Prestúpila som do novej školy, bolo to obdobie, keď každé ráno pred vyučovaním sme spievali pieseň „Práci česť“ a na to prehltli s odporom lyžicu rybieho tuku.
Druháci
Tretiačky
Zoznamovala som sa s novými spolužiakmi a kamarátkami v okolí nášho bloku. Naši ma zapísali i do hudobnej školy na Slovanskej ul. Mala som sa učiť hrať na husle. Na prijímačkách som musela vyťukať opakom ceruzky takt piesne, ktorú mi vybrali a okrem toho i niečo zaspievať. Trikrát ma na hodinu zaviedla električkou Marka, lebo Slovanská ulica sa nachádzala blízko Radlinskej ul. v meste, kde teraz sídlia vysoké školy. Potom som cestovala už sama. V začiatkoch sme mali teóriu a zoznamovali sme sa s hudobným nástrojom. Husle mi naši mali kúpiť od dievčatka, čo bývalo v susednom bloku. Chodila už dlhšie do hudobnej a mala prejsť na väčší nástroj.
Mala som i stredne veľký zelený bicykel so štangľou a pretekala som na ňom na školských závodoch na štadióne Slovan. Pamätám sa, že ako ceny sme dostávali farebné papierové mávatká na paličke, aké sme neskôr používali na slávnosti Prvého mája.
Veľkým zážitkom v tom čase pre nás - „deti od chemickej továrne“ - bolo, keď sme sa dopočuli, že pôjdeme do školy v prírode. Bolo to v Tatrách v Pribyline, vo veľkej ozdravovni. Tam sme si užili čerstvého vzduchu a slniečka, lebo naše vyučovanie prebiehalo neustále vonku, na stráňach pri ozdravovni. Nadväzovali sme kamarátstva so žiakmi i z iných bratislavských škôl, pri spoločných túrach v prírode. Vrátili sme sa domov z toho tatranského prostredia ako vymenení, s červenými lícami.
Naši mali i v kolónii priateľov, ktorí k nám chodili zahrať si šach, alebo i naši k nim, počnúc susedmi v našom vchode i v okolí. Otecko okrem iného venoval sa aj známkam a mal pekné albumy, boli asi dvaja jeho kamaráti, čo si vymieňali s ním známky.
Bola som veľmi živé dieťa a po niekoľkých nešťastných pádoch v okolí domu, z bicykla, na betónový chodník pri preskakovaní priekopy, som prišla o pravé kolienko. Dlhší čas som pobudla na lôžku v nemocnici i v domácom ošetrení a z mojej hudobnej školy veru nič nebolo.
Počas mojej neprítomnosti, sa k našim horným susedom na prvom poschodí nasťahoval podnájomník, študent filozofie na UK. Vo voľnom čase chodil k našim na partie šachu a zblížil sa s nimi.
Bol odo mňa starší o pätnásť rokov, mal rád deti. Venoval sa mi, vymeškala som veľa zo školy. I Marke pomáhal. Okrem školských vecí mi požičiaval knihy, nosil mi kamienky, rastlinky, motýliky a učil ma ich spoznávať. Bol veľmi trpezlivý, aj duchovne ma viedol, hrávali sme spolu tiež šach.
Bola som po prvom sv. prijímaní i po birmovke a pri debatách som všetkému rozumela. Keď som dočítala knihu, rozoberali sme kladné i záporné postavy. Bol zvedavý, prečo sa mi niečo zdalo dobré, alebo zlé.
Vyrobil mi telefón, z boxovej škatuľky (krém na topánky). Do oboch čistých poumývaných plechových vrchnáčikov urobil dierky, prevliekol konopný dlhší špagát, aby dočiahol z poschodia na prízemie a telefón bol hotový. Mala som zábavu na pár týždňov.
Raz pred Vianocami vystrihol z papiera malú košieľku. Narobil v nej s nožnicami také malé strihančeky, ktoré pri zahnutí, urobili pekný rožtek na košieľke.
Vysvetlil mi podstatu: „ za každý dobrý skutok zahneš jeden z rožtekov a do Vianoc tak obrazne povedané, z dobrých skutkov ušiješ Ježiškovi košieľku.“
Keď rožtekov pribúdalo, pekne to i vyzeralo a na Vianoce, veľká radosť, hotovú košieľku som zavesila na stromček.
Naši mu boli vďační, že sa mi venuje, vždy ho niečím uhostili, pochádzal z 12-ich detí.
Môj braček bol živší ako ja a našim dal tiež zabrať. Neskôr, keď som mohla chodiť, si môj kamarát všimol, že ma doma veľmi ľutujú a sú na mňa mäkkí. Dohovoril im, že ma takto do života dobre nepripravia, pokiaľ ma do všetkého nebudú zapájať. Pochopili. Nastali pre mňa ťažké časy, nič sa mi neodpúšťalo, išli na mňa tvrdo. Dávno viem a som im všetkým vďačná za to, bola to jediná správna cesta pre mňa. ( I pánu Bohu, že som ich mala pri sebe.)
Zakúsila som i tvrdosť detských srdiečok na dvore medzi deťmi. Hoci som sa dovtedy s nimi hrávala, teraz ma vylúčili z kolektívu a niektorí sa mi posmievali. Stála som vždy opodiaľ a dívala sa túžobne na deti. Raz ma takto uvidel môj kamarát, keď išiel domov zo školy. Večer, keď prišiel k nám, mi vysvetlil, že „do kolektívu sa musíš dostať sama. Ani by ťa to netešilo, keď by ťa tam zobrali z ľútosti.“ „Ako, keď ma tam nechcú a posmievajú sa mi?“ „Tak, že si nakreslíš svoju škôlku povedľa nich a budeš ju skákať svojim štýlom, tiež cez švihadlo budeš pri nich skákať po svojom. Nechceš sa neustále obďaleč prizerať smutnými očami na nich. Iste ťa neodoženú, dvor je pre všetkých, i pre teba. Uvidíš, že to zaberie,“ posmeľoval ma.
