Slávnostný večer darcov krvi

Dňa 25. júna 2014 sa konal Slávnostný večer darcov krvi na miestnom úrade v Ružinove, spojený s odovzdávaním plakiet prof. MUDr. Jana Jánskeho, prof. MUDr. Jána Kňazovického a vyznamenania SČK za humanitu, obetavosť a dobrovoľnú službu.

Soňa Macejáková – predsedníčka MS SČK BA-Východné a jej mama Libuša Kordíková dostali vyznamenanie SČK za humanitu, obetavosť a dobrovoľnú službu II. stupeň. Medzi ocenenými boli aj tí, ktorí svojou obetavosťou zachránili niekomu život. Darcom krvi zaspievala Norika Bláhová, ktorá piesňou Neveríš – uveríš, láska je taká, pohľadom pohladí, potom príde čas, „Madmazel“ zašepká „Ľúbim Vás ...“ nabila celú sálu slávnostnou atmosférou a niektorí si zaspomínali 45 rokov dozadu, kedy táto pieseň „prišla na svet“, aby žiarila v hudobnom svete dodnes.  

Odovzdávanie ocenení prebehlo v slávnostnom duchu, v príhovoroch vedenia Územného spolku BA-SČK a niektorých starostov zneli slová vďaky a uznania všetkým, ktorí darovaním krvi zachraňujú alebo predlžujú životy tým, ktorí drahocennú tekutinu potrebujú.

MS SČK BA-Východné počtom členov patrí medzi menšie spolky, ale každý jeden člen si zaslúži veľké poďakovanie za činnosť v oblasti Červeného kríža a akoby u niektorých „zastal čas“ a vek nad 70 či dokonca 80 rokov berú len ako číslo ...

Soňa Macejáková

predsedkyňa SČK BA-Východné

Dobroslava Luknárová: Krásne prázdniny!!!

Krásne prázdniny!!!

Kuje slnko podkovičky

prázdninovým poníkom

Koľko ich ukuje -

toľko ich rozdá

Rozbehlo sa leto

ku pavúčím krosnám

Rozhojdá ich poľahučky

a navešia rosu

Naháňajú detské sníčky

letnú vílu – bosú...

Počkaj, Letko, iba chvíľku,

poviem škole: „Tak sa maj!

Do septembra v tieni, tichu

oddýchni si, pospinkaj!“

Nás čakajú prázdniny -

ľahkonohé poníky

Ponesú nás kade – tade

do lesa aj k sviežej vode

Vo svet -

„strááášne“ veliký!

...a veľa oddychu zo srdca praje D. L.

Ej, leto, leto,

 

letko voňavé

mladosťou, radosťou

rozihrané!

Foto z internetových zdrojov

Dobroslava Luknárová: O Eve Krížikovej

12. jún 2014 – pred budovou Mestského divadla POH pribúda nová pamätná dlaždica. Je na nej vygravírované meno herečky, ktorú roky pozná slovenská verejnosť z úspešných filmov, televíznych a rozhlasových inscenácií i divadelných kreácií. Veď pôsobí v SND od roku 1954 a stvárnila na jeho doskách desiatky úspešných dramatických aj komediálnych postáv.

Z filmových titulov sa oplatí pripomenúť napríklad Štvorylku, Statočného zlodeja, či Kapitána Dabača, z rozhlasových hlavne titulnú postavu z povestného seriálu Králikovci, z televíznych filmov napríklad Mastný hrniec alebo Konečnú dolinu.

Pre pani Evu Krížikovú nikdy nebol problém obliecť sa do kostýmu mestskej dámy a vzápätí do sedliackeho kroja, napr. v televíznej inscenácii Červené víno. V každej - veľkej i menšej hereckej kreácii vytvorila vždy živú, plnokrvnú postavu - slečny, ženy, dámy, sedliačky, či stareny. Jej postavám divák verí – smeje sa s nimi aj plače, fandí im, alebo sa na ne hnevá, premýšľa nad ich správaním. Pamätá si ich aj po rokoch.

