Ale musím poznamenať, ako sa nám vodilo v meste Le Havre. Veru, bol nám dlhý čas, išli sme sa po meste prechádzať a pozrieť si morský prístav, ako to tam vyzerá. Mal som šťastie vidieť našu loď, ako bola v prístave, práve bola v kanáli. Lodiarske útulne sú to, kde opravujú lode.
Čo je to ten kanál? To je taká hlboká jama, väčšia ako je tá loď, a je vydláždená betónom. A z jednej strany je more a medzi morom a kanálom je železný most. A pod tým mostom sú také železné uzávery, tadiaľ môžu pustiť vodu, a na bokoch sú malé kanály, tiež majú také uzávery, a keď je treba, vodu vypustia. A loď ostane na suchej dlážke, lenže ju nenechajú na dlážke z kameňa, ale podložia pod ňu borové trámy, a tak poprezerajú, kde by bola chyba, a tam ju aj farbia.
A keď je už loď v poriadku, uzávery vytiahnu a napustia tam vodu, až sa loď zdvihne hore. A potom most zdvihnú hore tak, ako u nás v kraji závory na rampách na železnici, a loď môže ísť z útulne von. A príde na druhý bok ostrova a tam pritiahne k brehu, kde je skladište, tam sú veľké žeriavy a spustené drôtené povrazy. A na konci je reťaz a hák a do toho zapnú aj 5 – 6 mechov múky, alebo 6 – 7 kufrov alebo inej batožiny. A na lodi je stroj poháňaný parou, a ten ťahá žeriavy, čo nakladajú do lode. Videli sme malé aj veľké lode, snáď aj 50 – 60 všelijakých podôb, s plachtami aj menšie lode, aj celkom mále loďky, ako sú u nás v Prešporku.
A na kárach všetok náklad vozia do prístavu, ba aj v poli som videl, ako zvážali ovos, záprah mali po jednom koni. V meste som videl jeden jediný voz, aj to mäsiarsky, čo vozil mäso z bitúnka do obchodu. Najprv mi to bolo čudné, keď som tie káry videl, a keď som sa rozhliadol a rozmýšľal som nad tým, potom mi prišlo na myseľ, že veľké ťarchy sa dajú o moc ľahšie nakladať na káru ako na voz. Lebo vpredu na káre mal každý valec a povraz a bárs ako veľký sud, alebo iné veci, zadkom do káry vtiahol. A naložené mali aj 40 – 50 mechov múky alebo iné veci, a ťahal to jeden kôň.
A keď sme prístav pozreli, išli sme v nedeľu 23. augusta nad mesto hore na jeden vrch, ktorý ohraničuje polovicu mesta! A keď sme už boli tam na vrchu, pozerali sme kolom dokola a zbadali sme druhú polovicu mesta, aj tam sme išli, ale nie ďaleko, lebo sme sa obávali, že poblúdime. A potom sme sa obrátili k moru, a skoro sme si oči vyočili, ale k západu! Naľavo k juhu sme videli morské brehy, aj napravo k severo-západu sme videli brehy, z diaľky asi 20 míľ.
Bol so mnou jeden priateľ, pochádzal z Chorvátska, menom Peter Horvát. Ten bol so mnou všade, išiel už tretí raz do Ameriky, bol to jeden poriadny človek. Ten vrch (kopec), na ktorom sme boli, bol vysoký asi 190 metrov, široko ďaleko bolo vidieť. Aj to sme videli, odkiaľ sme vlakom prišli. Pretože sa už zmrákalo, brali sme sa na našu ubytovňu. A ako sme tak išli, zočil som tam jednu vežu, na ktorej bol kríž. Ja som povedal, poďme tam. A skutočne sme tam aj došli, ale ten chrám bol od vrchnosti zatvorený. Predtým tam bola františkánska rehoľa.
Zabudol som poznamenať, že v nedeľu ráno 23. augusta sme išli na svätú omšu do jedného krásneho kostola, ktorý sa nachádza pod tým vrchom. Bol som zvedavý na toho kohúta, ktorý sa vypínal na špici veže. Myslel som si, že je to snáď evanjelický (luteránsky) kostol. A ja som len volal môjho súdruha, a skutočne sme sa so strachom aj pomaly do kostola dostali.
Ako som otvoril dvere, to bolo prvé, mihal som očami, kde je svätenička. A keď som ju zočil, myslel som si, dobre je, je to chrám katolícky. Lavice v ňom neboli, ale samé osobitné stoličky. Sadnúť sme si netrúfali, lebo sme si neboli istí, že sa nemusí platiť. Tak sme sa opreli na chórové stĺpy, a tak sme si zamyslení šeptali niektoré otčenáše. A naraz si miništrant zacengá a duchovný otec pristúpi k božiemu oltáru. Bola to tichá svätá omša. O niekoľko minút začal duchovný otec čítať evanjelium, ale potichu. A keď to skončil, jeden mladý kňaz vyšiel na kazateľňu a odtiaľ prečítal veriacim sväté evanjelium vo francúzskej reči. A keď už prečítal, potom išiel dole a išiel po kostole.
Tak ako u nás kostolník, vyberal grajciare sv. Petra, ale nemal meštek ako u nás, ale taký tanier, aby videl, kto mu čo tam dá. A za ním postupoval jeden človek oblečený v čudnej uniforme. Po kolená mal pančuchy a na topánkach akési mašle a nohavice a kabát z belasého súkna. A na kabáte akési striebru podobné gombíky, také veľké, ako u nás boli niekedy medené štvrťáky. A na krku mal striebornú reťaz, a visela mu až po pás, a na tej reťazi mal tri veľké strieborné medaily. A ako tak pokračoval pred kňazom aj za kňazom, cinkotali mu medaily ako zvončeky. A v ruke mal na čierno nalakovanú palicu, a špicu mala skoro dopoly obitú strieborným plechom, a vrchný koniec mala tiež asi pol druha stopy obitý takým bielym plechom a na konci mala guľu ako päsť. A na hlave mal taký klepáč, ako to vídame v Prešporku pri pohreboch tým nosičom. Lenže tento mal ten jeho klepáč ozdobený striebornými plechmi. Slovom, tak vyzeral ako nejaký parádny komediant z cirkusu!
Nad týmto som zaujímavo rozmýšľal, prečo ten tak striehol po tom kňazovi, čo mu kto dá. Myslel som si, že snáď je to kostolný gubernátor (Syndikus). A potom som si myslel, niekedy som čítal o Francúzsku, ako tam nakladali s kňazmi, a spomenul som si na toho kohúta, ktorý sa nachádza na vrchu veže, že je to znak poštátnenia kostolov. Toľko som rozumel, že ten, čo za tým kňazom postupoval, že to musel byť mestský dozorca, a k tomu inoverec, lebo keď aj išiel vedľa hlavného oltára, nepoklonil sa, a keď aj išiel z kostola, išiel von ako z maštale. Tak som si domyslel, že vo Francúzsku musia mať kňazi isté služby a kostolné príjmy odoberá štát. A ten istý, čo toho kňaza strážil, mal na krku zavesenú kabelu, ale nie koženú, vyzerala ako upletená z tenkých špagátov, a keď ten kňaz jednu stranu prešiel, ten otrčil kabelu a ten mu to tam vysypal!
Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová
© Dobroslava Luknárová
 |
| Jozef Luknár |