Fakt, netrvalo dlho, keď som si tam takto skákala svojim štýlom v mojej škôlke, keď ma dievčatá zrazu zavolali, že som na rade a preskákala som v ich škôlke, čo som mala. I na „skovku“ ma pojali medzi seba. Bola som šťastná. Neskôr, keď ma zbadal náhodou môj kamarát idúc okolo nás, medzi deťmi, mrkol významne na mňa jedným okom usmievajúc sa, čo znamenalo, „vidíš už to funguje“.
Počas zimných i letných prázdnin, sme z kolónie odchádzali a navštevovali starých i krstných rodičov v mojej rodnej dedinke Dojč. Po prázdninách som musela priateľovi vyrozprávať od A po Zet, čo sme tam zažili, všetko ho zaujímalo.
Jedného dňa sa náš priateľ, filozofom ho naši žartovne nazývali, nevrátil zo školy. Nakoľko nebol z Bratislavy, sa o ňom nič nedozvedeli, čo sa s ním stalo. Veľmi dlho sme všetci za ním smútili. Úrady nedali vedieť nič ani jeho nájomníkom, mala som vtedy 10 rokov. (Stretnutie s ním po 5-tich rokoch si pripomínam v časti mojich spomienok „Kráľovská večera“ v Popreplietaných spomienkach z Rače a zo Záhoria.)
Keď môj brat podrástol, v nedeľu po obede s nami chodili rodičia na detské predstavenia do divadla. Po skončení predstavenia nás previedli stredom mesta, na Hlavnom námestí sme oddychovali na lavičkách pri Rolandovej fontáne a zastavili sa v cukrárni. Pri Dunaji prechádzkou nám naši ukazovali rozvaliny hradu a niekedy sme Rybným námestím okolo Židovskej Synagógy, domom Dobrého Pastiera vyšli uličkami Žigmundovou Bránou až k hradu. Odtiaľ bol pekný výhľad na Dunaj, na Petržalku a krajinu v diaľke.
Marka mala už iné záujmy. Niekedy ju naši vzali na Novú Scénu na večerný program. Vtedy na nás dával pozor bratranec Albert, ktorý u nás tiež zopár rokov býval, bol z oteckovej rodiny. Obývali sme síce dvojizbový byt, my s bratom sme spávali s našimi v spálni, Marka mala svoju izbu, ale niekedy sme ju využívali, keď prišla návšteva, alebo cez sviatky, na Vianoce. Tam sme mali umiestnený jedálenský stôl, Albert mal svoj kútik s divánom a skrinkou v kuchyni, bola priestranná. Otecko mu našiel zamestnanie a chodil do školy, zmaturoval popri zamestnaní.
Maliar, Gusto Zabadal z Pezinka, bol taký čestný človek, že za nejaký čas, sa zjavil u nás i s dvomi obrazmi, čo si mamička u neho objednala, ešte keď sme bývali v Pezinku. Maky a tetrova. (Maky som zdedila ja a tetrova má moja sestra, narodila sa, keď som mala trinásť. Doposiaľ nám zdobia steny v obývačkách.)
Na druhý stupeň do šiestej triedy sme všetci chodili z našej kolónie do škôl na Tehelnom poli. Dievčence do „dievčenskej školy“ a chlapci do „chlapčenskej“, na Českej ul. Naše školy boli oddelené veľkým školským dvorom a ihriskom. Telocvik sme mávali na spoločnom školskom dvore a na brannú výchovu sme chodili na Centrálne trhovisko. V časti, kde doposiaľ bola Meststká plaváreň a internát Zdravotnej školy. V tom čase tam nestálo nič, boli tam iba duny a kopce zeminy. Cvičili sme plazenie a rôzne vtedy predpísané behy. Koniec šiestej triedy som zvládala cestovaním autobusom z Rače, v Dynamitke prestupom na električku, lebo tam sme sa presťahovali. Otecko bol štátny zamestnanec a „Dekrét“ o preložení musel akceptovať.
Navštevovala som iba po šiestu triedu vrátane Dievčenskú školu. Doposiaľ sa stretávame so spolužiačkami dvakrát do roka, príjemne posedíme a zaspomíname, na Českej ulici v roztomilej reštaurácii. Príde nás i dvadsať, ale zo všetkých tried A, B, C, D.
Pri zvítaní sa oslovujeme „Ahoj, dievčence,“ hoci sme po 70-tke a personál reštaurácie sa pod fúzy usmieva na starenky. No my sme vtedy duchom dievčence, hoci pri stoličkách je už opretých nemálo barličiek a paličiek. Atmosféra je ako v úli pri spomienkach a vzájomnom rozprávaní o svojich najmilších. Odchádzame vždy pookriate a rozosmiate.
Pokračovanie mojich spomienok z Rače je v mojich Popreplietaných spomienkach. Musím k tomu dodať, že moja sesternica Marka pracovala v obchode „Brouk a Babka“, neskôr OD Dunaj. Mamička ju parádila, šila jej vtedy veľmi pekné šaty z hodvábu, čo si Marka už zo svojej výplaty kupovala. Každé ráno chodila do Blumentálu na omšu ešte pred zamestnaním, tam si ju vyhliadol jej budúci. Bývali sme dva roky v Rači, keď sa nám Marka vydala a vrátila sa s manželom do starej robotníckej kolónie, lebo tam im pridelili jednoizbový byt.
S Markou sme boli za družičky, o dva roky na to sa v roku 1954 vydala.
.jpg)
