Seriál začíname: Predslov
Táto kniha je môj osobný príbeh, moja životná cesta. Píšem ho napriek tomu, že som prednedávnom niekde čítala, že človek nemá písať o sebe. Ako však písať o niečom, čo nemám zažité na vlastnej koži? Mne to najťažšie v živote – rozvod – prinieslo to najlepšie. Objavila som svoj životný štýl – štýl šťastie. Možno len stačí na vzťah zmeniť uhol pohľadu a pochopiť, že ak sa dvaja ľudia nevyvíjajú rovnakým smerom, tak príde čas sa rozísť. V pokoji, v mieri, s láskou v duši a vzájomným prianím toho najkrajšieho života. Tento príbeh píšem pre vás, ktorí hľadáte šťastie. Objavujete samých seba či riešite vzťahy. Píšem ho aj pre seba. Uzatváram jednu kapitolu svojho života a uvedomujem si jej hodnotu. Dávam vám k dispozícii moje zážitky, víťazstvá i prehry. Cez ne si možno uvedomíte, čo vo svojom živote chcete a čo nie. A takisto čo všetko nás v živote ovplyvňuje. Niekedy stačí maličkosť, inokedy je to vážnejšia udalosť, ktorá sa zapíše do nášho podvedomia. Táto nie práve pozitívna informácia o nás samých nás potom ovplyvňuje na našej životnej ceste a spôsobí, že sa zacyklujeme v určitých modeloch správania. Môj príbeh je o hľadaní vlastnej cesty. I napriek rozvodu som za to, aby rodiny existovali a boli priestorom pre slobodu. Čo myslíte, čo nám ju dáva?
Mne osobne pravda, ktorú môžem slobodne vyjadrovať, a otvorená komunikácia. Vďaka nim môžem rásť a šancu rásť majú i tí, s ktorými hovoríme. Vzájomne si dávame šancu na zmenu. Ak nekomunikujeme a držíme emocionálne zranenia v sebe, ničíme možno perspektívny vzťah. Áno, viem, musia na to byť dvaja. Od koho je najlepšie začať? Od seba. Ako prežiť šťastný život – to sa nikde nevyučuje. Našimi učiteľmi sú rodičia. Nevedome nám ukazujú a odovzdávajú modely správania. Či už pozitívne, alebo negatívne. Ako deti však nevieme rozlišovať a prijímame všetko, čo vidíme, a aj to, čo cítime. V januári roku 2005 sa ku mne dostala kniha od Virginie Satirovej, Kniha o rodine. Virginia Satirová už v roku 1970 opisovala, ako by sme v rodinách mohli žiť slobodne. Áno mohli, keby sme vedeli KOMUNIKOVAŤ. Komunikovať pravdivo a otvorene. Bez strachu. Bez hanby. Bez hnevu. Bez ľútosti. Rozvod vo mne zmobilizoval všetky dovtedy nepoznané sily a schopnosti. Je cennou súčasťou mojej cesty Objavenia sa! Začala sa približne v tomto období. Posledné dva roky pred rozhodnutím rozviesť sa som bola ako pochovaná za živa. Poznáte to?
