Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.12.13
0
Ja už som niekoľko rokov chodil za synom Tonim, keď raz ma druhý, o sedem minúť mladší syn Jeňo napadol otázkou: „Kedy konečne i mne vybavíš cestu za bratom?“ 

Sľúbil som mu, že na tom začnem pracovať.

Dôstojník, ktorému som predostrel otázku, mi povedal:
„Mohol by som mu vybaviť iba cestu do Rakúska.“
Obidvaja synovia, ako sršni sa proti tomu vzbúrili:
„Ty chceš, aby sme sa iba ožierali vo Viedni u tvojich sesterníc? Jeňo chce vidieť, kde pracujem, bývam a ako sa mám!“

Konečne som podľahol bratskej svornosti a vypracoval som cestu cez územie Maďarska.

Vopred som vytipoval pracovníka slúžiaceho v Rajke, aby nás pustil cez colnicu Rajka a nasmeroval na colnicu Hegeshalom. Prechody cez colnice Rusovce a Rajka sa uskutočnili v pohode. Horšie to vyzeralo do Rakúska. Tam bola závora z akéhosi stromu, ako my staviame na prvého mája. Napriek prísnej kontrole nám zdvihli závoru a zaželali nám šťastnú cestu. Deň a noc sme strávili u sesterníc a ráno nás nasmerovali na Autobahn smerujúci do Curychu a Ženevy.

Do Bazileja sme dorazili okolo polnoci.
Kľúč nám Toni nechal v schránke a išli sme po jeho stope.
Avšak beznádejne.

Po 14 dňoch sme sa vracali späť do Viedne, navštívili sme sesternice a tie nás odprevadili na hraničný prechod s Maďarskom. Tam však stála veľká kolóna aut. Vždy pustili na ich územie iba 8 vozov a z toho 4 kontrolovali.

Vojačik, čo kontroloval pasy pri svojom stolíku, mal fľašu minerálky a pohár. Neviem, čo ma k tomu viedlo, bez pozvania som si nalial tej minerálky. Asi o hodinu som to opakoval. Čo si myslel, neviem, ale presne viem, že som vytiahol 50 šilingov a on mi chcel vracať drobné. Po vypití pohára mi znovu nalial a robil som sa, že mu pridám a po ťuknutí mu hovorím „Ata san té“. On si tiež naleje a vyhŕkne z neho iba „San té“. Ja mu na dôvažok poviem „Diplomat“ a zdvíham ukazováčik.

Konečne príde rad i na nás.

Po kontrole pasov stojí ďalší vojačik a on mu ukazuje a hovorí „Diplomat“.
Ja pri prechádzaní okolo neho málinko otvorím oblok a on vraví „Derink, diplomat“.

Uprostred prašnej cesty od hraníc smerom do Rajky, syn zastaví, začne si utierať pot a pýta sa ma, či mám nervy. Ja mu iba odpovedám:
„Ak nemáš nervy na hraniciach, sadni si radšej vedľa tvojej manželky Darinky.“

Po príchode do hostinca v Rajke čakala na nás spojka menom Peter Mesároš.
„Musíte ísť do protismeru, len aby ste do 19,00 hodiny prekročili hranice.“
Jeňo riadil a ja som ho doslovne nútil k rýchlejšej jazde.

Na maďarskej strane nás očakával pasovák Pišta a colník P. V., aby sme zaparkovali tú červenú Škoda 105 na parkovisku z výjazdom do Rusoviec. Niektorí nedočkaví vodiči si dali toľko námahy, že vystúpili zo svojho vozidla, len aby zistili, kto má na hraniciach iba zelenú. Zároveň sa tam náhlili náš pasovák a colník, aby privítali otca a syna Sedramačovcov.

Priebeh hladkej cesty sa odohral v miestnom bufete, s jazykom maďarským a slovenským.

Vďaka Vám, priatelia, za túto šialenú jazdu a bezchybne pripravenú akciu, zo dňa 17. júla 1985.







0 komentárov:

Zverejnenie komentára