22. 2. 2014
Dobroslava Luknárová: Spev materinskej reči každého z nás
21. február - z rannej rozhlasovej relácie, čo práve bežala, som sa dozvedela, že má tento deň svojské pomenovanie: Svetový deň materinského jazyka.
Hneď sa mi tlačia do myšlienok spomienky na moje učiteľské roky, a tým aj na pekné veršíky, aj eseje žiakov na tému vzťahu človeka k rodnej zemi a rodnému jazyku. Neraz ma príjemne prekvapili – úprimnosťou vyjadrení, ale aj množstvom metafor na adresu rodnej reči.
Jeden z rozhlasových rozhovorov, čo na vybranú tému nadviazal, ma ako šibnutím čarovného prútika odposlal do Kovačice. Keď som sa pred niekoľkými rokmi ocitla v tomto srbskom mestečku, udivilo ma, že až toľko jej obyvateľov stále rozpráva pekne po slovensky. Aj žiaci v škole, aj tetušky v sobotu na miestnom trhovisku, aj v kostole sa spieva pekne po slovensky.
Držať sa materinskej reči, zachovávať zvyky z rodného kraja, hlásiť sa ku svojej starej vlasti – každý deň, každá hodina v Kovačici ma o tom neustále presviedčali. Bola to zvláštna a obohacujúca skúsenosť. Po návrate domov ešte dlho vo mne rezonovala.
A vlastne rezonuje do dnešných čias, podobne ako pozoruhodný výtvarný element Kovačice – jej maliarska Insita. Niektoré spomienky som ukryla do drobných veršov. Napr. do týchto:
Moja rodná reč
Ako keď riečka spieva,
ako hrdlička cukruje,
tak sa mi srdce,
tak sa mi raduje.
Tak sa mi srdce,
tak sa zachvieva,
keď moja rodná reč
v Kovačici spieva.
Keď moja rodná reč
príbytok má stály
tu, hľa, medzi ľuďmi
ako pod hviezdami.
Vtedy v Kovačici práve začínal zber kukurice, najbohatšej poľnohospodárskej plodiny v tom kraji. Preto nás neudivilo, že sme v jednej z miestnych galérií mohli obdivovať aj veľkú kolekciu bábok zo šúpolia.
Šúpanie kukurice – ako si ho dobre pamätám z detských rokov na dedine. Odvtedy viem, že je kukuričné šúpolie aj výborný výtvarný či remeselno-pletiarsky materiál. Na ručných prácach v škole sme zhotovovali zo šúpolia len veľmi jednoduché ozdoby. Ale čo všetko krásne dokážu šikovné ruky a predstavivosť – to som si tam opäť a naplno uvedomila.
Šuchoce šúpolie:
Šu – šu – šu!
Načo tie nožnice?
Pre krásu.
Pre krásu,
pre akú?
Rýchlo strihaj!
Šúpoľové šatočky
dievčinke obliekaj!
Šúpoľové bábiky,
šu – šu – šu,
dakomu, niekomu
radosť prinesú.
Šu a šu
a šu – šu – šu!
A ešte tretia spomienka, tretí motív – vďaka pozvaniu predsedníčky Klubu kovačických žien sme si boli pozrieť nevšednú výstavu. Jej názov: Kuchynky našich starých mám. Naozaj sme sa ocitli v prostredí, ktoré každému z našej vtedajšej exkurzie pripomenulo starých rodičov. Toľko známych predmetov – riad, príbory, mlynčeky, váhy, starý nábytok, korýtko aj kaďa, domáce tkané koberce aj vyšívané obrázky na stenu... Zvláštna chvíľa, skoro na prahu starej rozprávky -
Kuchynka starých mám
veselá, voňavá,
na mňa sa pozerá.
Na mňa sa pozerá,
akoby vedela,
akoby tušila,
koľko mi spomienok,
vo chvíli vrátila.
Koľko mi spomienok
ku srdcu sa hrnie,
keď vidím plátenká,
obrázky vyšívané.
Koľko mi spomienok
mysľou sa preháňa.
Kuchynka starých mám
dušu mi otvára.
Asi je to tak? Spojivo jednotlivých generácií je niečo, čo nás uzemňuje, dáva istotu. Tak ako strom potrebuje svoje korene, aby žil a rástol, aj my, ľudia, chceme a potrebujeme korene. Aby sme rástli a mohli sa čím vyššie a ďalej rozhliadnuť. Aby sme cítili pod nohami pevnú zem, ako objatie, porozumenie. Aby sme vedeli, že sa máme kam vrátiť, nech by bola naša cesta po svete hocijako dlhá, ďaleká a nebezpečná.
