Herman Krampl: Futbalista Jozef Thurzo padol na ďalekom Kaukaze

Z čriepkov minulosti poskladaný príbeh račianskeho futbalistu, športového nadšenca a vojaka, ktorý padol počas druhej svetovej vojny na ďalekom Kaukaze.

Jozef Thurzo sa narodil 25.08.1913 v Turčianskom Svätom Martine do rodiny pochádzajúcej z neďalekých Vrútok.

Futbal, stolný tenis

Nie je zrejmé, kedy sa rodina presťahovala do Račištorfu. Avšak už v sezóne 1928/1929, kedy ŠK Račištorf hral Majstrovstvá Západoslovenskej župy a bol nasadený do majstrovskej súťaže Slovenského futbalového zväzu, sa Jozef Thurzo spomína ako hráč prvého družstva. Ako je uvedené, družstvo ŠK Račištorf vtedy tvorili: Vojtech Polakovič, Štefan Beneš, František Kovačovič, Štefan Korček, Ján Tietz, Vojtech Ivičič, Viliam Lopašovský, František Hauskrecht, Gustáv Dóza, Gašpar Salay a Jozef Thurzo. Pozornosť si určite zaslúži fakt, že v tejto sezóne mal ešte len 15 rokov. Fotografia na table ŠK Račištorf z rokov 1925-1935 prezrádza, že za ŠK Račištorf hral aj v ďalších rokoch, a to pravdepodobne až do roku 1935. Vtedy sa spomína ešte v inej súvislosti, a to ako jeden zo zakladateľov stolného tenisu v Rači (Edo Brychta, bratia Stejskalovci, Podešva, Krušpán a Jozef Thurzo) v roku 1935. V tomto roku sa začal hrať v bývalom hostinci Raj na dnešnej Detvianskej ulici. Následne narukoval ako 22-ročný do Československej armády, a to 01.10.1935.

1. Jozef Thurzo, futbalista ŠK Račištorf

Zdroj: Tablo ŠK Račištorf 1925 – 1935

Ako vojak

Prvý rok prezenčnej služby od 01.10.1935 do 29.09.1936 slúžil v pešom pluku 17 so sídlom v Trenčíne a druhý rok od 30.09.1936 do 19.09.1937 v pešom pluku 41 „Dr. Edvarda Beneše“ v Žiline. Po návrate do civilného života pracoval ako štátny úradník. Ako vojak v zálohe bol opätovne povolaný v čase tzv. malej, resp. májovej mobilizácie, a to v dňoch od 22.05.1938 do 15.06.1938. Následne v období mníchovskej krízy bol povolaný na mimoriadne cvičenie v zbrani od 18.09.1938 do 23.09.1938, kedy bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. V činnej službe v dôsledku mobilizácie bol od 24.09.1938 až do 13.12.1938, kedy bol prepustený do zálohy už ako dôstojník – podporučík pechoty v zálohe. Kmeňový list Vojenského archívu týmto končí a ďalšie podrobnosti o jeho vojenskej službe neprezrádza. Rozhodujúce udalosti jeho vojenského života pritom prišli až o dva a pol roka neskôr.

Kaukaz

V júni 1941 vypukla vojna medzi Nemeckom a ZSSR. Dňa 22. júna 1941 vydal minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozkaz o vytvorení Rýchlej skupiny z vojakov Slovenskej armády. Rýchla skupina bola už 7. júna 1941 reorganizovaná na Rýchlu brigádu a 22. augusta 1941 na Rýchlu divíziu. Táto postupovala v nasledujúcom období (1941-1942) územím ZSSR a niekedy v tomto období bol do jej radov povolaný aj podporučík resp. poručík pechoty Jozef Thurzo z Račištorfu.

2. Odznak Ťaženie proti ZSSR

Zdroj: Expozícia ZVV – Pamätná sieň ZVV v Rači

Odznak bol udeľovaný vojakom Slovenskej armády v priebehu ťaženia v ZSSR.

3. Prilba vojaka Slovenskej armády

Zdroj: Expozícia ZVV – Pamätná sieň ZVV v Rači

Mesto Rostov nad Donom dosiahla Rýchla divízia 22. júna 1942 a v priebehu júla a augusta 1942 dosiahla severné svahy pohoria Kaukaz, čím sa začali známe boje na kaukazskom fronte. Na konci augusta prebiehala sovietska obranná línia po čiare Kutajsskaja – Tri Duba – Chatyps – Bezimjannoje – Pjatigorskije (Vojenská história 1/2006, str. 62). V tejto približnej oblasti sa front držal aj nasledujúci mesiac – september 1942, kedy sa boje predovšetkým na konci mesiaca značne zintenzívnili, čo súviselo s prípravou novej nemeckej ofenzívy, ale aj s upevnením obranných pozícií Červenej armády. Počas týchto bojov padol dňa 29. septembra 1942 práve pri obci Kutajsskaja aj Račan Jozef Thurzo. Ako príčinu smrti vojenská matrika uvádza – padol v boji pred nepriateľom, priestrel pľúc a ako miesto pochovania – cintorín slovenských hrdinov v obci Kutajsskaja. Do hodnosti nadporučíka bol Jozef Thurzo povýšený in memoriam v roku 1943 s platnosťou od 1. septembra 1942.

4. Kutajsskaja na mape

Zobrazenie na mape obce Kutajsskaja, ktorá sa nachádza v Rusku v Krasnodarskom kraji,
približne 60 km od mesta Krasnodar (zdroj: Google mapy) /td>

5. Jozef Thurzo (25.08.1913 – 29.09.1942) na Pomníku padlých v Rači

Meno Jozefa Thurza na Pomníku padlých v Rači (foto autor)

Podobný osud však stretol aj ďalších našich spoluobčanov. Zväz vyslúžilých vojakov v Rači k dnešnému dňu eviduje spolu viac ako 170 mien Račanov, ktorí zahynuli počas služby v armáde od roku 1914 do roku 1993 a snaží sa sústrediť o nich čo najviac informácií. Je jedným z našich cieľov, aby sa na našich padlých spoluobčanov nezabudlo.

Namiesto záveru

Je neuveriteľné, aké dlhé obdobie zostal životný príbeh jedného z našich spoluobčanov, ktorý padol v roku 1942 na ďalekom Kaukaze, zabudnutý. Na začiatku jeho znovuobjavenia stála pritom otázka – je Jozef Thurzo, futbalista ŠK Račištorf, ten istý Jozef Thurzo, ktorý je ako vojak uvedený medzi Račanmi padlými počas druhej svetovej vojny na Pomníku padlých? Hľadanie odpovede na túto otázku odkrylo tieto neuveriteľné, dlhé roky zabudnuté súvislosti.

 

 

Mgr. Herman Krampl
Zväz vyslúžilých vojakov generála
Milana Rastislava Štefánika SR

Zdroje:

(1) Záznamy matričného úradu mesta Vrútky a mesta Martin
(2) Kmeňový list Jozef Ludvík Thurzo, Vojenský archív – centrálna registratúra Trnava
(3) Vojenská matrika zomrelých vojakov, ktorú viedlo Veliteľstvo 4. oblasti v rokoch 1939-1945.
Vojenský historický archív Bratislava (signatúra P III., strana 2).
(4) Poľné delostrelectvo Rýchlej divízie 1942 – 1943, In: Vojenská história 1/2006, str. 57
(5) ŠK RAČIŠTORF. Tablo 1925 - 1935
(6) FUTBAL V RAČI. 1925. Založenie klubu ŠK Račištorf.
(7) Stolný tenis v Rači 1935 - 1975

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dolnokončania na fotkách 1937-1957.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh trinásty.

Dnes vďaka fotoaparátom zabudovaným v mobilných telefónoch si môže každý z nás kedykoľvek a čokoľvek okamžite zvečniť. Následne zábery archivovať na pamäťových jednotkách v digitálnej podobe a prezerať bez toho, aby boli prenesené na fotopapier.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa fotilo väčšinou len pri mimoriadnych a významných príležitostiach danej osoby alebo rodiny. Fotoaparáty nepatrili do výbavy bežnej domácnosti, preto sa chodilo odfotit sa do ateliéru. Všetci poznáme obrázky, na ktorých sú naši predkovia sviatočne oblečení, stojaci v dokonalej póze vo vyzdobenom, dekoratívnom priestore zdôrazňujúcom významnosť danej chvíle. Zábery bežného života ľudí z tohto obdobia sú vzácnosťou.

Technický vývoj však napredoval aj v tejto oblasti. Od dvadsiatych rokov minulého storočia fotoaparáty postupne ľudoveli. Začali vznikať snímky-momentky. Obyvatelia Dolného konca žili vo vzájomnej zhode a radi využili príležitosť postaviť sa spoločne pred objektív fotoaparátu. A tak existujú snímky:

Dolný koniec, pred Feketovským domom, rok 1937

Rok 1937. Matej Fekete s jeho autom. Ženy a dievčatá z okolitých dvorov.

Je to záber zo samého konca ulice Pri vinohradoch. V roku 1937 za domami na pravej strane stál už len posledný dom – „pastírňa“. Na obrázku ju nevidno. Poschodový dom vpravo stojí dodnes v takej podobe ako na obrázku (je to číslo domu 324).

Matej Fekete, pán na obrázku, bol jeho majiteľom. Priezvisko Fekete si poslovenčil na Čierny. Bol podnikavý a patril medzi prvých Dolnokončanov, ktorí v tom období vlastnili auto. Dievča v peknom tmavom kabáte je jeho dcéra Tonka (Antónia), neskôr vydatá Siličová. Vedľa Tonky stojí jeho manželka Mária v bielej šatovej zástere, staršia dcéra Libka (Líbena) je za Tonkou. V tomto dvore bývali ďalšie dve rodiny:

Rodina Antona Fialu s manželkou Albínou, rodenou Feketovou, s dvomi dcérami Martou a Vilmou. Albína je na obrázku prvá sprava, na rukách drží dcéru Vilmu, pred ňou stojí staršia dcéra Marta. Spolu s nimi v dome žila Albínina matka Kristína Feketová, oslovovali sme ju tetka Kriscína. Albína, pre nás deti tetka Albína, bola vychýrenou kuchárkou. Varila na svadbách niekedy aj pre sto ľudí.

Do roku 1960 na samom konci dvora bývala rodina Kriscíninej druhej dcéry Márie – tety Marky s mužom Rudolfom Letenajom, s dcérami Helenou, Zdenkou a Oľgou, potom v dome č. 334.

Rok 1966. Manželia Letenajovci, vnuk Milanko, dcéra Oľga a tetka Kriscína.

Dolný koniec, vo dvore Pažitných a Veselských, rok 1952

Na prvom obrázku nižší dom susediaci s Matejovým je dom manželov Jozefa a Lízly Pažitných, v súčasnosti číslo domu 326. V druhom dome tohto dvora žila rodina Antona Veselského a jeho manželky Ernestíny, rodenej Hrdličkovej (prvá zľava). Obrázok je fotený v spodnej časti dvora.

Rok 1952. Jozef Pažitný a jeho žena tetka Lízla – prvá sprava, boli bezdetní.

Žena v čepci v strede je tetka Šándorka Klinková. Všetci ju volali Filipka, lebo bola ženou Filipa Klinku. Ich dom je presne oproti domu Pažitných na druhej – hornej strane ulice. Je to dom číslo 255 a dodnes stojí jeho pôvodná stavba, už úplná ruina. V súčasnosti široký dlhý dvor je zarastený stromami, takže budovy od ulice nie je vidieť. Sú však stále obývané. Filip so ženou obývali časť domu bližšie k ulici, ich syn Jožko Klinko s manželkou Hedvigou, deťmi Karolom, Mariánom, Dominom, Renátkou a najmladšou dcérou Ivetou v hornej časti dvora.

Na obrázku najvyššia zo žien sú tetka Agneša Polakovičová. Spolu s manželom strýcom Lajošom Polakovičom bývali v dome, teraz číslo 259, susediacom s Filipovým domom. Boli vážení gazdovia, na dvore okrem obytného domu boli veľké hospodárske budovy – stajne pre kone a kravy, stodola a šopy. Tetka Agneša ešte v päťdesiatych rokoch mútili doma maslo. Mak na koláč tĺkli vo veľkom drevenom okovanom mažiari.

Dolný koniec, oberačka, rok 1943

Rok 1943. Ženy a dzífčence na obírački.

Jeseň 1943, druhá svetová vojna, chlapi v produktívnom veku boli väčšinou na fronte, práce vo vinohradoch zdolávali ženy, starší ľudia a mladiství. Prvá zľava je moja babka Ernestína. Najvyššia zo žien je Marka Letenajová. V strede Terézia Luknárová, vpravo sú jej 14-ročná dcéra Anna a 13-ročná neter Mária.

Dolný koniec, starostlivosť o obživu, rok 1957

Rok 1957. Kŕmenie sviní a zabíjačka.

