26. 11. 2021

Dobroslava Luknárová: MORIC ALSTER. Spomienka.

... s básňou Dotkni sa – kto vieš – klaviatúry.
Prísne nariadenia núdzového stavu nás uzavreli v domácom prostredí. Keby tak nebolo, boli by sa 25. novembra rozsvietili všetky svetlá v našom Kostole sv. Filipa a Jakuba, zazneli by zvuky organu aj spev neveľkého cirkevného zboru. Pán farár by v slávnostnej kázni venoval slová uznania aj vďaky jednému zo svojich dávnejších predchodcov. Tomu, ktorého zásluhy nielen o miestnu farnosť, ale aj o kultúrno-osvetové pozdvihnutie vtedajších obyvateľov našej obce si s úctou pripomíname.
Farár MORIC ALSTER pôsobil v Račišdorfe 33 rokov (1861-1894) ako kňaz aj horlivý národovec. Patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej aj Spolku sv. Vojtecha, bol jeho prvým podpredsedom. Finančne podporoval slovenské gymnáziá, šíril slovenskú tlač.
Založil v obci roku 1870 miestnu pobočku Spolku sv. Vojtecha a s učiteľom Mirovszkým založili hudobný krúžok i prvú miestnu knižnicu
V roku 1888 zabezpečil veľkú rekonštrukciu farského kostola, už v roku 1863 dal doň vyhotoviť veľký kostolný zvon s reliéfom sv. Cyrila a Metoda, na tisícročnú pamiatku ich príchodu na Veľkú Moravu.
Vo farskej kronike po slovensky podrobne zapisoval rôzne udalosti zo života obce, hospodárskeho i kultúrno-osvetového rázu, preto sú jeho zápisy cenné aj z historicko-spoločenského hľadiska.
Takto sám uvádza vo svojom krátkom životopise na stránkach vtedajšej farskej kroniky:
„Svoje nové povolanie na račišdorfskej vinici Pána som nastúpil 25. novembra 1861, odovzdaný do božej vôle rozjímajúc, či môjho predchodcu, ktorého som nasledoval v Kuchyni a v Devínskej Novej Vsi, nebudem nasledovať aj v krátkom živobytí. Dňa 25. januára 1862 som bol v prítomnosti veriacich skrze okresného dekana Štefana Suchányiho, modranského farára a čestného ostrihomského kanonika, úradne uvedený do chrámu v Račišdorfe a veriacim predstavený.“
Život pána farára Mórica Alstera, ktorý dokázal počas 33 rokov značne povzniesť našu katolícku farnosť, ale sa aj zapísať mnohými kultúrno-osvetovými aktivitami do celkového spoločenského života vtedajšieho Račišdorfu, sa naplnil 7. októbra 1894. Miestom jeho posledného odpočinku sa stal náš, račiansky cintorín.

Jeho miesto v histórii našej obce stále horí živým plamienkom úcty, vďaky a spomínania.

Dobroslava Luknárová
november 2021

23. 11. 2021

Ladislav Khandl: Letecká katastrofa na Sakrakopci

Uplynulo už 55 rokov odvtedy, čo sa stala najhoršia letecká tragédia v Československu. Dňa 24. novembra 1966 po zotmení, v zlom počasí, bulharské štvormotorové lietadlo typu IL-18 narazilo 8 km od letiska pri Ivanke do svahu Sakrakopca v Malých Karpatoch na hranici katastrov Vajnor a Jura pri Bratislave. Zahynulo všetkých 74 cestujúcich a 8 členov posádky. Príčiny tejto hroznej tragédie sa nepodarilo dostatočne vysvetliť.
Let
Let LZ101 na pravidelnej linke Sofia – Budapešť – Praha – Berlín nemal šťastie na dobré počasie. Po medzipristátí v Budapešti Iľjušin zamieril k Prahe. Tam sa však poveternostná situácia zhoršila a letisko v Ruzyni prestalo prijímať. Lietadlo sa preto rozhodlo nad Moravou obrátiť späť a neplánovane pristálo predpoludním v Bratislave.
Lietadlo
Lietadlo IL-18 s registračnou značkou LZ-BEN bulharskej štátnej firmy TABSO vyšlo z výrobnej haly len necelé tri roky pred katastrofou. Poháňali ho štyri turbínové vrtuľové motory Ivčenko AI-20K, každé s výkonom 4 000 k. Typ má rozpätie krídel 37,42 m, dĺžku 35,9 m, výšku 10,17 m a plochu krídel 140 m2. Prázdne lietadlo malo 34 500 kg, pri plnom obsadení až 61 200 kg, pričom palivo (letecký petrolej) vážilo 18 600 kg. Lietadlo malo deklarovanú cestovnú rýchlosť 650 km/hod.
8-členná posádka
Posádku tvorili veliteľ lietadla -- prvý pilot, druhý pilot, navigátor, palubný mechanik, rádiotelegrafista a tri letušky.
Cestujúci
Boli z 12-tich krajín, najviac z Bulharska (37), ďalej z Maďarska (16), z Československa (5, všetko Česi), z Nemeckej demokratickej republiky (5), z Brazílie (3), z Čile (2), z Argentíny (1), z Hondurasu (1), z Japonska (1), z Tuniska (1), zo Švajčiarska (1) a zo Spojeného kráľovstva (1). Mužov bolo 64 a žien 18. Najmladší cestujúci mal iba 13 rokov, najstarší 69 rokov.
Odlet z Bratislavy
Po niekoľkých hodinách sa veliteľ lietadla rozhodol pokračovať v lete, počasie v Prahe sa zlepšilo. Lietadlo odštartovalo pred pol piatou navečer. Nárazom do svahu Sakrakopca vo výške 420 m sa stromami poškodené lietadlo rozbilo na mnoho kusov. Od miesta dopadu leteli trosky až za vrchol, k miestam, kde je v súčasnosti pomník.
Hrozné následky tragédie
Hukot nízko letiaceho lietadla a výbuchy so žiarou zaznamenali viacerí ľudia, z ktorých niektorí volali na letisko a potom sa ponáhľali na miesto tragédie. Prví ľudia prišli z Rače či Bieleho kríža na miesto asi o polhodinu, už za úplnej tmy. Záchranári pre tmu a zložitosť vhodných prístupových ciest až o hodinu a pol. Na obraz apokalypsy v žiari ohňov nezabudnú nikdy do smrti. Všade telá mŕtvych, postínané časti stromov, trosky lietadla v snehu, zvyšky oblečenia na vetvách stromov i na zemi, poskrúcané a polámané listy vrtúľ na odlomených motoroch lietadla.
Lietadlo vytvorilo priesek dlhý vyše 300 m a široký takmer 40 m. Smeroval v azimute 8 stupňov ku kóte Sakrakopec a ďalej k pomníku. Priesek začínal v katastri Vajnor a končil v katastri Jura pri Bratislave. Bol to stredne mladý les s agátmi, bukmi, dubmi, javormi a lipami. Vylámaný pás lesa už dnes, po vyše polstoročí, v teréne len ťažko rozoznať. Možno ho však vidieť v internetovom programe Google Earth Pro na starších satelitných snímkach, napríklad z apríla 2004, kedy ešte nebola plne rozvinutá zeleň. Pás vylámaného lesa je znázornený aj na niektorých novších mapách.
Sám som sa na miesto katastrofy dostal až o mesiac, pred Vianocami 1966, v rámci „opušťáku“ z vojenskej prezenčnej služby. Škody na stromoch neboli zacelené a na viacerých konároch ešte viseli kusy oblečenia. Po mesiaci od tragédie už boli motory, obidva hlavné podvozky a väčšie časti lietadla odvezené, na vrchole však ešte boli sústredené dve kopy z trosiek. Na veľkej kope trónila na pokrčených plechoch predná podvozková noha s kolesami. V menšej kope boli rôzne servomechanizmy stroja. Aj tieto trosky do leta odviezli.
Zložité hľadanie príčin tragédie
V tom čase ešte nejestvovali v dopravných lietadlách prístroje GPS, ani zapisovače, tzv. čierne skrinky (v oranžovej signalizačnej farbe), ktoré zaznamenávajú na páske všetky podstatné skutočnosti o lete a aj rozhovor medzi posádkou. O to ťažšie vymenovaná vyšetrovacia komisia hľadala príčiny tragédie. Vyšetrovanie nedalo úplnú odpoveď na všetky otázky.
Po rokoch sa objavilo absurdné tvrdenie istého človeka, že lietadlo hľadali po náraze dva týždne. Nie je pravdou ani to, že zničenie lietadla bolo naplánované ako atentát na osobu, ktorá v lietadle ani nebola. Nezmyslom je tiež fáma, že posádka oslavovala meniny, ktoré mala mať na druhý deň jedna z letušiek. Príčin, ktoré viedli k nárazu, bolo zrejme viacero. Asi sa dá pochybovať o úvahe, že namiesto stanoveného otáčania hneď po vzlete na severovýchod (tým by sa let vyhol kopcom za Jurom pri Bratislave) sa posádka svojvoľne rozhodla letieť priamo do Prahy. To by ale natočila lietadlo po vzlete asi o 20 stupňov menej doprava, než v okamihu nárazu natočené bolo. Navyše, nie je predpoklad, že by riadiaca veža takúto nepovolenú zmenu narýchlo a vôbec povolila. A prelet Karpát by musel byť v podstatne väčšej výške, než v akej sa lietadlo vodorovne pohybovalo. Reálnejšia by mohla byť úvaha, či umelý horizont na prístrojovom paneli neukazoval pri otáčaní sa na smer Piešťany chybnú, podstatne vyššiu hodnotu náklonu doprava, než v skutočnosti bola. Natíska sa aj úvaha, či pomerne silná turbulencia nad Račou neznemožnila dokončiť dostatočný obrat doprava a či sa v nej nestalo na palube niečo nečakané, čo sťažilo či oddialilo dokončenie otáčania.
Pamätník a značenie trasy vybudovali dobrovoľníci
Spočiatku pozostalí a súcitiaci ľudia postavili na mieste tragédie len skromné drevené kríže, jednoramenný aj dvojramenný, vsadené do dvoch mohýl z kamenia a trosiek lietadla. K nim pribudol aj vrytý nápis do kôry hrubšieho buka. O niekoľko mesiacov boli vysadené na rovinke za vrcholom briezky. Veľkú časť z briez o pár rokov zničila veterná kalamita. Dôstojnejší pamätník s textom o tragédii však na mieste stále chýbal, čo dlho nedalo pokoj trampom z Ivanky pri Dunaji.
Na Veľkú noc v roku 2010 videl Peter Marosz, člen trampskej osady Pristaši z Ivanky pri Dunaji, pri rieke Laborec na skládke pri obci Volica vyhodený kríž z betónu. Dozvedel sa, že niekto staval na cintoríne hrobku a kríž z hrobu sa mu už nehodil. Nálezca hneď vedel, kde bude užitočný a previezol ho na druhý koniec republiky. Získal súhlas na postavenie kríža, dal privariť železnú kotvu na kríž a zhotoviť informačnú tabuľku. Na inštalovanie pomníka na Sakrakopci v máji 2010 pozvali bulharskú komunitu u nás na čele s popom Nikolajom Andonovom, ale i zo Sofie. Do jamy pre základy pomníka hlbokej 1,5 m navŕšili kamene z okolia a vztýčili kamenný kríž a potom všetko spevnilo 15 vriec suchého betónu. Pripevnili pamätnú tabuľu a na druhý deň dielo požehnal otec Andonov.
Nový pomník má GPS súradnice N 48° 14´ 36.9´´/ V 17° 09´ 42.7´´. V roku 2011 vyznačili prístupovú trasu z Vajnorskej doliny a aj opačne od Bieleho kríža, smerovkami s čiernou farbou. Pri príchode na miesto tragédie zdola z Vajnorskej doliny je prvá smerovka umiestnená na rohu bufetu ( GPS: N 48° 13´ 14.1´´/ V 17° 10´ 32.9´´). Prísť k nej sa dá po ceste o desať minút od konečnej zastávky električky č. 3. Prísť sem možno aj autobusom č. 65 od Zlatých pieskov a Vajnor, vystúpiť treba na zastávke Vajnorský potok. Ďalšie smerovky sú na začiatku lesa pri lome, pri prekročení potoka, pri záhrade, pri odbočke doľava, pri príchode na zelenú trasu a pri odbočke z cesty k pomníku.
Pri príchode zhora, od Bieleho kríža, treba kráčať po ceste vedúcej na juhovýchod popri oplotenej záhrade. Na konci záhrady ukazuje ďalší postup doľava smerovka a zelená značka. Odbočka z cesty k miestu tragédie je označená smerovkou, značkou a improvizovaným dreveným krížom umiestneným na buku. Neskôr vyznačili trasu zelenými pásovými značkami z Bieleho kríža do Ivanky pri Dunaji. Kúsok pod Mahrovou búdou sa ale zelená trasa oddeľuje od trasy so smerovkmi z Vajnorskej doliny, smerujúcej doprava. Zelená trasa pokračuje stále ďalej dolu po širšej lesnej ceste čoraz bližšie k Račiemu potoku a k vyústeniu diaľnice D4. Ak chceme ísť do Rače, treba odtiaľ ísť doprava 1,3 km po neznačkovanej cyklotrase k spomenutému bufetu. Zelená trasa, ktorú sme opustili, vedie doľava k Pustému kostolíku, okolo Šúrskeho rybníka a vedľa Šúrskeho kanála do Ivanky, buď doľava k Štefánikovej mohyle, alebo doprava do stredu obce. V roku 2012 sa venovali kontaktom s bulharskou ambasádou a s českými úradmi a inštitúciami. Podarilo sa im získať kompletný zoznam obetí tragédie. Viacerí pripravili informačnú tabuľu o nešťastí, lietadle i všetkých obetiach s rozmermi 150 x 80 cm a v máji 2012 ju osadili na mieste. Neskôr sa pustili – opäť pod egidou Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan – do osadenia lavičky (2013) a do renovácie pôvodného dreveného kríža (2014). To všetko nám dnes pripomína nielen tragédiu, ale aj dobrovoľnú prácu ľudí, ktorí vytvorili predpoklady, aby sa nezabudlo na pamiatku zosnulých účastníkov leteckého nešťastia.

Text a fotografie Ladislav Khandl

22. 11. 2021

Dobroslava Luknárová: Osobná spomienka na haváriu IL-18 (1966)

V tom čase som bývala spolu s manželom a dcérkami v Krasňanoch. Popoludní som chodievala po staršiu do školskej družiny na Kadnárovej ulici a po mladšiu do škôlky na Cyprichovej ulici. Keďže už malá snehová pokrývka prikryla chodníky aj ulice, vzala som so sebou sánky, aby som dcérky na nich povozila. Hlavne mladšej sa to veľmi páčilo.
Hoci bolo škaredé počasie, namierili sme si to v ten deň po chodníku rovnobežne s Kadnárovou ul. až k jedinej cukrárni, ktorá v tom čase v Krasňanoch bola. Chodievali sme do nej na výborné odpaľované venčeky, plnené krémom a poliate citrónovou polevou. Aj teraz sme sa už naň tešili.

19. 11. 2021

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Moja spomienka na haváriu IL-18 na Sakrakopci.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh pätnásty.
V živote zažívame rôzne situácie – príjemné, radostné, smutné a niekedy sme svedkami veľkých tragických udalostí. Po rokoch spomíname viac na tie príjemnejšie životné chvíle. Smutné a ťažké ako keby sa nám vymazali. No nie je to tak. Máme ich uložené kdesi hlboko v pamäti. A potom, niekedy až po mnohých rokoch, stačí malý impulz a prežitá udalosť sa jasne vynorí.
To sa mi stalo práve teraz pri prehľade udalostí, ktoré majú v novembri výročie. Prečítala som si:
55. VÝROČIE

24.11.1966 sa na Sakrakopci nad Račou zrútilo
dopravné lietadlo IL-18B bulharskej spoločnosti Tabso.

Pri havárii zahynulo všetkých 74 cestujúcich
a 8 členov posádky.

V tom momente som sa ocitla o 55 rokov späť, v našom rodinnom dome na Dolnom konci ulice Pri vinohradoch 332. Oproti nás na druhej strane ulice kúsok vyššie stál len dom a budovy Štátnych lesov. Žiadna iná zástavba. Bola tam len rozsiahla pažiť a lúka Komisárka.
24. november 1966 bol sivý, pochmúrny a studený deň. Aj keď dolu v obci ešte nebol sneh, v horách vo vyšších polohách už bola tenká mokrá biela pokrývka. V ten deň pár minút pred pol piatou v podvečer mama s babkou v kuchyni chystali večeru. Mala som sedemnásť, bola som práve v izbe s výhľadom na pažiť a keď som sa vyklonila z okna, pásmo Karpát farebne splývalo so zatiahnutou oblohou. Dvaja mladší bratia – trinásťročný Eduard a desaťročný Evuš – využívali posledné chvíle dňa vonku na potulkách s kamarátmi. Otec stál na chodníku pred domom s najmladším dvojročným Marošom.
Zrazu som začula veľký hluk motorov a pocítila otrasy domu. „Niečo sa deje,“ kričal otec z ulice. Vybehli sme von. Obloha už tmavla. Priamo pred našimi očami veľmi nízko nad pažiťou ako obrovský čierny drak letelo od Vajnor dopravné lietadlo. Ťahalo za sebou stuhu dymu. Naplno bežiace motory vydávali ohlušujúci zvuk. Lietadlo nenaberalo výšku. V plnej rýchlosti mierilo rovno na Karpaty.
Pre hukot sme si nepočuli vlastné slová. Hrôzostrašnú situáciu znásobovala hustnúca tma. Hluk sa zosilňoval. To už lietadlo lámalo koruny stromov na úbočí Sakrakopca, Nasledoval silný výbuch. Objavil sa obrovský kúdol dymu. A potom nastalo hlboké ticho. Všetko sa to zomlelo v priebehu minúty. Pre nás svedkov to bolo nekonečno. Boli sme ako omráčení.
O chvíľu sme počuli sirény sanitiek a áut s posádkami záchranárov. Z domu Štátnych lesov vybehol pätnásťročný Jožko Budinský. Situáciu sledoval z otvoreného okna. Zakričal nám, že telefonoval na letisko a udal im približné miesto pádu lietadla. On, partia dolnokončanských chlapcov, vrátane môjho trinásťročného brata, a ďalší obyvatelia, ktorí pád postrehli – rozbehli sa každý z miesta, kde sa práve nachádzal – naprieč lesom hľadať padnuté lietadlo.
V roku 1966 cesty v Karpatoch neboli vybudované ako dnes. Každým údolím síce viedla cesta z nížiny na hrebeň, ale to boli cesty neupravované, obyčajné pre konský povoz. Údolia priečne spájali len úzke chodníky. Autá nemali šancu nimi prejsť. Preto záchranári v tme a hustom neznámom lesnom teréne mali problém miesto nájsť. K havarovanému lietadlu ich nakoniec priviedol jeden z troch obyvateľov račianskych Kopaníc, ktorí miesto pádu objavili.
Medzi nimi bola moja známa, vtedy dvadsaťšesťročná. Ešte aj teraz, po päťdesiatich piatich rokoch, dokáže len v skratke opísať, ako to na mieste pádu vyzeralo.
Citujem jej slová: „Boli sme mladí a vyšportovaní, tak sme aj napriek tme našli padnuté lietadlo dosť rýchlo. Nebolo nikde nikoho. Obrovský kus zváľaného lesa. Smrad spáleniska. Torzo lietadla. Úlomky rozmetané naokolo. A potom sa nám naskytol pohľad na neživé neúplné telá rozhádzané po zemi. Ich časti aj po stromoch. K tomu batožina. Všetko zmiešané so snehom. No strašné..... Horeli malé ohne na viacerých miestach. Vďaka nim sme lepšie videli. Postupne zhasínali. Do toho všetkého začala snehová chumelica. Nastala úplná tma. My traja sme boli paralyzovaní a nevedeli sa pohnúť. Po dlhšej chvíli slabým a postupne silnejúcim hlasom sme zakričali do tmy: „Je tu niekto?“ Žiadna odpoveď. Len mŕtve ticho. Zima a tma. A opäť. „Je tu niekto?“ Rovnaké ticho. Pochopili sme. Nikto nežije. Najstarší z nás opatrne obchádzal krajom obrovský kus zničeného lesa. O chvíľu prišiel povedať, že vidí smerom na Vajnorskú dolinu prebleskovať nejaké svetielkovanie. Rozbehol sa tým smerom. Po dlhšom čase sa vynoril z tmy a za ním záchranári. Svetlá boli reflektory ich áut. Tým momentom záchranári prevzali situáciu pod svoju kontrolu. Bolo to hodinu a pol od ich výjazdu z letiska.“
Potom už len dodala: „Nikomu neprajem, aby v živote videl a zažil to, čo my traja v ten večer. Utrpela som niekoľko otrasov. Najsilnejší bol ten, keď mi zrak padol na malé detské topánočky, loptu a hračky. Ten obraz som mala pred očami najmenej rok. Prepáč, teraz už končím. Niekedy, ale musí uplynúť ešte čas, Ti to porozprávam podrobnejšie.“
Pád lietadla a výbuch zničili veľký výsek lesa. Priestor bol po havárii dlhodobo uzatvorený. Neskôr pamätníci z úcty k obetiam vyrezali do stromu dátum havárie, naskladali malú kamennú mohylku, osadili jednoduchý kríž, upravili priestor a vysadili 82 briez. Za každú obeť jednu brezu.
Až pri 44. výročí havárie osadili pamätník v tvare kríža a informačný trojjazyčný text o havárii. V lese umiestnili smerovky k miestu tragédie.
Deň a čas havárie si pamätá aj les na Sakrakopci.
Foto Ľudovít Havlovič, 23. mája 2010.
Miesto na Sakrakopci, kde vyhasol nečakane život osemdesiatim dvom ľuďom je miestom piety v každom ročnom období. No prítomnosť nešťastia a úctu k zomrelým najviac precítime v zime, keď je priestor naokolo pokrytý neporušenou snehovou pokrývkou.
NEZABUDNEME

FAKTY
Ruské lietadlo IL-18B, let TABSO LZ101 bulharskej leteckej spoločnosti, smerovalo zo Sofie cez Budapešť a Prahu do Berlína (vtedajšia NDR). Pražské letisko pre zlé počasie a víchricu neprijímalo. Posádka dostala pokyn pristáť v Bratislave. Keď sa situácia v Prahe zmenila, lietadlo z letiska v Ivanke pri Dunaji odštartovalo. O chvíľku sa stratilo z obrazoviek kontrolnej veže. Pár minút po vzlietnutí narazilo do Sakrakopca.
Haváriu nikto neprežil. O život prišlo 82 ľudí dvanástich národností. Medzi obeťami bola aj bulharská operná speváčka Jekaterina Popova, honduraský spisovateľ Ramón Amaya Amador, či bulharský veľvyslanec v Berlíne generál Ivan Byčarov.
Podrobnosti o príčine havárie, o kapitánovi lietadla a posádke, o priebehu letu, kompletný zoznam cestujúcich, fotografie, dokonca aj konšpirácie spojené s haváriou, to všetko je dostupné na internete.

Letecká havária na Sakrakopci pred 55 rokmi je najväčšou haváriou
tohto druhu na Slovensku.


Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
november 2021

Sakrakopec a okolie - turistická mapa.

15. 11. 2021

Herman Krampl: I. SVETOVÁ VOJNA. Ôsmi Račania neuvedení na Pomníku.

Vo Vojenskom historickom archíve Praha sme objavili ďalších 8 Račanov, ktorí sa nevrátili z bojísk I. svetovej vojny.
Dňa 11.11. si každoročne pripomíname výročie ukončenia I. svetovej vojny. Tento rok si tak pripomíname už 103 rokov od skončenia tohto do tej doby najväčšieho konfliktu v ľudských dejinách.
Zväz vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR (ZVV) začal v roku 2021 pracovať na kompletnom zozname Račanov, ktorí zahynuli počas vojnových konfliktov a služby v armáde v rokoch 1914 – 1993 s cieľom zhromaždiť čo najviac informácií o našich padlých spoluobčanoch. Bolo málo známym faktom (aj keď sa z času na čas takéto informácie vyskytli), že existujúce zoznamy padlých Račanov nie sú kompletné.
Foto: Rakúsko-uhorskí vojaci stavajú počas gorlickej ofenzívy most cez dnešnú hraničnú rieku Dunajec.
Most bol podľa zápisu na rube fotografie vybudovaný za 2 hodiny.
Začiatok mája 1915. (Zdroj: Archív ZVV)

Daša Ostertágová: NEVYSPORIADANÉ POZEMKY. Rovní a rovnejší. Čo je za tým??

Ako som v predchádzajúcom príspevku napísala, raz ráno bolo to v deň štátneho sviatku Slovenského národného povstania 29.08.2018, keď som zistila že na pozemkoch predtým p. č, 1681/2 o výmere 144 m2 vinica, p.č. 1651/1 o výmere 133 m2 vodné prirodzené plochy a na pozemku 1651/3 o výmere 20 m2 vodné plochy – list mapy 28722, neznáme osoby vyrubovali ovocné stromy, dreviny, krovie vrátane viniča. Výrub bol vyslovene uskutočňovaný vandalským spôsobom, bolo vidno, že sa veľmi ponáhľajú. Vyrúbané časti ovocných stromov a drevín hádzali do drtičky umiestnenej pod dopravnou značkou a pri plote súkromného rodinného domu vlastníka J. O. Alstrova 2/d. Výteční drevorubači nestačili pozbierať ani popadané ovocie z vyrúbaných stromov, príloha 1.
Cez tieto pozemky o šírke necelých 2 – 2,5 m mali drevorubači v pláne vybudovať prístupovú cestu na stavbu rodinného domu pre svoju matku a svokru (v súčinnosti so starostom a stavebným úradom aj vybudovali).
Podotýkam, že ani v pôvodnom Územnom pláne, schválenom 31.05.2007 Uznesením Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 123/2007, a jeho záväznej časti, vyhlásenej Všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy č. 4/2007 a ani v doplnkovom Územnom pláne hlavného mesta SR Bratislavy zmeny a doplnky a záväzná časť Územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy a doplnky 02, ktoré boli vyhlásené všeobecne záväzným nariadením č. 17/2011 dňa 15.12.2011 s účinnosťou od 01.02.2012 sa neplánuje cesta cez vyššie uvedené pozemky p.č. 1651/2, 1652/1 a 1651/3, ktoré pozemky ešte v roku 2018 nemali založený list vlastníctva.
Keď som zistila, čo sa na týchto pozemkoch robí a drevorubači sa nevedeli preukázať ani sa obhájiť, prečo výrub ovocných stromov, drevín, viniča a krovín robia, kto im dal na tento výrub súhlas, okamžite som dňa 29.08.2018 9.51 hod. e-mailom poslala list „Žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona NR SR 211/2000 Z .z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení o doplnení niektorých zákonov“, v ktorom som poukázala na hrubé porušovanie platných zákonov a všeobecne platných predpisov a noriem, v ktorých sa uvádza, že súhlas na výrub ovocných stromov, drevín, krovia a viniča vydáva príslušný miestny úrad MČ odd. životného prostredia a odd. územného plánovania v tomto prípade MČ Bratislava-Rača v súlade so zákonom: NR SR č. 543/202 Z. z., Vyhláškou MŽP č. 24/2003 Z. z., Zákonom NR SR č. 145/1995 Z. z. a Zákonom č. 50/1976 (stavebný zákon). Na čo mi bolo listom č. 18310/3319/2018/PR-VI, zo dňa 08.11.2018, oznámené, že súhlas na vyrub ovocných stromov, krovín, viniča a drevín ani o stavebné povolenie zatiaľ o takýto súhlas M Č. Bratislava-Rača nikto nepožiadal. príloha č. 2.
Vysvetlenie zástupcu vlastníčok predmetných pozemkov a zároveň splnomocnený zástupca spoločnosti PH9 s.r.o. Ing. arch. P. H. projektant „RD Alstrova“ RD s dvoma bytovými jednotkami, ktorý tento výrub realizoval, bol MČ Bratislava-Rača požiadaný o podanie vysvetlenia k danej veci v termíne 17.09.2018 (príloha č. 2).
Zdôvodnenie splnomocneného zástupcu, že na pozemku sa zdržovali bezdomovci a vlastníčky pozemkov s adresou v Ružinove sa obávali, že na týchto pozemkoch vznikne požiar, bolo až veľmi vtipné!!! Avšak my obyvatelia, čo v okolí žijeme a máme tam svoje rodinné domy a pozemky, zaujímavé, že sme žiadnych bezdomovcov okrem srniek, rôzneho vtáctva a iných živočíchov na týchto pozemkoch po dlhé roky nevideli. Na moje opätovné odvolanie sa listom č, 15356/2949/2018/ŽP-Gul z 13.09.2018 mi bolo oznámené, že nakoľko sa jedná o postup podľa § 47 ods. 6 zákona, MČ Bratislava-Rača postúpila vec na vybavenie Okresnému úradu Bratislava, odboru starostlivosti o životné prostredie, odd. ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia, Tomášikova 46, 832 05 Bratislava. Z tohto úradu doposiaľ žiadne vyjadrenie či stanovisko k veci neprišlo. Nuž, čo robiť! Je až smiešne, ak nie trestuhodné, ako už v tom čase (pred 3 rokmi) si developeri a rôzni pokútni stavebníci ktovie za čo a ako, získavali náklonnosť pánov radných na MÚ Rača a OÚ odb. životného prostredia... keď za takéto hrubé porušenie niekoľkých zákonov a predpisov, porušiteľom nebol udelený žiadny postih.
