Mária Hatalová: Pani Dobruške Luknárovej k vzácnemu životnému jubileu

Pani Dobruške Luknárovej k vzácnemu životnému jubileu

 

Vzácne jubileum. Tak sa zvykne nazývať výročie, akého sa dožíva naša milá pani učiteľka, skvelá rozprávačka, spisovateľka, publicistka, lektorka, úžasne citlivá duša a krásna dáma – pani Dobroslava Luknárová.

 

Narodila sa vo Zvolene v učiteľskej rodine. Sama sa stala učiteľkou a tomuto povolaniu zostala verná 40 rokov. Po svojich rodičoch zdedila učiteľské povolanie i výtvarné a literárne nadanie. Krásne detstvo prežila u starej mamy v blízkosti Zvolena, potom s rodičmi a neskôr aj s bratom v Rumanovej. Svoje spomienky na detstvo prekrásne vyrozprávala formou poetických poviedok, ktoré popretkávala vlastnými veršíkmi i nádhernými akvarelmi svojho otecka (Na prahu sna. Ako let motýľa).

 

Ľudský život –

je ako kríček ružový –
            Z jari prudko rozvije sa do krásy –
                        a potom dlho, dlho púšťa vonné lupene
                        napospas vetru... To asi z radosti,
                                                                       šťastia,
                                                                               rozmaru –
            pre sladkú leta chvíľu rozdáva svoju nádheru
                                   pre každého a každému...
Hlbšie zapúšťa korene,
                        puky vyháňa nové –
                        pokým paletu pozdnej jesene
                                             neskropí krvou šípok v tichej pokore...
Prehrmia búrky,
            zimy kruté,
                        aj letá spaľujúce horúčavou-
Však kríček žije a staré jazvy
pohládza znova ružou vonnou.
Tak beží život: Za rokmi rok
                                   a rok, a ešte rok...
Koľko len v nich bolo –
                                   koľko bolo,
                                             semienok, zrniečok, spomienok?

 

(D. Luknárová, račan.sk)

 

Keď po absolvovaní pedagogického štúdia nastúpila učiť ako mladá učiteľka v roku 1965 na račianskej základnej škole, bola som medzi jej prvými žiakmi. S úprimným srdcom môžem o nej potvrdiť to, čo sama napísala v jednej básničke:

 

Osobnosť učiteľa –
základný kameň školy!
Pravda,
čo dávno platila -
          a dodnes platí.

 

V našej triede učila zemepis a dejepis. Okamžite ma zaujala svojím výkladom, prejavom, ale i prístupom k nám, žiakom. Aj vďaka nej sa mi dejepis a štúdium histórie stali celoživotnou záľubou. Pani Dobruška učila aj ďalšie predmety - slovenský jazyk a literatúru, ale i ruštinu, výtvarnú i hudobnú výchovu. Žiakom ukázala, že v každom predmete sa dá nájsť veľa zaujímavého, nielen to, čo bolo povinné sa naučiť. Dokázala žiakov inšpirovať a pritiahnuť aj do mimoškolských aktivít a nacvičiť s nami literárne scénky, poetické pásma, i tanečné predstavenia. Pre žiakov organizovala literárne kvízy, čitateľské a recitačné súťaže. U mnohých tak rozvinula literárne, hudobné i výtvarné nadanie, no predovšetkým lásku k rodnej reči. Sama o tom napísala v inej básničke:

 

Moja rodná reč

Ako keď riečka spieva,
ako hrdlička cukruje,
tak sa mi srdce,
tak sa mi raduje.

 

Na určitý čas sa naše cesty rozišli, no príležitostne sme sa stretávali na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach v našej mestskej časti. Pani Dobrušku jej povolanie zavialo na iné školy, a venovala sa aj ďalším aktivitám. Po celý čas som obdivovala jej kreatívne nasadenie do všetkých činností. Či ako učiteľky na ZDŠ Čachtická a ZŠ Tbiliská, kde pod jej vedením vychádzal niekoľko rokov žiacky časopis Otáznik, či ako lektorky a funkcionárky MO Matice slovenskej, ale aj ako riaditeľky Správy školských budov a zariadení na Miestnom úrade v Rači a po odchode do dôchodku aj v dôchodcovskej organizácii. Popri tom bola stále aj literárne činná a o svoje malé literárne dielka sa delila s čitateľmi viacerých časopisov a pravidelne prispievala i do nášho Račianskeho výberu. Poetické pohľady na časti roka si našli čitateľov na internetovom portáli račan.sk, alebo na viacerých literárnych blogoch.

 

V predjarí...

Oprelo slnko bosé lúče,
opiera ich smelšie do zeme
V jeho mokrých stupajách
biele kvietky, lístky zelené –

Kyvkajú hlávkami, tešia sa z pohody,
kolo nich piesenka motká sa, prechodí –
Od vetríka, vtáčikov – ejha, koľko kriku!
Skacká stružka vody len tak po chodníku

Sviežo je, veselo v našom chotári –
Náhli sa príroda zo zimy do jari.
A človek? Teší sa z toľkej zmeny –
Dvíha tvár ku slnku – v roztúžení...

(D. Luknárová, račan.sk)

 

Veľmi rada som čítala jej básne, povesti, čerpajúce z račianskej histórie i literárne spracované informácie o významných osobnostiach našej minulosti. S potešením som privítala skutočnosť, že svoje skvelé literárne a spisovateľské nadanie predstavila širšej čitateľskej verejnosti v knihe Vinohradnícke povesti a neskôr v knihe poviedok s názvom Nezábudky.

 

Záujem o štúdium a predstavenie histórie Rače nás opäť spojil. Najskôr pri príprave druhého vydania knihy p. Ľudovíta Havloviča o Rači a jej pamiatkach, neskôr na pôde Račianskej SeniorAkadémie a v posledných rokoch i v rámci Račianskeho muzeálneho spolku, kde sme spolu stáli pri jeho vzniku a podieľali sa i na všetkých jeho aktivitách i výstavách.

 

Milá pani Dobruška,

k Vášmu vzácnemu jubileu Vám z celého srdca blahoželám a v mene mnohých Vašich bývalých žiakov, kolegov, priateľov, čitateľov Vám prajem pevné zdravie, veľa inšpirácie pri ďalšej tvorivej činnosti, veľa lásky zo strany všetkých, ktorí Vás majú radi i veľa Božieho požehnania do ďalších plodných rokov.

 

Mária Hatalová, 27. 7. 2023

Herman Krampl: REAKCIA na zavádzajúci článok Mariána Luhu

Na adresu Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR sa cestou článku zverejneného prostredníctvom portálu bratislavskyvecernik.sk vyjadril Marián Luha, a to veľmi poľutovaniahodným spôsobom. Na predmetný článok budeme reagovať len v nevyhnutne potrebnej miere, a to vyvrátením tých najväčších nezmyslov a manipulácií – za všetky tej, že Tajomník Zväzu púšťal počas pietnej spomienky na Námestí Andreja Hlinku v bratislavskej Rači pieseň „Rež a rúbaj do krve“. Je asi úplne najväčšia absurdnosť, akú sme si kedy na našu adresu vypočuli alebo prečítali. (Skutočnosť, že ide o klamstvo, je možné overiť výpoveďou všetkých, ktorí sa tejto oficiálne ohlásenej pietnej spomienky zúčastnili.)

Reagovať budeme naozaj len na najväčšie nezmysly a manipulácie, pretože nevidíme hlbší zmysel v tom zaoberať sa Mariánom Luhom. O Mariánovi Luhovi sa dostatočne vyjadril znalec z odboru psychiatria, a to tak, že trpí paranoidnou poruchou osobnosti (viď priložený právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava III, strana 16, tretí odsek). Nakoľko však uvedená porucha v zmysle záverov znaleckého posudku nebránila obžalovanému Mariánovi Luhovi v chápaní zmyslu trestného konania a nebránila súdu v jeho potrestaní ako páchateľa, bol Marián Luha odsúdený za trestný čin nebezpečného prenasledovania a trestný čin ublíženia na zdraví (o ďalšom staršom odsúdení Mariána Luhu platí zákonná fikcia zahladenia). Podrobnosti sa nachádzajú v priloženom rozsudku.

Ohľadom fotografie člena Zväzu z Lamača, ktorý sa počas akcie Tankové dni Laugaricio odfotil v tábore predstavujúcom nemecké ozbrojené sily z obdobia druhej svetovej vojny je potrebné uviesť, že zo strany Mariána Luhu ide o absolútnu manipuláciu a vytŕhanie vecí z kontextu. Tento člen sa rovnako odfotil s technikou používanou v čase ČSSR, ďalej tiež s príslušníkmi Čestnej stráže MO SR a taktiež sa odfotil s novým tankom vo výzbroji ozbrojených síl Slovenskej republiky Leopard 2A4, ktoré Slovenská republika prevzala od Spolkovej republiky Nemecko v rokoch 2022 až 2023. Fotografie sú na požiadanie k dispozícii. Ide o normálny záujem o vojenskú históriu a súčasnosť, k čomu je aj akcia Tankové dni Laugaricio určená.

Výklad Mariána Luhu ohľadom fotografií pív s výjavmi z obdobia vlády národného socializmu v Nemecku je potrebné taktiež uviesť na pravú mieru. Múzeum ZVV je tvorené artefaktmi, ktoré za obdobie mnohých desaťročí zaobstarali členovia ZVV zbierkovou činnosťou. Aj v súčasnosti sa snažíme podľa možností vyzývať ľudí, aby pomáhali budovať zbierku artefaktov ZVV, ktorej cieľom je dokumentovať vojenské dejiny. V rámci týchto výziev sú nám odovzdávané ako veci mimoriadnej hodnoty, tak aj veci pomerne bežné a z času na čas sa objavia aj veci zvláštne či nezmyselné. Týmto spôsobom sa u nás ocitli aj tieto fľaše, ktoré však nemali žiadnu historickú hodnotu, a preto boli odovzdané na likvidáciu.

K súkromnej komunikácii členov v rámci vzájomnej uzatvorenej chatovacej platformy členov sa nepotrebujeme vyjadrovať, nakoľko nemáme dôvod ani čas skúmať archív vytváraný Mariánom Luhom, čo inak svedčí predovšetkým o povahe samotného autora článku. Marián Luha bol do ZVV prijatý dňa 30.06.2022 a je potrebné povedať, že bol prijatý napriek nesúhlasu časti členov, ktorí poukazovali na v tom čase ešte neucelené informácie o jeho povahe. Napriek tomuto nesúhlasu prevážil dobrý zámer, nakoľko sme vnímali, že Marián Luha mal po príchode do Rače problém začleniť sa. Treba povedať, že napriek snahe prijať Mariána Luhu, umožniť mu začleniť sa a dať možnosť zúčastňovať sa činnosti ZVV, sa Marián Luha viackrát dostal do značne problematickej komunikácie s ostatnými členmi a začleniť sa jednoducho nedokázal. Žiaľ, ako ukázal aj neskorší a súčasný vývoj, Marián Luha mal obdobné problémy aj na iných miestach, kde pôsobil.

Ako príklad možno uviesť jeho konflikty so spolužiakmi a vyučujúcimi na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda, kde študoval (viď fotografie).

Tiež možno poukázať na jeho vylúčenie Klubom reklamných agentúr Slovenska (KRAS) z poroty Effie Awards Slovakia, a to pre agresivitu – https://medialne.trend.sk/marketing/kras-meni-porotu-effie-vylucil-nej-agresivneho-novinara.

Úplný a definitívny obraz o osobnosti Mariána Luhu však poskytuje až právoplatný rozsudok, ktorý nám bol poskytnutý jedným z poškodených dňa 16.06.2023. Marián Luha bol Okresným súdom Bratislava III právoplatne odsúdený za trestný čin nebezpečného prenasledovania, ktorého sa dopustil dlhodobým rozosielaním agresívnych a vulgárnych e-mailových správ viacerým ľuďom, a za trestný čin ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustil tým, že ako šofér motorového vozidla nasmeroval motorové vozidlo na jedného z poškodených s jeho maloletou dcérou, pričom k zrážke neprišlo len pre včasnú reakciu poškodeného. Za uvedené bol Marián Luha odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody na 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 4 roky. Za zmienku určite stojí fakt, že Marián Luha bol v uvedenom konaní vyšetrený dvoma znalcami z odboru psychiatria, kde bol u Mariána Luhu zo strany znalca konštatovaný tzv. reaktívny vývoj na báze poruchy osobnosti, ktorý sa prejavuje najmä narušenými úsudkami, zníženou kritickosťou a agresívnymi prejavmi voči okoliu (znalec MUDr. Ľubomír Jalč), resp. ďalší znalec preukázal paranoidnú poruchu osobnosti u obžalovaného s pretrvávajúcim reaktívnym vývojom (MUDr. Miroslav Čerňan). Podrobnosti sa nachádzajú v už spomenutom rozsudku.

Mariánovi Luhovi bol týmto rozsudkom súčasne uložený príkaz podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo sa zúčastniť na psychologickom poradenstve a zrejme by bolo aj s ohľadom na jeho aktuálne správanie v záujme spoločnosti v rámci probačného dohľadu prezistiť, či Marián Luha túto povinnosť dodržiava a aké sú dosiahnuté výsledky. Odpoveď na uvedenú otázku by zrejme mal poznať súdny probačný úradník.

Z hľadiska nezmyselných a manipulatívnych konštrukcií uverejnených na adresu ZVV týmto považujeme vec za uzatvorenú. Nepovažujeme v žiadnom prípade za prínosné venovať čas nezmyselným debatám o prízemných invektívach založených na manipulácií. Naopak, našim cieľom vždy bolo a je nasmerovať našu energiu na zachovanie významných a dôležitých kultúrnych hodnôt našej histórie s cieľom neustále pozdvihovať toto jedinečné dedičstvo, ktoré nám zachovali predchádzajúce generácie našich predkov, čo je našim najdôležitejším cieľom.

Mgr. Herman Krampl

Tajomník Zväzu
Zväz vyslúžilých vojakov generála
Milana Rastislava Štefánika SR

Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – VIII. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – VIII. kapitola

Dňa 4. mája 1946 sme trhli na menší výlet, na ktorom boli: Mike, Kid, Bob, Tex. Žolo, Tom, John, Jim a Mery neboli.

Šli sme na starý Kidov barak, kde sa nám veľmi páčilo. Bolo tam ako v hoteli. Okolo 10. hodiny prišli aj dievčatá Peggy a Joan. Chvíľu sme sedeli a rozprávali, či náhodou nevideli večne túlajúceho sa Žola. Potom sme sa zobrali a šli fotografovať. Mike sa každému ukazoval, ako je vystrihaný ani gróf. Bob urobil asi 4 snímky a išli naspäť domov dievčatá. My sme naďalej ostali v starej chatrči. Kid navaril dobrý obed, po ktorom sa nám dobre spalo. Po obede prišla zase Peggy. Tak asi okolo 5. – 6. hodiny sme sa poberali domov. Cestou zastavili sme sa v hostinci „U Zelenej Lipy“. Tam nám po chuti padlo čierne pivečko. Keď sme si popili, poberali sme sa zasa do kina, kde nás Joan čakala aj s lístkami.

            

Keď sa kino nehralo, šli sme každý domov. Bob, Mike, Peggy a Kid šli ďalej sa zabaviť ku Láďovi, ktorý je im po ruke. Na ulici sme sa zišli aj so Žolom, ktorý mal prázdnu „tornu“ na chrbte a vysvetľoval, že on bol tam. Keď sme nešli, zobral sa a šiel na tramp radšej s druhými, ako by mal ísť za niektorým opýtať sa, čo a ako, či sa ide alebo nie, ale on sa zo všetkého zobral a robil po svojom. Merina to isté urobila, čo Žolo. Preto mu Kid povedal, že aby to viacej nerobil, je to hlúposť. Mike sa len trmácal po ulici a smial, že on predsa už viac vie ako Žolo. Naňho nemôže sa nikto ponosovať ako na niektorých. Bobo už bol v dosť dobrej nálade, keď vstúpil do hostinca. Na jeho rozkaz hneď sa naplnilo 5 poldecových pohárikov čohosi tvrdého a volal svojich kamarátov.

Ako tak šiel zavolať Pegginu, Kid zbadal, že gringo siaha po poháriku. Hneď ho okríkol, prečo to berie, keď to nie je jeho. Milý gringo sa odtiahol nabok a išiel ku Kidovi, ktorý ho s úsmevom čakal a začal ho podpichovať, či je to jeho. „Čo ťa je do toho?“ Chcel silou mocou niečo vyvolať. Ľudia sa pozerali na nich ako v cirkuse. Kid ho stále udobroval, že to sa nesluší, sme chudobní obidvaja, načo je bitka. Ale gringo bol rozzúrený stále viac a viac. Číhal na svoju obeť ako tiger. Zo zúrivosti ho kopol aj do nohy. Kid sa ešte podceňoval a mazlil s ním. Až naraz gringo ho volal von, že mu ukáže. Kid mu naznačil, že má miesto tu v miestnosti a vtedy gringo sa zahnal, ale len do vzduchu. Kid sa uhol v poslednej vterine a vtedy olejový gringo zacítil dosť slušný hák, po ktorom narazil na stenu a s dunivým pádom sa zvalil na zem, kde ostal ležať ako zabitý.

Hneď sa ho ujali jeho kamaráti a vyniesli ho von. Kid si vymenil s jeho kamarátmi pár slov, vypil obsah pohára a poberal sa domov. Ostatní sa ďalej s veselosťou pri hudbe zabávali.

Ahoj

Dňa 9. mája 1946 o 7. hodine mala byť 7. schôdza. Na schôdzu prišli: Mike, Joan, Kid. Ostatní ani jeden, preto sa schôdza nekonala. Na druhý deň sme sa stretli s Tomom, ktorému sme oznamovali, že takto to ďalej nemôže ísť. Radšej vystúpime a odpárame odznaky, na ktoré sa veľmi tešil krívajúci Žolo. Hneď ten večer, keď sme šli domov, Mike sa rozhodol, že zostane v osade a nebude odparovať svoj zašpinený odznak pre druhého.

Kid ešte stále je na tom, že keď uvidí, že sa bude lepšie a živšie pracovať, ako to rozprával Tex, že zoženie starých členov, tak by to malo význam i naďalej ostať v osade. Veď prečo by nie, je to radosť si spoločne zaspievať i zahrať si schuti, ako sa to robievalo pred 3-mi – 4-mi rokmi.

HORÁM ZDAR

Dňa 8. mája 1946 sme podnikli menší tramp, na ktorom sa zúčastnili Kid, Mike, Žolo. Boli sme na Kidovom baraku, kde sa nám všetko páčilo. Najmä Žolo obdivoval celé okolie, kde len dohliadol. Kid si len po chvíli hral na jeho rozheganej ťahacej harmonike. Mike pískal ako štiplák.

Dňa 16. mája 1946 konala sa u Admirála 8. schôdza, na ktorej sa zúčastnili: Jim, Tex, Fox, Kid, Mike, Bob, Joan a ešte jedna slečna, ktorá tiež vstúpila do osady Samotárú. Tom , Krafalo, Žolo, Johny, Peggy tí neboli na schôdzi. My ôsmi sme sa uzhodli, že na budúci štvrtok budeme voliť nového šerifa, podšerifa, tajomníka, pokladníka a tak ďalej. Jim sa pýtal Foxa, či chce vážne ostať a riadne sa držať v osade „Samotárú“. Starý zálesák Fox na všetko privolil, my sme sa s tým uskromnili. Potom sme si zaspievali a išli pohromade domov.

koniec VIII. kapitoly

◄ VII. kapitola – IX. kapitola ►

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny

Aňa Polakovičová. Ako oživiť hluchý priestor tržnice?

Pri príležitosti 75. výročia začatia výstavby vodovodu v Rači dňa 17. júla t. r. Račiansky muzeálny spolok (RMS) usporiadal na nádvorí Koloničovej kúrie panelovú výstavu „O vode v Rači a pre Raču“.

Rozsiahly textový a obrazový materiál členovia spolku inštalovali na veľké panely pod holým nebom. Takáto forma si vyžaduje ideálne počasie. V čase výstavy svietilo slnko, no fúkal vietor takej intenzity, že odtrhával pripnuté materiály a panely na kolieskach pochodovali po nádvorí. RMS mal panely zapožičané len na jedno popoludnie. Preto museli vo večerných hodinách všetko demontovať. Nie je to prvá panelová výstava, ktorú od svojho založenia v roku 2018 múzejníci zachraňovali pred dažďom, snehom, zlým počasím, prípadne panely demontovali a o nejaký čas opäť inštalovali.

Záujem verejnosti o históriu Rače a dianie v rokoch minulých je veľký. Odbornosť a schopnosť členov RMS zrealizovať výstavu je na vysokej úrovni. Ich pracovitosť, vynaliezavosť a ochota je neoceniteľná. V prípade panelových výstav trvajúcich jeden až tri dni je to plytvanie ich silami a časom. Bola som niekoľkokrát svedkom večerného vnášania panelov do provizórnych priestorov a na druhý deň ich vynášania von na vystavenie.

Celý problém je v tom, že RMS nedisponuje krytým a dostatočne veľkým priestorom, kde by bolo možné ponechať výstavu dlhší čas.

Už niekoľko dní rozmýšľam nad skutočnosťou, že Rača takýto priestor má. Je na ideálnom mieste – na najrušnejšej križovatke, pri zastávkach autobusov a električky. Dostupný z Krasňan aj Rendeza. Je krytý, osvetlený, dostatočne priestranný, každý deň prístupný občanom, na noc zatvorený, monitorovaný kamerovým systémom. Je viac ako z dvoch tretín nevyužívaný. Priestor postavený pre občanov s cieľom im slúžiť.

Je to Račianske trhovisko na rohu Detvianskej a Rustaveliho ulice.

Toto kryté trhovisko bolo vybudované pre občanov za účelom predaja a nákupu potravinárskych výrobkov, ovocia, zeleniny a spotrebného tovaru. Dlhší čas tam však pôsobia len traja-štyria predajcovia.

Ostatný veľký priestor zapĺňajú nevyužívané voľne položené predajné pulty.

Dobre myslený zámer sa dlhodobo nenapĺňa, preto dávam na zváženie, či by sa voľný priestor nemohol využívať napríklad ako panelové výstavisko RMS. Veď RMS svojimi výstavami plní veľmi významnú úlohu pre občanov Rače – oboznamuje ich s históriou obce, s významnými osobnosťami, so životom Račanov v minulých obdobiach, s významnými výročiami a aj aktuálnymi udalosťami. A nielen RMS, ale aj pre výstavy poriadané račianskymi spolkami a organizáciami, ktorých náplňou je história: Železničné múzeum na Rendezi, Zväz vyslúžilých vojakov...

Milí Račania, vážení poslanci miestneho zastupiteľstva,

realizáciou tejto myšlienky by sa vytvorili lepšie podmienky pre záslužnú prácu vyššie uvedených organizácií, skultúrnil by sa hluchý, dosť zanedbaný priestor trhoviska, ktorý by sa týmto stal pre občanov a návštevníkov Rače zdrojom poznávania histórie obce a tiež informácií o aktuálnych udalostiach.

Budem rada, keď námet rozšíriť účel trhoviska 
vyvolá záujem a podnieti verejnú diskusiu.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
júl 2023

Dagmar Olajošová-Gelingerová: SPOMIENKA. Leto na Zlatých pieskoch.

Leto. Vždy som počúvala, že je to najkrajšie obdobie roka. Určite? Dovolenky v plnom prúde, mnoho ľudí na cestách, pri mori, v horách, mestách, chatách. Prosto ľudia si užívajú čas voľna.

Vysoké teploty nás však všetkých ničia.

Také teplé letá si ako dieťa nepamätám. V Bratislave som vyrastala na Račianskom mýte a keď som nebola na dvore, či v neďalekom parku, tak som celé leto prežívala pri vode na Zlatých pieskoch. Keď bolo pár dní po sebe 27°C, tak to bolo výborné, teplé leto. Dnes hlásia strašných 32° a niekde sa teploty šplhajú ku 38°.

Na Zlaté piesky sa chodilo prevažne autobusom, v ktorom sme boli natrepaní ako sardinky. Jedlo sa brávalo sebou. Kamarátka Jarka ma často budila už o 7. hodine rannej, plne vybavená ovocím, úhľadne nakrájanou zeleninou, pripravené mala chleby, paštéty, klobásky, slaninky. To aby sme vydržali celý deň. Pamätám si hrášok, ktorý sme museli šúpať, jahody, marhule zo záhrady. So sebou sa brávalo aj pitie. Žlté a červené malinovky, kupovalo sa maximálne pivo. Stánky síce boli otvorené, ale bolo ich málo a tak bolo normálne, že ľudia museli čakať v rade aj niekoľko desiatok minút. Žilo sa spoločensky a tak každý, kto sa konečne dostal na rad, bral pre svoju partiu mnoho pív, klobás, zmrzlín. Všade voňalo jedlo, cigánska, klobásky, predávala sa cukrová vata, točená zmrzlina, rôzne sladkosti. Čo si pamätám nik nenadával, každý statočne vystál radu, aby aspoň niečo mal.

Aby sme ako 15-18-ročné dievčatá prežili celé leto pri vode, museli sme si peniaze rozdeliť. Zlaté piesky v Bratislave nám nahrádzali more. Táto stojaca voda nebola najčistejšia, ale bola dostatočne hlboká, aby sme si vedeli zaplávať. Keď chceli chalani machrovať, tak plávali na ostrov a späť. Nebolo to jednoduché, často aj nebezpečné. Na Zlatých pieskoch to prosto žilo. Dievčatá chodili namaľované a vyobliekané ako modelky a chalani hrdo ukazovali vyšportované telá. Obdivovali sa plavky, často dovezené zo zahraničia, večer sa chodilo na diskotéky, kde sa predvádzali opálené telá odeté do moderných kúskov – luxusné letné šaty, rifle, tričká. Vôbec nechápem, ako sme vydržali mať na nohách aj 10-centimetrové opätky a pritom tancovať. Nebolo nič mimoriadne, keď sa tu bratislavská mládež zabávala do rána bieleho.

No na toto som si dnes, keď je leto v plnom prúde, spomenula.

Krásna, pochabá mladosť...

Herman Krampl: BITKA PRI LAMAČI 1866. A povesť o rakúskom vojakovi ...

 Dňa 22. júla 2023 si pripomíname 157. výročie bitky pri Lamači, ktorá bola záverečnou bitkou prusko-rakúskej vojny z roku 1866 medzi Rakúskym cisárstvom a Pruským kráľovstvom. Napriek tomu, že rakúske vojsko pred Lamačom zastavilo pruské sily, udalosť sa dotkla v podstate celej oblasti Malých Karpát od Bratislavy, cez Raču, Svätý Jur, Pezinok, Modru až po Trnavu, kde sa rakúska armáda pripravovala na obranu Bratislavy.

Obrázok 1: Rakúski strelci počas historickej rekonštrukcie bitky pri Lamači 08.10.2016.

Zdroj: TASR.

Podstatná pre oblasť Malých Karpát je pritom skutočnosť, že pruská armáda nachádzajúca sa na severných svahoch Malých Karpát sa mohla kdekoľvek na tomto úseku pokúsiť prekročiť Malé Karpaty mimo hlavného smeru postupu cez Lamač a pokúsiť sa tak obranu Bratislavy pri Lamači obísť (dnes už vieme, že pre nedostatok času nariadil pruský generálmajor Bosse obísť lamačskú obranu cez vrch Kamzík).

Okrem faktov hovoria o týchto udalostiach aj dnes už sčasti pozabudnuté povesti. Jednu z račianskych povestí pod názvom „Z roku 1866“ zachytil aj učiteľ račianskej nemeckej evanjelickej ľudovej školy Karl Heider v ručne písanej knihe Povesti z Rače pri Bratislave (Sagen aus Ratzersdorf bei Pressburg), ktoré so svojimi žiakmi zozbieral a spísal v roku 1934. Kniha je dnes uložená v Archíve mesta Bratislavy:

 

Z roku 1866

V roku 1866 prišiel v máji silný mráz. Vinohrady na „dolnom konci“ celkom zmrzli.

Potom vypukla vojna medzi Rakúskom a Pruskom a na poliach a v lesoch bolo mnoho vojakov. Vojna trvala dva mesiace.

Nejaký čas po konci vojny sa Jakub Veselský stretol vo vinohrade s cudzím mužom, ktorý sa ho spýtal, kde vedie tá cesta dole z kopca za dedinou. Veselský ho odprevadil a odviedol ho na hradskú cestu, ktorá priamo pod poslednými domami odbáča doľava. Muži na ňu vykročili a pokračovali k miestu, kde sa cesta stáča v zákrute. Na tomto mieste bola v tých časoch vyschnutá studnička (prameň). Cudzinec k nej priskočil, vytiahol zo steny kameň a vybral spoza muriva ťažký mešec s peniazmi. „Počas vojny,“ povedal svojmu prekvapenému sprievodcovi „sme cez tieto vinohrady mašírovali a tento mešec som si tu schoval. Teraz je vojna preč a tak som sa vrátil po peniaze.“ Tým sa rozlúčil a nikto už o ňom nikdy viac nič nepočul.

Môj starý otec zdôraznil, že tento príbeh je pravdivý. Mal 5 rokov v čase, keď sa stal, a často ho počul rozprávať.

Môj starý otec sa volá Stefan Ruckriegl (72 rokov), Račištorf 64.

Aranka Ruckriegl, 6. ročník

 

Aus dem Jahre 1866.

Im Jahre 1866 fiel im Mai ein großer Reif. Die Weingärten in der „Unteren Lage“ sind ganz erfroren.

Dann brach der Krieg zwischen Österreich und Preußen aus und man sah in Feldern und Wäldern viele Soldaten. Der Krieg dauerte nur zwei Monate.

Einige Zeit nach Kriegsschluß traf ein fremder Mann mit den Jakob Weselsky in den Weingärten zusammen und fragte ihn, wo hinter dem Dorfe ein Weg bergab führte. Der Weselsky begleitete ihn und führte ihn bis zum „Zwinger“ – Wege, der gleich hinter den letzten Häusern links abzweigt. Die Männer schritten auf ihm dahin und gelangten zu der Stelle, wo der Weg ein Knie biegt. Dort war zu jener Zeit ein ausgetrocknetes Brünnlein. Der Fremde sprang hinein, riß einen Stein aus der Wand und zog einen schweren Beutel mit Geld hinter dem Mauerwerk hervor. „Während des Krieges,“ erzählte er seinen verwunderten Begleiter „sind wir durch diese Weingärten maschiert und diese Beutel hab´ ich mir hier versteckt. Jetzt ist der Krieg vorbei und da bin ich um das Geld hergekommen.“ Damit verabschiedete er sich und man hat nie mehr etwas von ihm gehört. –

Mein Großvater behauptet, daß diese Geschichte wahr ist. Er war 5 Jahre alt als sie

geschah und hat sie oft erzählen hören.

Mein Großvater heißt Stefan Ruckriegl (72 Jahre) Ratzersf. 64.

Aranka Ruckriegl, 6 Schj.

Obrázok 2: Povesť Z roku 1866, ktorú zachytil v roku 1934 učiteľ Karl Heider so svojimi žiakmi v knihe Povestí z Rače pri Bratislave (Sagen aus Ratzersdorf bei Pressburg). Kniha je napísaná úhľadným kurentom (ľudovým názvom „písaný švabach“) a dnes je uložená v Archíve mesta Bratislavy.

Zdroj: Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 4 [2 strany obsahujúce povesť Z roku 1866 (Aus dem Jahre 1866) – súčasť Povestí z Rače pri Bratislave (Sagen aus Ratzersdorf bei Pressburg)].

Obrázok 3: Učiteľ Karl Heider s triedou v račianskej nemeckej škole.

Povesť Z roku 1866 prerozprávala podľa spomienok svojho starého otca Stefana Ruckriegla žiačka Aranka Ruckrieglová (tretí rad, prvá sprava). Fotografia s popisom pochádza z ďalšej knihy, ktorú učiteľ Karl Heider so svojimi žiakmi napísal – Piesne a verše z Rače (Lieder und Reime aus Ratzersdorf). V nej po povestiach zachytili aj račianske piesne a básne. Kniha je dnes taktiež uložená v Archíve mesta Bratislavy

Zdroj: Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 3 (fotografia račianskeho učiteľa Karla Heidera so žiakmi, rok 1934).

Obrázok 4: Bohato ilustrovaná kniha Piesne a verše z Rače – zozbieral a ilustroval v spolupráci so svojimi žiakmi Karl Heider, učiteľ Evanjelickej nemeckej ľudovej školy, Račištorf 1934.

Zdroj: Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 3 [úvodná ilustrovaná strana knihy Piesne a verše z Rače (Lieder und Reime aus Ratzersdorf)].

Prechádzala Račou rakúska cisársko-kráľovská armáda?

Základom legiend a povestí je v zásade vždy reálna udalosť. Skutočnosť, že táto povesť naozaj vychádza z reálnych udalostí, potvrdzuje dnes už takmer neznámy fakt, že v Rači boli v roku 1866 naozaj rozmiestnené rakúske vojská. Jeden z najpodrobnejších opisov šírky rakúskej obrany zverejnil 22.07.1891 na 25. výročie Bitky pri Lamači vtedajší bratislavský denník Westungarischer Grenzbote - Západouhorský pohraničný hlásnik (preklad bol kvôli prehľadnosti na niektorých miestach skrátený):

Zo strany rakúskych síl boli tri obce – Záhorská Bystrica, Lamač a Dúbravka obsadené tromi brigádami, a síce – Henriquezovou brigádou (tzv. čiernožltá brigáda), ďalej brigádou plukovníka Thoma, a brigádou plukovníka Mondela. Ako záloha boli pripravené brigády princa Würtenberského a Mondela. Pri Dúbravke obsadilo pozíciu delostrelectvo s 82 delami. Dňa 19. júla boli videné prvé pruské predvoje v Malackách a v Moravskom Svätom Jáne.

Na Železnú studničku bol podľa rozkazu plukovníka Mondela odvelený 9. strelecký prápor. Tento bol prostredníctvom hliadok v spojení z jednej strany s 12. streleckým práporom, ktorý obsadil les severovýchodne nad Lamačom, z druhej strany s hulánskym plukom grófa Mensdorffa nachádzajúcom sa pri Račišdorfe.

Strelecký prápor na Železnej studničke bol ďalej na základe rozkazu plukovníka baróna Schütta posilnený 1. belgickým práporom a 2. prápor tohto pluku bol odoslaný na vrch Kamzík. Nato obdržal plukovník von Peters od poľného podmaršála grófa Thuna rozkaz, aby dva jemu podriadené strelecké prápory nachádzajúce sa medzi Račou a Svätým Jurom sledovali cestu smerom do Mariánky a na Pajštún, a v prípade, ak by sa nepriateľ pokúsil hory prekročiť, zaútočiť na neho z boku, k čomu mal byť súčinný hulánsky pluk generála Mensdorffa.

Tieto dva strelecké prápory nachádzajúce sa medzi Račou a Svätým Jurom sú ďalej identifikované ako 2. strelecký prápor umiestnený bližšie k Svätému Juru, 20. strelecký prápor umiestnený do priestoru Rače a do priestoru Rače je lokalizovaný aj 57. mecklenburský pluk. Práve 20. strelecký prápor a 57. mecklenburský pluk nakoniec vyrazili pod vedením generálmajora von Würtemberga z Rače smerom do Marianky s cieľom spojiť sa s brigádou plukovníka Schütta a brigádou plukovníka Mondela.

Obrázok 5: Západouhorský pohraničný hlásnik (Westungarischer Grenzbote) vo vydaní zo dňa 22.07.1891, ktorý pri príležitosti 25. výročia Bitky pri Lamači spomenul aj spomienkové podujatia každoročne organizované bratislavskými spolkami vojenských vyslúžilcov.

Zdroj: Westungarischer Grenzbote, 22.07.1891, strana 3.

Na opačnej strane stáli pruské sily tvorené v prvej línii pruským armádnym zborom, ktorému velil generál Eduard von Franczecsky (písané aj Fransecky) (DANGL V.: Bitky a bojiská v našich dejinách, strana 668). Tento zbor bol tvorený 8. divíziou pochodujúcou v smere hlavného postupu Záhorská Bystrica a Lamač a 7. divíziou nachádzajúcou sa v Stupave. Možno povedať, že Stupava musela pruskej armáde pred pokusom o prekročenie Malých Karpát poskytovať veľmi výhodnú pozíciu – presun mohol pokračovať rôzne v smere cez Záhorskú Bystricu, Marianku alebo Borinku.

Obrázok 6: Približné rozmiestnenie rakúskych a pruských síl 22. júla 1866 s naznačenými smermi presunu a miestami stretov.

Zdroj: Westungarischer Grenzbote, 22.07. 1891, vyznačenie autor.

Bitka pri Lamači. Hra o čas a prechod Malých Karpát cez Kamzík.

Bitka pri Lamači začala ráno dňa 22. júla 1866 o 7:00. Ako už bolo spomenuté, hlavná rakúska obranná línia sa nachádzala v priestore Lamača, kde sa rakúska línia z ľavej strany opierala o svahy Devínskej Kobyly a z pravej strany o vrch Hrubý Pleš. Zo strany pruských síl taktiež hrozilo, že sa pokúsia rakúsku obranu prechodom cez Malé Karpaty obísť, nebolo však zrejmé, na ktorom mieste.

Do priebehu udalostí však významne vstúpili prebiehajúce mierové rokovania v Mikulove, ktorých prvým výsledkom bol pokoj zbraní dohodnutý predbežne na päť dní od 22. júla 1866 od 12:00 (po pokoji zbraní nasledovalo aj Mikulovské prímerie od 26. júla 1866). Práve pokoj zbraní, ktorý mal začať už 22. júla 1866 o 12:00, zrejme najviac ovplyvnil to, že pruská armáda si ako miesto prechodu cez Malé Karpaty vybrala nakoniec okolie vrchu Kamzík, ktoré bolo výrazne bližšie rakúskej obrane pri Lamači. Vzdialenejšie horské priechody (napríklad Mariánka – Rača) nebolo z časových dôvodov pre blížiace sa prímerie možné využiť. Rača, Svätý Jur a ďalšie obce na južných svahoch Malých Karpát tak boli od priamych bojových operácií ušetrené.

Samotný útok začali pruské oddiely o siedmej hodine ráno. Smeroval čelne priamo na Lamač, aby viazal rakúske sily, kým pruská brigáda pod velením generála Bosseho tiahla smerom k vrcholu Kamzíka, aby sa dostala do tyla rakúskych vojsk pri Lamači (DANGL V.: Bitky a bojiská v našich dejinách, strana 669).

Obrázok 7: Historická rekonštrukcia bitky pri Lamači 08.10.2016.

Zdroj: TASR.

Vrch Kamzíka dosiahli pruskí vojaci približne o jedenástej hodine, kde nasledoval boj s rakúskymi vojakmi až do 12:00. Pri boji na Kamzíku utrpeli rakúski vojaci straty, ale v obrane vydržali. Pri Lamači medzitým pruská armáda obnovila útok na rakúske línie, tieto sa ale taktiež ubránili. Prímerie začalo platiť o 12:00 a bolo nasledované záchranou a transportom ranených do bratislavských vojenských nemocníc, ako sa zmieňujú Bratislavské noviny (Preßburger Zeitung) vo vydaní zo dňa 23.07.1866, teda len jeden deň po samotnej bitke pri Lamači. V rovnakom čísle ohlásila Stála mestská ústredná rada aj informáciu o prijatom päťdňovom pokoji zbraní.

Obrázok 8: Oznámenie o pokoji zbraní:

Na základe dosiahnutej dohody medzi cisárskymi a kráľovskými rakúskymi a kráľovskými pruskými silami vstupuje do platnosti päťdňový pokoj zbraní; čo je (týmto) vyhlásené pre upokojenie občanov, Bratislava, 22. júla 1866, Stála mestská ústredná rada.

Laut einer erhaltenen Verständigung ist zwischen den k. k. österreichischen und k. preußischen Truppen eine fünftägige Waffenruhe eingetreten; was zur Beruhigung der Bürgerschaft hiermit verlautbart wir, Preßburg, den 22. Juli 1866, Das städt. permanente Zentral Comité.

Zdroj: Preßburger Zeitung, 23.07.1866, strana 2.

Obrázok 9: Bitku pri Lamači do dnešného dňa pripomína pamätník v lese nad Lamačom neďaleko vrchu Klanec. O pamätník a jeho okolie sa desiatky rokov vzorne stará Miestna odbočka č. 18 Lamač Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR.

Zdroj: MO ZVV č. 18 Lamač.

Obrázok 10: Pád stromu, ktorý bol následkom prudkého vetra októbri 2020, poškodil Pamätník bitky pri Lamači. Opravu okamžite zabezpečili lamačskí vyslúžilci.

Zdroj: MO ZVV č. 18 Lamač.

Obrázok 11: Oprava pamätníku Bitky pri Lamači lamačskými vyslúžilcami.

Zdroj: MO ZVV č. 18 Lamač.

Obrázok 12: Výsledok opráv - popri oprave pamätníka zabezpečili lamačskí vyslúžilci taktiež vyčistenie a osadenie pamätnej tabule.

Zdroj: MO ZVV č. 18 Lamač.

Kto bol vojak z račianskej povesti?

Skúsme sa vo svetle faktov týkajúcich sa Bitky pri Lamači vrátiť k povesti o vojakovi pri račianskej studničke tak, ako ju so svojimi žiakmi zaznamenal učiteľ evanjelickej nemeckej ľudovej školy Karl Heider v roku 1934. Povesť z roku 1866 má reálny základ, pretože počas prusko-rakúskej vojny sa rakúska armáda v Rači nachádzala. Ak by sme sa pridŕžali zistených informácií, mohol byť vojak z povesti príslušník jazdeckého hulánskeho pluku grófa Mensdorffa, 20. streleckého práporu alebo 57. mecklenburského pluku, ktorých úlohou bolo chrániť priechody cez Malé Karpaty a v okamihu, keď už bude jasné, kde k priechodu pruských síl dôjde, vydať sa týmto smerom a posilniť obranu na tomto mieste. Voľným pokračovaním takejto úvahy by sme došli najskôr k tomu, že mešec s peniazmi si v račianskej vyschnutej studničke vojak skryl práve v blízkom očakávaní bojového stretnutia s protivníkom v nadväznosti na rozkaz pohnúť sa z Rače v smere do okolia Kamzíka. Takýto výklad by asi najbližšie zodpovedal tomu, o čom rozpráva aj zachytená povesť.

Obrázok 13: Rakúska pechota (strelci).

Zdroj: uniformology.com

Záver

Obdobie a udalosti prusko-rakúskej vojny sú v račianskych dejinách dnes takmer neznáme. Vo všeobecnosti môžeme vojensko-historické udalosti týkajúce sa Rače z hľadiska toho, ako sú dnes zdokumentované, rozdeliť na dve skupiny. Na jednej strane sú to udalosti, ktoré sú pomerne známe a dobre zdokumentované. Do tejto prvej skupiny patria napríklad udalosti z obdobia meruôsmych rokov (1848-1849), nepriamo cez obete a následky aj obdobie prvej svetovej vojny (1914-1918) a zdokumentované je aj obdobie druhej svetovej vojny (1939-1945).

Do druhej skupiny patria udalosti takmer neznáme – obdobie protitureckých vojen (1526-1699), obdobie protihabsburských povstaní (1604-1711), obdobie napoleonských vojen (1803-1815), alebo obdobie prusko-rakúskej vojny (1866). Tieto udalosti formovali naše miestne i širšie bratislavské dejiny rovnako, a preto bude snahou Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR venovať týmto udalostiam v ďalšom období taktiež náležitú pozornosť.

 

Mgr. Herman Krampl

Tajomník Zväzu
Zväz vyslúžilých vojakov generála
Milana Rastislava Štefánika SR

 

ZDROJE:

Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 4 [2 strany obsahujúce povesť Z roku 1866 (Aus dem Jahre 1866) – súčasť Povestí z Rače pri Bratislave (Sagen aus Ratzersdorf bei Pressburg)]

Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 3 (fotografia račianskeho učiteľa Karla Heidera so žiakmi, rok 1934)

Archív mesta Bratislavy, f. Rača, sign. Rača 3 [úvodná ilustrovaná strana knihy Piesne a verše z Rače (Lieder und Reime aus Ratzersdorf)]

DANGL V.: Bitky a bojiská v našich dejinách, rok vydania 2017, vydavateľstvo Perfekt, a. s. ISBN 978-80-8046-864-4

Západouhorský pohraničný hlásnik (Westungarischer Grenzbote) zo dňa 22.07.1891, strana 3

Bratislavské noviny (Preßburger Zeitung), zo dňa 23.07.1866, strana 2

Miestna odbočka č. 18 Lamač Zväzu vyslúžilých vojakov generála M. R. Štefánika SR