Dotĺklo srdce našej vzácnej rodáčky pani Evy Krížikovej

Foto TASR Radovan Stoklasa

áno, takto si ju pamätáme – rozosmiatu, plnú humoru, pohotovú v reči

aj našu, patriacu k nám, Račanom – pani Evu Krížikovú

Keď sa v roku 2014 v sobášnej sieni račianskeho miestneho úradu krstila jedna z publikácií o Rači, bola jej krstnou matkou. Po celom Slovensku známa a obľúbená herečka, v roku 2014 aj jubilantka – osemdesiatnička sa vo svojom príhovore s radosťou priznávala k svojim račianskym koreňom. Spomenula viaceré príhody, ktoré v Rači, hlavne v rokoch svojho detstva, prežila.

Bola od r. 1954 členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND). Vynikala ako interpretka komediálnych i tragických postáv, v mnohých divadelných a filmových úlohách uplatnila svoj temperament a zmysel pre humor. Nevyhýbala sa ani malým divadelným scénam. V Štúdiu L+S hrala po boku českého herca Bronislava Poloczeka v hre Ondreja Šulaja O pejskovi a mačičke. V roku 2001 získala Cenu Jozefa Kronera za postavu Nancy, ktorú stvárnila v hre Edwarda Albeeho Pobrežie v bratislavskom Divadle a.ha. Okrem známeho filmu Štvorylka účinkovala napríklad aj vo filmoch Kapitán Dabač (1959), Rača, láska moja (1977), Suzanne (1996) a mnohých televíznych filmoch a inscenáciách. V roku 2003 ju uviedli do televíznej Siene slávy a v r. 2013 v rámci Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Bratislava prevzala ocenenie za dlhoročnú umeleckú tvorbu. V lete 2014 bola prítomná pri odhalení Pamätnej dlaždica so svojím menom na povestnom Chodníku slávy pred bratislavským Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava. Medzi jej gratulantmi nechýbali ani zástupcovia nášho račianskeho Miestneho úradu.

31. marca 2020 dotĺklo srdce našej vzácnej rodáčky

pani Evy Krížikovej

Budeme na ňu s úctou, obdivom a vďakou spomínať.

Česť jej pamiatke!

Daimonion vonCave: Pastiersky list ateistickým ovciam Sama Harrisa

Mimoriadne zaujímavým javom, ktorý vývoj našej civilizácie umožnil, je, že vďaka tlaku prírodného výberu uprednostňujúceho mémy demokratickej rovnosti všetkých vo všetkom, sa logicky vyvinula aj predstava, že každý je schopný sa vyjadriť ku všetkému. Priamym dôsledkom toho je utopenie hlbšieho poznania v šume povrchných jednoduchých „právd“. Presadzujú sa mémy, ktoré sa šíria populačnou r-stratégiou na úkor mémov, ktoré sa musia šíriť populačnou K-stratégiou. V takomto prostredí prírodný výber uprednostňuje menej vzdelaných pred vzdelanejšími. Aby niečo v tej záplave blogov a magazínov všetkých druhov uspelo, musí to splniť základné kritérium pre r-stratégiu: jednoduchosť, triviálnosť, povrchnosť a krikľavosť. V rámci tohoto trendu sa niekedy nestačím čudovať, aká výbava stačí, aby bol niekto označovaný za filozofa či mysliteľa.

Podobné veci mi napadli, keď som bol niekoľkokrát nadšene upozornený na prejav neurovedca a filozofa Sama Harrisa. Ten v mene rozumu kritizuje morálne hodnoty kresťanstva, poukazujúc na ich paradoxy. Nakoniec tvrdí, že spľasol bublinu viery kresťanov v morálne hodnoty kresťanstva. Stručný obsah jeho výpovedi je asi tento:

Čo to je za dobrého a láskavého Boha, ktorý

• nechá trpieť a umrieť obrovské počty nevinných detí, ktoré žiaden hriech nemohli spáchať,

• dopustí, aby sa v jeho mene páchali genocídy, ktorých je plná Biblia a

• spôsobí, že sa narodia miliardy dobrých ľudí, veriacich v nesprávnych bohov, a za to budú na veky potrestaní utrpením v Pekle, pričom hociktorému masovému vrahovi stačí prejaviť pokánie a bude spasený.

Takýto Boh je podľa Harrisa krutý a je stelesnením Zla.

Stačilo pogoogliť a ozrejmiť si celkový kontext. Sam Harris je plodný kritik náboženstva, ateista, ktorý sa snaží vedecky dokázať neexistenciu Boha. Je významným predstaviteľom hnutia Nového ateizmu a snaží sa o vedecké definovanie morálneho systému hodnôt, ktorý by mal dať morálke pevný, nenáboženský základ.

Najnápadnejšie na Novom ateizme je, že je to starý prekonaný ateizmus 19. storočia a nič, doslova nič nové v ňom nie je. Je založený na viere, že náboženstvo a vieru je možné podrobiť vedeckej metóde a jej pravdivosť skúmať ako ktorúkoľvek vedeckú hypotézu vedeckou metódou. Ak si jeho protagonisti myslia, že objavili niečo nové, nech si prečítajú práce Karla Marxa a Friedricha Engelsa.

Morálne paradoxy, ktoré Sam Harris prezentuje, sú ďaleko staršie. Teológia ich rieši od samého počiatku kresťanstva a keďže vieme, že kresťanstvo je vlastne judaistická sekta, tak riešenie týchto otázok nájde v spisoch predkresťanských židovských rabínov a mudrcov. Tvrdiť, že lacnými kuchynsko-filozofickými rečami spľasne večitá téma sa dá iba vtedy, ak niekto nevie, o čom hovorí. Ak označí ako nové staré prekonané argumenty, tak to svedčí o jeho nevzdelanosti, a ak taký nevzdelanec má stádo ovečiek, ktoré mu prikyvuje, tak aj o kvalite vzdelania stáda.

Komu tento tzv. „Nový ateizmus“ viac uškodí: náboženstvu, alebo samému ateizmu? Som presvedčený, že platí druhé. Preto tento text adresujem hlavne ateistom, aby používali hlavu a nie hormóny. Vskutku, ateizmus treba zachrániť, treba nejaký nový ateizmus, lenže ten (ak má byť životaschopný) treba postaviť na úplne iných základoch ako je vývojom poznania prekonaná kritika náboženstva 19. storočia.

Daimonion vonCave

16.01.2014

text mierne skrátil

Miro Ščibrany

Zdroje:

Pastiersky list ateistickým ovciam Sama Harrisa

Sam Harris – Křesťanství je zlo

UPOZORNENIE:

Autor článku vyvracia apriori Sama Harrisa v podkapitách:

Existencia Boha

Boh absolútny

Boh intencionálny (zámerný)

Povýšenie rozumu nad Boha

Rozum a viera

Viera Sama Harrisa

Odkiaľ Harris berie etiku?

Gabriela Slivová: Výroba bavlnených rúšok

Bavlnené rúška som začala vyrábať hneď v deň, keď bol na Slovensku potvrdený prvý výskyt koronavírusu. Rozdala som ich rodine, priateľom, susedom, kolegom... 

Prinášam návod pre tých, ktorí majú obavy sa do toho pustiť, nie je to nič zložité, šijací stroj sa nachádza skoro v každej rodine. 

Bavlnené látky tak isto, plachty, návliečky, ktoré môžete obetovať, blúzky a košele, z ktorých ste vyrástli :) Látky treba vopred vyprať, ožehliť.

Jediný problém, keď chcete rúškami obdarovať kopu ľudí - sú gumičky. Nikto nemá doma v zásobe 100 metrové balenia a galantérie sú zatvorené. Šnúrky sa mi neosvedčili, je to veľmi nepraktické. A ako povedala moja kamarátka - kazí to účes :D
Keď som sa poobzerala po byte, čo by som mohla použiť namiesto gumičiek a mám toho doma veľa - nápad bol na svete!
Nastrihala som vyradené bavlnené tričko, najlepšie s elastanom na 1cm pásik, ponaťahovala a vytvoril sa mi špagátik rúrkovitého tvaru. Oveľa lepšie pruží ako gumičky a je príjemný aj za uchom.

Na šitie obyčajného, skladaného rúška potrebujete veľkosť látky

• pre dospelého 20x34cm
• pre deti 18x32cm

pre obe 11cm drôtik a dve 14 cm gumičky, alebo pružné šnúrky

Látku prehnete na polovicu a zošijete, aby vám vznikol tunel, ktorý prevrátite a prežehlíte.

Podľa nákresu naskladáte látku, prešijete a znova prežehlíte. Do vrchnej časti vložíte pred prešitím drôtik.

Používam obyčajný bužírkový, nachádza sa v rôznych kábloch.

Šnúrku som prichytávala iba na kraji rúška. Ak by ste mali mäkšiu bavlnu, môžete po krajoch vytvoriť tunel a navliecť šnúrku, či gumičku dovnútra.

Rúško je hotové, ak budete mať iba jedno a nestihnete ho prať každý deň, určite do vždy večer prežehlite. 

Keď si nájdete viac času pohrať sa s rúškami - našla som strih pôvodom z Číny. Toto rúško ozaj fantasticky sedí a oveľa lepšie sa pod ním dýcha. Tiež ho treba šiť dvojmo.

strih pre deti

strih pre dospelých

Stačí si obrázok stiahnuť, dať tlačiť v pôvodnej veľkosti a vystrihnúť. Ja som sa najprv pustila do detských :)

Verím tomu, že keď sa pozriete okolo seba, nájdete kopu ľudí, ktorí by takéto rúško potrebovali. Aj keď ušijete jedno, dve, má to význam. Môžete tým niekomu zachrániť život, pritom tomu obetujete len pár minút z vášho voľného času :) 

Gabika

Veronika Moravčíková: Čo žene berie a čo dáva vzťah so silným a čo so slabým mužom?

Z/mení COVID-19 postoje ľudí k štátu a vzťahy medzi ľuďmi? Aká je odvrátená stránka boja za rovnosť pohlaví?

Pre mňa je zaujímavé pozorovať, ako niektorí ľudia opäť preberajú kompetencie, ktoré odovzdali štátu, lebo hrozí, že oslabený štát ich už nedokáže plniť. Ľudia začínajú uvažovať, ako si sami poradia v situáciách, v ktorých im štát už tak automaticky neposkytne zadné dvierka. Predpokladám, že oslabením štátu začnú ľudia viac využívať vlastné schopnosti prežiť a že v záujme prežitia začnú posilňovať vzťahy. Napríklad ako matka viem, že keby sa v súčasnej dobe niečo stalo deťom, nebudem mať šancu utekať za lekárom. Preberám preto kompetencie, riešim omnoho intenzívnejšie, ako predchádzať situácii, v ktorej budem potrebovať lekára. A keby sa niečo stalo, aktivizujem sa plus hľadám pomoc nie v systéme, ale u ľudí okolo seba. Posilňujú sa vzťahy, sme na nich závislí, potrebujeme si pomáhať, lebo systém zlyháva. Už nebude také jednoduché rozhádať sa s najbližšími a buchnúť dverami, s tým, že však ťa nepotrebujem, vystačím si sám. Ľudia budú potrebovať pomoc rodičov s vlastnými deťmi, tým pádom budú nútení zľavovať zo svojich požiadaviek, resp. zmierovať sa s tým, že všetko nie je podľa ich predstáv.

Vzťahy utrpeli najmä tým, že sme sa prestali existenčne potrebovať, lebo systém sa postaral. Lenže tie vzťahy chýbali, ľudia boli nešťastní a nevedeli prečo. Lebo mali pocit, že sú si vlastnými pánmi, že sa nebudú prispôsobovať nikdy a nikomu. Preto sa rozpadli vo veľkom manželstvá, deti sa rozhádali na roky s rodičmi, súrodenci si nevedeli prísť na meno... Ak sa budeme existenčne potrebovať, nebude také ľahké buchnúť dverami. A koniec koncov, možno budú ľudia šťastnejší. Uvidíme.

