Pavel Sibyla: Je Drotován naozaj nezávislý?

Komunálne voľby skončili, Rača bude mať nového starostu. Michal Drotován zvíťazil ako nezávislý kandidát. Nebol jediný, trend nárastu úspešnosti nezávislých kandidátov na poslanca zastupiteľstva, starostu či primátora sa nezastavil. Všetci však dobre vieme, že len časť nezávislých kandidátov naozaj nemá žiadne silné väzby na politické strany alebo ich sponzorov. Pri dlhoročných členoch Smeru-SD, ktorí sa hanbili dať si logo Ficovej partaje na bilbordy, to nie je problém, iba smiešne. Ľudia si pamätajú a tak aj títo kandidáti (napr. v Košiciach) dopadli. Vytriezvenie môže nastať pri tých, ktorým sa podarilo zakryť, kto drží nitky, na ktorých visia. V Rači cesta k vytriezveniu trvala osem rokov.

A čo s naozaj nezávislými kandidátmi?

Sú hrozbou pre život obce či mesta, alebo nádejou, že na radnici bude vládnuť rozum a verejný záujem? Odpoveď sa najľahšie hľadá na praktickom príklade a aby som preň nemusel chodiť ďaleko, použijem Michala Drotována. V prvom rade treba povedať, že Michal je v skutočnosti závislý. Na čom a na kom? Myslím si, že je závislý na myšlienke, že politika by sa mala robiť na základe dát a spôsobom, ktorý prinesie čo najväčší osoh rôznorodým skupinám obyvateľstva, nie iba jednej. Je závislý na myšlienke transparentnosti a nielen pri developerských projektoch. Bude to stačiť na to, aby bol dobrým starostom? Uvidíme. Rača je vraj špecifická v tom, že zastupiteľstvo nikdy nebolo rozdelené na dva znepriatelené tábory, ale straníci a aj nezávislí sa dokázali rozprávať a niekedy aj hlasovať krížom krážom.

Lenže v komunále, a nie iba v tom bratislavskom, platí, že ak chcem zlepšiť život ľudí v mojej štvrti, nepôjde to pri niektorých projektoch (napr. pri doprave) bez spolupráce s mestom, župou či centrálnou vládou. A tá spolupráca bude hladšia, keď o úroveň vyššie nájdem ľudí, ktorí majú podobné hodnoty a ktorí sú závislí na dobrom programe a myšlienke, že politika je služba ľuďom cez transparentné prijímanie zodpovedných rozhodnutí postavených na faktoch. Áno, niekedy sa akousi zhodou náhod stane, že takýchto sebe blízkych ľudí o úroveň vyššie starosta nájde. Ale často ich nie je dosť, aby s nimi dokázal presadiť, čo potrebuje. Neúspešný zákaz hazardu je dobrý príklad za všetky.

Ako sa to dá zmeniť?

Tak, že nerezignujeme na budovanie spoločenstiev ľudí s rovnakými hodnotami a programom, ktorý ich spája. Tie spoločenstvá nazývame politické strany. Dnes majú na Slovensku hroznú povesť. Ale na nich stojí zastupiteľská demokracia a ak nechceme, aby ju u nás nahradila nejaká nová totalita, musíme sa pokúšať budovať nové dôveryhodné strany. Aj s rizikom, že zlyháme, lebo doba nám nepraje a očierniť a onálepkovať partu čestných ľudí je dnes pomocou sociálnych sietí veľmi jednoduché. Ale pokúšať sa o to musíme. Keď už pre nič iné, tak preto, aby sme sa vytrénovali vo vytrvalosti.

Som súčasťou hnutia Progresívne Slovensko, ktoré sa vydalo na túto cestu. A zatiaľ celkom úspešne. Aj s našou podporou sa novým bratislavským primátorom stal Matúš Vallo. Desať mesiacov od nášho vzniku sme v prieskumoch nad hranicou zvoliteľnosti. Hlásia sa k nám noví ľudia, ktorí spolu so mnou veria, že ak sa pokúšam presadiť niečo dobré, nemám sa hanbiť za to, v koho drese to robím. Toho dobrého, čo treba nielen na celorepublikovej, ale aj na komunálnej úrovni presadiť, je veľmi veľa. Bude to jednoduchšie, ak nás bude viac.

Ak chcete byť aj vy súčasťou tejto zmeny, pridajte sa k nám a napíšte mi na mail sibyla@progresivne.sk.

Pavel Sibyla

obyvateľ MČ Bratislava-Rača

Progresívne Slovensko

Vieroslava Štrbáková: Príbeh jednej kauzy

Ach, títo otravní aktivisti, určite si mnohí z Vás už niekedy povzdychli. Majú plno rečí, všetko kritizujú, nech radšej niečo robia... Mnohí z nás, angažovanejších obyvateľov počúvame, ako by sme mali urobiť to či tamto. Často od ľudí, ktorí vyriešiť nejaký problém v obci ani neskúsili, ale zaručene vedia, ako to treba :).

Dnes som upratovala skriňu a našla som tam zaujímavý šanón. Bol v ňom kus môjho života spojený s kauzou kanalizácie na ulici Na pasekách, ktorá dlhé roky nemala vlastníka, napriek tomu, že stovky obyvateľov za ňu roky riadne platilo BVS, a.s. a tak som si zaspomínala:

O tom, že naša kanalizácia nemá vlastníka som sa dozvedela niekedy v septembri 2014 a keďže ma to zaujímalo, že sakra v čom je problém, začala som trochu pátrať. Čím viac som pátrala, tým v hlbšom "sajrajte" z minulosti som sa musela rýpať, keďže sa o tento problém NIKTO nestaral celé desaťročia. Dva mesiace som pátrala bezvýsledne - oslovila som BVS, mesto, Raču, firmu Železničné staviteľstvo...chviľu to trvalo. V decembri 2014 som oslovila zástupcov domov v ulici a pripravila návrh hromadnej žiadosti o vyriešenie situácie, v januári 2015 som zorganizovala s ich pomocou veľkú podpisovú akciu. Spolu s prvými podpismi, prišli aj prvé telefonáty - čudné otázky a "zaručené" informácie, že to riešim pre svoj osobný prospech, že ma platí developer atď. Dodnes nechápem, prečo si TOTO dokáže niekto vymyslieť a ešte posúvať ďalej, ale povedala som si, že kašlem na to... Takto sa to začalo.

Keby mi vtedy niekto povedal, že koniec tejto kauzy bude v lete 2018, pošlem ho do hája. Mám sa rada a predsa nespláchnem štyri roky svojho života v jednej kauze, veď to predsa MUSÍ ísť rýchlejšie. Nuž, nešlo. Funguje to totiž tak, že pošlete list, čakáte. Pošlete urgenciu, čakáte. Zavoláte, nedvíhajú. Zháňate mail, pošlete ho, odpoveď nepríde. Potom (v lepšom prípade) príde odpoveď na ten list. V duchu "nemáme, nevieme, nedá sa, má to na starosti niekto iný". Pošlete list inému a kolobeh pokračuje. Niekedy sa stane, že ten posledný, na koho Vás odkázali, je ten prvý, na ktorého ste sa obrátili. Tí, čo niečo už skúšali riešiť, mi dajú za pravdu. Je to proste hra o tom, že kto vydrží dlhšie. Ak to vzdáte a nevydržíte dlhšie vy, nikdy sa to nezmení. TOP odpoveď bola : " Pani Štrbáková, my sme sa s pánom vedúcim dohodli, že sa Vášmu podnetu nebudeme venovať." (OÚ Bratislava, telefonické vyjadrenie na podnet, že verejná kanalizácia v rozpore so zákonom nemá vlastníka, ktorý bol podaný 8 (!!!) mesiacov pred týmto telefonátom a bol niekoľkokrát urgovaný).

Napriek úsiliu, napriek podpore kamošov z OZ Priatelia Rače, poslancov, napriek tlaku na kompetentných, napriek desiatkam papierov, zaslaných žiadostí, urgencií, sťažností, napriek desiatkam hodín strávených na stretnutiach s poslancami, úradníkmi MÚ Rača, mesta, Okresného úradu Bratislava, BVS atď. a stovkám telefonátov, som kauzu mohla uzavrieť ako vybavenú až po 4 (slovom: štyroch) rokoch, aj to len za pomoci najmä (nielen) Dagmar Gelingorovej pri rozbehu kauzy, pani Juskovej z MÚ Rača pri atakovaní OÚ Bratislava a tiež vďaka rokovaniam vicestarostu Rasťa Žitného na BVS.

Kauza je dnes skončená a tu je malá štatistika (som neporiadna, čísla nie sú konečné, lebo všetko si zas neukladám):

- prvý zaslaný email v kauze: 28.10.2014

- spolu odoslaných viac ako 130 mailov

- viac ako 80 strán len tej vytlačenej alebo poštou prijatej dokumentácie

- okrem toho: foldrík BVS s viac ako 60 súbormi v elektronickej verzii ku kauze a takmer 100MB dát (prevažne pdf a word dokumenty)

- dokument, ktorým sa kauza uzatvorila určením vlastníka kanalizácie, prišiel 10.5.2018

- všetky tie doporučené lístky z pošty som ani neuchovávala, takže som našla už len prvé štyri - zaslanie úvodnej hromadnej žiadosti v roku 2015, keď som si ešte nevedela ani predstaviť, že to bude trvať tak dlho.

Nie, nerobím to pre peniaze - bolo by to možno fajn mať tie hodiny roboty zaplatené, ale kto by mi asi za toto platil, či preplácal náklady, však :). A úprimne - je mi ľúto ľudí, ktorí si nevedia predstaviť, že sa podobným kauzám venujeme iba z presvedčenia a pre ten super pocit, že sa dobrá vec podarila. A robíme to len tak. Vo voľnom čase, ktorého zas toľko nie je, a za vlastné peniaze, ktorých tiež až toľko nie je :). Aj preto sme si založili OZ Priatelia Rače a aj preto potrebujeme niekedy pomoc aj od ľudí.

A toto je presne ten dôvod, prečo máte možno niekedy pocit, že aktivisti nerobia alebo by mohli viac, alebo robia pomaly. Lebo tiež chodíme do práce a máme rodiny a hypotéky a tých vecí, čo by sa dalo riešiť je toľkooooooo :). Lebo tú žiadosť, ten foldrík, tie stretnutia - to nevidieť, vidieť "len" vyriešenú kanalizáciu ....po štyroch rokoch.

A áno, jasné, že niekedy s tým má chuť človek praštiť, ale vtedy sú tu kamoši z OZtka (a sem-tam aj nejaký dobrý úradník, ktorých je tiež viac ako sa môže zdať ;) ) - jedni pomôžu, ďalší povzbudia, pridajú podporu vlastným podpisom a tak vždy človek naberie energiu na ďalší kúsok cesty :).

A preto by som chcela povedať - budeme v tom pokračovať, ale nestíhame všetko a preto aj TY, čo si si môj článoček prečítal/prečítala až sem a leží ti v žalúdku nejaký problém v tvojom okolí alebo skvelý nápad, ako niečo zlepšiť a nevieš, ako na to a máš pocit, že sám to proste "nedáš", príď medzi nás OZtkárov. Lebo keď už ty budeš v koncoch, máš sa kam obrátiť, a čím nás bude viac, tým viac vecí vybavíme :). Spoločne.



Viera Štrbáková
OZ Priatelia Rače

Miro Ščibrany: Starosta bojoval o úrad do posledného dychu

Subjektívny pohľad na výsledky voľby starostu Rače 2018.

Na úvod: V súboji Pilinský – Drotován v novembri 2014 presvedčivo zvíťazil vtedajší starosta 4 271 ku 2 306 hlasom. Zvrátiť takéto skóre za volebné obdobie sa zdalo byť nemožné. Lenže voľby do BSK 2017 ukázali, že pomer síl sa zmenil už za tri roky. Uplynul ďalší rok a komunálne voľby 2018 trend potvrdili.

Výsledky KV 2018 v Rači ukázali, že

• spravodajská nepoctivosť sa časom opotrebuje a zlyhá

• mediálna mega podpora trvale nezakryje nedostatky kandidáta

• ambície bez primeraných schopností na verejný mandát nemusia stačiť

• Krasňanom a Rendezu dochádza trpezlivosť s lokálšovinizmom starej Rače

• striedma kampaň je uveriteľnejšia než veľkolepé mediálne manévre

• jediný bilbord dokáže vyprášiť kabát desiatkam bilbordov konkurenta

• v starej Rači stále účinkujú záujmové, rodinné a klanové väzby

• obraz Rače sa dá zakryť novinami len na obmedzený čas

Nový starosta Michal Drotován dominoval vo všetkých siedmich volebných okrskoch Krasňan (4 okrsky) a Rendezu (tri okrsky). Aj keď tvoria len tretinu elektorátu Rače, rozhodli o mandáte starostu. Od ne/napĺňania vysokých očakávaní voličov bude závisieť, či si tam Michal Drotován vysokú podporu udrží, alebo ju časom stratí.

Úplne iný obraz vidno v starej Rači. Peter Pilinský výrazne dominoval v okrskoch 6 (Alstrova, Nad kúriou až Knižkova dolina, Stupavská až Vtáčiková, Nám. A. Hlinku) a 7 (Detvianska, Jurkovičova, Kubačova, Mudrochova), presvedčivo vyhral v okrskoch 2 (Kamilková, Lisovňa, Podbrezovská, Rustaveliho, Tbiliská), 4 (Cígeľská, Popolná a okolie, Zvončeková a okolie, Žarnovická), 5 (Drozdová, Fongová, Gelnická, Olšová, Piesková, Potočná, Pri vinohradoch 1-322), 8 (Kafendova, Novohorská, Plickova) a 11 (Hečkova, Hrušková, Hybešova až Stratená, Žitná), tesne v okrsku 1 (Karpatské nám., Na pántoch, Pri vinohradoch 209 – 340). Michal Drotován presvedčivo vyhral v okrsku 3 (Pri Vinohradoch 267, Závadská), tesne v okrskoch 9 (Barónka, Kadnárova 83-108, Sadmelijská, Úžiny) a 10 (Výhonská až Oblačná, Púchovská, Žitná).

Doterajší dvojnásobný starosta húževnato bojoval o úrad do posledného dychu. Neľutoval čas, námahu, ani finančné prostriedky. V kampani on ani jeho mediálni a marketingoví poradcovia na nič spred štyroch rokov nezabudli, nič nové sa nenaučili.

Čo nevidieť bývalý starosta bude mať štyri roky
na to, aby sa pripravil na reparát.

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Cyril Sekerka: ZBÚRANÉ DETSTVO

ZBÚRANÉ DETSTVO

Aj vám niekto bezohľadne navždy zbúral drahé miesta vášho detstva, mladosti? Aj vás niekto obral o možnosť dotknúť sa svojich spomienok, pohladiť si ich očami, srdcom?

Keď padali múry budovy Kina Pionier, Závodnej kuchyne, knižnice, bol som tam každučký deň, počúval ich bolestné stonanie, výčitky, sklamania, že ľudia, ktorým tak verili, slúžili, napokon nechali zahynúť ich ľudské srdce Rendezu. Veď sme vám toľko obetavo stále dávali, šeptali bezmocne zomierajúco praskajúce tehly, drevené omietky, rozbité okná, podlahy. Koľko radosti, skvelej atmosféry sme vám venovali v časoch, keď Rendezom neúprosne lomcovali jesenné studené vetry, prichýlili vás, keď zima a dážď sa vám vyhrážali samotou a opustenosťou. Boli sme zaručenou istotou, že tu máte miesto pre svet filmových príbehov, kníh plných histórie a dobrodružstiev, kútiky súkromia pre debaty, ktoré smeli počuť len priatelia vyvolení.

