcou Vajnory, preto sa ho nemohol zúčastniť.

27. októbra 1882 pod vedením Adama Wallnera v počte 30 mužov sa zbor zúčastnil lokalizovania požiaru vo Vajnoroch, kde svojimi skromnými možnosťami účinne zasiahol a bol to prvý Dobrovoľný hasičský zbor z Račištorfa.

V týchto počiatkoch bola spolková činnosť opravdu čulá. Cez zimu sa v školských miestnostiach držala škola pre členstvo. Z Bratislavy k cvičným hodinám bol objednaný pán Voit, ako cvičiteľ zboru. Pokračovalo sa tiež intenzívne vo vystrojovaní mužstva.

V mesiaci november 1882 dobrovoľný zbor disponoval už s tromi čatami. Jedna čata bola z lazičov a dve čaty tvorili hasiči – striekači. Prijatie do hasičského zboru v tých dobách nebolo ľahké. O každom novom členovi rozhodoval prísne výbor hlasovaním.

Prvý hasičský ples bol usporiadaný v „Hostinci u troch zajacov“. Členovia hasiči platili vstupné 50 grajciarov a ostatní hostia po 1 florene. Čistý zisk z plesu bol 73 florenov a 63 grajciarov.

Za pôsobenia tohto prvého výboru bola zakúpená ešte prvá striekačka od firmy Seltenhofer zo Šoproňa za 875 florenov.

Spracoval: Ľ.Havlovič,

pre

Ustanovujúce valné zhromaždenie Dobrovoľného hasičského zboru

Rača, dňa 3. marca 2005.

Prvá ručná hasičská striekačka z roku 1882

Hasičské cvičenie v starej škole v roku 1933

Hasičský sklad a strážnica z roku 1939 na Detvianskej ulici

Prvá hasičská motorová striekačka v roku 1942

Hasičská zástava z roku 1947

Foto: Ľudovít Havlovič

Dobroslava Luknárová: Jedinečný sviatok

Krasňany – šesťdesiate roky minulého storočia – doslova nádherná „plienková kolónia“: nové úhľadné bytovky a okolo nich aj na neveľkých balkónoch vyvešané plienky. Po nedávno vydláždených chodníkoch sa prechádzajú mladé rodinky. Všade naokolo - deti, deti, deti...

Ako by im mohla stačiť jedna škola? Najprv JSŠ Hubeného 21, neskôr aj ZDŠ na Kadnárovej ulici doslova „praskajú vo švíkoch“. Pomaly nestačí dvojsmennosť prevádzky. Družinárske oddelenia sú vysunuté mimo priestorov vlastných školských budov. Treba ešte jednu školu! A perspektívne aj strednú školu pre takú bohatú populáciu.

A tak na Hubeného ulici vyrastá ako z vody doslova školský komplex. Rodičia s nádejou hľadia na jeho rastúce múry, pochvaľujú zaujímavú architektúru.

Nová škola – krásna, pohodlná – na tichej, ľahko dostupnej ulici. Neďaleko má priestory aj Miestna ľudová knižnica, zdravotné stredisko, dve materské školy aj jasle. Všetko blízko – na dohodenie kameňom...

Plynie čas – školské roky – desaťročia. Aj novšia škola na Hubeného ulici už dávno vypustila svojich prvých žiakov. „Zabývala sa“, stala sa súčasťou jednej z pekných a pohodlných štvrtí mesta. Pomaly a isto si buduje svoju tradíciu. Sú v nej zapísané mená  riaditeľov i riaditeliek školy, výborných učiteliek a učiteľov, ale aj úspešné roky existencie vyspelého speváckeho zboru, ktorý pod vedením uč. U. Ulmanna zožal mnohé ocenenia na speváckych súťažiach. Možno pridať aj športové úspechy žiakov, nejedno cenné umiestnenie v slovenských súťažiach mladých zdravotníkov, vo vedomostných olympiádach, umeleckých súťažiach.

Otváram si webovú stránku tejto školy a z jej úvodnej stránky preberám text :

Svoju históriu začala písať 22. februára 1971, keď po prvýkrát zasadlo do lavíc novootvorenej školy 663 žiakov, ktorí prišli zo ZDŠ na Kadnárovej ul. a zo ZDŠ na Hubeného ul. 21. V 26 triedach vyučovalo 30 učiteľov a súčasne začala svoju činnosť školská družina so 6 oddeleniami. 

Zatiaľ čo vo vedúcich funkciách sa vystriedalo 7 riaditeľov a 7 zástupcov, bránu školy už 40 rokov otvára ten istý pán školník. Spolu so svojou manželkou od prvého dňa zabezpečovali prevádzku školy a starajú sa o ňu dodnes.

Veru, plynie čas, prináša so sebou zmeny. Krasňany dávno nie sú plienkovou kolóniou. Veľa učiteľov, ktorí na škole pôsobili, odišlo do dôchodku, stovky bývalých žiakov už stihli zapísať do „svojej“ školy svoje školopovinné deti. Dnes škola „nepraská vo švíkoch“, hoci je v Krasňanoch jediná – základná, dokonca k sebe prijala aj oddelenia materskej školy.

Pekne si žije plnohodnotným školským životom, postupne sa preoblieka do obnoveného, modernejšieho šatu.

Dnes, 27. októbra 2011, má táto škola svoj veľký slávnostný deň – prijíma pomenovanie, ktoré bude iste veľkým záväzkom pre jej pedagogických pracovníkov aj žiakov.

Stáva sa

Základnou školou s materskou školou Jána Amosa Komenského.

Dobroslava Luknárová: Rok plný zmien

...rastie ako z vody... známa a obľúbená metafora. Často ju vravíme o deťoch, lebo v istom veku je pre ne príslovečné, že čo im z oblečenia kúpite na jar, je im už v jeseni malé, kúpite v jeseni a po zime, na jar (dávno bol zvyk, že k Veľkej noci) už sú im krátke nohavice aj rukávy.

Ale reč tentokrát nebude o deťoch. Bude o Barónke.

Ešte donedávna šlo o historickú budovu v schátralom stave, dnes by ste ju zbytočne hľadali na vyšnom konci Alstrovej ulice. Namiesto nej zapĺňa pôvodný priestor novostavba – skutočne vyrástla „ako z vody“ za krátky čas. (Na jar zaplnili obrovskú jamu základy, dnes stoja na nich nielen múry, ale hotová budova aj so strechou, dokonca končia s jej zatepľovaním.) Priečelie obytného komplexu pripomína pôvodnú budovu a krátko pred slávnosťou račianskeho vinobrania dostala budova aj svoju príslovečnú „korunku“ – erb.

Nie tento pôvodný – bol veru v úbohom stave.

Na budove bola osadená jeho verná kópia. A spolu s ňou sa v občasníku  Račan objavil zaujímavý článok. Dozvedáme sa z neho, že podľa vyjadrenia reštaurátora, známeho umeleckého remeselníka Ludevíta Tokarčíka z Malých Krštenian pri Partizánskom, nejde o pálffyovský erb. Viaceré prvky v jeho výzdobe  napovedajú, že sa pravdepodobne jedná už o erb rodu Néveryovcov.

Hľa, aká cenná korunka! Ako dobre, že si novostavba obytného komplexu podala ruku s históriou a rešpektovala ju aspoň v najmenšej ešte možnej miere. Svedčí to o dobrej snahe, o úcte k tradíciám, ktorú skutočne potrebuje naša doba. Veď život sa ako veľká rieka rúti dopredu, ale jeho pramene, jeho riečište zachováva stopy dávnych čias.

Dobre robíme, ak ich rešpektujeme, skúmame, zachovávame ako naše cenné človečenské dedičstvo.

Foto: Ľudovít Havlovič

Marta Prokešová je aranžovaniu kvetov stále verná

Pani Marta Prokešová, v súčasnosti aktívna 82-ročná dôchodkyňa, sa nedokáže rozlúčiť so svojou veľkou láskou - láskou ku kvetom. S každým kvetom, ktorý sa jej dostane do rúk sa pohrá, jej fantázia v aranžovani kvetov je nekonečná.

Dobroslava Luknárová: Mám k našej jubilantke blízky vzťah...

... a som rada, veľmi rada, že sa v jej učebniach opätovne rozbehol nový školský rok.

Tie moje školské roky v nej, ale aj v jej mladšej sestre sa viažu k rokom 1965 – 1974. Plných deväť školských rokov som sa od septembra do konca júna náhlila ráno sem, aby som načas prišla na prvú hodinu. Ale aj na iné v dennom rozvrhu hodín, lebo sme my, učitelia 2. stupňa, z hodiny na hodinu „pendlovali“ z jednej budovy do druhej (počas slnečných predpoludní to bolo celkom fajn – prebehnúť z jednej budovy do druhej – horšie bolo, keď sa spustilo poriadne lejačisko alebo v zime fujavica. Občas sme si pripadali ako niekde na lazoch, pravda, len v minimálnej podobe, ak beriem do úvahy vzdialenosť. Nie však intenzitu zážitku...) Dokonca v niektorom školskom roku, keď sa dostavovala ZDŠ Plickova, sme mali triedy umiestnené aj v malej prístavbe, kde donedávna fungovali iba školské dielne (teraz možno??? školská jedáleň).