Vykŕmiť z malého prasiatka poriadne tučnú sviňu na mäso a slaninu si vyžadovalo venovať sa tejto činnosti niekoľkokrát za deň. Väčšinou to bola tzv. ženská robota. Ak nebolo v dome chlapa, tak aj čistenie chlievu – vykydanie robili ženy.

Zabíjačka bola robota na celý deň pre väčší počet ľudí, ale všetci zúčastnení sa tešili na zimnú zásobu mäsa a na pochúťky, ktoré vykúzlil mäsiar.

Gazdiná na obidvoch obrázkoch je Ernestína Veselská, a Dolnokončan pán podnikateľ Ján Hergovič, ovládal aj remeslo mäsiara. Jeho dom bol približne na mieste terajšieho čísla domu 318.

Pri ťažkej práci sa bolo treba posilniť výbornou Frankovkou.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
september 2021

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Aj Dolnokončankám kraľuje Mária.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvanásty.

Meno Mária je známe v rôznych podobách, v mnohých jazykoch, kultúrach a na všetkých kontinentoch. Je rozšírené po celom svete a je to jedno z najbežnejších ženských mien. Patrí k biblickým menám, je zároveň aj aristokratické a nosilo ho mnoho kráľovien.

Pôvod mena je hebrejský, jeho význam je milovaná Bohom, niektoré výklady uvádzajú aj význam krásna a pani. Nositeľkám mena Mária sa pripisujú silné osobnostné rysy, ako sú zmysel pre povinnosť, mravnosť, vôľa, aktívnosť a citlivosť.

Vo svete meno Mária má rôzne verzie – francúzsky Marie, anglicky Mary, taliansky a španielsky Maria, arabsky Maryam, obmeny – Maryah, Mariah, Marya, kombinácie mien – Annamária, Mariana, Marylin, Maribeth a v niektorých krajinách sa toto meno vyskytuje ako stredné meno v menách mužov: Joseph Mary Plunkett (Írsko), Erich Maria Remarque (Nemecko).

Hoci meno Mária dnes v našich pôrodniciach ani zďaleka nepočuť tak často ako kedysi, práve toto meno ešte stále kraľuje Slovenkám – k decembru 2020 to bolo 193 214 dievčat a žien. Určite poznáte aj vy nejakú a domácky ju oslovujete: Marienka, Mariena, Marienočka, Marika, Maruška, Maruša, Marka, Mara, Marena, Marinka, Majka, Maja, Mary, Mery, Maňa, Máša, Ria, Marča, Mariša, Mariška, Mia.

Dolný koniec a meno Mária

Ako je to s počtom nositeliek mena Mária na Dolnom konci v súčasnosti mi nie je známe, ale vzhľadom na plne osídlené Záhumenice, Račany Bianco a Komisárky možno predpokladať, že Márie tu dominujú presne tak, ako to bolo v minulosti.

Narodila som sa v roku 1949 a v mojich spomienkach sa rada vraciam ku všetkým Máriám – babkám, tetkám, susedkám, mamám, kmotrám z Dolného konca, ktoré boli každodennou súčasťou nášho života a žiaľ, už nie sú medzi nami. Len tak napísať ich menný zoznam považujem za neúctu voči nim, pretože každá bola niečím výnimočná, resp. iná a zasluhuje si priblížiť jej osobnosť čo i lem kratučkým príbehom. Najstaršie Márie na Dolnom konci, ktoré som poznala, boli tetka Marka Čierna, narodená okolo roku 1899. A potom to bola naša celoživotná susedka teta Marka Letenajová, rodená Feketová (1913-2004).

Teta Micka

Mária Ďurďovičová, rodená Švédová, narodená v roku 1930. Rodičia ju oslovovali Mitzi - nemecká prezývka Márie, všetci ostatní ju volali zjemnene Micka.

Bola to blondínka árijského typu, spolužiačka a priateľka mojej mamy. Dňom vydaja za Lamberta Ďurďoviča sa stala Dolnokončankou. Bývali v malom domčeku v spoločnom dvore na ulici Pri vinohradoch, približne v mieste školy na Tbiliskej, neskôr v bytovke na Závadskej. Bola vzorná manželka, mama a gazdinka. Čistotná, dobre varila a hlavne piekla. Milovala sladkosti a koláče. Bola domáca. Mnohokrát, čo do obeda napiekla, kým prišli manžel a deti domov, to aj zjedla. Tak potom ešte v ten deň piekla druhý krát. Milovala parížske krémeše v Detskej cukrárni na Hviezdoslavovom námestí, ktoré pratala do seba. Nie jeden, ale niekoľko za sebou.

Výnimočná bola v tom, že pri konzumácii všetkých dobrôt kúsok vložený do úst chvíľu labužnícky vychutnávala na jazyku a až potom ho prehltla. Po každom súste nasledoval slovný komentár hodnotiaci jemnosť čokolády, náplň v bonbóne, nadýchanosť biskvitu, lahodnosť krémov, vôňu vanilky, škorice a ostatných prísad. Vedela oceniť ten najjednoduchší sladký osúch z kysnutého cesta s jahodami, marhuľami, slivkami, ale aj lekvárové buchty. Jej nákypy s ušľahaným snehom z bielok a cukru na povrchu nemali konkurenciu.

Sladkosti sa jej však stali osudné, lebo ani po zistenej diagnóze diabetes najvyššieho stupňa nevedela im odolať a spôsobilo jej to ťažké zdravotné problémy.

Rada spomínam na dobrosrdečnú, úprimnú, peknú ženu, ktorá všade prinášala dobrú náladu. A mala ešte jednu slabosť. Zbožňovala herca Karola Machatu. Predstavenie Zbojníkov, v ktorom hral hlavnú rolu, videla nespočetnekrát. Samozrejme, v divadle vždy sedela v prvom rade. To bola naša teta Micka.

Micka, rok 1944

Dve Márie

Rovesníčky, celoživotné kamarátky, bývajúce na samom Dolnom konci v rodných domoch niekoľko desiatok metrov vzdialených od seba a po roku 1960 v približnej vzdialenosti vo svojich rodinných domoch, tiež na Dolnom konci.

Obrázok je z roku 1943 a sú na ňom dve Márie, obidve vydaté Polakovičové, a to zľava:
Marinka, Mária Polakovičová (Evarova), rod. Veselská, narodená v roku 1930,
Mariška, Mária Polakovičová (Jakubova), rod. Ščibráňová, v roku 1929

Marinkin rodný dom bol v spoločnom dvore, ulica Pri vinohradoch, pôvodné číslo domu 158. Na obrázku je to vpravo, dvor za mužskou postavou.

Mariškin rodný dom stál na samom konci ulice vľavo, v miestach, kde v súčasnosti začína Dom sociálnych služieb (na obrázku ho nevidno).

Detstvo nemali ľahké a roky dospievania prežívali počas druhej svetovej vojny spoločne.

Obidve sa vydali veľmi mladé. Ich manželia Evarist (Evar) a Jakub neboli žiadna, ani ďaleká rodina. Už v roku 1949 sa každej narodilo dievčatko a postupne po rokoch každá porodila ďalšie tri deti. Marinka troch chlapcov a Mariška ďalšie dievčatko a chlapcov-dvojičky.

Ako vydaté mladé ženy nechodili do zamestnania, ale sa starali o domácnosť a deti. Až niekedy po roku 1962 sa obidve zamestnali v neďalekom Technomate, dokonca v jednom skladovom pavilóne, kde zotrvali každá až do odchodu do dôchodku. Evidenčne si ich zamestnávateľ odlišoval kódmi Mária I. a Mária II.

Celý život svoje osudy prežívali spoločne, duševne sa podporovali, radili, boli spriaznené duše. Pritom nevysedávali jedna druhej v domácnosti a neoberali sa o čas, ktorý venovali každá svojej rodine. Tešili sa navzájom z úspechov detí, neskôr z narodenia vnúčat a podporovali sa v ťažkých životných situáciách, ktoré ich zastihli.

Rokmi obidve ovdoveli a prišli zdravotné problémy. V roku 2006 zomrela Marinka, Mariška až o štrnásť rokov neskôr. Na svoju kamarátku nezabudla a často ju spomínala.

Mariškina dcéra Martuška (Marta) po pohrebe svojej mamy v roku 2020 pri mojej kondolencii povedala: „Tak, už sú konečne spolu, už si môžu rozprávať koľko chcú a budú na nás zhora spoločne dohliadať.“

Naše milujúce a milované mamy Márie.

Na koniec:

Márie majú meniny 12. septembra, všetkým žijúcim prajem veľa zdravia a srdečne im blahoželám.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
september 2021