Televízne seriály – siete na divákov – s veľkými aj malými okami. Neraz sa stane, že sa oká na pôvodnej sieti z rôznych príčin zväčšia a prevažná časť „úlovku“ z nich postupne vykĺzne. Možno sa časom ocitne v inej sieti, alebo si pláva slobodne, kade chce, a sieťam sa vyhýba. Aj mne sa neraz prihodí, že som „úlovkom“ ...
Spomínam si na prvé veľké seriály – Sága rodu Forsytovcov (v rokoch 1968-9), Dietlova Nemocnica na kraji mesta, Žena za pultom, Major Zeman, Cirkus Humberto, ale aj rozprávkový seriál o princeznej Arabele.
Od dievčenských rokov mám rada životopisné a historické témy. Najprv som ich hľadala v knižkách a rozhlasových hrách, neskôr aj vo filmoch a televízii. Keď sa objavil v televíznom vysielaní seriál o poľskom kniežati Wolodyjovskom, bola som nadšená výberom témy aj jej spracovaním (a možno nielen ja). Spomínam si na české seriály F. L. Věk, Byl jednou jeden dům, ale aj na naše slovenské o M. Beňovskom a štúrovcoch.
Pravda, v ponuke seriálov som zo zvedavosti neodolala ani módnym megaprojektom Dallas, Beverly Hills 90210, Jednoducho Mária, veď sa o nich toľko rozprávalo...
V súčasnosti je seriálová televízna ponuka presýtená. Tuším aj naša domáca, veď v tom istom čase beží seriál tam i tam. „Vyberaj si, človeče, televízny konzument, alebo ak vládzeš a tvoj ovládač s tebou, preklikávaj raz tu a raz tam! Čo nevidíš, nestihneš vidieť, si veľakrát ľahko domyslíš. Veď v seriáloch (aj našich) sa dosť často prešľapuje na jednom mieste a o dejovom klišé radšej pomlčím.“
Lenže čo si vybrať, keď sa ti večer žiada „papučová“ kultúra? Kriminálku plnú krvi, film, čo si už niekoľkokrát videl, kolom dookola správy, ...? Možno radšej ... Pravda, denná ponuka je na televíznych staniciach bohatšia, lenže čo keď máš čas až večer?! Vtedy si veru nenavyberáš.
Nuž, keď sa nedávno objavili upútavky na turecký seriál Sultán, spozornela som. Zaujala ma predzvesť historickej témy - a veru nie hocijakej - a naviac aj zvedavosť, ako ju turecká kinematografia spracovala.
Dávno – dávno bolo zaujímavé porovnávať ako sa zmocnili obsahu z knihy Ľ.N.Tolstého Vojna a mier americká a potom aj ruská (či sovietska?) kinematografia. A takých príkladov na porovnanie bolo aj je omnoho viac. Napríklad mnohonásobné spracovanie osudu Grófa Monte Christa, Troch (štyroch) mušketierov, prípadne Kiplingovej Knihy džungle, rozprávky o Popoluške a pod.
Teda, chcela som vedieť - ako bude so Sultánom. Už aj preto, že tematika „tureckých čias“ je v našej ľudovej slovesnosti aj v umeleckej spisbe častá a pestrá. A tak som hľadala informácie – o ktorého sultána pôjde?
Sulejman I, či Sulajman II? Prekrásny? Nádherný? Zákonodarca? – stále tá istá výrazná osobnosť z palety dejín 16. storočia. Kronika ľudstva sa k nemu vyjadruje na viacerých stranách. Už pred povestnou bitkou pri Moháči (1526) až po jeho skon v roku 1566 pri maďarskom hrade Sziget. Veď počas jeho vlády dosiahla kultúra Osmanskej ríše svoj vrchol a krajina najväčšiu rozlohu. Právom mu vlastní a aj viacerí historici tých čias prisúdili prívlastok „Veľkolepý“. Nebol iba vojvodcom, ale svojimi zákonmi výrazne ovplyvnil ďalší vývoj osmanskej spoločnosti. A ako jeho moc a vplyv zasiahli naše kraje, našich predkov? Mnohých jeho vojsko predčasne pripravilo o život, iným sa život zmenil, zvrtol na nepoznanie.
