Býva to tak, žiaľ, často. Chodievame po uliciach, nanajvýš sa usmejeme na seba, ale málo či takmer vôbec nič nevieme o tom druhom, o jeho práci, snažení, záľubách a najmä o tom, čo sa mu podarilo dosiahnuť. Napríklad o obyvateľovi Rače, "virtuálnom" priateľovi mnohých z nás na stránke fb Priatelia Rače, PhDr. Jánovi Papugovi, PhD. Predsedá Slovenskej asociácii učiteľov slovenčiny.
Jej cieľom je je združovať učiteľky a učiteľov slovenského jazyka a literatúry všetkých typov škôl, študentov, prípadne priateľov a sympatizantov tohto predmetu. Má záujem aj o posilnenie vedeckej stránky obsahu vyučovania, preto pozýva medzi seba aj vysokoškolských učiteľov, pracovníkov vedeckých a metodických centier.
Zdá sa, akoby sa učiteľský stav v špecializácii slovenský jazyk po dlhšom čase aktivizoval. Vstupuje do pripomienkových konaní v rezorte školstva, vyjadruje sa k výchovno-vzdelávacím plánom – „chytila“ SAUS nový vietor?
Asociácii predsedám tretí rok. Mám vo zvyku zverenú činnosť vykonávať aktívne, nie formálne. Za to mám aj zopár odporcov. Napriek tomu sa snažím aktivizovať slovenčinárov v rámci našej korešpondencie, na sociálnych sieťach a na každoročnej konferencii. Máme zaznamenané aj mnohé úspechy, no oficiálne inštitúcie nepriznajú, že ustúpili našim požiadavkám, resp. sa nimi inšpirovali. Okrem toho nás je stále málo na to, aby sme boli partnerom v komunikácii o profilovom predmete na Slovensku (žiaľ, kvantita sa rešpektuje viac ako kvalita). Naša Asociácia funguje trinásť rokov, je jedna z najstarších profesijných organizácií, preto chceme nájsť svoje miesto v diskusiách o našom predmete, ktorý, máme pocit, je stále v rukách všetkých, len nie učiteľov z praxe s reálnym rozhľadom. A o tom, že máme odborníkov a námety, netreba pochybovať.
 |
| PhDr. Ján Papuga, PhD. |
V uplynulých rokoch bola na Slovensku eufória z možnosti učiť sa cudzie jazyky. Ale podľa toho, ako vyzerá korešpondencia v slovenčine, nielen úradná, nielen písaný novinársky text, ale aj písomné zdieľanie medzi občanmi sa zdá, že slovenčina dostala naozaj veľa krutých rán a nikto ju nebránil.
Myslíte, že sme ju nebránili my, slovenčinári? Ak áno, uvediem to na správnu mieru. Diskutovalo sa o cudzích jazykoch na základných školách. Tam s tým z hľadiska nášho predmetu nemáme problém, keďže v novom učebnom pláne sa dotácia pre slovenčinu zvýšila. Dostatočný priestor na slovenčinu otvára efektívnejší spôsob vyučovania cudzieho jazyka (z iného hľadiska vyvstáva otázka, odkedy učiť cudzí jazyk a koľko cudzích jazykov na ZŠ učiť). Nespokojní sme s dotáciou slovenčiny na stredných školách, ktorá je iba 3 hodiny týždenne (!), kým cudzí jazyk môže mať raz toľko (aj s voliteľnými seminármi). Roky pripomienkujeme zvýšenie dotácie slovenčiny na stredných školách alebo aspoň povinné delenie tohto predmetu na skupiny, ako je to v prípade cudzích jazykov. Roky nám odkazujú bez argumentov, že to nie je možné. V presadzovaní tohto návrhu však budeme pokračovať. Slovenčinu sme teda bránili. No bez povšimnutia médií, ktorých priority sú inde.
Už viac rokov aj jazykovedci pripomínajú, že jazyk je živý organizmus, že sa rozvíja, ale čo hovoríte na to, keď sa dnes bežne neskloňuje, súčasťou viet sú celé frázy v anglickom kalku. Je to ešte vývoj jazyka, alebo už jeho devastácia?
Ak si komunikant uvedomuje, že porušuje jazykovú normu, je to ten lepší prípad a koná tak pod vplyvom vonkajších faktorov – príslušnosť k záujmovej skupine, rebelantstvo, únava. Ak si to neuvedomuje, je to ten horší prípad, najmä ak sa tento komunikant vyjadruje verejne a vplýva tak na deti, mládež a iných používateľov jazyka. Internacionalizácia jazyka je bežný a prirodzený jav, ako aj vzájomné ovplyvňovanie jazykov. Je aj v rukách učiteľov predchádzanie podobným defektom. Bojujeme však so silnými vplyvmi verejne známych komunikantov a médií, ale aj s pedagogickými dokumentmi, ktoré dlhodobo neponúkajú kvalitné a nekontroverzné kurikulum slovenčiny.
Prepáčte, každý vzdelaný človek si do smrti ctí prácu svojich učiteľov, ale okolo seba akosi pričasto vnímame ľudí, u ktorých možno dôvodne pochybovať o kvalitnej výuke slovenčiny. Čo sa stalo s kvalitou školstva, kde sú tí učitelia, ktorí slovenský jazyk nielen vedeli naučiť, ale k nemu aj mladých žiakov dokázali pritiahnuť – napríklad formou čítania krásnych kníh?
Súhlasím s vami, niektorí slovenčinári by mali opustiť priestory školy. Uvedomujem si to. Tí ďalší sú takí, ktorí sú už znechutení zo zmien v kurikule, ktoré sa pravidelne realizujú v štýle o nás – bez nás. Títo učitelia robia, čo sa dá, no napokon rezignujú a vyučovanie sa im mení na rutinu, naplnia si svoj plán, no pre všeobecnú únavu nedokážu spraviť viac. Tí kvalitní učitelia existujú, len na seba neupozorňujú. Mnohí učitelia nechcú na seba upozorňovať, lebo akékoľvek „vytŕčanie“ by im mohlo spôsobiť a spôsobuje problémy – viem to z vlastnej skúsenosti. Spomenuli ste v otázke aj literatúru. Je to osobitná téma, ku ktorej vám poviem iba toľko – systém zlikvidoval akúkoľvek motiváciu k čítaniu a štúdiu literatúry. Nakoniec chcem zodpovedne a úprimne vyhlásiť – kurikulum v rukách Asociácie zvýši kvalita vyučovania.
Aký vplyv má neznalosť gramatiky a výslovnosti v mediálnych produktoch na celkový stav ovládania slovenského jazyka spoločnosťou?
Veľmi veľký vplyv. Neraz sa s deťmi dohadujem o spisovnosti/nespisovnosti. Ja im dávam lingvistické argumenty, ony mne hovoria, že to tak videli/počuli v médiách. Keďže médiá nemajú jazykových redaktorov a neaplikujú sa sankcie za nesprávne využívanie jazyka, vyrastie nám generácia, ktorá posunie jazyk do štandardu až subštandardu. Obrovským problémom (aj vďaka internetovej komunikácii) sú diakritické a interpunkčné znamienka, vytváranie správnych viet, skloňovanie, teda už nie iba ypsilony.
Slovenčina veľa rokov bojovala s odstránením germanizmov (najmä v nadbytočnom používaní osobných zámen), potom sa bránila prenikaniu bohemizmov, to sa deje a nie celkom úspešne dodnes, teraz je v absolútnom útlaku anglicizmov. Už aj mnohé vetné konštrukcie v slovenčine často – najmä v mladšej generácii - znejú, akoby ich prekladal robotický prekladateľ z angličtiny. Dokáže sa ešte náš materinský jazyk ubrániť?
Už vyššie som sa vyjadril, že jazyk sa neubráni, kým bude používateľ ľahostajný. Je prirodzené, že v jazyku dochádza k zmenám. Tie však musia byť zrozumiteľné, funkčné a rozšírené v úze. Obávam sa však, že väčší vplyv má oveľa menšia skupina verejne činných komunikantov, ktorí rozširujú defektné používanie jazyka. A kým nebude dostatočný priestor na vyučovanie slovenčiny na všetkých stupňoch škôl (vrátane vysokoškolského), tak používateľ nebude ani rozmýšľať o tom, ako by mal chrániť svoj jazyk. Viete napr. že budúci učiteľ akéhokoľvek predmetu nemusí absolvovať aspoň semestrálny kurz slovenčiny?
Nie a som zdesený. Dovoľte však ďalšiu otázku. Nemožno porovnávať staré časy s novými, bola by to chyba, ale, nebolo predsa len niečo aj v tých starších metódach výuky jazyka dobré? Napríklad kluby čitateľov medzi žiakmi, povinné čítanie vybraných titulov literatúry, viac dôrazu na tvorbu slohových prác...
Ja sa nebránim inšpiráciou starými dobami. Vami spomenuté podujatia si pamätám ako žiak a využívam ich vo svojom vyučovaní. Moji žiaci musia (niekedy aj radi) čítať, diskutujú, robím pre nich besedy so spisovateľmi či chodia do divadla. Nie je jediného dôvodu, aby si učiteľ takéto formy neosvojil. Viete však, čo nie je predpísané... Mnohí učitelia riešia povinnú alebo mimočítankovú literatúru tak, že zadajú jednotlivcovi referát, ten ho stiahne z internetu, všetkým ho rozmnoží a pri skúšaní sa rozprávajú o obsahu. Takýto prístup robí tým poriadnym učiteľom zlú reklamu a sám nechápem, ako niekto môže takýmto spôsobom vyučovať. Tým sa potom prenáša vzťah k literatúre aj na žiakov.
Má naše súčasné školstvo v súčasnosti dostatok odborne pripravených a zdatných učiteľov slovenského jazyka?
Nie, nemá. Predmetové didaktiky sú väčšinou rýchlokurzom, prax sa realizuje niekoľkými "náčuvmi" a odučenými hodinami v krátkom čase. Okrem toho sa málokedy na vysokej škole učí svetová literatúra, ktorá spadá do vyučovania. Našli by sme aj viacero iných tém, ktoré sa vo vyučovaní vyskytujú, no predmetové didaktiky ich na príprave budúcich učiteľov nereflektujú. Študent a neskôr učiteľ tak musí popri byrokratických mašinériách realizovať intenzívne samoštúdium, ktoré sa nie vždy dá zvládať, najmä ak si musí popri učení privyrábať aj inak. Mohli by mu pomôcť školenia, no tie sú často nekvalitné alebo sa na nich prepierajú testovania či čítanie s porozumením. Ak sa aj nájde študent, ktorý chce vyučovať kvalitne a chce na sebe pracovať, môže sa dostať do rúk klasických učiteľov, ktorí jeho rozlet zatrhnú, striktne mu nadiktujú kurikulum a kontrolujú jeho naplnenie. Ak by sa vymykol tomuto tlak, začali by sa mu problémy...
Nie je podľa vás nepomer v počte vyučovacích hodín slovenčiny k cudzím jazykom najmä na základných školách? Médiá sa idú roztrhnúť, keď ministerstvo zvažuje viac hodín telocviku, čo je určite zdraviu prospešné, ale za posledných 25 rokov som nikde nezaregistroval debatu (myslím verejnú) o potrebe zvýšiť počet hodín slovenčiny v učebných osnovách.
Učebný plán nie je plastický. Nechceme predsa deti držať v škole do piatej. Chcelo by to reálnu reformu, nie pseudoreformu, kde si rôzne záujmové skupiny diktujú počty hodín. A taká reforma sa dá spraviť! Telesná je potrebná. Aj výchova k manželstvu a rodičovstvu či ekologická výchova, kurz prvej pomoci a pod. Deti ale nie sú polyhistori! Len to je už iná téma. Je jasné, že materinský jazyk by mal mať oveľa väčší priestor, aký má v súčasnosti, najmä na strednej, ale i vysokej školy, keďže je prostriedkom komunikácie v Slovenskej republike.
Bývam tu už
roky. Vyrástli mi tu deti. Som tu Doma. Áno, Doma s veľkým D. Začalo to
celkom bežne: návšteva banky, ponuka hypotéky, strach, obavy
z niekoľkomiliónového záväzku na desiatky rokov. Vyberala som všelikde,
nakoniec som zakotvila tu. Áno, aj ja som sa vtedy bála, okolie už vtedy
nevyzeralo na prvý pohľad lichotivo a – predsa len, veď som tu plánovala
vychovávať deti. Ale ani pri večerných obchôdzkach som si nevšimla žiadny dôvod
na strach. Práve naopak. Babička ma pozdravila, keď som šla okolo nej, hoci ma
nepoznala, na ihrisku sa hrali deti a pred blízkou krčmičkou neboli
opilci, ale evidentne susedia a rodičia tých detí (triezvi a všetci
sa poznali). Pred domom teta sadila kvety. Takto predsa nevyzerá zlá lokalita.
A navyše nižšia cena ako byty v Rači. Bolo rozhodnuté, a tak sme
sa nasťahovali.
Až keď sme
tu bývali, začali prvé problémy. Prvé leto, otvorené okná a neskutočné
pískanie. Každú chvíľu cesta na poštu na Kubačovu. Pre štyri rožky na raňajky
chodiť až do Vajnor. Jedného dňa Vám na ceste pred bytovkou vysypú za tatrovku
štrku, vraj ten pozemok, na ktorom stojí váš panelák už desaťročia, patrí
sro-čke o troch ľuďoch. Z kedysi normálnej ubytovne je zrazu dom
hrôzy. Nie, nebolo všetko zlé. Celodenné výlety na bicykloch, na ktoré sa deti
vždy tak tešili. Výhľad, ktorý milujeme, susedské prostredie, kde pozná každý
každého a nebojíte sa deti pustiť na ulicu. Okrem toho sa za tie roky
zrekonštruoval Impulz, ktorý je super stánkom pre stretávanie sa ľudí
z okolia. Pribudla pošta (ak k nej chcete ísť autom, je to síce o zlomenú
nápravu, ale je tu), dokonca už otvorená tak, že nemusíte z centra
z práce hnať autom pre zásielku namiesto obeda. Potraviny, lekáreň,
ihrisko, akcie, je tu veľa super vecí, ktoré pomohli. Mnohé ale ostali. Dlhé
roky som chodila ráno do práce a za tmy z práce a v duchu
premýšľala nad smutnou tvárou Rendezu: „urob s tým niečo, veď to rieš,
pomôž“. Ale potom prišla „domáca smena“ – večera, úlohy, rozprávka, domáce
práce....a padla som mŕtva do postele. A ráno to isté. Každý rodič to
predsa pozná ;)
Od
vtedy ubehlo niekoľko mesiacov a mám veľmi silný pocit, nadšený pocit
a teším sa z neho, že dá sa! Chce to len dobrých ľudí, nadšencov, ľudí,
ktorí tu bývajú radi, ktorí chcú. Som šťastná, že som za tých pár mesiacov, čo
som sa tak nadšene pustila do roboty, stretla toľko skvelých ľudí. Je mi ľúto,
samozrejme, že ma niekto posiela preč, ale chápem, že ľudia sa zmien boja.
Verím ale, že pre Rendez prichádza jednoznačne zmena k lepšiemu. Ja preto
urobím všetko! Nikto ma neplatí, skôr naopak, dosť ma to stojí. Roboty, času,
peňazí. Ale stačí mi dôvod „LEBO CHCEM“. Veď to robím pre seba a aj pre
tých skvelých ľudí, s ktorými som za posledné mesiac spoznala ;)
A verím, že ich ešte všetkých nepoznám a je tu roboty ešte kopec.
A tak oznamujem, že neprestanem, neodídem a teším sa na ďalších
úžasných susedov a všetky komunitné akcie a boje spoločne s nimi a pozývam Vás tiež :) 