Seriál ukážok z knihy: Osobný príbeh
V našej rodine až do môjho rozvodu bolo toto slovo TABU. Som prvá rozvedená v katolíckej rodine. Ako dieťa som do kostola chodievala rada. Vďaka tomuto rituálu boli pre mňa nedele sviatočné. Ráno kostol, varenie obeda, po obede učenie a o piatej rodinná návšteva u babky Anny – bývala len o dve ulice ďalej – a večer spať. Už ako dieťa som mávala také tie nedeľné strachy: Bože, ráno opäť do školy! Vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo, aj keď som sa učila dobre. Povinná katolícka výchova bez možnosti poznávať a skúmať urobila svoje. Už v 15 – 16 rokoch som začala protestovať. Do kostola sa mi už vôbec nechcelo. Nevidela som v tom žiadny zmysel. Kázne sa mi zdali čudné. Môj otec hovorieval, že je to skvelý čas na to, aby človek popremýšľal, čo sa stalo cez týždeň. Čo urobil a čo neurobil dobre. A na ďalší týždeň si tak mohol nastaviť riešenie. Pravdupovediac, mne sa lepšie rozmýšľalo doma v mojej izbe – mojom kráľovstve. V 18 rokoch som do kostola prestala chodiť úplne. Rodičia sa mi snažili vštepiť ich životnú filozofiu, no ja som potrebovala nájsť vlastnú. Takže od 18 rokov sa kostol, viera a nič podobné v mojom živote nevyskytovalo. Moja averzia bola absolútne silná, až na jednu výnimku – svadbu. Takže si asi viete predstaviť, akú búrku spôsobil rozvod v našej rodine. Dopredu som s nikým z rodiny o rozvode nehovorila. Neradila som sa, čo mám robiť. Nikto z rodiny netušil, že nie som vo vzťahu šťastná. Postupovala som takto už od detstva. Už vtedy ochromil moju komunikáciu s nimi strach. Všetko som vždy najprv riešila v sebe. Oznámila som svoje rozhodnutie rodičom listom a niečo málo som im k tomu povedala. Skoro skolabovali a nakoniec im trvalo najmenej dva roky, kým sa z môjho rozvodu spamätali. Veľa ľudí mi kládlo otázku: PREČO SA ROZVÁDZAŠ? Vyzeráte ako ideálny pár. Manžel ma nebil, ani ja jeho, nehádali sme sa, nemali sme deti. Zvykli sme si. Z mojej strany však len navonok. Na začiatku som mala tendenciu vysvetľovať. Nechápali. Neskôr som hovorila, že by som o tom musela napísať knihu, aby to pochopili. To bol prvý impulz k písaniu.
Seriál ukážok z knihy: Obdobie randenia a hurá svadba!
...Chodili sme spolu na viackrát….V prvej fáze to bolo veľmi turbulentné a zvláštne. Keďže bol vojak z povolania, často bol preč. Trávili sme spolu málo času. Počas neho sme riešili hlavne to, že je vojak a navyše budúci komunista. V tom čase vojaci z povolania museli byť povinne čakateľmi na vstup do komunistickej strany. Mojim rodičom, hlavne otcovi, sa to nepáčilo. Bol zásadne proti komunistom. Keď sa to vtedy môj priateľ dozvedel, veľmi ho to trápilo a rozhodol sa náš vzťah ukončiť. Mňa osobne to ranilo a prekvapil ma dôvod rozchodu. Vždy som bola presvedčená o tom, že zovšeobecňovanie nie je správne. Každý človek má hodnotu a má svoju cestu, ktorú tí druhí ťažko posúdia. Na tomto prvýkrát stroskotal náš vzťah. Do tohto medziobdobia prišiel Vláďa. Aj on študoval na Vysokej škole vojenskej. Vzťah vydržal nejaký čas. Prišiel priskoro, nebola som naň pripravená. Aj keď mi dodal tak veľmi potrebnú energiu a sebahodnotu. Tu je spomienka naň – básnička od Vláďu.
Je těžké radit,
když k někomu tě váže cit.
Mohl by si upálit –
to co teprve se má narodit.
Nechci, aby lidé
byli nešťastní.
Vždyť s láskou to jde,
svet každému skrásní.
Eva, to je jméno z ráje
a zaslouží si žhavý cit.
Její srdce, komu dá je?
To musí sama vycítit.
Vláďa
Seriál ukážok z knihy: Prvé bývanie a vlastný dom
Po štyroch rokoch manželstva sme si kúpili prvé vlastné bývanie. Malý 1-izbový byt, no len náš. Zariadili sme ho rôznorodým starým nábytkom od mojich rodičov a od tety. Cítili sme sa v ňom veľmi dobre. Konečne sme boli sami. Vtedy už manžel pripomínal, že je čas na dieťa. Úprimne, ja som si dieťa ešte stále nevedela predstaviť. Stále som sa necítila dosť zrelá, a to som už mala 25 rokov. V tomto čase sa rozbehli naše kariéry. Veľa sme cestovali. Často sme nebývali spolu. Stali sa z nás workoholici. Na druhej strane, keď sme mali voľno, vedeli sme si ho krásne užiť. Či už sami, alebo s priateľmi. Bolo to veľmi zábavné obdobie. Prešli asi tri roky a my sme opäť rozmýšľali, ako ďalej. Moji rodičia nám už pri svadbe ponúkali pozemok na stavbu domu, kde mali záhradu. Vtedy manžel stavať nechcel. No keď sme riešili, ako ďalej s bývaním, stretol kamaráta, ktorý ho inšpiroval. Úplne sa myšlienkou stavby domu nadchol. S rodičmi sme opäť otvorili otázku, či by sme mohli stavať na ich pozemku. Súhlasili. Moja ženská intuícia mi hovorila, že si treba radšej nájsť iný pozemok. Či už tento predať, alebo kúpiť pozemok inde. Samozrejme, stavať na darovanom pozemku bolo jednoduchšie a hlavne lacnejšie. Ako som sa však v živote viackrát presvedčila, nie vždy tie cesty, ktoré sú na začiatku jednoduchšie, sú také aj na konci. V tomto období sa začal náš vzťah lámať. Predtým než sa dostanem k tomuto obdobiu, chcem sa s niečím podeliť. Práve dnes sa mi ozvalo moje staršie krstňa. Dcéra exmanželovej sestry, Evka. Nebola som síce pri jej krste, ale je to krstňa ako vyšité. Je milé vedieť, že i napriek všetkému, čo sa stalo, môžem s rodinou komunikovať. Toto je pre mňa zázrak č.1. Komunikujeme s našimi rodinami.
Seriál ukážok z knihy: Niečo sa deje... ale čo?
Postupne vo mne začali prebiehať isté procesy. Pamätám sa na Vianoce, keď boli u nás moji rodičia i svokra. Trávili sme ich u nás v dome. Už bol celkom zariadený. Vtedy svokra povedala: „Deti, ako vám je dobre, všetko už máte.“ Cítila som sa ako na opustenom ostrove. Medzi toľkými ľuďmi, a taká sama. Mali sme všetko materiálne. Vo svojom vnútri som však nenachádzala nič pozitívne. Vedela som, že takto žiť ďalej nemôžem. Hovorila som si, ak to pôjde takto ďalej, môžem ísť rovno na cintorín a čakať, kedy príde koniec. Nevedela som, kto som a čo chcem ďalej v živote robiť. Vedela som len, že takto to už ďalej nemôže ísť. Nemala som kam uhnúť. Život mi dával dve možnosti: Vypnúť sa a žiť život zo dňa na deň bez radosti a vnútorného šťastia, alebo začať niečo so sebou robiť. V tej prvej možnosti som sa vôbec necítila dobre. Už len pri predstave, že by som takto mala žiť ďalších najmenej 30 rokov, mi bolo zle. Vedela som, že by sa to časom ešte zhoršovalo. V tej dobe som si aj uvedomila, že mi pohárik-dva alkoholu prináša potrebnú úľavu. Vedela som však, že to nie je správna cesta. Zvolila som si teda druhú cestu. Netušila som, čo to všetko znamená. No bola som ochotná urobiť všetko pre to, aby som mohla žiť. Chcela som opäť cítiť radosť, šťastie. Smiať sa na plné hrdlo, keď sa mi zažiada. Opäť som chcela mať energiu a ŽIŤ. Chcela som aj plakať. Vyplakať všetku tú bolesť, smútok i strach, ktoré som v sebe mala, no nedalo sa. Nevedela som presne, čo ma bolí, z čoho mám strach a prečo som smutná. Vnímala som sa ako sud plný uzavretých emócií, ktoré sa tam ukladali celý môj život a nemohli ísť von. Začali sa uvoľňovať postupne, keď som sa rozhodla. Najprv samoliečba v záhrade. Pomáhalo mi, keď som len tak sedela na trávniku a trhala burinu. To boli prvé sekundy a minúty vnútorného pokoja.