„Pri herectve nikdy nejde o pátos, lebo tomu by divák neuveril. A ani nemám dojem, že by z nejakého kolegu mojej generácie bol cítiť pátos, ale môžem hovoriť len za seba. Vždy som sa snažila predovšetkým o to, aby ľudia uverili tomu, čo prezentujem. Preto som si najskôr nechala od režiséra vysvetliť, aký má zámer a čo danou scénou chce povedať alebo vyjadriť, a potom som sa snažila jeho predstavy naplniť.“

(z rozhovoru red. R. Slušného s E. K.
v časopise Slovenka č. 24/2014 )

Pre nás, Račanov, je táto vzácna pani herečka blízkym človekom nielen pre jej veľké herecké umenie, ale aj pre jej rodinné korene, veď jej krížikovský rod je spätý s našou obcou.

Napríklad Hostinec „U troch zajacov“ na Námestí hrdinov č. 3, pôvodne obecný, mal pred prvou svetovou vojnou v prenájme František Krížik st. Z rúk architekta Františka Krížika ml. vyšiel projekt jedného z račianskych kostolov: Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov na cintoríne, vybudovaný v r. 1937.

Pani Eva Krížiková bola dávno, dávno žiačkou v račišdorfskej základnej škole a iste ešte žijú jej bývalí spolužiaci a spolužiačky. Verím, že si na ňu po tieto dni častejšie spomenuli, veď na chvíle zo školských lavíc sa dobre spomína.

Koľko času má človek,

aby porozumel iným,

koľko má času,

aby sebe rozumel?

Veď život - to sú okamihy,

chvíle mámivé,

krásne, obyčajné, hojivé -

Hodiny pre seba

a hodiny pre iných –

naplnené, darované... prežité...

Možno sa dá aj takto – vo virtuálnej podobe - pridať gratuláciu pre pani herečku

Evu Krížikovú

k jej blížiacim sa okrúhlym narodeninám (15. júl 1934) a k viacerým oceneniam, ktoré za svoje herecké umenie obdržala:

Cena Andreja Bagara

Kvet Tálie

Uvedenie do televíznej Siene slávy

Odhalenie pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy pred budovou MDPOH

Spracované z dostupných internetových zdrojov -  D. L.

Cyril Sekerka: Prechádzky železničnou históriou SR

16. ročník Celoslovenského zrazu železničných historických vozidiel

14. - 15. 6. 2014 Rendez – Staré depo

Rendez každoročne vysiela do sveta neodolateľne vábivú pozvánku plnú vône, dymu, syčiacej pary, kde vládnu králi železničných koľají - ich výsosť parné mašiny s množstvom ďalších lákadiel pri prechádzke bohatou históriou železnice Slovenska. A pútnici z Bratislavy, Slovenska až ďalekého zahraničia už poznajú, že v polovici júna je v zemi Rendezskej na špičkovej úrovni akcia „Celoslovenského zrazu železničných historických vozidiel“, keď 14. - 15. 6. 2014 sú tu dva dni ponúkané železničné super lahôdky, ktoré vždy dokážu pohladiť oči a dušu detí, dospelých až po sviežich seniorov.

Máte chuť sa vynadívať na všetku tú krásu ľudského umu a šikovnosti v podobe parných mašín? Nech sa páči, GALA PREHLIADKA na TOČNI SLÁVY vám splní všetky vaše sny a túžby až po následnú osobnú návštevu malých mašín 310 ,0210 a plynulo po noblesné vznešené veľké mašiny 556, 475 samozrejme s ďalším veľkým výberom týchto parných skvostov. Motorové mašiny, to sú princovia železničných koľajísk, kde rovnako hrdo trónia rýchlikové 478 – „Pomaranče“, „Sergeje“, „Rosničky“, či v záplave ďalšieho výberu nezabudnuteľná 131, ktorá živo pendlovala najmä v 50-, 60- a 70-ych rokoch 20. storočia.

