Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.12.13
0
Prípad 1. 

Tri manželské páry i so zavazadlom ženského rodu cestovali na dovolenku do Rumunska. V Rajke na maďarskej strane pasovák zistil, že manželia Otka a Karol Hierwegovci majú platný pas iba na tri dni. Zároveň ich upozornil, že Rumuni ich nemusia pustiť na ich územie, nakoľko majú dovolenku na 14 dní. Odporučil im predĺžiť pas na určitý čas.
Slova sa ujal Ján Sedramač:
„Choďte za otcom na štadión a ja sa nechám pichnúť nožnicami, ak to nebude o 09,00 hodine vybavené.“

Prípad 2.

Na dohodnutom mieste v Györi ukazovali hodiny na miestnej veži o 10 minút 09,00 hodín, keď zastala modrá embéčka a Karči Hierweg ukazoval predĺženie pasov.
Otázka zo všetkých úst bola jednaká.
Zasa Jeňo Sedramač hovorí:
„Karol mu to ihneď vybavil, ovšem išli na štadión, kde otec polieva ihrisko a spoločne zapíjajú predĺženie pasu.“

Prípad 3.

Janko Mĺkvy bol predseda ZV-ROH Agrozetu, nielen pre ich podnik, ale i pre Kraj Bratislava. Rád vybavoval výpisy z trestného registra a podobné záležitosti, aby si u predsedov jednotlivých družstiev šplhol. Po odchode žiadateľa jeho cesta viedla v podniku na prvé poschodie a už vo dverách hútoril:
„Darinko, zavolaj tvojmu svokrovi, aby sa pripravil, že niekde pôjdeme, ale bude oldomáš.“

Prípad 4.

Ráz mu pani Darinka oponovala:
„Prečo tam nepošleš brata Joža? Ten ako bezpečnostný technik má času nazvyš.“
„Raz som to s ním aj skúšal, zobral papiere a odišiel za tou puricou s dodatkom, že nikto na štadióne nebol. Aspoň, že si opečiatkoval odchod zo zamestnania.“

Prípad 5.

Bezplatná klientela mi rástla rýchlejšie ako suchohríby pri obci Studienka.
V jednu nečakanú noc zo služobnej cesty sa vracali JUDr. Izo Lednár a šéf krajského výboru KSS pre bezpečnosť Miško K. z blízkej dedinky okr. Pezinok. Mal som nechať predĺžiť asi 10-15 pasov, ktoré Miško ihneď uvidel, nakoľko na takú nočnú návštevu som nebol pripravený.
Preto mi položil otázku:
„Sedro, a toto čo znamená?“
Ja mu kľudne odpoviem:
„Vy ste na pasovkách vyťažení, preto mi zabezpeč pečiatku a ja to budem vybavovať okamžite a promtne.“
Zasmial sa mojej odpovedi, máličko si vypil a spokojne odchádzal.

Prípad 6.

Do MĽR sme potrebovali colné prehlásenia. To vydávala Štátna banka Československá. Tu som objavil bývalého hráča nášho futbalového oddielu Vladimíra V., s ktorým som sa spojil a povedal mu, že má na stole uvedené colné prehlásenia a aby som jeho kolegovi, ktorý s ním sedel v jednej kancelárii, povedal svoje meno.
Pri vyslovení môjho mena mi oznámil, že ide na WC, aby som pečiatkoval.
Tak som to využíval a statočne pečiatkoval, že pot sa len tak lial z môjho čela, ako keby som bol v saune. Dotyčný kolega sa vrátil aja som mu poďakoval.
Až neskoršie som sa dozvedel, že to bol práve prvý prezident Slovenska Michal K.
Od tých čias šialene nenávidím Mečiara...

Prípad 7.

Na colnici Rusovce niektorí moji priatelia colníci iba zo žartu utrúsili:
„Povedzte Sedrovi, aby sa naučil podpisovať i na druhú stranu, nie, ako to robí doteraz, všetko vľavo, len on chodí stále doprava.“

Prípad 8.

Po určitom čase mi priviedol Feri B. priateľa, že potrebuje určité veci previezť do MĽR, ale on sa bojí, avšak dobre tej osobe zaplatí.
Dlho ma nemuseli presviedčať.
Určil som termín odchodu a prechod cez šranky do MĽR. Čo viezol, som sa nestaral, ba ani colník, ktorý nás vopred čakal. Všetko dobre dopadlo, ovšem o 3 dni chcel akciu opakovať. Preto som mu navrhol, že môže u mňa spávať, čo veľmi rád Ďuso Z. urobil. Vedel som, že prichádzajú vianočné sviatky a kontrola bude ako hrom. Preto som išiel predávať vianočné kapre do parčíku na Žabotovej ulici.

Prípad 9.

Pri nákupe rýb som požiadal jednu kamarátku, že som si kúpil malinký stromček a či nebude taká dobrá mi ho ozdobiť. Vysvetlil som jej, že salónky a čokoládové veci mám pod posteľou, kde spával Ďuso. Tá mi obratom zvestovala, že čokoládové papieriky a salónky sú tam, ale iba prázdne papiere. Veľké šťastie pre mňa bolo, keď prišiel syn majsterky Európy Valentíny Popovovej dve hodiny pred štedrovečernou oslavou, či náhodou nemám stromček. Preto som jej ho okamžite daroval.

Prípad 10.

Na Ďusa som pomaly zabudol.
Zrazu sa objaví pred mojím bytom auto s nápisom VB. Hútal som, kvôli čomu asi prišli, s poznámkou, že hľadajú istého Sedra. Rozložili sa a začali ma vypočúvať. Spočiatku som tomu nemohol uveriť. Oni v base v Leopoldove, kde Ďuso sedí, hľadali záhradníka a preto sa on prihlásil, s požiadavkou, aby ho pustili na jeden deň, že on si prinesie originál anglickú trávu od svojho priateľa. Žiadal zálohu na cestu i semeno 500 Kčs.
Od tých čias som mal od maškrtného Ďusa pokoj.

Prípad 11.

Vo výbore TJ Lokomotíva Bratislava bol členom Šaňo V., riaditeľ učilišťa.
Človek skromný, dobrosrdečný, že si ho mohol natierať na chlieb, namiesto masla.
Raz prišiel za mnou s požiadavkou, že u neho na učilišti si chcú chlapci založiť hudobnú skupinu. Na hudobné nástroje si peniaze ušetrili z rôznych brigádnických prác. Majú hudobné nástroje vyhliadnuté v MĽR, boja sa ich previezť. Preto ma žiada, či by som sa na to podujal. Personálny námestník Bratislavskej dráhy mu tiež prisľúbil, že i on ma poprosí o túto službu.
Ja som sa skutočne na to nechal nachytať, ale spiatočná cesta bol trapas cez trapas.
Auto sa každých niekoľko kilometrov kazilo. Namiesto, aby sme boli na hraničnom prechode Rajka o 19,00 hodine, my sme sa dostali na našu colnicu až o 1,00 hodine v noci. Prechod bol avizovaný, a preto bol bez porúch, no ledva sme prešli závory, auto sa znovu pokazilo, tentoraz sa roztrhol klinový remeň.
Ja som nešiel auto roztláčať. Avšak objavila sa tam hliadka VB, v aute spatrili Sedra a zariadili, že auto odtiahnu.
Odtiahli nás na štadión, ja som ich pohostil a zaželal im dobrú službu.
Riaditeľ Šaňko, keď sa na druhý deň dozvedel od syna a zaťa, okamžite prišiel za mnou.
Sľúbil mi za toto moje prevádzanie nekalej činnosti veľký revanš.

Prípad 12.

Revanš sa skutočne vydaril.
V roku 1988 prišli za mnou pracovníci colnice, že boli na turnaji vo futbale v Dunaujvarosi. Chceli by podobné futbalové stretnutie v hale usporiadať i u nás. Z MĽR to budú pasováci a z našej strany to isté.
Zašli sme ihneď za Šaňkom V., či by sa dalo uskutočniť toto stretnutia u nich na učilišti.
Okamžite zistil voľný termín a bazén bol tiež k dispozícii.
Záver sa uskutočnil na štadióne Lokomotívy Rača, kde prispeli na takúto akciu i ZV-ROH a výbor KSS. Od onoho podujatia som mal zelenú nielen farbu tváre, ale i hraničný prechod kedykoľvek.
Tak sa mi marilo, že prichádzajú prázdniny a ja budem voľný hráč, alebo náhradník na colnici Rusovce - Rajka.

Prípad 13.

Raz som cestoval s Tonim a jeho synom Enthonym ku mne na štadión. Skôr sme sa stavili na jeho pracovisku v prístave. Tam mal uložené nejaké veci od priateľov a spolupracovníkov pre otca, aby ich daroval priateľom. Naložil asi polovicu vecí a začal kliať, čo je s ostatnými vecami. Prišli sme spoločne na prvú zastávku a žiada ma, aby som sa išiel občerstviť. Zamietol som. Na druhej sa to opakovalo zasa, na tretej pred Viedňou opäť.
Po príchode z reštaurácie mi oznámi:
„Vieš čo urobím? Ráno sa zoberiem späť.“
Po príchode na štadión sa nevybaľoval, avšak išiel iba na zdravý vzduch. Po niekoľkých minútach príde a hovorí mi, že vraj ma tam vonku čaká akýsi chalan, ktorý niekoľko rokov tu hrával futbal a teraz býva v Austrálii. Ja som vyšiel, dotyčný mi podal ruku a pýta sa ma, či viem kto je? Ani otázku nedopovedal a ja mu hovorím Miro Pajdlhauzer.
Ráno z odchodu nebolo nič, nakoľko Enthony spal u strýka Jeňu a my dvaja sme celé doobedie chodili s mokrou handrou na čele, avšak statočne prenášali revolty na polievanie trávy.

Prípad 14.