Seriál ukážok z knihy: Pokusy o znovunájdenie spoločnej cesty
...Ako ďalej? Rozhovory trvali dva roky. Bolo to veľmi náročné obdobie, no aj veľmi zaujímavé. Len čo som sa vnútorne rozhodla, že chcem veci riešiť, začali ku mne prichádzať metódy a ľudia, ktorí mi pomáhali. Je to môj osobný pohľad. Každému funguje niečo iné. Dôležité je počúvať samého seba. Svoje vnútro. Popri hľadaní vnútornej radosti a harmónie prebiehali rozhovory s manželom. Obdobie rozhovorov bolo náročné pre obidvoch. Vždy keď sme sa porozprávali, niečo sa uvoľnilo. Dohodli sme sa, čo urobíme ďalej, ale akosi nám to prirodzene nešlo. Začali sme sa venovať každý svojim vlastným aktivitám. On sa začal lyžovať a korčuľovať. Mňa to ťahalo ku knihám, písaniu a prechádzkam v prírode s Brokinou. Bola to moja spoločníčka. Veľmi múdra sučka. Až taká múdra, že keď som ja mala ženské problémy, tak sme jej museli dať vyoperovať maternicu. Psy od nás niekedy preberajú naše choroby. Zažili sme s ňou neskutočne veľa radosti. Úprimne povedané, na začiatku som ňou nebola veľmi nadšená. Úplne mi zmenila režim. Musela som chodiť domov v určitom čase, na čo som vôbec nebola zvyknutá. Potrebovala jedlo a starostlivosť. Manžel býval často odcestovaný, a tak to ostávalo na mne. Postupne časom sme sa však skamarátili a zažili sme spolu veľmi veľa krásnych chvíľ na spoločných prechádzkach. Pamätám si ako dodnes, že keď som išla prvýkrát sama na prechádzku, bola mi veľkou oporou. Nebola som zvyknutá chodiť niekam sama. Brokina mi takisto pomohla vytvoriť vzťah k živému tvorovi, o ktorého sa treba starať. Starať sa vtedy o niečo a o niekoho mi nebolo práve blízke. Zaujímavé, veď ako dieťa som sa s láskou starala o babku i mladšieho bratranca a sesternicu. Vďaka Brokine som sa to opäť naučila. Som jej za to vďačná.
Seriál ukážok z knihy: Zmena uhla pohľadu
...Do Írska som si nabrala kopec kníh. Často som sa čudovala, prečo mi nefungujú veci, o ktorých sa v knihách píše. Až dnes vnímam, že fungujem trocha inak. Dôležité je zistiť, ako a počúvať zdravý rozum. Čo mi hovorí, kam ma vedie? Pozorovať obavy, ktoré sú niekedy triky, ako hovorí autorka systému ARARETAMA. Naučila som sa niečo veľmi dôležité – rozoznávať to, čo mi robí dobre, a čo nie. Len ja najlepšie viem, ktoré cvičenia a kurzy mi robia dobre. Áno, môžu byť chvíľu aj nepríjemné. Vo svojej podstate však chcem prekonávať aj tieto prekážky. Ako dieťa i v dospelosti som bola skôr človek, ktorý niečo začal a párkrát to zopakoval. Vnútorne som bola z toho veľmi frustrovaná. Na mojej ceste som zistila, že ak nájdem niečo, čo ma baví, a vidím v tom zmysel, idem do toho a viem byť aj trpezlivá. Na druhej strane viem aj, kedy už mám dané cvičenie ukončiť. Áno, aj v tejto oblasti majú byť zmeny. Zázrak č. 6: Počúvajte samých seba, rešpektujte vlastnú cestu. Čo mi najviac pomohlo? Obdobia samoty a uvedomovanie si samej seba. Tvorenie a vytváranie nových vecí. A tiež príroda. Či už prechádzky pri jazere, alebo vo vinohradoch nad Račou. Som rada sama so sebou. Samozrejme, mám tiež rada ľudí. Dobrá je harmónia. Jedno s druhým sa dopĺňa. Hľadám vždy aktivity, ktoré mi robia radosť v danom období. Robím vždy to, čo ma teší. Nech už je to čokoľvek. Nech je to akokoľvek bláznivé. Niekedy stačí len zmeniť uhol pohľadu. Veď to, čo dnes vyzerá neskutočne bláznivé, zajtra môže opakovať ďalších 100 až 200 ľudí. Moje srdce vždy vie, čo potrebujem. Niektoré veci robím už dlhé roky a niektoré sú v mojom živote len na chvíľu.
Seriál ukážok z knihy č. 7: ARARETAMA - vzdelávací systém osobnostného rozvoja
Čo mi ARARETAMA dala, som už písala. Vstúpila do môjho života v období, keď som sa rozhodla pre zmenu. Zoznámila som sa s ňou vďaka Veronike Šablovej. Veronika je dlhoročná terapeutka a dnes moja priateľka. O čom ARARETAMA je a aké terapeutické účinky má na človeka, sa dozviete od na slovo vzatej odborníčky, ktorá s ňou pracuje dlhé roky. Dovoľte, aby som vám predstavila Veroniku Šablovú. Sama sa do pozície terapeutky nepasuje. To, po čom mnohí terapeuti túžia ona má prirodzene spontánne.
Veronika, čo ťa na tejto práci najviac baví? Spoznávanie samej seba. A uvedomovanie si, čo na sebe môžem zmeniť k lepšiemu. Ak som s druhým človekom, rýchlejšie si uvedomujem čo mám zmeniť. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tejto práci venujem. Ľudia ma stále vyhľadávajú. To znamená stále sa mám o sebe čo učiť.
Ako dlho pracuješ s ARARETAMOU? S ARARETAMOU som sa stretla pred deviatimi rokmi. Hľadala som pre seba pomoc po zdravotných problémoch. A ona prišla v podobe terapeuticko- -vzdelávacieho systému. Prečo si sa rozhodla pre prácu s týmto systémom? V prvom rade preto, že mám rada slobodu. Cez esencie či Aqua Ignea si človek sám uvedomí, čo má vo svojom živote zmeniť. Mne osobne sa na ARARETAME páči to, že dáva človeku nástroj. Vďaka nemu si vie pomôcť sám. Preberá zodpovednosť za svoj život. Je slobodný a nezávislý od terapeuta.
Prečo pracuješ s ARARETAMOU až doteraz? Systém je stále funkčný a aktuálny. Pomáha ľuďom nájsť si pre seba pomoc.
Ako systém funguje? ARARETAMA niekedy dokáže pomôcť v úplne konkrétnych situáciách. Inokedy sa človek len vnútorne posunie. Nevie presne zadefinovať, čo sa sním deje. Cíti len, že sa deje zmena. Prejavuje sa to tak, že ho zrazu prestanú vyrušovať veci, ktoré ho dlhé roky vyrušovali. Uvedomí si, že nemusí všetko riešiť, ako riešil predtým. Život sa stáva preňho jednoduchším...
Seriál ukážok z knihy: Rodinné konštelácie
Čo sú to konštelácie? Konštelácie sú metóda, ktorá ukazuje stav, cestu a smer daného systému (rodina, podnik, symptóm). Pomocou stavania rodinných konštelácií sa obnovuje tok energie s náhľadom na to, kde bol problém, kde bola blokovaná energia, tok lásky. Tým, že sa tok energie obnoví, spriechodní, prichádza k uzdravovaniu, postupnému vymiznutiu príznakov, či už zdravotných problémov, alebo sa opakujúcich modelov správania, situácií. V prípade stavania rodinných a systematických konštelácií v podniku, ozdravia sa pracovné vzťahy. Každý je na tom poste, ktorý mu patrí. Stavaním rodinných a systematických konštelácií pre jednotlivé orgány v tele človeka sa tieto začnú regenerovať v rámci možnej miery uzdravenia podľa stavu poškodenia, a to tým, že človek zmení svoj postoj a uzná to, čo súvisí so symptómami.
Čím si človek môže brzdiť vlastný život? To je veľmi individuálne, môže to mať veľa dôvodov a bez postavenia konštelácie je takmer nemožná odpoveď. Môžem povedať príklady, s ktorými som sa mala možnosť stretnúť pri objednávke – „chcem žiť... alebo chcem cítiť viac svoj život ....“ V konšteláciách sa ukázal obraz snaženia sa odčiniť krivdu alebo bezprávie, ktoré boli spôsobené aj niekoľko generácií dozadu. Následne človek brzdí vlastný život, napríklad tým, že nesie pocity viny, pripomína si osudy z minulosti, stavia sa do roly obete alebo násilníka. Vytvára tým skreslený obraz, cez ktorý vníma rodinu a svoje okolie.
Ako obraz funguje? Človek v živote reaguje na vytvorený obraz, predstavu, ktorá sa vytvára na základe informácií od predkov, od rodiny, v ktorej vyrastá. Tento obraz vzniká aj na základe informácií a postojov k štátu, zriadeniu, kde žije, kde má korene. Obraz tiež dotvárajú ľudia, ktorých v živote stretáva – spolužiaci, priatelia. Na základe týchto a mnohých iných informácií vzniká obraz. Podľa neho si vytvára model správania, rozhoduje sa, koná a žije. Ak človek robí niečo proti sebe, alebo to robí nedostatočne, neúplne, zle, začne ho telo upozorňovať, alebo sa mu v živote zopakujú určité situácie. Spôsobujú mu stres, vplývajú na psychiku. Po uvoľnení toku energie, lásky, prichádza k zmene obrazu človeka o jeho živote. Telo alebo situácie už nemusia človeka na niečo upozorňovať. Život sa stáva zdravším, plnohodnotnejším a radostnejším...
Seriál ukážok z knihy: Čo je životný štýl ŠŤASTIE?
...Chvíľu mi trvalo vytvoriť si predstavu o svojom živote. Základ som si vytvorila za pol roka. S vervou som sa pustila do realizácie, no život ukázal, že mnohé veci z mojej predstavy, nie sú mojou cestou. Takisto ja som si cez skúsenosti uvedomila, čo pre mňa je a čo nie. Mám životné oblasti, ktoré neviem tak jasne vyprofilovať. Potrebujem ich skúšať na vlastnej koži. Potrebujem v nich získavať skúsenosti. Podľa výsledkov realizácie viem, ako ďalej. Občas je to náročné, hlavne keď zažijem po sebe emocionálne náročné situácie. Dôležitá je viera vo svoju predstavu i v seba, nadšenie a reálne kroky. A, samozrejme, flexibilita. Pocítila som, aké to je nepočúvať sa, byť tvrdohlavá a neurobiť potrebnú zmenu včas. Riešenia potom boli často bolestivé.
Ako si môžete vytvoriť životný štýl ŠŤASTIE? Mne fungujú otázky a písomné odpovede na ne. Niekomu stačí opýtať sa samého seba, niekto si odpoveď nakreslí a pod. Spôsoby sú rôzne. Vyskúšajte si ich a používajte ten, čo sa vám najlepšie osvedčí. Na vytvorenie štýlu ŠŤASTIE, je dôležitá predstava, čo ma robí šťastnou. Vedieť, čo chcem, ako to chcem a prečo to chcem. Pri predstave cítim šťastie, nadšenie, vnútorný pokoj a istotu, že ju uskutočním. Ponúkam vám zopár otázok, ktoré môžete použiť na vytvorenie vlastnej predstavy. Samozrejme, ak vám napadnú ďalšie, bez obáv ich zaraďte do zoznamu a odpovedajte si na ne. V čase, keď si predstavu vytvárate, je dôležité byť len sám so sebou. S druhými sa o svoju predstavu môžete deliť až v čase jej realizácie, tým si ušetríte čas a energiu na spracovávanie negatívnych skúseností iných ľudí. Zatiaľ máme akosi zakódované, že miesto toho, aby sme druhého podporili, radšej mu ukážeme, ako sa to nedá. Potrvá zopár desaťročí, kým sa tento zvyk v správaní ľudí zmení...
