SMERUJEME K CIVILIZAČNÉMU KOLAPSU?

Túto výrazne skrátenú esej Vlada Mokráňa nájdete v plnom znení v rovnomennom článku na blogu autora. (Poznámka: symbol [...] označuje vynechaný text.)

[...] Otázkou vzostupov a pádov civilizácií sa dlhodobo zaoberá prof. Miroslav Bárta, [...] český archeológ a egyptológ, [...] autor knihy SEDM ZÁKONŮ: Jak civilizace vznikají, dosahují vrcholu a upadají [...]. Autor [...] sa drží vedeckej línie, [...] interpretácie [...] prenecháva čitateľom. [...] Tento text berte ako námet na diskusiu a rozvíjanie.

ČO JE „NAŠA CIVILIZÁCIA”

[...] Prepojenosť sveta nás oprávňuje uvažovať o ňom ako o jednej civilizácii [...] a analyzovať spomenuté zákony z pohľadu našej súčasnej civilizácie.

AKO VYZERÁ CIVILIZAČNÝ KOLAPS

[...] Podľa prof. Bártu [...] kolaps civilizácie [...] je prirodzený proces. [...] Nová civilizácia vzniká namiesto a často na mieste tej pôvodnej. Rastúcu civilizáciu charakterizuje rastúca zložitosť – [...] komplexita. [...] Kolaps civilizácie [...] znamená skokové zníženie tejto komplexity. [...]

SEDEM ZÁKONOV

Profesor Bárta sformuloval sedem zákonov vzniku, vývoja
a úpadku civilizácií:

(1)      Zákon skokovej zmeny 

(2)      Hérakleitov zákon 

(3)      Zákon spoločenskej zmluvy 

(4)      Zákon zdieľania hodnôt a vízií 

(5)      Zákon energetickej a technologickej determinácie 

(6)      Zákon kolapsu a regenerácie

(7)      Zákon adaptácie 

INDIKÁTORY KOLAPSU NAŠEJ CIVILIZÁCIE

Pozrime sa na zákony [...] prof. Bártu ako na možné indikátory [...] kolapsu našej civilizácie:

·       ZELENÁ [...] – všetko sa zdá byť v poriadku

·       ČERVENÁ [...] – varovné znamenie

·       MODRÁ [...] – zákon nie je indikátorom.

(1)   Zákon skokovej zmeny – civilizácie sa vyvíjajú skokovo

[...] Skoková zmena znamená, že veľké zmeny sa [...] udejú rýchlo.

[...] Tento zákon je [...] iba popisom mechanizmov vývoja civilizácií.

[...] Kontrolku [...] rozsvecujeme na modro

(2)   Hérakleitov zákon – čo civilizáciu doviedlo na vrchol,
to ju stiahne ku dnu

[...] Našu civilizáciu doviedlo na vrchol [...] využitie [...] energie uvoľnenej spaľovaním najprv uhlia, neskôr ropy a plynu, mala by sa teda volať fosílna civilizácia. [...] Práve spaľovanie fosílnych palív je príčinou zmeny klímy [...]. A aké bude mať zmena klímy dôsledky, ak sa nič zásadné nezmení, je naznačené v blogu Je dekarbonizácia sveta nutná? [...] Ak budú pokračovať súčasné trendy, fosílie, vďaka ktorým máme našu rozvinutú spoločnosť, ju v súlade s Hérakleitovým zákonom aj zlikvidujú. Zožerú nás dinosaury.

Druhý faktor, ktorý našej civilizácii pomohol na dnešný vrchol, je [...] šírenie informácií. [...] Gutenbergov vynález kníhtlače [...] umožnil šírenie informácií dovtedy nevídaným tempom. Viedol k rozvoju vzdelanosti a tá umožnila rozmach vedy a bádania, a teda technologické inovácie.

[...] V tejto veci nastala [...] v posledných 15-20 rokoch zásadná [...] zmena – [...] strata monopolu na šírenie informácií. Odkedy existovalo tlačené písmo, mohli existovať noviny. Tie vždy mali v rukách nejaké vybrané skupiny: či to bola vládna moc alebo žurnalisti. V nedemokratických režimoch to viedlo k propagande [...], v demokraciách sa vytvorili slobodné médiá so svojimi konkurujúcimi si žurnalistickými postupmi, ktoré konkurovali aj vládnej vrstve. Vždy to boli úzke skupiny ľudí – [...] elita.

To sa zásadne zmenilo. Najprv globálnym rozšírením internetu a následne sociálnych sietí, ktoré umožnili šíriť informácie v zásade každému. [...] Dôsledkom je dokonalá demokratizácia šírenia informácií. [...] Znamená to, že nevzdelanci a tvorcovia zámerných dezinformácií konkurujú akademikom a žurnalistom v prostredí sociálnych sietí, kde vyhrávajú silné, čiže negatívne emócie. [...] Masovo podliehame na jednej strane úplným trotlom, na druhej strane novodobým profesionálnym „redakciám” bez škrupulí a mechanizmov kontroly – tímom, ktoré politikom riadia mediálne výstupy a tiež tímom, sofistikovane hrajúcim spravodajské hry, v ktorých neváhajú použiť akékoľvek manipulácie.

[...] Gutenbergov efekt sa nateraz vyčerpal – šírenie informácií už nevedie k rozvoju bádania, rozširovaniu vedomostí, [...] ale k [...] povrchnejšej zábave, k menšej schopnosti sústrediť sa [...], k šíreniu manipulácií [...] a základnému posolstvu, že pravda neexistuje. Existujú iba názory, a tie sú sväté. [...] Spoločnosť [...] stráca schopnosť kritického myslenia a vieru v čokoľvek – takú nakoniec ovládne ten, kto ponúkne najjednoduchšie riešenie [...]. Šírenie informácií akoby sa stalo brzdou rozvoja.

[...] Buď sa [...] posunieme v oblasti získavania energií (nefosílne zdroje) a šírenia informácií ([...] nástroje, ktoré nám pomôžu čeliť popísaným javom). Alebo sa oba aspekty stanú súčasťou kolapsu.

Rozoberať by sa dali aj ďalšie veci. [...] Napríklad úcta k právam jednotlivca – základ našej západnej kultúry, ktorého odvrátenou stránkou je vetokracia, keď jednotlivec môže blokovať pokrok (viď Rada bezpečnosti OSN).

[...] Kontrolka svieti, a to veľmi jasne.

(3)   Zákon spoločenskej zmluvy – civilizácia funguje, kým
veríme elitám a spoločenskej zmluve

[...] Elitami, lídrami dnešného sveta sú ľudia, ktorí dokážu inšpirovať, [...] rozvíjať spoločnosť, ukázať smer, [...] vidieť do budúcnosti a prinášať víziu. Skutočným lídrom nie je Robert Fico, ale Steve Jobs či Mahátma Gándhí, u nás povedzme Anton Srholec, Václav Havel či Václav Cílek.

Otázka znie: veríme dnes elitám [...]?

[...] Rozdelená spoločnosť, v ktorej je názorový oponent nepriateľom, je spoločnosť, v ktorej sú lídrami Trumpovia a Ficovia [...]. Ak chceme riešiť globálne problémy, princípom leadershipu by malo byť myslenie nad rámec seba či úzkeho spoločenstva [...]. Takéto líderstvo často vzniká, keď je zle – viď Volodymyr Zelenskyj, či tichá moc bezmocných disidentov. [...] Doba krízy zrejme príde – [...] uvidíme, akých lídrov prinesie.

Nateraz [...] označujem tento indikátor úpadku za splnený.

(4)   Zákon zdieľania hodnôt a vízií – každá spoločnosť
je založená na zdieľaní hodnôt a vízií

[...] Celosvetové výzvy (klimatická kríza, migrácia, boj o zdroje) [...] vyžadujú globálnu spoluprácu. [...] Hľadáme teda hodnoty zdieľané globálne.

[...]Náboženstvo globálne spoločenstvo spájať nemôže, na to je jediných správnych náboženstiev neprakticky veľa. Túto úlohu by mohol plniť univerzálny humanizmus: myšlienkový prúd, založený na hodnotách bratstva všetkých ľudí. [...] Problém je, že presne tento myšlienkový prúd dnes čelí silnej opozícii. [...] Stačí si spomenúť na hanlivý termín „slniečkári” [...], ktorý ilustruje [...] trend popierania univerzálnych ľudských hodnôt. Na druhej strane sa zas [...] liberálne sily tak oddali myšlienke ženských práv, že [...] úplne vytesnili myšlienku, že nenarodené dieťa je tiež (budúca) ľudská bytosť. Výsledkom je budovanie zákopov namiesto hľadania spoločného základu.

Zaujímavú alternatívu prináša ekonóm Tomáš Sedláček – že [...] spoločným základom je [...] ekonómia. [...] Na ekonomickom, obchodnom základe [...] je založená Európska Únia, inštitúcia, ktorá priniesla spoluprácu kedysi nepriateľských národov, nebývalý blahobyt a zároveň nevídaný mier.

Dokáže takáto zdieľaná hodnota spájať tak, aby umožnila riešiť globálne problémy? [...]

Tu vyvstávajú pochybnosti:

·       Libertariáni, ktorí majú najbližšie k čistým homo economicus, [...] by najradšej rozložili EÚ na prvočinitele a uprednostňujú skôr lokálne než globálne myslenia.

·        [...] Profesor Bárta [...] odporúča ako prevenciu pred kolapsom dobrovoľné zníženie komplexity a naráža tým na to isté, čo vadí libertariánom – na veľkú byrokratickosť [...] a snahu o regulácie. [...] Znížiť spoluprácu, aby sme predišli komplexite? To by bolo ako vzdať sa organického života, ktorý je komplexnejší ako anorganický. [...]

·       [...] Dnešný ruský civilizačný okruh zameraný na myšlienku veľkoruskej ríše a dobýjanie a ovládanie území, kašle na obchod. [...]

[...] Vychádza mi to tak, že aj táto kontrolka svieti. [...]

(5)   Zákon energetickej a technologickej determinácie – civilizácia funguje,
kým má dosť zdrojov na svoju spotrebu

[...] Prírodné zdroje míňame bezprecedentne – stačí sa pozrieť na miznúce brazílske pralesy. [...] Sú dve cesty, ako zostať v medziach: znížiť spotrebu, alebo [...] nájsť cesty, ako navýšiť zdroje.

[...] Stále je tu nádej. [...] Technologický pokrok je rapídny, predvídať, [...] čo bude o 20 rokov, je prakticky nemožné. [...] Ale tá kontrolka určite zúfalo bliká.

(6)   Zákon kolapsu a regenerácie

[...] Na začiatku a na konci civilizácií často stojí konflikt – v zmysle [...] vojenského konfliktu.

[...] Vojnu na blízkom východe [...] nevie vyriešiť nikto a [...] môže prerásť do globálnych rozmerov. [...] Rovnako môže do celosvetového konfliktu prerásť [...] ruská dobyvačná vojna voči Ukrajine.

[...] Napriek tomu tento zákon neberiem ako indikátor konca našej civilizácie.

[...] Kontrolku nerozsvecujem.