Prvé školské roky majú nielen pre žiaka, ale aj pre učiteľa zvláštnu príchuť aj vôňu, zvláštnu príťažlivosť. Možno preto, že sú vo veľkej miere poznačené hľadaním – malými výhrami aj prehrami. Zdá sa, že všetko „prvé“ má obdobnú diagnózu... Volá aj zastrašuje zároveň. Zastrašuje, ale aj nečakane víťazí, blaží na srdci, keď sa podarí. V období, keď som prišla na ZDŠ Čachtická, prišlo nás viac mladých. Poznali sme sa zo študentských rokov v Trnave, a tak nám nebolo cudzo. A nebolo nám cudzo aj preto, že nás dobre prijali staršie kolegyne, kolegovia. Niektorí z nich majú dnes už láskavý titul račianskych školských legiend, lebo ich učiteľovanie v Rači presiahlo niekoľko desaťročí. Napríklad zlatá pani učiteľka Fedorová, ale aj Anička Šníderová (mala nielen nádherné ruky, ale aj krásny kaligrafický rukopis a k nemu akurátnosť v učiteľskej práci aj v ľudských vzťahoch), Pavlínka Hečková, Maňa Bieleková, Vierka Smatušíková, Vlastička Beladičová, M. Ďurinová, na prvom stupni tri Jojky (dve Lednárové a jedna Vachajová), Olinka Lišková, ale aj prísny Rudo Zámečník a otcovský Jožko Lopašovský, manželia Miklošovci...

Škola, to sú v obraznom ponímaní dve „tajomné“ záhrady a ešte by sa dalo povedať, že dve záhrady na druhú, vzájomne prepojené tajnými aj viditeľnými dvierkami (len k nim nájsť kľúč a potom ho nestratiť), chodníkmi, cestičkami, kde sa stále niečo deje – zjavné aj neviditeľné, podliehajúce nielen zvyčajným školským zákonitostiam, ale aj hnutiam mysle a citov každého, kto tam patrí, teda žiakov, učiteľov, správnych zamestnancov, dokonca z povzdiali aj rodičov. Dnes nosím vo svojej pamäti veru poriadne hrubú kroniku zážitkov, ktoré ma spájajú s touto školou. Len tak letkom v nej listujem :

Súdruh riaditeľ Martinik ma privítal slovami : „Čo tu robíte, kolegyňa? V Bratislave s Vašou kombináciou (Sj + Rj) ulice posýpajú ...“ a zakrátko som sa na pedagogickej rade dozvedela, že budem učiť aj zemepis a dejepis, dokonca hudobnú výchovu v šiestom ročníku, v siedmom ruštinu a iba v jednej ôsmej triede slovenčinu. Bolo to ako výzva do boja, ale nakoniec sa mi hodiny zemepisu a dejepisu v šesťke naozaj zapáčili. Možno to bolo aj kvôli žiakom, ktorých som tam učila. Dodnes si na viacerých veľmi rada spomínam.

Moja prvá „vlastná trieda“ – dostala som ju až o rok, keď odišla na inú školu kolegyňa Kocková a ja som po nej prebrala triednictvo v 8.D. Poznala som ich z hodín ruského jazyka a pridali mi k nim aj slovenčinu. Neviem, ako oni, moji dávni žiaci, ale ja na nich rada spomínam - aj na spoločný vianočný večierok, aj na koncoročný výlet, ale aj nato, ako sa doťahovali kvôli nástenke, ako nechceli sedieť chlapci s dievčatami a potom už áno...

Stalo sa mi, keď som sa opäť vrátila učiť na račiansku školu (ale už Tbiliskú), že som učila deti týchto svojich prvých žiakov – pravda, Vladko, Vilko, Marienka, Katka...? Je to zvláštny pocit – taký svojský dotyk s Časom. Stretnutie dvoch časových pásiem – v jednom aj druhom nastal posun, ale niečo zostáva stabilné – škola a v nej vzťah učiteľ a žiak. Drobné aj veľké prežité vtedy dostáva nové väzby, nové zážitky. Veru, nie vždy rovnaké. Veď ani jeden žiak sa nezopakuje. A aj samotný učiteľ je každý rok trochu iný –

Pozorovala som to aj na sebe. Skúsenosť je naozaj najlepší učiteľ... aj riaditeľ či inšpektor. Viaceré svoje učiteľské požiadavky som postupne korigovala podľa pribúdajúcich vlastných skúseností v roli matky školopovinných detí. Možno čiastočne aj to, čo je skutočne dôležité a čo nepresadzovať za každú cenu.

