Zápisky z učiteľského depozitu
Venované Dňu učiteľov namiesto kytičky
Učiteľský život? Nezainteresovaný by povedal, že je plný stereotypu. Veď každý školský deň beží podľa rozvrhu hodín, na každú hodinu, prestávku zvoní, učiteľ chodí na vyučovanie po celý školský rok do tých istých tried. Ale to je len vonkajšie zdanie. My, učitelia, vieme, že je to inak.
Každá hodina má v sebe aj čaro neopakovateľnosti. Nikdy dopredu nevieme, čo sa môže a čo sa často aj prihodí. Veď – a teraz použijem frázu, ktorú z duše nemám rada ani nepoužívam, ale stretávala som sa s ňou hlavne v novinárskom jazyku – deti, žiaci, študenti (vlastne hocikto, kto sa učí) sú „živý materiál“.
Áno, v škole je celý školský rok živo. V širokom zmysle slova. A stávajú sa aj rôzne neopakovateľné situácie.
Je pred Veľkou nocou, práve umývam okná. Pohľad z jedného nášho okna mám asi najradšej. Vidím do korún čoraz vyšších borovíc, orecha aj divej čerešne, na trávnik aj skupinku kríkov zlatého dažďa. Miesto je plné vtáčieho života – hrdličky, drozdy, vrabce, párik strák, v zime aj vrany a sýkorky, od jari do jesene lastovičky a možno aj niečo iné – krídlaté.
Aj teraz je tam veselo. Po trávniku sa prechádza párik drozdov, hrdličky predvádzajú v povetrí svoje „čipkované“ chvosty a krídla. Umývam okno, pozorujem krásnu jarnú scenériu, ale moja myseľ je kdesi - kamsi v škole. Vyberám z pomyselného priečinka pamäte ako z knižnice príbehy. Dávam im heslo -„krídla“.
Prvý príbeh:
Učila som v tej triede ruštinu a výtvarnú. Hodiny výtvarnej výchovy bývali spojené do dvojhodinovky každý druhý týždeň v stredu popoludní. Bolo krátko pred Veľkou nocou, a tak som požiadala žiakov, aby si priniesli nejaké ústrižky textílií, farebného papiera, bavlnky, lep, nožnice a „vydúchance“.
Prišla streda, popoludnie, výtvarná. Niesla som do učebne „prekvapko“ – za plný košíček „vydúchancov“ z husích a kačacích vajec. Ráno mi ich priniesla jedna maminka, zamestnaná tuším na hydinárskej farme.
Jasné, že vzbudili pozornosť, dokonca sme museli losovať, ktorým dvojiciam žiakov sa ujdú. Vysvetľujem pracovný postup, ale v triede je nezvyčajne rušno. Najprv som si myslela, že ešte stále frflú popod nos tí, ktorým sa neušli „maxi vydúchance“.
Ale nie! Deje sa niečo iné. Z jednej poslednej lavice sa ozýva čudný zvuk a žiaci sa naň otáčajú. Šepkajú si, smejú sa.
- Žiaci, čo je? Čo sa deje? – prísne sa pýtam a už aj kráčam tým smerom. Čosi zmizlo z poslednej lavice, ale je mi jasné, že Martin „opäť niečím baví okolie“.
- Čo je, Martin? Čo to máš? – som učiteľsky strohá. Viac ako inokedy. „Postav sa!“
Poslúchol a tu vidím v jeho rukách, pritlačených k sebe, malú žltú hlávku s oblým zobáčikom. Húsatko? Káčatko?
- Čo to máš?
- Prosím, pani učiteľka, babka mi dovolila. V sobotu sa vyliahli, vysvetľuje a pomaly roztvára dlane. Skutočne, malé kačíča. Rozhliada sa okolo, začivká.
- V čom si ho priniesol?
- Tuto, v krabici – kladie kačíča na vrchnú dosku lavice a z jej priečinka vyťahuje neveľkú škatuľu od topánok. Káčatko zatiaľ batká - ťapká po lavici a hľadá asi niečo na jedenie. Ďobká zobáčikom do Martinovho peračníka, bavlniek aj do nožníc.
Hrčia sa okolo nás zvedavci. Dievčatá sa pretekajú v nežnom obdive drobčeka, chlapci so smiechom komentujú jeho nemotornú chôdzu. Neha a obdiv, ktoré sa nedajú naprogramovať, vyžarujú do priestoru okolo Martinovej lavice neviditeľnú, a predsa žiariacu koronu.
