Dobroslava Luknárová: Dušičkám

Tiché kroky po chodníkoch v cintoríne. Všade záplava kvetov... obrovské kríčky chryzantén, venčeky, ikebany... čudesná smutná krása. Zdobíš hrobček – tak po svojom – a viem, radšej by si pristal mať čarovnú moc a vrátiť čas o odpočítaný dlhý počet dní aj rokov do chvíľ, keď tu boli ešte s nami, keď ešte nemal čas čiernu pásku rozlúčenia.

Možno by  bolo ináč, možno by bola príležitosť všeličo dopovedať, vysvetliť, viac sa tešiť, viac byť jednoducho spolu... Práve sa rozhorela sviečka, kahanček – posol našich vnútorných odkazov – im, jej, jemu - ale aj životu – živým – sebe... tam, týmto smerom ešte máme príležitosť aj možnosti ...

Vo večernom tichu

plamienky ožívajú,

svetlušky spomienok

sŕdc sa dotýkajú -

                        Otvárajú dvierka,

                        všednosťou zapreté

                        Zobúdzajú smútok

                        v sivastom habite

                                               Vyplavia slzu,

                                               pozdnú sestru lásky,

                                               pohladia teplou vlnou

                                               zadumanú tvár...

Sviečočky – svetlušky,

pomôžte mi, prosím,

prekonať trpkosť,

zmierniť žiaľ

                        Človek roky privyká

                        na hru osudu –

                        Nepýtať sa,

                        prečo je to tak?

                                               Však straty bolia,

                                               nehoja sa rany –

                                               Nezaplníš miesta

                                               po blízkych, drahých,

                                               keď si ich mal rád,

                                               naozaj rád - - -

Miro Ščibrany: Zápisky deda Miuka 2019/10 – Dedko, to snad ne!

štvrtok 31. októbra 2019

predpoludnie. obývačka a Leova herňa.

mama Lucia je na masáži. tato Peťo chorý.

Leovi robí spoločníka dedo.

„budeme puetekať,“ oznamuje Leo dedovi.

Leo si vyberá tmavomodrý Landrover.

dedovi pridelí strieborné BMW s otváracími prednými dverami.

„aha. šoféuuje Dado. vpuedu sedí Zuzka. vzadu Aja.“

Leo a dedo chvíľu pretekajú. potom si sadnú oproti sebe a striedavo si posielajú svoje autíčka. tam a späť. Leo začne púšťať svoje autíčko proti dedovmu. zámerne vyhľadáva čelné zrážky. čím je náraz silnejší, tým viac sa teší.

jazda po rovine po chvíli stratí čaro. dedo položí dva textilné zrezané hranoly základňami oproti sebe a vytvára kopec. na vrchole zeje medzi hranolmi priekopa šírky Leovej dlane. keď auto nemá dostatočnú rýchlosť, pred vrcholom spomalí a spikuje nosom do jamy.

Leo a dedo sa zacvičujú.
pri jednej jazde dedo rýchlosť preženie.
BMW prudko vrazí do Landrovera.

Leo krúti hlavou. pohoršuje sa.

„dedko, to snad ne!“ vyčíta.

po dvoch hodinách Lea hry s dedom zunujú.

zmocňuje sa ho nepokoj. začne rúcať legové stavbičky.

„kde je maminka? kedy puíde?“ pýta sa stále častejšie.

až kým od vchodu nezačuje maminkin hlas.

utorok 29. októbra 2019

večer. pouličná lampa nesvieti.

na ulici a v zádverí domu je tma.

Leo s tatom Peťom sa chystajú oživiť halloweenskú tekvicu. čaká na nich v zádverí. tekvicu vydlabali v nedeľu. vyrezali jej oči, nos, ústa, štrbavé zuby. zo zubov zrezali šupku, aby žlto žiarili.

tato a Leo sú teplo oblečení. už sa len obuť. tato drží v náručí Lea, Leo elektronickú sviečku. dnes ju kúpila mama Lucia.

na oživenie tekvice sú zvedaví všetci. babi Hanka, dedo Miuko aj mama Lucia. zhrčia sa pri odchýlených vchodových dverách. pozorujú, ako tato sníma tekvici z hlavy čiapku. chce vložiť sviečku do vnútra tekvice. Leo nedovolí. urobí to sám. aj čiapku tekvici nasadí sám.

je čas zhasnúť v zádverí svetlo a pozrieť si tekvicové strašidielko. svetielkujú mu oči, nos a rozďavené ústa.

„tekvica bude okoloidúcich strašiť a domácich strážiť,“ poznamená dedo.

„mňa nebude stuašiť,“ uisťuje sa Leo.

„jasnéže teba nie. ty si domáci,“ potvrdí dedo.

„som domáci. a som chuapec,“ objaví Leo.

„dedko, aj ty si chuapec.“

po chvíli dodá:

„dokonca aj tato je chuapec.“

utorok 29. októbra 2019

predpoludnie.

Leo s mamou Luci a dedom idú na prechádzku.

dedo otvára bráničku. Leo na trojkolesovej motorke-odrážadle vystrčí do ulice predné koleso a hlavu. zastane a čaká. „teraz sa pozri dole a hore, či nejde auto,“ radí mu mama. Leo pozrie dole na chodník a hore na oblohu. „nie tak. dole ulicou a hore ulicou,“ upresní pokyn mama.

na vrchu ulice Leo nabehne predným kolesom na kočíkový pruh schodiska. zapne zadný náhon – deda – a vybehne na chodník pri Púchovskej ceste. po zebre ide na zeleného panáčika. pred nosom mu presviští netrpezlivé osobné auto. odbočuje z Detvianskej na Svätý Jur a má naponáhlo.

polovicu chodníka pri Detvianskej zaberajú parkujúce autá. ľudia chodia na cintorín a toto je najbližšie parkovisko. Lea prichádzajúce a odchádzajúce autá nevyrušujú. prepletá sa medzi nimi, pomenúva si značky áut, zameriava sa na puklice, silu motorov, výfuky.

oproti cirkevnej škole Lucia stretá Zuzku. kamarátku a spolužiačku zo základky. je na prechádzke so svojimi dvojčiatkami. chlapčekom a dievčatkom. sedia v dvojitom kočíku a spokojne dudlošia. mamy a dedo sa rozprávajú. Leo pred kočíkom jazdí na motorke. krúži okolo výtlku, občas kolesom zapadne. po očku pozoruje dvojčatá. osobitne dievčatko. predvádza sa. flirtuje.

Leovi začína byť dlho. s dedom sa od skupiny odpoja. na prechode dostáva motorkár Leo od áut z oboch smerov prednosť. prefičí na druhú stranu cesty. dedo ďakuje vodičom pokynutím ruky. v areáli školy si Leo všimne najmenších školáčikov na detskom ihrisku. majú práve prestávku. Leo zabočí do areálu. o chvíľu jazdí medzi prváčikmi.

dedo čaká pri plôtiku detského ihriska. podíde k nemu dievčatko. „to je vaše bábo? mám vám ho priviesť?“ spýta sa. dedo prikývne. dievčatko zájde za Leom. vyjednávajú. „vy ste jeho dedko?“ overuje si na diaľku prváčka. „áno,“ prizná dedo. vyjednávanie pokračuje. Leo naveľa-naveľa opúšťa ihrisko. úspech malej diplomatky vzápätí spochybní návratom medzi školáčikov.

dievčatko na Lea urobilo hlboký dojem. na zvyšok vychádzky sa dedo Miuko mení na dedka. „dedko, utui mi sopuík.“ „dedko, podaj mi uuku.“ „dedko, ukážem ti šmykuavku.“ „dedko, pohojdaj ma.“

v závere vychádzky vnúčik deda vyzve:

„dedko, poďme sa naháňať.“

„kto bude naháňať koho? ja teba? či ty mňa?“ pýta sa dedo.

Leo má vo veci jasno.

„ty teba.“

piatok 25. októbra 2019

podvečer. pracovňa.

Leo sa preberá z popoludňajšieho spánku. chvíľu sa hrá. potom sa spolu s mamou Luciou vydávajú na prízemie. za babi Hankou. cestou nakuknú do pracovne. Lea zaujíma, čo robia tato Peťo a dedo Miuko.

dedo vykukne spoza monitora.

vnúčik zavesený ako šimpanzie mláďa v maminom náručí mu na tvári vylúdi úsmev.

„ako si sa vyspinkal?“ položí dedo obvyklú otázku.

„huau som sa. bou som netopieuí muž,“ oznamuje Leo.

„z deky si urobil krídla,“ potvrdí mama Lucia.

„netopierí muž?“ prekvapí sa dedo. „vieš, že v lete na chalupe sme s babi Hankou ulovili netopiera?“ „puečo?“ zaujíma sa vnúčik. „lebo niečo v chalupe smrdelo. mysleli sme si, že myš. a objavili sme netopiera. visel v rohu kuchyne.“

Leo počúva, predstavuje si výjav. dedo pokračuje.

„ten malý netopierik dokorán otvoril papuľku a urobil na nás PCHHHHH!“ napodobní netopiera dedo. Leo sa zľakne. dedo upokojuje:

„aj my s babi sme sa zľakli.“

„puečo netopieuik spuaviu PCHHHHH? puečo ste sa zuakui?“

„netopierik sa bál, že mu ideme ublížiť. a my s babi sme nečakali, že tak otvorí papuľku a vycerí zúbky. potom dedo chytil netopierika do igelitového sáčka a vytriasol na záhrade do trávy. keď sa šiel neskôr pozrieť, už tam nebol.“

Leo sa zamyslí. nakoniec príbeh uzavrie:

„asi odueteu za maminkou.“

utorok 15. októbra 2019

predpoludnie. predsieň.

tato Peťo a Leo sa chystajú na vychádzku.

Leo sedí na taburetke pri dverách vedľa skrine s topánkami. vychystaný je do chladného počasia. papučky už má vyzuté, chýba len sa prezuť do topánok. tato Peťo hľadá vhodnú obuv. Leovi je dlho. na konci chodby sa objaví dedo Miuko. Leo sa prudko hodí dozadu. skrýva sa. len neobuté nôžky mu trčia.

„kdeže je Leuško? kam sa stratil?“ prijíma hru dedo.

„tu som,“ vykukne Leo a smeje sa.

vzápätí sa zase skryje.

dedo sa priplíži k taburetke a na Lea spraví čertovské budliki-budliki. vnúčik sa v prvej chvíli preľakne. potom si spomenie, že dedo takto budlikoval aj pri skrývačke na stanici a že to bola vzrušujúca zábava. zvýskne a rozosmeje sa.

„ešte, ešte,“ dožaduje sa Leo.

hru s dedom opakujú.

bavia sa.

tato Lea prezuje. berie na ruky.

chlapci otvárajú dvere, poberajú sa von.

Leo sa pýta:

„tato, puečo sa skuývam?“

streda 9. októbra 2019

podvečer. Ali s maminkou Zuzkou na hudobke.

hodina začína. deti sa bozkom vítajú s maňuškou tigríkom. šteklením budia macka v košíku. po rytmickej básničke a pesničke s padáčikom – farebnou kruhovou plachtou s uškami-úchytmi – Luciša vytiahne tabuľu. učí deti a vlastne aj rodičov noty. celú notu, polku, „nič“ a „tan“.

Ali sa nezapája.

ticho sedí pri maminke Zuzke.

pozoruje dianie.

„minulý školský rok sme Alenku odbábätkovali.

vrátili sme sa v čase,“ všimne si Luciša.

deti skáču do rytmu na fitloptách. opakujú si učivo.

Ali neodolá. skákanie si nikdy nenechá ujsť.

odbieha od mamy a zapojí sa.

baví ju aj hra s papierom, pastelkami, nožničkami a lepidlom. s mamou si nakreslia, vystrihnú a do zošita nalepia štvrťovú notu „tan“. hodina končí hrou na bubon a flautu. odmenou je pečiatka do „žiackej“ knižky a na predlaktie. a pusinka tigríkovi.

pri odchode sa mama Zuzka spýta:

„Ali, prečo si sa nezapojila od začiatku?“

Ali sa zamyslí. po chvíli odpovie:

„sceua som sa maminkovať.“

streda 9. októbra 2019

podvečer. pracovňa.

tato Peťo rozbalí nové čerpadielko, napojí na sieť, spustí. ozve sa nečakane ostrý kvílivý uši režúci zvuk. „čo to? čo je to?“ vydesí sa dedo Miuko a podskočí pri klávesnici. Peťo čerpadlo duchaprítomne zastaví. rozoberie kryt, skúma príčinu škrípavého zvuku.

prichádza mama Lucia s Leom v náručí. ešte je rozospatý po popoludňajšom spánku. lenže dá sa nezaujímať o čudné neznáme zvuky? kučeravou hlávkou sa túli k mamine. dlaňou prechádza po leme výstrihu maminho trička, sem-tam podvedome vkĺzne pod okraj.

tato Peťo zisťuje, že zdrojom zvuku bol ventilátor. „čerpadlo niekomu spadlo,“ povie sám pre seba. napráva kryt narazený na vrtuľku, skúša, škrípavý zvuk sa neozve.

nastáva všeobecná úľava.

„Leuško, dobre si sa vyspinkal?“ vyzvedá dedo.

vnúčik prikývne kučierkami, zaklipká očkami na čaputovú.

„a nie si hladný? nehovorí ti bruško, že je hladné?“

pokračuje dedo vo vypočúvaní.

Leo sa zamyslí. započúva.

znova prikývne.

dovysvetlí.

„škvúka mi.“

piatok 20. septembra 2019

slnečné dopoludnie. okolo desiatej.

oberačka vo vinici pod lesom práve končí.

k oberačom sa pridávajú Simi, Viki a Sašenka. Saška sa vratkým krokom tmolí dospelým pod nohami a rozdáva úsmevy. Viki na kamenitej vinohradníckej ceste zakopne a oškrie sú rúčku. na zápästí sa objaví krvička. Viki sa rozplače. tato Radko ju berie na ruky a utešuje. aj dedo súcití. pofúka škrabanček.

babi Hanka na hore dnom obrátené debničky prestrie a rozloží pečené mäso, slivkové osúchy, pagáčiky a iné dobroty. mäso a osúch piekla nadránom. oberači si naberajú na kartónové taniere. spokojne jedia. rozprávajú sa vo dvojiciach a hlúčikoch. k pohode prispieva vykonaná práca a slniečko.

ľudia a autá sa pomaly rozchádzajú.

vo vinici zostáva babi Hanka, dedo Miuko a Evka z Košíc.

počkajú, kým niekto príde pre debničky a zvyšok jedla.

prichádza Radko so Simi a dievčatami. Radko do kufra nakladá, čo treba. Viki a Saši sedia každá vo svojom vajíčku. dedo zazrie modráčika, čo letí okolo auta.

„chceš motýlika vidieť zblízka?“ láka dedo Vikinku.

„áno,“ prikývne Viki a berie sa von.

spolu pobehujú za modráčikom, pozorujú ho na kvietkoch.

modráčika prenasledovanie omrzí. preletí rúnu.

stratí sa v susednej vinici.

„poď, ukážem ti krásnu chlpatú húsenicu. teta Eva našla na svojom batohu.“ „kde je tá chupatá húsenička?“ zbystrí Viki.

húsenica už na batohu nie je. nečakala a ufujazdila. nič na tom nemení ani dôkladné pátranie Vikinky, deda a tety Evy. hľadačky húsenice sa aspoň stihli zblížiť. Vikinkin ostych opadol.

štvorica sa vydáva na dvojkilometrovú pešiu cestu domov.

dedo poveruje úlohou vodcu Vikinku. na každom rázcestí musí rozhodnúť, ktorou cestou bude skupina pokračovať. Viki kráča vpredu, skupina za ňou. na križovatke zastane. pozrie jednu odbočku, pozrie druhú.

„tadeto,“ prstom ukáže tú, čo sa viac zvažuje k Rači.

poniže teta Eva zaostane. zblízka fotí vinič a strapce.

Viki zastane. obráti sa a trpezlivo čaká. Eva sa predĺženým krokom vydá za skupinou. Viki ju skenuje od hlavy po päty. otáča sa do smeru cesty, vykročí.

kráča prvá. babi Hanka, teta Eva a dedo za ňou.

Viki vykračuje v čele skupiny presne tým istým predĺženým a hojdavým krokom, aký pred chvíľou odpozorovala od tety Evy. dedo, babi a Eva sa smejú. „čo sa smejete?“ prísne sa pýta Viki ponad plece.

na zastávke pri Drevone sa skupina lúči. tete Eve o chvíľu pôjde električka do mesta. „keď prídem domov do Košíc, pošlem Ti pozdrav, dobre?“ opáči teta Eva. „puečo?“ diví sa Viki. „lebo kamarátky si posielajú pozdravy,“ vysvetlí dedo. „ste kamarátky, či nie?“

„dohoda. sme kamauátky,“ potvrdí Viki.

a myslí to vážne, číta jej z tváre dedo.

Ján Papuga: VIERA A HALLOWEEN

Jesenné prázdniny a ich sviatky mám veľmi rád. Sú plné farieb, spomienok, melanchólie a pavučín z babieho leta. Na chvíľu sa pozastavíme a spomenieme si na ľudí, ktorí nás opustili a dívajú sa na nás z krajšieho, no nepoznaného sveta. Napriek tomu, že sa stránim cirkvi, mám vieru, že človek nemôže len tak zomrieť a obrátiť sa v obyčajný prach. Musí byť miesto, kam živé bytosti po smrti odchádzajú. Aj takýmito úvahami sa rok čo rok na konci októbra zaoberám, sledujúc celoslovenský pohyb po cintorínoch a kostoloch. Pritom necítim potrebu zájsť na zádušné aktivity žiadnej cirkvi. Viera nepotrebuje byť organizovaná. Ale cintoríny plné sviečok považujem za veľmi silný zážitok a doslova pociťujem spojenie s odišlými, čo silnejšie upevňuje moju všeobecnú vieru.

Mnohé školy, mladí ľudia si spájajú tieto sviatky s americkým Halloweenom. Strašenie, tekvice, masky. Pohanské, však? Hoci tradícia svetlonosov nie je americká. A ešte stále sme neprijali zvyk amerických detí chodiť v maskách po susedoch a strašiť, vytvorili sme si vlastnú obdobu tohto sviatku. Navyše, nahradiť strach zo smrti paródiou smrti je zvykom vo viacerých kultúrach a určite to osviežuje neraz depresívne nálady jesene, ktoré môžu skončiť akokoľvek. Ja sa takých aktivít nezúčastňujem, hoci milujem duchárske horory. Ale chcem byť tolerantný k tomu, že mladí chcú zažiť halloweensku párty. Rozhodne je lepšie pobaviť sa s blízkymi ako drogy a blbnutie z nudy medzi činžiakmi.

Úlohou školy je poukazovať na slovenské tradície, aj na pamiatku zosnulých. A možno aj na zvyky v iných krajinách, hoci aj v USA, veď porovnávaním sa vychováva a vyučuje efektívnejšie. Zámer rozveseliť sa aj pri pamiatke zosnulých a vysmiať sa smrti, ktorá nikoho neminie, neberme ako niečo neúctivé, prevzaté či svedčiace o arogancii mladých. Je to len ďalší spôsob prejavu kultúry, ktorá je v dnešnom svete ozaj rozmanitá. Inkvizícia a netolerancia voči inému nie je na mieste. O to viac, že sú často šíriteľom nenávisti a vlastnej pravdy platformy, ktoré by sa mali vyznačovať ľudskosťou, toleranciou a láskou. U nás v škole chcú deti strašidelnú noc. Nebudem im to zakazovať. Vieru v život a spomienku na zosnulých to neohrozí. Opačný názor tomu môjmu je väčším problémom (nebezpečenstvom) ako Halloween.

Ján Papuga: Revolučný...

Fakt nanič deň! Niežeby nebol pekný, slnečný, plný príjemných stretnutí. Ale to, čo je kdesi nad nami ma teda riadne desí (použil som miernejšie slovo, ako si myslím, pozri ďalej). A nemôžem si ani povedať, že sa o to nebudem zaujímať, že to budem ignorovať, a tak si zabezpečím pokoj. Lebo práve tá špina hore určuje naše životy, postavenie... nálady.

Nebudem hovoriť len za seba, ale my sa tu snažíme rýchlo zohnať primitívne výpisy z registra trestov, ktoré ani samy úrady nevedia, ako ich vybaviť. Píšeme tu litánie o nejakom profesijnom rozvoji, čo v iných profesiách nerobia, lebo si vymysleli zákon, ktorý je hanbou legislatívy. Zháňame peniaze, pomôcky a aktivity, aby sme tie naše školy, ktoré štát doslova os.era/nas.era, spravili deťom priateľské, aby necítili aroganciu vládnej bandy, čo ničí zárodky akéhokoľvek krásna. Strachujeme sa tu o hospitácie, ktoré kontroluje komunistická inšpekcia a zároveň sa bojíme už aj kýchnuť v triede. Nemôžeme si na verejnosti vypiť kvapôčku alkoholu, povedať žiadny politický názor či použiť v návale zlosti, v akom som teraz, hrubší vulgarizmus bez následkov. Ak si vyžiadame od školy či žiakov nejaké peniaze na školské aktivity, musíme spisovať litánie, že sa bezdôvodne neobohacujeme, pričom minieme viac papiera, ako je hodnota žiadaných peňazí. Pomaly sa musíme obávať aj prijatia vďačnej bonboniéry od rodín, ktoré vedia, čo pre žiakov robíme. Ak spravíme jedinú chybu, sme v správe, v krimináli alebo nám je doživotne zakázané učiť. Ak máme istý vek, tak najnovšie učiť už nesmieme. Učíme decká o slobode, tolerancii, inakosti, pričom politici toto všetko takmer jednotne popierajú a sebecky berú ľuďom práva, odvolávajúc sa na vôľu národa. Doslova sa odbavujú na učiteľskom stave, ale i iných povolaniach. A my sa bojíme, čo len milimeter prekročiť zákon. To nespochybňujem, ale prekročiť zlé zákony, škodlivé, neúčinné, diletantmi zbúchané, obmedzujúce slobodu a nevykonateľné je priam nevyhnutnosťou a zároveň zaužívanou praktikou. Ako dodržať niečo, čo sa nedá??? Aha, papierovo, nech sa úradník vzruší...

A tá banda, čo si vznešene vravia poslanci, ministri, sudcovia, predsedovia, premiéri si tu píše s usvedčenými zločincami, hrubo, hanlivo až xenofóbne sa vyjadrujú, ubližujú Slovákom a ich krajine, kamarátia sa s mafiánmi, vrahmi, v pohode berú úplatky, v chuti moci ignorujú vážne, nebojím sa povedať, zločiny svojich politických kolegov, prevracajú kabáty, dovoľujú si oveľa viac ako lúza pod nimi, mrhajú štátnymi peniazmi, kradnú ich, berú si provízie. A to všetko v mene zákona, ústavy či iných významných listín či pamätných dní. A nehanbia sa ešte klamať, podávať trestné oznámenia a vyhlasovať, že ich chcú diskreditovať! Veď prečo by nie, ich vyšetrovanie bude bez jediného zaváhania vyhodnotené tak, že sa vlastne nič nestalo - veď nevieme, kto bude vládnuť a čie kamarátstvo budú vyšetrujúci, sudiaci či články píšuci potrebovať. A popri tom majú veľmi vysoké štátne funkcie a neexistuje spôsob dostať ich z nich. Oproti tomuto sú boľševici nič. Áno, tí vraždili. Ale aj títo vraždia, menej, ale aj psychická vražda je vraždou. Veď si len predstavme, čo by sa stalo obyčajnému učiteľovi, riaditeľovi, keby spravil niečo z toho, čo naši ctení zákonodarcovia. Skončil by a nemal by šancu ani sa brániť. Určite by sa neproducíroval verejne v najvyšších inštitúciách štátu a pred kamerami. Veď väčšia rovnosť bola v klasicizme ako v tejto slovenskej pseudodemokracii. A Slováci čušia, skláňajú sa, trpia, ba volia toto odporné zlo, ktoré má ďaleko od ľudí, ktorých väčšina je dobrá a čestná. Pritom oni naďalej stupňujú predkladanie zlých a škodlivých zákonov, ktoré sa tvária ako priateľské k ľuďom. Prečo by nie, veď im veľká časť národa uverí a dajú im bez jedinej výčitky hlasy.

A takto to bude aj naďalej. Kopec spisovateľov povedalo, aký sme sprostý národ. Teda okrem štúrovcov. Ale tento raz práve štúrovci nemali pravdu. Sme národ, čo si toto všetko zaslúži. Osobne som z toho veľmi zúfalý, lebo som vlastenec, nie politický nacionalista či politický kresťan - obaja majú veľmi ďaleko od lásky k vlasti či lásky k Bohu. Chcem tu žiť, mám rád túto krajinu, mám tu rodinu a priateľov, ale obávam sa tu žiť. Asi by som sa menej obával, keby som mal imunitu voči nečestnosti, ako majú politické kreatúry, ktoré si tu pokojne žijú a užívajú. Na to však treba odložiť charakter a chrbtovú kosť.

Naša generácia sa už asi neposunie, nech by vyhral akýkoľvek zlepenec zdanlivo čestných a nezištných strán. To zúfalstvo pramení z toho, že naša generáciu už nebude žiť v normálnom štáte. Vykántrenie zlých síl si žiada veľmi veľa rokov. Alebo revolúciu. Tá je však na Slovensku utópiou. Aj preto zvažujem, či zostať tu je naďalej dobrou voľbou. Lebo inak, ako človek, čo vidí, chce vidieť a chce kričať, sa utrápim tým, čo sa tu deje a bude diať. Pár nenažraných ľudí zničilo toto slovenské srdce Európy a milióny Slovákov sa tomu prizerajú. Ivan Krasko sa vyjadril o národe v čase, keď túžili po republike, takto: „ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!/nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,/že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí/. Ešteže nežije v súčasnej Slovenskej republike.

Miro Ščibrany: Tomáš V. viní starostu Rače z krádeží a úplatkov

Kam siaha sloboda slova občana voči ľuďom pôsobiacim v politike a jej tesnej blízkosti?

UPOZORNENIE
Text je písaný mimoriadne hrubým oplzlým jazykom.
Čítať na vlastnú zodpovednosť.

Vyjadrenia obyvateľa Rače Tomáša V. na adresu starostu MČ Rača Michala D. a občana Mira Š.
(skrátené a upravené)

Drotován len kurví celú Raču. K tomu drzý pičus čo piču robí. Nielenže parking rozjebal ten dement ale aj detské ihrisko. Starosta jak prasa fakt. A hlavne stavaj stavaj baráky zarábaj. Je tam do piči chvíľu a už koľko veci dojebal. Čo bude za 4 roky Petržalka? Šak nech vráti mandát kokot spičený. Nič sa tu nedeje nič. 1 vinobranie 1 krát hody. Hnus. Nebol som voliť starostu ale teraz pôjdem. Aj kampaň spravím aby už tento pičus tu nebol ďalšie 4 roky. Banda skáraná. Šak čo spravil do piči? Ešte aj drzý kokot je to. Choď do piče na Závadskú. Kokot prečo do piče mám žiť v prachu že vy ste kokoti? Tak isto parking do piče. On tam zabere parkovacie miesta. Bastard pojebaný. Určite ti dáva love za to že mu fajčíš kokot v kanclu 😊. Pičus. Leštíš mu bambus? Obaja ste zmrdi. Žebrota. Drzý primitívny jebo. Toto sú tí veľkí Račani? Skurvení žebráci. To isté ako Pilinský a zlodej čo bol pred vami. Banda skurvencov čo len kradne. Ty kde si sa tu nabral jebko? Pozri sa ako to vyzerá. To si môžeš tak s Drotkom kokot merať a bude to lepšie ako to čo robíte teraz. Za čo bere hento hovno plat? Ľudia sa sťažujú. Kokot prečo asi? Dajte mi plat jak boh a spravím vám tam z toho úplne niečo iné. Nie Petržalku kokoti. Čo ste do piče spravili? Rozjebané ihrisko kopa prachu problém s parkingom plus kopa domov v bársjakej piči kde mohli byť vinohrady. Čo ste spravili? Žebráci pojebaní. Petržalku. Pičusi. Bodaj by ste tam dostali dobre na piču. Vyjebanci jak ty a Mišo si nezaslúžia čerstvý vzduch. Ty hajzel špinavý. Buzna. Zlodej. Primitív. Čurák. Vyjebaný zlodejský pičus.

Zarobte a choďte do piče. Hentakéto hovná tu nechceme. A najebte tam ešte viac zátarasy aby ľudia nemali kde parkovať. Kokoti. Vy ste normálne paródia na vedenie mestskej časti. Banda kokotov. Kradnúť predávať rabovať. Kurva to už aj Bielik čo bol v base bol lepší jak vy dvaja. Vy ste sedláci pojebaní. Kokoti vinárske závody ste predali. Ty si kto? Pojebanček čo sa dostal ku korytu a kurví všetko rad radom. Tak sa nažer a PÁL do piče. Prvý krát pôjdem voliť. Proti. Mysleli sme si že Bielik a Móric sú top ale vy ich dávate dole mrknutím prsta. Ty kde si sa tu vzal? Aj s Mišom? Šak kokot o vás bolo počuť a teraz to kurvíte fakt všetko. PÁL do psa. Fakt si socka. Drzý pseudo politik. Nie každý rozjebe Raču jak ty a Mišo. Na miestnom úrade fakt piču robíte. A nezabudni sa sťažovať Miškovi aká vlna nepokoja sa zdvihla. Určite to pochopí 😊. Hneď po tom čo jemu aj tebe dá do papule dáky developer desinu 😊. Ako fakt vy si myslite že sme ovce. Voliči. Ale nie sme. Kokot ja som „zákazník” hentoho bula. My budeme hodnotiť vašu prácu. A ver tomu že spravím všetko pre to aby ste tam už neboli. Ľudia vás tam nechcú. Ty nevidíš tú nespokojnosť? Východné v piči. Bez MHD skoro. Kokot Rača bola vždy zeleň a jebete z toho Petržalku. Fakt ma to sere čím ďalej tým viac. Kaviarne na kerú piču je ich tu sto. Ale ne on tam kokot jebne kaviareň pred trh. V kultúre mám potenciál jak sviňa mohlo by to tu žiť. Sám zo svojej vôle som písal na miestny úrad že rád pomôžem. Najskôr ZADARMO. A piča mi odpísala že od augusta príde posila. Lebo by som videl čo sa tam deje jak sa prelievajú korunky. Táto oblasť je zdechlá vôbec to tu nežije.

Ľudia majú dosť takejto pseudo vlády. Ozaj čo eurofondy čerpáme do vlastného vrecka? Podľa mňa isto čerpáte. Vysadiť 1 strom a marža jak za 30 stromov to ste vy. Cenu tých 29 zvyšných si beriete domov čo? Mirko Ščibrany kde sa tu ten samozvanec vôbec našiel veď nikto ho tu nechce ani s Mišom D. Vy ste jak vši. Jak škodná. Čo nedojebete to skurvíte. Pat a Mat 😊. Či fakt kradnete čo si myslí 90 percent Račanov alebo ste neschopáci? Tak sa nečuduj ak to tvoj chorý mozog vôbec pochopí že ľudia sú vytočení. Veľký aktivista 😊. U mňa akurát tak veľký kokot 😊. To ja som spravil pre Raču viac ako vy a nepotrebujem na to ani vaše kokotské honoráre. Šafárite s našimi peniazmi. Na tvojom mieste chodím po Rači kanálmi lebo raz ti niekto za toto napľuje do ksichtu hrachél sopľavý. Mám ísť na miestny úrad rozjebať tam dvere a doniesť toho dementa? Žebráci žebrácki holota. Sedláci žebrácki bez úcty k druhým a štipky slušnosti. A kresťanské buzny k tomu 😊. Žebrák. Socka pojebaná. Paaaaaľte do piče žebráci. Nie ste tu vítaní už si to pochopil? Napľuť do papule. Obom. Žebráci humusáci pojebaní ste. Jebať vás do papúl. A môže tu stavať stavať stavať. Pičus. A za to mu každý mesiac ide renta. Že aktivista 😊. Piču aktivista. Ty si normálne žebrák zlodej holota. Smažte sa v pekle dementi pojebaní. Keď budete skapínať budeš sa zodpovedať bráško. Aj ty aj fuhrer. Mirko príde na teba čas. Lebo kradneš a kokot robíš. Aj pojebaný fuhrer ten ešte viac. Zlodejská banda.

20:00 v Pekle mi to môžeš vysvetliť ty nula skáraná. Jol van Mireček? Dones aj fuhrera aby si sa náhodou nebál 😊. Dobre môj? Realita je taká že ľuďom sa to nepáči. Ty musíš riadne fetovať kamarát. Alebo slopať. Žebráci skáraní. Bodaj by ste skapínali dlho a bolestivo smradi. Miroš homoš buzoš. 20:00 Peklo buzny. Zmrdi špinaví. Prijebaní kokoti. Pojebané psy. Samozvaní kokoti čo kurvia Raču a kradnú. Takú antikampaň si ešte nežral nepomôže ti ani fuhrer pôjdete odtiaľ do piče zmrdi. To už aj Bielik s Pilinským boli lepší jak vy dvaja. Pat a Mat. Čo si kurva spravil pre Raču? Holý kokot. Kurva padaj do lesa žebrota tam patríte na stromy jak opice 😊. Top račianske opice Mireček a Miško 😊. 

Tebe kto dal vôbec mandát „aktivistu”?

To čo robíš je riadne na kokot.

Vyjadrenia Tomáša V. zo 14. októbra 2019

skrátil a upravil Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Michal Krištofič: Iba zopár vyznaní

Iba zopár vyznaní

Každý správny chlap, či dvadsať má, či šesťdesiat,

vždy schopný, lebo ochotný je lásku venovať.

Však šťastný je, ak tiež ju môže dostávať

a jeho láska do srdca tej milovanej môže sa aj ponárať.

Vie, že najkrajšie je keď sa oba sebe môžu oddávať.

A šťastný je, keď láska vrátená mu v noci nedá spať

a nešťastný, keď v živote sa nemá čoho pridŕžať,

bo objekt mysle jeho nevie (nechce?) jeho srdcu naslúchať.

Často na duši mu ťažko je a radšej by sa dal aj sťať

než „múdre“ reči o láske len od hlupákov počúvať.

A v srdci vytvoriť si musí pevnú, velikánsku hať,

čo city jeho zadrží a jemu zostáva len (v duchu) kliať.

Keď jeho srdce, „slepej“ dáme, Amor rozhodol sa dať.

By blízkych nezarmútil zostáva mu divadlo len hrať

a nedať svoju bolesť nikomu z nich znať.

Šťastný život skončil, zostala len tragédia.

Nezomrie, lež navždy doznela mu lásky šťastnej melódia.

Naveky je väzňom svojho divadla, nemôže zísť dole z jeho pódia.

Šťastie iba hrá a šťastný život pre neho je už len paródia.

Šťastie z lásky vždy je dvojnásobné, keď dvaja si ju vzájomne aj priznajú.

Bolesti a smútok sú len polovičné, ak dvaja šťastní navzájom ich zdieľajú.

14. novembra 2006

Zo zbierky básní Michal Krištofič: Láska

III. vydanie 2019

Ján Papuga: Nízke platy v školstve presahujú osobné potreby

Neviem, čím to je, ale keď sa hovorí v médiách o platoch učiteľov, zakrátko sa objavia správy o ich zlyhávaní. Opilstvo, bossing, zneužívanie, podpriemerné výsledky. Takí učitelia nám robia hanbu a vytvárajú o nás tendenčný obraz. Nekriticky mysliaci laik si tak povie: Prečo im zvyšovať plat?! Väčšmi ho nazúri, keď sa opakuje, že sa nám radikálne zvyšujú platy, čomu naša ministerka cynicky pritakáva. Pravda, ak je plat malý, tak každé jeho navýšenie je veľké. O tom, ako zaostávame za zahraničím či inými povolaniami, ministerstvo marketingovo mlčí. Mlčí sa aj o tom, že zvyšovanie je minimálne, možno rovné zvyšovaniu nákladov na život. Dlhé roky sú učitelia neadekvátne platení a toto zvyšovanie slimačím tempom iba dorovnáva pretrvávajúce platové krivdy. Milá verejnosť, nemyslite si, že učitelia bohatnú každým polrokom. Iba dostávajú to, čo zodpovedá ich vzdelaniu, výkonu a nenahraditeľnej práci pre spoločnosť.

Isto, sú medzi nami učitelia nekvalitní, vyhorení, neschopní sebarozvoja či berúci učenie ako utrpenie. Zároveň sme na takých odkázaní. Lebo kvalitní z existenciálnych dôvodov hľadajú uplatnenie inde. Keď niekto kritizuje zvyšovania platov, tak si musí uvedomiť, že nízke ohodnotenie sa prejaví na vzdelávaní detí učiteľmi pochybnej kvality. Ak sa má učiteľ naplno venovať svojim žiakom, potrebuje mať zabezpečený život bez naháňania príplatkov za kredity, bez pôsobenia v ďalšom zamestnaní. Učiteľ má psychicky náročnú prácu, potrebuje oddych. Ak nemá možnosť vypnúť a zároveň dáva škole viac, ako dostáva vo výplate, buď sa časom nenapraviteľne vyčerpá, alebo klesne úroveň jeho vyučovania. Iní zase robia do výšky platu.

Či chceme, či nie, žijeme v kapitalizme, v ktorom prežijú tí, ktorí na život majú. Kvalitný absolvent vysokej školy zväčša nemá dôvod ísť učiť, keď si nájde prácu s dôstojným zárobkom. V školách zostávajú tí, čo učia zo zotrvačnosti (nekvalitne), alebo tí, ktorí to robia z presvedčenia alebo sú finančne zabezpečení. Treba však myslieť na to, že generácia, ktorá učí pre potešenie, pomaly odchádza, a tá nová, ovplyvnená dravým a drahým svetom, nechce živoriť v takej obete. Nehovoriac o tom, že pôsobenie v súčasnej škole sa často nedá vyčísliť eurami.

Prosím preto verejnosť, aby neverila frázam politikov o obrovskom zvyšovaní platov, také neexistuje. Prosím ešte verejnosť, aby si uvedomila, že dôsledky zle plateného učiteľa už pociťujeme a naďalej sa budú prejavovať na stave spoločnosti, štátu a na generácii, ktorá prevezme Slovensko.   

Miro Ščibrany: NA VŔŠKU dovidieť bod zvratu...

NA VŔŠKU
dovidieť bod zvratu žitia
–
stretajú sa tam dve cesty
jedna vedie nahor
druhá dolu

CESTA NAHOR
je krivolaká hmýri sa
živými blízkymi a tušiť sa dajú
tí čo ešte len
prídu

CESTA DOLU
je rovná a tichá po nej
sa – obrátení chrbtom – sunú
tí čo vykročili
z času

V BODE ZVRATU
odčítali a so sebou si nesú
zjavenie zmyslu cesty
–
milovať byť milovaný
byť sám sebou

NA DOHĽAD VRCHOLU
nahliadam a odkazujem svojim
–
že taká bola túžba
matky aj otca pramatiek aj dedov
a každého z predkov

a že taká je túžba
dcéry a synov
a bude ich detí a detných detí
AŽ PO KONIEC
ČASU

Miro Ščibrany

Cyril Sekerka: Smútok za Ferkom Komiňákom

Stíchlo navždy ľudské srdce

FERKA KOMIŇÁKA v Tatranskej Lomnici

Dedko môj, mal si pravdu, keď si mi raz na moju otázku, aké je starnutie, odpovedal „Chlapče starnutie je ťažké, ale najťažšie na ňom je, keď ti začne umierať rodina, najbližší, vtedy ti prestane chutiť aj život“.

6.10.2019 zomrel jeden z priateľov FERKO KOMIŇÁK, ľudsky najbližších, s ktorým som prežil nádherných viac ako 30 rokov, keď som so svojou rodinou a partiou chlapcov z Realu Rendez chodil za ním a jeho chlapcami do Tatranskej Lomnice. Bol jeden z prvých, ktorý po roku 1989 začal hneď podnikať formou bufetu blízko hotela Lomnica a železničnej stanice. Padli sme si typovo hneď do oka, rovnakej krvnej skupiny aj s partiou Realu Rendez a odvtedy sa hneď ctil aj rituál, že raňajky, obed, večera sa odohrávali v útulných priestoroch jeho bufetu, neskôr noblesnej kamennej reštaurácii a zároveň aj hlavného debatného stanu partie Real Rendez a parťákov z Tatranskej Lomnice. Bože, boli to také krásne obyčajné dni, keď sme si v jednom kuse skákali do reči, uťahovali si zo seba navzájom, ale vyvážene aj zo seba, doberali sa ako východniari a bratislaváci, zapíjajúc to posvätným horcom, vínkom či pivkom. Keď sme rok čo rok takmer tridsať rokov chodili ako partia Realu Rendez za ním do srdca Tatranskej Lomnice na celý poctivý týždeň ubytovaní postupne v Uráne, Morave, Zore, Renomale. Boli sme spolu do slova a do písmena 24 hodín denne, kde to naše manželky rešpektovali, lebo vedeli, že to je naša radosť číslo jedna, na ktorú sa celý rok tešíme ako na Vianoce. Spájal nás milovaný šport futbal, kde sme ho prestížne súperiac o výhru ukončievali práve v reštaurácii u Ferka Komiňáka alebo Romanka Chodníčka – druhým výrazným ťahúňom, ktorý hral v našich vzájomných priateľských vzťahoch medzi oboma partiami viac ako dôležitú súdržnú úlohu. Koľko osláv narodenín, menín, jubileí sa odohralo aj na „Jazierku“ u Jožka Zapateckého, Bombušíka, kde neodolateľne rozvoniaval variaci sa gulášik, zapíjajúc ho pivkom, okoreniac ho osviežujúcim smiechom a záplavou vzájomných debát. Brigádovali sme tam, zveľaďovali životné prostredie výsadbou stromčekov, športových plôch, futbalových ihrísk, cítiac, že Tatranská Lomnica nám navždy prenikla do sŕdc ako druhý domov, kde nás viažu korene spomienok a zážitkov. Ferko Komiňák s manželkou Ľudkou sa stali aj pre moju rodinu manželku Ivetu a dcéry Janku a Zuzku od ich útleho detstva príbuzenským vzťahom, keď sme tam raz - dvakrát do roka – leto, zima pravidelne dlhé roky, chodili na dovolenku a odchádzali sme vždy nabalení s plným batohom zážitkov a chutného kebabu. So Šugym – Mirom Schubertom, sme tam niekedy prišli aj bez partie Realu Rendez a rodiny niekedy aj 4x do roka, ochotní prespať v tých najlacnejších ubytovniach, samozrejme s celodenným labužníckym vychutnávaním si jednoduchých jedál v „Reštike u Ferka“, s jeho láskavým a nenapodobiteľným citom “jasné, zrobím vám to podľa vašej chuti“.

Stíchla pre mňa, pre nás chlapcov z Realu Rendez, mojej rodiny Tatranská Lomnica. Odišiel pre nás kus nášho života, vzácne ľudsky obetavý kamarát, na ktorého bol vždy spoľah, kde v jeho očiach to vždy zaiskrilo úprimnou radosťou, keď sme zavítali do zeme Tatranskej Lomnice. Zostalo našťastie okrem množstva spomienok aj množstvo fotografií s Ferkom Komiňákom, kde na každej z nich je ten jeho zdravý nákazlivý úsmev, radosť zo života, že ho môže prežívať v kruhu svojej partie.

V sobotu 12.10.2019 sa prídeme rozlúčiť spolu so Šugym a Marošom Polakovičom do Tatranskej Lomnice s Ferkom Komiňákom aj v mene partie Realu Rendez a mojej rodiny Sekerkovej, navždy mu vzdať na pohrebe vďaku a úctu, že tu žil, bol človek, na ktorého nikdy nezabudnem, pokiaľ budem chodiť po matičke zemi.

Tvoj priateľ Cyril, chlapci Realu Rendez, 

rodina Sekerková Iveta, Janka, Zuzka

Ján Papuga: Stačia malé zmeny v školstve

V článkoch poukazujem na to, že na funkčné školstvo netreba obrovské reformy či vysoké náklady. Preto mi je smiešne, že sa politici či budúci politici sústredia na fascinujúce koncepcie, filozofie školstva či prevratné reformy. Už sme také zažili. Figurovali pod vznešenými názvami, no zostali iba abstraktnou teóriou, pretože boli odtrhnuté od reality, nepripravené a nekomunikované: Milénium, Mikolajova reforma, Učiace sa Slovensko.  Okrem toho, koncepcia si vyžaduje veľa rokov na kreovanie a uplatňovanie. Vyžaduje si kontinuitu, ktorú politicky dosadení ministri nezachovajú, ba mení sa každými voľbami.

Pritom na veľké zmeny stačia malé kroky. To by sa však na problémy školstve malo nazerať pohľadom učiteľa, žiaka, nie pohľadom štatistík, prieskumov či volebných preferencií.

Nedostatok financií? Racionalizácia školskej siete, vrátane vysokoškolskej a najmä  rozpočtových organizácií ministerstva, ktoré nijako neprispievajú ku kvalite vzdelávania. Vylúčiť centralizované objednávky kníh, učebných pomôcok, webových portálov. Škola má právnu subjektivitu, nech si sama vyberá a hľadá najlacnejšie riešenia, nech sa jej zveria financie. Ani len netušíme, koľko peňazí by sa ušetrilo, keby sa všetky typy škôl financovali priamo a z jedného „centra“.  

Žiadaným a jednoduchým úkonom je zníženie byrokracie. Každý učiteľ vysype z rukáva dokumenty, ktoré nikto nečíta, sú nepotrebné, no odoberajú čas, energiu i motiváciu.

Preplnené a „nalinkované“ učebné osnovy? Čo tak určiť školám základ, ktorý má Slovák ovládať, a ostatné nech určuje škola, nech sa profiluje. Napokon ona sama sa prezentuje tým, ako vyučuje. Nech sama rozhoduje, ako ohodnotí žiakov, ako ich pripraví na ďalšie vzdelávanie či život. Určite by pomohlo menej reštrikcií, príkazov, nariadení, pokynov. A vytvorenie inštitúcie, ktorá by školám pomáhala, nie ich preháňala.

Čo tak navrátiť stav vysokých škôl do času, keď sa študenti vyberali, nie automaticky prijímali? A pedagogické smery založiť predovšetkým na praxi namiesto často encyklopedických seminárov.

V neposlednom rade vytvoriť systém zvyšovania kvalifikácie učiteľov tak, aby nebolo cieľom ušetriť na príplatkoch, ale aby bol cieľom kvalitný a odmenený učiteľ.

Aj týchto pár krokov by úplne stačilo na to, aby učitelia podporili ministra a boli ochotní prijať dlhodobejšiu koncepciu. To by sme však museli žiť v krajine rozumu, vôle a apolitického citu pre školstvo. Najlepšie by však bolo eliminovať politiku z akademickej pôdy. To by sme však museli žiť...  

Miro Ščibrany: Svätí. Cirkev. Potraty.

Kde sa stúpenci potratov a ochrancovia života v tele matky míňajú?

Kde sa ich predstavy môžu stretnúť?

Prívrženci zvýšenia ochrany života v tele matky dostali v parlamente K. O.. N-tý pokus zmeniť zákon o interrupcii znova zlyhal. Akiste aj preto, že sa prekladatelia nezhodli ani len na prieniku svojich návrhov. A aby ich nebolo málo, predložili rovno štyri.

VŠETKY ŠTYRI NÁVRHY parlament zmietol zo stola.

Postoj premiéra Pellegriniho a SMER-SD, že status quo vyhovuje a niet dôvodu zákon meniť, a taký istý postoj Bélu Bugára a MOST-HÍD, to boli karty, čo sa nedali v parlamente prebiť. Tým skôr, že rovnaký prístup k zákonu o interrupcii dlhodobo má progresívne veriaca Zuzana Čaputová. Aj vďaka nemu, dôvere ženám a podpore práva ženy rozhodovať o svojom tele sa v júni sťahovala do Grasalkovičovho paláca. A víťazná stratégia sa nemá meniť. Zvlášť, keď PS VERÍ ŽENÁM a túto vieru chce využiť ako jeden z motorov lanovky na hradný vŕšok.

Konzervatívnym navrhovateľom zmien zákona sa nedá uprieť ústretovosť voči liberálom, ateistom, progresívnym ne/veriacim. Tí ústretovosť oplatili odmietaním AKEJKOĽVEK zmeny zákona. Argumenty? Počty potratov klesajú, zákon vyhovuje taký aký je, po zmenách niet dopytu. Argumentačná bída s nouzí. Lenže politickí marketéri prezidentke, progresívcom, premiérovi a smerákom zjavne radia, že práve toto je pravé orechové. Líder PS Truban bol a možno je feťák, no stratégie spin doktorov PS asi bude ctiť aj on. Osobitne keď vzniká priestor pre zbližovanie PS, SMER-SD a MOST-HÍD a progresívcom rastie povolebný koaličný potenciál.

Zároveň si nemožno nevšimnúť, že konzervatívci majú vo svojej ústretovosti rezervy. V plnej nahote ich ukazuje prehľad postojov katolíckej cirkvi k potratom opísaný expertkou na stredovek Evinou Steinovou v článku Keď svätci vykonávali interrupcie. 

Interrupcie v stredoveku a dnes. Zmena cirkevných perspektív.

Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé ukončenie tehotenstva je HRIECH. Menil sa len názor na jeho závažnosť a postih.

40-dňová lehota

V Novom zákone sa umelé ukončenie tehotenstva nespomína. V Starom zákone sú len okrajové zmienky. Preto sa najstaršie kresťanské komunity opierali o židovské tradície a o grécko-rímsku filozofiu. Kľúčová otázka znela „kedy plod v maternici získava dušu?“, tzn. „kedy sa plod stáva ľudskou bytosťou a odstránenie plodu vraždou?“.

Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórii. Podľa nich ľudská duša vstupuje do tela pri počatí a je hnacím motorom vývoja plodu.

Na druhej strane stáli stúpenci Aristotela. Podľa neho plod vzniká vliatím semena poskytujúceho formu do maternice poskytujúcej materiál. Plod v maternici zreje. Najprv je neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Po 40 dňoch plod dozreje do ľudského štádia a vstúpi do neho duša.

Aristotelovská pozícia sa opierala o niektoré verzie Biblie. Napríklad tzv. Septuaginta používa termíny sformovaný a nesformovaný plod, zničenie nesformovaného a zabitie sformovaného plodu. Za zničenie sa žiadala peňažná pokuta, za zabitie život za život, ako za vraždu. Väčšina teológov v latinskom svete sa pridržiavala týchto kategórií. Ľudské vlastnosti priznávali plodom až od určitého štádia. Sv. Augustín rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus píše: „... semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“.

Sv. Augustín a Hieronymus (4. - 5. stor.) uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých potrat síce bol hriechom, ale nie vraždou. Bazil z Cézareje (4. stor.) naopak vyhlásil, že neakceptuje žiadne rozdiely medzi sformovaným a nesformovaným plodom – všetky dobrovoľné potraty považuje za vraždu.

Tzv. pravidlo 40 dní je pripisované Byzantíncovi gréckeho pôvodu, teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu (7. stor.), neskôr arcibiskupovi z Canterbury.

Postoje kléru neboli predpísané

Írsko so svätcami a sväticami vykonávajúcimi tzv. potratové zázraky predstavujú jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko. Tam na koncile v Elvíre prijali nariadenie pre neverné ženy, ktoré sa pokúsili plod nevery odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. Koncil v Ankýre zmiernil trest na 10 rokov pokánia.

V akej miere boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom? Britský historik Zubin Mistry dokázal, že zborníky cirkevného práva z raného stredoveku najčastejšie citujú nariadenie z Ankýry. Zároveň zistil, že obsahujú rôzne dodatky ukazujúce, že klérus prihliadal na praktické problémy, ktorým ženy čelili. Zborník z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky pre ženy, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov – namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia. Keď išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Dva ranostredoveké zborníky riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: Ženu, ktorá otehotnela po znásilnení a tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť. Stačí, ak bude činiť pokánie tri týždne.

Podľa stredovekých prameňov potraty boli pre klérus okrajovou témou – v stredoveku nevznikol ani jeden text priamo sa zaoberajúci interrupciami. Absencia jasných predpisov potvrdzuje, že pre túto oblasť chýbala jednotná cirkevná politika.

Ako sme sa dostali tam, kde sme dnes?

Ako a kedy sa stredoveká diverzita postojov k interrupciám z prostredia katolíckej cirkvi vytratila?

Odpoveď treba hľadať v krízach katolíckej cirkvi od 16. storočia . Prvým otrasom bola reformácia, no ešte väčšou hrozbou sa ukázal byť sekularizmus a vedecký pokrok v 19. storočí. Katolícka cirkev stratu vplyvu a moci vyvažovala centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 – 1878). Pius IX. v roku 1854 vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, nie akt oduševnenia. V rokoch 1869 – 1870 zvolal Prvý vatikánsky koncil, aby cirkev vzdorovala racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Najznámejším uznesením koncilu bola dogma o pápežskej neomylnosti. Koncil tiež vyškrtol z cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom. V katolíckych kruhoch sa začala šíriť myšlienka, že ľudský život začína počatím.

Oficiálny katolícky postoj k potratom sa vyhranil aj prispením vedy. V roku 1677 vedci objavili spermie. Ich úloha pri rozmnožovaní bola v zhode s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 po prvý raz pozorovali vajíčko a v roku 1876 potvrdili, že embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka. Cirkev sa v súlade s vedeckými poznatkami rozhodla zmeniť svoje nariadenia.

Katolícke elity v 20. storočia vsadili na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Katolícky postoj k interrupciám sa za posledných 150 rokov radikálne zmenil.

Mgr. Evina Steinová, PhD. vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite a medievistiku na Utrecht University. V súčasnosti pôsobí na Pontifical Institute of Mediaeval Studies v Toronte. Jej publikácie sú na jej osobnej stránke.

Text skrátil Miro Ščibrany

Je až ku podivu, aký výstižný rámec pre nazeranie na potraty vytvorili grécki a cirkevní myslitelia . Aká zhoda je medzi pravidlom 40 dní a najnovšími vedeckými zisteniami o tom, kedy začína embryu biť srdce, kedy sa vytvára rudimentárny nervový systém, kedy plod cíti bolesť. Zdá sa, že stačí tieto poznatky dať do súvislostí a tak preklenúť priepasť, čo v súčasnosti zeje medzi stúpencami potratov a ochrancami nenarodeného života.

Aristoles uvažuje o plode ako o najprv neživej hmote, čo neskôr prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Po 40 dňoch plod dozreje do ľudskej fázy a vstúpi do neho duša. Aristotelove poznatky včlenili v 4. storočí cirkevní učenci sv. Augustín a sv. Hieronym do vierouky ranej katolíckej cirkvi.

Pokrokári 21. storočia uvažujú o plode do 40. dňa po počatí ako o zhluku buniek. Duša je z hry von. Usmrtiť plod v tele matky je pre nich čisto vecou biológie. Žene dávajú slobodu a jej svedomiu rozhrešenie.

Oba prístupy majú k sebe blízko. Aj keď Aristotelova rastlinná a živočíšna fáza odkazuje na zrýchlený evolučný vývoj plodu, kým pokrokársky zhluk buniek na nacistickú dehumanizáciu „podradnej rasy“. Nemohli by byť napriek tomu tieto výklady uholným kameňom prímeria stúpencov potratov a ochrancov života? Zdá sa, že mohli:

NA JEDNEJ STRANE

Čo katolíckej cirkvi bráni trpieť potraty do 40. dňa ľuďom stojacim mimo cirkvi? A prejaviť tak týmto ľuďom úctu a rešpekt? Nebudú potom ochotnejšie načúvať postojom a odporúčaniam Cirkvi? Veď katolícka cirkev potraty do 40. dňa tehotenstva celé stáročia trpela aj vlastným veriacim. A ak ich ako hriechy trestala, tresty často bývali mierne. Okrem toho, nie je v záujme Cirkvi ubrať z autoritárstva (plynúceho z pápežskej neomylnosti starej len 150 rokov?) a prestať prísnymi dogmami vyháňať ovečky z vlastného košiara?

NA DRUHEJ STRANE

Čo stúpencom status quo zákona bráni ustúpiť pred Rubicon 40. dňa a prijať lehotu 8. tt? Čo im bráni obetovať klauzulu potratového zákona, že plod je možné usmrtiť bez uvedenia dôvodu až do 12. tt? Plod, ktorý má dokončený vývoj orgánov. Má podobu človiečika. A podľa Aristotela a kresťanov má dušu. Prečo s nimi nepohne fakt, že plod po 8. tt už cíti bolesť? A že „utratenie“ plodu prináša matke s každým dňom nad lehotu 8. tt rastúce zdravotné riziká? Ak nie takéto ľudské, mimo-vieroučné okolnosti, ČO INÉ osloví ich rozum a srdce? Naozaj autoimunita pôžitku a osobného pohodlia ženám a ich partnerom ochromila svedomie?

DOBA SA ZMENILA.

Ľudia už nechcú byť pred autoritami len v predklone.

Ani pred tými, čo zastupujú Boha na Zemi.

Ani pred pokrokármi v politike.

Miro Ščibrany
OZ račan.sk

Súvisiace odkazy:

Miro Ščibrany: Veriaca Zuzana P. po znásilnení zmenila postoj k potratom

Miro Ščibrany: Zákon chráni potomka v maternici biedne

Miro Ščibrany: Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy

Miro Ščibrany: MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Eva Eperješiová: Nádej zachrániť čo len jediný život stojí za zmenu zákona