26. 4. 2014
Račiansky polmaratón a Račianska desiatka 2014 - najlepší športovci
Vraví sa, že s kým sa stretávate, takým sa stávate. A tak som sa začala stretávať s najlepšími športovcami – či už s Joelom Maina Mwangy z Kene, ktorý o 11 sekúnd prekonal minuloročný rekord na tohtoročnom ČSOB Bratislava marathone alebo stretnutia s bratmi Drotovánovcovmi a tiež „fotoobjatie“ s trojnásobným olympijským víťazom v hode oštepom Jánom Železným, ktorý odštartoval preteky.
To, že niečo na tom bude, dokazuje aj moje 3. miesto.
Dňa 26.4. 2014 sa uskutočnil 3. ročník Račiansky polmaratón, Račianska desiatka 2014. Na tento beh som sa celý rok tešila, nakoľko som absolvovala predchádzajúce ročníky a v roku 2013 som si odnášala nádherný pohár za druhé miesto a potešil by ma ďalší „prírastok“.
Bežalo sa mi veľmi dobre – veď keď som sa začala stretávať s najlepšími športovcami, tak postupne tá bežecká energia prechádza aj na mňa. Trojnásobný olympijský víťaz v hode oštepom Ján Železný výstrelom z „pištolky“ odštartoval preteky. Je to taký zvláštny pocit, keď Vás odštartuje aj naštartuje športovec svetového mena.
Trasa račianskeho behu vedie od TROCH ZAJACOV – krásnej country krčmičky, kde každú sobotu vyhráva iná country kapelka, smerom cez „vinohradnícku oblasť“, ktorá preslávila Raču vínkom, ktoré pila aj anglická kráľovná, smer Svätý Jur a späť. „Račianska frankovka“ minulý rok aj „bežala“ v zastúpení kolegu bežca, ktorý tento rok bežal ako „Strapec hrozna“, asi nemá rád „obyčajný“ bežecký úbor a tak si vždy niečo vymyslí. Je to taká „bežiaca reklama“ propagujúca Račianske vínko. A tento „Strapec hrozna“ sa mi podarilo predbehnúť, čo som považovala za taký môj osobný úspech.
Nebola som na trase nikdy sama, nakoľko polmaratónci bežali dva okruhy a my desiatkári jeden. Ako prví z polmaratóncov sa oproti mne „rútili“ dvaja, ktorí si toto bežecké tempo udržiavali až do cieľa. Prvý dobehol „len“ o 32 sekúnd pred druhým. Bol ním Michal Glaus s časom 1:22:31. Druhým bol môj favorit sused Juraj Drotovan, ktorý mal na trase ešte svojich štyroch starších bratov Michala, Pavla, Jozefa a Štefana – tím THREE RABBITS RAČA – názov podľa country krčmičky v Rači. A Juraj získal aj krásny pohár za najrýchlejšieho Račana. Bratia Drotovanovci sú „Stvorení pre beh“ – žeby budúci ultrabežci?
Potvrdilo sa, že platí s kým sa stretávate, takým sa stávate. Dokazuje to moje 3. miesto na Račianskej desiatke a tak k minuloročnému nádhernému poháru pribudne „prírastok“. Čas oproti minulému roku som si zlepšila o 10 minút aj jedna sekunda, čo ma značne prekvapilo, ale asi je to tým, že som už konečne začala trénovať – veď ma čaká tento rok môj prvý „polmaratónik“.
Po sobotňajšej desiatke ma v nedeľu čakal „bežecký diamant“ beh na 16 km CROSS COUNTRY BABA-KAMZÍK. Nakoľko som sa začala „obklopovať“ s úspešnými bežcami a športovcami, tak sa ani neviem ako „zákonite“ postupne stávam úspešnou aj ja. Vyskúšajte to aj Vy – naozaj to funguje – „S kým sa stretávate, takým sa stávate“.
Autorka: Soňa Macejáková
8 článkov Soni Macejákovej o behoch, ktoré absolvovala v roku 2014 na www.beh.sk DOJÁKY
Behom sa Vaša krv okysličuje a získava na kvalite. Príjemca Vašej krvi môže získať aj lásku k behu - nie je to síce vedecky dokázané, ale ani vyvrátené ... A preto behajte, aby Vaša krv bola "kvalitná" a zaručila príjemcovi dlhovekosť.
24. 4. 2014
Michal Drotován: Pomôžte zachrániť Krasňany
Krasňany sú jedinečná oblasť - záhradné mestečko, ktorú treba zachovať. Aktuálne sa do 30.4. dá pripomienkovať začiatok procesu obstarávania územného plánu zóny. Bude dobré, ak pošle pripomienky čo najviac ľudí. Ja som zaslal tieto pripomienky:
Na základe výzvy uverejnenej na webovom sídle úradu Vám zasielam nasledovné pripomienky k začatiu obstarávania územného plánu zóny Krasňany:
- v prvom rade požadujem, aby základnou premisou a ideou zaregulovania predmetného územia bolo zachovanie architektonicko-urbanistickej koncepcie pôvodného sídliska Krasňany ako „záhradného mestečka“ s doplnkovou funkciou športu v oblasti športového areálu na Černockého ulici.
- je nevyhnutnosťou zabrániť zahusťovaniu daného územia, nakoľko stavanie domov v prielukach a medzi domami by znamenalo zničenie urbanistického konceptu, výrazné zníženia kvality bývania a tiež kvality životného prostredia.
- navrhujem zaregulovať predmetné stabilizované územie tak, aby nebolo možné stavať na danom území obytné a polyfunkčné budovy.
- za základný problém územia považujeme prevažujúci funkčný kód 101, ktorý umožňuje viacpodlažnú zástavbu obytného územia (tj. viac ako štvorpodlažné budovy) – dané územie je síce v prevažnej miere vedené ako „stabilizované obytné územie“, žiadam však dôraznú reguláciu v zmysle usmernenia textovej časti územného plánu mesta Bratislavy, kde sa o stabilizovanom území hovorí, že: „merítkom a limitom pre novú výstavbu v stabilizovanom území je najmä charakteristický obraz a proporcie konkrétneho územia, ktoré je nevyhnutné pri obstarávaní podrobnejších dokumentácií alebo pri hodnotení novej výstavby v stabilizovanom území akceptovať, chrániť a rozvíjať. Posudzovanie dostavieb, prestavieb, nadstavieb a novostavieb v rámci stabilizovaných území sa uskutočňuje na základe ukazovateľov intenzity využitia územia vo funkčnej ploche. Z celomestského pohľadu nie je možné, ani účelné obsiahnuť detail a zložitosť, ktorú predstavuje stavba v stabilizovanom území. Ak nový návrh nerešpektuje charakteristické princípy, ktoré reprezentujú existujúcu zástavbu a vnáša do zástavby neprijateľný kontrast resp. neúmerné zaťaženie pozemku, nie je možné takúto stavbu v stabilizovanom území umiestniť.
- v prípade, ak nebude možné zaregulovať predmetné územie ako územie, kde bude zachovaný súčasný urbanisticko-architektonický ráz a charakter (zákaz zahusťovania, ochrana zelene a verejného priestoru obyvateľov), tak požadujem začať obstarávať urbanistickú štúdiu predmetnej oblasti, ktorá by bola podkladom na zmeny územného plánu a zmenila by funkčný kód 101 na kód 102 – malopodlažná bytová zástavba v stabilizovanom území.
- požadujem, aby Mestská časť Bratislava – Rača preverila možnosť vyhlásenia zastavanej časti územia (od Hlinickej po Černockého) za pamiatkovú zónu pre jej jedinečný urbanisticko-architektonický charakter.
- žiadam tiež, aby sa konalo verejné zhromaždenie k predmetnej téme s vedením mestskej časti a obyvateľmi Krasňan.
- požadujem v danej regulácii zachovať maximálne množstvo zelene, verejných priestorov a priestorov na oddych a šport.
- funkčné územie športového areálu na Černockého ulici (kód 401) požadujem zaregulovať tak, aby v danom území nebolo možné stavať polyfunkčné budovy ani žiadne budovy nesúvisiace priamo so športom.
- funkčné územie regulované kódom 201 a 202 (občianska vybavenosť) požadujem zachovať iba v rozsahu existujúcich stavieb (školy, škôlky, obchody a pod.).
S pozdravom
Mgr. Michal Drotován
Mgr. Michal Drotován
21. 4. 2014
Dráca - Démoni z hôr, 11. kapitola - záver
Sobotu sme si užili z celých síl. Autá zostali zaparkované na dvore, aby im nejaký podnapitý nenechavec niečo nespravil. Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď som sa zobudila a v kuchyni babka piekla jablkovú štrúdľu, verejný rozhlas vyhrával nedefinovateľné slávnostné odrhovačky a mama sa vrátila z obchodu s čerstvým pečivom a chlebom. Zapla som rýchlovarnú konvicu na kávu a vybehla som späť do izby budiť Tomáša. Statočne so mnou bojoval, ukrýval sa pod paplón, ale nevyhral. Natiahol na seba župan a nechal sa za ruku odvliecť do kuchyne. Vôňa v ňom hneď zobudila chuťové bunky.
„Vravela som ti, vstávaj, ide sa žiť!“
„Ide, Vierka, toto by bol hriech nevyužiť, ale najprv pôjdeme vyvenčiť Atosa, prejdeme sa k našim a pozveme ich na cigánsku!“
„Dobrý nápad, Tomy.“, súhlasila som.
Okatý im zavolal, či sú doma a aký majú plán. Chvíľu sa do telefónu smial a keď zložil, vraví:
„Už mali plán. Prísť k nám..“, prezradil a mňa to potešilo. Všetko je na najlepšom poriadku.
V teniskách, rifliach a mikinách sme sa postupne vinohradmi dostali k domu Strniskovcov. Ďalšia káva, koláčiky od Tomyho mamy nás uistili, že deň bude vydarený. Tomiho rodičia nás priviezli domov autom, Atosa sme nechali strážiť a Vydali sme sa do centra vinobrania. Stihli sme alegorický sprievod s vozami a vypaseným poživačným bôžikom s čašou vína, obklopeným krásnymi devami v kvetových šatočkách a čelenkami viničných listov. Za nimi sa tiahol šík mažoretiek s neodmysliteľným pohadzovaním paličiek, ďalej sa prezentovali rôzne firmy, rozdávajúc letáčiky, kde tu aj trsy hrozna, či cukríky. Do celého humbuku jačali z lampiónov ľudovky, v stánkoch sa dymilo z mäsa, a z iných zase viseli šperky, či hračky z vietnamských veľkoskladov. Jedna ulička bola výnimočná, tam sa vyrábalo, plietlo, kulo kováčskym kladivom. Staré remeslá. V drevenom stánku sme si s Tomášovou mamou nakúpili nové varechy, Tom s otcom zatiaľ vystáli radu na cigánsku a domov sme sa vybrali obťažkaní nákupom.
Mama s babkou nás už hladné čakali, s čerstvým burčiakom od uja Karola v džbáne. Atos si na pečienke tiež pochutil, lebo mi jedna porcia spadla. Stôl na dvore mal už obrus, stoličky boli umyté, dvor a rastliny sa ňom sa pomaly dostávali z demolácie zvieratami.
„Ten rozhlas by nemusel až tak hučať“, poznamenal doktor.
„Nevadilo by, ale mohli by hrať niečo iné, nielen tieto staré odrhovačky pre dôchodcov!“, namietol Tomáš.
„Ďakujem, synku, takže ja som dôchodca!“
„Tomy, toto je ľudová zábava, tu sa niektoré zvyky priam žiadajú, nemôžu predsa hrať nejaký rap či rock!“, zastala som sa jeho otca.
„Môžu, všetko napreduje, aj ľudová zábava sa môže prispôsobovať dobe!“, hádal sa ďalej Tomáš a ja som vedela, že je zbytočné oponovať. V takýchto chvíľach mávnem rukou a trúbim na ústup. Tomáš má svoju pravdu a ja mám svoj pokoj. Podvečer sa Strniskovci rozlúčili, mama išla ku kamarátke, babka do ulíc medzi rovesníčky a my s Tomášom do miestneho amfiteátra na koncerty hudobných skupín. To už bola iná hudba a konečne si prišiel aj Okatý na svoje. Postretala som zopár známych, občas sa objavil niekto z Tomášových susedov, či spolužiakov z bývalej školy. O tom to je. Stretať ľudí, spýtať sa, kam sa uberal ich osud, aby sme si uvedomili, že každý z nás je výnimočný, a že ten náš osud, čo sme dostali do vienka s Tomom, je ten najoriginálnejší. Ukrývali sme pred svetom svoje tajomstvo, niektorí nám závideli, že už teraz bývame spolu, iní si zrejme ťukali na čelo so slovami: Aj tak sa za chvíľu rozídu... Len my vieme, že nemáme šancu na rozchod, že sme pevne spätí.
„Vierka!“, čiesi mocné ruky ma objali tak náhle, až som siahla za chrbát pre pištoľ. V poslednej chvíli som si uvedomila, že je to Miloško. To by bol prúser uprostred stoviek ľudí vytiahnuť zbraň! Odľahlo mi. A aj Tomášovi, ktorý bol v rovnakom šoku ako ja.
„Čo je s vami dvomi, veď ste skameneli!“, spýtal sa Dianin brat.
„Prepáč, keď ty si taká veľká voda, Miloško!“, snažila som sa to zahovoriť.
„Ale, pred chvíľou Vierku obťažoval nejaký opilec, preto sme sa zľakli.“, skočil mi do reči Tom.
„Ani sa mu nečudujem, je zo dňa na deň krajšia! Kedy sa konečne rozídete?“, spýtal sa Miloš drzo. Rozosmiala som sa.
„Prečo, chceš zbaliť Tomáša?“, podpichla som ho.
„Ale prd, dobre vieš, koho chcem, Vierka!“, nedal sa odbiť Miloš a už upaľoval do stánku pre tú zakalenú presladenú vodu. Pančovaný burčiak, ale zo slušnosti sme ho vypili. Keď Miloš odišiel za kamarátmi, predrali sme si miesto dopredu a nechali sme sa unášať rytmom hudby a davom mladých tancujúcich na lavičkách.
„Pozri na toho ujca!“, drgla som do Tomyho. Pod pódiom tancoval svoje kreácie podnapitý muž bez trička, verný návštevník všetkých okolitých podujatí s dávkou exhibicionizmu predvádzal vetché telíčko a plne sa sústredil na svoje nekoordinované pohyby úplne mimo rytmu.
„Ten je tu každý rok, poznám ho!“, odpovedal mi Tomy a veselo podskakoval na lavičke. Fascinujúce divadielko bolo všade, ľudia boli uvoľnení, miešali sa tu všetky vekové kategórie, bavili sa starí aj mladí.
Únava mi padala na viečka spolu s tmavou nocou, ticho v dome ma unášalo do snov za zvukov padajúcej vody v sprche, kde sa očiste venoval Tomáš. Keď sa schúlil ku mne, už som oddychovala spánkom tých najspravodlivejších, len podvedome som vnímala Tomiho šepkanie:“Dobrú noc, lásočka moja.“
Nedeľné neskoré ráno sa v ničom neodlišovalo od toho sobotňajšieho. Slnko sa nedalo zahanbiť a svietilo si na vyšperkovanú Raču ako o život. Akoby malo svietiť poslednýkrát v živote. Tomáša som nechala spať ďalej, v kuchyni nebol nikto, len z ateliéru sa ozývala hudba. Niekto tam niečo tvorí. Dala som variť vodu, z tašky som si vytiahla fotoaparát a potichúčky som nazrela do ateliéra. Mama, zababraná od farieb, tam dumala nad abstraktným dielkom jesenného sfarbenia s kruhmi pod očami. Aparát cvakol a mama sa na mňa vrhla:
„Okamžite to vymaž!“
„A nevymažem!“, ušla som pred ňou a zastala pred obrazom. Nad vinohradom bizarných farieb letel Zafír.
„No, pekne! To si robila v noci?“
„Áno, nevedela som zaspať, taká som bola rozjarená z toho burčiaku, že som musela niečo robiť.“
„Hm, to vyzerá, ako by si pojedla lysohlávky.“, podrýpla som ju.
„Ty koťuha!“, švacla ma handrou, „Utekaj spraviť kávu!“
„Idem, ale ten obraz... Fakt je dobrý, ten nepredávaj!“, povedala som cestou do kuchyne a myslela som to úprimne. Na to vstala aj babka a všetky tri sme preberali zážitky z vydareného Vinobrania.
„Viete si predstaviť, že jedného dňa vymiznú všetky vinohrady a všade budú len domy?“, spýtala sa babka, pohoršená nad úbytkom vinohradníckej tradície.
„Pamätáte na ten kúsok vinohradu, čo zostal v Paríži ako pamiatka na to, že tam tiež kedysi mali vinári svoje spolky a teraz? Len taký ohradený kúsok medzi domami, ako výsmech prírode...“, hundrala.
„To je iné, my sme tu na okraji mesta a tam je to celé zastavané, predsa len nás tu lemuje les a kopce.“, oponovala som.
„Ani nemáš pravdu, práve tie kopce sú na bývanie najlákavejšie, páni sa vždy potrebujú pozerať na iných zhora!“, nedala sa. „jedno je isté, starí vinohradníci vymreli a mladí robiť nebudú.“
„No, hej babi, ale na druhej strane, ľudia chcú niekde bývať, víno sa robiť v malom neoplatí, tí, čo to podedili, na to kašlú, prečo by to nepredali na pozemky pre tých, čo na to majú?“
„No, neviem, čo ma to trápi, veď ja tu za pár rokov nebudem a vy si tu žite, ako sa vám chce!“, nahnevane mi odvrkla.
„Ale, babi, ty tu budeš s nami stále, čo tie pohrebné rečičky! Pozri, ako je vonku krásne. Čo máš v pláne?“, zaviedla som reč.
„Nájsť si chlapa!“, vyhrklo z babky a vybuchli sme rehotom troch generácií. To zobudilo Tomáša.
„To tu žúrujete, dobré ránko, dámy, už od rána?“, prisadol sa k nám aj s Atosom, ktorý dobiedzal na dvere, tak som ho vypustila na dvor. Veselým štekotom nám ohlásil návštevu. Teta Magda, ako správna gazdiná už mala napečené lekvárové buchty. Voňali už od dverí. Atos okolo nej skackal a drankal niečo z dobrôt. Magda neodolala a jeden koláčik rozlomila, po kúskoch ho vkladala do nenásytnej psej papuľky.
„Dobrý Atosko, chutia ti však?“
„Magda, najprv dáš psovi, potom nám?“, zažartovala mama, ale vedela, že všetci by sme mu z koláča dali.
„Keď on má také smutné očičká!“, zaštebotala ako by sa prihovárala malému dieťaťu.
„Je to herec, Magdi,“ vraví Tom, „On sa vie dokonale tváriť, že už týždeň nejedol. Aha, aký je tučnučký.“
„Len ho nechaj, príde kríza, dobrý bude.“, povedala Magda a zase sme sa smiali.
Deň začína dobre, pomaly je čas obeda a my sme až teraz vstávali. Mama sa pobrala trochu si pospať, babka sa začala strojiť na stretnutie s priateľmi a my s Tomášom sme si na chvíľu posadali k počítačom. Našla som si správu od Miloška, kde si zase vylieval srdiečko, ako Diana vyvádza. Vraj prišla domov opitá a špinavá. To je hrozné, neviem, či by som nemala pre ňu niečo urobiť.
„Nechaj to tak, Vieri, je dospelá, sama sa z toho musí dostať.“, podotkol Tomáš.
„No, hej, ale trvá to už dlho. Keby išlo o zapíjanie žiaľu, to trvá chvíľu, ale toto už vyzerá na životný štýl a neveští to nič dobrého. Trpí tým celá rodina.“
„Vie čo? Teraz to ešte nechaj tak a ak ju to neprejde do Vianoc, potom porozmýšľame, čo sa dá v tom smere spraviť, dobre?“, navrhol Tom, rozhodnutý sa k tej téme dnes už nevracať. Prisadol si ku mne a spolu sme si otvorili zaheslovaný súbor s fotografiami draka. Boli zoradené podľa toho, ako rástol. Neuveriteľné, ako z rozprávky.
„Až to jedného dňa skončí, až nám drak odíde, dám si vytlačiť pár obrázkov a povesíme si ich na steny. Tak tu bude s nami stále.“, zašepkala som.
„Súhlasím, Vieri.“ prikývol Tom a začal nebezpečne dobiedzať. Zdola sa ozvalo babkine „Ahojte a bavte sa!“ a len čo zabuchla dvere, vrátila som mu dobiedzanie aj s úrokmi.
Poludnie nabralo silu a všetky zvuky ulice nás ťahali von.
Osprchovaní a vyobliekaní a už aj opäť hladní sme sa stratili v dave. Nedeľa nesklamala, v uliciach bolo obrovské množstvo ľudí, niektorými úsekmi sme ledva prešli. Pomaly sme sme dostali k stánku s pečienkou, ktorá nám včera tak chutila, ale teraz sme ju jedli postojačky, lebo nikde nebolo miesta na sedenie. V ďalšom sme si kúpili kávu a kofolu a vybrali sme sa nad amfiteáter nájsť si kúsok voľnej lavičky na oddych. Pod lesom bolo príjemne, hudba z detského predstavenia k nám doliehala, ticho sme pozorovali zhora to ľudské mravčenie pod nami. Zmysly mi otupoval plný žalúdok a tlačiaci korzet a aj slnko na nebi. Ľahla som si na lavičku s hlavou na Tomiho kolenách a oddávala som sa sladkému ničnerobeniu. Pomaly sa moja myseľ prestala sústrediť a sama behala, kam chcela. Do polospánku cez lavičku ku mne doliehalo tlmené Buch! Buch! A predstavovala som si, že presne také zvuky by sme mohli počuť na nejakom Africkom safari. Buch! Buch! Dupot nosorožcov...
„Preboha!!!“, vyskočila som.
„Čo sa deje?“, zľakol sa Tom.
„Neviem, nepočuješ to dunenie?“, načúvala som tomu ťažkému duneniu.
„To sú bubny zdola.“, skonštatoval Tom a ja som si sadla späť. Chvíľu som mlčala, ale cítila som nekľud draka. Mrvila som sa namieste. Nezdalo sa mi to. Napínala som uši, kým zvuky nedostali smer.
„Tomáš, to nie sú zvuky zdola. Tam teraz žiadna hudba nehrá. Niečo sa deje, neviem to popísať, ale drak je nepokojný.“
„Vieri, myslíš, že..“ nedohovoril, dolu cestičkou utekal hlúčik vydesených turistov z lesa. Potkýnajúci sa, padajúci a zúfalí.
„Utekajte, obludy!“, kričali na nás a zbesilo utekali dolu.
Obaja sme vyskočili. Siahla som za pás nohavíc. Zbraň tam bezpečne držala. Vytiahla som ju a Tomáš svoju.
„Kam, Vierka?“, spýtal sa. Ukázala som smerom na Panskú lúku. Odtiaľ prichádzalo zlo.
Bežali sme lesnou cestičkou a ja som bola rada, že mám na nohách tenisky a nie lodičky, ako som pôvodne chcela. Nevládala som bežať po včerajšku a s plným bruchom. Ani Tomášovi to veľmi nešlo ale predsa len mal lepšiu kondíciu a tak na niektorých úsekoch mi pomáhal. Čím sme boli k lúke bližšie, tým hlasnejšie dunenie sa ozývalo. Bežali sme správnym smerom. K duneniu sa pridával aj mohutný ryk divých svíň.
„Počkaj, pomaly!“, zastavil ma Tomáš. Lúka bola na dohľad. Zabránil tomu, aby som sa bezhlavo nevrhla démonom do pazúrov. Boli ich desiatky, na lúke krv a roztrhané bezduché telá obetí. Podaktoré sa hostili na mŕtvolách a mňa naplo na vracanie. Ale hneď ma to aj prešlo, keď som zočila známeho tajomného plavovlasého muža, ktorý dobehol na lúku po asfaltovej ceste a vrhol sa medzi svine. To bola priam samovražda! Chcela som na neho zakričať, aby to nerobil, ale zdravý rozum mi v tom zabránil. Neohrozene sa vrhol na prvého kanca, ktorý mu vbehol do cesty. Ozbrojený len jednou dýkou obratne uskočil a nasadil oblude ranu zboku. Krvavý nôž ihneď vytiahol a bodal ďalej. Prekvapený kanec sa zbesilo zmietal dokola, snažiac sa zasiahnuť nepriateľa obrovskými klami. Blonďavý sa vrtko vyhýňal a bodal ďalej, dokým sa mu nepodarilo vraziť nôž do krku, to už zviera ručalo od smrteľného zásahu a postupne klesalo na zem. Medzitým na chlapa zaútočila ďalšia sviňa. Niekoľko oblúd sa ťažkopádne rozbehlo dolu asfaltovou cestou. Ich dupot bol ohlušujúci. Prestala som sledovať boj na lúke.
„Nesmieme ich pustiť dolu!“, povedala som a zošuchla som sa dolu zrázom do potoka. Nedalo sa to ubrzdiť, obaja sme mali mokré nohy od vody. Natiahla som poistku a namierila na sviňu obrovských rozmerov.
„Do oka, triafaj do oka!“, šepkal Tom a mieril tiež. Vypáli sme naraz. Zviera skučalo od bolesti, zvaliac sa na bok. Nebezpečnými klami rylo do zemi a okolo seba v snahe zasiahnuť nepriateľa. A z hlavy sa mu valila krv. Ostatné diviaky to rozzúrilo ešte viac. Zrazu sa k nám blížila postava dievčaťa celého od krvi. Skrývala sa za pňom zvaleného stromu. Triasla sa a v očiach mala des. Tomáš vyskočil, aby jej pomohol. V tom ho jeden z obrov zbadal a rozbehol sa smerom k nám. Vstala som a snažila som sa, aby sa mi netriasla ruka. Trafila som presne, ale ťažké zviera zomierajúc doletelo až k nám. Tiež sa snažilo v smrteľných kŕčoch ešte niekoho zasiahnuť, našťastie sme uskočili. V tom si to k nám mierilo ďalších pár svíň. Vôbec som sa nestačila zamyslieť, ako také niečo mohlo narásť, štverali sme sa aj s dievčaťom hore do bezpečia, ale pôda bola vlhká, šmýkalo sa nám to. V tom na lúku dopadol Zafír. Vydal zo seba bojový ryk, ktorý na chvíľu zaujal démonov. Pátrali svojimi prasačími očkami, odkiaľ ten zvuk vyšiel, ale keďže nič poriadne nevideli, behali ako besné. Drak sa pustil do kántrenia predátorov po boku novodobého Tarzana.
„Čo to je?“, spýtalo sa dievča v hrôze, že nás napadlo niečo ešte horšie. Vzala som ju za ruku.
„To je v poriadku, to je naša záchrana.“, povedala som jej upokojujúcim hlasom, ale nevyzerala, že by mi verila. „Poďte!“, zavelila som. Nechcela som tam to dievča nechať. Tomáš pochopil, že musíme dobehnúť ešte tých troch diviakov, ktorí sa valili smerom k amfiteátru, plného šťastných detí.
Našťastie boli démoni neobratní a ťažkopádni, neviem, kde sa vo mne nabralo toľko síl a aj dievča bežalo ako o život, vlastne, ono fakt bežalo o život. V hlave som si prepočítavala možnosti.
„Predbehneme ich, ale nesmieme ich pustiť k chatovej časti, ak tam budú nejakí ľudia, tak to nedopadne s nimi dobre.“, dychčal Tomáš.
V tom sme ich zbadali, pridali sme na rýchlosti.
„Ty zostaň tu!“, prikázal dievčaťu Tomáš. Najprv nechcelo poslúchnuť, ale keď videlo, že sa opäť spúšťame k potoku a že chceme vojsť do cesty vrahom, zacúvalo späť na lesný chodník.
Našu pozornosť vyrušil zvuk motorky idúcej hore po asfaltke.
„Preboha, veď do nich narazí a zabijú ho!“, zavrčal Tom, ale motorka zaflekovala a zvalila sa na bok. Vtedy sme zbadali jazdca. Bol to Marek.
„On bude fakt všade!“, zavrčal Tomáš, ale už sme nemali čas. Vyštverali sme sa z potoka odhodlaní zničiť diviakov. Na sekundu sa naše zraky stretli s Marekovým. A v tej sekunde sa na nás vrhli démoni. Strieľali sme, uhýbali sme sa, spadla som, už som si myslela, že je po mne, že na mňa tá sviňa skočí, ale Tomáš ju s istotou trafil do oka a ja som sa stihla odkotúľať na bok. Tam zase Marek strieľal do jednej, ale nevedel tú rozzúrenú beštiu smrteľne trafiť, mne sa podarilo streliť jej priamo do otvorenej papule plnej obrovských zubov. Napokon sa Marek aj s Tomášom obrátili na tretie, už zranené zviera. Bolo zúrivé, hrabalo do asfaltu, ale hlavou rýchlo pohybovalo z boka na bok, takže nevedeli zamerať. Sviňa vyrazila a na sekundu prestala s hlavou kývať. V tom zazneli dva výstreli takmer naraz. Obluda sa zasekla v pohybe a zvalila sa na zem s ranami presne v oboch malých očiach. Dodýchala.
Nastalo ticho. Počúvali sme smerom hore na lúku, ale aj tam bolo ticho. Marek chcel niečo povedať, ale prerušila som ho pohybom. Načúvala som drakovi. Bol zranený.
„Marek, tam hore je dievča, vezmi ho dolu do bezpečia, nech ju ošetria.“, poprosila som ho a on len prikývol, že rozumie. Vyštveral sa za dievčaťom. Vedeli sme , aj s Tomášom, že dievčaťu pomôže. Z posledných síl sme sa ponáhľali na lúku. Z dola bol počuť hukot sirén. Zrejme turisti zavolali policajtov. Musím pomôcť drakovi skôr, než dorazia. Lúka bola posiata obrovskými krvavými telami démonov. Opäť ma napínalo na vracanie. Po Blonďavom nebolo ani stopy.Drak ležal pri potoku a chlípal vodu. Tiež bol od krvi, aj jeho telo malo červenú farbu. Tomáš ho začal rýchlo umývať, svoje tričko namáčal do vody, ja som ho objímala svojimi rukami. Bol zranený, na viacerých miestach mal porušenú hrubú kožu, ale, našťastie, nie smrteľne, ani nijako zvlášť nebezpečne. Keď prestal krvácať a bol umytý, ešte sme ho rýchlo objali.
„Choď, môj krásny, choď, nech ťa tu nikto nenájde.“, súrila som ho a on pochopil. Hrdo zdvihol hlavu, zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu. Okamžite zmenil farbu na belasú a strácal sa vo výšinách.
„Poď!“, schmatol ma za ruku Tomáš a ušli sme presne pred policajným vozidlom, ktoré opatrne vchádzalo na lúku.
Ukryli sme sa na chodníku za veľkým pňom stromu. Zacítila som vibrovanie telefónu, rýchlo som ho vypla. Ak by začal zvoniť, ťažko by sme vysvetľovali, prečo sme od krvi, od blata, doudieraní. Vypočúvali by nás, kto a ako zkántril obludy, čo o tom vieme. To sme nepotrebovali.
Policajti chvíľu sedeli v aute a skúmali, či je bezpečné opustiť vozidlo. My sme sa s Tomášom zatiaľ vzďaľovali krížom cez les, aby sme sa vyhli chodníkom a ľuďom. Musíme sa dostať domov nepozorovaní, od vinohradov. Cesta nám trvala nekonečne dlho. Keď som sa cítila v bezpečí, zapla som si mobil. Zmeškaný hovor od mamy.
„Mami, sme v poriadku, čakaj nás, prosím ťa, pri hornej bránke.“. Požiadala som ju. Nebolo jej treba nič vysvetľovať, vedela, že sa niečo stalo, ale stačilo jej uistenie, že sme v poriadku. Zavolala som aj Marekovi, ale nezdvíhal. Možno nepočul alebo nemohol.
Dovliekli sme sa domov, mama nás čakala, ako sľúbila, Atos nám bežal oproti, ovoniavajúc nás od našich čudesných pachov. Boli sme špinaví, od krvi a unavení na smrť. Ešte stále som sa chvela, nevedno, či od hrôzy alebo od únavy. Slnko zapadalo a schladzovalo sa. Ochladenie bolo aspoň trochu osviežujúce.
Mama chcela všetko hneď vedieť, ale ja som túžila najprv po teplej sprche a káve. Keď sme sa s Tomášom prezliekali do pohodlného domáceho odevu, niekto zvonil. Ujo Karol. Bol hlučný a plný šokujúcich dojmov, rozprával o mŕtvolách obrov a zdesených turistoch, ktorí zavolali policajtov, o tom, že policajti už našli démonov mŕtvych a spýtavo hľadel na nás. Tak sme im pri káve všetko porozprávali, aj o Marekovi, ktorý nám pomohol, aj o dievčati, ktoré snáď bude v poriadku a neprezradí nič z toho, čo videlo, ale to sme vlastne zabudli dievčaťu povedaťaj o našom neznámom , ktorý nám už toľkokrát pomohol.
Opäť zazvonil zvonček. Pri bránke stál Marek, tak ho mama vpustila dnu. Vysvetlil nám, že dievča odviedol dolu, tam ho počkalo, on sa vrátil po motorku, policajtom povedal, že sa zľakol tých mŕtvol a ušiel, že teraz chce ísť domov a že viac nevie. Tak ho pustili. Dievča naložil na motorku, doma jej dal čisté oblečenie, zranená nie je, len pár škrabancov a odviezol ju na internát. Krv, čo mala na sebe, patrila jej kamarátovi, ktorého zabijaci skántrili. Sľúbila mu, že bude mlčať, aj tak by jej to nikto neveril. Má jej telefónne číslo, ale ja viem, že jej budem musieť zavolať, možno sa s ňou spriateliť, lebo taký zážitok jej môže veľmi psychicky ublížiť. Zavolám jej hneď zajtra, dnes už vážne nevládzem. Už bola tma, Rača predčasne stíchla, lebo polícia ukončila Vinobranie pre možnú hrozbu, počuť boli iba sirény policajných a sanitných áut.
Už sme sedeli len tak mlčky, keď čosi tlmene buchlo na dvore. Drak. Vybehli sme všetci, rany na tele ho v tej tme trochu prezrádzali. Vedela som, že sa prišiel rozlúčiť, že splnil svoju misiu. Objímala som jeho obrovskú hlavu, ktorá sa ku mne túlila, slzy mi stekali prúdom. Koniec dobrodružstva, teraz už budem obyčajná študentka, budem sa chystať na maturitu, Tomášovi začne štúdium medicíny a Zasvätení si vydýchnu.
V tom sa bránka otvorila a my sme na moment zamrzli. Dnu vošiel ten plavovlasý mládenec. Prvotný strach opadol, vedeli sme, že nám neprišiel ublížiť a že je skutočne po vojne. Opatrne pristúpil bližšie, Zafír spozornel a mládenec si pred ním s úctou a pokorou kľakol. Mlčal a kľačal, kým sa Zafír ku mne poslednýkrát nepritúlil, vzoprel sa v celej svoje kráse a vzlietol nad dvor, zakrúžil a stratil sa mi z uslzených očí. Plakala aj mama s babkou, Tomášovi sa oči leskli, ale držal sa chlapsky, ujo Karol len nemo civel, ale mne sa rinuli z očí potoky slanej bolesti a smútku.
Po chvíli mládenec vstal a ja som si opäť uvedomila jeho prítomnosť. Otočila som sa na neho:
„Kto vlastne si?!
Chlap pozrel na mamu, na mňa a odpovedal:
„Som tvoj otec...“
_________________________________________________________________
Dúfam, že ste si to aspoň trochu užili. Milovníkov nežnej fantasy ale musím sklamať, pokračovanie, teda druhá časť s názvom Dráca - Viac zla, tá už taká jemná nebude....
Zuzana
Dráca - Démoni z hôr, 10. kapitola
Ráno som sa súkala do jedného z korzetov od Marcely a nevedela som, kam ukryť zbraň. Bola síce praktická a maličká, ale aj tak sa ukrývala ťažko. Tomáš ma zamyslene pozoroval s dvomi šálkami kávy v rukách.
„Vyzeráš nádherne, Vierka, až veľmi! Nebolo by ale vhodnejšie obliecť pod to brnenie nejaké tričko? A keby bolo tričko dlhšie ako korzet, mohla by si si ju zastrčiť do nohavíc vzadu a držala by tam pevne.“, navrhol mi a ja som hodila skúmavý pohľad do zrkadla. Odhalené ramená, z čoho jedno s obväzom a dekolt boli skutočne dosť odvážne aj na takú školu, kam chodím ja. Rozopla som to, vykutrala zo skrine bielu blúzku s dlhým rukávom a Tomáš mi pomohol do korzetu, aby držal tam, kde má. Odistenú pištoľku som si zasunula vzadu a postudila ma. Dlhá blúzka všetko ukryla. Mama s babkou zhodnotili, že môže byť a niekto zazvonil. V slúchadle sa ozval ujo Karol.
Vbehol dnu celý rozhorčený.
„Volali mi Zasvätení. Vraj v lese bolo nájdené obrovské zviera podobné diviakovi, ale obrovské! Údajne sa až podobá na nosorožca, taký je mohutný! A niečo ho zabilo! Má na tele stopy po uhryznutí tiež neznámym tvorom!“... chcel pokračovať, ale ja som mu skočila do reči:
„To bol Zafír. Včera.“
Všetci sa na mňa spýtavo pozreli.
„No, keď sme boli za ním, náhle musel ísť a potom som to cítila. Bála som sa to povedať, nevedela som, koho zabil. Teraz je to už jasné. Tak asi ten tvor nás ohrozoval a už bude pokoj.“, snažila som sa ich ukľudniť. Aj sama som tomu chcela veriť.
„To si mi zatajila.“, povedal vyčítavo Tomáš a mama s babkou sa k nemu pridali.
„Vierka!“, vyhŕklo z Karola obdivne, „vyzeráš nebezpečne!“
„Ďakujem.“, nahla som sa a dala som mu pusu na líce. Ujo si teatrálne chytil líce.
„Hneď mám krajší deň. Idem, dámy a pán, čakajú na mňa, idem si obzrieť to monštrum.“
„Počkajte!“, zadržala som ho a vbehla do izby. Zo zásuvky som vytiahla malý fotoaparát, našťastie bol nabitý a zbehla som dolu schodmi.
„Takto sa zapína, nemusíte robiť s ním nič, len stláčať spúšť, dobre? On si sám zaostruje, je výborný.“, podala som mu ho a ujo si ho vopchal do vrecka.
„Dám na to pozor, neboj sa.“, ubezpečil ma.
Ozbrojená a nebezpečná som zaparkovala pred školou. Marekova motorka sa tam blýskala ako čepeľ meča. Pritiahla som si tesnejšie bundu z čiernej kože a spolu s ostatnými vošla do školy.
„Počkaj!“, rázne mi zašepkal Marek v prítmí haly a pevne mi zovrel boľavú ruku.
„Au!“, snažila som sa mu vytrhnúť.
„Prepáč... to je tá boľavá? Vierka, to som nechcel. Ukáž, bolí to?“, zmenil tón hlasu na ten, ktorý som dôverne poznala. Primkol sa bližšie. Čakala som vlnu strachu, ale neprichádzala. Cítila som sa tak, ako vždy pri ňom. Bezpečne a v pohode.
„Pusti ma, Marek. Strašne si to posral.“, zavrčala som na neho. Prekvapene na mňa pozrel. Dávka náhlej vulgárnosti ho zmiatla spolu s mojim oblečením. Jeho oči prezrádzali prekvapenie a obdiv.
„Viem...“, vrčal. „Spravil som niečo nevysvetliteľné, prepáč. A asi som nebol jediný, však?“, kývol hlavou smerom ku mne.
„Nebol.“, potvrdila som a pobrala som sa na schodište. Vybehla som ho rýchlejšie ako on. Marek tušil, že som pripravená a v strehu a tak sa mi vyhýbal. Ďalšie dni sme prichádzali do kontaktu len výnimočne. Na môj nový korzet nepovedal nikto nič, len Marushka začala potom nosiť svoje. Síce neboli z kože, ale z nejakého lesklého textilu a stále chcela vedieť, kde som zohnala svoje.
Fotky príšery, ktoré urobil Karol ma vydesili. Vyzeralo to skutočne ako niečo medzi diviakom a nosorožcom alebo len obrovský diviak, ale nesmierne mohutný. Netvor. Aj kly mal nadrozmerné. Celý pôsobil ako zbraň. Aspoň podľa popisu uja Karola.
„Vieri, na tých fotkách to nie je až tak vidieť, ale bol nenormálne obrovský!“
„A čo ste s ním spravili?“
„Zatiaľ nič, nedokázali sme ho naložiť, budeme tam musieť dostať techniku, tak sme ho aspoň trochu zamaskovali.“
Tomáš by sa aj bol išiel pozrieť, ale ujo už bol unavený, tak sa poďakoval za kávu a fotoaparát a pobral sa domov, porozprávať zážitky aj Magde.
Tomášov otec mi vybral stehy z ramena, trošku to štípalo, ale dalo sa to prežiť.
„Výborne, je to čisté, bez zápalu, doma si to občas umy v repíku, lebo to bude z tých stehov podráždené. A do školy si to ešte obviaž, aby ti do toho niekto zbytočne nedrgal. Sprchovať to už môžeš. Statočné dievča si.“, utešoval ma. Na ramene mi svietila dlhá rovná červená jazva. Super.
Keď sa darí, tak sa darí! Ráno som zaspala, akosi sme nikto nepočuli budíček, bola som mrzutá, hnevala som sa na Tomáša, mamu aj babku, zabudla som si doma telefón, do školy som prišla neskoro a tak som dostala za trest po škole po vyučovaní nejakú prácu. Sprevádzala som návštevníkov našej školy, bola som nervózna a netrpezlivá. Mohla som síce Tomášovi zavolať od hocikoho, ale bola som taká namosúrená, že som to nespravila. Keď sa skončila moja služba, prebehla som na parkovisko už poriadne hladná. Do auta som stihla hodiť veci, keď sa z kríkov lesíka vynorili dvaja neznámy muži. Všetko vo mne zamrelo. Jeden, ten starší na mňa mieril pištoľou.
„Poďme mladá! Nebudeme tu na teba čakať večnosť, nasadaj do nášho auta!“, zavrčal na mňa. V mysli mi behalo tisíc možností a tisíc varovaní. Siahla som za chrbát a v sekunde som mala v ruke pištoľ. Cvaknutím som odistila poistku a namierila. Očividne ma neprišli zabiť, boli by to spravili hneď. Ten pohyb ich dostal do rozpakov a na moment ochromil. Nečakali, že budem ozbrojená a už vôbec nie to, že budem aj ochotná zbraň použiť. A ja som už bola tak nasrdená, že by v tej chvíli nebol pre mňa problém stlačiť spúšť.
„Páni, budeme tu na seba mieriť?“, spýtala som sa a snažila som sa udržať svoj hlas v pokojnej rovine. Zrejme sa mi to podarilo, keď sa obaja na seba pozreli veľmi prekvapene. Oblečení boli v dokonalých oblekoch, asi ako osobní strážcovia. Mladší bol taký klasický bezkrkáč s dôkladne vyholenou hlavou. Oči sa mu strácali v bravčovom ksichte. Starší pán bol iná trieda, vlasy popretkávané šedinami v klasickom pánskom strihu, z ucha mu trčalo slúchadlo od telefónu. V tom niečo v kríkoch zašuchotalo a na chlapov zaútočilo. Medové hady vlasov tancovali vo svetle zapadajúceho slnka. Marek sa na mužov vyrútil s obrovskou palicou a tí ani nestihli zareagovať. Obaja dostali poriadnu ranu do hlavy. Útočníkovi vypadla z ruky zbraň, ja som ju zdvihla a mierila som na ležiacich obidvoma pištoľami. Marek sa pohol , ale moja pravá paža namierila na neho. V tom sa po ceste obrovskou rýchlosťou rútilo mamine auto. Tomáš zaflekoval a vyskočil z auta. V rukách sa mu zaleskla zbraň.
„Čo tu ty robíš?“, zreval na Mareka, kým sa snažil očami zhodnotiť situáciu. Dvaja chlapi na zemi vyzerali skôr ako obete, než ako útočníci.
„Chránim ti ženu!“, odvrkol mu napodiv pokojný Marek a odhodil palicu. Otočil sa smerom ku kríkom, odkiaľ vyčaroval prilbu a batoh.
„My by sme to zvládli sami! Nikto ťa o nič neprosil!“, zakričala som na neho. Neotočil sa. Sadol na stroj, ktorý vzápätí zavrčal, dobre mu pridal, aby nepočul nič a pomaly odštartoval.
Tomáš ma objal.
„Čo s nimi?“, spýtal sa a pohľad uprel na mužov. „Čo sa vlastne stalo?“
„Chceli ma odviezť preč, tak sme na seba chvíľu mierili a potom Marek vybehol a ovalil ich po hlave.“
Tomáš sa zohol nad tým mladším.
„Kto si, a kam si chcel odviezť Vierku?!“
„Do riti, mladý!“, zavrčal drzo, v očiach mal odhodlanie nepovedať nič z toho, čo sme chceli vedieť. Tom sa zohol a prehľadal mu vrecká. Nemal v nich nič. Hrabol po druhom mužovi, ale ten vyskočil a Toma náhle udrel päsťou do tváre. Tomáš neváhal a ranu mu vrátil.
„Odbachnem ťa ako sviňu!“, zrevala som mieriac na neho revolverom. Zastal a díval sa na mňa tými svojimi hnusnými očami. Vedel, že som schopná to spraviť. Postavil sa aj mladý a začali cúvať. Nechali sme ich, nech nastúpia do svojho auta. Luxusný voz sa pomaly vzďaľoval.
„Si v poriadku, Vierka? Nechaj auto tu, ráno ťa priveziem.“, podotkol Tomáš a utrel si krvácajúci nos rukou. Vytiahla som z vrecka papierové obrúsky.
„Nie, idem svojim autom, oni sa teraz nevrátia. A Marek tam bol zbytočne, nechceli ma zabiť, bola by som to zvládla.“
:Ja viem.... ty si silná. Mňa to ale štve, mohlo ma napadnúť, že sa ťa budú snažiť uniesť. Asi by som ťa mal do školy voziť a chodiť pre teba.“
„Nie, nemôžme sa tak báť života, Tomáš, to by sme sa za chvíľu zbláznili. Tak ako mňa, tak isto môžu ísť teraz po tebe. Mňa si vybrali ako slabší článok, nemohli tušiť, že budem ozbrojená. Vždy budem chodiť so svojimi spolužiakmi, nič si nedovolia pred nimi, bolo by sa všetko prezradilo a prišli by o šancu dostať sa k drakovi.“
„Asi máš pravdu. Teraz bez zbrane ani smetie nepôjdeš vysypať.“
Domov sme sa dostali bezpečne. Mama s babkou mali strach. Doma nás čakal Karol. Hneď som vedela, že sa niečo zlé stalo. Ešte roztrasená z incidentu spred školy som sa začala chvieť viac. Nebála som sa o seba, bála som sa o všetkých. Sadla som si unavená na stoličku, Tomáš ku mne.
„Hovorte!“, vravím.
„Ujo Karol sem prišiel vystrašený. V lese na Červenom kríži našli dve roztrhané a rozožrané telá. Pravdepodobne bezdomovci, ktorí sa tam usídlili posledných pár dní. Zostal tam po nich roztrhaný stan a veci. Vraj sa to podľa policajtov mohlo stať dnes v noci.“, povedala babka vážnym hlasom.
„A čo my s tým máme spoločné?“, vyhŕkla som.
„Ide predsa o draka, je to mäsožravec.“, nesmelo sa ozval Karol.
„Ale nežerie ľudí, to predsa viete!“, začala som brániť Zafíra. So mnou sa začal hádať aj Tomáš a naša rozprava sa zmenila na neprehľadnú zmes hlasov a emócií.
„Stop, stop!!“, zjačala náhle mama. „Nebudeme vyvodzovať mylné dojmy, dobre? Nevieme o tom viac, ako si povedal, Karol, je jasné, že drak je len zviera, ale zatiaľ ho kŕmime my, nemal žiadny dôvod niekoho žrať, dobre vieš, že drakom ani ľudia nechutia, tak neviem, čo tu riešime!“, nadýchla sa.
„Ujo Karol, dobre viete, že by som to cítila!“, ohradila som sa a tým som považovala vec za vybavenú. „Už som mala tých stresov dnes dosť a vážne nemienim všetko, čo sa stane, prisudzovať drakovi!“
Pozrel sa na mňa prekvapene. Tomáš mu začal vysvetľovať, čo sa stalo pred školou a ja som odišla. Vybehla som hore schodmi, nech nikto nevidí tú záplavu sĺz bezmocnosti. Po chvíli nastalo v dome ticho. Hovor ustal, len Tomášove kroky rezonovali prázdnym domom.
„Odišli preč, si v poriadku?“
„Nie, nie som v poriadku!“, zakoktala som, „Do riti, do riti a ešte raz do riti!“, vybehlo zo mňa, ale neuľavilo sa mi.
„A čo mám povedať ja? Marek mal pravdu, chránil ťa namiesto mňa!“, zrúkol rozčúlený Tomi. „Si si istá, že by to dopadlo dobre, keby neprišiel? Bola by si schopná vystreliť, brániť sa? Vierka, to nie je také jednoduché!“
Mal pravdu, hrám sa na hrdinku, hrám sa... na čo sa tu vlastne hrám? Na akčnú bojovníčku?
„Preboha! Možno áno, možno nie, Tom...“, zašepkala som. „naložili by ma a odviezli ktovie kam. Nemám síl, som z toho unavená.“
„Aj ja, Vierka, ale každý človek má nejaké starosti a je unavený. Jednoducho sa musíme pozviechať a žiť ďalej, plniť si svoju úlohu na tomto svete.“
Objal ma. Jeho objatie je také upokojujúce. Príjemné.
Prebrala som sa, už bola tma, Tomáš sedel za počítačom. Strážil ma.
Marek sa mi v škole vyhýbal. Napokon ako vždy poslednou dobou, tak som mu aspoň poslala SMS. „Po vyučovaní ma počkaj na parkovisku.“
Bol tam. Jeho postava a vlasy sú tak originálne, že je dominantný všade. Sedel na motorke. Zavolala som Tomášovi, aby nešiel pre mňa až ku škole, že sa chcem rozprávať s Marekom osamote, hoci sa mu to nepáčilo.
Marek vytiahol papierovú tašku so značkou rýchleho občerstvenia.
„Dáš si kávu? Vzal som pre teba Latte.“, podával mi voňavý horúci nápoj. „Skončili sme trošku skôr, daj si aj muffinku, určite máš hlad.“
„Ďakujem. Ďakujem, že si na to myslel, ja už nemyslím na nič.“, nevedela som ako začať, tak sme mlčky sedeli v mojom aute, pili kávu a jedli zákusky. Marek si vytiahol cigarety.
„Môžem?“, spýtal sa. Prikývla som.
„Od kedy fajčíš, Marek?“
„Skús hádať, Vierka?“, dal mi protiotázku a ja som zrazu vedela odpoveď. Opäť sa rozhostilo ticho. Pozorovala som dym a Marekovu tvár. Nevyzeral ako maturant. Okolo očí mal predčasné vrásky, pery zovreté bez úsmevu. Takto by nemali vyzerať študenti. Takýto výraz mávajú ľudia po ťažkom živote.
„Vieš, ja som musel“, začal pomaly súkať vety zo seba. „Keď ťa otec vypátral, nevedel som, prečo to robí a prinútil ma ísť sem na školu, najprv som sa hneval, ale keď som bol s tebou, vedľa teba, Vierka, nedalo sa ťa nemilovať. Ty si strašne dobrý človiečik, také láskavé slniečko a ja som šípil, že otec nemá čestné úmysly. Až som objavil v jeho stole staré zvitky, ťažké bolo ich vylúštiť, ale prečítal som aspoň trochu. O drakoch, o Nesmrteľných a keď sa všetko zhodovalo s tebou, zvlášť po tom, ako si mi zachránila život po havárii, som ako blbec prvej triedy zatúžil po nesmrteľnosti. Ako každý človek, aj ja sa bojím smrti a kto tvrdí, že nie, klame! Mne sa tak veľmi chcelo žiť a ty si mi dala život. Neviem, čo som si myslel, že keby som zabil draka a stal sa nesmrteľným....“, potiahol si z cigarety a vyfúkol dym von oknom. Nedíval sa na mňa.
„Tak som ho začal sledovať. Aj teba. Ako sa staráš o draka, ako sa vie meniť v prostredí, až je takmer neviditeľný. Možno, keby si sa rozišla s Tomášom a milovala mňa, nenapadlo by ma draka zabíjať, ale vedel som, že ten tvoj Tomáš tu je a že ja nemám šancu. Sledoval som otca, ako si zháňal tú sieť, ako ju každý deň chystal a čakal na draka, ja som čakal pripravený ho predbehnúť. Aj by sa mi to bolo podarilo, keby neprišiel....
Všetko bolo tak, ako to malo byť, Vierka, už ti neublíži, ani drakovi, ja som slobodný, nemusím poslúchať jeho rozkazy.. Na jednej strane ma to ťaží ako nočná mora, na druhej strane som túto zem zbavil jedného špekulanta a zlodeja. Prečo mám toľko peňazí? Kde sa dalo podvádzal, kradol vo veľkom. Vieš si predstaviť, čo by robil, keby sa stal nesmrteľným? Na ničom by mu nezáležalo, zabíjal by, ničil ľudí, ich prácu, majetky. Viem, neospravedlňuje ma to a v živote budem musieť robiť veľa dobrého, aby som si zaslúžil svoje schody do neba. Teraz si mojou prioritou ty, tvoj drak, Tomáš, tvoja rodina. Môžeš mi nadávať, odháňať ma, ale vždy tu budem pre teba...“, odmlčal sa. Nevedela som, čo na to povedať. Skúmala som jeho oči, čo sa za nimi skrýva, ale pevne mi vracal pohľad a ja som vedela, že neklame.
„Verím ti“, zašepkala som a Marekovi očividne odľahlo.
„Idem, ďakujem, že si si ma vypočula“, rozlúčil sa a jeho dlhá postava sa vysúkala z môjho auta. Počkal, kým naštartujem a v bezpečí sa mu stratím z dohľadu.
Dolu, na konci ulice ma čakal Tom v maminom aute a sprevádzal ma domov. Ja som si uvedomila, že už nebude musieť takto obmedzovať mamu a svoj čas, aj tak sa mu pomaly začne škola a bude sa musieť venovať svojmu štúdiu. Tisíce myšlienok mi behalo hlavou, kým som prišla domov a Tomáš bol celý čas bezpečne za mnou. Už som sa nebála. Marek je v poriadku, nakoľko sa dá byť v poriadku po tom, čo si sám popravil otca. Teraz už viem, že musel...ale aj tak ho to neospravedlňuje. Mohol tomu zabrániť, ale hlavu mal zatemnenú ako človek, ktorý vykráda pyramídu plnú zlata. Nemylí na to, že ho to môže zabiť, zmrzačiť, zničiť. Telo uzdravíš rýchlejšie ako dušu. A sú veci, ktoré v duši nezahojíš nikdy. Len ich môžeš pochovať do najhlbšieho kúta. Ale mozog nemá kút. Tak budú vždy na teba vyskakovať, hlavne, keď to najmenej čakáš.
„Dobre, Vierka, keď si myslíš, že si v bezpečí, nebudem pre teba chodiť, ale to neznamená, že budem s Marekom kamarát.“, uzavrel túto novú situáciu Tom a mama s ním súhlasila. Mala som veľa učenia a už som sa k tomu nechcela vracať. V škole nás od začiatku septembra strašia s maturitami, ale mne to po posledných udalostiach pripadá smiešne. Je mi jedno, či zmaturujem s odretými ušami alebo so samými jednotkami na oštemplovanom papieri. To zo mňa lepšieho človeka nespraví, ani mi nezabezpečí lepšiu budúcnosť. Teraz som mala na starosti prežiť v bezpečí a v zdraví.
Počasie sa vykryštalizovalo do nádherného jesenného farebného habitu, z vinohradov usilovne zvážali trsy napučaného hrozna, vínne mušky boli všade a Rača sa pustila do upratovacích prác k Vinobraniu, miestnych osláv vína, burčiaku a konca leta. Mám celkom rada ten bujarý víkend, keď sa doma nevarí, napchávame sa v stánkoch cigánskou pečienkou, husacími lokšami, popíjajúc mútny burčiak statočne osladený cukrom. Ujo Karol nám vždy zvykne priniesť ten pravý, nepančovaný a vravieva, že človek by mal každú jeseň vypiť sedem litrov burčiaku, aby sa mu vyčistila a vymenila krv. Je to síce podľa mňa blbosť, jediné, čo sa prečistí, sú črevá, ale vždy mu na to prikyvujem, že áno, ale ešte sa nám nikomu nepodarilo také množstvo v sezóne do seba dostať. Podľa mňa sa to ani nedá, lebo už po pár pohároch si pripadám presladená, zároveň prekyselená a viem, že po ďaľšom by mi už prišlo zle. Ale postretáme mnoho známych, s ktorými sme sa dlho nevideli, v dave ľudí sa stratím a budem v bezpečí, takže sme sa doma tešili, že si tento víkend užijeme veselia a aspoň na chvíľu prídeme na iné myšlienky.
V piatok sme vyviezli do lesa rozporcovanú celú kravu s pomocou uja Karola, u Jozefa sme si dali kávu a Zafír nás poctil svojou priazňou. Nakoľko neodišiel ani po tom, čo zabil to obrovské zviera, bolo mi jasné, že sa nič nekončí a príbeh stále pokračuje. Bol ešte väčší, ako som ho videla naposledy. Pokojne by ma zdrapol do tlamy a na mieste prepolil. Ale on to nespraví, my sme jeho rodina. Je príjemné, cítiť sa v bezpečí pri takom tvorovi, ako je drak. Výnimočnom a nádhernom, tajomnom a fantastickom. Niekedy som aj mala po zobudení pocit, že sa mi všetko iba snívalo, ale keď ho teraz vidím, viem, že všetko je skutočnosť a že neľutujem nič z toho, čo sa stalo, pretože zažívam niečo tak výnimočné a úžasné, že sa to ani nedá popísať. Snáď len jedno slovo by sa dalo. Dokonalosť.
Večer sme vyšli do ulíc, kde sa z prvých stánkov šírila vôňa spomínaných dobrôt, staré ľudovky hučali z reproduktorov. Večer bol príjemný, už nebola taká zima, tmavá a jasná obloha bola posiata hviezdami a polmesiacom ako z rozprávky. Čo viac som si mohla želať. Túlili sme sa s Tomášom k sebe, útroby sa nám rozohriali Karolovým burčiakom, ktorý nám mútil hlavu spoločne s hormónami. Bez slov sme sa vyparili do prázdneho domu, kde sme sa milovali ako o život.
Dráca - Démoni z hôr, 9. kapitola
V kuchyni bol šramot. Išla som za zvukmi. Mama si varila kávu.
„Mami, nespíš?“
„Nie, neviem zaspať.“
„Nečudujem sa. Urob, prosím ťa aj mne a Tomášovi, ten bude určite tiež hore. Idem sa pozrieť.“, požiadala som ju, prehodila som si cez boľavé rameno župan a vyšla do chladného rána. Na dvore boli počuť zvuky prebudenej prírody, vtáctvo oznamovalo nový deň, vzduch voňal vinohradom, na dvore nebolo ani stopy po nočnom zápase. Obzerala som si miesto, kde asi ležal mŕtvy muž, ale nič. Ani kvapka krvi, ani kúsok špiny. Všetko zahladené, akoby sa nič nestalo. Mala som z toho veľmi nepríjemný pocit. Na toto si nezvyknem. Na smrť pred očami. Zatriasla ma zima. Z garáže vyšiel Tomáš, zastrčil revolver do nohavíc.
„Chvíľu som si nebol naistom, ale potom som pochopil, že si to ty. Dobré ráno.“, pobozkal ma na líce, akoby sa nič nestalo.
„Spal si?“
„Nie, nedalo sa. Ani von som nešiel, bál som sa o Zafíra.“, na to sa vysúkal z garáže aj drak. Ťažko sa predieral cez bránu.
„Vieri, musíme sa s ním už dnes rozlúčiť.“, poznamenal Tom.
„Ja viem.“, zašepkala som, hladkajúc prehistorickú obludu.
„Okrem toho, už sa s ním nedá spať. Smrdí!“, ohrnul nos Tomáš.
„Čo to tu o tebe hovorí ten škaredý Tomáš, ty môj malinký chlapček?“, pýtala som sa draka, ten sa s láskou otočil obrovskou papuľou na mňa a olízal ma mohutným jazykom. Bolo to tak nečakané, že som sa nestihla uhnúť.
„Fúj! Blé!“, uškrnula som sa utierajúc si mokrú tvár do rukáva.
„Nechcem byť hnusný, ale vravel som ti.“, zaškeril sa Tomáš. Má pravdu, už musí byť v lesoch. Už ho tu neochránime, tu je ohrozený. Keby bol v lese, nikto by ho nenašiel a ak, mal by šancu uletieť alebo sa brániť. Tu je zraniteľný.
„Poď, Tomáš, dáme si kávu.“, vzala som ho za ruku dovnútra. Atos vystrčil hlavu z garáže, aby vedel, kto ho tak skoro ráno zase budí. Ale keď videl, že ideme do kuchyne, upaľoval za nami.
Všetci sme mali kruhy pod očami, v tvári vpísané spoločné tajomstvo, hrozné tajomstvo, s ktorým sa tak ľahko nevyrovnáme. Poznám babku, zostarla mi priam pred očami, únava sa jej vryla do vrások, kútiky úst poklesli do pesimizmu. Mama sa chvela, ruky sa jej triasli aj so šálkou toho horkastého temného moku, ktorý pijeme s nádejou, že nás preberie zo zlého sna. Neprebral.
Tomášove oči prezrádzali smútok z toho, že takmer zlyhal. Ruka ma pálila ako v ohni a ústa ma pálili od kávy. S námahou som sa umyla a prezliekla, Tomáš mi pomohol navliecť to, čo som nezvládla sama, obuli sme sa a išli sme odviezť Zafíra. Drak cítil, že sa niečo deje, vedel to aj Atos. Obaja sa k sebe túlili. Atos vyzeral pri ňom ako maličké šteniatko. Zafír sa doslova nasúkal do nákladiaka. Mohutný a majestátny tvor zaťažil auto, ktoré s námahou kleslo. O pár dní by sa tam už nevošiel. Atos vyskočil do kabíny medzi mňa a Tomáša. Jeho hnedé očká boli vážne a smutné.
Cesta bola dlhá, možno aj preto, že sme sa nijako neponáhľali. Trmácali sme sa hrboľatou cestou, kam sa až dalo. Starý pán Jozef s niekoľkodňovým strniskom na tvári postával pred chalupou a fajčil. Vyzeral ako skutočný lesný muž. Dráčik vycúval z auta a splynul s prostredím. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, vzlietol nám ponad hlavy a na chvíľu zmizol.
„Idete na čaj?“, núkal nás Jozef.
„Nie, ďakujeme“, povedal Tomáš. „Pôjdeme pre mäso a vrátime sa, aby Zafír pochopil, že teraz je doma tu.“
„Rozumne, nebojte sa, tu mu bude dobre. Už je dospelý, už potrebuje slobodu.“
Vedeli sme to, ale cítili sme sa ako rodičia, ktorým dieťa odchádza do sveta na skusy. Cestou v aute som mala pocit, že nad nami lieta drak. Nemala som odvahu vykloniť hlavu z okna. Trmácajúce auto vo mne vytriasalo všetku bolesť sveta. Bolo mi na vracanie.
„Zastav!“, skríkla som. Tomáš poslúchol a ja som vystúpila. Rozplakala som sa. Musela som to dať von. Chytila som sa najbližšieho stromu zdravou rukou. Tom vypol motor. Nebolo sa kam ponáhľať, už sme nemali žiadne náhle povinnosti. Naplo ma. Vyvrátila som rannú kávu do trávy a trošku sa mi uľavilo. Tom mi podal vreckovku.
„Už je ti lepšie?“, spýtal sa so strachom v očiach.
„Ďakujem, áno. Môžeme ísť.“
Opäť sme nastúpili a auto sa pohlo.
„Ešte dnes vrátime náklaďák, hore budeme jazdiť na maminom džípe.“, napadlo ma.
Ak nám ho požičia, tak hej. To je dobrý nápad.“ Tomovi sa myšlienka pozdávala. Predsa je toto vozidlo hlučné a nepohodlné, dráčika už voziť nebudeme.
Doma sme presadli do džípa, sprevádzaní Atosom sme sa vybrali do Vajnor pre mäso. Naložené auto sme vyviezli naspäť za Jozefom.
Ako náhle sme zastali a vystúpili, drak s rachotom pristál vedľa nás. Krásny lesný tvor. Nechal sa hladkať, kým Tom vyvliekol prepravky s mäsom. Očami sa ma pýtal, či ešte niekedy prídem.
„To vieš, že prídem a napokon, môžeš kedykoľvek prísť aj ty, večer, keď bude tma, pristaneš na dvore, budem ťa čakať každý večer, dobre, maličký?“, šepkala som mu s nádejou, že to pochopí a prekvapí nás.
„Poď, Vieri, zajtra sa opäť prídeme pozrieť, či je všetko v poriadku, dobre?“, súril Tom.
„Hm..“, zahundrala som.
Tentokrát som už cestu domov zvládla bez zastávky. Zrazu sme nevedeli, čo máme robiť. Tomáš sa motal po dvore a hádzal Atosovi loptičku, ja som sedela v kresle s boľavým ramenom, mama bola zavretá v ateliéri, jedine babka sa vrtela v kuchyni. Televízor stále išiel. Dávali nejakú kreslenú rozprávku. Modrí Šmolkovia tam behali sem a tam, viečka sa mi zavreli a zaspala som.
Tomáš aj s Atosom zaspali asi tiež, lebo som ich našla pri mne, stúlených na sedačke, Tomáš z hlboka oddychoval so psíkom pri nohách.
Cítila som čudesné prázdno, žiadne povinnosti, naraz som nevedela, čo budeme robiť večer, zajtra a ďalšie dni. Všetko sa vráti do starých koľají, o dva dni začne škola, Tomáš asi pôjde domov. Teraz som nechcela, aby odišiel. Na druhej strane som sa tešila na spolužiakov, praštenú Marushku, fotenie, na možnosť ísť do kina, do mesta, robiť všetko to, čo som mala celé leto také vzdialené.
„Co s načatým večerom?“, spýtal sa Tom, sediac na sedačke.
„Netuším.“, povedala som po pravde.
„Pôjdeme k našim, otec by ti mohol previazať rameno a skontrolovať, či je všetko v poriadku. „Idem im zavolať.“
„Dobre“, súhlasila som. Znelo to rozumne.
Pani Strnisková nás vo dverách privítala, vyobjímala, s Atosom sa tešila zo stretnutia. Atos začal behať po dome ako šialený, bláznil sa na koberci v obývačke a stále sa dožadoval pozornosti Ivany a doktora. Zdalo sa, že aj Tomáš je rád, že je doma. Napokon, je to prirodzené, to nečakané a náhle spojenie nás dvoch bolo predsa len prirýchle. Aspoň na dnešnú dobu. Začala som sa zmierovať s tým, že sa Tomáš vráti domov, a na leto budeme spomínať ako na filmový príbeh. Ktovie, možno si už drak splnil povinnosti a nič zlé sa neprihodí.
Pán Strnisko ma zaviedol do pracovne, posadil na stoličku a odviazal rameno. Zelené stehy svietili pod lampou.
„Dobré to je, žiadny zápal, opäť to zľahka zaviažem, zajtra prídeš znova na preväz, dobre?“
„Dobre a treba to stále mať v závese?“, nedalo mi.
„Treba, Vierka, lebo aj keď ťa to prestane už bolieť, nedáš si pozor a roztrhne sa ti nejaký steh.“
„Ja si dám pozor!“, oponovala som.
„Nemyslel som to tak, dohodneme sa, v závese do zajtra, potom preväz, ale keď pôjdeš do školy, bolo by bezpečnejšie mať ruku v šatke, aj v doprave budú k tebe ohľaduplnejší. Takto do teba hocikto môže vraziť, zbytočne budú problémy, keď bude ruka viditeľne v závese, ľudia si skôr všimnú a dajú pozor.“
No, má pravdu, ale viem si predstaviť tie otázky, zvedavosť, a určite nepôjdem do školy električkou. Ale to som mu nepovedala, samozrejme.
Pán Strnisko vytiahol cigarety a išiel si zapáliť na terasu.
„Otec, ty si začal fajčiť?“, zaujímal sa Tomáš.
„Nefajčil som dvadsať rokov, Tomi, ale nezvládol som to, čo sa dialo okolo teba, bol som nervózny, s mamou sme sa hádali, hádzal som vinu na ňu, kým som neprišiel na to, že ste mi neklamali.“, priznal sa nám.
„A obaja ste sa zmenili, dozreli ste, pôsobíte staršie, zrelšie a zodpovednejšie. Tomáš, kedy sa vraciaš domov?“
Na moment nastalo ticho. Padla tá otázka, ktorú sme sa báli riešiť.
„Neviem, otec, Vierka pozajtra nastupuje do školy, ja mám tiež ešte nejaké vybavovačky, uvidím.“, zahral to do autu Tom. Vždy bol veľmi taktný, ale tiež si sám nie je istý, čo má spraviť. Je iné, keď sa frajeri, ktorí spolu žijú a rozídu sa, odsťahujú, ale my sa nerozchádzame. Snáď.
Večer doma sme sa vyhýbali jeden druhému. Ja som sa bála, že odíde, aj som sa bála, že zostane, Tomáš sa bál odísť, no, nálada pod psa. Niečo buchlo na dvore. Ticho, ale to buchnutie nám bolo všetkým známe. Atos sa s brechotom rozbehol k dverám. Jasné, náš dráčik. Ťažko sme ho rozoznali v tej tme, ale potom si oči privykli a mohli sme to veľké stvorenie pohladiť. Chvíľu sa nám tešil, potom zafuňal a zamával krídlami. Vír, ktorý spôsobil, rozfúkal zopár žltnúcich listov. Zmizol tak nenápadne, ako prišiel. Jeho návšteva nám rozprúdila život v žilách. Dobrodružstvo ešte nekončí.
„Vieri, keď nastúpiš do školy, vrátim sa domov, lebo každý budeme potrebovať k štúdiu svoj kľud, ale ak budeš chcieť a mama s babkou budú súhlasiť, víkendy by som tu bol rád.“, rozhodne vyhlásil Tomáš hlasom, ktorý prezrádzal, že opäť má istotu v tom, čo robí. Potešilo ma to. Múdre rozhodnutie.
„To vieš, že ťa tu rady uvidíme.“, povedala mama, „Veď si už náš.“
Tomáš sa zasmial. Návštevou draka sa dostal večer do príjemnej atmosféry. Vedeli sme, čo spravíme druhý deň. Pôjdeme do lesov, akoby sa nič nestalo, budeme draka navštevovať, potom on nás a budeme stále spolu. Dokým neukončí misiu a neopustí Karpaty. A možno ani žiadna misia nebude, možno je tu preto, aby obohatil náš život a život Račanov. Aby sme si uvedomili, že máme prírodu chrániť a nie ničiť, že si nemáme dať zlikvidovať vinohrady výstavbou, ale zachovať ten zelený romantický vzhľad tejto časti hlavného mesta.
Mama s babkou nás zavolali k večeri. Stôl bol slávnostne prestretý, na stole trónila fľaša sektu a sviečky.
„Fúha!“, zvolal Tomáš.“Dámy, niekto oslavuje a ja som si to nevšimol?“
„Všetci oslavujeme, Tomáško.“, podotkla mama. „Oslavujeme, že ste si úlohy splnili. Ty, ako ochranca, Vierka, ako Tvorkyňa a my, ako Zasvätení. A že je na čase si potykať, veď si náš.“
„Ja som Hana“ povedala babka a pozdvihla pohár v ruke. „Vitaj v rodine.“
„A ja som Andrea“, povedala mama. Obe si štrngli s Tomášom a objali ho.
Večera bola uvoľnená a príjemná. Všetci sme sa rozprávali, smiali sme sa na zážitkoch s drakom, na tom, ako to všetko začalo, ako sme zvládali starostlivosť, ako sme si pekne delili povinnosti a ja som bola hrdá na to, akú mám mamu a babku.
„Zabudla som vám povedať“, ozvala sa babka, „že volala Janka. Vraj tam bola opäť tá stará dáma, ktorá aj minulý rok skúpila podstatnú časť našich najdrahších kúskov v predajni, teraz vykúpila všetky Vierkine fotografie a opäť všetky drahé kúsky z porcelánu. Vlastne nám zachránila obchod, lebo som už uvažovala o zatvorení predajne. Je kríza, ľudia málo kupujú, všetko viazlo.“
„Takže dvojnásobné oslavy!“, zvýskla mama. „Zajtra sadám k počítaču a objednávam nový tovar. Vieri, je na čase dať porobiť nejaké nové obrázky.“
„A ty začni maľovať“, upozornila babka mamu, „lebo aj tvoje obrazy skúpila“
Mama sa zatvárila prekvapene do očí sa jej vliali slzy dojatia. „Toľko šťastia naraz, otvorím ešte jednu fľašu!“
Tomáš sa snažil odstrániť zátku, ale šumivé víno ho predbehlo a vydalo riadnu ranu.
„Vravela som, chcelo ísť ku mne.“, skonštatovala mama.
Bublinky nám rýchlo udreli do hlavy. Aj do nôh a do jazyka. Prerozprávali by sme hoci aj celú noc. S Tomášom sme sa dotackali do mojej izby, a po dlhej dobe sme si začali užívať jeden druhého. Pomaly, nenáhlivo ma láskal, opatrne bozkával zranenú ruku, nežne povyzliekal blúzku a zvyšok oblečenia. Vrhla som sa na neho, nedbajúc bolesti v ramene, ako hladná tigrica. Nad ránom sme zaspali, unavení a šťastní.
Tak smädná som sa ešte nikdy nezobudila. V ústach som mala ako po výbuchu, sucho mi zvieralo hrdlo. Vbehla som do kúpeľne a pila rovno z kohútika. To bola dobrota. Za mnou stál v rade Tomáš. Akonáhle som dopila, zohol sa a pustil si vodu na smädné pery.
„No, vidíš, starý, je ti treba chlastať?“, spýtala som sa ho.
„Je, lebo si bola včera ako diablica. Pripitučká a zvodná.“
„Ja som slušná dáma!“, ohradila som sa.
„Tak toto, čo si včera predviedla, to slušné dámy nerobia!“
„Ja? Ty si ma s niekým mýliš?!“, nedala som sa.
„Aha, prepáč, asi sa mi to snívalo. Nedáš si pohárik šumivého?“, zarýpol Tom.
„Uf, nedám, stále sa mi to točí.“
„Čo sa ti točí?“
„Ty sa nejako točíš, posteľ sa točí, zase som smädná... ja už nebudem piť!“
„Vidíš, aký ťažký život majú alkoholici. Veď to sú vlastne chudáci.“, upozornil ma.
„Sú, odteraz budem každého ľutovať.“, skonštatovala som. „Potrebujem sa prejsť po vonku, ideš so mnou?“
„Idem, ale až po hrnci kávy!“
Vonku bolo chladno, Atos sa prechádzal pri nás, hrozno sa vo viničoch nalievalo a zrelo, fúkal osviežujúci vietor. Prechádzka mi vyvetrala hlavu. Podchvíľou som pozerala na oblohu v nádeji, že zbadám aspoň kúsok prítomnosti draka.
„Nebuď taká netrpezlivá, poobede pôjdeme na chvíľu za ním a potom na preväz a večer do kina.“
„Do kina? A čo dávajú?“
„To je úplne jedno, veď niečo si vyberieme, dobre?“
Tento program sa mi pozdával. A ráno ma čakala škola. Bola som ako nedočkavá prváčka. Opäť do školy, opäť do detstva.
Na obed sme toho veľa nezjedli, v podstate navarené bolo od večera a obaja sme mali ešte trochu rozhojdané žalúdky.
Doktor Strnisko si prezrel moje rameno: „No, je to v poriadku, na jazvu si zvykneš!“
„Zvyknem, ale len čo sa bude dať, dám si tam vytetovať draka!“, povedala som a Tomáš pobavene zdvihol obočie.
„To nemyslíš vážne!“
„A prečo nie? Čo je lepšie, jazva, na ktorú sa ma budú zvedavci vypytovať alebo pekná kerka?“
Tomáš sa zasmial: „Ja budem mať devu maľovanú...“
„Nechajme to teraz tak, uvidíme, ako sa to bude celé vyvíjať, dobre? Ďakujeme, teraz už musíme ísť. Pozrieme si nejaký pekný gýčový príbeh, kúpime pár veselých tričiek a potrebujem nové lodičky do školy!“, zadala som príkaz.
„Viera!“, zagánil na mňa doktor. „Tú ruku do závesu, jasné! Tomáš,“ otočil sa na syna. „Dozri na ňu, prosím ťa.“
Tom mi uviazal šatku do slušivého závesu. Vyzerala som ako hypochonder.
V nákupnom centre som šatku ocenila. Všade plno ľudí bezohľadne sa tlačiacich. Mamičky s deťmi nakupujúce školské potreby. Slečny prehrabávajúce výpredajový tovar. Mne sa podarilo obohatiť nohy o hriešne červené lodičky, k nim slušivé tričko rovnakej farby a podobnú červenú aj na Tomášovej polokošeli s golierikom. Po krátkom dohadovaní sme dali prednosť romantickému príbehu pred akčnou naháňačkou plnou násilia. Spoločne sme nadávali na nekultúrnych barbarov, čo nevydržia necelé dve hodiny jesť a chrúmali tam svoje popcorny, sŕkali kolu. Toto by mali zakázať. Dosť na tom, že sú nákupné centrá otvorené aj vo sviatok.
Večer sa spustil prudký dážď a výrazne sa ochladilo. V srdci som cítila smútok osamelého tvora. Bolo mi smutno za Zafírom. Dokým som nezačula známe buchnutie na dvore. Obliekla som si plášť do dažďa, na nohy navliekla gumáky. Tomáš už spal, a asi aj mama s babkou. Zafír otočil ku mne svoje zelené oči. Nebola v nich našťastie výčitka, iba radosť zo stretnutia. Nemusela som mu nič hovoriť. Oprela som sa zdravým ramenom o jeho veľkú hlavu, dychom ma ohrieval, kvapky dažďa sa od neho odrážali a zmáčali moju tvár aj ruky. Pomaly som sa upokojovala a viečka sa mi privierali. Cítila som, že už teraz zaspím. Aj drak to cítil. Opatrne poodstúpil, roztiahol krídla a vzniesol sa do vlhka.
Osušila som sa a natiahla vedľa Tomáša. Zobudilo ma až nepríjemné škriekanie budíka. Je čas ísť do školy. Celkom sa teším. Začal sa pravidelný ranný zhon. Káva, nachystať desiatu, kúpeľňa, obliecť, kúpeľňa, odhryznúť si z Tomášom nachystaného pečiva, kabelku a koženú bundu, keby pršalo. Až v aute som si spomenula na ruku a na to, že nemám ísť autom. Ocitla som sa v typickej bratislavskej zápche. Slabý dážď klopkal na kapotu, stierače sa mi občas mihli pred očami a z rádia znela preberajúca ranná šou. Rameno krútením volantu pekelne štípalo.
Zaparkovala som pred betónovou zátarasou, kde bol hlúčik postávajúcich fajčiarov, spleť rôznorodých bytostí v extravagantnom oblečení. Tak veľmi mi chýbali! Marushka, Dorota, Miška, opálené a usmiate. Martin s Viktorom v nových teniskách, Johny s vyholenou hlavou.
„Nič sa nepýtaj, prehral som stávku!“, upozornil ma, keď sme sa všetci objímali.
„Veď ja nič, len, že si taký iný..“, zahundrala som. Až teraz som si uvedomila, že má vlastne peknú tvár, ktorú roky ukrýval pod hrivou dlhých vlasov.
„A konečne sa ukázal aj Marek!“, zvýskla Miška a mne sa zovrel žalúdok. Určite si všetci všimli, ako som nápadne zbledla. Oprela som sa o zátarasu a bolo mi na odpadnutie. Bola som bezbranná. Jediné, čo ma napadlo, že si snáď medzi toľkými ľuďmi nedovolí žiadny útok.
„Vieri, čo ti je? Bol celé leto v Amerike u príbuzných, jeho otec tam vraj zostal. Páni, ten sa ale má! Žiť si sám, bez zbytočnej buzerácie rodičov!“, dodala obdivne.
Marekova majestátna postava sa k nám pomaly blížila. Hady na jeho hlave na mňa zlovestne syčali a premietali mi v mysli udalosti z leta. Krvou postriekané šaty, smrteľne zranený drak, telo bez hlavy. Roztriasla som sa. Ďaleko odo mňa v Račianskych lesoch sa triasol Zafír. Boli sme bytostne prepojení. Zúfalo mával krídlami, ale nedokázal mi pomôcť...
Marushka veselo štebotala o letných zážitkoch, ale nevládala som ju vnímať. Marek takmer bezstarostne zamával a všetci mu odkývali späť. Pristúpil po veselom „Čaute, banda!“ ku mne. Sedela som ako zrastená s betónom. Nevedela som, či neomdliem alebo sa rozplačem.
„Čo je ti, Vierka?“, spýtal sa a ja som k nemu zdvihla zrak, aby som mu videla do medových očí. Boli čisté a láskavé, ospravedlňovali sa, zračili sa v nich obavy. Bol to ten Marek, ktorého som poznala predtým.
„Prepáč ja... veľmi ma bolí rameno...“, zakoktala som.
„Čo máš s ramenom?“, spýtala sa Miška skôr, než Marek.
„Ale... pred dvomi dňami nás chcel vykradnúť v noci zlodej a ja som ho prichytila. Porezal ma, mám to zošité.“, nastalo ticho a ja som spýtavo pozrela opäť Marekovi do tváre. Pery sa mu zovreli zlosťou a v očiach zablyslo.
„A teraz ma ospravedlňte, musím zavolať Tomášovi.“, vstala som, aby som sa mohla vzdialiť.
„Áno, miláčik, si v poriadku? Všimol som si, že si išla autom.“, zamrmlal rozospato Tom.
„Som v poriadku, ale je tu Marek!“, vyhŕkla som na neho. V telefóne nastalo ticho.
„Dobre, Vieri, nezostávaj ani na chvíľu sama, požičiam si auto a prinesiem ti zbraň, dobre?“
„Ponáhľaj sa..“, ale už mi zložil.
Votrela som sa medzi Viktora a Marushku, Marek s ostatnými kráčal za mnou. Jeho pohľad ma priam pálil v mozgu. Pitval mi myšlienky, telo ma neposlúchalo a chvelo sa. Veľmi som sa snažila zachovať pokoj, ale aj počas úvodnej uvítacej hodiny som sa ešte triasla, dokým mi nepípol mobil. Tom ma čaká na vrátnici. Trošku mi odľahlo.. Akonáhle sa skončila hodina, zbehla som dolu schodmi. Našťastie ma Marek neprenasledoval. Bavil sa so spolužiakmi, akoby sa nič nebolo stalo.
Na prízemí som do Tomáša priam vrazila. Tíšil ma v náručí.
„Babka pre teba objednala špeciálne korzety, prídu ťa domov premerať poobede, už sú rozšité.“
„Aké korzety?“
„Sám neviem, vraj z pevnej kože a s oceľovými výstuhami, myslí to dobre, Vieri, veď uvidíme. Tíško, všetko bude v poriadku.“
Cítila som, ako jeho pokoj prechádza do mňa. Dýchala som zhlboka jeho vôňu.
„Poď do kúta.“, prikázal mi. Našťastie vstupná hala nie je veľmi presvetlená, takže sme skôr vyzerali ako nerozluční milenci, než ako ozbrojení zločinci. Pištoľ som kontrolovať nemusela, to urobil doma Okatý. Nadvihla som si tričko a zbraň zasunula do nohavíc. Presne tak, ako som to videla v detektívkach.
„Nebude ťa tlačiť?“, spýtal sa Tom.
„To nevadí, aspoň budem vedieť, že ju mám.“
„Dobre, Vieri, idem na nákup do hypermarketu, dám si tam aj raňajky. Zavolaj mi, kedy budete končiť, budem tu.“
„Ďakujem“, zašepkala som a dala som mu pusu. Nečakala som na výťah a vyšla som hore schodmi. Môj strach bol neopodstatnený. V podstate si ma už Marek nevšímal, len občas sa naše pohľady stretli, ale v jeho očiach sa nedalo vyčítať nič. Ani nenávisť, ani ľútosť. Boli prázdne.
Vyučovanie v prvý deň bolo len také symbolické a netrvalo dlho. Základné inštrukcie a strašenie maturitami.
Keď som s dievčatami vyšla zo školy, čakal tam Tomáš a všetky si ho dychtivo obzerali. Tomáš ich na zoznámenie vystískal a tie sa tomu smiali. Marek sa von neponáhľal, akoby vedel, že tam bude Tomáš. Nastúpila som do svojho auta, Tomáš do maminho. Nechal ma ísť pred sebou.
Domov som prišla len o pár sekúnd skôr. Hneď som sa mu začala ňúrať v kufri, lebo som bola hladná.
„Nemala si desiatu?“, bránil mi Tom.
„Mala, ale nevládala som ju zjesť, tak sa mi stiahol žalúdok.“, priznala som sa. Tomáško povykladal nákup, ja som mu výnimočne nepomohla. Stále kvôli ruke.
Mama s babkou na nás netrpezlivo čakali, lebo potrebovali auto.
V kuchyni ma Tom posadil a rýchlosťou blesku vyčaroval výbornú čerstvú bagetu plnú zeleniny a ľahkej šunky. S chuťou som sa zahryzla.
„A..ujem..“, zamrmlala som s plnými ústami. To malo znamenať ďakujem.
„Dobrú chuť, hladoška.“, zasmial sa Tom a vôňa kávy naplnila dom. Opäť som si uvedomila, ako mám tento dom rada, ako je tu príjemne. Atos sedel pri mojich nohách a vytrvalo ma hypnotizoval, kým som mu neodlomila kúsok z bagety.
Po obede prišla Marcela s veľkou taškou. Marcela je mamina kamarátka, vysoká šarmantná veselá blondína s modrými očami. Poznajú sa už od detstva a mama jej natoľko verila, že jej farbisto vykreslila situáciu.
„Teda, mládežníci, ja sa na vás hnevám!“, zahlásila hneď v chodbe.
„Prečo?“, nedalo mi.
„Že ste predo mnou tajili niečo také úžasné, ako je drak! To nebolo od vás pekné! Tak by som ho veľmi chcela vidieť.“, povzdychla si .
„Ak chceš, môžeme ísť rovno za ním.“, navrhol Tom a ja som mu prikývla.
„Vážne? To by bolo úžasné!“, zvýskla nadšním a začala vybaľovať bsah tašky. Predo mnou sa objavili čierne korzety, zošpendlené, ale aj tak úžasné. Jeden som vzala do rúk. Výrobok bol pevný s prešívanými oceľovými lištami. Ruky síce neochráni, ale aspoň zadrží slabšiu ranu mečom.
„Marcelka, vedela som, že si krajčírka, ale že dokážeš robiť aj takéto zázraky, som netušila.“, vzdychla som úžasom.
„Díky, veľa vecí o mne ešte nevieš.“, zasmiala sa, „Ale ako toto vysvetlíš v škole? Predsa len to nie je obvyklý kúsok odevu a už vôbec nie vhodný do školy“
„U nás sa to stratí, tam si nerobia z oblečenia ťažkú hlavu. Je to škola umelcov, doriadených rôznym spôsobom.“, upokojila som ju.
Korzety mi sedeli takmer presne, zapínali sa hrubým zipsom vpredu.
„Tak poďme, aby som to do večera došila.“, zavelila Marcela a začala sa obúvať do lodičiek. To ma rozosmialo.
„Marcelka, ale nemáme tu mamin džíp, budeme musieť kus vyšliapať peši, kým ho nájdeme, prinesiem ti moje tenisky.“, zastavila som ju a vytiahla som zo skrine na topánky jedny z tenisiek.
„Trošku veľké, ale to nevadí.“, zahundrala si a vystrela sa.
Tomáš si sadol za volant, na okno sme položili povolenie na vjazd do lesoparku a mlčky sme sa viezli. Teda, my s Tomášom mlčky, Marcele sa celý čas ústa nezavreli. Okrem toho, že sa na nás stále hnevala, kvôli dráčikovi, tak sme sa dozvedeli, že Janka, jej dcére, ktorá žije vo Viedni s manželom, čaká dieťatko, že jej manžel, Juraj, skrachoval a hľadá si prácu.....
Dostatočne informovaní sme odstavili auto a kráčali peši, ale ďaleko sme ísť nemuseli, keď sme zacítili náhly závan a známy dopad draka. Marcela sa strhla a otáčala sa za zvukom. Ja som sa hneď pohla k nemu, moje vycvičené oko ho neprehliadlo a objala som ho. Vtom sa Zafír zafarbil na červeno od môjho trička a Marcela onemela úžasom.
„Neverím... ja neverím vlastným očiam. To je neskutočné! Ako z rozprávky!“, zašepkala.
„Môžem sa ho dotknúť?“, žiadala. Prikývli sme naraz.
Neboj sa, krásavec, len ťa chcem pohladiť, aspoň raz v živote.“, prihovárala sa k drakovi. Ten trpezlivo čakal na jej blížiacu sa ruku. Dotýkala sa jeho hlavy, krku, všade, kam dočiahla.
„Úžasné, fantastické! Ty si taký krásny! Ja ťa milujem!“, postupne ma odstrčila a pritisla sa k drakovi. Zafír zareagoval a zmenil farbu na zelenkavú. Marcela zvýskla ako malé dieťa, keď sa teší novej hračke.
Nechali sme ju, nech sa chvíľu z neho teší. Celý čas mu niečo šepkala a Zafír ju trpezlivo počúval.
„Čo si to tam šepkáte?“, bol zvedavý Tom.
„To je naše tajomstvo.“, zatvárila sa záhadne Marcela a znovu sa pritlačila k drakovi. „Toto je najkrajší zážitok v mojom živote. Teda, okrem narodenia Janky. Odkedy je dospelá, nič také silné som nezažila. Vierka, ty máš aj s Tomášom obrovské šťastie, chápeš to?“
„To je mi jasné, od začiatku mi to je jasné, Marcelka. Len mám strach z toho, čo príde.“, priznala som sa.
„Všetko bude v poriadku, Vieri. Nech sa stane, čo má byť, určite to dobre dopadne“, uisťovala nás.
Kým Marcela objímala nášho obra, vysoko v horách zadunel dupot obrovského démona. Lesná zver splašene utekala, potkýňajúc sa o popadané konáre a kmene stromov. Drobná mladá srnka nevládala preskočiť kmeň a ľahla si na zem. Obluda ju našťastie minula a narazila do kmeňa. Ten na mnohých miestach popraskal. Netvor zacúval, zafučal a rozbehol sa so sklonenou hlavou. Drevo pod nárazom zaplakalo. Dupot ubezpečil zranenú srnku, že tentokrát ju nebezpečenstvo minulo.
Drak sa náhle vzoprel, Marcela sa zľakla a uskočila. Mne sa rozbúchalo srdce. Nie smrteľným nebezpečenstvom, ale takým zvláštnym. Kývla som Zafírovi a ten vzlietol k oblohe a splynul v diaľke.
„To čo bolo?“, spýtala sa užasnutá a bledá Marcela.
„Vierka a drak sú prepojení. Obaja cítia spoločné nebezpečenstvo, ťažko sa to vysvetľuje, ale Vierka ti to asi lepšie podá.“, povedal Tom a otočil sa na mňa.
„No, keď som v nebezpečenstve ja, cíti to on a naopak. Teraz nie je ohrozený, len niečo začul, čo my nie a zrejme sa tam ponáhľa. Počkať...“, zahĺbila som sa do pocitov. Bolo to čudné. Veľký hnev a nádych smrti. Nerozumela som tomu, zrazu úľava. Ako keď odstrániš nepriateľa. Nie odstrašíš, keď ho zabiješ! Zafír niekoho alebo niečo zabil.
„Vierka, tak čo je?“, naliehal Tomáš. Nevedela som, čo mu mám povedať. Že je Zafír vrah? Tomu neverím!
„Niečo odplašil, teraz je pokojný. Iste to nebolo nič vážne.“, zaklamala som.
„Chvalabohu!“, vydýchla Marcela, „Decká, musíme ísť, mám prácu.“, zavelila.
Cestou domov už toľko nerozprávala. Najskôr si v mysli dávala dohromady dnešný zážitok. Životný zážitok. Znovu som si uvedomila výnimočnosť nášho bytia. Každý na tejto zemi máme svoje poslanie. Aj ten najobyčajnejší človiečik na zemeguli si plní svoj život, svoje určenie.