Trochu odbočím – pridám veselú drobnôstku – Mali sme kolegyňu výtvarníčku. Maľovala krásne portréty aj zátišia, ale bola – ako väčšina výtvarníkov – aj dosť svojská v správaní. Na jednej hodine v prvej učebni na prízemí školy jej počas úvodného výkladu prebehla popod nohy vystrašená myška. Milá Inka bola vraj v tom momente na školskej katedre a pišťala odušu: Myš, myš, zabite ju!!! Odmietla v tej učebni učiť, vymohla si zásah deratizérov aj s písomnou správou, že objekt poriadne skontrolovali. Prešiel rok. Pripravujeme sa na začiatok školského roka, triedime materiály, učebnice, školské pomôcky. Skriňu na chodbe, kde boli uložené výkresy, preberá mladá kolegyňa. Zrazu sa ozve hysterický krik, vybehneme z učební a naše učiteľské „mláďatko“ beží po chodbe a jačí : Mýýýš!!! Lenže nie jedna! V skrini bolo celé hniezdočko myšiek – dobre im tam bolo cez leto. A možno ani nie len cez leto? Ktovie, či naša Inka chodievala do tej skrine po pomôcky? Alebo radšej nie ?

Mali sme po rokoch pekné učiteľské stretnutie. Prišla aj Inka a jej príhoda s myškou zaznela opäť v celej svojej dramatickosti, sprevádzaná naším smiechom. Hoci, ktovie, ako by to bolo v triede, keď by sa to stalo hociktorej z nás?!

Počas deviatich školských rokov som zažila trojnásobnú výmenu vo vedení školy – najprv riaditeľ J. Martinik, potom J. Hedera a po ňom J. Fáber, zo zástupkýň si rada spomínam aj na M. Bielekovú (bola veľmi prísna) , A. Ševčovičovú, ale najviac na pani O. Poláčekovú, s ktorou som mala možnosť stretávať sa aj neskôr na rôznych kultúrnych podujatiach vždy s hlúčikom detí –žiakov okolo seba.

Mala som aj triedu, ktorú som si vyviedla od šiesteho až po deviaty ročník. Keď sa mi občas podarí stretnúť sa aspoň s niekým z tej triedy, je to ako stretnúť blízku rodinu. Lenže svet je veľký, všelikde odvial mojich milých žiakov, a tak omnoho častejšie sa stretávam s ich rodičmi. Počúvam, ako sa postupne stávajú už aj starými rodičmi, lebo Čas robí svoje – odpočítava roky nielen mne, ale aj im.

Moji žiaci v rokoch 1969 – 1973

Nedávno som bola na stretávke. S týmito žiakmi už po druhý raz. Nebola som im triedna, ale učila som ich slovenčinu, ruštinu aj výtvarnú a to boli väzby naozaj mnohostranné. Naviac sme sa s viacerými schádzali aj na hodinách tanečného krúžku. Tak veru, bolo na stretávke načo spomínať, smiať sa, pripomínať si, vysvetľovať... aj sa pousmiať nad stopami Času, ktoré na nás zanechal. Pravda, Gabika, Jarka, Alenka, Julka...?

Česká beseda aj Maľovaný džbánek – kroje k vystúpeniu sme šili svojpomocne

Práve títo žiaci boli účastníkmi slávnosti, keď sa pripomínalo 40. výročie školy. Viazalo sa k dostavbe školskej budovy na Čachtickej ulici a k vytvoreniu školy pod spoločnou správou jedného riaditeľstva. Pamätám si, že sme sa na slávnosť dôkladne pripravovali. Inštalovali sme výstavu žiackych prác, ale aj starých školských učebníc a zošitov, učebných pomôcok a fotografií, uskutočnila sa veľkolepá školská akadémia. Moderovala ju Mirka Šebelová, tuším žiačka 9. ročníka??? a „moji z krúžku“ mali nielen tanečné, ale aj gymnastické vystúpenie. V tom čase chodila na našu školu aj Janka Nagyová, neskôr úspešná herečka, možno deťom najbližšia ako princezná Arabela v úspešnom českom rozprávkovom seriáli.

Hlavná moderátorka Mirka Šebelová... ale meno mladšieho dievčatka??? veru neviem -

Gymnastické vystúpenie vzbudilo veľkú pozornosť – veď aj malo prečo – však ?

Školské akadémie sa v tom čase konali v Kultúrnom dome (dnešnom obnovenom Nemeckom kultúrnom dome) a boli bohato navštevované rodičmi a ďalšími rodinnými príbuznými. Sála bývala plná a programy pestré, pekné. Ako dobre, že sa táto tradícia možno opäť vracia.

Tak veru, škola, školička! Keď idem popri Tebe, prípadne sa veziem v električke, keď sa opäť ocitám v Tvojich premenených, vynovených priestoroch, lebo som prišla niečo vybaviť pre Miestny odbor MS, je mi teplo okolo srdca. A zaplavujú ma spomienky. Na všetko pekné, čo ma s Tebou spája.

Povedzte, aký je ten učiteľský svet, učiteľský život, napriek všetkému (čo sa v ňom práve teraz deje...) pekný a bohatý (nie v materiálnej rovine, hoci tá sa neustále mení, modernizuje, myslím po vnútornej stránke ľudského prežívania, pre ktorú nie je potrebná ani len školská tabuľa. Je to otázka vzťahu, úprimnosti, odovzdania ...) A to isté platí aj na školu ako je táto – naša.

Školička, škola –
známa neznáma
Školička, škola -
brána poznania
Prečo si Ťa človek,
prečo pamätá?
          Si jeho súčasťou
          prológom života
Škola, školička –
svojský svet malý :
Niečo býva naozaj...
Niečo sme len hrali?
Veru, každá škola
roky počíta...
          S jednými sa lúči,
          iných privíta...
Tak je to, tak to býva
rok čo rok -
nuž chvíľu listujme
v knihe spomienok...
Listujme, čítajme
od prvej strany –
          Školička, škola
          veď si tu, s nami!

Dobroslava Luknárová: Osemdesiat rokov, to sú štyri pätiny storočia...

Keby šlo o človeka, bol by to slávny deň. Neobišiel by sa bez gratulantov, kytíc, prianí. Možno aj pesničky na známej rozhlasovej stanici a prípadne aj veľkej oslavy. Veď 80-ka to nie je len tak. Osemdesiat rokov, to sú štyri pätiny storočia, na matematike by žiaci zaokrúhlili toto číslo už k blížiacej sa stovke.

Veru, ktovie, koľko stoviek by sme narátali, keby prišlo nato spočítať všetkých žiakov, ktorí patrili jednej škole počas uplynulých 80 rokov? Boli by to iste tisíce a učiteľov, tých by sme počítali možno aj do stovky.

Bolo by zaujímavé viesť tieto zábavné „počty“ ďalej a vyčísliť napríklad počty všetkých lavíc, metrických centov uhlia, ktoré sa v nej kedysi spálili, veď dlho sa kúrilo iba obyčajnými kachľami. A to už nevravím o učebniciach, zošitoch školských odučených hodinách...

Ale iste najkrajšie a najzaujímavejšie by bolo rozprávanie o ľuďoch, ktorí tej škole patrili, buď ako žiaci alebo ako učitelia. V publikácii o Rači od p. Ľ. Havloviča sa dá prečítať, že prvým správcom na novej škole bol Arpád Fikár a učiteľmi napr. Jozef Moravčík (pôsobil v Rači celých 40 rokov nielen ako učiteľ, ale aj organista), Viliam Krušpán, Gizela Štefányová – Miklošková, ale aj račianski rodáci Ľudovít Krampl a Rúfus Krampl. Dalo by sa uvádzať veľa, veľa mien učiteľov a učiteliek, ktorí rok čo rok učili račianskych žiakov.

Ale vráťme sa ešte k základným údajom :

Budovu školy na rohu Detvianskej a Čachtickej ulice, ktorá je teraz sídlom Základnej školy Jána de La Salle, projektoval architekt Michal Milan Harminc a za rok ju postavila firma Adama Strebingera z Trenčianskych Teplíc. Celkové náklady na školu predstavovali 1 060 496 Kčs. 30. augusta 1931 školu vysvätil trnavský generálny vikár Karol Nečesálek a bola daná do užívania. Je zaujímavé, ako uvádza vo svojej knihe o Rači pán Ľ. Havlovič, že sa na stavbu školy robila aj verejná zbierka vo forme papierových Tehličiek v hodnote po 1 Kč.

V. trieda z roku 1931, učiteľ a organista J. Moravčík s prvými žiakmi novej školy

Posviacka novej katolíckej školy pri cintoríne roku 1931

Plynuli roky a škola dobre slúžila račianskym žiakom. Prečkala aj neľahké obdobie vojny, i rôzne zmeny, ktoré patrili minulému polstoročiu. V roku 1934 k nej pribudla školská susedka a zanedlho, zakrátko sa dostali pod spoločnú správu. Názov školy sa párkrát zmenil, ale jej základné poslanie – vzdelávať račiansku mlaď – zostávalo to isté. A platí vlastne do dnešných čias.

Mám s touto školou – školičkou vlastnú skúsenosť. Nie ako žiačka, ale deväť školských rokov ako učiteľka. V tom čase potrebovala „naša ZDŠ“ dokonca tri budovy a v niektorom ročníku aj 5 tried. Až keď začala fungovať ZDŠ Plickova, počet žiakov aj tried sa optimálne znížil. Boli to moje čarovné učiteľské roky. Školská budova na Detvianskej ulici pôsobila na mňa trochu starosvetsky, veď sa v nej ešte stále kúrilo uhlím vo vysokých sem-tam dýmiacich kachliach a v každej triede ešte stále fungovali tabule zavesené na kladkách. Dlážka najmä po prázdninách intenzívne „voňala“ dechtom a katedry v učebniach stáli na neveľkých stupienkoch – bože, len nezakopnúť - - -

Ale žiaci – šiestaci – deviataci boli fantastickí – mám na mnohých veľmi pekné spomienky. Rovnako aj na kolegyne, kolegov, s ktorými som mala česť pracovať.

Veru mám k našej jubilantke blízky vzťah a som rada, veľmi rada, že sa v jej učebniach opätovne rozbehol nový školský rok.

Michal Krištofič: Najprv sa predstavím

Milí priatelia. Rád by som sa s vami občas podelil o moje myšlienky, informácie, nápady, kritiku súčasného stavu v našej spoločnosti a na oplátku si zasa prečítal vaše postrehy. Tiež by ma zaujímalo, ako by ste chceli riešiť súčasný neutešený stav našej spoločnosti. Pretože už ma naozaj hnevá ako naši politici beztrestne šafária s našimi spoločnými peniazmi a doslova sa nám vysmievajú s pocitom, že nemáme možnosť nijako s nimi zatočiť. Ale najprv sa predstavím.

Volám sa Michal Krištofič a narodil som sa tak ako každý z vás. Narodil som sa v minulom storočí a tisícročí. Narodil som sa „normálnym“ rodičom, ktorí si na svoje živobytie zarábali celý život vlastnou poctivou prácou. A poctivo odvedená práca bola prvoradým cieľom môjho každodenného snaženia. Či to už bolo učenie a štúdium od základnej školy až po vysokú, alebo pomoc pri stavbe rodičovského rodinného domu, či práca v záhrade alebo vo vinohrade. Nikdy mi nebola cudzia ani ťažká fyzická robota, ktorá vyžadovala litre potu a vždy som mal radosť z dobre vykonanej práce. „Odfláknutú“ robotu neznášam, čo sa samozrejme nepáči jej autorom. Rovnako tak nemám rád bohapusté prázdne reči. Nemám vo zvyku starať sa len o „vlastné veci“ a kritizujem chyby, nedostatky i nevhodné správanie. Často bez okolkov, priamo, čo mnoho samoľúbych ľudí neznáša. Na druhej strane sa snažím prijať kritiku na môj účet a poučiť sa z nej. S týmto mojím postojom súvisí aj fakt, že som nikdy nebol členom žiadnej strany. Byť členom strany znamená podrobiť sa často tlaku až diktátu bez ohľadu na vlastný názor. Isteže, tým, ktorí sa podrobia to prináša mnoho výhod: popularitu, funkcie a moc, financie – a o to hlavne ide! V jednote je sila a takéto bratstvo ako veľká vlna prevalcuje každého jednotlivca. Ale je to za cenu straty vlastnej osobnosti. A ja som chcel byť vždy sám sebou, mať čisté svedomie a riadiť sa zásadami, ktoré vychádzajú z morálky.

Som zástancom zmysluplnej diskusie, prekladám alternatívne návrhy, racionálne a logické fakty a to isté očakávam aj od ostatných účastníkov diskusie. Nemám rád vopred pripravené scenáre, dopredu dohodnutý výsledok hlasovania a snahu za každú cenu presadiť svoju koncepciu (napr. koalícia) a zabrániť presadeniu všetkého, čo je navrhnuté a dobré (opozícia), len preto, že to navrhla protistrana. Je to extrémizmus, ktorý nikdy nič dobré nepriniesol.

Tieto postrehy vyplývajú z môjho 12-ročného pôsobenia v komunálnej politike ako poslanca v Rači (1998-2010) a z každodenného sledovania vrcholovej politiky. Obe politiky sa nás ako občanov veľmi dotýkajú, navzájom súvisia a ovplyvňujú sa a nedá sa povedať, že jedna viac alebo menej ako druhá. Mám však dojem, že v oboch sa politici málo zaujímajú o občana a jeho problémy. Poslanecké dni, ktoré boli organizované v minulých volebných obdobiach v Rači neboli veľmi účinné, pretože občania ich málo navštevovali a tí, ktorí prišli a vznášali svoje pripomienky, neboli spokojní s ich riešením. Chyba bola možno aj v tom, že pripomienky boli prenášané na zodpovedných pracovníkov cez profesionálnych pracovníkov Miestneho úradu a občas tiež preto, že boli oprávnene kritické a ťažko ich bolo vyvrátiť či vysvetliť. Preto by bola možnosť na tomto blogu uviesť kritické, ale dobre mienené poznatky „obyčajných“ občanov, ktorí pre rôzne dôvody na tieto „dni“ nechodili a z rôznych príčin ani chodiť nebudú. Dúfam, že si „račianska vrchnosť“ prečíta tieto pripomienky a tie oprávnené zahrnie do svojej agendy.

Dúfam, že sa nám spolu podarí urobiť (nielen komunálnu) politiku ľudskejšou vo všetkých oblastiach a že sa nenaplnia pesimistické predpovede mnohých prognostikov. Problémy Slovenska úzko súvisia s problémami Európy a ostatného (ekonomicky vyspelého) sveta, a preto ich nemôžeme ignorovať, ale riešiť z viacerých uhlov pohľadu. Súčasná kríza v Európe a vo svete je toho dôkazom, mnohé poznatky zahraničných odborníkov platia tiež pre Slovensko.

Napr. ekonóm P. Stanĕk zo Slovenskej akadémie vied otvorene hovorí o tom, že problém svetových mocností je v tom, že žijú dlhodobo na dlh, teda okrem 5 % najbohatšej triedy, ktorá ale získava 95 % vytvoreného bohatstva. Problém Slovenska je zasa ten, že „podnikateľská provízia“ (=korupcia) je 10 – 30 % z ceny diela, a preto by bolo oveľa účelnejšie, keby sem prišla urobiť poriadok napr. talianska mafia Ndrangheta, ktorá berie iba 5% províziu. Toto maslo ale nemáme na hlave my občania, ale všetky slovenské vlády, ktoré tu boli od roku 1989. Pretože po získaní moci sa nepostarali o nápravu, ktorú vehementne presadzovali pred voľbami, teda predtým, ako sa k moci dostali.

Gerald Celente, známy trendový politik z USA predpovedá skorý príchod vojny, ako riešenie konfliktov medzi štátmi, ale aj medzi bohatými a chudobnými i vo vyspelých štátoch. Hovorí: „Politika je showbiznis pre ošklivých ľudí“. Po 12 rokoch v komunálnej politike a vyše dvadsaťročných skúsenostiach s vrcholovou politikou po „nežnej“ revolúcii mu musím dať za pravdu. Neplatí to síce na 100%, ale aj menšina darebákov vie napáchať veľa škôd.

A moja otázka na koniec. Ako môžeme veriť vrcholovým európskym politikom, ktorí chcú vyviesť Európu z krízy, keď tí istí politici sú tam „hore“ dlhé roky a spôsobili, že sa táto kríza rozvinula? Celý čas pre jej zastavenie urobili málo alebo nič, ale teraz jej riešenie hodia na plecia nás – daňových poplatníkov. Tak ako to napísal Gerald Celente: „Organizácie ako Medzinárodný menový fond či Európska menová únia zachraňujú veľké korporácie, banky, finančné a investičné inštitúcie, ktoré zle investovali. Keď títo ich kamaráti prídu o svoje peniaze, politici ich vezmú od radových občanov a kamarátom zahoja rany. A tomu hovoria úsporné opatrenia!“

Nedávno som videl video, v ktorom hodnoverne ukazujú, ako je celosvetová verejná mienka manipulovaná vládami USA, Veľkej Británie, ale aj Ruska a ďalších krajín (Izrael) najmä v súvislosťami s vojnami v Iraku, Afganistane, Izraeli. Všetky informácie a obrazové materiály dodávajú vládne agentúry a noviny, televízne stanice a novinári, ktorí ich preberajú sú uprednostňovaní a rôzne odmeňovaní, ale slobodní novinári, ktorí prinášajú neskreslenú informácie, sú zastrašovaní a perzekvovaní. V podstate sa pravdivé informácie ani nedozvieme, žijeme ustavične v klamstve a nemôžeme si urobiť skutočný obraz o konflikte.

Riešenie na prekonanie krízy vyriekol už v roku 1932 podnikateľ Tomáš Baťa:

„Příčinou krize je morální bída. Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující, dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem.“

Toľko na začiatok ako námety do diskusie, ktorá sa dúfam úspešne rozbehne.

S pozdravom „Nech sa nám darí“

                                                                                                                                    Mišo Krištofič

Michal Drotován: Anketa „Ako ďalej, Rača?“ (10/2011)

212 respondentov v období 1. – 10. 10. 2011

Čo považujete za najväčší problém v Rači?

Nedostatočnú transparentnosť	17	8%
Rozbité cesty	76	36%
Málo peňazí na šport	36	17%
Nedostatok kultúrnych podujatí	25	12%
Nelegálne skládky	25	12%
Iné	33	16%

Čo považujete za prioritu v oblasti športu?

FK Rača	35	17%
Nové cyklocesty	79	37%
Bikrosová dráha	1	0%
Bežecké preteky pre širokú verejnosť	6	3%
Pozemný hokej	8	4%
U-rampa	8	4%
Plaváreň	75	35%

Vinobranie tento rok bolo ...

... lepšie ako minule	99	47%
... horšie ako minule	25	12%
... rovnaké ako minule	39	18%
Neviem, nebol som	49	23%

V oblasti kultúry treba dať najviac peňazí na...

Kultúrne podujatia v Nemeckom kultúrnom dome	67	32%
Kultúrne podujatia v amfiteátri	79	37%
Pouličné kultúrne podujatia	36	17%
Ochotnícke divadlo	13	6%
Iné	17	8%

Mala by Rača prispieť na rekonštrukciu kostola?

áno	62	29%
nie	98	46%
neviem	37	17%
nechcem odpovedať	15	7%

Na čo má ísť najviac peňazí z rozpočtu?

Oprava ciest	76	36%
Oprava škôl	64	30%
Oprava miestneho úradu	3	1%
Revitalizácia lesoparku	33	16%
Komunitné projekty	25	12%
Iné	11	5%

Myslíte si, že FK Rača má v roku 2012 dostať väčšiu dotáciu?

áno, futbal je prioritou	28	13%
nie, treba podporiť aj iné projekty	114	54%
dotácia by mala byť na rovnakej úrovni	34	16%
všetky peniaze na dotácie v kapitole šport bymali ísť na futbal	3	1%
neviem	33	16%

Ste spokojný s prácou súčasného starostu?

áno, je to o mnoho lepšie ako predtým	46	22%
áno, je to lepšie ako predtým	73	34%
je to približne rovnaké ako predtým	18	8%
nie, je to horšie ako predtým	12	6%
nie, je to veľmi zlé	4	2%
neviem	45	21%
nechcem odpovedať	14	7%

Považujete Raču za transparentnú?

Áno, je to o mnoho lepšie ako vminulosti	38	18%
Áno, ale sú ešte nejaké rezervy	98	46%
Nie, je to rovnaké ako v minulosti	28	13%
Nie, je to horšie ako v minulosti	2	1%
Neviem	41	19%
Nechcem odpovedať	5	2%

Z prácou ktorého poslanca/poslancov ste spokojný?

Andráš Milan	4	2%
Antalová-Plavuchová Lenka	25	12%
Brychta Eduard	3	1%
Dobiášová Katarína	4	2%
Drotován Michal	49	23%
Házy Jozef	7	3%
Hrdlička Michal	8	4%
Jošt Miloslav	25	12%
Khandl Mário	14	7%
Madzin Juraj	3	1%
Máťuš Miloš	12	6%
Mesároš Ján	7	3%
Sekerka Cyril	21	10%
Šimoni Tibor	4	2%
Štofira Karol	21	10%
Nie som spokojný so žiadnym poslancom	12	6%
Neviem	77	36%
Nechcem odpovedať	26	12%

Používatelia mohli začiarknuť viacero políčok, takže súčet môže byť vyšší než 100%.

Myslíte, že by sa malo pokračovať v zastavaní vinohradov?

Nie, určite nie	128	60%
Áno, ale v minimálnej miere	39	18%
Áno, ale v rozumnej miere	38	18%
Áno, pre atraktivitu prostredia vo väčšejmiere	2	1%
Áno, vinohrady treba celé zastavať	2	1%
Neviem	2	1%
Nechcem odpovedať	1	0%

Mala by mestská časť vyčleniť peniaze na revitalizáciu lesoparku?

áno, malo by to byť prioritou	57	27%
áno, v menšej miere určite	88	42%
áno, ale zatiaľ len na projektovú dokumentáciu	14	7%
nie, peňazí je málo a sú aj dôležitejšie veci	19	9%
nie, lesopark si majú riešiť Mestské lesy vBratislave	24	11%
neviem	10	5%
nechcem odpovedať	0	0%

Považujete Raču za bezpečnú?

Áno, je bezpečnejšia ako iné mestské časti	96	45%
Je rovnako bezpečná ako iné mestské časti	91	43%
Nie, je menej bezpečná ako iné mestskéčasti	9	4%
Nie, je veľmi nebezpečná	3	1%
Neviem	12	6%
Nechcem odpovedať	1	0%

Mala by Rača mať pešiu zónu?

áno, určite	70	33%
áno, v malej miere	55	26%
nie, obmedzí toobyvateľov	43	20%
nie, určite nie	21	10%
neviem	21	10%
nechcem odpovedať	2	1%

Koľko máte rokov?

0-20	15	7%
20-40	153	72%
40-60	39	18%
viac ako 60	5	2%

Pohlavie

muž	120	57%
žena	92	43%

Ako ďalej, Rača? (07/2012)
Ako ďalej, Rača? (10/2011)
Ako ďalej, Rača? (12/2010)