Milan Rúfus prirovnal domov človeka v jednej svoje básni ku hniezdu. Výstižná metafora, lebo ku hniezdu patrí nielen útulné miesto a pocit bezpečia, ale aj rodinné teplo a spev. Spev materinskej reči každého z nás.
20. 2. 2014
Cyril Sekerka: Ples obyvateľov Rendezu – 22. ročník
Na začiatku myšlienky a inšpirácie založiť obnovu tradície „Plesu obyvateľov Rendezu“ bolo nadšenie partie chlapcov z Realu Rendez, keď sa písal pamätný rok 1992.
Túžili sme, ako všetci rodení Rendezáci, aby sa každý rok v rovnakom čase spolu zišli ľudia rovnakej krvnej skupiny, ktorí tu dokážu vytvoriť pohodovú priateľskú atmosféru, plnú dobrej nálady, kde to bude všetko vyšperkované melodickou hudbou vo víre tanečných párov až do rána bieleho. Pohladí a poteší to srdiečko, že dnes, keď sa píše už rok 2014, čiže 22. ročník „Plesu obyvateľov Rendezu“, prišli sem, do KS Impulz opäť ľudia dobrej vôle a v čase, keď v našej súčasnej spoločnosti vejú mrazivé a studené vetry medziľudských vzťahov, tu v maličkom území Rendezu sa dejú tie veľké zázraky, keď tu ľudia zo seba vyžarujú to vzácne ľudské teplo spolupatričnosti, smiechu, rodinnej atmosféry.
Vytvorili sa tu zaručené partie, ktoré ťahúňsky dokázali dať do tímu Rendezské Slniečka počnúc od Kajky Hrubiškovej, Anky Šafárikovej, Vierky Pustayovej, Magdy Rajtovej, Mira Schuberta, Romana Cigánika s Romanom Csanom, ktorí vedia, že ľudia z ich partie sú zárukou dobrej plesovej zábavy, ktorého zážitky zostanú tým ľudským ohrievačikom, spomienkou v ich ďalšej pozemskej púti. Bonusom, viac ako dôležitým, je aj jedničková hudobná skupina Rytmik, ktorá má hudobný cit a vkus ako správne miešať výber pesničiek, aby parketoví levy so svojimi tanečnicami vedeli odísť z tanečnej sály, až keď už hodiny bijú smutnú záverečnú 4. hodinu rannú.
Veľká vďaka patrí aj štedrým sponzorom, ktorí prejavili úctu k obyvateľom Rendezu, keď im venovali do bonbóniku plesovej noci - tomboly svoje sponzorské prezentácie. Dobrý to oceňujúci pocit pre organizátorov Plesu obyvateľov Rendezu TJ Real Rendez vždy v dobrej spolupráci s MÚ Rača oddelením kultúry, keď ľudia s nádychom smútku na konci hovoria: „A teraz znovu čakať celý rok, aby sme sa tu zišli v KS Impulz ako jedna veľká rodina až do roku 2015“. Zostáva len veriť, že zdravie organizátorov a všetkých plesových hostí zdarne vydrží a že ten malý ľudský zázrak v tom malom kúsku zeme zvanom Rendez si bude písať históriu „Plesu obyvateľov Rendezu“ ešte na veky vekov.
Plesajúcim Rendezákom ďakujúc, že znovu boli tak parťácky skvelí a na ďalší rok plesu, roku pána 2015 sa tešia organizátori plesu
TJ Real Rendez – Cyril Sekerka
S vďakou a úctou sponzorom „Plesu obyvateľov Rendezu“:
Starosta MČ Rača p. Pilinský, oddelenie kultúry MÚ Rača, Comsit – Magdalena RAJTOVÁ, Salón krásy KAJA – Kaderníctvo, Manikúra, Masáže, Lekáreň Rendez, Kvetinárstvo ANGELS, Salón BELLEZA, Lahôdky Nosáľová, Kaderníctvo OLMA, Vinotéka VERITAS, Zlatníctvo FUREK, Miloš MÁŤUŠ, Anna Novotná, Juraj Madzin, Michal Drotovan, Autoškola M – Milan Molnár, Pizéria KATKA, Vierka Pustayová, Anka Šafáriková, Cukráreň MARLENKA, kozmetika – Kvetka Petrovičová, SOU Potravinárske, TJ Real Rendez
MÚ mi nečinnosťou spôsobuje ujmu
Vystúpenie na rokovaní MZ MČ Bratislava - Rača dňa 18. februára 2014
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
pri výstavbe chaty v lokalite „Saurisle“, na parcele vedľa mojej vinice, dochádza k zásahom do môjho pozemku, pretože Stavebný úrad MČ Bratislava - Rača ani po opakovaných upozorneniach a sťažnostiach na nečinnosť jeho pracovníkov neprinútil suseda-stavebníka dodržať podmienky stavebného povolenia a v určenej lehote postaviť na jeho pozemku plot. Stavebný úrad sa k zodpovednosti za tento stav nehlási.
Z uvedených dôvodov problém, pretrvávajúci už viac než rok, predkladám verejne na miestnom zastupiteľstve MČ a žiadam Vás a príslušné útvary MÚ o jeho posúdenie a vyriešenie. Podrobný opis objasňujúci podstatu a stav problému je prílohou môjho vystúpenia, do Vašich poslaneckých schránok som ho doručil včera 17. februára 2014. Tu len zhrniem svoj pohľad na celú záležitosť:
K zásahom do môjho pozemku dochádza opakovane a riešenie sa vlečie dlhé mesiace. Pracovníci MÚ nedbali na moje podnety a upozornenia, neplnili sľuby ani lehoty, sused-stavebník dodnes nesplnil podmienky uložené v stavebnom povolení a stavebný úrad sa tomu stavu nečinne prizerá. Hl. kontrolór napriek tomu nenašiel na činnosti pracovníkov stavebného úradu žiadne pochybenie a MÚ ma presviedča, že ide o susedský spor a odporúča mi riešiť ho na polícii a na súde...
Som presvedčený, že 1) sa nejedná o spor medzi mnou a susedom-stavebníkom, 2) zásahy do môjho pozemku sú dôsledkom pomalého, neprofesionálne a alibistického postupu pracovníkov stavebného úradu MÚ a 3) MÚ nechráni moje práva a svojou nečinnosťou mi spôsobuje majetkovú aj nemajetkovú ujmu.
Žiadam poslancov, aby 1) zaviazali vedenie MÚ a stavebného úradu napraviť tento nezákonný stav a 2) moje vystúpenie vrátane prílohy zahrnuli do zápisnice z rokovania MZ.
Bratislava 18. február 2014
Benedikt Žitný
Súvisiace informácie:
Výstavba chaty v lokalite „Saurisle“ - sled udalostí
19. 2. 2014
Miro Ščibrany: Kisku pre 1. kolo škrtám. Zostávajú mi Procházka a Kňažko
Honelníci Roberta Fica nadháňajú predsedovi SMER-u do 2. kola prezidentského dostihu najľahšieho súpera.
Aj politika je remeslo a nulová politická skúsenosť nie je najlepšia kvalifikácia pre vrcholnú politickú funkciu, píše v Strašení Ficom Marek Maďarič. Je to jeden z mála dobrých postrehov šéfa prezidentskej kampane Roberta Fica a zo štvorice protikandidátov – Pavol Hrušovský, Andrej Kiska, Milan Kňažko a Rado Procházka – sa vzťahuje len na Andreja Kisku. Zvyšní traja kandidáti sú v tejto kategórii R. Ficovi rovnocennými súpermi. Milan Kňažko má navyše povesť odvážneho rebela a tribúna ľudu, esom v rukáve Rada Procházku je zase znalosť ústavných právomocí prezidenta a jasná predstava, ako ich využiť pri liečení chorého štátu a justície a pri vyvažovaní SMER-om ovládanej vlády a parlamentu.
A. Kiska, úspešný podnikateľ, filantrop a „prvý nezávislý prezident“, svoj boj o najvyššiu ústavnú politickú funkciu v SR zdanlivo paradoxne postavil na uholnom kameni nedotknutosti politikou. Vsadil na nespokojnosť občanov s politickými stranami a „tradičnými politikmi“. Vo verejnom priestore šíri predstavu, že „tradiční politici“ sú „zlí chlapci“ a že sa ho boja. Touto kartou hrá aj v sérii insitných krátkych videí „Kto sa bojí Kisku“. V skutočnosti je „apolitická politika“ A. Kisku iluzórna a odsúdená na krátky polčas rozpadu: skončí okamihom víťazných volieb a je otázne, či neskončila už vo chvíli ohlásenia kandidatúry.
Aj z vyjadrení M. Maďariča mi vychádza, že R. Fico strach z A. Kisku len predstiera a že v skutočnosti mu jeho honelníci do 2. kola zámerne nadháňajú práve tohto súpera. Achillova päta politického amaterizmu spolu s ďalšími slabinami (nejasná predstava o úrade prezidenta, populistické démonizovanie „tradičných politikov“, nevkusná hra na city voličov...) a údajnými hriechmi (nejasný pôvod vstupného kapitálu do podnikania, vysoké úroky, „úžera“ a „exekúcie“, väzby na sektu scientológov...) robia z A. Kisku v dueli s predsedom SMER-u ideálny terč pre mediálne útoky a spochybňovanie. To A. Kiska v 2. kole – ak sa do neho dostane – sotva ustojí a tak z volebného Modrého z neba spadne prezidentský úrad do lona R. Ficovi.
Pri všetkej úcte k podnikateľským, manažérskym a filantropickým činom A. Kisku, od prezidenta očakávam viac než charitatívnu agendu prvej dámy a blúdenie v politickom porceláne. Ak teda vezmem do úvahy jeho 1) politický amaterizmus a populizmus, 2) hmlistú predstavu o úrade prezidenta, 3) „anjelskú“ hru na city verejnosti, ako aj 4) neslýchane podliezavý prísľub dať na charitu aj „holuba na streche“ - budúci prezidentský príjem, potom zo zoznamu pre mňa prijateľných „koní“ (Procházka, Kňažko, Kiska) pre 1. kolo prezidentského dostihu ostatného škrtám.
Na rovinu: v 2. kole by som sa rád vyhol dileme „voliť či nevoliť a/politického populistu?“.
Súvisiace články:
Fico si do druhého kola želá Kisku. Natrel by ho na chlieb
Rado Procházka online: Prezident by nemal mať právo udeľovať amnestiu
16. 2. 2014
Gabriela Wenzlová: Naša cesta na oslavu nášho výročia – 65. rokov spoločného života
V mesiaci august je pre nás jeden deň sviatočný. Minulý rok hlavne preto, že bol jubilejný. Oslávili sme 65 rokov nášho spoločného života. S manželom sme sa dohodli, že to patrične oslávime.
So synom Tonkom, ktorý býva s rodinou len kúsok od nás, sme oslávili náš sviatok v pohode. Po srdečných gratuláciách a dobrom obede sme si pochutnali na výbornej Soničkinej torte, ktorá všetkým chutila.
Druhý náš syn, nakoľko býva ďaleko od nás, v Severných Čechách, neprišiel, ale nás pozval na oslavu k nim. Pozvanie sme prijali. Zdržali sme sa tam celý týždeň.
Prišiel deň, keď sme sa chystali na dlhú cestu do Čiech. Aby nám ťažká batožina neprekážala, poslali sme ju poštou vopred. Keď sme si v určený deň večer líhali spať, netušili sme, čo nás čaká.
Večer manžel nastavil elektrický budík na šiestu hodinu ráno. V noci nás statočne zobudil. Ani sa nám nesnívalo, že bol v noci výpadok prúdu. Manžel sa medzičasom zobudil, napravil hodiny na správny čas, ale čas na budenie neopravil. Na budíku zostal čas zvonenia 0,00 hod. Vstali sme, pripravili sme sa a odišli na zastávku nášho autobusu. Zdalo sa nám podozrivé, že je ešte veľká tma. Autobus dlho nešiel. Boli sme nespokojní, preto manžel skontroloval svoje hodinky a s hrôzou sme zistili, že ukazujú len jednu hodinu po polnoci.
Vrátili sme sa domov, aj keď mne sa nechcelo, manžel ma presvedčil, že si ešte môžeme 5 hodín pospať do odchodu autobusu. Mal pravdu. Ešte dobre, že na zastávku autobusu sú len 3-4 minúty. Náš správny vlak z Bratislavy do Prahy prišiel včas. Tam nás čakal syn Gabi s autom a pohodlne nás doviezol do jeho bytu v Chomutove. Všetci nás srdečne privítali a znovu sme všetci oslavovali. Manžel sa potešil, že mohol byť v Chomutove na hríboch.
Keď sme sa vrátili domov do Bratislavy, nikomu sme sa nepochválili, ako sa naša cesta do Chomutova začínala. Ani v Chomutove sme sa nepriznali.
Gabriela Wenzlová
Dobroslava Luknárová: Nájdené šťastie
Rada chodila Marka na zelinu až na Pánovu lúku. Nepomohli mamkine príkazy, ani reči žien, čo chodievali predávať do Prešporka na trh, o Prušákoch aj cisárskych, o tom, koľko ich zabitých pochovali na Kamzíku aj v Lamači, o tulákoch a vojenských zbehoch, čo muadé dzifča o veneček a možno aj o život pripravjá.
Marka sa iba zasmiala, hlavou pohodila – vraj tam hore krajšie rastie každý boží kvet, každá bylinka, od sunka, suníčka roste její živá sila a už sa, neposlušnica, berie medzírkou a potom krajom rúny k horným vinohradom.
Lesná cestička ju víta príjemným chládkom, horský chodník korenistou vôňou tlejúceho lanského lístia, tajomným šuchotom vysokánskych korún stromov, vtáčím spevom.
Vykračuje si Mariška strmým chodníkom, hlava čistá ako voda v studničke, srdce plné túžby. „Zeleňaj sa, zeleňaj, hora voňavá
kedy já len stretnem srccu šuhaja,
kedy já len nájdem své potešení ...“ nevie ako pokračovať. Slová sa v hrdle zasekli, iba nápev pesničky, jej ďalej šumí v hlave.
Veru, Mariška ešte nestretla mládenca, čo by jej padol do oka. Ani do oka, ani do srdca. Sama nevie, aký by sa jej páčil. Aj toť nedávno na muzike. Tancovala s jedným, druhým, ale srdce sa neozvalo. Ani jeden, jedinký raz.
Už je skoro hore, na svojej obľúbenej lúke, keď zrazu zapraská vedľa chodníka haluzina, ozve sa pritlmený chrapľavý hlas: „Dievča, neboj sa! Poď bližšie!“
Zobzerá sa, odkiaľ hlas vyšiel a už badá v kríkoch pololežať človeka. Mala by utiecť, ale ona stojí, dokonca podíde bližšie a rozhrnie kríky. Leží pod nimi vojak. Tvár má zarastenú a doškriabanú, asi od prútov a tŕnia, keď sa kríčím prebíjal, uniformu špinavú, nasiaknutú krvou, na nohách baganče. Jednu onucku stratil, druhá je celá od blata a krvi.
Marka stojí, nehýbe sa. Aj by ušla, pustila sa behom dolu chodníkom, ale nejde to. Pohľad na zúboženého vojaka ju drží na mieste.
- Nemáte, stvora božia, kúsok chleba? Týždeň som nejedol – popukané pery šemotia prosbu a ešte úpenlivejšie sú vojakove oči. Možno sivé, možno zelené, plné bolesti, zakalené horúčkou.
Čiahne Marka do vrecka a podá vojakovi buchtu – vzala ju mamke priamo z plecha – čerstvú, horúcu, so slivkovým lekvárom.
- Keby ešte vodu – zaprosí vojak a podáva dievčine prázdnu plechovú butilku v koženom púzdre.
- Prinesiem z potoka – povie Marka náhlivo a už sa briežkom spúšťa k potoku. Trikrát takto išla. Prvý raz, aby sa úbožiak napil a po dva razy, aby mu omyla krv z tváre aj z rany na nohe a na hrudi. Potom mu pomohla dostať sa ďalej a vyššie od chodníka. Pod hustým kríkom mu postlala zelené lôžko.
Keď sa vracala z Pánovej lúky s noškou zeliny, chudák vojak spal. Ani necítil, že ho jemná ruka pohladila po pleci a po vlasoch. Nepočul Markine náhlivé kroky, keď sa chodníkom ponáhľala k dedine. Vedela, že ju mamka budú hrešiť aj sa vyzvedať, prečo sa vracia tak neskoro. Vedela, že nebude môcť nikomu povedať, čo ju v hore stretlo.
A vedela, že tam zajtra opäť pôjde.
Chodila Marka, chodila skoro mesiac za svojím vojakom. Prinášala mu skromné jedlo, len aby mamka nezbadali, aj vo fľaške pol litra vína – vodnára, aj hojivú konskú masť na rany. Ba aj oblečenie mu priniesla – nech ho radšej za tuláka majú ako za rakúskeho vojaka, i keď už cisár pán ráčili podpísať s Prušákmiprímerie.
Práve ubehol mesiac, čo sa jej chudáčisko priplietol do cesty, keď ju čakalo v hore prekvapenie.
Keby nie oblečenie, čo mu sama priniesla, keby nie miesto a kolibka povyše, kde ju deň čo deň čakával, ani by neverila, že ten mládenec je jej vojak. Vlasy pristrihnuté, brada oholená, tvár čistá, už iba s veľkou chrastou na pravom líci pod okom.
Je to on? Zúbožený vojak, ktorého doteraz opatrovala?
- Neboj sa, Mariška, som to ja – prihovára sa a oči, možno sivé a možno zelené, pozerajú na ňu – prekvapenú – jasným a veselým pohľadom.
- Dal som sa do obrichtungu! Však už vládzem. Nebudem ťa bradou a neučesaný plašiť.
- Šak si ma neplašil. Čul ma plašíš –vraví Marka a cíti, ako jej červeň zalieva tvár. Zrazu sa hanbí fešného muadenca, celá je akási nesvoja.
- Rád by som domov. Mám po krk vojny, strachu o život, zabíjania. Lež takto nemôžem. Vyzerám ako žobrák, nie ako tovariš.
- Prinesiem ti nejaké šaty po tatkovi. Mamka ich stále opatrujú v jednej truhlici.
- A tatko?... asi som sa nemal pýtať...
- Umreli. Pred troma rokmi – z Mariškinho hlasu vanie zrazu smútok.
- To mi je ľúto, Mariška – v mládencových očiach vidí dievčina naozajstnú ľútosť a už sa necíti vedľa neho nesvoja. Zdá sa jej, že môže tomuto človeku dôverovať.
Lež, ak mu prinesie poriadne šaty, bude koniec. On určite odíde – iba táto jediná myšlienka vyzváňala Marke v hlave, keď sa náhlila domov. A cítila, ako ju veľmi, veľmi bolí srdce z toho poznania. Mala by sa tešiť, že sa vystrábil – veď sa aj teší. Ale je to smutné potešenie: Ako len bude zrazu bez neho?
Tak veru, prišlo Mariške, prišlo čakať. Týždeň, druhý, celý mesiac aj viac. Zbytočne sa náhlila známym chodníčkom, zbytočne sedávala celkom pri potoku na mieste, kde sa lúčili. Iba hora vedela o jej trápení.
Možno aj mamka, veď matere vždy vytušia, keď sa niektoré ich dieťa, aj keď dospelé, trápi.
- Marka moja, co ti je? Proč ti nechucí? Si jak uríknutá. Proč neideš za dzifčenci?
- Šak idem, mamko – vraví Mariška a aj sa berie z domu. Lenže nie za kamarátkami k Výhonu. Ona len medzírkou a potom krajom rúny pomedzi vinohrady do hory.
Bolo po obíračkách. Vinič ešte žiaril červeným a žltým lístím, ale bolo ho zo dňa na deň menej. Na kríkoch divých ruží sa bohato zabroneli šípky. Aspoň mala Mariška dôvod, prečo chodí po chotári. Vraj na šípky, ako Juranky a Vajnoráčky. Každý deň nazbierala za konvičku.
- Čo nesieš, Mariška – ozval sa za ňou hlas. Celá zdrevenela od úžasu. Bála sa otočiť. Nie preto, že by ju hlas vystrašil – spoznala by ho medzi všetkými hlasmi sveta. Bála sa obzrieť, aby to nebol iba prelud, iba prianie jej roztúženého srdca.
Objali ju mocné ruky, obrátili k sebe. Do tváre jej hľadia oči, možno sivé a možno zelené, najdrahšie oči na svete. Až sa jej kolená podlomili od toľkej radosti. Pery sa chvejú, do očí sa tlačia horúce slzy.
- Prišiel si, bože, prišiel! Už som neúfala – šepoce a objíma ho. Tuho, tuho, aby sa, preboha, nestratil, nezmizol z jej náručia.
- Ach, jaj – čudovala sa Markina mamka, keď si dcéra priviedla takto zrazu a tak na večer do domu pytača.
Čudovala sa, keď jej mladí povyprávali, ako sa v hore našli. A čudovala sa aj prosbe, či prijme do svojho domu statočné srdce a dve robotné ruky. Lebo Janek zbytočne meral cestu na Horniaky. V rodnej dedine nebolo preň roboty, v rodnom dome miesta. Dlho sa túlal na skusoch aj po tovarichoch, dlho šťastie vo svete skúšal. Už ho doma za mŕtveho mali. Na rodičovskom už šafáril jeho starší brat a v hámroch bolo robotných rúk viac ako roboty. Cudzo sa cítil v rodnom kraji. A naviac z hlavy mu neschádzal obraz jednej milej tváre a dotykov rúk, čo mu ani nie tak dávno prinavrátili život.
