Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Tramp Jim. Ešte raz sme naňho pozreli a so smútkom išli domov.

Z kroniky trampskej osady SAMOTÁRI. Príbeh dvadsiaty ôsmy.

Pondelok 27. marca 2023 o 16:00 hod. sa pri Kultúrnom stredisku IMPULZ na Rendezi konala malá slávnosť. Zástupcovia MÚ Rača, Račianskeho muzeálneho spolku a Zväzu vyslúžilých vojakov odhalili

pamätnú tabuľu pri 78. výročí bombardovania Rendezu.

Dňa 26. marca 1945 medzi 13. a 14. hodinou pri spojeneckom bombovom nálete prišlo o život 10 civilistov a 16 nemeckých vojakov. Veľa ľudí bolo zranených a vznikli veľké materiálne škody.

Málokto vie, že jednou z obetí náletu bol aj Račištorfčan, mladý muž z Dolného konca Edo (Eduard) Veselský (1926-1945). V inkriminovanom čase robil spolu so skupinou chlapov obcou nariadené výkopové práce v poliach, neďaleko železničnej stanice Rendez. Počas náletu proti veľkému množstvu padajúcich bômb sa na otvorenom priestranstve nemali robotníci kde skryť. Tak zostali prikrčení tam, kde pracovali. Podľa očitých svedkov Eda tlaková vlna vymrštila z výkopu a vo vzduchu ho zasiahli dve črepiny explodovanej bomby.

26. marca 1945, večer toho dňa, kedy zahynul osemnásťročný Edo, si na zadnú stranu jeho obrázka trasúcou sa rukou matka Ernestína zapísala:

 

Eduard Veselský, Račištorf č 158.
o 2 hodiny 7 minút
nálet 26. marca 1945

Slovo „nálet“ pred dátumom je veľmi slabo rozoznateľné.
Račištorf č. 158 bol dom na Dolnom konci vo dvore susediacom s Pastírňou.

 

Život tohto mladého muža so zasnenými očami upretými do diaľav vyhasol na začiatku Veľkonočného týždňa v roku 1945. Pohreb sa konal na Veľký piatok. Oslobodzovacie boje v Račištorfe prebehli na Veľkonočnú nedeľu a pondelok.

Edo v tom období práve dokončil učňovské roky a začal pracovať v debnárskej firme suseda pána Mateja Fekete-Čierneho. Pomáhal matke vdove finančne zabezpečovať rodinu.

Račištorf, rok 1942. Pán Matej Fekete-Čierny a jeho učeň Edo.

Tramp Jim-Edo

V prvých rokoch existencie trampskej osady Samotári 1941-1945 Edo patril k najvernejším členom-kamarátom s trampským menom Jim. Jeho tragická smrť zasiahla všetkých členov osady silno a hlboko. Bol prvý z nich, kto veľmi mladý, k tomu v plnom zdraví, opustil tento svet nečakane a následkom vyšších politických rozhodnutí.

Rok 1943. Eduard (Edo) Veselský ako tramp JIM z osady SAMOTÁRI.

Pieta pri táboráku

V kronike osady Samotárov je z jedného z prvých trampov po skončení druhej svetovej vojny zaznamenaná pietna spomienka pri táboráku na tragicky zosnulého kamaráta trampa Jima. V zápise je uvedené trampské meno Džony, správne má byť Jim (Džim).

Doslovný zápis v kronike znie:

Tex šerif bol v tej chvíli strašne smutný. Prečo by nie, keď nám chyboval náš verný kamarát Džony. Aj on niekedy s nami sa tu veselil a radoval a teraz leží na cintoríne hlboko pod zemou, že sa nikdy nevráti.

Preto ako správni čundráci zavelil šerif Tex stáť v tichosti 2-3 minúty na počesť zosnulého Džonyho, lebo keď chodil na jeho obľúbený flek, vždy pracoval úprimne a čo najlepšie sa ku každému choval, miloval tramp, miloval prírodu a kamarátov.

Ako staré porekadlo hovorí, dobrí ľudia vždy sa skorej poberú na večnosť od sveta. A tak sa aj stalo. Chudák, padol nešťastnou náhodou za obeť bombardovania amerických letcov. No s krvácajúcim srdcom sme sa od neho odlúčili, išli sme spolu upokojovať jeho drahú mamičku a sestričku, ktoré sa nemohli od neho odobrať. Ešte raz sme sa pozreli naňho a išli so smútkom domov.

Keď uplynuli minútky státia, všetci sme sa smutne pozerali do čerstvej pahreby táboráka. Ja som sa na chvíľu od nich odlúčil a vytiahol som si svoju obľúbenú malú picolo, na ktorej som cynicky vyfukoval starú, ale veľmi milú pesničku, ktorú chlapci s natiahnutými ušami počúvali. Tá chvíľa, keď si spomeniem, mi bola tak krásna, že ju obdivujem ešte dnes. Bolo to tak nádherné, ako niekde na prérii, keď nejaké zvuky prináša vietor, ktoré odnesie k našim ušiam. O chvíľu bolo mnoho kamarátov okolo mňa, prikrádali sa ako indiáni „potichu“ a tak počúvali.

Kamarátstvo až za hrob

V apríli 1948 si tramp Kid-Evar zobral za manželku Jimovu-Edovu sestru Máriu. Títo švagrovia trampi-kamaráti sú pochovaní v spoločnom rodinnom hrobe na cintoríne v Rači.

Šerif Tex (1925-1987) odpočíva vľavo vo vedľajšom hrobe rodiny Würflovej.

 

Pamätná tabuľa

Rendez, 27.3.2023. Kultúrne stredisko IMPULZ.

Poďakovanie

Všetkým aktérom, od otcov myšlienky až po realizátorov umiestnenia Pamätnej tabule na Rendezi patrí veľké ĎAKUJEME.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
marec 2023

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Z DOLNÉHO KONCA. Obrázok syna bol matke modlitbou.
Z DOLNÉHO KONCA. Dolnokončania na fotkách 1937-1957.
Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.

Eduard Wenzl: NEZABÚDAM – SPOMÍNAM

Michal Drotován: Aký osud čaká školu Na pántoch?

Bratislavský samosprávny kraj navrhuje v rámci racionalizácie siete stredných škôl dve SOŠ v lokalite Pánty/Rybničná zrušiť. O návrhu bude v piatok 31.3.2023 hlasovať zastupiteľstvo BSK. V článku zhrniem doteraz známe informácie.  Budem sa prioritne venovať SOŠ Na pántoch, ktorá je v katastri Rače.

Z akého dôvodu chce BSK zrušiť školu SOŠ Na pántoch 9?

Podľa predloženého materiálu do príslušných komisií BSK (obe komisie odporúčali materiál schváliť bez pripomienok) je dôvodom zrušenia racionalizácia školskej siete, presun žiakov a učiteľov do iných župných škôl s podobným zameraním. Dané školy Farského/Harmincova a Mikovíniho sú zaradené ako centrá odborného vzdelávania a investovalo sa do nich z eurofondov niekoľko miliónov eur.

Uvádza sa tam tiež, že je tam problematické podložie, čo spôsobuje podmáčanie budov aj areálu. Zároveň sa uvádza, že "pre budúce zachovanie prevádzky školy je nevyhnutné v nasledujúcom období realizovať viacero investičných akcií – napr. výmena okien, zateplenie budovy školy, výmena ležatého potrubia a TUV, rekonštrukcia školského internátu a pod., pričom odhadovaná výška investície je cca 2,5 – 3 milióny eur."

Škola má byť podľa tohto návrhu BSK zrušená k 31.8.2024.

Požiadal som BSK o zaslanie informácie, koľko sa do budov danej školy investovalo v rokoch 2010-2022 - zaslali mi informáciu o 2,267 mil. €. V týchto sumách však podľa všetkého nie sú uvedené novšie investície ako je plaváreň, príjazdová komunikácia, triedy našej súčasnej základnej školy či odvodnenie ihriska. Výsledná celková suma teda presahuje 3 mil. €.

Nie je to malá suma - je to približne suma, ktorú BSK v materiály na zrušenie odhaduje na potrebné ďalšie  investície. Či sú dané investície nevyhnuté a urgentné a v akom rozsahu je otázne - v roku 2020 v technickej správe spracovanej na žiadosť BSK sa nevykazovali havarijné stavy.

Samozrejme škola a celý areál potrebuje - hlavne z dôvodu šetrenia nákladov za energie a kúrenia - rekonštrukciu ako je výmena okien či zateplenie fasády. Nebráni to však ďalšej prevádzke školy. Čo sa týka nákladov, v roku 2020 daná firma kompletné opravy odhadovala až na 26 mil. €. Táto suma je však podľa mňa nereálne vysoká až na úrovni novostavieb.

Rovnako tak si dala vypracovať statické posudky samotná škola a podľa nich nie je žiaden zásadný stavebný problém ani v jednej budove, ktorý by bránil prevádzke.

O tom, že dané dva areály a školy boli dimenzované pre výrazne väčší počet študentov, ako ich navštevuje v súčasnosti, nie je sporu. K 15.9.2022 navštevovalo SOŠ Na pántoch 336 študentov a SOŠ Rybničná len 104 študentov. Len pre porovnanie - našu ZŠ Hubeného k rovnakému dátumu navštevovalo 804 žiakov a ZŠ Tbiliská 862 žiakov.

Treba však tiež uviesť, že na rozdiel od roku 2008, kedy ZŠ Plickova nevedela z normatívov vykryť svoje prevádzkové náklady, škola Na pántoch 9 ich vie viac-menej vykryť. A tiež je potrebné uviesť, že 17 SOŠ v Bratislavskom kraji, kde je zriaďovateľ BSK, majú ešte menej študentov. 

Za zásadný problém považujem, že nie je jasné, čo sa bude s oboma areálmi diať po prípadnom skončení oboch škôl k 31.8.2024. Na problém sme upozorňovali aj spoločne so starostom Vajnôr Michalom Vlčekom aj BSK na pracovnom stretnutí 13.2.2023. Vyslovili sme tam jasné obavy o to, aby dané areály neskončili ako štátna budova bývalej SOU železničné, Na pántoch 7. Tu školu zrušili pred 10 rokmi a areál je totálne zdevastovaný. 

Na pracovnom stretnutí sme rovnako tak upozornili, že aj MČ Vajnory aj MČ Rača aktuálne rozširujeme kapacity základných škôl (Vajnory prístavbou, my novou školou Plickova) a teda nebude potreba ďalšej obecnej základnej školy v území Rača/Vajnory minimálne ďalších cca 15 rokov. 

V prípade výraznej výstavby v území na poliach potreba školy vznikne, či a kedy to bude je však otázne. Súčasný územný plán ju neumožňuje. Muselo by ísť však o výstavbu väčšiu ako za posledných 30 rokov dokopy. Pri očakávanom demografickom poklese sa však bavíme čisto o hypotetickej situácií v časovom rámci desaťročí.

BSK na pracovných stretnutiach aj v stanoviskách pre média uviedla, že nechce dané objekty oboch škôl predať, chce ich zachovať na vzdelávanie a tiež uviedli to, že nemajú zdroje na ich ďalšiu renováciu. Zároveň uviedli, že o tom, čo bude s danými objektmi sa máme baviť až keď sa obe školy zrušia. Dané sa má diať v situácií, keď má počet stredoškolákov v BA kraji nasledujúce roky narastať. 

Navrhoval som ako istý kompromis, aby škola bola zachovaná a zároveň by časť objektu bola prenajatá súkromnej škole. S týmto však pani riaditeľka SOŠ Na pántoch nesúhlasí a - ak som to správne pochopil ani BSK. O prenájom časti priestorov by určite bol záujem zo strany súkromných škôl - v prípade celého areálu je to otázne.  Ide o dva rozľahlé areály. V takom prípade by išlo skôr o spoluprácu viacerých subjektov.

Minulý týždeň riaditeľka SOŠ p. Katreniaková uviedla, že pre ňu je priorita zachovanie areálu pre školstvo: "Ak by aj nemala mať súčasné poslanie, môže predsa budova, učebne a areál slúžiť na základnú či materskú školu alebo odbornú školu iného zamerania" Rovnaké stanovisko má aktuálne aj BSK.

V každom prípade, poslanci BSK by sa mali pýtať, čo sa bude s danými dvoma areálmi škôl diať po roku 2024 a aké sú reálne riešenia pre budúcnosť. Pre samotný zateplený internát (už dnes čiastočne využívaný ako ubytovňa), nie je problém nájsť využitie aj ekonomickú udržateľnosť. Iná vec sú však budovy oboch škôl, telocvične, vonkajšie areály a plaváreň. Poslanci BSK by mali žiadať záruky, že to neskončí ako SOU železničné. 

Rada školy SOŠ Na pántoch na svojom zasadnutí 16.3.2023 jednohlasne nesúhlasila so zrušením školy. (Pozn. členom rady som od roku 2018, aktuálne je za Raču členom aj Peter Pilinský ako poslanec BSK). BSK kladné stanovisko rady však podľa zákona nepotrebuje. Obe príslušné komisie BSK - finančná a školská -  naopak so zámerom zrušiť SOŠ Na pántoch súhlasili.

Ako starosta mestskej časti Bratislava-Rača a aj ako člen rady školy si myslím, že je potrebné hľadať iné riešenie ako rušenie. Pri zrušení je veľké riziko, že budovy "nebudú mať svojho pána". V prípade zrušenia školy sa samozrejme budem aktívne zaujímať, čo sa bude diať s areálom a budovami ďalej.  Pre nás ako mestskú časť je prioritou, aby dané dva areály nechátrali. Je to však prioritne na zodpovednosti vedenia BSK a poslancov BSK. Pevne verím, že sa v oboch školách o pár rokov nebudú natáčať podobné videa ako z hororu. 

Michal Drotován

starosta mestskej časti Bratislava-Rača

www.drotovan.sk

Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – I. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – I. kapitola

kreslil Kid Milan

1941

Zápisnica

Dňa 25. apríla 1941 bola zvolaná prvá porada za účasti niekoľkých snaživých trampov, a to: Milan Wὓrfl, Ferdinand Salkovič, František Ďurďovič a Domin Fekete. Na tejto porade (schôdzi) naši milí chlapci sa uzhodli na tom, že založia osadu. Skutočne k tomu aj prišlo.

Prvého mája 1941 naši chlapci-trampi pristúpili k veľkému kroku. Toho istého dňa bola zvolaná prvá schôdza u Ferdinanda Salkoviča, za prítomnosti: Milana Wὓrfla, Ferdinanda Salkoviča, Františka Ďurďoviča a Domina Fekete. Na tejto schôdzi bolo uznesené, že osada, ktorá sa teprv založila, sa bude volať „osada Samotárú“.

Každý zakladateľ dostal svoje trampské meno.

Milan.................................................. Tex

Ferdinand............................................ Tom

Domin................................................. Fox

Ferdiš B............................................... Bob

Keďže bolo všetko hotové, našej novozaloženej osade chýbalo ešte niečo, a to vodca – šerif. Tex bol jednohlasne zvolený za šerifa, a jeho nástupca bol Fox. Taktiež na tejto schôdzi bolo uznesené, že riadne schôdze sa budú konať každý týždeň, a to vo štvrtok u Toma, a že každý člen je povinný sa na schôdzu dostaviť.

Trampy sú nepovinné, konajú sa každú nedeľu, len za priaznivého počasia.

Niečo do dopisov.

Až nás raz zlý osud rozdelí
a v srdciach ostane žiaľ
vtedy spomeň si moje dievčatko
že teba som vždy miloval

Najprv miluj študovanie
potom študuj milovanie

Pozdrav venuj známemu
úsmev niekomu láskavému
a srdiečko jednému

V ružičke láska.
V nezábudkách žiaľ
Spomeň si Andulko, kto ti to písal
Až ti raz ukonči život tvoj
budeš mať aspoň podpis môj.

Tak smutno v lese keď vietor vetev láme
Tak je smutno Hanke keď jej Miško klame.

Šťastný ten kto miluje
Šťastnejší ten kto miloval
Najšťastnejší ten kto lásku vôbec nepoznal.

Dňa 9. mája 1941 bol podniknutý prvý tramp „osady Samotárú“ za účasti: Tex, Tom, Fox, Bob. Bol krásny deň, takže naši chlapci – trampi mali veľmi dobrú náladu a labužnícky popíjali čiernu kávu s rumom. Na tomto trampe našli krásnu lúku, kde sa aj utáborili a pomenovali ju »Sahara«. S úsmevom na tvári vracali sa domov.

Dňa 16. mája 1941 bol podniknutý druhý tramp, ale už za väčšej účasti, a to: Tex, Tom, Fox, Bob, Fehoj a Johny. Tramp bol vydarený, lebo naši chlapci mali krásny deň. Na tomto druhom trampe chlapci spoznávajú každý svoju povahu a umenie. Je krásny deň. Šerif dáva rozkazy do práce, ani jeden nezaháľa. Jeden nosí vodu na varenie nášmu slávnemu kuchárovi Tomovi, iný zase drevo na oheň, aby išlo všetko od ruky. Tom robí prípravy na varenie dobrého obeda. Bude variť jeho povestné palačinky. Rozrába cesto na palačinky. Prípravy sú hotové a milé palačinky lietajú do vzduchu. Každý s obdivom naňho pozerá. Po dobrom obede každý naťahuje svoju kostru. Johny umýva šálky, Bob a Fox hrajú karty, Tex sa škrabe v zadku, Fehoj lozí po stromoch a Tom je zadumaný a rozmýšľa o svojej stupavskej láske. Pomaly sa zvečerieva. Každý balí svoju „tornu“ a chystá sa na návrat domov. Aby cesta ubývala, spievajú si do pochodu trampské pesničky.

Už sú doma. Prvá zastávka je u „Vodníka“. Každý si dá jedno pivko, pri ktorom sa spievajú známe naše trampské pesničky. Pomaly sa rozídu a každý svieži a povzbudený na duchu poberá sa domov, a pritom si myslí, keby nebolo zajtra to nešťastné „pondělí“, keby ten tramp trval trebárs celý týždeň, ba i celý rok. Môžeme s istotou povedať, že naši chlapci si veľmi dobre rozumejú, možnože budú z nich i opravdoví trampi.

Dňa 23. mája 1941 tramp bol podniknutý za tej istej účasti ako minule na „Sahare“.

Dňa 30. mája 1941 na tramp sa nešlo pre nepriaznivé počasie.

Dňa 6. júna 1941 nastáva veľká zmena v „Osade Samotárú“.

(koniec kap. I. – ďalšia kap. II.)

---

UZNANIE portálu račan.sk za sprístupnenie kroniky verejnosti si zasluhujú:

• Kid Milan Mazúr (1926-1992), člen a kronikár osady SAMOTÁRI,
za napísanie, ilustrovanie a uchovanie kroniky v pozostalosti,

• pani Anna, dcéra kronikára Kida Milana Mazúra,
za poskytnutie kroniky a láskavý súhlas s jej uverejnením,

• pani Anna Polakovičová (Aňa z Dolného konca)
za precízny prepis kroniky do elektronického formátu.

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvadsiaty siedmy.

Osemdesiatdva rokov staré fotografie a zápisy zo života trampov osady SAMOTÁRI existujú. Nevymýšľam si. Je to skutočnosť.

Osadu SAMOTÁRI, jej založenie v roku 1941 pätnásť, šestnásťročnými račišdorfskými chlapcami som priblížila v príbehu Trampi z osady SAMOTÁRI. Chlapci konali v duchu rozvíjajúceho sa trampského hnutia, v duchu kamarátstva, lásky k prírode, úcty k druhému človeku a jeho slobode.

Príbeh bol zverejnený v apríli minulého roku. Popri texte obsahuje fotky členov osady s trampskými menami, niektoré s rokom a miestom vzniku. Originály obrázkov vlastní môj brat. Podaroval mu ich otec Evarist (1926-2004), v mladosti tramp osady Samotári menom Kid.

Dva týždne po uverejnení príbehu reagovala pani Anna, rodená Mazúrová. Administrátorovi portálu račan.sk Mirovi Ščibranymu napísala, že vlastní originál kroniky ZÁPISNICA OSADY SAMOTÁRU, so zápismi konania schôdzí, výletov, trampov, doplnenými kreslenými obrázkami. Kroniku zdedila po svojom otcovi Milanovi Mazúrovi (1926-1992). Bol členom osady Samotárov, trampským menom Kid a je autorom zápisov v nej. Je v rozpakoch, keďže ja v článku uvádzam svojho otca Evarista ako trampa Kida tejto osady. Veď podľa kroniky Kidom bol jej otec Milan. Pýta sa, či sú fakty preverované pred ich zverejnením na portáli.

Prekvapená a v úžase som bola aj ja.

Ako to vlastne bolo? Viac ako osemdesiat rokov stará záležitosť. Naši otcovia obidvaja narodení v roku 1926. Ako dospievajúci mládenci s rovnakými trampskými menami v jednej osade. Podarí sa po toľkých rokoch rozlúštiť otázku existencie dvoch Kidov v osade SAMOTÁRI?

Pani Anna prijala pozvanie a osobne sa stretla s administrátorom portálu račan.sk. Priniesla aj otcovu kroniku. Po objasnení zdrojov pre zverejnený článok Trampi z osady SAMOTÁRI, kroniku zapožičala a dala súhlas oskenovať časť venovanú životu osadníkov roku 1941 a rokov 1945 až 1946. Roky 1942-1944 nie sú podchytené.

Z vďaky za ústretovosť som sa podujala celý obsah knihy prepísať do elektronickej formy. Pre jeho lepšiu čitateľnosť, pre uchovanie v archíve OZ račan.sk a pre prípadné sprístupnenie verejnosti. Pani Anna súhlasila a ja som sa pustila do práce.

Prepis rukopisu kroniky si vyžiadal veľa času, no bola to práca zaujímavá a podnetná. Uvedomovala som si každý detail prepisovaného textu. Zistila som, že zápisy z roku 1941 sú písané iným rukopisom a štýlom ako zápisy z rokov 1945-1946.

Rukopis zápisov z roku 1941 mi bol povedomý. Porovnanie s rodinnými dokumentami potvrdilo moje tušenie. Áno! Je to rukopis môjho otca Evarista. Od augusta 1945 robil zápisy otec pani Anny – Milan Mazúr.

 

Vysvetlenie ponúka priamo kronika – ZÁPISNICA.

Kid Evarist (Evar) na trampy chodil od roku 1941 do konca roku 1943. Dôkazom o uvedenom sú originály fotografií z týchto rokov. Po smrti jeho matky vážne ochorel aj jeho starší brat, ktorý potreboval opateru všetkých členov rodiny. Aj Kidovu. Ten na trampy nemohol ani pomyslieť. Do osady začal opäť chodiť až v roku 1946. Vtedy už bývalý Kid Evarist prijal nové trampské meno Krafalo (strana 80 kroniky)

Zároveň treba pripomenúť, že od začiatku roka 1944 sa očakával prechod východného frontu Slovenskom, V septembri to už bola tvrdá realita. Karpatsko-Duklianskou vojenskou operáciou a vypuknutím národného povstania sa prakticky zo dňa na deň stalo celé územie štátu bojiskom. Trampi Samotári, v tom čase už 18-19 roční, sa niektorí priamo zúčastnili bojov, ostatní pomáhali v domobrane, zásobovaní a vo fabrikách. Trampy obnovili až po skončení vojny koncom mája 1945.

Milan Mazúr podľa zápisu v kronike (strana 9) prišiel do osady SAMOTÁRI v máji 1945. Vybral si voľné trampské meno Kid.

Kid Milan zápisy začal písať od 1. augusta 1945. Medzi ne do kroniky prekresľoval obrázky z rodokapsov – románov do kapsy. V tom období to boli najobľúbenejšie knihy medzi mládežou. Obrázky znázorňujú kovbojov na koňoch, kovbojov-pištoľníkov, v rôznych situáciách, s textami slovníka divokého západu, niekedy v češtine.

Kid Milan zaznamenával epizódy z trampského života úprimným a nefalšovaným pohľadom citlivého mladého muža. Odchody, príchody a zoznamy členov osady. Neskôr prijatie dievčat za členky. Zachytáva tiež zážitky z ich bežného života, pocity, myšlienky, starosti i radosti. S citom opisuje vzťah k dievčatám – ich láskam. Veselé príhody s dávkou humoru, ktorý aj dnes čitateľa pobaví. Opisy prírody, súmraku, burácajúceho vetra, západu slnka, či svitu mesiaca prezrádzajú jeho romantickú a poetickú dušu.

Uvedené fakty potvrdzujú, že v osade SAMOTÁRI skutočne boli dvaja Kidovia. Len každý v inom časovom období a zaznamenané iným spôsobom.

Kid Evar a Kid Milan

Ďakujem Kidovi Milanovi (1926-1992) za realistické a zároveň krásne zobrazenie života mladých ľudí (aj našich otcov) v Račišdorfe v období rokov druhej svetovej vojny a rokoch po nej.

Poďakovanie patrí aj pani Anne, dcére Milana Mazúra, za zachovanie tejto vzácnej pamiatky a za súhlas sprístupniť jej obsah širokej verejnosti.

 

Prepísaná časť kroniky osady SAMOTÁRI má 104 strán textu a obrázkov.

 

Z kroniky:

 

Niečo do dopisov.

Až nás raz zlý osud rozdelí
a v srdciach ostane žiaľ
vtedy spomeň si moje dievčatko
že teba som vždy miloval

Najprv miluj študovanie
potom študuj milovanie

Pozdrav venuj známemu
úsmev niekomu láskavému
a srdiečko jednému

V ružičke láska.
V nezábudkách žiaľ
Spomeň si Andulko, kto ti to písal
Až ti raz ukonči život tvoj
budeš mať aspoň podpis môj.

Tak smutno v lese keď vietor vetev láme
Tak je smutno Hanke keď jej Miško klame.

Šťastný ten kto miluje.
Šťastnejší ten kto miloval
Najšťastnejší ten kto lásku vôbec nepoznal.

 

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
marec 2023

SÚVISIACI ČLÁNOK:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.

Miro Daniš: Stromy - globálna superveľmoc

Erich Maria Remarque napísal svojho času (1929) krásny reportážny román - Na západe nič nového z obdobia 1.svetovej vojny zo západného frontu vo Francúzsku, kde  pravdivým a realistickým zobrazením vykresľuje vojnu na základe vlastných skúseností a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha sa začína mottom: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna - i keď unikla jej granátom.“    

Keď sa presuniem do našich súradníc, tak si dovolím rovnako povedať, že sa v tom našom časo-priestore toho veľa nezmenilo, že v tých našich lesoch nič nového. A rovnako keď v tomto smere niečo napíšem, je to len na základe vlastných skúseností a z môjho pohľadu videnia a vnímania sveta sa snažím  len vydať svedectvo o tom, ako naše posledné generácie stratili úctu k prírode, stromom, rastlinám, zvieratám, životnému prostrediu, ktoré sme zničili a ničíme – i keď sme zatiaľ prežili, i keď sme tomu najhoršiemu zatiaľ unikli...

Takto pred rokom som napísal - a priložil aj fotodokumentáciu

https://photos.app.goo.gl/A9HyJ8rU4BoSBjgC7  

a rozposlal úvahu práve o tom, čo by sa dalo na tomto fronte vylepšiť a ako  pomôcť prírode (a teda i nám), ktorej sme nedeliteľnou súčasťou. Keďže na tom našom fronte po roku nič nového, tak ako na tom russkom, tak i na tom našom tankodromy stále sú smutnou realitou. Bohužiaľ.

Je to taký smutný príbeh, príbeh bez happy endu. Šťastné konce nám už asi nehrozia, na druhej strane náš koniec (v dôsledku nášho správania sa) bude šťastným začiatkom pre túto planétu...

Aj keď na tom našom fronte nejde primárne a bezprostredne (zatiaľ ešte) o  život, sekundárne určite a časom nás to dobehne. Tankodromy síce nie sú (našťastie) na russký spôsob, ale aj pri „šetrnej“ a prírode blízkej“ ťažbe zostávajú obete (neviem si celkom predstaviť, čo je na ťažbe také „blízke“ prírode, keď jej dávame rany, zanechávame jazvy a zabíjame jej stromy, ničíme biotopy, narúšame ekosystém. Lebo les to nie sú len stromy, ani náhodou a ani zďaleka.

Neviem ani to, či je prírode blízke to, že síce sa od holorubov upustilo (chvalabohu), a teraz zacitujem z vášho pútača ohľadne dočasného obmedzenia v dôsledku prebiehajúcej ťažby (v podstate už skoro celoročnej, takže slovo dočasne u mňa následne evokuje „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk na našom území po okupácii v r. 1968) že „každý strom na ťažbu vyberáte v spolupráci s ochranármi“ a robíte len „účelový výber konkrétnych stromov“. Ak budem citovať ďalej, tak „okrem dominantného buka, preferujete dub, lipu, javor...“ Potvrdzujem, holoruby nahradil výber a potvrdzujem aj to, že účelový. Jeden rok sa vyberú, a súhlasím s tým, že „účelovo“ tie najkrajšie, najmohutnejšie, najzdravšie, najmajestátnejšie stromy (a údajne spolu s ochranármi) a technika a jej obsluha už urobia svoje. Za rok, za dva, za tri... sa príde do tej istej oblasti a „účelový výber konkrétnych stromov“ (zase tých najkrajších, najmohutnejších, najzdravších, najmajestátnejších čo ešte zostali) sa opakuje. A väčšinou sú to práve tie krásne buky (ktoré teda ešte prežili), tie buky, ktoré by mali byť práve preferované a zachované. A  potom znova. Znova sa vyberajú hrozienka z koláča. Účelovo. A za účasti ochranárov. Neviem čo (koho) títo ochranári chránia. Stromy to ale rozhodne nebudú. Les nám mizne pred očami, je riedky ako sito, ako hovorí jeden môj priateľ – je to transparentný les. Ja používam inú formulu – keď som prišiel kedysi do lesa, bola tma. Teraz prídem do lesa a les nikde...

Neviem, akú máte metodiku na vykazovanie prírastku a úbytku dreva v lese, ale obyčajným laickým okom a sedliackym rozumom mi nevychádza, že tie malé a mladé stromčeky (väčšinou náletové dreviny) nahrádzajú úbytok drevnej hmoty z vyrúbaných velikánov a to ešte v takom pomere (20 :5). Ako si mi to nevychádza. A nielen mne.

https://photos.app.goo.gl/SiKv2QMyuQZKno6W6

Sme nepoučiteľní. Za humnami máme klimatickú zmenu ako následok ľudskej činnosti. Medzi takúto bohumilú činnosť napomáhajúcou týmto negatívnym klimatickým javom sú aj výruby stromov. Miesto toho, aby sme zalesňovali, odlesňujeme (samozrejme a bohužiaľ  sa to netýka len teritória ML BA, ale v podstatne väčšej a dramatickejšej miere celého nášho územia, celej tejto planéty). Zbavujeme sa stromov, ktoré majú v našom živote nezameniteľné a nezastupiteľné funkcie. Jednak je to zadržiavanie vlahy (zrážok je v našej atmosfére čím ďalej tým menej a keď prídu, tak sú to väčšinou „monzúnové“ lejaky, smršte. Voda stečie do dolín ako po tobogánoch a to aj vďaka „statočnej a uvedomelej“ práci našich „lesníkov“, kde výsledkom tejto činnosti je to, že už pomaly tú spadnutú vlahu nemá čo zadržať). Ich nezastupiteľnou funkciou je aj to, že sa podieľajú zásadnou mierou na ochladzovaní atmosféry a v neposlednom rade (presnejšie v tom prvom rade) z hľadiska fotosyntézy a pohlcovania CO2 z atmosféry je každý jeden strom dôležitý a nenahraditeľný či už v lesoch, mestách, parkoch, záhradách.... Nemáme čím stromy v tomto procese nahradiť.

Musíme si uvedomiť, že keď chceme prežiť, musíme žiť nie pre rast HDP, pre peniaze a konzum, ale musíme začať žiť v súlade s prírodou a ochraňovať všetko, čo je pre život dôležité, nepostrádateľné. Ak nie, nastupujeme cestu do pekla. Mám dojem, že sa na tej ceste už nachádzame.

V tomto kontexte kladiem preto otázku správcom a obhospodarovateľom lesov, či nie je prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les aj ináč, ako „svoje“ pracovné teritórium a či nie je dôležitejšie pripúšťať si aj iné hodnoty a funkcie lesa ako „zásobáreň drevnej hmoty“. Neviem ako vy, ale myslím si, že každý „drevorubač“, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie, morálky a súcitu s prírodou a trvalo udržateľným životom, by si mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku, či poľovník so svrbiacim prstom na spúšti po „svojom akte“ spytovať svedomie.

A pre všetkých tých, ktorí stále ešte nepochopili, by som ešte doporučil nájsť si konečne svoju vnútornú cestu do oblasti poznania, kde si môžu doplniť svoje vedomosti a poznatky z oblasti životného prostredia a ochrany prírody ohľadne zachovania života na tejto (ešte stále) krásnej modrej planéte... Je to napr. nádherne spravený a filmovo spracovaný francúzsky dokument - Tajomné stromy, alebo úžasná kniha Petra Wohllebena - Tajný život stromov, ale rovnako i jeho najnovší literárny počin – Dlhý dych stromov, s úžasnou výpovednou hodnotou...

Sme nepoučiteľní, sme nenapraviteľní. Miesto toho, aby sme si stromy chránili a vážili si ich a uvedomili si, že z globálneho hľadiska robia robotu za nás a chránia a zachraňujú naše životy na tejto planéte, my ich rúbeme. Stále nechápeme, že príroda je naším skutočným domovom, že musíme každý jeden z nás začať od seba...

Musíme si uvedomiť, že sme časťou tejto Zeme. Zeme, ktorá je matkou nás všetkých...

Snáď ešte nie je neskoro...

 

Z prvej ruky :

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/18783/379800

 

Film Stromy : Globálna superveľmoc

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/19729/378211#2

Michal Drotován: Ako pribúdajú deti v novostavbách?

Nakoľko na Slovensku prakticky neexistuje analýza, ktorá by študovala, aký majú vplyv novostavby na demografiu - pre nás ide o kľúčový aspekt počtu detí do škôlok a škôl - sledujeme už niekoľko rokov demografiu súboru novostavieb Malé Krasňany.

Daný súbor sme si vybrali z dôvodu, že ide o ucelený a samostatný súbor novostavieb na jednej adrese, počet bytových priestorov je približne 500 (presne 503) a ide o súbor, kde prebiehala kolaudácia postupne v rokoch 2017-2019. Podľa našich analýz ide tiež o projekt, kde prenájmy tvoria menšinu (odhad je do 20%) obyvateľov, a teda je možné viac sledovať počet obyvateľov podľa trvalých pobytov. Treba tiež uviesť, že na tomto sídlisku je aj detská zložka výrazne zastúpená.

Aktuálny počet obyvateľov s trvalým pobytom Malokrasňanská je zhodou okolností presne 700 (k 28.2.2023) - čo je ináč viac ako má väčšina obcí na Slovensku (podľa SODB 2021 má 1507 obcí menej ako 700 obyvateľov!). Znamená to, že priemerný počet obyvateľov s trvalým pobytom na byt je 1,39. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené kolaudácie jednotlivých budov, počet bytových jednotiek (rátané sú aj tzv. apartmány) a počty obyvateľov. Išlo o dáta k 26.8.2020 a 28.2.2023.

Ako je vidieť z tabuľky, postupná kolaudácia a preberanie bytov obyvateľov prebiehalo od jari 2017 až do leta 2019. Prví nasťahovaní obyvatelia v danom súbore bývajú od konca apríla 2017, teda bezmála 6 rokov.

Pre našu analýzu sme vybrali obyvateľov narodených v rokoch 1972-2022, ktorí tvoria 92% obyvateľov sídliska. Ako vidieť aj v prípade tejto novostavby, ide o výrazne nízky počet obyvateľov narodených okolo roku 2000. Znamená to že, keď sa demografický potenciál sídliska vyčerpá, po roku 2030 bude už počet novonarodených detí minimálny, niektoré roky dokonca možno až nulový. Novostavby teda vytvárajú tlak na škôlky a neskôr školy iba v určitom časovom horizonte. 

Ak si porovnáme jednotlivé roky, kedy sa robila analýza, a počty detí v ročníkoch podľa škôlok a škôl (dáta k 26.8.2020, 26.8.2021 a 28.2.2023), tak je vidieť, že od nasťahovania obyvateľov vzniká zásadný tlak na škôlky po 2-3 rokoch a na školy po 5-6 rokoch od kolaudácie. Samozrejme, počas približne 6 rokoch od nasťahovania prvých obyvateľov sa zloženie obyvateľov mení aj sťahovaním a dodatočným nahlasovaním trvalého pobytu - veľká časť nárastu od roku 2020 je však pôrodnosťou. Časť prisťahovaných do novostavieb je vždy aj tzv. vnútornou migráciou (sťahovanie sa v rámci Rače).

V tabuľke vyššie je vidieť postupný nárast požiadaviek na škôlky a školy, dá sa povedať, že každý jeden ročník detí časom vytvára potrebu jednej triedy MŠ resp. ZŠ. Pre účely analýzy rátame s vekovou kohortou podľa roku narodenia - nie je možné robiť analýzu do detailov školských rokov resp. ohľadom odkladov nástupu. Ako je tiež vidieť, po určitom vrchole nárastu počtu detí (ročník 2018 - 27 detí a 2019 - 31 detí), nasleduje pokles na 21 detí (2021 a 2022). Budú však potrebné ďalšie dáta za ďalšie roky, aby bolo možné urobiť nejaké závery - je dosť možné, že ide o krátkodobý pokles z dôvodu Covid19 - ale tiež, že ide o trend všeobecného poklesu, ktorý sa týka celého Slovenska.

Treba tiež uviesť, že nie všetky deti následne navštevujú obecné škôlky alebo školy. Pri analýze vekových kohort a počtov detí v základných školách vychádza, že do obecných základných škôl v Rači chodí približne 2/3 detí (zvyšná 1/3 navštevuje napr. cirkevné alebo súkromné školy prípadne školy mimo MČ Rača). 

Cez vyššie uvedené dáta vieme približne zhodnotiť potrebu škôlok a škôl v určitom časovom horizonte po kolaudácií novostavby. Ide o dopad, ktorý začína približne po 2-3 rokoch od kolaudácie a postupne sa presúva zo škôlok na školy. Bude však ešte potrebné sledovať dané údaje a v budúcnosti ich porovnať aj inými novostavbami (napr. Rínok Rača či RNDZ). Pre budúce potreby škôlok a škôl však rátame v určitom horizonte približne 1 trieda na 500 bytov. Nakoľko nás čaká postupný pokles (po roku 2030 dosť zásadný) počtu novorodencov, tak nárast potrieb novostavieb sa zväčša vykompenzuje celkovým poklesom (nielen) v Rači.

Do roku 2028 tiež vieme predpovedať potreby už teraz a po dokončení MŠ Kadnárova/Tramín (2024) resp. ZŠ Plickova (2023) bude dlhoročný nedostatok miest v škôlkach resp. školách na dlhú dobu vyriešený. 

V prípade väčších zámerov pri zmenách územného plánu však naďalej budeme požadovať doplniť do projektov škôlky (v budúcnosti prerobiteľné na zariadenia pre seniorov). Možná ekonomicky udržateľná základná škola a jej potreba na Rendezi je zatiaľ hudba budúcnosti (po roku 2035). 

 

Michal Drotován

starosta mestskej časti Bratislava-Rača

www.drotovan.sk

foto:autor

Dobroslava Luknárová: Všedné nevšedné ráno

Hľa, zopár lúčov preniká riedkou hmlou
a prepletá sa cez koruny spiacich stromov
Marcové ráno ospalo prebúdza sa
v strapatej kolíske za dedinou
Pole sa zmenilo na more
s pokojnou hladinou
Ľadová osuheľ zmrazila vlny
Kĺžu sa po nich dlhé tenké tiene
tak veľmi podobné notovej osnove
Tichučké ticho zavládlo nad krajinou
a predsa v ňom tuším závan melódie:
Jar vybrnkáva na konároch stromov
na tom pomyselnom Ostrove nádeje
úvodné tóny Marcovej rapsódie.
Tuším v nej trilky speváčikov
bzukot včiel i šelest trávy
Pulz života neskonalý!
Nastavujem slnku svoju tvár a šepkám prianie neskromné:
Dožič mi, život, nielen túto jar - v mojom srdci ešte toľko túžob drieme.

 

D. L.
1. marec 2023
Foto: Jozef Kittler

Miro Daniš: Voda, základ života

V roku 1938 nakrútil skvelý režisér Martin Frič veľmi vydarenú a nestarnúcu komédiu Škola základ života. Parafrázujúc tento názov (bez akéhokoľvek zľahčovania jeho obsahu, že škola je -  alebo mala by byť – jedným zo základov nášho duchovného a intelektuálneho života) som si v súčasných životných podmienkach dovolil zmeniť tento naratív na to, že základným zdrojom života je voda (tak ako tomu aj vždy bolo a vždy bude pre formu života, ako ho my poznáme).

Voda sa stala v súčasnosti najstrategickejšou surovinou na tejto planéte. Už nie ropa, plyn, uhlie, elektrina, nerastné suroviny, či všetky ostatné prvky Mendelejovej tabuľky. Ale voda. Sladká voda. Bez všetkých tých zdrojov energie, bez všetkého toho nerastného bohatstva, čo táto naša Zem ponúka, vieme žiť (resp. prežívať – áno na úkor nášho komfortu a egoistického a  konzumného spôsobu života). Ale bez vody nie. Voda je základ života, bez nej život nie je možný. A bohužiaľ si to stále veľké množstvo ľudí v rôznych končinách sveta stále neuvedomuje, nedáva tomu vážnosť a prioritu. Nechápu, že aj tento zdroj života má svoje limity, že nie je nevyčerpateľný, obzvlášť v súčasných časoch klimatickej zmeny.

Nezmyselná a ničím neopodstatnená dobyvačná ruská vojna na Ukrajine spôsobila (prioritne okrem utrpenia, bolesti, smútku, neprávosti) skokový rast cien energií s následným dopadom na všetkých obyvateľov tejto planéty. Ale malo to paradoxne aj jeden pozitívny moment, že ľudia si uvedomili, že majú s energiami a surovinami šetriť, že sa majú správať racionálne a zodpovedne v tejto oblasti (ak už v tých iných iracionalita a nezodpovednosť a v tejto vojne – tak ako aj vo všetkých iných - neľudskosť, agresia, des, strach, zvrátenosť, šírenie zla a klamstva a propagandy..., hrajú prím). Že pochopili (aspoň niektorí), že tieto zdroje „nášho pokroku a trvalého rastu“ sú vyčerpateľné a podľa toho treba s nimi nakladať, podľa toho sa treba aj správať v našich každodenných životoch.

Možno časom budú aj ekonomicky a aj z hľadiska ochrany životného prostredia prijateľné alternatívne náhrady energetických zdrojov (solárna energia, veterná energia, vodíkový pohon...), za vodu ľudstvo (zatiaľ) žiadnu náhradu nemá. O to vážnejšie sa treba zamýšľať nad tým, ako s touto najstrategickejšou surovinou sveta musíme narábať a hospodáriť. Vody (teda sladkej vody) je na tejto planéte čoraz menej. Je to dôsledok klimatickej zmeny ako následok ľudskej činnosti. Príkladov je za uplynulé roky (desaťročia) neúrekom, treba ich brať vážne, treba sa nimi zaoberať. A hlavne hľadať riešenia.

Na tejto planéte je v súčasnosti už cca 8 mld. Ľudí. Všetkých treba nakŕmiť a hlavne napojiť. A nielen ich. Je tu nespočetné množstvo zvierat, obrovské množstvo rastlín. Aj túto druhovo rozmanitú, početnú a rôznorodú ríšu fauny a flóry treba v tomto smere “obhospodáriť“. Aj oni chcú žiť, aj oni potrebujú vodu, aj oni majú právo a nárok.

Nebudem vážnosť situácie na tomto poli dokumentovať prípadmi, ktoré tento vážny, veľmi vážny stav podčiarkujú. Spomeniem však len nedávno zverejnenú informáciu (február 2023)  z „našich končín“, aby sme si nemysleli, že nás sa to netýka. Vo Francúzsku a Taliansku (predovšetkým v tom severnom) vysychajú rieky, jazerá a to na konci zimy, keď práve naopak sa majú napĺňať topiacim sa snehom. Smutný pohľad, smutný výhľad, smutná perspektíva. Ale nemusíme ani chodiť k našim susedom, môžeme ostať v našich domovských súradniciach. Z roka na rok je to u nás tiež horšie a horšie. Hladiny riek klesajú, potoky vysychajú, tie menšie sú pomaly polovičku roka bez vody. Stromy schnú, minulý rok opadala polovica lístia z nich, a to bol len august. Klesajú spodné vody, tie čísla o ich hĺbke sú desivo alarmujúce. Veľa z tých, ktorí majú svoje studne, potvrdia, že im pravidelne vysychajú. Na tieto alarmujúce javy už dlhodobo upozorňujú klimatológovia, hydrológovia, vodohospodári, poľnohospodári, lesníci, záhradkári. Namiesto toho, aby sme im načúvali, sa stále tvárime, že my sme „za vodou“.

Ak budeme v tomto trende pokračovať, nebudeme za vodou, ale budeme čoskoro bez vody. A to nie je výmysel, ani konšpirácia, Je to výpoveď znalcov na základe dát a faktov, výpoveď, s ktorou sme už v podstate denne konfrontovaní, výpoveď, ktorá sa stane axiómou, výpoveď, z ktorej časom (ak sa nezmeníme) nebude úniku.

Tak ako sme si nastavili obranný mechanizmus v súčasnosti pri energiách, ho musíme aktivovať aj v našom správaní k tomuto najdôležitejšiemu atribútu nášho prežitia a začať vnímať túto surovinu ako nezameniteľnú a nenahraditeľnú. Musíme s ňou hospodáriť rozumne a musíme s ňou začať šetriť. A nie bohapusto plytvať. A musíme s tým začať od seba. Nešafáriť s ňou, uvedomiť si konečne, že je „soľou“ nášho života. Rámec tohto správania by mali dať štátne inštitúcie a organizácie, ktoré to majú vo svojej náplni práce. Ruka v ruke s týmto by mali ísť aj samosprávne orgány miest a obcí a v intenciách zdravého rozumu by mali prijímať všeobecne záväzné nariadenia, kde by rámcovali spotrebu tejto vzácnej tekutiny na „svojich“ územiach podľa regionálnych podmienok. Zalievanie okrasných záhrad, napĺňanie bazénov hektolitrami pitnej vody len pre svoj egoistický rozmar, nemôžu stáť nad životom na tejto planéte. Viem, že mnohým už teraz naskakuje z takýchto návrhov husia koža, ale treba hľadieť dopredu a vnímať realitu. Už nenaprší, už sa sneh nenatopí. Zrážok je ďalej čím menej a keď prídu, tak sú to väčšinou „monzúnové“ lejaky, smršte. Voda stečie do dolín ako po tobogánoch a to aj vďaka „statočnej a uvedomelej“ práci našich „lesníkov“, kde výsledkom ich bohumilej činnosti je to, že už pomaly tú spadnutú vlahu nemá čo zadržať. Miesto toho, aby sme zalesňovali, odlesňujeme. Údajne „výchovnou“ a „šetrnou“ ťažbou blízkou prírode. Nuž vidíme dôsledok, Ale uvidia a hlavne to pocítia  nasledujúce generácie. Vodohospodárske opatrenia a ochrana prírody (nerúbať ! - nielen z hľadiska zadržovania vody v prírode, ale aj z hľadiska fotosyntézy a pohlcovania CO2 z atmosféry je každý jeden strom dôležitý a nenahraditeľný či už v lesoch, mestách, parkoch, záhradách...) sú totiž spojité nádoby. Potrebujeme v ďaleko širšej miere zadržiavať a zachytávať dažďovú vodu ( aj keď je jej čím ďalej tým menej) a masívne ju využívať ako úžitkovú, zabrániť stále veľkým stratám na rozvodnej infraštruktúre  tejto drahocenej suroviny sveta...

Už neviem, čo by malo byť jasnejším dôkazom ako katastrofálne suchá a nepredvídateľné klimatické javy vo všetkých kútoch našej ešte stále modrej planéty. Dokedy však modrej, dokedy ešte našej ?...

Musíme si uvedomiť, že keď chceme prežiť, musíme žiť nie pre rast HDP, ale musíme začať žiť v súlade s prírodou a ochraňovať všetko, čo je pre život dôležité, nepostrádateľné.

Ak sa nenaučíme žiť v súlade s prírodou, nastupujeme cestu do pekla. Mám dojem, že sa na tej ceste už nachádzame.

Musíme si uvedomiť, že sme časťou tejto Zeme.

Tak ako onehda vravel múdry indiánsky náčelník indiánskeho kmeňa Duwamishov, dávno ešte v r. 1885 ...