Túlala som sa po stránkach internetu, hľadala obrázky so zimnou náladou. Veľa ich bolo, ale tento ma oslovil akousi zvláštnou blízkosťou. Niečím, čo sa presne nedá pomenovať, iba človek – ako vo sne cíti, že tam niekedy ... pravdepodobne, či isto-iste? ...bol.
Napríklad tie sánky... ploty, huňaté od snehu... rozptýlené svetlo z elektrickej lampy ... aj ružovo-bielo-sivé oblaky a nad nimi belasé vysokánske nebo. Romantika? Prečo nie? Nostalgia? Čo s ňou! Jedného i druhého viac ako dosť. A tak sa o svoje pocity delím -
Zažiadalo sa mi bieleho snehu,
ľadových kvetov po oknách,
detského šantenia na lyžiach, sánkach,
kriku, radosti, smiechu
Zažiadalo sa mi byť s mamkou v kuchyni
a piecť s ňou medovníčky
Môj dávny svet spred rokov,
Bože, aký si vzdialený –
a predsa aký blízky. Vpletáš sa mi do snov
nad ránom sa budím. Viem, sny sú márne,
spomienky vzdialené
Vstanem, dnešku sa prispôsobím –
tak po babkovsky chystám Vianoce.
No je mi sladko-bôľne - clivo
Rozprávky v našej izbe?
Už nič nie je, nebude,
ako kedysi, dávno bolo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára