Mária Hatalová: HISTORICKÉ VÝROČIA V ROKU 2022

 

Rok 1237 (785 rokov) – Najstarší známy zápis týkajúci sa územia Rače (vtedy osada Okol). Listina hovorí o spore majiteľov pozemkov, ktorý kráľ Belo IV. prikázal rozsúdiť palatínovi.

 

Rok 1342 (680 rokov) – Najstarší známy písomný záznam o existencii fary a farára. Je dokladom, že kostol bol postavený skôr, hoci v písomných prameňoch sa spomína až v r. 1390.

 

Rok 1512 (510 rokov) – Rača bola vlastníctvom grófov zo Svätého Jura a Pezinka.

 

Rok 1527 (495 rokov) – Časť Rače sa dostala do majetku rodiny Báthoryovcov. V pol 16. stor. mala Rača dvoch zemepánov Andreja Báthoryho a Ignáca Farkaša a podľa portálneho súpisu aj dvoch richtárov.

 

Rok 1702 (320 rokov) – Prvý dátum na hlavnom kríži na cintoríne. Pravdepodobne svedčí o premiestnení cintorína, ktorý sa pôvodne nachádzal pri farskom kostole, na okraj obce (na Dolný koniec – do blízkosti kaplnky sv. Anny na dnešnej ul. Pri vinohradoch).

 

Rok 1712 (310 rokov) – Koniec morovej epidémie. Epidémia zúrila v rokoch 1711-1712, avšak v Rači ochoreli iba obyvatelia dvoch domov. Vo farskej kronike sa zachoval zápis o „večnom sľube“, ktorým sa obyvatelia zaviazali konať každoročne ďakovnú púť k Panne Márii do Pustého kostolíka.

 

Rok 1712 (310 rokov) – Inštalácia dvoch bočných barokových oltárov vo farskom kostole sv. Filipa a Jakuba – oltára sv. Jána Nepomuckého a oltára Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Bočné oltáre vo Farskom kostole

Rok 1732 (290 rokov) 30. mája – Jeden z najväčších požiarov, ktorý zničil v Rači 93 domov a zahynulo pri ňom 7 obyvateľov. Zhorela aj farská budova a dokumenty v nej. Od tohto roku sa začala písať nová farská kronika.

 

Rok 1762 (260 rokov) – Uskutočnila sa významná obnova farského kostola. Obnovu presbytéria a inštalovanie nového hlavného oltára si vyžiadalo poškodenie oltára spôsobeného pádom časti zvona z veže.

 

Rok 1767 (255 rokov) 27. júna – Návšteva Račanov u Márie Terézie. Delegáciu Račanov s gratuláciou jubilujúcej panovníčke (50 rokov) viedol farár Pavel Radočáni. Panovníčka darovala račianskemu farárovi bohoslužobné rúcho – ornát a Račanov odmenila listinou, dokladajúcou, že frankovka je nápoj hodný cisárskeho dvora.

 

Rok 1812 (210 rokov) – Evanjelická cirkevná obec si postavila dvojtriednu školu. Škola stála na mieste dnešnej budovy evanjelickej fary na Alstrovej ul.

 

Rok 1817 (205 rokov) – Prestavba chóru vo farskom kostole. Drevený chór bol nahradený väčším a murovaným, o čom svedčí mramorová pamätná tabuľa na severnej stene v interiéri farského kostola.

 

Rok 1862 (160 rokov) – Obec postihli dva požiare (7. januára a 30. apríla), pri ktorých zhorelo viacero domov a bola poškodená aj katolícka škola. Na jej opravu poskytol bezúročnú pôžičku vo výške 1000 zlatých barón Névery, majiteľ barónskeho domu na Alstrovej ul., dnešná „Pálffyovská kúria“.

 

Rok 1872 (150 rokov) – V Rači sa objavila epidémia cholery. Hoci trvala krátko, zomrelo pri nej 130 ľudí.

 

Rok 1882 (140 rokov) – Založenie dobrovoľného hasičského spolku. Hlavným organizátorom bol ev. učiteľ Karol Tim. Za aktívnych členov spolku sa prihlásilo 85 obyvateľov. Drevené hasičské depo si členovia spolku postavili na Dolnom konci (dnešná ulica Pri vinohradoch).

 

Rok 1882 (140 rokov) – Nepokoje namierené proti židom. Raču zasiahla vlna nepokojov, ktoré sa šírili celou Európu. Na upokojenie situácie bolo povolané vojsko z Modry.

 

Rok 1932 (90 rokov) – Vo farskom kostole sv. Filipa a Jakuba bol namaľovaný obraz sv. Cyrila a Metoda maliarom Augustínom Bártom z Pezinka. Maľba sa nachádza nad víťazným oblúkom.

 

Rok 1937 (85 rokov) – Na mieste bývalej Erdödyovskej kaplnky bol postavený Obecný dom. Za odpredaj kaplnky obec poskytla náhradný pozemok na stavbu kostola na cintoríne.

 

Obecný dom

Rok 1937 (85 rokov) – Návšteva Andreja Hlinku v Rači. Andrej Hlinka navštívil faru a prihovoril sa občanom v priestoroch námestia, ktoré dnes nesie jeho meno.

 

Rok 1937 (85 rokov) 27. júna – Posviacka kostola Panny Márii Pomocnice kresťanov na cintoríne. Posviacku nového kostola vykonal Michal Bubnič, rožňavský biskup, rodák z Pajštúna, dnes Borinka.

 

Kostol Panny Marie pomocnice kresťanov

Rok 1942 (80 rokov) – Z Rače museli odísť židovskí obyvatelia. 9. júna boli do tábora na Patrónke transportovaní židia, ktorí nedostali výnimku ako „hospodársky dôležití“.

 

Rok 1942 (80 rokov) – Postavený Nemecký kultúrny dom s vínnymi pivnicami a kolónia rodinných domov v oblasti ul. Barónka – Hybešova. Stavby iniciovala a finančne zabezpečovala račianska nemecká národnostná menšina a Nemecký vinohradnícky spolok.

 

Rok 1942 (80 rokov) 26. apríla – Hasičský zbor v Račištorfe dostal prvú motorovú striekačku; stála 73 000 Ks.

 

Rok 1947 (75 rokov) – Posviacka novej hasičskej zástavy.

 

Rok 1967 (55 rokov) – V Rači sa konalo prvé celomestské vinobranie. Zúčastnila sa na ňom stranícka delegácia na čele s Alexandrom Dubčekom.

 

Rok 1972 (50 rokov) 2. septembra – Na Černockého ulici bol slávnostne otvorený nový futbalový štadión. Štadión s hracou i tréningovou plochou je domovským stánkom futbalového oddielu FK Rača.

 

Rok 1992 (30 rokov) – Socha sv. Floriána bola po reštaurovaní osadená na mieste, kde bol ukončený ničivý požiar v roku 1732. Sochu z 18. stor. odstránili v 50. rokoch 20. storočia.

 

Rok 1997 (25 rokov) – Prestavba a rozšírenie budovy novej pošty.

 

Rok 2002 (20 rokov) 13. júla – Prvú (primičnú) omšu slúžil novokňaz Martin Jarábek. Primície sa v Rači opätovne konali po viac ako 50 rokoch.

 

Rok 2002 (20 rokov) 10. novembra – Na cintoríne bola požehnaná urnová stena. Postavenie urnovej steny si vyžiadal nedostatok hrobov na cintoríne.

 

Rok 2002 (20 rokov) 26. októbra – Otvorenie Národného štadióna pozemného hokeja Pavla Rosu, pomenovaného po dlhoročnom pracovníkovi, vedúcom a trénerovi strieborného reprezentačného družstva ČSFR žien na moskovskej olympiáde v roku 1980.

 

Rok 2007 (15 rokov) 18. marca – Začiatok výstavby kostola v Krasňanoch. Požehnaním pozemku sa začalo s výstavbou kostola, ktorý bol dokončený v r. 2009 a posvätený ako katedrála sv. Šebastiána.

 

 

VÝROČIA OSOBNOSTÍ:

 

Mária Jozefína Eva Františka Pavlína, grófka z Hohenfelsu (225 rokov od úmrtia) – V máji 1797 zomrela vdova po osobitnom legátovi rakúskeho cisára. Do Rače sa uchýlila po vyhnaní z Francúzska. Epitafná doska sa nachádza na severnej stene farského kostola.

 

Adam Hájek (165 rokov od odchodu z Rače) – Farár katolíckej farnosti, ktorý pôsobil v Rači 43 rokov. V r. 1857 odišiel za kanonika do Dómu sv. Martina.

 

František Víťazoslav Sasinek (165 rokov od pôsobenia v Rači) – Významný katolícky kňaz, publicista a historik. Farnosť viedol po odchode Adama Hájka.

 

Gustáv Polevkovič (160 rokov od nástupu na evanjelickú faru) – Evanjelický kňaz pôsobil v Rači 38 rokov. Do Rače nastúpil 9. februára 1862. Písomne spracoval históriu evanjelickej cirkvi v Rači.

 

Jakub Fekete (125 rokov od narodenia) – Katolícky kňaz, račiansky rodák, ktorý pôsobil vo viacerých farnostiach. Z jeho iniciatívy bol postavený kostol v Rastislaviciach. Narodil sa 7. apríla 1897.

 

Páter Ján Mária Polakovič, rodák z Rače (95 rokov od nástupu do Marianky) – Ako predstavený slovenskej provincie rehole Tešiteľov z Getseman prevzal správu mariánskeho pútnického miesta.

 

František Kubu (90 rokov od úmrtia) – Legendárny učiteľ, správca školy, organista a významný kultúrny a osvetový činiteľ, predseda v spolkoch Orol a Dobrovoľný hasičský spolok. V Rači pôsobil 40 rokov. Zomrel 25. januára 1932.

 

František Kubu so žiakmi

Vojtech Rudroff (80 rokov od úmrtia) – Významný katolícky kňaz, národovec a bojovník za slovenskú samostatnosť, priekopník modernej pastorácie a okresný školský dekan. V Rači pôsobil 33 rokov. Zomrel 23. januára 1942 a je pochovaný na tunajšom cintoríne.

 

Vojtech Rudroff s mladými kňazmi Račanmi, 1939

Jozef Strelka (125 rokov od narodenia) – Významný šľachtiteľ a ovocinár, priekopník ovocinárstva v Rači. Je po ňom pomenovaná ulica. Narodil sa 19. marca 1897.

 

Zostavila Mária Hatalová

január 2022

 

 

Zdroje:

1. Rača – z dejín a pamiatok obce, Ľudovít Havlovič, 2017

2. Dejiny Bratislavy, kolektív autorov, Obzor Bratislava, 1978

3. Račiansky výber, mesačník MČ Rača - ročníky 2002, 2007, 2012

4. Katolícke noviny, ročník 1992

5. Katolícky súčasník, mesačník R-k farnosti, ročník 2007

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Zimy minulosti.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Obrázok osemnásty.

Január roku 2022 pomaly končí. Čas vianočný, rozlúčka so starým a vítanie nového roka, zimné školské prázdniny a dovolenky, to všetko ubehlo akosi veľmi rýchlo. Nastávajúcich sedemnásť februárových dní, od štvrtého v piatok – do dvadsiateho v nedeľu, budú v Pekingu pod olympijskou vlajkou prebiehať zápolenia a súťaže v pätnástich zimných športoch. Olympiáda vždy bola a aj doteraz je prezentácia a oslava najlepších športových výkonov jednotlivcov alebo družstiev. Priaznivci a fanúšikovia si prídu na svoje pri sledovaní súťaží na televíznych obrazovkách.

Aktívnym milovníkom zimných športov počasie v našej lokalite od začiatku tejto zimy až doteraz veľmi neprialo. Striedali sa daždivé a hmlisté dni s veternými, dní s teplotou nad nulou bolo viac ako dní mrazivých. Niekoľko centimetrová snehová prikrývka a ľad sa držia len v oblasti svahov Malých Karpát, nížina je bez snehu. Račianski lyžiari sú odkázaní cestovať za snehom do vyššie položených Tatier alebo Álp a korčuliari využívať umelé plochy zimných štadiónov. Predpovede na tuhšiu zimu nie sú optimistické. Pomaly si zvykáme na „teplé“ zimy opakujúce sa už posledných dvadsať rokov. No nebolo vždy tak.

Zimy minulosti

Archívne záznamy denných teplôt za posledných sto rokov dokazujú a tiež žijúci pamätníci potvrdia, že zimy v oblasti Bratislavy, teda aj priamo v Rači boli studené, s námrazou, ľadom, poriadnymi fujavicami a množstvom snehu počas celého zimného obdobia. Trvali dlho, mnohokrát od polovice novembra do konca marca. Mimoriadne chladné boli zimy hlavne v rokoch prvej svetovej vojny 1914-1918, v druhej polovici dvadsiatych rokoch a zimy druhej svetovej vojny 1939-1945. Päťdesiate až osemdesiate roky minulého storočia v zimnom období ničím nezaostávali. Teploty v rokoch 1956, 1963 a 1964 mnohokrát klesali pod mínus dvadsať až mínus tridsať stupňov a napadalo množstvo snehu.

Život obyvateľov Dolného konca do konca štyridsiatych rokov počas zím bol náročný. Vodovodná sieť do jednotlivých domov sa zavádzala začiatkom rokov päťdesiatych a plynofikácia až o nejaké roky neskôr. Dovtedy zdrojom pitnej vody boli točky a studne na ulici, kúrilo sa drevom a uhlím. Aj v tej najtuhšej zime, keď okolo studní boli hrubé vrstvy ľadu a všetko zamrznuté bolo treba vodu zo studne naťahať do vedier a doniesť do domu. Ak išlo o vodu na pitie a varenie, to sa dalo, ale pri väčšom množstve na umývanie, pranie, pre statok a ostatné činnosti, nanosenie vody vyžadovalo v silných mrazoch poriadny výkon a výdrž. Varenie a vykurovanie plynom sa na Dolnom konci v domácnostiach zaviedlo najskôr okolo roku 1955. Dovtedy jediným zdrojom tepla boli klasické sporáky a pece. Ich vymetanie, čiže čistenie od sadzí, vynášanie popola, nanosenie dreva a uhlia do domu a udržiavanie ohňa spolu s donáškou vody boli povinnosti chlapské, Ak však chlapa v dome nebolo, tieto práce robili ženy. Nemali na výber. Jedlo a teplo bolo treba zabezpečiť.

Za zimných rán sa robota začínala veľmi zavčasu, ešte za tmy než sa v dome zakúrilo. Predovšetkým, ak napadol v noci sneh, bolo treba poodmetať a urobiť priechody do hospodárskych stavísk dvora k dobytku, hydine a zabezpečiť jej ranné kŕmenie. Tiež urobiť prístupy k záchodu a hnojisku a šopám s drevom a uhlím. Potom odhrnúť sneh po celej dĺžke dvora až na ulicu a uvoľniť dostatočne široký chodník po celej šírke svojho domu a dvora. Ak bolo náľadie, všetko sa muselo posypať proti kĺzaniu. Používal sa popol z pecí a piesok. Žiadna soľ. Až potom nasledovali roboty okolo domácnosti. Či a akým zábavám sa ľudia venovali vonku na snehu a ľade nie je mi známe.

Zimné radovánky na Dolnom konci v rokoch 1950-1985

Narodila som sa štyri roky po skončení druhej svetovej vojny a moje spomienky začínajú rokom 1953. V tom čase zimy boli poriadne. V každom dome vonku pri dverách boli opreté lopaty a metly na odhŕňanie snehu a neodmysliteľný dopravný prostriedok – sánky. Tie sa používali celú zimu na prepravu všetkého. Hlavne na vozenie detí, aj tých najmenších. V množstve snehu bol detský kočík nepoužiteľný. Dieťa zabalené v perinke ovinuté vlniačikom sa vsunulo do „fusaka“, čiže kožušinového vaku, uložilo sa na sánky s operadlom. Bolo to ideálne riešenie.

Sánkovanie. Samostatné sánkovanie detí bolo v zime dennou zábavou od ich štyroch-piatich rokov. Sánkovalo sa na dvoroch, ak mali hoci len malý spád, na každom briežku a staršie deti vybiehali so sánkami na neďaleké kopčeky za domami. Sánkovačky na cestách medzi vinohradmi – na Zlatej nohe a Sekerskej ceste, to už bolo niečo. Výšľap so sánkami do kopca na vrch a potom rýchla jazda dolu, opakovane až do úmoru a úplnej tmy. Domov sa chodilo s červenými lícami a omrznutými rukami, s nánosmi snehu na oblečení. Po večeri sa chodili sánkovať s deťmi aj dospeláci. Sánkovacia dráha bola ulica Pri vinohradoch od Kaplnky svätej Anny, až na jej samý koniec po výpadovku na Jur. Dospeláci mali deti usadené sánkach medzi sebou, prvý dospelý držal predchádzajúce sánky. Tak sa vytvoril reťazec aj osem sánok za sebou. Na ulici bol ušliapaný tvrdý čistý sneh bez akejkoľvek posýpky, hore pri kaplnke sa sánkový reťazec pomaly rozbiehal a potom naberal plnú rýchlosť až dolu na výpadovku. To bola sánkovačka. Len musím podotknúť, že v tom období vo večerných hodinách tam neprešlo ani jediné auto. Príčina – autá ľudia nemali, ak, tak len pár jednotlivcov.

Dolný koniec, zima 1948-1949. Vpredu sedí 11-12 ročný Viliam Šáner (1937-2016),
za ním jeho 8-9 ročný bratanec Ivan Hrdlička (1940). Viliamova matka Mária Šánerová, rod. Hrdličková, a Ivanov otec Móric Hrdlička boli súrodenci.
Viliam a Ivan žili až do dospelosti v spoločnom dvore na ulici Pri vinohradoch,
na mieste, kde sa teraz rozprestiera areál školy Tbiliská.

Sánkovačka Pod trnkami, Dolný koniec, rok 1956

Malé Karpaty, nad Račou, rok 1970

Šmykľavky a guľovačky. Na uliciach po neposypaných okrajoch chodníkov boli úmyselne vykĺzané „šmykľavky“. Niektoré boli dlhé aj štyri až päť metrov. Tie deti permanentne využívali. Nasledovali za sebou a tak z jednej sa naskakovalo na druhú. Popri kĺzaní prebiehali poriadne guľovačky. Chlapci, dievčatá, to bolo jedno. Sneh nikomu nevadil, aj keď mu snehová guľa padla za golier kabáta alebo mu pristála rovno na tvári.

Korčuľovanie. Na začiatku zimy všetky deti netrpezlivo čakali, kedy zamrznú prírodné vodné plochy. Tým malým stačili malé kúsky ľadu, no tí starší chodili testovať rybníky, kedy ich hrúbka ľadu udrží a neprelomí sa pod nimi. Zamrznutý rybník bol celú zimu pre chlapcov svedkom neustálych hokejových zápasov, pre ostatných miestom, kde trávili celé hodiny učením sa a zdokonaľovaním sa v korčuliarskom športe. Bolo to pod holým nebom, či svietilo slnko, padal sneh, fúkal vietor, silno mrzlo. Všetko jedno. Vždy tu bolo rušno až do tmy. Podmienky boli tvrdé. Na rybník bolo treba kus šliapať až pod železničnú trať. Prezúvalo sa v stoji, sadnúť sa dalo len na zamrznutú zem. Oblečenie bolo jednoduché, svetre, prípadne kacabajky, žiadne koratexové a otepľovacie súpravy. Aj korčule veľmi jednoduché, až v šesťdesiatych rokoch chlapci mali korčule „kanady“ a dievčatá biele krasokorčuliarky. Nikomu to však nevadilo a zima nikomu nezmenšovala radosť z pohybu na ľade.

Na rybníku, Rača, 1975

Autorka na Novom rybníku, Rača, 1979

Lyžovanie. Dolnokončanskí chlapci pokusy o prvé lyžiarske výkony chodili skúšať do hôr na linaje (voľné pásy medzi stromami)  a až neskôr na Slalomku a Cvičnú lúku. Mnohí sa stali aj členmi lyžiarskeho klubu, ktorý tu pôsobil, staral sa o zjazdovku a obhospodaroval aj jednoduchý vlek.

Malé Karpaty nad Račou, rok 1937

Bolo to nádherné obdobie:

- snehuliakov postavených v každom dvore, s kýbľom na hlave a metlou namiesto ruky
- klzísk vytvorených na dvore alebo akejkoľvek voľnej ploche
- ľadových cencúľov visiacich zo striech
- zasnežených nízkych vinohradníckych domov so zamrznutými okennými sklami
- veľkých závejov snehu, ktoré ak boli na tienistej strane dvora sa pomaly topili ešte v apríli
- kedy sa školský dvor medzi ZDŠ Čachtická a cintorínom premenil na veľké klzisko a hodiny telocviku boli hodinami korčuľovania.

Bolo to obdobie zím, ktoré umožňovali všetkým stráviť veľmi veľa času vonku na zdravom vzduchu a aktívne realizovať tieto športy len s minimálnymi finančnými požiadavkami.

Žiaľ, dnes je to už len pomaly zabudnutá minulosť.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
január 2022

Daša Ostertágová: NEVYSPORIADANÉ POZEMKY. Rovní a rovnejší. Čo je za tým??

Tak ako som v predchádzajúcom príspevku uverejnenom v decembri roku 2021 opísala „výborne“ zmanipulované dodatočné ústne stavebné pojednávanie na stavbe rodinného domu s dvoma bytovými jednotkami Alstrova, stavebníka Vladimíra Janka, ktorý stavbu realizoval bez stavebného povolenia a za plnej podpory stavebného úradu MČ Bratislava-Rača, ktoré sa konalo dňa 26.08.2021 na mieste stavby.

Moje upozornenie na neadekvátne správanie sa vedúcej stavebného úradu, ako aj na skutočnosť, že na tomto pojednávaní bol neoprávnený účastník a ďalší prítomní účastníci, vzbudilo pozornosť u niektorých ukrivdených spoluobčanov, ktorí sa neboja ozvať, ktorí sa niekoľko rokov ako oprávnení vlastníci nehnuteľnosti dožadujú svojich zákonne oprávnených práv k týmto nehnuteľnostiam. Ako príklad môžem uviesť niekoľko rokov odsúvaný a bez adekvátneho záveru takzvane stavebným úradom MČ Bratislava-Rača, či vedúcim odboru Okresného úradu odboru výstavby a bytovej politiky Bratislava, Tomášikova, 46, dlhodobo neriešený stavebný konflikt na ulici Pri vinohradoch č. 65, Bratislava-Rača. Čo je za tým a prečo? Dozvieme sa? Vaše odpovede nie sú hodnoverné!

Dňa 04.11.2021 som doporučeným listom v zastúpení oprávneného advokáta JUDr. P. D. poslala v určenom termíne odvolanie na dodatočné stavebné povolenie stavby „Rodinný dom Alstrova“ s dvoma bytovými jednotkami. V tomto odvolaní, okrem iného som v závere poukázala, že cit. „za nepochopiteľné považujem opomenutie dotknutých orgánov, ktorým sa doručuje týmto odvolaním napadnuté dodatočné stavebné povolenie. Pokiaľ v oznámeniach o začatí konania, resp. vytýčení termínu ústneho pojednávania, sú pod. č. 7 - 14 uvedené dotknuté orgány a organizácie, do rozpisu na doručovanie sa z nich žiadne nedostali.“ Prečo? Čo je za tým? Dozvieme sa?

Preto z uvedených dôvodov ako Odvolateľ považujem týmto odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného úradu MČ Bratislava-Rača č. 15101/1406/2021/SU-RAA zo dňa 11.10.2021, 1.) za rozhodnutie vydané v rozpore so zásadami správneho konania 2.) za rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto som žiadala, aby Okresný úrad Bratislava podľa ust. § 59 ods. 3 správneho poriadku odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Následne na toto odvolanie listom č. 18773/1406/2021/SU-RAA zo dňa 15.11.2021 sme obdržali „Upovedomenie vo veci o obsahu odvolania a výzvu na vyjadrenie sa proti Dodatočnému stavebnému povoleniu č. 15101/1406/2021/SU-RAA z 11.10.2021“. Moje konečné stanovisko na citovanú výzvu, ktoré som poslala v stanovenej lehote, som oznámila, že sa plne stotožňujem so všetkými námietkami v pripojenom odvolaní RNDr. J. Ostertága a žiadam odvolací orgán, aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Doposiaľ sa neozval ani stavebný úrad MČ Bratislava-Rača, ani Okresný úrad ako odvolací orgán. Čo je za tým? Prečo? Dúfam, že sa odvolanie nestratilo!

Pokiaľ viem, pre Verejnú správu stále platia zákony o Nezlučiteľnosti funkcií a o konflikte záujmov. Pre Obecnú samosprávu – t. j. funkcionárov, starostov obcí / primátorov miest, vedúcich a poslancov obecných a mestských zastupiteľstiev je 1.) nezlučiteľnosť funkcií v rámci obecnej samosprávy upravená zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a 2.) ochrana verejného záujmu pri výkone funkcii verejných funkcionárov je upravená Ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu. Je to tak aj v prípade stavebného úradu MČ Bratislava-Rača? Či na OÚ?

Jedno významné a trefné porekadlo hovorí „Vrana k vrane sadá – rovný rovného si hľadá“. A keď sa už všetky vrany a tí rovní dajú dohromady, vznikne z toho úzus „Ja bráchovi a brácha mne“. Preto mňa nič nemohlo odradiť od toho, aby som ďalej neskúmala a nehľadala súvislosti, ktoré nastali najmä po predchádzajúcich komunálnych voľbách do verejnej správy a po zvolení nového vedenia MČ Bratislava-Rača a uvedením do funkcie vedúcej stavebného úradu Ing. A. M. bez výberového konania, manželky generálneho riaditeľa Úradu geodézie, kartografie a katastra, tiež dosadeného bez výberového konania bývalým ministrom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka J. M. bez zohľadnenia zákona o Nezlučiteľnosti funkcii a o konflikte záujmov. Podľa mňa pravdepodobne na dôležité riadiace a odborné funkcie nášho krachujúceho štátu stačí byť priaznivcom či členom nejakej významnej strany či hnutia, ktorá si aplikuje ďalšie niekoľko tisícročné porekadlo „Komu dal Pán Boh úrad, tomu dal aj rozum“. Nikto neskúmal, či takéto protiprávne a nezákonné obsadzovanie dôležitých funkcii, ako je i napríklad okrem iných aj vedenie stavebného úradu MČ Bratislava-Rača? Či nie je ani náhodou v rozpore so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a Ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcii verejných funkcionárov (zákon o ochrane verejného záujmu)? Možno by sa dnes o Rači všeobecne nehovorilo, že „Rača je najkorupčnejšia mestská časť Bratislavy“.

Je až veľmi zaujímavé, ako sa dokážu rôzne spoločnosti s. r. o. najmä ak majú ziskuchtivých hrabošov a podvodníkov za konateľov či nebodaj vlastníkov, pekne krásne dohovormi a rôznymi protizákonnými činmi pospájať a prakticky vytvárať dojem, že oni sú tí múdri a dodržiavania rozvoja životného prostredia chtiví a tí druhí sú predsa slabomyseľní chudáci, ktorých veľmi ľahko spacifikujeme a ukážeme im, kto tu má moc a kde je sever. Prinajmenšom im ponúkneme nejaké „benefity“, aby boli ticho a neotravovali.

Nno a ešte niečo zaujímavé. Skúmal niekto, či vedúca stavebného úradu MČ Bratislava-Rača nevie náhodou niečo o spoločnosti GEP s.r.o., v ktorej pôsobí ako vlastníčka a zároveň konateľka? Náplňou tejto spoločnosti je obstarávacia činnosť v stavebníctve, projektová činnosť a iné. Ďalej aké má kontakty na spoločnosť AK Inžiniering s.r.o., či na spoločnosť Hydroinvest s.r.o., ktorej náplňou je nákup, predaj a prenájom nehnuteľností, realitná agentúra, projektová činnosť a pod. Potom sa nečudujme, že spoločnosť PLEXUS-Group s. r. o., majiteľ stavebník V. Janko, ako i spoločnosť PH9 s.r.o. si až prirýchlo našli vhodných partnerov na stavebnom úrade MČ Bratislava-Rača, aby za plnej podpory a bez stavebného povolenia mohli na čierno dostavať „Rodinný dom Alstrova“ s dvoma bytovými jednotkami, RD NN bez stavebného povolenia a ďalšie, na ktoré mal pripravené projekty, ničiť životné prostredie, zamedziť prístup k parcele č. 1683/443 a neohláseným výkopom pre druhý RD NN tiež bez stavebného povolenia, porušovať Územný plán, obťažovať susedov a zničiť ich úrodu.

Na záver, k našim písomným či ústnym oznámeniam, vyjadreniam, námietkam a odvolaniu voči dodatočnému stavebnému povoleniu sa starosta MČ Bratislava-Rača, ani vedúca stavebného úradu doposiaľ nevyjadrili.

Verím však, že odvolací orgán nie je zapletený v korupčných benefitoch v rôznych spoločnostiach (s.r.o.). a napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zruší a vráti prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Zároveň verím, že aj dotknuté politické strany a hnutia, v ktorých stále existujú takéto „vrany“, si uvedomia, že my, slušní občania, chceme žiť v slušnej spoločnosti a o takýchto politikov v obecných, mestských či vo vyšších zastupiteľstvách nemáme záujem. Dúfam, že hovorím za takmer všetkých.

(pokračovanie)

Ing. Daša Ostertágová Štrbová

z rodu Polakovič, Žitný

Dobroslava Luknárová: NA ROZLÚČKU S ĽUDKOM A MARIENKOU HAVLOVIČOVCAMI

Po tieto dni sa neustále vraciam v spomienkach na jeden z prvých júnových dní uplynulého roka. Vlastne, takých spomienkových návratov by bolo viac, keby to bolo možné. Človek si rád aspoň v mysli vracia chvíle, ktoré boli preňho nielen príjemné, ale aj obohacujúce.

Stačilo len telefonicky sa dohodnúť a potom zamieriť na Podbrezovskú ulicu, zazvoniť pri bráničke a chvíľu počkať, kým sa v jednom okne na prvom poschodí neobjaví usmievavá tvár domácej panej. Zaznelo: „Dedko vám ide otvoriť,“ a naozaj o pár minút už sa aj poberal k bráničke domáci pán, aby privítal otvoreným náručím či priateľským podaním ruky prichádzajúceho hosťa, alebo niekoľkých hostí. Už prvé kroky od bráničky otvárali družný rozhovor, hoci len o záhonoch rozkvitnutých kvetov alebo nedávno pokosenom trávniku, o ružiach popínajúcich sa popri múre domu, alebo v zimnom čase o tom, ako sa sýkorky aj vrabce rady hostia v neveľkom kŕmidielku. Nejaká iná téma sa čoskoro rozvila v obývačke na prvom poschodí alebo v lete aj pod veľkou čerešňou na dvore – hodinu, dve, tri, ... Prechádzka po pekne obrobenej záhrade až k riadkom viniča. Krátka ochutnávka domáceho vínka v pivnici, kde všetko bývalo vzorne upratané ... koľko len bolo takých chvíľ!

Koľko len tém sa našlo, koľko zaujímavých informácií a príbehov zo staršej Rače, ale aj koľko životných skúseností, postrehov, úvah ...

Človek pri nich ľahko zabúdal, alebo si len nechcel pripustiť, že čas nezadržateľne plynie a odkrajuje z našich životov ďalší a ďalší diel. Vždy to bolo stretnutie aj s budúcim pokračovaním, veď toľko bolo pred nami možných či predpokladaných, hlavne žiadúcich plánov... Aj v spomínaný júnový deň sme si priali, aby to stále bolo tak... aby sa nestalo nič zlé, osudové...

Ale stalo sa! Prišla čoskoro smutná rozlúčka, rana, ktorú bolo veľmi ťažké prijať. A po tieto dni sa tá rana opäť a ešte s väčšou bolesťou roztvára – už sa nikdy nezopakuje ani jedno z predchádzajúcich milých stretnutí. Už sa nedorozpráva ani jedna z otvorených tém, už sa mnohé naše ešte nezodpovedané otázky nedočkajú odpovede...

Naši vzácni priatelia, Ľudko a Marienka Havlovičovci – čo všetko nám dali, čím obohatili naše životy? Čomu nás podučili? Ťažko vtesnať do niekoľkých viet ich tiché posolstvo. Nie je to len Ľudkov prínos do poznania dejín a tradícií našej obce, jeho zásluha na vytvorení Račianskej pamätnej izby a na zrode myšlienky vybudovať v Rači miestne múzeum a tak so všetkou úctou vzdať hold generáciám jej obyvateľov a ich práci.

Je to aj ich spoločné ľudské posolstvo – život manželskej dvojice, ktorá dokázala kráčať spolu viac ako polstoročie a neustále si vychádzať vzájomne v ústrety. Tvoriť si svoju vlastnú identitu, ale s ohľadom na toho druhého. Podoprieť sa v každej ťažkej chvíli a tešiť sa spoločne z každej možnej radosti. Deliť sa o lásku, poznanie, prácu, ale aj o utrpenie. Napriek ranám osudu, lebo žiaden ľudský život sa im nevyhne, udržiavať v sebe tichý plameň životného optimizmu a rozdávať ho okolo seba tak prirodzene a nezištne...

S bôľom v srdci sa po tieto dni znova a znova vraciam ku všetkým pekným chvíľam, ktoré ma viažu k Vám, Ľudko a Marienka! Tak rada by som opäť sedela len tak vo Vašej obývačke a nechala si naliať za pohárik vína. Určite by som zjedla aj dva, tri, štyri tvoje koláče, Marienka, alebo obložené chlebíčky, alebo by sme len tak chrumkali popri rozhovore slané tyčinky. Dychtivo by som však načúvala Vášmu rozprávaniu. Smiala sa na tom, ako sa prekárate, kde sa čo a kedy presne stalo ... a kto je komu aká rodina ... ale aj o tom, čo už vie niektoré z Vašich vnúčat či pravnúčat... popýtala by som sa, čo treba práve robiť vo vinohrade... nikdy nebola núdza na možnú tému rozhovoru...

Tie rozhovory, verte mi, ani teraz celkom neskončia. Nikdy, pokým mi bude slúžiť pamäť nevymiznú, lebo ste sa stali súčasťou môjho vnútorného „ja“ – zóny rodinných a priateľských pút, bez ktorých si neviem predstaviť svoj život. Vaše pomyselné hrejivé náručie si v srdci ponesiem naďalej.

Budem sa k Vám rada vracať v spomienkach – s úctou, obdivom a vďakou.

26. januára 2022

D. L.

Mária Hatalová: ROZLÚČKA S MÁRIOU HAVLOVIČOVOU

Ctená smútiaca rodina,
vážené smútočné zhromaždenie!

Na úvod dnešnej rozlúčky s našou drahou Máriou Havlovičovou by som rada predniesla zopár viet o živote zosnulej, ako som ju aj ja poznala a ktoré mi pomohli zostaviť jej rodina, ale aj spoloční priatelia manželov Havlovičových.

Mária Havlovičová, rod. Riglerová sa narodila 22. decembra 1933 Anne Riglerovej, rod. Feketovej a Pavlovi Riglerovi ako prvorodené dieťa. Až neskôr sa v rodine narodil brat Ivan. Vyrastala v domčeku, ktorý stál vysoko nad obcou a do školy dochádzala zo značnej vzdialenosti. Mala školu rada, dobre sa učila a často sa vo svojich spomienkach s vďakou vracala k svojej triednej učiteľke pani Holčíkovej.

Po absolvovaní základnej školy v Rači navštevovala Gymnázium na Dunajskej ulici. Račianski stredoškoláci chodievali v tom čase do škôl v Bratislave vlakom, za čo ich spolužiaci nazývali „vlakármi“ a možno im aj trochu závideli ich veselú družnosť. Na študentské časy i príbehy z cesty vlakom si Marienka rada spomínala a rozprávala o nich svojim potomkom. Po ukončení školy nastúpila do práce v podniku Agrotechna v Rači a tomuto podniku ostala verná po celý svoj profesijný život.

16. septembra 1954 sa vydala za Ľudovíta Havloviča, s ktorým prežili spolu krásnych 67 spoločných, oddaných rokov. Z manželstva sa narodili 3 deti – Ľudovít, Mária a Roman. Venovali sa im s láskou a pochopením, viedli ich kroky v úcte k životu, práci aj viere. Tešili sa z ich úspechov, podporovali ich pri vstupe do života dospelých, ale snažili sa stáť pri nich aj v zložitých krízových situáciách. Veľmi sa neskôr tešili, keď sa rodina rozrastala o vnúčatá – Radovana, Lenku a Romanku a ešte neskôr s otvoreným srdcom a náručím vítali pravnúčatká – Karolínku, Haničku, Laurinku, Adamka, Jakubka i najmladšieho Riška. Spoločný domov, ktorý si počas svojich životov utvorili, bol plný lásky a porozumenia, ale aj spätý s prácou, otvorený dobrým susedským vzťahom, záujmu o dianie v obci aj v širšej spoločnosti.

Mama Mária/Maruška, ako ju jej manžel volal, mala veľmi rada ľudí a živo sa zaujímala o starosti a osudy svojich susedov, či známych. Mala pre každého vždy otvorené srdce a nešetrila radami. Bola ochotná pomôcť aj sa zasadiť, ak sa niekde diala krivda, či nespravodlivosť. Na pracovisku si ju vážili pre jej dochvíľnosť a spoľahlivosť, ale aj pre empatiu a srdečnosť, ktorú okolo seba šírila. Jej dni boli vyplnené prácou, lebo popri zamestnaní bolo treba viesť nielen domácnosť, ale postíhať spolu s manželom aj práce v záhrade či vinohrade. Množstvo kvetov, ktoré rástli a kvitli pri ich dome, svedčili o ich starostlivých rukách.

Veľmi rada čítala knihy a lúštila krížovky. Venovala sa tiež ručným prácam a bola výbornou kuchárkou. Kým vládala, rada pracovala v záhradke, či vo vinohrade a plodmi zo svojej úrody obdarovávala nielen svojich príbuzných, ale i priateľov a známych. Bola veľkou oporou svojmu manželovi, aj vtedy, keď jej pre svoje široko rozvetvené aktivity nemohol byť stále na blízku. Vedela pochopiť a tolerovať jeho aktivity, keď naplno spolupracoval s račianskymi ochotníkmi a viedol krúžok mladých fotoamatérov, keď sa zasadzoval o založenie Račianskej pamätnej izby a potom neustále rozširoval jej expozíciu. Živo sa zaujímala o všetko, čo sa manželovi z histórie Rače podarilo vypátrať, rada sa zúčastňovala na rozhovoroch a odborných diskusiách o nej. Svojou výbornou znalosťou mnohých životných príbehov Račanov často pomohla manželovi doplniť autentické udalosti z minulosti našej mestskej časti. Vytvárala mu v domácnosti žičlivé zázemie pre jeho študijné aj publicistické aktivity. Sama bola vydavateľkou jeho poslednej obnovenej publikácie o histórii a pamiatkach Rače. Podporovala jeho aktivity najprv v Miestnom odbore Matice slovenskej a v kultúrnej komisii pri MÚ, neskôr v občianskom združení i na blogu Račan, prednáškové aktivity pre račiansku Senior akadémiu a ostatné tri roky v Račianskom muzeálnom spolku. Úprimne sa tešila z publikácií, ktoré sa o histórii Rače v ostatných rokoch podarilo vydať.

Svojmu milovanému manželovi bola veľkou oporou aj pri jeho viacročných zdravotných problémoch, ktoré vyžadovali špeciálnu starostlivosť. Obetavo sa oňho starala, ale ho aj podporovala svojím neutíchajúcim optimizmom a životnou energiou. Sama veľmi statočne niesla vlastné zdravotné problémy, ktoré sa s pribúdajúcim vekom hlásili čoraz viac. S bôľom, ale vyrovnane, s láskou a vierou v srdci odprevadila ani nie pred rokom na poslednej ceste svojho manžela.

Cesta jej života sa tíško uzavrela 18. januára večer.

Dnes sa s ňou s hlbokou úctou a vďakou lúčia nielen jej deti Mária a Roman s rodinami, vnúčatá a pravnúčatá, ale i široko rozvetvená rodina, susedia, priatelia, známi. Všetkým, ktorí ju mali radi a vážili si ju, ostane v srdci jej milý obraz a odkaz statočne prežitého plnohodnotného života.

Nech je jej náš Pán milostivý a nech ju čoskoro príjme k sebe do večnej slávy.
Nech jej telo odpočíva v pokoji po boku jej manžela.

Mária Hatalová

Miro Ščibrany: ZA MÁRIOU HAVLOVIČOVOU

Mária Havlovičová, rod. Riglerová, sa 18. januára 2022, vo veku 88 rokov, odobrala tam, odkiaľ niet návratu. Sedem mesiacov po tom, čo na večnosť odišiel jej celoživotný druh a milovaný manžel Ľudovít Havlovič.

Pani Mária Havlovičová mi vstúpila do života na dva kroky. Najprv ako manželka Ľudovíta Havloviča. Švagriná jeho brata Stanka a Atky, rodenej Oslárovej. Našich susedov z ulice a blízkych priateľov mojej sestry Filky a švagra Janka Luknára. Vtedy sme sa osobne nepoznali.

O druhý krok sa pričinila kniha Ľudovíta Havloviča RAČA Z dejín a pamiatok obce. Vydaná v roku 2002. Pre seba som si ju objavil o päť rokov neskôr. Vďaka švagrovi Jankovi Luknárovi. Padla mi u neho do oka. Ako pozvánka do minulosti Rače. Bez váhania som zašiel za autorom. A dostal od neho 4 výtlačky knihy. Slovo dalo slovo a s pánom Havlovičom sme sa podujali dať knihu na blog Starý Račan. Často sme sa kvôli tomu stretali. A napriek odstupu jednej generácie sa zblížili. Z pána Havloviča sa stal Ľudko. Priateľ, ktorý sa tešil záujmu o jeho dielo.

Pani Marienka bývala pozornou hostiteľkou stretnutí s Ľudkom. Nechávala nám priestor na debaty. Sama sa bez slova držala v úzadí. Mlčať nevydržala dlho. Ľudkove spomienky, jej výborná pamäť a bystrá myseľ ju vtiahli medzi nás. Debaty vo dvojici sa zmenili na rozhovory v trojici. Z hostiteľky pani Márie sa stala priateľka Marienka.