Myslím, že ľudský mozog sa vyvinul tak, že závislosť na vzťahoch berie ako normu. To je to, čo očakáva a v čom sa cíti doma. Naproti tomu systém robí všetko pre to, aby ľudia chceli byť nezávislí na iných ľuďoch. V podstate tak buduje o to väčšiu závislosť ľudí na samotnom systéme. V rámci ideológie nezávislosti ľudia pretrhávajú vzťahy, zároveň ich mozog stále vysiela signály a po vzťahoch prahne. A tak ľudia budujú formálne účelové priateľstvá, v ktorých má človek pocit akej takej slobody, lebo nikdy nebudú tak emočne nabité ako vzťahy s príbuznými. Vždy viac zabolí konflikt s mamou ako so svokrou. Nad svokrou človek dokáže ľahšie mávnuť rukou a ísť ďalej. Po konflikte s vlastnou mamou má úzkosť, nervozitu, je mu ťažko. To sú asi nástroje pripútania a závislosti, ktoré majú človeka aktivizovať, aby konflikt riešil, lebo mamu bytostne potrebuje. Možno sa mýlim, len uvažujem.

Pýtam sa sama seba, či nenastane konflikt medzi tým, čo mozog očakáva a tým, že nevie ako na to, keďže prepojenia, ktoré v mozgu mali vzniknúť silnou vzťahovou väzbou k rodičom, najmä matke, nevznikli. Ako je to potom so subjektívnym pocitom šťastia? Prejavuje sa to u detí, ktoré vyrastali v detských domovoch. Sú tam až patologické prejavy vyplývajúce z nedostatku láskavej starostlivosti matky. Tie deti majú väčšie sklony k vytváraniu závislosti na rôznych návykových látkach. Akoby nimi suplovali potrebu závislosti na vzťahoch, ktoré nevedia plnohodnotne nadviazať.

Ako si vysvetliť, že čím vyspelejšia krajina, tým viac depresií a psychických porúch? Napriek tomu, že by človek povedal, že však majú vyšší štandard, viac možností... Napriek tomu tam priamo úmerne stúpa množstvo nešťastných depresívnych ľudí. Vysvetľovala som si to tým, že čím ekonomicky vyspelejší štát, tým je žena viac zameraná na kariéru ako na materstvo, dieťa od pár týždňov odkladá do jaslí, lebo musí prispievať k fungovaniu ekonomiky. A tieto deti nedostávajú to, čo biologicky očakávajú a ani matky si nenapĺňajú biologickú potrebu vypiplať dieťa. V čom to je, že narastá miera depresií?

Pozrime sa na vnútorný pocit spokojnosti a na boj za rovnosť pohlaví. Aj keď majú ženy pocit, že bojujú za seba, vystavujú sa obrovskej podvedomej frustrácii. Uvedomila som si to na sebe. Fakt som vedela ísť vo vzťahoch na hranu. A nepochopiteľne ma upokojil až chlap, ktorý ma vedel v istom momente „upratať“. Moje správanie, ktoré som pôvodne chápala ako boj o vedúcu pozíciu a hlavné slovo vo vzťahu, bola vlastne prosba, aby mi konečne nejaký chlap ukázal svoju silu. Bol to oslobodzujúci pocit, veľká úľava, že si môžem dovoliť byť pri nejakom mužovi len slabšou ženou. Že mám chlapa, ktorý vie, prečo robí čo robí, verí svojmu úsudku a rozhodnutiu, preto si za ním stojí a nenechá sa len tak odradiť. Vtedy som nechápala, prečo sa cítim konečne v bezpečí. Veď som vlastne „prehrala“.

Teraz viem, že sa mi uľavilo, že v krízovej situácii mám po boku muža, ktorý je silnejší ako ja a nemusím niesť na pleciach to ťažké bremeno byť najsilnejším článkom rodiny. Uvedomila som si, že pre mňa bola neúmerná záťaž mať vedľa seba niekoho, kto je taký slabý, že by som musela na seba zobrať ťarchu toho, že som najsilnejším členom, že ak niečo bude nad moje sily, už nie je nado mnou nikto mocnejší, kto za mňa preberie to, čo sama nezvládnem. Myslím, že na to žena nie je stavaná. Ak si žena môže dovoliť byť slabšou, nie je to pre ňu prehra, ale zisk. A takto to vidím aj čo sa týka pocitu spokojnosti v iných oblastiach života. Pri pokuse rozšíriť túto osobnú skúsenosť v určitých kruhoch som označovaná ako rodovými stereotypmi zaťažená osoba, ktorá svojím prístupom ubližuje ženám, lebo uznáva ich „podriadenosť“, ale aj mužom, lebo ich vystavuje tlaku z predstavy, že „Muž má byť silný“.

Veronika Moravčíková

marec 2020