Ak ste romantický typ, nenechajte si ujsť večernú fotiacu show parných mašín na točni, kde hra svetiel a tieňov ponúkne zábery, kde výsledné fotografie sú spomienkovým úlovkom, ktorý si necháte s vďakou navždy v studnici zážitkov. Aj vás dokáže okúzliť prechádzka históriou do perfektne udržiavaných a plne funkčných železničných stavieb, „Veľkej a malej vodnej veže“, Trubkárne s pestrou výbavou železničných strojov a zariadení, Personálnej kuchyne – teraz hlavný stan MDC, kde si môžete preštudovať množstvo fotografii a dokumentov z histórie železníc SR. Pomaly a nebadane vás to vtiahne do starých útulných osobných vagónov, kde je sústredené množstvo výstav, makiet. Pestrá to ponuka však. Tak prosím oddýchnite si na chvíľu pri stánkoch s občerstvením, kde si môžete pochutnať na cigánskej, klobáske, kebabe a lahodne to všetko môžete zapiť kofolkou, pivkom či vínkom. Tóny hudby živej či reprodukovanej sú tu príjemným osviežením, pred ďalšou porciou prehliadky z tej pestrej galérie vynálezov železničnej techniky.

Osvedčeným ťahákom sú slávne to vyhliadkové jazdy s parnou mašinkou a vagónikmi, kde drevené sedadlá vás znovu vtiahnu do časov dávno to minulých. Nie, nedá sa nasýtiť tou bežiacou krásou krajiny spoza okna vagóna, keď cestujete do Petržalky, Trnavy, Leopoldova, Plaveckého Podhradia a vy máte v sebe ten pocit, že by ste ten svet prírody mohli obdivovať do nekonečna. Chápem niekedy plač malých detí, ktoré sa nevedia rozlúčiť s parnou mašinkou, motorákom, cestovaním vláčikom, veď tú nostalgiu za tými nádhernými časmi máme v sebe mnohí, aj keď nás už dávno zdobia šediny.

Obdiv a veľká úcta organizátorom, najmä partii z Múzejno-dokumentačného centra na Rendezi, ktoré cielene riadia Ing. Michal Tunega (už Rendezák) a Mgr. Peter Kallo, kde títo štyria statoční musia často zvládnuť niekedy priam veci nemožné, aby mašiny, vagóny, železničiarska technika bola návštevníkom k dispozícii. Vykosený, vyfešákovaný celý areál Starého depa Rendez je pre nich samozrejmou visačkou kvality tejto akcie, kde veľké pemzum práce a značnú pomoc v rozličných činnostiach poskytuje vždy verne aj klub „Priateľov histórie železničnej dopravy Bratislava“, kde nám úspešne pôsobí aj náš Rendezák, mladučký Dominik VRBA.

Rendez, táto malá časť Bratislavy už 16 rokov dokazuje, že Slovensko má čo ponúknuť pútnikom, turistom zo zahraničia (zo 17 štátov) v destinácii, ktorú tak veľmi obľubujú všetky vekové kategórie, jedinečnú železničnú históriu, ktorá má v sebe toľko vôní, ťahákov geniality ľudského umu, že vás to stále priťahuje, aby ste tie zážitky a spomienky tam mohli znovu a znovu labužnícky prežívať.

Preto dovoľte, pútnici a turisti, aby vás organizátori už teraz mohli znovu pozvať na 17. ročník tejto celoslovenskej akcie „Zrazu železničných historických vozidiel“, kde vám chcú ponúknuť nezabudnuteľné prechádzky históriou železnice, plnú nových prekvapení a zaujímavostí.

Do železničného srdca Rendezu – múzea ŽSR po celý rok 2014 a 2015 vás úprimne a s úctou pozývajú organizátori MDC, ŽSR spolu s

Cyrilom Sekerkom

Gabriela Slivová: Obnovíme Horvátov kríž?

Horvátov kríž, určite ho máte všetci v pamäti, ako ho zachytil historik - pán Ľudovít Havlovič. Stojí popri asfaltovej ceste na Biely kríž, povyše Slalomky. Toho času je už v dezolátnom stave, po víchrici znova postavený a labilne zdrôtovaný, ukrytý v kroví.

(foto Ľudovít Havlovič)

Kríž bol osadený na mieste tragickej udalosti, ktorá sa odohrala vo februári v roku 1948. Cestou domov z lyžovačky pri horárni Biely kríž, zahynul Ivan Horvát, študent prvého ročníka medicíny, na vyčerpanosť a podchladenie. V tom čase to bola len cestička - chodník pre peších a v zime pre lyžiarov. Terajšia cesta bola vybudovaná až pre Javorník. Prvý kríž sa nachádzal na mieste udalosti - na pôvodnom chodníku aj s tabuľkou o základných údajoch. 

Z rodiny Ivana Horváta už nikto nežije. 

(zdroj: Ľudovít Havlovič)

Po čase sa stal Horvátov kríž dôležitým orientačným bodom a dodnes sa nachádza skoro v každej turistickej mape.

Zreštaurovať mu už nepomôže, skôr vytvoriť nanovo. Oslovila som nášho račianskeho sochára Karola Križanoviča, či by nebol ochotný vysekať kríž, hodný tohto miesta - súhlasil. Cenu materiálu, práce aj s osadením vyčíslil na 150 €.

Na vybavenie povolenia prisľúbil pomoc poslanec MZ Michal Drotován.

Otázkou je prefinancovanie kríža. Môže Rača poskytnúť peniaze na jeho obnovu, alebo sa to vyrieši formou zbierky? Reálna bude asi druhá verzia :)

Bolo by smiešne zbierať takú nízku sumu na účet, tak to vyzbieram fyzicky. Od každého, kto bude ochotný prispieť, zoberiem pár drobných. Zoznam darcov s príspevkami uverejním na racan.sk, keď bude nový kríž osadený.

Tak som zvedavá, ako sa s tým Pán sochár popasuje a s čím nás prekvapí :)

gabusa.slivova@gmail.com

ZBIERKA JE UKONČENÁ

Michal Drotován: Stará barabizňa alebo veľká šanca pre skvelý projekt v Rači?

Pastiersku ulicu málokto pozná. A kto ju pozná, tak asi len ako zastávku na znamenie tesne za koľajami. Popri budove Matador - Obnova som svojho času chodil autobusom každý deň do školy a neskôr som na pribúdajúcich rozbitých oknách mohol sledovať úpadok celého areálu.

Nedávno som sa rozhodol urobiť si tam výlet, zmapovať stav a zistiť na magistráte, čo ďalej s týmto areálom plánujú urobiť.

Informácie z Magistrátu som dostal trochu zmätočné, v každom prípade treba začať uvažovať, čo s touto aktuálne obrovskou skládkou odpadu.

Magistrát mi na moju žiadosť odpovedal, že celý areál majú v správe oni a podľa ich vyjadrenia sa tam pravidelne podľa zákona dvakrát za rok deratizuje - aj keď si to veľmi medzi tými haldami odpadkov neviem predstaviť. Informáciu podpísal riaditeľ ich úradu, tak snáď si nevymýšľajú (aj keď neviem teda). Tiež mi dali na moju žiadosť informáciu, že naposledy v roku 2012 im prišla žiadosť o odkúpenie od Ladislava Ondrejkoviča, ktorý tam plánoval vybudovať špedičnú firmu vrátane kancelárií a skladov.

Na moju otázku, čo plánuje urobiť magistrát s celým týmto areálom mi iba sucho úradnícky odpovedali, že "s nehnuteľnosťami sa bude nakladať v súlade s územným plánom pre danú lokalitu a v súlade s platnými právnymi predpismi (strašná omáčka).

Takže ďalšie plány magistrátu a primátora s týmto areálom nie sú známe. Budovy by musel posúdiť statik, na jednej je zhorená strecha a sú v dosť zlom stave - základným problémom je však obrovské množstvo rôzneho odpadu. Celý areál je veľmi ošarpaný a vhodný asi iba na natáčanie hororu alebo postapokalyptického filmu. Čo je však veľká škoda.

Celú lokalitu by v prvom rade bolo potrebné vyčistiť a začať rozmýšľať, čo s ňou ďalej - budovy s narušenou statikou zbúrať a zo zvyšných urobiť napr. galériu graffity a streetartu, doplniť tam nejaký urban park pre skejterov, urobiť tam nejaké "industriálne" kultúrne podujatia. Časť betónu by sa dala odstrániť a urobiť tam parčík resp. nejaké miesto na oddych. Časom by sa z toho mohla stať zelená oáza kultúry a prírody medzi Račou a Rendezom. Je mi jasné, že to teraz vyzerá ako sci-fi, ale ak by sa tam vrátil život, tak by sa mohli diať zázraky. Myslím, že väčšina budova má dobré steny a teda je tam priestor na využitie napr. ako atypické koncertné haly.

A že nemožné veci sa dajú urobiť, ak sa chce, dokazuje napríklad projekt The High Line v New Yorku, ktorý zo starej nevyužívanej železnice urobil perfektný park. To bolo tiež na začiatku sci-fi. Stačí si pozrieť vývoj projektu za 15 rokov od vzniku nápadu. Jasné, že iba vyčistenie areálu by stálo tisíce eur za odvoz odpadu, ak by sa však objekt poskytol komunite zanietených ľudí a organizácii, tak by vedeli urobiť zázraky. Budem rád, ak napíšete v diskusii aj váš názor na vec. Vopred ďakujem :-) 

Michal Drotován

www.drotovan.sk

www.facebook.com/michal.drotovan

Dušan Veselý: Bude cyklomagistrála JURAVA nedorobok?

Začalo sa s budovaním cyklomagistrály JURAVA (o projekte ). Občania sa tešia. Rodiny s deťmi budú môct aktívne tráviť voľný čas na bicykloch, alebo korčuliach. 
No zdá sa, že radosť športových nadšencov je priskorá. Na trase sa budeme stretávať s osobnými autami. Obec Svätý Jur to nemá v kompetencii riešiť (podnet na odkazprestarostu.sk ).

A tak som na doporučenie prednostky obce Sv. Jur oslovil Štátnu ochranu prírody. Tu je odpoveď:

Dobrý deň, pán Veselý,

reagujeme na Váš podnet ohľadom vjazdov motorových vozidiel v lokalite Šúr

- na trase pripravovanej cyklistickej trasy JURAVA.

https://www.odkazprestarostu.sk/svaty-jur/podnety/9899/cyklomagistrala-jurava-pre-auta

Predmetná cesta idúca po hrádzi Šúrskeho kanála okolo Š. rybníka k štrkovisku (rybársky revír VN nádrž Panonský Les) nespadá do územia prírodnej rezervácie Šúr (kde platí 4. a 5. stupeň ochrany podľa Zákona

543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov /ďalej len "zákon o ochrane prírody"/), ani do ochranného pásma rezervácie (kde platí podľa zákona o ochrane prírody 3. stupeň ochrany). Z hľadiska zákona o ochrane prírody je táto cesta v 1. stupni ochrany, kde tento zákon vjazdy motorových vozidiel (bežnej verejnosti) nezakazuje - zákaz platí až od 2. stupňa a vyššie. Prípadný zákaz vjazdu motorových vozidiel na danú cestu môže vyplývať z iných zákonov alebo nariadení, ale z pohľadu zákona o ochrane prírody tieto vjazdy nie sú protiprávne.

v prílohe posielame mapku západnej časti územia PR Šúr. Pozemky, na ktorých je vyhlásená rezervácia, sú vyznačené červenou farbou, ochranné pásmo zelenou.

s úctou

Mgr. Viliam Vongrej

Štátna ochrana prírody SR, Správa CHKO Malé Karpaty

------------------------------------------------------------------------------------------------------

To znamená, že v časti príjazdovej cesty až po rybník so stožiarom sa budeme môcť stretnúť s osobnými autami (alebo aj po celej trase?).

Gratulujem, tak toto možno iba hodnotiť ako nedorobok a nepodarok. O kolízie nebude zaiste núdza. Na Slovensku je to tak!

Cyril Sekerka: Indiánsky deň detí na Rendezi

Pozývajúci plagátik na Rendezi pri príležitosti Medzinárodného dňa detí do areálu športu Sklabinská bol plný lákavých prísľubov a fantázií, čo takého vzrušujúceho môžu deti zažiť v atmosfére indiánskych dobrodružstiev.

Rendezský areál ihriska Sklabinská sa v piatok 30. 5. 2014 o 16:00 hod. zmenil na územie hrdinských indiánov, dievčatá – Ribana, Nšoči, chlapci – Vinetou, Inču čuna, ale aj rodičia boli ozdobení pestrofarebnými čelenkami, bojovo pomaľované tváre svedčili o tom, že predvedú bielym tváram, akí sú oni vynikajúci, obratní bojovníci v jazde na poníkoch, presnom hode na cieľ, skákaní cez rôzne prekážky, súťažení v skokoch vo vreci, kľučkovaní cez určené body atď. Ój, parádne boli indiánske dielne šikovnosti, kde sa prezentovali príslušníci kmeňa rendezského vo vytváraní ich symbolov, maľovaním, kreslením, strihaním do skvostných konečných výrobkov, ktoré zostali ich pamiatkou na tento pamätný deň.

Potom už len zaslúžené sladké odmeny, omalovánky, ale najmä kopec zážitkov z indiánskeho života v prérii na Rendezi. Zlaté časy žijú teraz deti rendezské, keď Rendezský klub matiek a detí s ťahúňkou Erikou Molnárovou a s jej niektorými aktívnymi členkami ako z čarovného tvorivého vrecúška realizujú jednu zaujímavú akciu za druhou, kde aj teraz úspešne spolupracovali s MÚ Rača, oddelením kultúry, ktoré ju finančne zabezpečovalo a ukázalo sa, že rodičia dokážu robiť priam divy v aktivitách v mieste svojho bydliska, keď sa dobre spolupracuje s MÚ Rača. Deti potom dostanú pestré ponuky na využívanie ich voľného času najmä v činnostiach s pohybom na čerstvom vzduchu v kombinácii s možnosťou poznávania sveta divadla, knihy, tradícií, tvorivých dielní, schopnosťou pracovať v kolektíve, kde ponuka počítačov dostáva ZARUČENÝ ÚČINNÝ MAT.

Takže Rendezský klub matiek a detí Erika MOLNÁROVÁ so svojim akčným tímom Petrou Ferenčíkovou, Evou Lehotskou, Petrou Torkošovou, Barborou Vnukovou, pani Stopkovou, Krchovou, dovoľte mi úprimné „VEĽKÉ RENDEZSKE ĎAKUJEM“ za nádhernú akciu pre deti s prianím rodinnej pohody a zdravia v zemi vášho domova Rendezi.

Spoluorganizátori akcie

Cyril Sekerka

Katka Dobiášová

Dobroslava Luknárová: Naši dávni učitelia slovenčiny by sa potešili

Na Národnom cintoríne v Martine sa schádza čoraz početnejšia skupina seniorov. Zdá sa, že mnohí toto pietne miesto dobre poznajú a majú tu aj nejakú povinnosť. Iní sa zvedavo rozhliadajú, ďalší sa poberajú čím bližšie k pomníkom a čítajú si na nich mená, fotografujú.

