Neodchádza, kto je v nás
Jeho miesto stále
pozná iba kľúčik – čas
Kdesi v priečinku,
možno v albume
v srdci ho nájdeš zas a zas
A vtedy sa svet razom mení –
Ako v sne kráčaš pospiatky
v hrejivom spomínaní
Časom smútok prebolí
a zostáva len vďaka samá –
Pomyselný živý film
a cesta... cesta do neznáma...
Po cintorínoch horia stovky, tisícky drobných plamienkov. Nepokojné prsty našich spomienok, túžiace po dotyku, po odpovedi –
Vieme, že ich môžeme nájsť iba vo vlastnom srdci. V tom, aká miera lásky nám zostala po odchode našich blízkych – tam – na druhú stranu –
Vekom pribúda rozlúčok. Ale pribúda aj spomienok – živých sviečočiek, ktoré v nás neustále horia. Obohacujú nás, robia lepšími... alebo aspoň chápavejšími?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára