Ľubo Krampl: VOJENSKO-HISTORICKÉ MÚZEUM ZVV V RAČI

Prvá prehliadka modernizovanej Pamätnej siene ZVV

 

Dňa 30. júna 2021 sa pri príležitosti 145. výročia založenia spolku vyslúžilých vojakov a pri príležitosti ukončenia modernizácie Pamätnej siene ZVV uskutočnilo za účasti starostu Mestskej časti Bratislava – Rača Mgr. Michala Drotována, zástupcu starostu Ing. Róberta Pajdlhausera, predsedníčky kultúrnej komisie miestneho zastupiteľstva Mgr. Moniky Luknárovej, predsedníčky Račianskeho muzeálneho spolku PhDr. Jany Maníkovej a členov Račianskeho muzeálneho spolku, otvorenie expozície vojensko-historického múzea – Pamätnej siene Zväzu vyslúžilých vojakov spojené s prvou prehliadkou Pamätnej siene ZVV po jej modernizácii.

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Pažic zmizla do nenávratna.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh desiaty.

Písať príbehy zo života na Dolnom konci a opomenúť Pažic (Pažiť), jej ducha a atmosféru, to by som považovala za veľký prehrešok voči miestu, ktoré:

– sa niekoľko storočí až do roku 1969 rozprestieralo v plnej kráse a v každom ročnom období v inom vzhľade, na konci dediny Rače (Ratzersdorfu, Récse, Račišdorfu, Račištorfu a po roku 1946 Rače, mestskej časti Bratislavy),

– počas tých dlhých rokov bolo súčasťou a svedkom každodenného života obyvateľov tejto lokality a nielen jej,

– na ktoré s láskou a úctou spomínajú žijúci pamätníci ešte aj dnes.

Výraz „pažiť“ podľa slovníka slovenského jazyka znamená zelená tráva, resp. trávou porastená plocha zeme, čerstvý trávnik.

Naši predkovia takúto jednoliatu plochu na konci dediny – na mape z roku 1896 s názvom Komiszárki – pomenovali račianskym nárečím Pažic.

Pažic plnila niekoľko funkcií:

– časť s nižším súvislým trávnatým porastom bola pasienok, na ktorom sa pásol hovädzí dobytok,

– časť lúka Komisárka bola veľká plocha súvisle porastená vyššími rôznorodými travinami a kvetenou; bola pravidelne kosená a zabezpečovala zásobu sena pre dobytok na zimu,

– časť určená počas žatvy na mlátenie obilia a na ukladanie slamy do stohov nachádzala sa najbližšie k dedine z dôvodu ľahkého prístupu od obytných domov k stohom slamy a v každom ročnom období – slama slúžila ako podstielka dobytka v maštaliach.

Cesta na Pažic viedla priamo od Pastírňi, posledného domu na pravej strane Dolného konca, cez časť Pažici určenú na mlátenie obilia a stohovanie slamy, až potom nasledoval súvislý trávnatý porast.

Táto cesta existuje: dnes je to odbočka z ulice Pri vinohradoch (v zákrute pri čísle domu 330) do hornej časti sídliska Komisárky. Po jej ľavej strane je Dom sociálnych služieb a po pravej strane dom postavený okolo roku 1960 Štátnymi lesmi.

Obraz Kravy vychádzajúce na Pažic od račianskeho maliara Vojtecha Polakoviča verne vystihuje danú situáciu v minulosti.

Vojtech Polakovič: Kravy vychádzajúce na Pažic

Mapu Dolného konca a celej plochy Pažici z roku 1896 nám láskavo poskytla predsedníčka Urbárskeho spoločenstva Rača, pani Ingrid Vanerková. Pre zorientovanie je vyfarbená a s príslušným popisom.

Pažic, na mape vyznačená tmavozelenou farbou, mala rozlohu 7–8 futbalových ihrísk a rozprestierala sa:

– na severe od konca ulice Podbrezovská po vinohrady Štafangle I. smerom na juh, až po výpadovku na Jur,

– na západe od Pastírňi a Dolného konca, až po vinohrady Táborki na východe,

– v súčasnosti je celá táto plocha zastavaná sídliskami Komisárky a Račany Bianco.

Pažic, jej duch a atmosféra miesta

Pažic bola nádherná v každom ročnom období. Stromy, väčšinou slivky, boli len na jej okraji pri časti Grefti, inak porast bola len tráva, žiadne kríky. V zime celá táto rovná plocha bola súvisle pokrytá snehom, do výšky vytŕčali len stohy slamy v jej prednej časti. Tie keď boli zasnežené vyzerali ako obrovské homole cukru. Na jar roztopeným snehom dostatočne zavlažený trávnatý porast začal hrať všetkými odtieňmi zelenej.

Vodou bola celá plocha zásobovaná niekoľkými potokmi stekajúcimi z Malých Karpát a vinohradov, dolu smerom na Pánty a Šprinzlov majer. Potoky tečúce zo svahu dolu sa v nížinatej časti Komiszárki rozlievali na jedno močarisko. Preto sa porastom darilo počas celého roka.

V hornej ľavej časti na hranici s Podbrezovskou ulicou, v susedstve potoka, bola Studnička s krištáľovo čistou pitnou vodou, z ktorej sa napil každý, kto išiel okolo. Pri studničke majitelia susediacich vinohradov udržovali malé jazierko. V jeho vode naše mamy a babky máčali zväzky ostrej pevnej trávy, po račiansky nazývané pišle pantu. Suchý pant bol nepoužiteľný, ale po niekoľkohodinovom máčani vo vode a následnom pošliapaní zmäkol. Takto upravený sa používal na priväzovanie zelených ratolestí viniča ku kolíkom.

Kým traviny pomaly naberali výšku, plocha zmenila farbu na slniečkovo žltú od kvetov podbeľu, blatúcha a blyskáčov. O niečo neskôr sa k tomu pridali kvety púpavy. V nižších travinách sa objavili biele iskierky, popri krajoch potokov kvitli fialky.

V júni farbu žltú vystriedala farba biela zakvitnutými margarétami, divým aj pravým komindlom (harmanček). Medzi tým prebleskovala modrá farba zvončekov.

Potom plocha zažiarila zmesou červenej a modrej farby, to boli divý červený mak a nevädze. Keď traviny vyrastené do výšky dozrievajúceho obilia zakvitli, dominovala farba šedo-zelená. Po pokosení a vyzbieraní suchého sena začala sa predvádzať lucerna s jej ružovými kvetmi.

Pasúci dobytok, majúci na Pažici dobrú obživu, sa postaral o jej pravidelné prihnojovanie. Vďaka tomu a dostatočnej vlahe sa darilo aj lúčnym hubám - špičkám a pečiarkam. Gazdinkám z Dolného konca stačilo si vyjsť z kuchyne na Pažic a o chvíľu sa vracali domov s plnou zásterou týchto pochúťok. Račianska polievka zo špičiek je delikatesa.

Pažic ako jeden pozoruhodný, nenapodobiteľný biotop, bola počas celého roka herňou, telocvičňou, fitnes, relaxačným a výletným miestom, zároveň spojeným s výučbou botaniky. Využívali ju nielen deti, ale všetci obyvatelia Dolného konca.

Rána tu boli svieže, rosa na tráve sa držala skoro celé dopoludnie. Vzduch teplých dní nasýtený vôňou bylín, hlavne materinej dúšky a zvuk bzučiaceho hmyzu lákal k odpočinku.

Najúžasnejší bol podvečer, kedy sa súmrak rozprestrel nad celou touto plochou, priľahlými vinohradmi, až po hrebeň Malých Karpát. Vtedy všetko stíchlo.....

Priala by som každému to zažiť aspoň na chvíľu.

Na konci Pažici, v mieste terajšieho obratiska električiek, pri výpadovke na Jur rástla obrovská vŕba. Slúžila aj ako orientačný bod na geografických mapách. Vŕba vyschla po odvodnení celej plochy Komiszárki, pri výstavbe rovnomenného sídliska postaveného 1969-1970 a týmto aj Pažic zmizla do nenávratna.

Bolo to v roku 1984, keď som pri nákupoch na Obchodnej ulici vošla do predajnej obrazovej galérie Slovenského fondu výtvarných umelcov. Okrem personálu a mňa bola výstavná sieň prázdna. Presne oproti vstupným dverám, naprieč galériou visel obraz. Nemohla som si pomôcť, ťahalo ma to k nemu ako magnet.

Na obraze bola „naša Pažic“ zhmotnená v jednej moderne namaľovanej kytici poľných kvetov od maliarky pani Jarmily Čihánkovej s názvom „Z našich lúk“.

Bola som mladá a na kúpu obrazu som nemala. Ale ponúkli mi možnosť zložiť základnú minimálnu sumu a pravidelne mesačne splácať po 50 korún československých. Všetko sme vybavili hneď v obchode.

Od toho dňa mám Pažic nielen ako spomienku v srdci, ale aj na čestnom mieste v mojej obývačke,

Jarmila Čihánková: Z našich lúk, rok 1984

Pasúce sa voly na Pažici, Račištorf, rok 1924, signované

Pažic - mapa

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
júl 2021

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Anénka a Rezenka.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh deviaty.

Švagriné Anna a Terézia sa nemali veľmi v láske. Naoko, aby v rodine vyzeralo všetko v poriadku a bol pokoj, správali sa k sebe umiernene, sladko. Bola to Anna, manželka Teréziinho brata, ktorá švagrinú Teréziu podpichla jedovatou poznámkou, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Aj jej vtipné reči k Terézii väčšinou končili nemiestnymi slovami, často aj neslušne. No a Terézia jej vždy s úsmevom a trefne odpovedala. Neostala jej nič dlžná.

Oslovovali sa tiež naoko sladko.
Anna oslovovala Teréziu Rezenko.
Terézia Annu Anénko.

Bolo to v štyridsiatych rokoch minulého storočia, v jeden krásny júlový deň. Obidve švagriné pleli a viazali vinič v susediacich vinohradoch Sekere. Každá vo svojom. Každá bola sama a boli od seba dosť vzdialené.