O šestnástej hodine je najživšie okolo hrobu martinského rodáka a známeho štúrovca Janka Kalinčiaka. V pietnej slávnosti sa recitujú jeho verše, spieva jeho obľúbená pieseň. Evanjelická pani kaplánka približuje vo svojom príhovore ku zhromaždeným rodinu, detstvo aj životné osudy tohto významného národovca. Ešte treba položiť pietnu kyticu kvetov na jeho hrob a celá zhromaždená spoločnosť postupuje ďalej – k hrobu Janka Kráľa, Jána Francisciho, potom Aničky Jurkovičovej – Hurbanovej.  Aha, je tu aj hrob M. Kukučína, A. Kmeťa, J. Cígera – Hronského, Fr. Hečku aj M. Benku... každé prečítané meno navodzuje životný príbeh, ale aj prínos týchto významných ľudí pre Slovensko a jeho kultúru.

Do oblasti kultúry patrí aj dôvod, prečo sa v Martine zišla koncom mája pomerne početná a rôznorodá spoločnosť seniorov z celého Slovenska. Šlo o „Kalinčiakovo Záturčie“,  celoslovenskú prehliadku v umeleckom prednese poézie a prózy seniorov. Kým po minulé roky bola táto aktivita orientovaná len na seniorov zo Žilinského kraja, v tomto ročníku dostala vďaka záujmu z ústredia Jednoty dôchodcov na Slovensku celorepublikový záber. A tak sa už pri hrobe J. Kalinčiaka stretli seniorskí priaznivci umeleckej literatúry z Prešova, Nitry, Bratislavy, Trnavy a ď. mestečiek a obcí s domácimi organizátormi – z Martina i Žiliny.

V ďalší deň - 31. mája - zazneli v sále Martinského mestského divadla verše A. Sládkoviča i  P. O. Hviezdoslava, M. Rúfusa aj M. Válka, M. Rázusa, ale aj vlastná poetická tvorba seniorov.  22 interpretov poézie a 8 prózy zaujalo publikum obsahom umeleckých ukážok i prepracovanou technikou prednesu. Bol to naozaj – po každej stránke - sviatok umeleckého slova. Tak zhodnotil úroveň prehliadky aj predseda odbornej poroty, naslovovzatý majster umeleckého prednesu, herec a vysokoškolský pedagóg, Doc. Mgr. Art. Juraj Sarvaš.

Stalo sa, že niektorému recitátorovi alebo recitátorke bolo ťažšie vystúpiť po schodíkoch na javisko, lebo „rôčky sa hlásia!!!“, ale v priebehu prednesu zrazu nebol vek na závadu. Skôr opačne – ako keby umocňoval interpretáciu myšlienok aj citov autora o pridanú hodnotu životných skúseností každého z recitátorov. Niektorí aj pridali vlastné slová, svoje poslanie, dokonca predniesli svoju vlastnú tvorbu. Keď zneli z javiska známe verše Sládkovičovej Maríny, alebo Otcovej role od I. Kraska, či Válkovej Jesennej lásky, pohybovali sa pery mnohých poslucháčov v hľadisku – veď sme sa tie verše voľakedy dávno učili! Ako dobre, že opäť znejú a krášlia spoločnú chvíľu!

Prešlo niekoľko dní - rozprávam svoje zážitky z Martina v inej spoločnosti seniorov. A zrazu je naša debata veľmi živá – plná bývalých vedomostí zo školy, ale aj mnohých nových informácií, ktoré sme získali v priebehu života či už k Martinu, Matici slovenskej, k spomínaným básnikom, autorom, k poézii... veru, naši dávni učitelia slovenčiny by sa tešili, aké úrodné semienka zasadili kedysi v škole do našej pamäte, do srdca.

Ešte viac by sa boli tešili  v Martine. Lebo tam, na „Kalinčiakovom Záturčí“, malo umelecké slovo medzi seniormi svoj veľký sviatok.