V stacatte smiechu v dyme
zavlažiac suché hrdlá
s barbarmi doby spíme
prítomnosť kvári nás nudná
spláchnutá myseľ tupá
v skalených vodách pláva
šťastie je náhoda skúpa
len občas šatkou máva
úsmev ti z tváre sníme
lož, čo v ústach sa zvrtla.
Málokedy tušíme
že vzniká mladosť mŕtva.
Už ošiaľ nahor stúpa
zálohu času dáva
a nezdá sa ti hlúpa
sláva jak poľná tráva.
Zo zbierky Alexander Marčan: Zrkadlo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára