ZA LADISLAVOM FECKOM

Rozlúčkový list smútiacej rodiny.

Zosnulý Ladislav Fecko sa narodil 24. januára 1928 v Čečejovciach v rodine učiteľa. Mal päť súrodencov, dospelosti sa dožili štyria, malý Ďoďko zomrel ako malé dieťa. Staroby sa okrem neho dožili traja – Martuška (Ďuďa), jediná sestra, ktorú mali všetci bratia veľmi radi, Ivan a Tončo. Brat Andy zomrel mladý, počas vojenskej služby.

Laco, ako ho všetci volali, bol od mlada veľmi priateľský, veselý, pozitívny človek. Vedel prekonať všetky ťažkosti, čo mu život priniesol. Vďaka tomuto životnému prístupu sa dožil krásneho vysokého veku, 96 rokov.

Od mladi hrával šachy. Bol bystrý a tak vedel vyhrať aj nad mnohými dospelými. Od 60. rokov minulého storočia viedol v Rači šachový klub. Pod jeho vedením v spolupráci s druhým trénerom pánom Lednárom sa račianski žiaci vypracovali na špičku medzi bratislavskými základnými školami. V roku 1964 s ďalšími bratislavskými nadšencami zorganizoval simultánku s medzinárodným veľmajstrom Salomonom Flohrom.

Detstvo a mladosť prežil v Čečejovciach, Veľkom Šariši a v Prešove.

Keďže sa dobre učil a vedel technicky rozmýšľať, po maturite na Prvom štátnom gymnáziu v Prešove, išiel študovať na vysokú školu stavebnú do Bratislavy. Po jej úspešnom absolvovaní tam zostal pracovať ako asistent.

V tom období sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Olinkou. Po krátkom, ale intenzívnom chodení, si po polročnej známosti povedali v roku 1955 svoje ÁNO a tak začal jeho manželský život u svokrovcov v Rači, v rodinnom dome.

Tu sa im narodili dve deti, Ľubomír a Iveta. Obaja išli v otcových šľapajach, stali sa z nich stavári – vodári. Ľubomír však vo veku 45 rokov podľahol ťažkej chorobe, a tak im s manželkou Olinkou zostala iba dcéra Iveta.

S manželkou Olinkou mali tri vnučky. Ninušku a Evičku od syna Ľubomíra a Kristínku od dcéry Ivety. V roku 2011 sa stali prastarých rodičmi, na čo boli veľmi hrdí. Pravnúčik Timotejko im do konca života robil veľkú radosť.

Po práci asistenta na vysokej škole u profesora Wünscha sa mu zapáčila práca výskumného pracovníka na Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied, kde pôsobil dlhé roky ako vedecký pracovník, expert na statické problémy nosných konštrukcií. Táto práca ho veľmi bavila, rád vymýšľal rôzne technické zlepšováky, nič preňho nebolo nemožné. Vedel vyriešiť každý technický problém. Už počas tohto obdobia zužitkoval svoj možno aj geneticky daný pedagogický talent ako externý pracovník na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, na Katedre nosných konštrukcií a zakladania. Vo svojich prednáškach pre študentov a doktorandov využíval aj svoje celoživotné poznatky z praxe.

Po získaní profesúry na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach sa stal jej pracovníkom. Zastával viaceré funkcie, napríklad vedúceho katedry, prodekana pre vedu a výskum, bol členom Vedeckej rady Stavebnej fakulty a viacerých komisií – normotvorných, štátnicových, habilitačných, inauguračných. Bol činný aj po odchode do dôchodku. Nikdy neodmietol byť oponentom diplomových, doktorandských a habilitačných prác. Aj vďaka tomu si udržiaval zdravé myslenie až do konca svojho dlhého a činorodého života. Práca so študentmi ho veľmi bavila a napĺňala. Počas svojej pedagogickej činnosti vychoval množstvo inžinierov a doktorandov, s mnohými udržiaval do konca svojho života odborný aj priateľský kontakt.

V marci 2018 ho, po mozgovej príhode, navždy opustila jeho manželka Olinka, s ktorou prežili takmer 63 spoločných rokov. Ich vzťah plný úcty by mal byť všetkým príkladom.

Ani tento osud ho nezlomil a pri svojej vždy optimistickej povahe sa dokázal aj s týmto popasovať a naučil sa žiť bez manželky. Bol sebestačný do leta 2023. No postupne ho začalo zdravie zrádzať a v novembri 2023 bol po zlyhávaní srdiečka prvýkrát hospitalizovaný. Počas posledných troch mesiacov sa oňho starala dcéra Iveta s pomocou ostatných členov rodiny. Tak mu bolo dopriate žiť medzi svojimi blízkymi až do konca života.

Druhého februára ho hospitalizovali poslednýkrát. Jeho telo už nezvládlo posledný zdravotný problém, infarkt myokardu a dňa 7. februára 2024, v nemocnici na Kramároch, tíško zaspal. Odišiel medzi svojich blízkych, manželku, syna, rodičov, svokrovcov, súrodencov, priateľov a veríme, že je mu tam s nimi dobre.

Česť jeho pamiatke.
Odpočívaj v pokoji.

Smútiaca rodina
streda 14. február 2024

 

Milan Žitný: NÁŠ PÁN TRÉNER ŠACHU Ing. LADISLAV FECKO

Začiatkom školského roka 1962 prišiel do našej triedy V.B v Rači na Čachtickej ulici elegantný pán a spýtal sa: „Hrá niekto z vás šachy?“

Zdvihol som ruku.

Pán sa spýtal: „Ako dlho hráš? A kde?”

Odpovedal som, že asi tak tri roky a doma. S otcom, strýkom, bratmi.

Pán kývol hlavou a povedal:
„Príď večer o šiestej do kultúrneho domu, ak máš záujem o klub.”

Spýtal som sa: „Môžem vziať aj bratov?”

Pán povedal, že samozrejme:
„Hľadám nových hráčov do školskej ligy. Čím viac nás bude, tým máme väčšie šance bodovať.”

Večer v podkrovnej miestnosti bývalého nemeckého kultúrneho domu bolo plno hráčov všetkých možných tried až po deviatu. Absentovali len zástupcovia prvákov.

Pán Fecko sa pozrel na mojich bratov-dvojičky, potom na svojho kolegu, spolutrénera pána Lednára a spýtal sa: „Vy dvaja už chodíte do školy? Lebo turnaje môžu hrať iba školáci.”

Povedal som, že sú čerství prváci.

„Tak ich vyskúšame,” usmial sa pán Fecko a zavolal bratov Gľondovcov, Jána a Michala, ktorí boli v tom čase majstrami na škole. Michal bol v tom čase už deviatak.

Obidva zápasy netrvali príliš dlho. Skončili víťazstvom prvákov Romana a Teodora. Pán Fecko si šúchal ruky: „S touto zostavou porazíme celú Bratislavu. Ale najprv si dáme hodiny teórie.”

Priniesol niekoľko kníh od základov až po zložité partie. Pamätám si ako prvú Teorie moderního šachu, autor Luděk Pachman.

Teóriu sme nepoznali vôbec, hrali sme, ako nás strýko Vlado naučil zopár trikov, pomerne rýchlo sme ho prekonali a neustálym hraním sme vypracovávali rôzne vlastné postupy.

Ladislav Fecko

V šachovom klube to bolo iné, než domáce hranie. Pán Fecko nás viedol dejinami šachu, jeho vývojom, naučil nás všetky možné známe otvorenia hry podľa slávnych partií, ba aj to, ako funguje psychológia hráčov a ako preľstiť súpera. Dostávali sme za domácu úlohu naštudovať niektorú zaujímavú partiu z niektorej knihy, ktoré nám požičiaval. Trávil s nami dlhé večery v klube, niekedy až tak dlho, že jeho manželka musela prísť poňho a jej prísny pohľad naznačoval, že my sme tí, ktorí sú mu prednejší. Pán Fecko to vždy nejako nonšalantne vysvetlil nutnosťou akútnej prípravy na dôležitý zápas, aby sme len v hanbe nezostali…

Ladislav Fecko a Roman Žitný (1962)

Netrvalo dlho a prihlásil nás do turnajov. Račiansky šachový klub bol pod jeho vedením v spolupráci s druhým trénerom pánom Lednárom na špičke medzi bratislavskými základnými školami. Naučil nás aj to, ako a kedy skladať pozície hráčov  v mužstve, aby slabší boli nasadení voči silnejším súperom a naopak, lebo ako dobrý znalec všetkých hráčov v Bratislave vyrátal dopredu šance, takže výsledky zápasov potom ukázali, ako dobre to zrátal. Brali sme ceny v turnajoch, ktoré sa často konali vo vtedajšom Pionierskom,  pôvodne (i dnes) Grasalkovičovom paláci, rad za radom. Odmenou nám pravidelne boli šachové publikácie, takže už sme si nemuseli od neho požičiavať knihy.

Niekedy v roku 1964 zorganizoval spolu s ďalšími, jemu podobnými bratislavskými nadšencami, simultánku s medzinárodným veľmajstrom Salomonom Flohrom. Hralo sa vtedy, ak sa dobre pamätám, v našom kulturáku. Bolo nás tam z celej Bratislavy vyše tridsať vyberaných hráčov, všetko žiaci základných škôl. Postupne odpadávali, niektorí rýchlo, iní sa držali, ale nakoniec podľahli. Až na jedného.

Salo Flohr a Milan Žitný

Veľmajster Flohr bol známy mimoriadnym pokojom, vyrovnanosťou, jemným vtipom, žiadne emócie  a jeho hry vyzerali presne ako on. Pritom mal na svetových turnajoch také šachové esá ako Botvinnik, Aľjechin,  Capablanca…

Ten posledný hráč, ktorý mu nepodľahol, bol môj brat Roman. My ostatní porazení sme sa zhromaždili s istým odstupom okolo jeho šachovnice a pozorovali vývoj. V jednom momente bolo jasné, že hra nemá pokračovanie. Bola to jednoznačná remíza. A Flohr to aj Romanovi povedal a ponúkol mu ju. Ten nijako nereagoval, len hľadel ďalej na šachovnicu. Flohr zostal pokojný, nedal najavo, že by zaťatosť protihráča zaregistroval. Stál a čakal. A Roman len hľadel do šachovnice. Pán Fecko podišiel ku mne a ticho mi povedal: „On nerád prehráva, to vieme, ale vysvetli mu, že remíza je veľký úspech.”

Podišiel som k bratovi a potichu som mu povedal, že nech to nenaťahuje, každý vidí, že je to remíza a on jediný zostal neporazený. Roman na mňa ani nepozrel. Odstúpil som a pozrel na trénera. Vtedy sa pán Fecko k nemu naklonil a čosi mu  pošepol. Nato brat zdvihol hlavu. Veľmajster zachytil jeho pohľad, natiahol k nemu ruku a druhou urobil mierne gesto, akože mu ponúka remízu, lebo na viac nemá. Vtedy Roman váhavo prikývol, prijal podanú ruku a vstal. Aj keď sa stal hrdinom turnaja, bol zamračený, nespokojný, lebo iné než výhru nechcel. Takí sme boli, zvyknutí na víťazstvá, a bolo jedno, nad kým, veľmajster-neveľmajster.

Šiel som za trénerom a spýtal som sa:
„Čo ste mu také kúzelné povedali, že to prijal?”

Pán Fecko povedal: „Pošepol som mu: Roman, v roku 1936 na turnaji by si skončil pred Capablancom, lebo tak ako tu všetci ostatní s Flohrom prehral,  ani tú remízu neuhral.”

Spýtal som sa: „To naozaj?”

Pán Fecko sa usmial a pokrčil plecami: „A záleží na tom?”

Mal pravdu. Hlavne, že psychológia fungovala…

 

Milan Žitný

Dobroslava Luknárová: Veľkonočný pozdrav

 Púpavky, zlatý dážď, záružlie – 

v záplave slnka Jar sa kúpe

Už položila na zelené stoly

kytice z kvetov čerešní,

 v chotári trnky...

Hľa, je prestreté na Sviatky -

- na chvíle s rodinou,

tak vzácne v každodennom zhone

Buď pozdravená, Veľká noc!

Tradičná v obradoch,

vítaná v rodine!

Zo srdca prajem pekné veľkonočné sviatky

D. Luknárová

s rodinou

Dobroslava Luknárová: Keď je marec o knihách, potom je aj o učiteľoch...

„Knihy ako najvernejší priatelia rady s nami besedujú, hovoria s nami úprimne, otvorene a bez pretvárky o všetkom, o čom chceme, poučujú nás, dávajú návody, povzbudzujú, utešujú a veci nášmu zraku veľmi vzdialené predkladajú nám ako prítomné. Aká podivuhodná je moc, vznešenosť a priamo božskosť kníh! Keby neboli knihy, boli by sme všetci celkom nevzdelaní, pretože by sme nepoznali minulosť, nevedeli by sme o veciach božských ani ľudských. A keby sme aj nejaké vedomosti mali, boli by to bájky, nestálosťou ústneho podania tisíckrát premenené na niečo iné. Aký sú teda knihy božský dar venovaný ľudskej mysli!“ Tieto a ďalšie vety na tému „Ako dômyselne používať knihy, hlavný nástroj vzdelania“ majú už patričný vek. Odzneli z úst J. A. Komenského vo veľkej sieni potockej školy 28. novembra roku 1650. Je obdivuhodné, ako presne, ako výstižne sa prihovárajú aj našej dnešnej dobe! Obhajujú múdrosť, vzdelávanie, poznanie. Toto posolstvo uznávaného „učiteľa národov“ nestratilo dodnes svoju aktuálnosť. Hoci sa ľudská spoločnosť za tých 360 rokov značne zmenila, atribút vzdelanosti človeka má nadčasovú platnosť.

Vravieť o vzdelaní, alebo lepšie o vzdelávaní však nemožno bez školy, bez škôl a hovoriť o škole, to znamená hovoriť aj o žiakoch, aj o učiteľoch. V tom istom príhovore Komenského sa nájdu i tieto vety: „A teda milujme školy, milujme aj knihy, dušu škôl, pretože ak školy nie sú oživované knihami, sú mŕtve.“ Mŕtve sú aj vtedy, ak nemajú svojich žiakov, ak nemajú žiaci svojich učiteľov, neboli by životaschopné, ak by učitelia nevedeli, čo majú učiť, ak by z rôznych dôvodov – neučili.

Často sa po tieto dni hovorilo aj hovorí o školách. Nedávno písali maturanti testy aj písomné práce, ktoré sú už súčasťou maturity, deviataci majú pred sebou monitoring vedomostí zo slovenského jazyka a matematiky, známe sú podľa zápisu počty budúcich prvákov, stredné a vysoké školy predkladajú svoju ponuku študijných odborov na nový školský rok.

Veru, škola má pre každého z nás celkom istú podobu, predstavu, zrkadlo, spomienku. Bolo alebo je to miesto, kde sa každému rôznym spôsobom ponúklo, alebo práve teraz dostáva - vzdelanie. (A možno...iste?...aj niečo naviac.) Tí, ktorí ho poskytujú či sprostredkovávajú, nemôžu byť svojim žiakom a študentom ľahostajní. A iste ani žiaci a študenti, im. Je to vzájomný a živý vzťah. Funguje veľakrát až za hranice školských rokov. Veď či si nepamätajú učitelia svojich žiakov? A čo my, ako žiaci, (hoci už bývalí) – koľkých svojich učiteľov si pamätáme a pripomíname aj po rokoch! Možno je to prvácka pani učiteľka alebo prísny učiteľ matematiky, možno správny telocvikár alebo trochu roztržitý učiteľ botaniky.

Aj naša Rača má viacero „svojich“ učiteľov a učiteliek, na ktorých spomínajú celé generácie ich žiakov. Len si skúsme pripomenúť ich mená – pani učiteľka Fedorová, Nízka, Krušpánová, Holčeková, Kováčová, Poláčeková, Lišková, Lednárová, Vachajová, Runová, Uhnáková, pán učiteľ Moravčík, Zámečník, Lopašovský, ale aj manželské dvojice učiteľov – Chyžnajovci, Bielekovci, Miklošovci, Záhorskí, Annerovci a iste by sa dalo takto menovať ďalších a ďalších a spomínať pritom na veselé i vážne príhody zo školských lavíc. Pred desiatimi rokmi si žiaci račianskych škôl na podnet MO MS a Školského úradu zaujímavým medziškolským projektom pripomenuli roky učiteľovania v Rači známej slovenskej spisovateľky Zlaty Dônčovej. Z račianskych učiteľských legiend si toho roku pripomíname Františka Kubu, ktorý 17. 3. 1885 (130. výr.) prišiel učiť žiakov v katolíckej račišdorfskej škole a pôsobil v našej obci celých 40 rokov.

Spomedzi račianskych škôl oslavuje najmladšia z nich ZŠ Tbiliská 4 v tomto školskom roku už svoje 30. výročie.

28. marec neprestal byť Dňom učiteľov a rovnako neprestalo byť pre celú širokú pedagogickú obec aktuálne posolstvo J. A. Komenského: „Prírodu skúmaj! Z kvetu býva plod. Človeka skúmaj a veď k vedomosti, lebo múdrosť je vernosť dobrým citom v každom z nás.“ A možno by sa dal pridať aj ešte starší výrok o vzdelaní z veľkomoravských legiend o sv. Konštantínovi :„Múdrosť žiari viac ako slnko. Prikázanie je kahanom, ale naučenie, to je svetlom.“

A čo knihy? Bolo o nich a nimi toľko povedané a stále sa hovorí, ak sa číta. Uvediem na záver len jeden z citátov, ktoré sa mi páčia : Čítanie dobrej knihy je vlastne dialóg – kniha hovorí – duša odpovedá. (André Maurois)

Gabriela Slivová: Iba minútku nad Račou - včelovité

Keď vymrú včely, ľudstvu nezostáva viac, než štyri roky života.

A. Einstein

Eva Eperješiová: VEĽKÝ TÝŽDEŇ. A jeho kľúčové udalosti.

V katolíckej cirkvi západného obradu.

Dnes vstupujeme do vyvrcholenia pôstneho obdobia.
A zároveň do bezprostrednej blízkosti Veľkej noci.

Kvetná (Palmová) nedeľa otvára dvere Veľkého (Svätého) týždňa.
Vtedy si pripomíname udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili náš život.

Budeme sledovať človeka v jeho rôznych podobách – slabého, nestáleho, idúceho s davom i proti nemu, verného, vytrvalého i zrádzajúceho, ubližujúceho i pomáhajúceho, súcitného i mučiaceho, zrádzajúceho a zúfalého, i ľutujúceho a kajúceho... a budeme uvažovať, v akých rôznych polohách nachádzame sami seba...

Dobroslava Luknárová: PODVEČERNÉ ZAMYSLENIE

Vždy sa poteším, keď mi vnuk pošle zopár aktuálnych fotografií z miest, kde sa práve nachádza. Aj keď sú vzdialené od Rače, napr. táto by sa hodila aj k nej... A tak sa „virtuálne“ túlam a nechávam voľne bežať svoje myšlienky. Často sú v spomienkovom duchu, ale prežiarené, ako práve tieto:

 

Milujem chvíle, keď sa slnko mení
na vesmírny pomaranč
A guľká sa v plnom jase
po vzdialenom obzore –

 

čakám na jeho podvečerné finále –

 

na oranžové škvrnky, šmuhy, čiary,
roztrúsené po širokánskom priestore
Najprv sa až hmotne po zemi stelú
a potom po oblakoch, na oblohe...

 

Zdá sa mi, že jeho lúče
už-už len tak chytím do dlaní,
priam ich cítim ako bozky letkom –
mäkko ma šimrú po tvári...

 

Koľko len chvíľ mi pripomenú!

 

Návraty domov ešte pred večerou
Ustatý odpočinok po robote v záhrade
Pokojné vlny mora – ich chladivé hladkanie

 

Ale aj šuchot lyží a červené iskričky na snehu
Klepot kolies vlaku a klaviatúru
mihajúcich sa konárov stromov za oknom –
len tušenú podvečernú ouvertúru

 

Milujem hru slnečných lúčov a dlhých tieňov,
keď z minúty na minútu rastú tmavé chápadlá –
hľa, noc sa vynára spod obzoru
a svoj brokátový plášť s gráciu rozkladá ...

 

Zopne ho iba brošňou usmievavej luny,
alebo tenulinkým kosákom polmesiaca?

 

Ach, ako je staré toto vesmírne divadlo?!

 

Kto a kedy ho udivene vníma ako ja?
Kedy a kde bolo fatálnym mystériom?
A kedy, a kde, a pre koho len detskou hrou,
vkrádajúcou sa nenápadne do srdca?

 

Milujem čarovné chvíle, keď slnko vstáva
aj keď si líha za linku obzoru
Svojou krásou aj teplom sa mi prihovára
A tak s pokorou, vďakou, údivom v mysli

 

čerpám jeho neutíchajúcu životnú energiu.

 

D. L., marec 2024

 

Foto: Viliam Betecha

Dobroslava Luknárová: VÔŇA A CHUŤ CAPPUCCINA

Vôňa a chuť cappuccina 
v nedeľnom popoludní
Hľa, za oknom sa slnko
v korune stromu usmieva

Oddychuje moja hlava
znavená
A srdce?
Jarným výzvam načúva,
 s vánkom si o novej jari šepká
Zbiera hoci len náznak
rytmu, melódie
v čeriacich sa vlnkách
na vodnej hladine.

Mať na chvíľu čarovný prútik
a silu rozprávkových zázrakov,
rozbehla by som sa,
sadla na vodnú hladinu
 a do labutích pierok
skryla svoj smútok,
nepokoj.

Však rozprávky sú len pre deti
Ich sladký čas rýchlo preletí
a ostáva len život -
realita.

Svoju krutú daň
si denne pýta
...

Slnko?
Nosíme ho každý v sebe
Plytváme jeho lúčmi?
Áno,
veď to vieme
...
Chceme

 

D. L. február 2024

 

TUCKER CARLSON - MIKE BENZ: Transatlantický útok 2.0 na slobodu prejavu

Krátený prepis CZ titulkov rozhovoru Tuckera Carlsona s Michaelom Benzom, zakladateľom nadácie Foundation For Freedom Online, bývalým diplomatom ministerstva zahraničia USA, špecialistom na medzinárodnú komunikáciu a IT.

Chcete se ponořit hluboko do králičí nory novodobé „mechaniky cenzury“ a zjistit, jaká je pavučina řízení procesů na planetě Zemi? Kdo určuje, co nesmíme říkat v EU? Kdo řídí barevné revoluce? A mnohé další? […]

22.02.2024

JAK NÁS AMERICKÁ VLÁDA PŘIPRAVUJE O SVOBODU?