Rozhodol sa Janek pre nový kraj, novú robotu, novú rodinu – ak ho len prijmú, ak ho len Mariška nosí vo svojom srdci.
Veď čo treba chlapovi? Iba dobrá, verná žena a chuť do roboty.
A on jedno aj druhé práve v Račišdorfe našiel.
D. L.
Vybrané z knihy Vinohradnícke povesti,
Dobroslava Luknárová, Zuzana Kuglerová,
Vydavateľstvo MS, 2012
11. 2. 2014
Dagmar Gelingerová: Vážny problém sídliska Šajby – voda
Prakticky celý rok 2013 sme sa my, obyvatelia sídliska Šajby, snažili upozorňovať na vážnu situáciu na sídlisku, hlavne ohľadom vody. Ako je vidieť, márne...
Nie je potrebné sa rozpisovať o probléme podrobne, načo, podstatné je, že všetci tí, čo mali alebo vedeli niečo zmeniť, neurobili prakticky nič. Aj keď nás MČ Bratislava Rača presviedčala o tom, že o probléme s vodou vie a snaží sa ho riešiť.
Opäť sme my obyvatelia prebrali iniciatívu a cez mail-komunikáciu s BVS sa dožadovali riešenia. Taktiež sme písali listy na GIB riaditeľke Ing. Zálešákovej, ktorá o našom probléme s vodou veľmi dobre vie. Niekoľko mesiacov čakáme, že magistrát hlavného mesta Bratislavy sa konečne dohodne s BVS a spolu s GIB neusporiadaný stav dorieši v prospech obyvateľov.
Teraz je na sídlisku havária vody, už niekoľko dní sa snaží Bytové družstvo BA III. riešiť kritickú situáciu a predbežné finančné náklady sú mimoriadne vysoké. Len práce boli vyčíslené na 12.000,- € a náklady na vodu až 36.000,- €. Kto to bude platiť??
Pochopiteľne, že my obyvatelia a je úplne jedno, či to bude rozpočítané na vetvu 5 domov alebo 11. Zajtra to môže prasknúť niekde inde a zase sa to celé zopakuje.
Veď vodu potrebuje každý.
Dagmar Gelingerová
Gabriela Wenzlová: „Ja už na vaše dvere nikdy nezazvoním!“
V našej rodine sme boli 4 dievčatá a jeden brat. Keď sme dospeli, vydali sme sa a odišli z domu. Najlepšie som si rozumela so sestrou Vierou.
Bola o sedem rokov odo mňa mladšia. Často sme sa stretávali. V poslednom čase denne cestovala z mesta do Rače električkou a ďalej peši, lebo pod horou mali záhradku a malý kúsok vinohradu. Neraz sa zošmykla z príkreho chodníčka. Keď bola konečne hore v záhradke, privítali ju štebotaví vtáčikovia, ktorým kupovala rôzne semienka. Tiež cítila omamnú vôňu kvetov, ktoré sama vypestovala.
Nejaký čas sme sa nevideli. Zavolala som ju telefonicky domov, povedala som jej, že som mala taký sen, že si zazvonila pri našich dverách. Ona mi na to povedala, že ona už na naše dvere nikdy nezazvoní. To nás zabolelo, lebo jej slová nič dobré neveštili. Chceli sme ju vidieť a aj sme ju videli. Bolo to pre nás hrozné, sedela na invalidnom vozíku, bez záujmu o svoje okolie. Opustila všetko, čo ju držalo pri živote, opustila chodníček, záhradku, stromy, jej milé voňavé kvietky aj štebotavé vtáčiky. Jej slová, že už nikdy na naše dvere nezaklope, sa vyplnili. Má Parkinsonovu chorobu, nikdy sa už na svoje nohy nepostaví. Manžel so synom a jeho rodinou jej pomáhajú, dávajú jej svoju lásku a opateru.
Pýtame sa sami seba: „DOKEDY?“
Gabriela Wenzlová
Dobroslava Luknárová: „Snehuliačik“ - kominár...
„Snehuliačik“ - kominár,
kedy si sa umýval?
Mne sa umyť neráta,
aj tak patrím do blata.
Som kominár - Blatáčik –
čo poviete - nie som šik?!!
Keď ma slnko pohladí,
vydržím aj do jari.
Čo do jari? - Do leta!
Nie som žiadna šepleta.
Tak, Blatáčik? Svedčí ti to –
Keď nie je sneh, stačí blato
na zábavku veselú...
Veď nás mamky... operú...