Rezenkóóó... – v jednom okamžiku z diaľky preruší ticho Annin hlas.
Co je, Anénkóóó...? – počuť Teréziu.
Čuješ, jak tá kukučka kukááá? – pýta sa Anna.
Čujem, čujem. Šak predsa: kukúúú... – odpovedá nič netušiaca Terézia.
Tak ji strč do rici rukúúú... – poradí jej Anna.

Po chvíľke ticha sa vinohradmi nesie Teréziina odpoveď:

A Ty jazyk, nemosíš si ruku kazit!

Obidve zmĺkli. Boli porozprávané na celý týždeň.

Dolnokončania takéto vzájomné doťahovačky mali radi.
A dodnes majú.

Rezenka. Terézia Luknárová, rod. Hrdličková, 1907

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
júl 2021

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Erneska a maďarizácia po roku 1906.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh ôsmy.

V uplynulých dňoch Račiansky muzeálny spolok sprístupnil v Koloničovej kúrii v Rači na Námestí Andreja Hlinku výstavu s názvom

„Ako plynie čas račianskym školám, učiteľom a žiakom“

a v pondelok 28. júna 2021 ako sprievodné podujatie výstavy odzneli vynikajúce prednášky pani Mgr. Dobroslavy Luknárovej a Ing. Márie Hatalovej o histórii školstva v Rači.

V prednáške pani Ing. Hatalová okrem iného poukázala aj na maďarizáciu školstva v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, a to:

• Rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867 sa dostali Slováci pod priamu nadvládu maďarských vládnucich elít. Tie sa usilovali o vytvorenie národnostne jednotného maďarského štátu.

• Dôsledkom toho bol na území Uhorska vyhlásený za štátny a úradný jazyk „jazyk maďarský“.

• Hlavným prostriedkom maďarizácie bolo školstvo. Na základných školách sa začalo povinne vyučovať maďarsky od roku 1879. To znamenalo vytlačenie slovenského jazyka zo škôl, zrušenie slovenských gymnázií, spolkov, združení a zavádzanie pomaďarčovacích spolkov.

• Od roku 1906 do roku 1910 post ministra kultúry a výučby zastával gróf Albert Apponyi. Ten presadil dva, tzv. Apponyiho školské zákony, ktorými bola v školstve zavŕšená maďarizácia nemaďarských žiakov na území celého Uhorska.

• Tieto dva zákony platili od roku 1907 do konca prvej svetovej vojny v roku 1918 a ich realizácia v školskej praxi zapríčinila úplnú likvidáciu slovenského školstva a učiteľov.

• Po vzniku prvej československej republiky bol na Slovensku s týmto veľký problém.

Po prednáškach organizátori podujatia vyzvali účastníkov, aby vyrozprávali príhody a zážitky, či už vlastné ako žiakov, zážitky počuté z prvej ruky a tiež zážitky, ktoré si pamätali na akcii prítomné panie učiteľky pôsobiace na račianskych školách.

A ja som si spomenula na moju babku, ktorá začala chodiť do školy práve po roku 1906. Prítomným som prerozprávala skúsenosti a priebeh výučby tak, ako ona na ne spomínala. Bolo to takto:

Ernestína Veselská, rodená Hrdličková, sa narodila 24. januára 1899 v Račišdorfe, v slovenskej rodine vinohradníka Jána Hrdličku. Do školy začala chodiť v roku 1907, v čase Apponyiho zákonov o výučbe maďarčiny ako hlavného jazyka v Uhorsku.

Učiteľ v škole hovoril len po maďarsky (pod hrozbou straty zamestnania) a žiačka Erneska, tak jej hovorili doma, nerozumela ani slovo. Písanky v prvých ročníkoch neboli, deti písali griflíkami na tabuľky. Každý mal svoju. Popísané tabuľky si deti zo školy nosili domov pod pazuchou, aby si doma cvičili učivo a robili si úlohy. Stalo sa, že počas dlhej cesty zo školy na Dolný koniec, Erneske sa písmená a číslice na tabuľke porozmazávali. Doma potom z písania a učenia nebolo nič. Pomôcť jej nemal kto, rodina bola slovenská a po maďarsky nehovoril nikto. Za neurobené úlohy v škole Erneska dostávala od učiteľa namiesto doučovania trstenicou po rukách. A tak sa stalo, že sa ledva naučila niečo napísať, trochu to prehláskovať a s číslicami len jednoduché, základné počty. Ako rástla, musela viac a viac pomáhať v domácnosti a vo vinohradoch, takže na školu neostával čas.

Hlavným učiteľom sa jej stal až manžel Anton Veselský, ktorý ju po sobáši v máji 1922 začal učiť písať, počítať a plynule čítať.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
jún 2021

Najstarší školský obrázok v našom rodinnom archíve z roku 1931-32; so žiakmi je pán učiteľ Moravčík.
Chlapec stojaci prvý vľavo (druhý rad) je Erneskin syn Anton Veselský narodený v roku 1924.