Drevený barak, skromnučko postavená nízko podlažná budova, čisto len z dreva, slúžiaca zamestnancom Stanice Bratislava východ, preslávená veľkou spoločenskou miestnosťou, ktorá tak nekonečne štedro poskytovala svoju arénu na nezabudnuteľné akcie tanečných zábav, spoločenských podujatí. Drevený barak mal v sebe nekonečne láskavú dušu, kde ste síce cítili petrolejom voňajúcu podlahu, videli okná ledva držiace v rámoch, šatňu vybavenú aj s veľkými klincami ako vešiaky, ale ten stále svieži závan úprimnej radosti, smiechu, pohody ľudí, že môžu byť spolu vo víre tanca a hudby až do spievania ranných vrabčiakov, bol proste ľudsky nedostižný. Čo tam po lesku a nablýskanom prepychu vychýrených spoločenských sál hotelov, keď poctivý Drevený barak ponúkal Rendezákom svoje šľachetné srdce od soboty do soboty, každý deň. Veď tu zazneli prvé tóny gitár, hlasy našich božských chlapcov z BLACK BOYS, tu sme s nimi spievali piesne v štýle Beatles na ich koncertoch, kde sa tak často otriasali až základy Dreveného baraku, zúfalo oznamujúce blížiace zrútenie sa budovy. Tu sa odohrávali mnohé zábavy našich rendezských spolkov, organizácií Červeného kríža, Záhradkárov, Hasičov, Zväzu žien, kde legendárny pán Štanglovič s naťahovacou harmonikou spolu v tandeme s hudobníkmi, hrali rezko takmer bez oddychu v súzvuku s tanečníkmi, ktorí často rozparádení tancovali bosí na čiernej petrolejovej podlahe čistiac si potom spodky nôh aj celý týždeň. Drevený barak bol tým cteným svedkom našej triednej rozlúčky 5.A. so školou na Rendezi s prestupom do školy v Rači. Ten večer sme spolu so spolužiakmi siahli až za hranicu našich možností, kde tvorivo explodovali spolužiaci v speve, recitácii, v scénkach s vtipmi vytvoriac vtedy atmosféru, kde dospeláci si od smiechu nestačili utierať slzy a ich dlane tlieskali nadšene a neutíchajúco celý ten pamätný večer. Drevený barak sa stal aj kultovým miestom klubu mládeže, malej to miestnosti s televízorom, rádiom, predajom malinoviek, ktorý bol cez leto nezištne otvorený dvadsaťštyri hodín pre každého Rendezáka. Tam som vtedy s parťákmi cítil, že s tu dejú veci nevídané, kde každý z nás chcel prispieť svojim nápadom, skutkom, len aby dni a noci nebeské spolu prežívané boli nasiaknuté radosťou, vzrušením, zážitkom.

Kráľovský detský park, z ktorého dnes zostalo len ubolené torzo, so stále ešte rastúcimi šumiacimi topoľmi, ktorý za vtedy svoj noblesný názov vďačil svojej úžasnej schopnosti ponúkať skutočne kráľovský výber hier, ktoré sme si do sýtosti vychutnávali najmä cez prázdninové obdobie. Detský nedostižný malý bazén s ľadovou vodou, veľké a malé hojdačky letiace do výšin nekonečných, pieskovisko tvorivá dielňa detskej fantázie a samozrejme priestor to najpríťažlivejší, veľká trávnatá plocha, kde sme sa naháňali v nespočetných pohybových hrách, jemne prikrytých aleju listnatých stromov. To boli tie najkúzelnejšie miestečka, ktoré tak voňali letným slnkom, chladivou vodou, bezstarostným smiechom plávajúcim ľahučko denno-denne našim detstvom o ktorom sme si mysleli, že nikdy neskončí, že bude trvať navždy.

Škvarka, posvätná športová pôda, ktorej povrch zložený zo spáleného uhľového odpadu škváry určoval názov presláveného to miesta veľkých Rendezských futbalových, volejbalových, pozemných hokejových zápasov. Od skorého rána do neobľúbeného tmavého večera sme často zvádzali súboje plné víťazných či prehratých futbalových príbehov. Večer čo večer, vždy beznádejne špinaví od škvárového prachu od prstov nôh až po korienky vlasov sme sa nevyčerpateľne šťastní blížili k svojim domovom, tešiac sa, že ďalší deň bude možno sladkou zápasovou odvetou, kde buď potvrdíme trón víťaza, alebo naopak vrátime trpkú prehru svojim futbalovým súperom. Ešte dnes počujem tie pokriky fanúšikov, plné hecovačiek, vtipných glos na adresu nás futbalistov, kde to iskrilo hláškami: „dreváky, dreváky si daj“, „nemehlo nemohúcne“, „spachtoš, zobuď sa“, „daj si vymeniť tie špajdle za nohy“ až po tie oslavné „bravó, si jednička“, „tak to už áno, to je par-excellence“, „bude z teba niečo“. Boli sme tak nesmierne pyšní, že aj my sme futbalovo oceňovaní ako tie naše futbalové vzory zo Slovana Jokl, Vencel, a predbiehali sme sa v predvádzaní čo najpôsobivejších elegantných futbalových fínt, zasekávačiek, sťahovačiek, pätičiek až po vlastné vymyslené kľučky typu „a la Brasil“. Srdiečko nám skákalo divoko, šťastne keď skupinka divákov to ohodnotila obdivným zhíknutím, potleskom, slovným uznaním, že ten borec Rendezský to môže dotiahnuť aj do prvej celoštátnej futbalovej ligy. Dievčenský záujem o Rendezskú hviezdu bol ďalšou sladkou odmenou, ktorej vrcholom bolo pravidelné večerné rande, ktoré sľubovalo splnenie túžob a snov, nás dospievajúcich chalanov. Tým najkrajším pôžitkom, nenahraditeľným pocitom boli však spoločné debaty súperiacich futbalistov, ktoré sme si užívali celučičké leto tradične rituálne, v priam rodinnom prostredí Závodnej kuchyne či šenku Roler, pri smutnej vŕbe až do prekvapivej záverečnej hodiny. Dokázali sme nadšene a strhujúco predebatiť množstvo hodín o tých najmenších detailoch zápasu, zhodnotiť všetky osudové zlomové okamžiky, ktoré rozhodli o výsledku zápasu, vyzdvihnúť brilantné futbalové kúsky driblingu, či bravúrnych zázračných zákrokov. Už dávno stíchli víťazné chorály, slzy sklamania z prehier, chlapci s bohatými vlasmi vejúcimi vo vetre, si dnes len s úsmevom na prahu šesťdesiatky často hladia už iba skromné štice zostalých vlasov. Nezmizli však a hlboko vo vnútri, tam blízko srdiečka zostali natrvalo tie skvelé okamžiky, keď nám stačilo k nevýslovnému šťastiu ten vytúžený víťazný gól, objatie spoluhráčov, pocit že tvoríme partiu, ktorá zažíva chvíle o ktorých sme tak často len snívali, rozprávali pri čítaní kníh či pozeraní filmov.

Hasičská požiarna zbrojnice, pýcha Rendezu nielen dospelých, ale aj detí, mládeže, ktorá tu prežívala a našla svoj druhý domov. Vlajkovou loďou Rendezských hasičov bolo hasičské auto ERENA MUSTEVŇAK vybavené striekačkou PS-8, ktoré vždy vyleštené, vyblýskané, hrdo s pompou ovešané hasičským dorastom chlapcov bolo tou slastnou odmenou , keď jej mávali všetci Rendezáci pri prejazde jej hlavnou ulicou. Hasičský dom, ako sme ho my miestni nazývali sa stal zaručeným miestom stretávok, kde sa odohrávali nielen debaty o ďalších hasičských pretekoch, ale sa tu preberali aj veci šteklivé, dychtivé o veciach lásky medzi mužom a ženou, plánovalo sa čo postvárať , aby sme mali na čo spomínať pri dlhých zimných večeroch pri horúcej piecke a pití kofolky v našej Závodnej kuchyni. Bol to skvelý pocit istoty, že máme domovské právo vstúpiť do súkromia hasičského domu plného prúdnic, hadíc, ale aj miestečiek, kde sme spokojne sedeli, ležali, oddychovali a boli radi, že môžeme byť len tak spolu.

Ten čas, tie dni, denne prežívané chvíle detstva a mladosti zomreli v jednom roku našich životov. Srdce Rendezu stíchlo, zmĺklo navždy pod pásmi buldozérov, nechali po sebe duševnú ranu, ktorá kruto popretŕhala mnohé priateľské vzťahy medzi Rendezákmi. Zo dňa na deň zrazu sa nebolo kde stretávať pri sledovaní filmu, čítaní knihy, divadla či nekonečných debatách v pokecovom kofolovom klube Závodnej kuchyne. Nebolo miesta pre milované obdobie plesov, maškarných bálov, zábav, nebolo miesta pre športové zápolenia, večerné trávenie partií pod holým nebom , schôdzkach zamilovaných dievčat a chlapcov Rendezských. Tak veľmi túžime, mnohí starí Rendezáci, znovu sa môcť poprechádzať tými drahými miestami srdca Rendezu, poklepať si dôverne po múroch budov, letmo sa dotknúť gaštanov, topoľov, vrátiť sa aspoň na chvíľu do čias, ktoré sú vždy najkrajším obdobím v živote človeka.

Tak teda zbohom, ďakujem a odpusť mi srdce Rendezu, že som tu nechal zahynúť miesto tvojho ducha a atmosféry aj našej generácie, ktorého bolesť a výčitky si ponesiem pokiaľ budem žiť a dýchať v zemi Rendezskej.

Cyril Sekerka

Miro Ščibrany: Výťahom zn. NEKA sa vozia aj čierni pasažieri

Subjektívny pohľad na voľby poslancov miestneho zastupiteľstva v Rači 2018.

V KV 2018 získali v mestskej časti Bratislava-Rača najvyšší počet mandátov (6) nezávislí kandidáti (NEKA), potom kandidáti koalície vedenej stranou SaS (5), kandidáti strany Starostovia a nezávislí kandidáti (2), po jednom mandáte volebná strana Nezávislé fórum a mimoparlamentná koalícia Progresívne Slovensko so SPOLU.

Zvolení poslanci

Volebný obvod 1 (Rača):

Výsledok Moniky Luknárovej vylepšila kandidatúra na starostku. Na skóre Miloša Máťuša, Jána Polakoviča a Róberta Pajdlhausera mali akiste vplyv bilbordy. Zvlášť to platí o Jánovi Polakovičovi. Do hry nasadil vyše 10 bilbordov a takmer všetky susedili s Petrom Pilinským. Pôvodne tým zrejme chceli zamestnávateľ a jeho zamestnanec naznačiť, že do mestského zastupiteľstva idú ako tandem. Ján Polakovič bude musieť dokázať, že nezávislý je nielen podľa definície v zákone o voľbách do miestnej samosprávy. Tým skôr, že úradujúceho starostu a jemu blízkych poslancov znova podporil jeho otec, známy račiansky ľudový maliar, aj keď nie tak výrazne ako v roku 2014.

Volebný obvod 2 (Krasňany):

Dlhoročný poslanec Milan Andráš unikol prehre len 5 hlasov – na chrbát mu dýchal Jozef Kadlečík.

Volebný obvod 3 (Východné):

Podľa očakávania mandát obhájila poslankyňa Dagmar Gelingerová, prekvapením je, že počtom hlasov ju takmer preskočil Rado Tiňo.

Náhradníci

Volebný obvod 1 (Rača):

Na mandát nedosiahli doterajší poslanci Mário Khandl a Rudolf Ivičič, tesne pred bránami zastupiteľstva skončili dvaja kandidáti s dobre rozbehnutou kampaňou – Ivan Vrana a Ingrid Vanerková. Za zmienku stojí prehra všetkých kandidátov koalície SMER-SD, SNS. Ľubomírovi Kramplovi nepomohlo ani verejné kajanie sa a napoly utajovaná podpora Petrovi Pilinskému.

Volebný obvod 2 (Krasňany):

Neuspel nikto z koalície vedenej stranou SaS vrátane mestského kontrolóra Petra Šinályho. Neuspeli ani ďalší stranícki kandidáti a jediný nezávislý kandidát.

Volebný obvod 3 (Východné):

Cyrilom Sekerkom odporučený kandidát Dominik Vrba skončil s odstupom ako prvý náhradník. Zvyšní stranícki kandidáti nezískali ani polovicu hlasov zvolených poslancov.

Možné poučenia z volieb 2018

Ak nechcú naďalej hrať úlohu outsiderov, štýl politiky v Rači budú musieť radikálne zmeniť predovšetkým SMER-SD a SNS. Po voľbách do KV 2014 a BSK 2017 utrpeli ďalšie volebné fiasko. Nepochybne k tomu prispelo, že úradujúci starosta Pilinský 8 rokov robil zo svojho predchodcu Jána Zvonára (SMER-SD) arcilotra a univerzálne alibi pre svoje prešľapy a zlyhania.

Voľby 2018 sú sklamaním aj pre KDH. Mandát získala len stálica KDH, Miloš Jošt. Pod tento slabý výsledok sa s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote podpísala podpora kandidáta na starostu na základe príkazov vyšších straníckych štruktúr. V roku 2014 takto KDH podporilo Petra Pilinského, v roku 2018 Moniku Luknárovú. Aj keď v oboch prípadoch hodnotami, osobnými kvalitami aj väzbami najbližším spojencom bol a stále je Michal Drotován.

Osobitnú kapitolu tvoria nezávislí kandidáti (NEKA). Je ich čím ďalej tým viac a pribúda indícií a dôkazov, že výťahom zn. NEKA sa vozia aj čierni pasažieri. A nie je to tak len v Rači. V mestskom zastupiteľstve sa za NEKA vydávajú aj nedávni matadori straníckych a stranícko-koaličných kandidátok ako Martin Chren, Ján Buocik, Tomáš Korček, Katarína Augustinič, Peter Pilinský, Radovan Jenčík...

Zdá sa, že NEKA onedlho v hlavnom meste
čaká KRÍZA DÔVERY.

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Cyril Sekerka: A PADALI HVIEZDY

