Miro Ščibrany: Zápisky deda Miuka 2019/12 – Na huad nejdeme. Sú tam duaci!

utorok 3. decembra 2019

podvečer. Viki s dedom.

výlet na hrad.

výletníci vystupujú z deviatky na Obchodnej. zastávka Vysoká ulica. dedo si ide kúpiť dva makovo-jablkové pirôžky. Viki pirôžky nejedáva. sú príliš mastné. s dedom ich už raz jedla. „keď som boua mauá, chutiui mi,“ podotkne. dedovi je to jasné. kúpi o pirôžok viac.

Viki a dedo kráčajú hore Obchodnou a jedia pirôžky. dedo dojedá a chystá sa na ďalší. „tuetí piuožok si uozdeuíme na pouovice,“ zakročí Viki. dojedá časť pirôžka s makovou plnkou. zvyšok podá dedovi a berie si svoju férovú polovicu. len čo dedo prehltne posledné sústo, mení sa na hija.

na konci Obchodnej na pozadí neba vidno hrad. v prieluke medzi domami Viki zbadá na tmavnúcej oblohe kosáčik mesiaca. upozorní naň deda.

vo výklade reštaurácie si Viki všimne lietajúceho draka. „nescem ísť na huad,“ utrúsi. „z hradu bude pekný výhľad. na Dunaj aj na mesto,“ hodí dedo vnučke návnadu.

dvojica kráča uličkou smerom k mostu SNP. mesiačik visiaci nad vežou Dómu spúšťa na zvonici zvonkohru. na vývesnom štíte reštaurácie Viki zbadá ďalšieho okrídleného draka. „na huad nejdeme. sú tam duaci!“ vykľuje sa šidlo z vreca. „draci sú len v rozprávke. na hrade nie sú,“ uistí dedo.

hijo s malou jazdkyňou sa driapu do strmých schodov. odbočia na zámocké schody a obdivujú výhľad na Dunaj. dolu prúdom pláva nákladná loď. „puečo sa tá uoďka vouá uemoukéu?“ zaujíma sa Viki. „neviem. spýtame sa uja Miloša. je kapitánom lode. určite bude vedieť.“

nižšia časť nádvoria je rozkopaná. za stavebným plotom oddychujú dva bagre. „puečo bague vykopaui jamy?“ „pre káble,“ vysvetlí dedo. „puečo?“ „aby káble nekazili vzhľad nádvoria.“

na vrchnom nádvorí dedo s Viki obchádzajú sochu koňa s jazdcom. „to je knieža Svätopluk. v ruke drží meč.“ „puečo?“ „lebo bol veľký bojovník.“ „je to uytieu,“ ponúka svoju verziu Viki. „čo má kuoň vzadu?“ „veľký chvost.“ „a to medzi nohami je čo?“ „guľky.“ „puečo?“ „lebo kone majú guľky.“

z nádvoria vyprevádzajú návštevníkov prízemné svetlomety. v hustnúcej tme osvecujú spŕchnuté koruny stromov. farba svetla sa mení od žltej cez oranžovú a modrú až po fialovú. stále dokola.

Vikinke začína byť zima. hijo pridáva do kroku.

dlaňami zohrieva jazdkyni lýtka a kolienka. občas zrýchli do cvalu.

zvonivý smiech jazdkyne prší okoloidúcim do uší.

pod svetlami pouličných lámp si Viki všimne na hijovej hlave škrabanček. „keď puídeme domov, škuabanček ti ošetuím.“

a tak aj je. len čo vojdú do bytu, Viki sa mení na pani doktouku. z lekárskeho kufríka vytiahne lepky a injekciu. lepkami oblepí zranenia. ošetrenie ukončí injekciou do čela. na cestu dá dedovi dve náhradné lepky a pokyn „uáno si staué uepky zameň za nové.“ dedo sľúbi.

-------------

je šesť hodín. dedo sa náhli k Alenke. má sa tam stretnúť s babi Hankou. mama Zuzka a tato Danko pôjdu do divadla. babi bude opatrovať Alenku a dedo babinku.

dedo zvoní pri dverách bytu. otvára Zuzka. babi a Danko ešte neprišli. Ali je zaskočená. očakávala babinku. dnes mala v škôlke ťažký deň. a je rozladená, že mama s tatom pôjdu večer preč. rozľútostí sa a trucuje. odmietne deda privítať. bočí pohľadom. z obývačky ujde za mamou do kuchyne.

obrat v nálade pozvoľna začína príchodom tata Danka a babi Hanky. babi Alenku požiada, aby jej a dedovi ukázala zvieratká, čo s ňou spávajú v postieľke. a že ich je! medvedica, žabí princ, levica, dinosaurík, medvedík, lišiak... uložení sú po stranách a v záhlaví postieľky. pre Ali zostáva na spanie miesta tak-tak.

dedo je z hijovania unavený. ľahne si na gauč. Ali si všimne dedovu oblepenú lysinu. „čo to máš na huave?“ pýta sa. „lepky, čo mi nalepila pani doktorka Viki,“ vysvetlí dedo. „aj ja ti nauepím,“ ponúkne Ali. vyberie lepku s nosorožcom. nalepením nosorožca na čelo zavŕši dnešné dedovo ošetrovanie.

o pol desiatej zaštrkocú v zámke dverí kľúče.

„mama! tato!“ trieli Ali do tmavej chodby.

šťastná víta rodičov.

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA

Ján Papuga: MY MÔŽEME...

Keď napíšete text podobný tomuto, ihneď ste internetovými trolmi či ľuďmi bez kritického myslenia označovaný za toho, čo schvaľuje to, čomu má kritizované riešenie (akože) predchádzať. Napriek tomu to napíšem. Hneď na začiatku čestne prehlasujem, že nie som zástanca pedofilov, obhajca užívateľov drog či zjemňovačom trestných činov či priestupkov. A hlavne nemám jediný zápis v registri trestov, ani zahladený. Kritizujem iba zlú legislatívu, a to je právo každého občana v demokracii.

Dnes cez Vianoce mi písala jedna kolegyňa. Keď mala 16 rokov, dala si jointa (marihuanová cigareta) a má nejaký oficiálny zápis o tom. Veľmi rada učí a pomáha deťom. Dnes sú jej drogy cudzie. No vďaka diskriminačnému zákonu o povinnosti predložiť riaditeľom škôl odpis z registra trestov jej hrozí doživotná stopka v školstve.

Hm, puberta je také strašné obdobie, že v ňom môžeme spôsobiť aj veci, ktoré neskôr oľutujeme a v živote sa im navždy vyhneme. Sotva v takom nízkom veku vieme jednoznačne, čím chceme byť a povedať si, že to a to nespravím. Skrátka, do rozumu mladých vstupujú hormóny. Isto, vražda, znásilnenie, predaj drog deťom, obnažovanie sa na verejnosti nesmú patriť do výbavy človeka pracujúceho s ľuďmi, i keď máme teórie o tom, že človek má dostať šancu na nápravu. Ale potiahnuť si v mladíckej nerozvážnosti jointa, byť pristihnutý a za to potom o pár rokov prísť definitívne o prácu je neadekvátnym trestom (nehovoriac o tom, že sú známe tendencie o dekriminalizácii marihuany). Určite, ak sa učiteľ už v aktívnom veku zdroguje, je to dôvod na spochybnenie jeho morálnych predpokladov aj s presahom k podobnému trestu.

Takže okrem spojenia učiteľov s pedofilmi tento zákon retrospektívne (!) potrestá niektorých veľmi dobrých učiteľov za to, že prešli rizikovým obdobím ako takmer každý dospievajúci. Vôbec sa neprihliada na to, či nezákonné konanie v odpise z registra je stále aktuálne. Lebo ľudia, o ktorých viem, že majú tento problém, sú vynikajúci pedagógovia, žijú slušne, majú svoje rodiny a pustili do života desiatky až stovky žiakov.

Po tretí raz pripomínam, aby sme nezabudli na to, že je ten zákon bičom poníženia učiteľov. Len si skúsme predstaviť, koľko povolaní pracujúcich s deťmi má zápis, a ak aj nie, tak vyznáva drogy, alkohol, násilie. Tí takouto lustráciou pre rôzne záujmy neprechádzajú a slobodne si pôsobia v rôznych oblastiach práce s deťmi.

Osobne s istým idealistickým nádychom považujem za povolanie vysokého morálneho predpokladu pozíciu poslanca. Rozumného, dospelého človeka, verejne sledovaného a neraz s vysokým vzdelaním. Chodím pravidelne voliť s napätím, kto sa napokon do zastupiteľstva/národnej rady dostane. V tých súčasných pozíciách sú zväčša ľudia, ktorí by sa mierne povedané dali nazvať čvargou. A ešte ich chráni imunita pred ich činmi, priestupkami, ba zločinmi, pričom dobre vieme, že v budove parlamentu sa pije ostošesť. Takíto vraj bezúhonní ľudia nás zastupujú (česť výnimkám!). Navyše presadia zákon, ktorý poukazuje na to, že čvargou sú učitelia. 

Už v osvietenstve sa hlásalo, že všetci sú si rovní. Na Slovensku to neplatí. Papalášsky prístup zostal aj po 89. roku a formou zlej a škodlivej legislatívy ukazuje, kto je v štáte (zlým) pánom. V konečnom dôsledku paragrafy o preukazovaní bezúhonnosti pedagógov nič nezmenia, na to by bolo treba vyvinúť iné nástroje. Koľko nebezpečných a škodlivých pracuje s ľuďmi, s deťmi bez jediného zápisu... A dokonca sa o nich vie, že konajú zlo, kryje sa to. 

Ja len dúfam, že sa po ďalších voľbách bude robiť legislatíva podľa rozumu, nie podľa diktátu grobianov, ktorí si ozaj nezaslúžia tento štát a majú ďaleko od môjho ideálu štátneho predstaviteľa.

Róbert Hölcz: Vládne sociálne barličky defraudovali štátny rozpočet

Vlaňajšie evidentné spomaľovanie slovenskej ekonomiky dokumentuje aj pokles HDP z minuloročných 4,5 percenta na terajších 2,4 percenta, čo má aj negatívny dopad na tohtoročný štátny rozpočet, ktorý parlament schválil vlani ako vyrovnaný. Návrh predkladal vtedajší minister financií a dnešný guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír. Nebudeme špekulovať, či sa chcel svojím návrhom zapáčiť koaličným poslancom, aby ho odobrili na spomínaný lukratívny post, alebo nevedel o nastávajúcich globálnych hospodárskych problémoch, ktoré sa najviac dotknú od exportu závislej slovenskej ekonomiky, keďže dnes vieme, že štátny rozpočet v tomto roku, ale ani v ďalších rokoch vyrovnaný nebude. Čo však určite vedel boli pripravované vládne sociálne opatrenia týkajúce sa nadštandardného zvyšovania miezd zamestnancov v štátnom a verejnom sektore, ktoré výrazným spôsobom zasiahnu do výdavkovej časti štátneho rozpočtu. O tom, že mzdy v spomínaných odvetviach treba zvyšovať sa nepochybuje, ale bez personálneho auditu efektívneho počtu potrebných zamestnancov, ktorý napokon aj presadzoval, je to len drancovanie verejných financií.

Stanoviská sociálnych partnerov

Medzi vládne sociálne balíčky patrí aj opakované zvyšovanie minimálnej mzdy, ako zákonnej nárokovanej minimálnej hodinovej a mesačnej mzdy zamestnancov v národnom hospodárstve. Na jej výške sa nikdy nedohodli sociálni partneri predovšetkým z dôvodu protichodnosti argumentov vlády odborárov a zamestnávateľov, a tak konečné rozhodnutie ostalo na pleciach vlády, ktoré parlament vždy schválil. Odborári presadzovali jej uzákonenie na úroveň 60 percent priemernej mzdy, zamestnávatelia navrhovali zaviesť systém jej zvyšovania podľa vopred známeho mechanizmu tak, aby jej rast vedeli vopred dohodnúť s obchodnými partnermi, pričom sa odvolávali na potrebu rešpektovania výšky cien konkurencie a súladu medzi jej rastom a úrovňou produktivity práce. Vláda k jej výške pristupovala ako k objektu získavania voličských hlasov a všeobecnému konštatovaniu jej výšky tak, aby sa zamestnancovi vraj oplatilo pracovať. Problémom minimálnej mzdy je však nielen konkrétny minimálny hodinový a mesačný hrubý zárobok, ale jej prepojenie na 42 nadväzujúcich právnych predpisov, akými sú príplatky za prácu v noci a cez víkendy. Tieto sa vypočítajú zo stále vyšších percent z minimálnej mzdy, ktoré spolu s vyššou minimálnou mzdou výrazným spôsobom zvyšujú mzdové náklady zamestnávateľom. Ak sa dostanú do ceny predmetu podnikania, zaplatia vyššie mzdové náklady kupujúci, ak nie, uhradí ich zamestnávateľ z vlastných tržieb s dopadom na pokles zisku a tým aj nižších odvodov do štátneho rozpočtu. V najhoršom prípade firma sa dostane do straty, bude okrem iného znižovať počty zamestnancov, alebo pôjde do konkurzu. Pokiaľ ide o stanovisko vlády, tak podľa všetkého nevie, akého počtu sa zvýšenie minimálnej mzdy dotkne ostatných zamestnancov zaradených do 6 stupňoch minimálnych miezd podľa náročnosti práce. Na tento argument tiež zamestnávatelia poukazovali, avšak bezvýsledne. Minimálne mzdové nároky sa netýkajú zamestnancov štátneho a verejného sektora, ale len súkromného. Čo sa týka stanoviska odborárov, tak zvyšovať minimálnu mzdu a napokon aj mzdy všetkým zamestnancom patrí do ich „funkčnej náplne“. Vo všeobecnosti nie sú ochotní rešpektovať vzťah medzi zvyšovaním mzdy a produktivitou práce, pritom stále poukazujú na mzdy v ostatných členských štátoch únie bez dôkladnejšej analýzy. Ako to teda je? Kategóriu minimálnej mzdy pozná z 28 členských krajín EÚ 22 štátov. Najnižšiu majú v Bulharsku 286 eur a najvyššiu v Luxemburgu 2071 eur. Vo východných štátoch únie je to v priemere pod 600 eur, v západných v priemer nad 1400 eur, takže vzhľadom na charakter našej ekonomiky, nie sme na tom zle. Niekedy správanie odborárov pripadá, akoby si uvedomili, že z dôvodu zvyšovania mzdových nákladov sa asi očakáva aj vyššia miera nezamestnanosti, a preto nech zamestnanci dostanú aspoň vyššie odstupné.

Diera v rozpočte sa bude nabaľovať

Spomalenie ekonomiky v minulom roku zatiaľ nemá vplyv na daňové príjmy od zamestnávateľov do štátneho rozpočtu, keďže daňové preddavky platia na základe vlaňajších nadštandardných ekonomických výsledkov. Horšie to ale bude po skončení tohto roka, keďže z dôvodu nižších príjmov a vyšších nákladov budú určite mať v budúcom roku nielen nižšie daňové doplatky, u niektorých firiem sa dokonca môže stať, že budú mať daňové preplatky, a teda už zaplatená daň z príjmov do štátneho rozpočtu sa im bude vracať. Navyše v budúcom roku budú platiť nižšie daňové preddavky, čo ovplyvní budúcoročný štátny rozpočet. V tomto roku začala klesať najdôležitejšia daňová príjmová položka v štátnom rozpočte, a síce daň z pridanej hodnoty, s čím sa v rozpočte tiež nepočítalo, keď došlo k výraznému zvyšovaniu miezd. Domácnosti si začali uvedomovať spomaľovanie ekonomiky, aj s možným poklesom ich príjmov, a preto začali viac šetriť a menej míňať. S poklesom ostatných príjmových položiek sa viac-menej počítalo. Na zvyšovanie diery v štátnom rozpočte budú mať vplyv nižšie dividendy štátnych podnikov, ako aj príjmy za emisné povolenky a tiež deficitné hospodárenie v ostatných verejných rozpočtoch.

Róbert Hölcz

MČ Bratislava-Rača

Daniela Olenočinová: DHZ Bratislava-Rača sa zúčastnil konferencie Akadémie PZ

Dobrovoľný Hasičský zbor Bratislava-Rača sa zúčastnil konferencie Akadémie Policajného zboru SR, ktorá sa konala 3. až 4. decembra 2019 na APZ SR v Bratislave-Rači.

Konferencia s medzinárodnou účasťou sa sústredila na viacero okruhov otázok, teoretických poznatkov a praktických skúseností.

Predseda DHZ Bratislava-Rača Marcel Kadlečík a veliteľka – podpredsedníčka Mgr. Bc. Daniela Olenočinová mali možnosť v rámci konferencie odprezentovať DHZ Bratislava-Rača, predstaviť svoju činnosť, skúsenosti a technické vybavenie. Svoju úctu dostal aj „Valdo“ – CAS 8 hasičský lesný špeciál ZIL 131, ktorý sa stal stredobodom statickej ukážky a svietil medzi ostatnou prítomnou technikou profesionálov.