Vraj pri jeho dvore získala dominantné postavenie nová vládnuca skupina – vybraní kresťanskí mladí muži, ktorých obrátili na islamskú vieru ešte v detských rokoch a v palácových školách z nich vychovali verných sultánových služobníkov. Janičiari aj mladé devy a ženy v sultánovom háreme – dovlečení z rôznych končín hlavne Uhorska, a teda aj zo Slovenska, to je zaujímavá a možno ešte či navždy??? v mnohom neznáma téma.
Spomínam si, ako som dávno svojej starej mame, rodáčke z Poník, recitovala Chalupkovho Turčína Poničana. Povedala mi vtedy, že v ponickom kostolíku dlho opatrovali ťažké drevené vchodové dvere, dosekané, dorúbané od tureckých šabieľ. Zo Zvolena poznám baladu o Šudy Katarínke – ako sa zvolenskej krčmárke jedného dňa vrátili z tureckého zajatia už dospelé deti a ona ich nespoznala. Podjavorinskej balada o čakanke tiež čerpá námet z tých čias. Aj račianske povesti skrývajú príbeh o Turkovej Kači. Vraj odišla s Turkom a doma nechala muža aj deti a nikdy sa späť nevrátila.
Pohnuté 16. storočie. Koľko rôznych osudov z neho poznáme a koľko sa nikdy nedozvieme?! A tak sa oplatí na chvíľu „oprášiť starý rám“ a zahľadieť sa na obraz tej doby alebo ho poodhaliť ako starú dobovú fresku :
16. storočie – v Anglicku do r. 1547 vládne Henrich VIII a po r. 1558 jeho dcéra Alžbeta I. Cárske Rusko tyransky zjednocuje Ivan IV (Hrozný). Poľský astronóm M. Koperník vo svojej knihe, vydanej tesne pred jeho smrťou v r. 1543, vyvracia od r. 160 platný geocentrický názor na pohyby nebeských telies a kladie tak základy modernej astronómie. Ako protipól šíriacej sa reformácie zakladá bývalý španielsky dôstojník Ignác z Loyoly jezuitský rád. Stredná Európa žije v neustálom strachu pred Turkami, ktorí častejšie a krvavejšie útočia na krajiny Uhorska.
V rozhodujúcej bitke pri Moháči r. 1526 stráca Uhorsko kráľa Ľudovíta II aj ostrihomského arcibiskupa, stovky urodzených pánov a tisícky vojakov. Do Bratislavy, vtedajšieho Prešporka – Possonie - sa prúdom valia utečenci, kastelán Ján Bornernisa preváža na hrad celý kráľovský poklad z Budína, do mesta za Dunajom sa sťahujú ústredné úrady aj cirkevné inštitúcie. Bratislava sa stala korunovačným mestom. Hoci rozhodnutie padlo už v roku 1535, prvá korunovácia kráľa Maximiliána, syna cisára Ferdinanda I sa konala v bratislavskom dóme až v roku 1563 a to 8. septembra. Zaujímavé je, že v slávnostnom sprievode ako prvý medzi vlajkonosičmi kráčal Matiáš Keglevich v ruke s bulharskou vlajkou. V sprievode vlajkonosičov bolo vidieť aj Mikuláša Báthoryho s dalmátskou vlajkou...V tom čase má Alžbeta Báthory, neskôr smutne preslávená „krvavá pani z Čachtíc iba tri roky. Radšej spomeniem inú krásnu devu Annu Lošonciovú. Nevedeli by sme o nej nič, keby sa do nej nezaľúbil renesančný básnik Valentín Balaša a nezvečnil by ju v krásnych ľúbostných veršoch. Balaša sa narodil na Slovensku, ale ako básnika si ho skôr privlastnili Maďari a Poliaci. Bol vojak, bojoval v mnohých bojoch proti Turkom a od tureckej zbrane aj v roku 1594 zomiera...
Človeku sa natíska toľko otázok, keď sa vďaka pútavým knihám brodí v tých časoch. A vzápätí ich obraciam do najbližšieho okolia. Ako sa 16. storočie a udalosti v ňom dotkli Rače? V dobových dokumentoch čítame, že sa jedna jej časť dostáva do rúk bohatého rodu Bátoriovcov (-i-, alebo -y-?), spolu s devínskym panstvom, druhú vlastní Ignác Farkaš, mestský kapitán. Najviac sa o osudoch obce dozvedáme zo súdnych spisov, ktoré musel neraz riešil samotný kráľ. Raz šlo o drevo, kradnuté z lesov, inokedy o seno, úrodu z viníc či okovy vína. Na jednej listine z r. 1558 sa zachovala podoba malej pečate obce so siglami „WS“, pod nimi je umiestený kopáč skrížený s motykou. Súdne spisy dokladujú prítomnosť nielen nemeckých, ale i chorvátskych kolonistov v Rači hlavne v poslednej tretine storočia. V r. 1606 dostáva časť Rače do majetku chorvátsky gróf Ján Keglevich, v r. 1610 tu kupuje kamenný dom s kúriou, vinohradmi a lúkami. Keglevičovský erb sa stal dokonca základom obecnej pečate, známej z tých rokov.
16.storočie nieslo v sebe idey humanizmu a renesancie, ale aj ideály náboženskej reformácie. Prinášali ich utečenci z Čiech, Rakúska i Nemecka. Nakoľko zákon z r. 1525 luteránstvo zakazoval, šírili sa jeho myšlienky Bratislavou a jej okolím tajne. Keď kráľ Maximilián I povolil v r. 1564 mešťanom prijímať pod obojím, väčšina obyvateľstva Bratislavy a okolitých miest a obcí prešla na novú vieru. Aj spomenutú devu Annu Lošonciovú zazrel Balaša po prvý krát v evanjelickom kostole. Evanjelikom bol aj poradca kráľa, rytier Zlatej ostrohy gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), ktorému kráľ daroval o. i. aj majetky v Rači. Súčasťou darovanej kúrie bola kaplnka a do nej pozval gróf za kazateľa reverenda Ondreja Reissa. Vďaka nemu sa stala Rača v rokoch 1580 – 1606 známou a vyhľadávanou pre mnohých Bratislavčanov, nakoľko sem chodili na služby Božie aj k večeri Pánovej.
Na fotografii z roku 1928 vpravo ešte vidieť onú kaplnku aj s jej vežičkou.
Dnes stojí na tom mieste Obecný dom.
16. storočie v Uhorsku možno označiť za vojnové časy. Ich dopad na väčšinu obyvateľstva predstavoval niekoľkonásobné zvýšenie daní, ustanovenie tzv. labor gratuitus „roboty zadarmo“ na pohraničných opevneniach, turecké drancovanie, žoldnierske plienenie aj časté prepady zbojníkmi a dobrodruhmi. Na druhej strane tieto časy priniesli so sebou „ konjuktúru“ na poľnohospodárske produkty, teda aj račianske víno, obilie a zeleninu. Status kráľovského korunovačného mesta znamenal pre Bratislavu rozvoj a tým aj záujem o drevo na stavby, poľnohospodárske produkty zo širokého okolia, ale aj prácu remeselníkov, usádzajúcich sa v meste aj priľahlých obciach. Už v r. 1550 mala Rača farskú školu so správcom Jánom Wucke. Z r. 1561 sa zachoval zápis z kanonickej vizitácie o tom, že kňaz Šebastián udržuje v dobrom stave kostol i cintorín.
16. storočie – vraj mu možno pridať aj prívlastok prvý zlatý vek slovenskej literatúry. Ktovie, či sa v Rači v tých časoch vedelo o J. Silvánovi, M. Rakovskom, Vavrincovi Benediktim z Nedožier alebo J. Jeséniovi? Jedno však vieme iste – v našej obci v tom čase bolo možné počuť slovenčinu, nemecký aj chorvátsky jazyk, maďarčinu, latinčinu aj češtinu.
Hm, kam ma zaviedol turecký sultán? Neviem, ako sa mi bude páčiť – nepáčiť televízny seriál? Avšak viem, ako sa poznám, že neraz budem po ňom alebo namiesto neho listovať v knižkách a čítať si o tej dávnej dobe a budem si predstavovať, ako v nej žili vtedajší Račišdorfania najmä tí, po ktorých sa zachovali len ich priezviská a dodnes žijú v našej obci ich pra-pra- (možno niekedy aj vypočítam koľkonásobní) pravnuci.
Použitá literatúra:
P. Dvořák: Zlatá kniha Bratislavy, 1995, Tretia kniha o Bratislave, 2010
J. Tibenský: Dejiny Slovenska Slovom i obrazom
J. Podolák : Rača, 1989
Ľ. Zúbek: Moja Bratislava, 1975
Foto: internetové zdroje