A PADALI HVIEZDY

Tú noc padali hviezdy. Kŕdeľ nás, šarvancov Rendezskych, sa prikryl letnou tmou v našom milovanom detskom parku, tráva sa stala razom pre nás prírodnou posteľou, vyhliadkou do nekonečnej žiarivej oblohy, plnej magických hviezd. Ako to všetko len voňalo vzrušením, tajomného, nepoznaného, v mysliach osem, desaťročných detí, ktoré vtedy všetko nové tak dychtivo prekvapuje. Bolo nás takmer zo pätnásť detí ležiacich tesne vedľa seba, s úžasom a obdivom hľadiacich na tú jagajúcu sa nádheru blikajúcich hviezd, kde niektoré zrazu záhadne padali tam niekde v diaľke na matičku zem. „Treba si niečo priať, keď zbadáte padajúcu hviezdu, napríklad koľko sa chcete dožiť rokov“, povedal som motivačne a dal tým priechod záplave túžob, snov z ríše príbehov Aladinovej zázračnej lampy. „Ja chcem žiť osemdesiat rokov“, skríkol nedočkavo prvý Juro Trnovec, aby ho niekto nebodaj nepredbehol. „Ale to si musíš len myslieť, aby sa ti to splnilo“, tíšila ho Majka Kročková, ale pre istotu hneď dodala: „Ale keď si to už povedal, ja by som sa chcela dožiť rovnú stovku“. „Viete čo“, prehlásil som šalamúnsky, aby som ozvláštnil jedinečnosť tejto letnej noci: „dobre, ale len dnes to nevadí, môžeme si čokoľvek priať aj nahlas“. „Áno, to je fajn“ ozvalo sa zborovo súhlasne, „veď len dnes, výnimočne. Na budúce to už neplatí“. Majka Beňovičová, verná to spolupútnička životom s Majkou Kročkovou, plná obáv, priam horúčkovite vstúpila do siene prianí prehlásením: „Majča, zabudla si, že máme spolu už dávno dohodu, že tej stovky sa dožijeme spoločne?“ „Ale to je predsa samozrejmé“ vykľučkovala z nepríjemnej situácie Majka Kročková „Myslela som tým automaticky, že my dve spolu“. Števo Mizerák, ktorý to už nevydržal víťazoslávne a triumfujúco povedal: „Ja chcem rovných dvesto rokov“. Vyrazil tým na chvíľu všetkým dych, ale reakcia deciek bola okamžitá, poznamenaná poznaním, že s tou výškou rokov môžu ísť kľudne bez obáv nepredstaviteľne vysoko. No preťal som presvedčivo aj tú najmenšiu hranicu pochybností, skromnosti svojich parťákov, kam až môžu licitovať so svojimi neobmedzenými nárokmi na púť pozemskú „Čítal som teraz knihu od Karla Maya – Matuzalém, a tam sa títo ľudia hravo dožili aj tisícku rokov“. Ja, ja, mával neodbytne rukou Vladko Drus „Tu s mojim bratom, dilinom Stanom sa chceme dožiť tristo rokov. A, a zabudol som, daj tam aj švegru Janu“. Strhla sa záplava ďalších prianí, keď už aj ostatní zistili, že sú zbytočne nesmelí, skromní, kde pružnejší a šikovnejší si už zabezpečili celkom slušne dlhý pobyt na zemi Rendezskej. Vierky Kelnerová a Blisková, ďalšie nerozlučné kamošky tichučko, nerozhodne ako keby sa báli, že im ich prosba neprejde povedali: „My sa chceme dožiť spolu štyristodvadsať rokov“. „Čo je to za blbosť!“ oponoval im odborne Jano Chromiak „Treba to všetko vždy zaokrúhliť. Ja sa chcem napríklad dožiť päťsto rokov, ani o rok menej“. „Dobre“, súhlasili Vierky zahanbene, „tak teda štyristo“. „No vidíte, baby“ pochválila ich spolužiačka Janka Durná „A aby sme sa neopakovali, ja chcem šesťsto“ zahlásila akoby medzi rečou. Robino Nagy, ktorý bol vždy tvorcom tých najdivokejších nápadov a bol doposiaľ nepochopiteľne ticho, zdrvujúco, neodvolateľne povedal: „Pozrite, keď hocijaký Matuzalém sa kľudne dožije tisícky, ja tiež nebudem trocháriť. Dávam si rovnú tisícku“. Ohromenie z jeho slov, že dokázal požiadať o niečo, čo si ostatní len priali v kútiku svojej duše ako želanie nedosiahnuteľné, spustil už úplne divokú nekontrolovateľnú búrku túžob siahajúcich do vesmírnych, nekonečných diaľav. „Cyro“ zrevali zúfalo všetci, aj tí čo už vyriekli tak smiešne malé nároky na výšku rokov, aj s tými ktorí nesebavedomo vyčkávali kam povedie táto fantastická dnešná nočná možnosť, dožiť sa rokov Matuzalémskych. „Povedal si predsa, že dnešná noc je výnimočná, kedy je dovolené všetko. Tak musia platiť aj naše opravné priania“ Bez zaváhania som vodcovsky prehlásil: „Keď som povedal, že dnes je povolené všetko, platí to aj o možnosti zmeniť si prianie dĺžky rokov“. „Skvelé Cyro, to je správne, spravodlivé“, viezol som sa na vlne lacnej popularity, kde všetkým, ktorým som vyhovel, už okamžite spriadali smelé plány, kam to poženú so svojimi nárokmi na pozemskú púť, čo najdlhšie. „Cyro veď povedz“ ozval sa zrazu môj spoluparťák v laviciach školských na základnej škole Miloš Kuchar: „ My sme po prečítaní knihy Matuzalém, boli už dávno rozhodnutí, že keby náhodou bola možnosť si niečo také priať, tak jednoznačne tisícku“. „Miloš, to je bez debaty“ zdôraznil som podporujúco pravdivosť jeho tvrdenia, ja som to chcel povedať až keď si poprajú všetci“. „No ale Miloš“ povedal zrazu nekompromisne, vtieravo ako repíč na teplákoch aj Maroš Michalčík, zvaný tiež Šekyno, „Toto sme si predsa odklepli, jelito kopyto platí to, všetci traja na kopci ľadovne“. S Milošom Kucharom sme prevrátili neveriacky oči nad týmto parádnym kúskom nášho priateľa , ale parťácky sme ho podržali. „Šekyno, prepáč“, ladil som čo najpresvedčivejšie tóninu svojho hlasu, „čo je raz odklepnuté to navždy platí, že nám to s Milošom mohlo tak blbo vypadnúť“. Šekyno pozdvihol vyčítavo obočie, ale veľkodušne prikývnuc nám predsa len odpustil. Ľuba a Mima Záhorské, dcérky to nášho mimoriadne obľúbeného riaditeľa základnej školy na Rendezi Emila Záhorského nás nečakane zaskočili oznámením, že sa sestersky dohodli, žiť na svete len päťsto rokov. Zahanbene, zarazene som vykoktal so všetkou rytierskosťou a džentlmenskosťou „Dievčatá, ale môžete, ako my, žiadať aj o tisícku rokov“. „Nie, Cyro, nám stačí naozaj tých päťsto rokov“. Skrčil som sa ľudsky pred ich nevídanou skromnosťou toho rozmarného letného večera, kde sme všetci rozšafne putovali doteraz až po vesmírnych prianiach, žiť tu aspoň nepatrne tisícku rokov a teraz zrazu, ako usvedčení a náležite potrestaní za svoju nenásytnosť som sa ešte pokúsil zachrániť situáciu diplomatickou poznámkou „Veď ešte nie je koniec noci, ako som už povedal dnes je noc neobmedzených prianí, keby snáď niekto chcel , rozmyslieť si to, žiť predsa len kratšie má do polnoci stále možnosť opravy“. No narazil som prudko a strmhlav, ako do tvrdej steny nepochopenia „Ja nemením“, ozývalo sa zo všetkých strán „ani ja, ani ja „ až všetci žiarili šťastím, že si tak hodnotovo a názorovo vzácne rozumejú v dĺžke pobytu života na Rendezi. „Nie a ešte raz nie“ skandoval nadšene Ľubo Hauskrecht „tisícku, ani o rok menej“ dodal sám so sebou spokojný ako obhajuje oprávnené prianie s parťákmi žiť na tomto svete tak geniálne dlho. Juro Moravanský, chlapec to od prírody skromný, my len tíško pošepol:“ Ak budeme takí neskromní, osud nás nakope všetkých do zadku. Nevieš, hovorí nám to vždy tvoj dedo Blaho, keď stále niečo chceme“. Povzdychol som s obavami do budúcna, aby nás ten osud ozaj nenakopal za našu spupnú nenažranosť, ale tá noc bola príliš omamujúca, dýchajúca čímsi čarovným medzi nebom a zemou, kedy sa akosi nepatrí rušiť sviatočnosť takejto udalosti. „Cyro“ prerušil moje uvažovanie malý, narýchlo zvolený výbor, kvôli absolútne novému prevratnému návrhu. Janko Várady za svoju domovskú bránu rovesníkov mi predostrel premakanú žiadosť na dožitie tisíc a jeden rokov. To je famózny nápad, prebehlo mi hlavou. Oni tu budú o celý jeden rok dlhšie ako my. Že ma to nedokázalo napadnúť, hneval som sa sám na seba pre takú neschopnosť vidieť ďalej do budúcnosti svojho života.

Tá noc, tie chvíle, keď sa nám deckám Rendezskym zdalo, že tu vďaka padajúcim hviezdam a následným prianiam budeme môcť byť takmer na veky vekov bola práve tou kúzelnou nocou, ktorú si medzi mnohými spomienkami uchováme v sebe navždy. Hviezdne nebo napokon dokázalo očariť naše detské mysle natoľko, že priania nekonečnej dlhovekosti postupne, pozvoľna mizli aby v nás zazneli city romantické, prebúdzajúce prvé dotyky detských lások ešte tak nevinných, úprimných. Padli chvejúce, nesmelé vyznania len tak pošepky, aby tí druhí nemohli vstúpiť do tajnej srdcovej schránky, ale oči, nežné pohľady v tú noc hovorili viac ako planúce slová. Vladko Drus, chlapec to s jednoduchým, priamym videním sveta bez falše a vypočítavosti, to vyriekol tak, ako to cítilo jeho čisté srdiečko „Ale čo tam po rokoch, len aby sme tu v parku boli vždy spolu všetci a mohli kecať, pozerať na hviezdy, popíjať kofolku“. Decká Rendezske boli po tých slovách zrazu z nebeských hviezd už úplne dole a padali priania leta roku pána 1965, také detské prázdninové o páliacom slnku, vlnách Zlatých pieskov, Vajnorského bágra, o kopcoch zmrzliny zdarma, o večeroch v parku kde by nás rodičia nechali byť až do rána bieleho.

Tri topole šumiace vtedy ľahučkým vánkom v tú pamätnú noc, ktoré boli verným svedkom nášho nádherného detstva žijú a rastú v smutnom torze parku aj v súčasnosti, keď si história píše rok 2011. Bolí, veľmi to bolí, že z tých detských tvárí, postavičiek ktoré vtedy snili nespútane bezhranične žiť s partiou na Rendezi aj stovky rokov nečakane, kruto odišli nám mnohí navždy na nebeské obláčiky. „Chlapče“, povedal mi raz môj dedo Víto Blaho, „starnúť nie je až tak ťažké, ale ťažké je, keď ti zomierajú rodičia, súrodenci, všetci tí, s ktorými si prežil život a nemáš potom s kým spomínať na detstvo, mladosť, prestane ti chutiť aj život“. Vladko, Stanko Drusovci, slniečko Majka Kročková, Jurko Trnovec, Vierky Blisková, Kelnerová, Paľo Šnirc, LuboškoHauskrecht, prečo som si tak naivne myslel, že budeme bez problémov starnúť stále spolu v stretávkach Rendezákov. Budeme sa prechádzať spomienkami, smiať sa na tej nekonečnej plejáde historiek, dobrodružstiev, keď sme ani nedýchali od strachu, srdiečko sme mali až v galotách a so zatvorenými očami čakali, či ten dobehnutí dospelák nás nachytá pri podvečernom oberaní marhúľ, sliviek, ktoré sme potom labužnícky vychutnávali na hojdačkách v detskom parku. Bože ako nespomenúť prezlečenie mojej detskej postavičky staršími na smrtku s originálnou kosou v pivnici starého činžiaku, strašiac vždy zlostného pána Benku, nebezpečné jazdy na nákladných vagónoch smerujúcich z Rendezu na Hlavnú stanicu, nočné kúpanie sa s dievčatami „na Adama“ na Bágri či Zlatých pieskoch, lezenie na najvyššie stromy Rendezu s pádmi na zem plné zimomriavok či postihnutý prežije a zostane celý. Prečo si myslíme, že práve našej partie detstva, mladosti sa nikdy nedotkne tieň smrti, že budeme chránení pred jej nemilosrdnosťou, bezohľadnosťou brať nám to, čo je našim srdciam najvzácnejšie, najdrahšie. Dnes niekedy hľadím so smútkom, bezmocne na tie ticho dýchajúce topole, rozprávam sa s nimi o tých záchvevoch času, ktorý tak bleskovo prebehol a nechal nás zarazených na prahu staroby. Dedo Víto, mal si pravdu, spomienky napokon zostanú tým najdôležitejším, čo nám v živote zostane. Kto však len vtedy tuší, kto vie, že práve tieto okamihy, tieto chvíle sú jedinečné, neopakovateľné a nikdy sa už nevrátia. Tú letnú noc, keď padali hviezdy a ja som si užíval prázdninovú sladkú voľnosť s partiou Rendezákov, plánovaním čo všetko ešte povystrájame, aby dni a noci boli plné vône ohňa, futbalových turnajov, večerných stretávok, brali sme si napokon všetci domov aj vôňu zážitku, ktorý hravo cítiť aj keď mnohí z nás sú už obdarení vráskami a šedinami. Augustové letné noci, to sú odvtedy moje rituály s návštevami detského parku, priateľským potľapkaním topoľov, hľadením na tú láskavú oblohu mlčiacich chápajúcich hviezd s mojím tichým poďakovaním za všetkých parťákov, ktorí mohli pod nimi prežiť tú neobyčajnú noc leta roku pána 1965.

Cyril Sekerka

Cyril Sekerka: JAMA – KRÁĽOVSTVO ZMRZLINY

JAMA – KRÁĽOVSTVO ZMRZLINY

Bratislava má mnoho kúzelných miest dýchajúcich pokojom, kde vnútorne cítite, že vás vedia pritúliť, dodať vám pozitívnu energiu, bezpečie. Bratislavčania na úplnom začiatku 70-tych rokov 20. storočia s radostným úžasom zistili, že v srdci mesta, v nádhernom tenisovom areáli SLOVANA, v tieni večne šumiacich briez, je útulná, novo vytvorená zmrzlinová prevádzka, zaujímavo ponorená do jamového priestoru, kde sídlia na kamenných kockách stoly so stoličkami, aby ste si tam mohli v maximálnom pohodlí vychutnávať božskú jamovskú zmrzlinu.

S geniálnou myšlienkou zriadiť výrobu a predaj zmrzliny v tak prírodne poeticky ladenom areáli prišiel dlhoročný riaditeľ CLUB HOTELA SLOVAN pán Beľjajev. Ako schopný Impresário prezieravo vytušil, že nevyužité priestory z časti budovy centrálneho tenisového dvorca môžu byť príťažlivým obohatením hotelových služieb, ak sa mu podarí získať kvalitného výrobcu zmrzliny, ktorý si dokáže získať povesť jej jedinečnosťou chuti, nenapodobiteľnou originalitou, reprezentujúcu firemnú značku výrobcu.

Pán ŠTEFAN TIBAI bol tým vyvoleným, ktorého si vybral pán riaditeľ Beľjajev, aby vyrábal a riadil zmrzlinovú prevádzku v Jame ako súčasť Club hotela Slovan. Cukrársky majster Štefan Tibai, vtedy pracujúci v štátnom podniku ZDROJ, vždy sníval o podnikaní rodinného typu, túto vzácnu príležitosť bez váhania prijal, zamestnávajúc zároveň aj svoju manželku pani Janku, neskôr aj svojho otca pána Tibaia, ktorý nezištne vypomáhal pri výrobe zmrzliny. Posvätným základným pracovným MOTTOM rodinného tímu TIBAIOVCOV boli nasledovné princípy: zmrzlina musí vždy chutiť nielen pánovi zákazníkovi, ale najmä im samotným, do zmrzliny musia ísť vždy poctivo všetky požadované suroviny v predpísanom množstve a napokon zmrzlinu vyrábať tak svedomito a profesionálne, obrazne povedané, že by ste ju so stavovskou cťou ponúkli nielen najbližšej rodine na sviatočnom stole, ale rovnako aj v závodnej jedálni. Mladší junior Štefan Tibai, ktorý sa za cukrára vyučil v roku 1984, po absolvovaní vojenčiny okamžite posilnil svoj rodinný tím o svoju účasť. So svojím otcom definoval postupné vylepšovanie chuti zmrzliny ako prácu sochára, ktorý k výslednému tvaru sa tiež dopracuje cieľavedomými detailnými zásahmi svojich rúk, aby napokon vzniklo dielo, ktoré potom zaujme, poteší obdivovateľov tohto umenia.

Výroba zmrzliny, to bola poctivá drina, ktorá začínala denným varením základnej zmesi od rána 6:00 do 10:30, kde sa potom postupne vyrábali rôzne druhy zmrzliny pridaním konkrétnych surovín od čokolády, vanilky, jahôd, banánov, ich namrazovaním v točiacich sa strojoch, až po záverečné zručné vyťahovanie hodvábne jemne vypracovanej zmrzlinovej pochúťky, ktorá sa tak lahodne rozpúšťala na labužníckych jazýčkoch spokojných zákazníkov. Kolobeh výroby od žiadaných druhov trval od otvorenia prevádzky, čo bolo okrem voľného utorka od 13:00 do 19:00, kde často nebolo času nie sa najesť, ale problémom bolo aj dostať sa na WC. Po záverečnej, kde bolo najťažšie prehovoriť čakajúcich v rade, že zmrzlina je beznádejne vypredaná, bolo potrebné precízne umyť namrazovacie stroje plus príslušenstvo, umyť poháre, lyžičky, vydrhnúť podlahu celej prevádzky, zúčtovať tržbu a odovzdať ju do Club hotela. Čas vtedy zvyčajne ukazoval 21:30 s vedomím, že ďalší deň niekedy za úmorného tepla sálajúceho z už opotrebovaných namrazovacích strojov, bude ďalšou životnou skúškou, či zákazník aj zajtra ochutná zmrzlinu a povie to obvyklé: „Bože, tá Jamovská - Tibaiovská zmrzlina, to je pochúťka pre Bohov“. Rodinný tím neskôr doplnila mama pani Janky Tibaiovej p. Rovenská a neodmysliteľnou súčasťou tímu boli umývačky pohárov pani Vargová a neskôr teta pani Janky a vždy veselý a usmievavý skladník Vilko, bez ktorých by ten správny, plynulý pracovný chod bol absolútne nemysliteľný.