- Je krásne – hovorím a v tej chvíli sa moja učiteľská duša mihnutím oka odtúla až do dávnych detských rokov (aj stará mama mávala kuriatka, káčatká. Koľkokrát som ich u nej obdivovala. Aj kŕmila...) Už je okolo nás skoro celá trieda. Zopár najväčších zvedavcov načahuje ruky – iba sa dotknúť jemnučkého páperia, pohladkať podarené stvoreniatko, vyskúšať, či by zobáčikom raflo po prste.
- Daj ho do krabice! Nech nespadne – prikážem. Ale neodolám, ukazovákom jemne hladkám žltú hlávku.
- Ta-ta – prihovorí sa, pokrúti hlavou, pokyvká kratulinkými krídelkami. Martin ho opatrne vkladá do škatule. Dno je pokryté posekanou mladou žihľavou alebo šalátom? Kačíča ďobne jeden, dvakrát, spokojne olovrantuje.
- Poďme, žiaci! Vráťte sa do svojich lavíc! Musíme sa pustiť do práce - čas beží...
ale ani mne sa veľmi nechce od žltučkého zázraku prírody – len by som sa dívala a dívala.
Tak veru, bola to podarená hodina. „Vydúchance“ sa postupne menili na hlavy rôznych rozprávkových bytostí alebo bavlnkami vyzdobené kraslice. A k tejto tvorivej práci nám chvíľkami kontrovalo, čivikalo káčatko.
Aj som ľutovala, že neučím v tej triede slovenčinu – mali by sme tému na dynamický opis živého modelu - „ako vyšitú“.
Hm, dávno som nevidela pekne zblízka malé káčatko. Iba dávne, Martinovo, čiviká na mňa – teraz – v spomienke.
Druhý príbeh:
- Pani riaditeľka, máš čas? – vo dverách riaditeľne stojí Marika, jedna z našich prípravkárok a tvári sa sprisahanecky.
- Ak je to vážne – odkladám pero a vstávam zo stoličky.
- Môžeš ísť do mojej triedy?
- Hneď? Čo sa deje, Marika?
- Neboj sa, nič zlé. Ale myslím, že ťa to bude zaujímať – a už sa berie na chodbu a ja za ňou. Čakám, že mi začne vysvetľovať, prečo ma volá do triedy, ale ona nič. Ide krok, dva predo mnou a tvári sa nanajvýš tajomne.
Marika je fantastická prvácka učiteľka, dynamická, nápaditá. Ale čo to bude dnes? Som pochodujúca zvedavosť. Našťastie 1.C je na tej istej chodbe ako riaditeľňa, nuž netreba dlho čakať.
- Dobrý deň, deti a dobrú chuť – zdravím prváčence. Sedia, na laviciach pred sebou majú prestreté obrúsky, desiatujú. Zdá sa mi, že im v očkách hrajú rovnakí čertíci tajomna ako u ich triednej. Spiklenci jedni!
- Deti, viete, kvôli čomu som priviedla pani riaditeľku?
- Vieme – nekričia, ako by som očakávala, vravia stlmenými hlasmi. A ja kráčam za ich triednou k predposlednému oknu.
Jasné! Kŕmidlo pre vtáčiky! Ale veď o ňom viem, už od jesene – už – už otváram ústa, aby som povedala niečo všeobecne platné, ekologické ... keď ... neuveriteľné!!!
Za oknom v kŕmidlu vidím vtáčie hniezdo. Pospletané z konárikov ... a v ňom – drozdica! Sedí, na pohyb za oknom pootočí hlávku, pozrie tmavým očkom ako korálka, pohniezdi sa, nakloní hlavu k jednému z krídel. Je plná materinskej dôležitosti –
- Zniesla štyri vajíčka a teraz sedí. Už tretí deň. Keď nie ona, tak on – drozd. Len sa bojíme, aby ich neobjavili mačky. To by bolo strašné – Marika vraví tlmeným hlasom a zopár detí, čo sedia v najbližších laviciach, súhlasne prikyvuje.
- Povedali sme si, že ich nebudeme vyrušovať. Veď je vážna vec čakať potomstvo – hovorí triedna akoby za všetkých svojich žiačikov a ja s úžasom vnímam, že to myslia vážne. Len si neveriacky pomyslím: Koľko takto vydržia? Bez kriku, pobehovania??? Lebo 1.C - doteraz žiadni kamaráti s tichom!
Čudujsasvete, vydržali. Viackrát som po nasledujúce dni nazrela do ich učebne, a tam – rovnaká pohoda. Deti dokázali byť „pohodové“, aj keď sa drozdíky vyliahli. A tak mohli za odmenu ako v „priamom prenose“ sledovať najprv iba neustále kŕmenie otvorených hladných zobáčikov a neskôr aj základnú školu drozdieho lietania.
Dnes majú vtedajší Marikini prváci už okolo štyridsať. Ktovie, ktorý z nich si ešte pamätá „drozdiu rodinku“? Myslím, že si na ňu podaktorí spomenú až o ďalších dvadsať rokov. Vtedy už budú starými rodičmi a príde čas na rozprávky, spomienky... všeličo, z dávneho detstva.
Tretí príbeh:
Posledný mesiac školského roka v deviatom ročníku. Žiadna slasť. V učebniach začína byť horúco, veď bratislavský „júnový úpek“ volá skôr po kúpalisku ako učení. Naviac mnohí žiaci sú už prijatí na stredné školy, tak prečo sa ešte moriť s nejakou učebnou látkou?
Ale škola je škola – počíta aj s júnom. Rozbieha sa tretia vyučovacia hodina. Všetky okná v učebni sú otvorené naplno, ale aj tak sa „začíname variť“. Ja aj žiaci.
Máme hodinu slohu. Pripravujeme poslednú kompozičnú prácu – príhovor na tému „Na rozlúčku so školou“. Snažím sa vydolovať z triedy potrebnú odozvu, naladiť žiakov na spomienkovú strunu – ako bolo napríklad v prvej triede, čo sa stalo v škole v prírode ... dievčatá, chlapci, spomeňte si na príhodu, keď sa vám chcelo lietať, lebo ste dosiahli nečakaný alebo možno dlho vybojovávaný úspech –
Frŕŕŕnk, lastovička! Vletela druhým oknom ako neriadená strela, zakrúžila ponad žiacke hlavy, pristála na skrini. Vzápätí je opäť na krídlach, zmätene krúži, udrela sa o sklo falošného okna, vedúceho na chodbu, zase je na skrini. Najpohotovejší z chlapcov jej naznačujú smer k oknám, dievčatá pištia, chránia si vlasy, mnohí sa smejú, ale ona nie a nie potrafiť von -
Zmätok nad zmätok!
- Sadnite si! Peťo, Martin, Juraj, roztvorte okná naplno! A ticho! Neplašte ju! – vydávam príkazy a veľmi si prajem, aby im rozumela aj ona. Nech sa, chúďatko, nedoudiera, nech niekoho neo...
Žiaci ma nesklamali. Poslúchli. Okná sú roztvorené, v triede vládne napäté ticho. Náš nečakaný hosť oddychuje na skrini... Jedna minúta..., dve..., tri... Frŕŕńk – plavný oblúk nad strednou časťou triedy a ... už jej niet ! Vyletela - - -
- Zatvorte okná! Všetky. Hneď – vydávam povely ako nejaký generál a moji deviatackí „pobočníci“ ich plnia rýchlo a presne. Už sú všetky okná zatvorené a v triede vrie. Smejeme sa, rozoberáme každý detail predošlých napätých minút, hovoríme jeden cez druhého.
Kdeže môj úmysel pripraviť triedu na spomienkovo ladený príhovor?! A čo tak zmeniť tému aj žáner a dať im za úlohu napísať rozprávanie o nezvyčajnej návšteve? Už – už mám pokyn na jazyku, ale zapriem sa. Možno by domáca úloha načisto zabila ono čarovné fluidum, čo ešte stále poletuje po triede –
Nechávam deviatakov, nech sa smejú, rozprávajú, rozoberajú prežité... veď príhovor nám neujde – aj zajtra je deň.
Mám pridať štvrtý? Našiel by sa. Ale okná sú už umyté a mňa čaká cesta ku škole. Nie, už nie učiť. „Bejvávalo“...
Stretneme sa s vnukom a ktovie, o čom bude naša debata. Zamykám priečinok spomienok – Nech žije babkovská súčasnosť!