Radi by sme sa poďakovali celej Akadémii Policajného zboru a hlavne organizátorom konferencie, ktorá bola veľmi poučná. Zároveň sme mali možnosť sa zoznámiť s členmi Centrálnej záchrannej služby a ďalšími veľmi zaujímavými ľuďmi, stretnúť kolegov z DHZ Bratislava-Ružinov.

Napokon sme sa potešili aj z certifikátu a malého darčeka.

Celá konferencia bola vedená vo veľmi priateľskej a príjemnej atmosfére s možnosťou sa otvorene porozprávať na príjemnom posedení už s prichádzajúcim vianočným nádychom.

Mgr. Bc. Daniela Olenočinová

veliteľka – podpredsedníčka

DHZ Bratislava-Rača

Ján Papuga: MEMOROVA-NIE

Nie je šťastné v kampani školských politikov populisticky vyzdvihovať niektoré tézy, napr. odmietanie memorovania, teda učenia sa žiakov naspamäť. Škola nie je letný tábor a potrebuje, aby sa žiaci aj učili. Ak by sme aj denne využívali tie najnázornejšie vyučovacie hodiny, nedá sa spoľahnúť na to, že sa poznatky u žiakov utvrdia tak, že ich dokážu aplikovať bez toho, aby sa pri každom kroku nepozerali na internet alebo do kníh. Len si predstavme, že by sa žiak pri počítaní slovných úloh neustále pozeral do tabuľky s malou násobilkou. V prospech memorovania hovoria aj skúsenosti z pracovného života. Stretávame sa so situáciami, keď nám informácie spamäti uľahčia či urýchlia pracovné úlohy. Aj pri robení vodičského preukazu sa musíme spoliehať na pamäť. Je veľmi mnoho takýchto situácií. Nehovoriac o tom, že pamäťové učenie cibrí mozog a predchádza (aj diagnostikovanej) zábudlivosti. Takmer denne počúvame, že je mládež čoraz hlúpejšia, nezapamätá si ani telefónne číslo či zabúda podstatné informácie (napr. rôzne ankety, čo si pamätajú z histórie).

Isto, voči sústavnému memorovaniu sa dá namietať, predsa v dobe explózie informácií nie sme odkázaní na „drvenie sa“ kategórií a tried živočíchov. Avšak skratkovité brojenie proti memorovaniu namiesto riešenia dlhodobo zlých učebných osnov, ktoré sú stále postavené na encyklopedickosti a faktografickosti, je neodborným jednostranným pohľadom. Odpor k memorovaniu je dôsledkom zlyhávania dlhodobo zlého obsahu vyučovania. Isté však je, že sú témy, ktoré musia byť prostriedkom memorovania. Napr. v chémii sa sotva pohneme bez ovládania periodickej sústavy chemických prvkov. Pravopis sa takisto musí učiť naspamäť, keďže nie všetky ortografické pravidlá sa dajú odvodiť alebo znázorniť. Všeobecne sa hovorí, že zažité učivo sa automaticky pamätá. Avšak nie z každého učiva či témy sa dá spraviť zážitok, ktorý sa zavŕta do mozgových závitov žiakov.

Môžeme ísť do extrému, že memorovanie sa úplne zruší. To však bude v rozpore so životom, ktorý požaduje istú databázu informácií ako základnú výbavu človeka. Bez nej by sa spomalili nadväzné procesy myslenia či konania. Len si na chvíľu predstavme, že by sa od medika nepožadovalo memorovanie. A nemá sa práve učiť učiť sa naspamäť na základných a stredných školách?

Som prístupný novým metódam či filozofiám. Avšak cestou rozbíjania overených a v živote potrebných spôsobov učenia sa bez kritického pohľadu na ne s cieľom politického marketingu ako učiteľ nemôžem prijať.

Dobroslava Luknárová: Adventné sviečočky

Adventné sviečočky,

adventné stíšenie ...

Na stromoch hviezdičky –

vianočné mámenie:

Koľko dní mám ešte,

kým stromček zažmurká?

Koľko vôni ešte

utají komôrka?

Drobnými ohníkmi

žmurká myseľ naša –

Sviatočné čakanie?

Vôkol nás sa vznáša

Až keď Štedrý večer

tichučko zastane,

možno tam – pri stromčeku

seba samých – rovnováhu,

skrytú radosť nájdeme.