Jama sa stala oázou pokoja a labužníctva zmrzliny so svojím neopakovateľným pôvabom, s krehkými bielymi brezami povievajúcimi nad vami, chrániac vás pred úmorným letným teplom. Vytvárala upokojujúcu harmóniu, kde sa zamatová zmrzlina dala vychutnávať pri priateľských rozhovoroch, ženských klebietkach, parťáckych posedeniach. Jamovská Tibaiovská zmrzlina predstihla všetky očakávania riaditeľa Club hotela Slovan pána Beľjajeva, keď videl, aké doslova kultové zmrzlinové miesto sa stalo z Jamy, kde ľudia priam obetavo čakali vo vyše hodinových radoch, len aby mohli slastne vychutnávať Tibaiovskú zmrzlinu využívajúc pri tom celý tenisový areál Slovana, ktorý ponúkal neskonale krásne sedenia pri tenisových dvorcoch, obklopený vejármi stromov, spevom vtákov, kľudom vanúcim do vášho tela a duše. Celé rodiny si vypestovali svoj rituál a navštevovali takmer denne Jamu a pri zmrzline preberali, čo ich tešilo, trápilo, bolo treba vyriešiť, uvedomujúc si pri tom, že vďaka takto využitému voľnému času sa stretáva celá família.

Moja osobná skúsenosť s Jamou bola priam osudová. Mal som to šťastie, že otvorenie zmrzlinovej prevádzky som vystihol hneď v prvých dňoch otvorenia a navyše sa mi podarilo zoznámiť sa aj so vzácnymi ľuďmi rodiny Tibaiovcov, ktorých som postupne vnímal ako svojich blízkych príbuzných. Tibaiovská zmrzlina, návšteva Jamy, tenisového areálu Slovana sa stali pre mňa životným štýlom, vnútornou potrebou, bez ktorej som si život rannej mladosti nevedel a ani nechcel predstaviť. Kúpil som pre seba a pre svojich priateľov vlastné veľké zmrzlinové poháre, spolu sme sa zložili na primeranú finančnú hotovosť, akýsi účet, z ktorého nám vždy odpisovali naše denné veľké hodové porcie. Bratia Rasťo a Milan Kollárovci, Janko Janík, to boli parťáci, s ktorými sme po športovom trávení na našich drahých Zlatých pieskoch skončili vždy v podvečer v našom druhom domove – v Jame, kde sme si dali takzvaný neskorší obed, čo znamenalo u každého z nás 20 - 25 kopčekov zmrzliny. Oriešková, banánová, jahodová, to boli naše super jedničky, aj keď samozrejme aj iné druhy boli vynikajúce, ale naše maškrtné jazýčky si zvykli na tieto neodolateľné chute a väčšinou pani Janka Tibaiová nám už automaticky naporcovala bez našej objednávky do našich veľkých pohárov, kde sa zmestilo 10 porcií, čo predstavovalo ešte pravidelné repete a päť kopčekov do kornútku na smutnú večernú rozlúčku. Milovali sme tieto posvätné chvíle na lavičkách pri tenisovom kurte vychutnávajúc zmrzlinu, debatujúc od športu až po nežné stvorenia, cítiac, že prežívame nádherné chvíle bezstarostnej mladosti, ktoré budú šperkom v našich zážitkoch a spomienkach. Boli sme súčasťou generácie dám tenistiek: Kočíšková, Krajčovičová-Szabová, Zrubáková, Frimelová, pánov tenistov: Ľuba Kurhajca, Dvořáka, Slavkovského, Mihála neskôr ďalších mladých talentov: Mečířa, Vajdu, Stankoviča, Hrbatého, ktorí sa neskôr presadili aj medzinárodne. Videli sme ich tréningové zápasy vychutnávajúc pri tom oddychovo zmrzlinu, smiali sa na ich vtipných prekáračkách, aby napokon tesne pred záverečnou sme sedeli blízko vedľa seba v Jame, lúčiac sa s odchádzajúcim letným dňom záverečnými porciami zmrzliny. Stalo sa spoločenskou samozrejmosťou, že Jamu navštevovali poprední športovci počínajúc od futbalistov, hokejistov Slovana, cyklistov z klopenej dráhy, futbalistov Interu, basketbalistov z dôvodu nielen špičkovej zmrzliny, ale aj zhodou okolností, či zámeru, že tenisový areál Slovana je polohovo obklopený areálmi týchto športových aktivít. Futbalová generácia futbalistov, ktorá získala nielen vtedy federálne Československé tituly majstrov, ale aj úspech dotýkajúci sa hviezd Majstrov Európy, kde hralo deväť hráčov Slovana. Jamovskú zmrzlinu pravidelne navštevovali bratia Jozef a Ján Čapkovičovci, Jokl, Pivarník, Švehlík, Masný, Vencel, Gögh, Ondruš. Hokejisti Slovana to boli páni hráči Golonka, Lukscheider, Starší, Fako, Dzurilla, Pašek, Rusnák. Olympijský víťaz z klopenej dráhy Tkáč. Futbalisti Interu zvučné mená Petráš, Levický, Obložinský, Jurkemík, Barmoš, Mráz, basketbalisti Interu Kotleba, Kropilák, Mašura, Plesník, Rajniak, všetka tá veľká športová rodina, kde ste cítili, že sa stretávajú ako dobrí blízki priatelia. Dodržiavali svoj rituálny čas, tesne po obede okolo 14:00 pred tréningom, hodinku si pochutnávali na zmrzline, gradujúc náladu záplavou historiek zo zápasov a vždy keď boli v tej najlepšej nálade skonštatovali, že pán tréningový čas končí ich vzletné posedenia a pobrali sa zodpovedne plniť svoje hráčske povinnosti. Podvečer 18:00 bol druhý voľný čas pánov športovcov, kedy vysprchovaní, mierne unavení si dodávali patričné porcie zmrzliny aby vyrovnali váhové straty svojej hmotnosti. Kávička, vínny strik, nealko, to boli osviežovače, s ktorými si spestrili niektorí športovci záver svojich posedení, kde humor, vtipy, vzájomné naťahovačky boli pre nich tak potrebný oddychový relax.

Jamu zbožňovali aj českí tenisti, dámy Mandlíková, Navrátilová, Tomanová, Suková, ktoré podozrivo odbiehali skôr z tréningov, keď prebiehali Majstrovstvá Československa v tenise. „Bože holky,“ smiala sa raz Mandlíková, hneď vedľa môjho stola, „zachviličku budeme tlusté jak buchty, když nepřestaneme s těma velkýma porcemi“. „Ale co,“ kontrovala Tomanová: „co když je tak božsky vynikající“. Wimbledonský víťaz Kodeš, Hřebec, Pála, Složil, neskôr mega hviezda vtedy mladučký Lendl lízajúc zmrzlinu na kornútku vyriekol: „Ta voříšková je supr, supr“. Neodmysliteľnou postavou týchto tenisových majstrovstiev bol milo guľatý pán Bubeník, tenisový rozhodca. Bol som svedkom príhody, keď ho vyvolávali na centrálny kurt, aby sa dostavil rozhodovať tenisový zápas, keď práve vychutnával zmrzlinu z môjho pohára, lebo som vyhovel jeho prosbe, či by si nemohol pochutnať na zmrzline z tak veľkého pohára. Ochotne, s úsmevom som dal k dispozícii moju sklenenú zmrzlinovú ikonu s poznámkou: „Pán Bubeník, ale prosím vás, prižmúrte očko pri aute, keď bude hrať finále Mečíř so Šmídom“. Usmial sa a prorocky povedal: „Kluku, pamatuj si, ten hoch to nebude vůbec, ale vůbec potřebovat“. Mečíř ho skutočne vo finále prevalcoval a rozjasal slovenských tenisových fanúšikov a odštartoval svoju pamätnú kariéru ako zatiaľ aj jediný tenisový olympijský víťaz.

Páni herci, speváci, umelci, majstri svojho umenia boli ďalšími vernými vyznávačmi Jamovskej zmrzliny, ktorí si chodili rituálne posedieť vo svojom voľnom čase so svojimi kolegami, uvoľnene sa porozprávať, čo tešilo, trápilo ich umelecké srdcia. Plejáda mien začína od blizučko vtedy bývajúceho herca, speváka, režiséra Krajíčka, Kňažka, Michaeliho, Záhradníka, Dibarboru, Zednikoviča, Debnára, Nogu, Gučíka, Kovára, Stankeho. Z dám herečiek Kolínska, Koleničova, Milka Vašáryová, Studenková, Magálová, Kráľovičová, Rapaičová, Kocúriková, Frenglová, Nagyová atď., nestor kresleného vtipu Kubal a maliari Žilinčanová, Brunovský. Zmrzlinu Tibaiovcov si vďaka mojej osobnej donáške do divadla „Štúdio S“ vychutnávali aj herci Satinský s Lasicom spolu so všetkými zamestnancami divadla, kde najmä pán Satinský vyčistil zmrzlinovú termosku vždy úplne do čista.

Rodina Tiabaiová, ktorá priam pestovala priateľské, súdržné vzťahy, vždy rada medzi sebou privítala rodinu Jendekovcov, Lukscheiderových, tenistu, novinára pána Bednárika, Šafárika, pána Petra Kurhajca, Lichnera, známeho zamestnanca hokejovej haly pána Gaža a mnohých ďalších ľudí dobrej vôle, ktorí vedeli okolo seba šíriť smiech, humor, úprimnosť a dobrotu ľudskej duše. Bratislavčania prijali Jamu – Tibaiovskú zmrzlinu za svoje vzácne miesto relaxácie, oddychu, stala sa pre nich oporou pri horúcich letných dňoch pokojným ostrovom zelene, chrániacim všetkých unavených, vyčerpaných hlukom a tempom hlavného mesta Slovenska Bratislavy. Jama bola tvorcom a darcom nespočetných scénok zo života ľudí, postáv, postavičiek, ktoré oplývali nevyčerpateľnými nápadmi, svojskými zvláštnosťami počínajúc od gest, mimiky, spôsobu rozprávania až po výstredné komické oblečenie. Povestnými sa stali dvaja páni, ktorí chodili aj za slnečného počasia s veľkými čiernymi dáždnikmi s čiernymi slnečnými okuliarmi, bez slova takmer bezhybne konzumovali zmrzlinu. Šesť parťákov stredného veku súťažilo vždy, kto prvý zje zmrzlinu, aby sa pravidelne pohádali až do nebezpečných výšin, ktorý skončil prvý. Postarší manželia, kde jasne velila pani domu, neprestajne melúca slová, aký je jej partner nemožný, pomalý, ťarbavý a kludný noblesný pán manžel jediac zmrzlinu uhladene s maximálnym pokojom hovoriac jednu a tú istú vetu: „Áno drahá, ako vždy máš pravdu, drahá“. Ďalšou známou postavou bol nechodiaci starší pán na trojkolkovom invalidnom bicykli, kde po jeho vzhliadnutí sa už vedelo, akú a koľko zmrzlín sa mu má odniesť „do jeho boxu“ k stredným schodom. Dámy, tri priateľky okolo tridsiatky, každá s dvomi deťmi, klebetili denne tak vášnivo, že deti sa mohli po bruchu spúšťať v šatočkách po betónových schodoch, liezť po stromoch, zamazať sa jahodami nielen po tvári, ale aj po vlasoch, ale ich mamičky sa zanietene rozprávali ďalej rozoberajúc ďalej najnovšie horúce klebety. Nádherné prostredie Jamy prilákalo aj tvorcov kultového filmu „Fontána pre Zuzanu“, kde natočili niekoľko sekvencií, ktoré prispeli k celkovému obrazu tak divácky úspešného filmu.

Jama, Tibaiovci, veril som, že tie nádherné chvíle budú trvať navždy ako súputník mojím životom a spolu so mnou aj verne zostarnú. Prevádzkové problémy, kedy žiadali vedúci pracovníci Club Hotela Slovan, aby sa predávala zmrzlina cez dve okienka, nerešpektujúc, že namrazovacie stroje sú už viac ako staré a tým aj opotrebované viedlo rodinu Tibaiovcov k srdcu zraňujúcemu rozhodnutiu, aby v roku pána 1989 navždy a definitívne opustili milovanú Jamu a otvorili svoju súkromnú prevádzku pri svojom rodinnom dome v Podunajských Biskupiciach na Hviezdoslavovej ulici. Mnoho ľudí ťažko nieslo priam omračujúcu skutočnosť, že to jedinečné miesto stretávania sa ľudí, labužníckej kráľovskej pochúťky zmrzliny navždy stíchlo, duchovne zomrelo, odišlo do minulosti smutne, v krásnych spomienkach. Štamgasti Jamovsko Tibaiovskej zmrzliny neváhali a rýchlo našli miesto, kde sídlila ich zbožňovaná pochúťka, aj keď polohovo bola z centra Bratislavy vzdialená približne 10 km. Veľké rady návštevníkov boli zasa samozrejmosťou, ba cestu si sem našiel aj vtedajší prezident Schuster, hokejisti, futbalisti, herci, najmä Zednikovič, Stanke, väčšinou už s autami a termoskami, nevydržiac bez tej drahocennej lahôdky smutne konštatujúc: „Už chýba len to nádherné prostredie z Jamy“.

História zmrzliny rodiny Tibaiovcov neuveriteľne navždy skončila v roku 2006, keď srdce rodiny nenahraditeľne zasiahla strata v roku 1992 zosnutím pani Janky a odchodom dvoch stabilných brigádnikov. Ťažké bolo rozhodnutie seniora a juniora Tibaiovcov o definitívnom ukončení výroby a predaja zmrzliny, ktorú prevádzkovali takmer 38 rokov ako neodmysliteľnú súčasť svojho života.

Bratislavčania už len smutne spomínajú na zbúranú neexistujúcu Jamu, nahradenú novo postavenou tenisovou arénou, kde tenisový areál Slovana postupne osirel, zmĺkol, stratil tú svoju atmosféru pohody, radosti a pokoja. Vážená rodina Tibaiová, do pomyselnej siene Osobností Bratislavy si vás aj do svojich sŕdc s úctou navždy nominovali vaši úprimne vďační Bratislavčania.

S e k e r k a   Cyril

Dušan Veselý: Poučenie z krízového vývoja v Rači

Päťdesiat na jedného, alebo jeden na päťdesiat?

Taký bol nepomer olepenia Rače billbordami dvoch favoritov na starostovské kreslo v komunálnych voľbách 2018 do m.č. Bratislava-Rača.

Pán Drotován zvolil rozumnú taktiku. Byť druhý za niekoľko desiatok tisíc EUR je dosť nevýhodné a tak si kúpil jeden jediný velkorozmerný plagát a vsadil. A vsadil na rozumnú kartu. Jediný billboard mal umiestnený pri križovatke Račianska-Pekná cesta.

Miestna časť Bratislava-Rača bola poprelepovaná krížom krážom plagátmi na zvýšenie popularity dosluhujúceho starostu Petra Pilinského. Len človeku nie je jasné, že prečo, keďže jeho popularita je vlastne najvyššia. Zrejme tomu sám neveril a dal spätnú väzbu občanom, že to s jeho popularitou nie je až také presvedčivé. Ťažko ušetrenými peniazmi dal zarobiť reklamným agentúram a pomôcť národnému hospodárstvu potiahnuť rast hédepé.

Firmy zarobili, chytrácky ťah osloviť masy polepenými ulicami sa nevydaril. Áno, víťazstvo pána Drotována nebolo výrazné, no v rovine polepenia, či nepolepenia ulíc plagátmi je to víťazstvo pozoruhodné.A aké ponaučenie je pre dosluhujúceho starostu Petra Pilinského? Menej je viac. Ale to nie je ponaučenie, ale také poučenie z krízového vývoja. Z úradu odchádza človek, pre ktorého je obyčajný občan nula, nikto, nestojí mu za akceptovanie jeho názoru. On si dokonca nedá ani toľko úsilia, aby si občana vypočul. Resp. ak to urobí, dá najavo, ako ho to otravuje.

Na najbližšie 4 roky máme teda na starostovskej stoličke nového človeka. Zlomyseľné kecy z istej FB skupiny kváziračanov sú úplne mimo misu. Vôbec sa nemožno diviť, veď podľa nich zvíťazil neračan a neobľúbený človek. Vážení neprajníci, nechajte, nechajme nového starostu v úrade pracovať ako treba a dajme mu tých povinných 100 dní na to, aby vedel sfunkčniť úrad podľa jeho predstáv. Naozaj má čo robiť po tých 8 netransparentných rokoch vládnutia etablishmentu Petra Pilinského. Doprajme mu do práce veľa zdravia, on to zvládne, veď je športovec.

Apropo, predsa len som očakával tento rok vyššiu volebnú účasť v našej Rači. Stovky, či tisícky občanov z miestnej časti Bratislava-Rača s volebným právom odignorovali právo voliť. Je to smutné a lekciu im dáva kamarátova dcéra, ktorá pricestovala kvôli voľbám z Prahy, kde študuje.