Listom č. 14501/2885/2018/PR-VI z 10.09.2018 som bola pánom vtedajším prednostom MČ Bratislava-Rača výrazne poučená, že v zmysle Územného plánu hlavného mesta SR Bratislava z roku 2007 v znení neskorších predpisov a doplnkov je celé 22 ha územie v lokalite Rinzle už od roku 1998 (teda pred takmer štvrťstoročím, škoda že sa neodvolávajú na čas od panovania Márie-Terézie) určené na zastavanie a nie na stabilizáciu viníc, rozšírenie zelene a skvalitňovanie životného prostredia. Tá by ich hnala tak, že by sa za takýmito konateľmi a vedúcimi úradníkmi protispoločenských výrokov len tak zaprášilo. Vzdelanému človeku, ktorý vie aspoň čítať a písať pri takýchto úradníckych postojoch proti prírode a proti klimatickým podmienkam, najmä proti skvalitňovaniu životného prostredia, nabieha až husia koža na tele. Aspoň vieme, čo to máme za „arogantné čísla“ prepáčte mi za moje celkom slušné vyjadrenie, na úradníckych postoch. To si naši zvolení zástupcovia, úradníci a im podobní a tí, čo žijú z našich daní a odvodov, spia na ušiach a očiach? keď nevedia, aké sú dopady aj ich pričinením sa na ďalej rozvíjajúce nepriaznivé vplyvy na klimatické podmienky? Pýtam sa, čo ste to za ľudí? Dúfam, že mi niekto z nich aspoň odpovie!!!
Preto mňa neprekvapil list č. 6013/1806/2019/SU-MRV z 28.03.2019 „Oznámenie o začatí stavebného konania“ na stavbu „RD Alstrova“ rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami, stavebníka PH9 s.r.o. Hudecova 6, 841 04 Bratislava, ktoré oznámenie mne bolo doručené oneskorene a účastníkovi konania J.O., ktorého sa priamo stavba na susednom pozemku a rodinného domu dotýkala, oznámenie bolo poslané na cudziu adresu. Nečudujem sa, že stavebný úrad takto postupoval podľa mňa zámerne, lebo sa bál našich odborných pripomienok. Stavebného konania sa zúčastnili len sám stavebník a dve vlastníčky pozemkov, na ktorých sa mal stavať pre ne RD Alstrova. A neprešli ani tri mesiace a stavebný úrad MČ Bratislava-Rača dňa 30.05.2019 vydal „Rozhodnutie“ pod č.j. 9993/1816/2029/SU-MRV o umiestnení stavby spojené so stavebným povolením na stavbu „RD Alstrova“ s dvoma bytovými jednotkami, vrátane dažďovej kanalizácie, plynovej prípojky, prípojky NN, elektrického rozvodu, areálového osvetlenia, SO.01, Hlavný stavebný objekt RD, SO.02, spevnené plochy, SO.03, oplotenie stavebníkovi PH9, s.r.o. Hudecova 6, Bratislava na pozemku p.č. 1683/699 vedenom na liste vlastníctva 12771, bez uvedenia katastrálneho územia. Toto rozhodnutie mi v súlade s § 59 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona bolo doručené ako osobe majúce právo k susediacemu pozemku parc. č. reg. „C“ p.č. 11683/443 vedenom na liste vlastníctva č. 5439, k. ú. Rača. Zrazu aká ohľaduplnosť zo strany vedúcej stavebného úradu MČ Bratislava-Rača, ktorá pochybením stavebného úradu pri zásielke listu „Oznámenie o začatí stavebného konania“ naše pripomienky účastníkov konania nebrala v úvahu. Prečo – komplot so stavebníkom?
V tomto príspevku nemienim čitateľov zaťažovať podmienkami pre umiestnenie stavby RD Alstrova. V prípade, ak sa bude niekto cítiť ukrivdený a bude zvedavý, predložím mu ich k nahliadnutiu. Jednoznačne však môžem potvrdiť, že ani náhodou sa v projektovej dokumentácii, v dokumentoch ku stavbe a stavebnom povolení nespomína a nežiada stavba druhého RD NN.
Po vydaní predmetného stavebného povolenia bol pôvodný pozemok p.č. 1683/699 o výmere 950 m2 z vlastníctva PH9 s.r.o. prevedený do vlastníctva spoločníka a konateľa predmetnej s.r.o. pána Vladimíra Janka a bol rozdelený na pozemok p. č 1683/699 a p.č. 1683/727 až 735 spolu o výmere 950 m2. Hranica medzi pôvodným pozemkom p.č. 1683/699 je dnes pozemok vedený pod p. č 1683/728 a pozemkami 1683/59 a 1683/73, do dnešného dňa zostala nezmenená. Pekná chytračina, však!!
Nový vlastník a stavebník Vladimír Janko však začal meniť nielen p.č. pozemkov ale i „rozhodnutie stavebného úradu, stavebný zákon a projektovú dokumentáciu“ v súčinnosti starostu MČ Bratislava-Rača a stavebného úradu. Ktorý dáva stavebníkovi zatiaľ vždy a za každých okolností zelenú.
Každý. kto len trošku má dobrý zrak a nie je úplný slepec, musí zistiť, že osadenie stavby - novostavby „RD Alstrova“, ktorá je v katastrálnej mape pôdorysne zakreslená ako p.č. 1683/727 (prosím všímajte si zmeny parciel) nie je od hranice pozemkov p.č. 1683/59 a p.č. 1683/73 vzdialená tak ako to ukladá stavebné povolenie a projekt, teda 3,55 m, ale o 8,68 m zasahuje do vnútra pozemku p.č. 1683/73. Zaujímavé, že to nevideli a ani nezaregistrovali túto protizákonnú chybu odborní a plne kvalifikovaní poverení pracovníci orgánu štátneho stavebného dohľadu, vraj kvalifikovaní zamestnanci stavebného úradu MČ Bratislava-Rača. Opakovane som na túto skutočnosť v zmysle zákonov NR SR č. 211/2000 Z. z. upozornila stavebný úrad a starostu MČ Bratislava-Rača na porušovanie podmienok stavebného zákona a podmienok rozhodnutia stavebného povolenia. Odpovede na požadované otázky som dostávala neúplné, nekvalifikované a vyhýbavé voči žiadaným otázkam (ak sa bude niekto cítiť dotknutý, môžem predložiť dôkaz).