Tento obrázok som dostala v jednom maili – pobavil ma – aj takto – veršíkovo - detsky. Hľa, snehuliak, ale v negatíve, ako celá súčasná čudesná zima...
10. 2. 2014
Rado Procházka: Nejasná správa z Planéty opíc
9. 2. 2014
Eva Stanová: Cesta k svojmu šťastnému životu
Ako sa tam môžeme dostať?
Mnohí čakajú a keď som aj oslovovala vydavateľov, že vydávajú knihy, ktoré dávajú ľuďom postupy. Postup 1-2-3-4-5 v knihe neexistuje a ani ho tam nenájdete. Si ochotný uveriť? V tom prípade kniha nie je pre Vás. Ty si ZÁZRAK. Takže žiadny čarovný prútik?. Nie. Takže tvrdá makačka? Áno, ale krásna makačka. Takže ak hľadáte inšpiráciu, spôsoby cez, ktoré sa môžete objavovať - to je základ šťastného života i GPS. Keď sa spojíte so sebou, vtedy jednoducho budete vedieť - čo áno a čo nie. Samozrejme, chce to tréning ako všetko. Ak ste ochotní a pripravení prevziať zodpovednosť za svoj život, vybrať si z metód, ktoré sú v knihe. Cez rozhovory s terapeutmi, ktorí mne naozaj pomohli a možno vám pomôžu nejaký iní, sa môžete rozhodnúť, či toto je to čo ladí s vašim vnútorným GPS, či to zapadá do seba. Chcete vedieť viac? http://objavte-seba-objavte-stastie.styl-stastie.sk/
7. 2. 2014
Dobroslava Luknárová: Cestička vrtkavá - ako dym
Zvyčajné sa stáva nevšedným,
keď sa kvapky zhmotnia
v nevídané tvary –
Tu človek – zblúdilec
s prekvapením v tvári
vôkol sa obzerá -
a čuvom neverí –
Či to voda spieva
v snehovom páperí?
Je tak - voda spieva,
keď ju Mráz
len chladným dychom hladká –
A Zima?
Výšivkárka vrtká
čaruje čipôčky na konároch,
v tráve –
Slnko? Rozsýpa iskričky
drobné, ligotavé...
Ach, čo všetko sa stane,
keď je vonku
pod nulou!
Len poď, len sa potúlaj
ľadovou zimnou krajinou...
Foto: G. Slivová
Text: D. Luknárová
6. 2. 2014
Rado Procházka: Práve na to ombudsmanka vo funkcii je, aby bola „drzá“ k moci
„... bežných ľudí tam hore už sa nemá kto zastať, pred zákonom si musia byť rovní úplne všetci“
02:05
Myslím si, že práve na to verejná ochrankyňa práv vo funkcii je, aby hovorila aj nepríjemné veci. Aby bola „drzá“ k moci, aby bola jednoducho „otravná“, pretože ona je verejnou ochrankyňou práv všetkých ľudí a ona musí byťtakým trošku nechcem povedať, že pieskom do stroja, ale niekým, kto dáva taký ten korektív a dáva tú spätnú väzbu.
... o nič iné nešlo než že pani ombudsmanka, verejná ochrankyňa práv, chcela ponúknuť vláde SR svoj pohľad na tú vec. My sme nehovorili, že takto to je, my vieme, čo sa stalo, ako to má byť. My sme chceli, aby sa o tých veciach hovorilo a kto iný to má spraviť ako verejná ochrankyňa práv?
Lebo naozaj ten problém dnes na Slovensku je, pán redaktor, že tých bežných ľudí tam hore už sa nemá kto zastať. A nielen samozrejme, že jednej skupiny, druhej skupiny, všetkých. Lebo tu ide naozaj o nejakú základnú rovnováhu a o rovnosť pred zákonom. A pred zákonom si musia byť rovní úplne všetci, aj tí na spodnom konci spoločnosti, aj ti na úplne hornom.
Zákon sa musí vzťahovať na každého rovnako a to je dnes náš problém. Nie že legislatíva, že sú medzery v legislatíve. Iste, nejaké tam sú, ale ich plátanie nikdy nevyrieši ten problém. Problém máme v tom, že tie zákony, ktoré máme, sa nevzťahujú na každého rovnako. A napokon, aby som to premostil, to je jedna z mojich hlavných ambícií v úrade.
Časť prepisu rozhovoru
kandidáta na prezidenta Rada Procházku
s Braňom Závodským
v rádiu Expres
Súvisiace články:
