31. 12. 2011

Dobroslava Luknárová: K novému roku 2012

Momentky



 
Denne od nás čosi odchádza
                                     a prenecháva miesto novému,
                                                                           čo príde.
Ach, chvíle, chvíle, chvíle !
Aké ste ktoré ?
Chvíľa !?
Oj, nie je rokom
                                               prostý súčet chvíľ -
Iba ich extrát
                                     ukladáme v sebe,
tvoriac tak zásobu,
                                               bohatstvo celé -
Pre nový deň
                                     aj pre rok celý,
pre život náš
                                                        každodenný...

  






Do roka, ktorý práve začína,
prajem zo srdca  čo najviac dobrých a pekných chvíľ
Silvester 2011                                                         Dobruška

20. 12. 2011

Historické výročia v Rači v roku 2012

Prehľad historických výročí spracoval Ľudovít Havlovič.

16. 12. 2011

Eduard Wenzl: Hovorca z izby č. 549

Dňa 14. októbra asi o 16,00 hodine som začal cítiť bolestivé ťažkosti v oblasti žalúdka a pod pravou časťou rebier. Použil som dostupné lieky, ktoré doma máme, ale bolesť neustúpila.
Zavolali sme na linku 112 a požiadali o radu čo robiť, ako bolesť utíšiť. Po oznámení, kde a aké bolesti to sú, nám oznámili, že k nám pošlú sanitku na prevoz do nemocnice. Doma mi dali injekciu na utíšenie bolesti a povedali, že je to bolesť od žlčníka.

Po príchode do nemocnice mi napichli infúziu a urobili sonograf. Neskôr prišiel chirurg, spravil vyšetrenie a nariadil urobiť rontgen a príjem na chirurgiu. Dali ma na izbu číslo 549, kde už ležal pacient s amputovanou pravou nohou. Na ďalší deň priviezli tretieho pacienta, ktorý sa mal podrobiť operácii (amputácii prsta) na pravej nohe. Aj on bol ležiaci pacient.

Mám veľmi ľahký spánok. Keď niektorí z nich v noci alebo vo dne potreboval pomoc, privolal som zvončekom alebo aj osobne sestričku. Neskôr ma sestričky nazvali „hovorca izby“. Nebol som len hovorca, ale aj obsluha ležiacich. Pacient bez nohy mal narastenú bujnú bradu. Niekedy mu na nej zostali zvyšky jedla. Poutieral som ho a niekedy aj umyl jeho bradu. Raz vo dne som zistil, že pacient kľačí vedľa postele a nemôže sa sám dostať na posteľ. Pomohol som ho uložiť na posteľ a povedal som lekárovi, že on kľačal aj na tej odrezanej nohe. Na druhý deň prišiel chirurg a na izbe urobil opravu bandáže jeho nohy a ranu mu nanovo zašil.

Druhý pacient vraj mal chodiť, ale on mal aj vyskočené platničky a pre bolesť nechodil. Sestričky chceli aby chodil jesť do jedálne. Povedal mi, že on nepôjde aj keď bude hladný, tak som ho obslúžil na izbe. Tento pacient ležal pri okne a svietilo mu slniečko do tváre, ktorú si zakrýval uterákom. Použil som stojan na infúzie a pomocou osušky som mu urobil tienidlo proti slnku. Toto som posúval tak, aby mu nesvietilo slnko do očí. 19.10. išiel na operáciu malíčka  (4 roky trpel so zlomeným malíčkom). Pred odchodom som ho posmeľoval, že po injekcii nebude nič cítiť (mal z operácie strach). Kým odišiel, požiadal ma, aby som mu umyl zubnú protézu, ja som mu rád vyhovel. Podal mi ruku a rozlúčil sa so mnou, lebo v ten deň som odchádzal domov. Vrátil sa skôr, ako som ja odišiel. Po operácii mi povedal, že naozaj žiadnu bolesť necítil. Podali sme si zasa ruky na rozlúčku, poďakoval mi za moju starostlivosť a pomoc.

Neviem či potom na izbu prišiel iný pacient, ktorý im pomáhal. Mal som dobrý pocit, že som im mohol pomôcť.

Gabriela Wenzlová: Čo dokáže strach

Boli sme dobrými susedmi. Jarka a Vlado boli ich deti. Keď dospeli, založili si svoje rodiny. Jarka odišla do Čiech, Vlado do ďalekej Ameriky.
V tom čase odchádzalo do sveta veľa ľudí. Keď rodičia zomreli, Jarka s manželom docestovali na Slovensko uctiť si ich pamiatku, hlavne na sviatok Všechsvätých. Kytice kvetov a zapálené kahance zdobili ich hrob. Vtedy vždy u nás prenocovali a tak isto to bolo aj tento rok. Tešili sme sa na nich. Rozprávaniu nebolo konca až do neskorej noci. Skôr ako sa unavení chystali spať, Jarkin manžel nám prezradil, že Jarka celú noc doma svieti, inak by nezaspala. Spýtali sme sa jej na dôvod. Nadýchla sa a prezradila nám svoje tajomstvo.

Bolo krásne počasie a oni sa vybrali do blízkeho pohraničného mesta autom na menší nákup s prehliadkou mesta. Boli nadšení jeho krásou. Nákup sa im vydaril. Spokojní sa chystali na spiatočnú cestu domov. Cestou späť videli nádherný kostol. Rozhodli sa, že si ho pozrú z vnútra. Vošli dnu a po krátkej modlitbe zapálili sviečky na okrúhlom stolíku, kde už horeli sviečky. Chvíľu postáli v zamyslení. Keď sa chystali von, Jarka si všimla položené brožúrky. Jednu si zobrala, vtedy uvidela vystavenú strašidelnú múmiu. Zamrazilo ju. Potom sa vrátili k autu, ktoré zaparkovali na parkovisku neďaleko kostola. V aute si sadla vedľa manžela, zobrala si brožúru, že si ju pozrie. S hrôzou zistila, že je v cudzej reči. Rozhodla sa vrátiť a brožúru vymeniť, podarilo sa jej to. Spokojná sa náhlila von z kostola. Prekvapilo ju, že ťažké dvere nemohla otvoriť, aj keď sa do nich zaprela celou silou. Boli ťažké ako zvon. Bola bezradná. Spočiatku manžel v aute trpezlivo čakal. Ako plynul čas, jeho netrpezlivosť rástla. Nevedel si vysvetliť príčinu jej meškania, snáď sa stretla s niekým známym. Hrozné myšlienky ho prenasledovali. Kým on premýšľal, čo má podniknúť, ona bojovala. Pozbierala všetky svoje sily a znovu sa vrhla na dvere. Konečne pomaly ale iste dvere povolili a ona sa vyslobodila z nechceného väzenia, kde veľké ticho, tancujúce svetlo sviečok jej naháňali strach, nehovoriac o hroznej múmii, ktorú mala stále pred očami. Konečne stála pred manželom. Hlas sa jej chvel, slzy ihrali v jej očiach, keď manželovi rozprávala o svojom veľkom boji a strachu.

Preto v noci svieti. Keď sa zobudí, aby videla, že jej nič nehrozí.

9. 12. 2011

Ľudovít Havlovič: Mozaika v katedrále sv. Šebastiána

27. novembra 2011 sa uskutočnila slávnostná konsekrácia nového oltára a monumentálnej chrámovej mozaiky v katedrále sv. Šebastiána – hlavnom chráme Ordinariátu OS a OZ SR v Bratislave – Krasňanoch.

Pontifikálnu sv. omšu za účasti verejnosti celebroval ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek so svojimi vikármi a vojenskými, policajnými a väzenskými kaplánmi.

František Rábek popísal sv. Šebastiána, hlavného patróna katedrály i diecézy, vojaka a mučeníka. Vysvetlil prítomnosť bl. Zdenky, ako patrónky väzenstva a sv. Michala archanjela patróna policajtov. V závere spomenul pápeža bl. Jána Pavla II. s bulou, ktorou zriadil Ordinariát OS a OZ SR.

Na mozaike sú zobrazené výjavy od Krista vstupujúceho po zmŕtvychvstaní do večeradla s apoštolmi, cez zomierajúceho sv. Cyrila so sv. Metodom s nádobou so zrnom na rozsievanie viery Slovanom a ich učeníka a pokračovateľa sv. Gorazda.

Po popise výjavov mozaiky ordinár upriamil pozornosť veriacich na to, aby sa na mozaiku nielen pozerali a obdivovali jej krásu. Ako povedal:  „Uvedomujte si, že denne slávime sv. omšu v reálnom spoločenstve so svätými, aj s tými, ktorí sú na mozaike. Svojím životom a skutkami tiež oslavujme Boha, aby sme mohli byť prijatí do spoločenstva so svätými v nebi. V tom spočíva posolstvo mozaiky, svojim životom nasledovať svätých a dosiahnuť tak spoločenstvo s Bohom.“

Ordinár v závere vyzval veriacich, aby sa povzbudení krásou a duchovným posolstvom mozaiky, ako aj prijímaním daru Krista v Eucharistii stávali kamienkami duchovnej mozaiky, ktorou je Cirkev. „Rozvíjajme svoj život v dobrom, aby sa naplnil cieľ tejto pozemskej kamennej mozaiky, ktorá sa síce raz rozpadne, priviesť nás k prežívaniu krásy neba ako súčasti mozaiky Božieho diela“, zakončil Mons. Rábek svoju homíliu.

V ďalšej časti liturgie ordinár konsekroval nový žulový oltár, aby na ňom následne po prvýkrát slávil Eucharistiu. Po skončení slávnosti sa veriaci s ordinárom, vikármi a kaplánmi zišli na agapé v pastoračnom centre. Slávnosť hudobne sprevádzali chrámový zbor Chorus Salvatoris z Bratislavy a miestny mládežnícky spevácky zbor z Krasnian.

Autorom monumentálnej mozaiky je Ivan Marko Rupnik SJ, jezuita a svetoznámy umelec. Prípravu a inštaláciu mozaiky a ozdobných prvkov v podobe oltárnych krížov, svietnikov a meča realizovalo 15 umeleckých mozaikárov z inštitúcie Centro Aletti v Ríme.

Na výrobu oltárneho stola, ambónu, podstavca pod tabernákulum a krstiteľnice bola použitá tatranská žula z lokalít osád Tatranská Lomnica a Štrbské Pleso, prevezená s láskavým súhlasom primátora mesta Vysoké Tatry Ing. Jána Mokoša a finančnej skupiny J&T Group.

Kamenárske práce a položenie granitovej dlažby v presbytériu uskutočnila firma Mramor – Granit – Mohyla s.r.o. z Krupiny pod vedením jej majiteľa Jána Mohylu. Autorom kameninového tabernákula v podobe románskeho kostolíka v Drážovciach pri Nitre je akademický sochár Michal Zdravecký. Stavebné práce realizovala firma Kora z Močenka.


Text pripravila Ing. Mária Hatalová-Klačanská









Autor fotografií © Ľudovít Havlovič

7. 12. 2011

Dobroslava Luknárová: Aká zvláštna zhoda okolností

Zvláštna zhoda okolností? Nezvyčajné súradnice? Možno iba náhoda, a predsa... keby som bola spisovateľka, možno by som za tými udalosťami a náhodami hľadala tajný zmysel. Hoci uvedenú ašpiráciu nemám, teší ma, že som si vytvorila  pozoruhodnú skladačku niekoľkých dejov a dávam im spoločného menovateľa. Akého, možno nebude treba uviesť, možno jeho charakteristika vyplynie zo samotných faktov –


24. november 2011 - spomienkovou slávnosťou pripomíname (MO MS) Račanom 150. výročie príchodu M. Alstera za správcu miestnej katolíckej farnosti. Tento významný slovenský rodoľub patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej aj Spolku sv. Vojtecha, bol jeho prvým podpredsedom. Patril k podporovateľom prvého slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Svoje činorodé vlastenectvo dokazoval aj rozvíjaním cyrilo-metodskej tradície, veď už v roku 1863 dal vyhotoviť na veľký kostolný zvon reliéf sv. Cyrila a Metoda.  Posviacka zvona sa konala 19. novembra 1863 a v nedeľu 22. novembra 1863  znela v kostole aj slávnostná omša na počesť 1000-ročia ich príchodu na Veľkú Moravu.

V roku 1885 bol Alster členom slovenskej delegácie na púti do Ríma, vyvolanej encyklikou pápeža Leva XIII, venovanej slovanským vierozvestom. Na mnohých kňazov v tom čase zabralo zastrašovanie uhorských úradov a maďarských úradníkov, a tak zostalo iba osem mužov, čo sa nedali odhovoriť, ani odstrašiť a do Ríma putovali. Svoje zážitky z púte zachytil Alster podrobne a emotívne vo farskej kronike. Zápisy v kronike viedol, oproti svojim predchodcom, dôsledne v slovenskom jazyku.

Hoci v roku 1916 padli dva zvony z farského kostola za obeť prvej svetovej vojne, račišdorfskí farníci sa po jej skončení poskladali nielen na nové zvony, ale na jeden z nich dali opätovne odliať reliéf oboch vierozvestov. Od roku 1989 neraz zaznieva práve v deň 5. júla v kostole slávnostný koncert, venovaný ich pamiatke.

27. november 2011 - v katedrále sv. Šebastiána – hlavnom chráme Ordinariátu OS a OZ SR v Bratislave – Krasňanoch sa uskutočnila slávnostná konsekrácia nového oltára a monumentálnej chrámovej mozaiky. Má na nej miesto aj výjav zomierajúceho sv. Cyrila so svätými Metodom a Gorazdom, ale aj symbolická nádoba so zrnom na rozsievanie viery Slovanom.

Aká zvláštna zhoda okolností - - -


5. 12. 2011

Dobroslava Luknárová: Na mikulášsku tému

„Martin“ a „Katarína“, tradičné dni aj s ich pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce. Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale - u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy tamtých Vianoc... zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov.

Z knihy o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným obyčajom v našej obci venovaná rozsiahla kapitola, si práve pripomínam:

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode. (Ktovie, či to ešte platí aj v našej dobe?)

Na 6. decembra pripadá deň sv. Mikuláša, k nemu sa v Rači - ako iste aj v iných obciach a mestách - viazali (a vlastne do dnešných dní viažu), zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky. Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V ruke mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou, anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne. (Tento zvyk si dobre pamätám zo svojho detstva, hoci sme nebývali v Rači, a zaviedli sme ho aj v našej rodine, keď boli dcérky malé. Vlastne, funguje do dnešných čias...)

A čo „školský“ Mikuláš? Mám naň žiacke aj učiteľské spomienky (tuším tých učiteľských je viac). Ak pripadol (pripadá) Mikuláš na všedný deň, chcú ho mať žiaci hlavne bez skúšania a písomiek. Najčastejšie sa na tabuli v triede objaví táto alebo obdobná básnička (nezriedka aj s nevyspytateľnými?! pravopisnými chybami):

Na svätého Mikuláša
neučí a neskúša sa,
každá päťka odpúšťa sa -
To je odkaz Mikuláša!

Pokúšala som sa neraz nakriatnuť svojich žiakov aj na inú, ich vlastnú veršovanku na tému Mikuláša, ale veľmi som nepochodila. O rok sa na 100 % objavila zase táto, „rokmi odskúšaná“. Ale bývalo občas v triede veľmi pekne – spomínam si na jednu svoju triedu, kde si žiaci pripravili pekný program – len tak sami od seba – a predviedli ho nielen mne, ako triednej, ale aj iným pani učiteľkám. Dokonca v jednej triede skrsol nápad urobiť Mikuláša mladším ročníkom a poprosili ma o pomoc. Zveršovali sme príhovor pre Mikuláša, čertov aj anjelov, dohodli sme sa na oblečení, vyžiadali si dovolenie od pani riaditeľky. Neviem, či si dnes už dospelí „aktéri toho Mikuláša“ ešte spomenú na svoje školské predstavenie, ale ja naň rada spomínam.

Mikuláš – sú ho plné obchody! Myslím tej mikulášskej ponuky. Miešajú sa tradície Mikuláša, Santa Klausa aj Deda Mráza... Možno až príliš. A mne sa pritom, alebo možno práve preto, žiada vysloviť, poslať do priestoru jedno tiché prianie:

Nech sa napriek zásahom modernej doby nevytráca zo sviatku Mikuláša to základné, ľudské, prečo vlastne oná tradícia vznikla. Pošepkám to aj vo veršíkoch :

Na svätého Mikuláša,
keď sa zvečerí,
tichá radosť k oknu kráča,
vchádza do dverí.

Oslovuje všetky deti
dobrotivým slovom:
váži skutky, predsavzatia
po dobrom, či po zlom -

Že lepšieho viacej bolo?
To vás, deti, chváli -
Mikuláš vám do oblôčka
kladie sladké dary.

Som hlboko presvedčená, že aj dnešné deti potrebujú tradície, ich etické posolstvo. Ale to nemožno kúpiť v obchodoch. Žije v nás, ľuďoch...