Vrcholom všetkého tohto diania je najmä posledný dôkaz „Záznam z vykonaného štátneho stavebného dohľadu zo dňa 09.06.2020“ prílohy č. 3,4,5, z ktorého nie je zrejmé vôbec nič, ani osoba, ktorá tento úkon vykonala i napriek porušeniu ustanovenia § 98 a následne stavebného zákona, ktoré určujú, kto a akým spôsobom sa štátny stavebný dohľad vykonáva. Mám dojem, že osoba, ktorá záznam vyhotovila, nebola odborne spôsobilá, teda ho vyhotovila v takej podobe úmyselne, podľa mňa chcela mi uškodiť.
Neviem si vysvetliť, či starosta MČ Bratislava-Rača, alebo vedúca stavebného úradu MČ Bratislava-Rača ma považovali za negramotnú, či psychicky narušenú osobu, keď na moje dotazy, najmä na otázku, ktorou som žiadala okrem iného aj kedy a či bolo MČ Bratislava-Rača a stavebným úradom MČ Bratislava-Rača, vydané „Rozhodnutie o umiestnení druhého RD NN“ (či NM) vedľa rozostavaného „RD Alstrova“ bez stavebného povolenia na pozemku p.č. 1683/699 bez oznámenia o začatí stavebného konania spojeného územného konania so stavebným konaním. Prečo nás účastníkov konania o stavbe druhého RD nikto neinformoval, ani s nami ako účastníkmi konania nekonzultoval. Pritom si na predmetnom pozemku pán Janko spolu so stavebníčkou pani Natáliou Mandákovou? vopred vykopali základy pre druhý rodinný dom. Nič by som nemala proti tomu, keby mne ako vlastníčke susedného pozemku boli o tomto ich zámere povedali. Mohlo sa predísť mnohým škodám na mojom pozemku, bola by som pozemok na tento ich barbarský čin pripravila. Keďže stavebník Vladimír Janko všetku svoju činnosť robí protizákonne a spolieha sa na súčinnosť stavebného úradu a starostu o čom budem písať v ďalšom pokračovaní. Pri bagrovaní arogantne, bez ohľadu na okolie, na životné prostredie či na susedské vzťahy spolu s Natáliou Mandákovou bagrovali a bagrovali. Pri bagrovaní bol narušený môj pozemok p.č. 1683/443, boli vyhádzané pravdepodobne bagrom – možno úmyselne vytyčovacie kolíky označené jasnou červenou farbou, geodetickou kanceláriou označujúce hranice môjho pozemku p.č. 1683/443 o výmere 608 m2 medzi pozemkami stavebníka Vladimíra Janka p.č. 1683/699, 1683/73 a 1683/59. Pozemok vinica, ktorú revitalizujem, bola nadmieru zanesená zeminou a prachom, z čoho následne 3 mladé ovocné stromy vyschli a bolo zničených 5 koreňov už rodiaceho viniča, o čom som stavebníka a vlastníka Vladimíra Janka informovala s tým, aby konečne urobil okolo svojho rozostavaného pozemku plot a dal z dôvodu ním vyhádzania vytyčovacích kolíkov opätovne zamerať za mojej prítomnosti oba pozemky. Vladimír Janko doteraz nedal vymerať naše pozemky, ani nezabezpečil žiadne oplotenie, čo mu bolo uložené stavebným povolením. Pravdepodobne tá menej rovná, ako že ja, nemá asi pred úradníkmi MČ Bratislava-Rača takú cenu a vážnosť než ten rovnejší nejaký stavebník, ktorý ani nerozozná rodiaci strom od viniča. Ktovie prečo? Možno mi na túto otázku niekedy niekto odpovie, možno to bude až po budúcoročných komunálnych voľbách. Ja si počkám!!! Dúfam, že dopadnú v prospech slušných, čestných, poctivých a hlavne vzdelaných občanov.
Ako s nami nerovnými úradníci od starostu až po referentov MČ Bratislava-Rača jednajú a za čo nás majú možno zistíte z prílohy č. 8. Namiesto slušného jednania so mnou, ako s viac krát poškodenou účastníčkou konania, zo strany stavebníka, ktorá nie je servilná žiadnym pánom radným, ani politikom, ale si riadne uvedomuje svoju dôstojnosť a znalosť o svojich právach, mi bolo doporučeným listom č. 11738/818/2020/SU-LU dňa 03.07.2020 poslané „Oznámenie o výsledku ŠSD“, o ktorom som nebola informovaná, aj to na moju niekoľko násobnú žiadosť, ktoré oznámenie považujem skôr za výsmech a vhodný do satirického či bulvárneho časopisu. Dúfam, že iným spoluobčanom Rače sa to nestáva. Či áno? mám poznatky, že áno!!! Nemajte strach, voči vagabundom, ozvite sa.

(pokračovanie)
Ing. Daša Ostertágová Štrbová
z rodu Polakovič, Žitný















7. 11. 2021

Miro Ščibrany: KONŠPIRÁCIA. Dear Susan, Irene and Zora.

List od AOC. Až hen z Ameriky.
Hi, girls!
Videla som vaše video ROZHODOVAŤ MUSÍ ŽENA. Thumb up! Really good job. Stojíte na správnej strane. A stojte na nej naďalej. Stoj čo stoj! My feministky si právo na abort nesmieme nechať vziať. To právo nám vybojovali sovietske súdružky-feministky a súdruhovia-boľševici. Už pred sto rokmi. A rovnako dlho nám ho chráni Margaret Sanger so súdružkami-feministkami from Planned Parenthood Federation. Ony vyvinuli a rozvíjajú jazyk, ktorý surovosť samotného zákroku ukrýva za noble-minded cieľ chrániť zdravie ženy and her reproductive freedom and rights. A našou feministickou a revolučnou neo-marxistickou povinnosťou je udržať abort legálny. Na požiadanie. Až do pôrodu. A zbaviť ho stigmy.