Voľakedy okolo roku 1987-88 zorganizoval Ing. Ján S. dobrovoľný zájazd do NSR a Francie. Prechodná stanica autobusom bola v Čechách. Na prvej pasovej a colnej kontrole zistili u niektorých cestujúcich schované peniaze. Bohužiaľ u jedného účastníka zhabali určitú finančnú čiastku a poslali ho späť. Niekoľkí sýčkovia cestujúci v autobuse určili osobu, ktorá to mala zariadiť, jeho meno bolo Sedro. Ja som sa zaprisahal, že toto obvinenie nie je moja parketa. Na riaditeľstve colnice som poznal colníka Imra D., ktorý tieto veci medzi colnicami jednotlivých regiónov vybavoval, a preto od týchto sýčkov Jano S. sa očistil od krivého a pre mňa zahanbujúceho obvinenia. Dnes občanovi, ktorý utrpel na hraniciach strach, poníženie a potupu vďaka jeho priateľom sa stretávam a dokonca mne i môjmu synovi vybavuje na počkanie letenku v službách SKY. Záverom Vám ďakujem, sýčkovia, a zároveň Vám gratulujem k odhalenia udavača. Môžete sa všetci červenať za vašu špatnú informáciu.

Prípad 15.

V letných mesiacoch sedávam obyčajne v chodbe a mám otvorené dvere, aby mi nič neušlo, ako kriminálnemu inšpektorovi Dolfimu Mrkvičkovi. Zrazu pristane pred mojimi dverami auto zn. BMW. Ihneď ma napadla myšlienka, čo asi rudí konšelé na mňa zasa našili. Na prekvapenie vystúpi muž v klobúku, kravate a bezchybnom dvojradovom obleku. Ihneď som si všimol, že nebol z požičovne na 24 hodín. Nechcel som tomu veriť, zasa ma prišiel po niekoľkých rokoch navštíviť môj priateľ Ďusko Z. Pri poháriku vína poslal svojho šoféra zakúpiť kyticu kvetov, ako odplatu za čokoládové salónky na vianočný stromček, čo mi pred časom vyjedol.

Prípad 16.

„Vieš, že ma tí komunistickí negri šupli do tretej nápravnej skupiny? Pendloval som medzi Ilavou a Leopoldovom. Na jednom rannom rozkaze číta politruk, že sa hľadá vyučený záhradník. Tak som sa obetoval. Na veľkom parkovisku chceli mať krásny zelený trávnik. Vyfasoval som 500 Kčs, že idem kúpiť trávne semeno. Než som v Ilave takýto obchod objavil, uvidel som po dlhom čase krčmu III. cenovej skupiny. Peniaze som do haliera minul, a preto som sa jedného hosťa pýtal, či tu nie je stolár. Zašiel som tam a nabral do dvoch sáčkov pilín. Od muklov som to nechal pokopať, zavolal riaditeľa a jeho zástupcov, aby sa dívali, ako sa sadí anglický trávnik.
O pol roka niekto zistil, že to nie je tráva, ale obyčajné piliny.
Za tento kvalitný záhradnícky skutok ma znovu premiestnili do Leopoldova.“

Prípad 17.

„Prvý ma zbadal v base ubytovateľ Karol V.
Privítal ma slovami: Ďuso, čo si tam zasa urobil?‘
Rozpovedal som mu všetko, a preto ma určil do Tango čaty, ktorá mala na starosti čistenie záchodov a WC. Tam som pobudol iba 2 roky, vďaka nežnej revolúcii a príslušnej amnestii.
Na inzerát v českých novinách som si našiel puricu, s ktorou, aby nič nevedela, som sa oženil a sekám latinu, nakoľko som riaditeľom květinářství a zahradnictví na juhu Čiech v Rakovníku.“
Zakrátko mi Ďusko položil otázku:
„Nevieš ma navigovať do Parku kultúry, kde je výstava?“
Na druhý deň bol zasa pri mne i s novou kyticou kvetov.
Nepátral som, kde ju Ďusko švihol, ale ako som ho poznal, čierna robota,
to bol jeho životný partner.

Prípad 18.

Roky a roky chodil jeden stolný tenista za mnou s predajom rôznych vecí, ktoré poväčšine dostal v NSR, ako reklamu. Raz však prišiel za mnou, aby som kúpil od neho zimný kabát. Vyskúšal som ho na sebe a zistil, že som akýsi chlapský. Napriek tomu som ho ešte raz skúsil a v zrkadle som zistil, že mám plecia, ako kulturista. Zaplatil som 200 Sk. Ráno prišiel jeho otec s požiadavkou, kde je ten kabát a koľko som za neho zaplatil? Sumu som zvýšil na 300 Sk. Asi po pol hodine prídu dvaja urastení chlapi a pýtajú sa ma, kde je ten kabát. Začal som mať strach. Kto ho prevzal a kde je, to bola otázka stále. Vyslobodil ma jeden priateľ, ktorý ma navštívil a oni dvaja mne neznámi muži odišli. Mám však zato, že v ramenách bolo niečo zašité, a preto ten veľký záujem o obyčajný kabát.







0 komentárov:

Zverejnenie komentára