(7)   Zákon adaptácie – o prežití civilizácie rozhoduje
schopnosť adaptovať sa na zmeny

[...] Našu schopnosť adaptácie ukazuje spracovanie odpadu – jeho zhromažďovanie a dôsledná separácia – [...] aj keď to nie je dokonalé riešenie [...]. Horšie to je, keď sa pozrieme na veci globálne. [...] Niektoré dôsledky zmeny klímy [...] sa vymykajú našej schopnosti adaptácie. [...] Keď raz hodnota tzv. vlhkého teplomera prekročí istú hranicu, cicavce vrátane nás umierajú – a toto postihne pätinu [...] obyvateľov sveta pri oteplení o 4 stupne. Ak trendy [...] rýchlo nezmeníme, nastane to na konci tohto storočia. Ak by uvedené naozaj nastalo, civilizačný kolaps je nevyhnutný.

Táto kontrolka [...] by mala zúfalo blikať, zvoniť a najlepšie aj smrdieť.

ZÁVER

[...] Základný záver týchto úvah je, že rozoberané indikátory si našu pozornosť určite zaslúžia. [...] Prakticky všetky dôležité kontrolky svietia. Pre civilizačný kolaps pritom stačí, aby sa do reality zhmotnil jediný relevantný indikátor.

[...] Naša globálna spoločnosť [...] sa ocitla v nestabilite – prvky, ktoré umožnili jej prudký rozvoj [...], sú v stave narušenia. Fosílie a vedomosti nám umožnili bezprecedentný rast, ale aktuálne [...] buď prestali plniť svoju úlohu, alebo nás môžu zničiť. [...] Rôzne indikátory [...] naznačujú, že súčasný trend nie je udržateľný a niečo sa musí udiať.

[...] Stále možná je aj cesta nahor. Ak zvládneme energetický prechod od fosílnych palív a ak dokážeme informačné technológie znovu využiť na to, aby sme zmúdreli a nie hlúpli, ak [...] začneme myslieť globálne a [...] opäť veriť elitám, ktoré rozvíjajú to lepšie v nás, čaká nás [...] civilizačný skok.

[...] Nech to s našou civilizáciou dopadne akokoľvek, bude to tesné. Hráme o čas. Či stihneme nastúpiť na stúpajúcu krivku skôr, než príde kolaps, [...] je veľmi neisté. Isté je, že to je na nás.

[...] Konzervatívci a liberáli môžu spoločne hľadať hodnoty, ktoré nás spájajú, [...] a spoločne [...] hľadať cestu zo stavu nestability – stačí na to dobrá vôľa a [...] ochota odhaľovať a odmietať alternatívne reality, ktoré vytvárajú ľudia so zlými úmyslami. Možno to bude bolestivé – všetci sa budeme musieť pokorne učiť časť svojich myšlienok zahodiť a prijať časť myšlienok, ktoré sú nám cudzie. Bez toho to však nepôjde. Pretože globálne problémy treba riešiť globálne.

[...]

Napísal Vlado Mokráň
text krátil Miro Ščibrany, OZ račan.sk

O VOJNE NA UKRAJINE. A Korčokovi.

Facebookové polemiky s Michalom Drotovánom o vojne na Ukrajine stroskotávali na nezlučiteľnosti našich východiskových postojov. Kvôli tomu to boli zväčša krátke na mimobežkách prebiehajúce slovné prestrelky. A tak sme sa dohodli, že na jeho otázky odpoviem článkom a neskôr on na moje rozhovorom na portáli račan.sk.

Primátor vám nesmie brániť vyjadrovať sa na stránke mesta.

Aj toto by ste mali vedieť...

Primátor je na Slovensku najvyšší predstaviteľ (výkonný orgán) mesta.

Ako vníma občan svojho primátora? Čo sa od neho očakáva? Podľa čoho ho hodnotíme? Pre mňa je primátor osobnosť, autorita, ktorá mesto reprezentuje, riadi, rozvíja. To, či sa stane z primátora aj všeobecne rešpektovaná osoba v meste, rozhodne jeho emocionálna výbava, ľudskosť, empatia, slušnosť. Funkcia primátora je zásadná v tom, ako sa vníma mesto.

Akí poslanci nás reprezentujú v mestskom zastupiteľstve?
Pripomeniem zákon.

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce na štyri roky. Podľa § 25 Zákona č. 369/1990 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady o obecnom zriadení sú povinnosti poslancov nasledovné:

Povinnosti:

·       zložiť sľub na prvom zasadnutí obecného zastupiteľstva, ktorého sa zúčastní,

·       zúčastňovať sa zasadnutí obecného zastupiteľstva a jeho orgánov, do ktorých bol zvolený,

·       dodržiavať štatút obce, rokovací poriadok obecného zastupiteľstva a zásady odmeňovania poslancov,

·       obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov,

·       informovať na požiadanie voličov o svojej činnosti a činnosti obecného zastupiteľstva,

·       prehlbovať si vedomosti potrebné na výkon funkcie poslanca.

Sľub poslanca znie:

„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem riadne plniť svoje povinnosti, ochraňovať záujmy obce, dodržiavať Ústavu SR, ústavné zákony...“

Ako je to v Skalici – kultúrnej perle Záhoria – v realite?

Primátor reprezentuje mesto navonok, zveľaďuje mestský majetok a udržiava mesto v dobrej ekonomickej kondícii, prepája ľudí kultúrne, sociálne. Pracuje pre občana, za mesto vo verejnom záujme. Nezameniteľná úloha primátora je pri vedení zasadnutí mestského zastupiteľstva. Zvoláva a vedie zastupiteľstvo, nie je tam v nadriadenom postavení, má dodržiavať procesný charakter zastupiteľstva, nekričať, nerozkazovať, netlieskať.

Ako je teda možné, že primátor nevidí, že poslanci sú v riadiacich štruktúrach (pracovnom pomere alebo v inom pracovno-právnom vzťahu) v súkromných firmách, ktoré sú prepojené s mestom, teda sú svojou podstatou absolútne naviazané na schvaľovanie verejných financií? Poslanec mestského zastupiteľstva je zvolený občanmi a je tam predovšetkým za občana, za mesto, nie je tam od toho, aby verejne loboval za súkromné firmy a už vôbec nie za to, aby presadzoval záujmy týchto firiem na úkor mesta. Nemal by prehliadať, že poslanci opustia hlasovaciu miestnosť a vyberú svoju hlasovaciu kartu bez vysvetlenia na zastupiteľstve. Má si všimnúť, že poslanci sa verejne priznávajú k tomu, že nebudú hlasovať (je to ich zákonná povinnosť), napríklad pretože ich kamaráta mesto neakceptovalo (klientelizmus). Nemal by tolerovať, že počas zastupiteľstva sa poslanci okrikujú, oslovujú menom, bavia sa, odchádzajú a prichádzajú, kedy sa im to páči, ale mal by trvať na rokovacom poriadku. Rozhodne by nemal svojvoľne obmedzovať verejné vystúpenie na zastupiteľstve poslancom i občanom. Nemal by brániť občanom sa verejne vyjadrovať na sociálnych sieťach pod oficiálnou stránkou mesta. Občan by nemal byť zastrašovaný, kriminalizovaný. A už vôbec by sa občan nemal báť o svoju rodinu a zamestnanie. Pripomínam, že sa to deje, práve pri schvaľovaní VZN o dočasnom parkovaní občania využili petičný zákon. Aké bolo prekvapenie, keď ani 2 230 podpisov sa nedalo právne použiť, nakoľko sa občan bál zverejniť svoje meno a adresu.

Žijeme v 21. storočí a demokratické princípy by mali byť rešpektované, a preto je tiež sporné aj to, že v ekonomickej komisii (poradný orgán mesta) sedí za občana prednosta úradu, ktorý či chceme alebo nie informáciami usmerňuje schvaľovací proces v komisii, pomáha presadzovať svoje osobné záujmy, ktoré potom cez úrad realizuje.

Že by to tak nemalo byť? Nemalo!
Že by to mal niekto kontrolovať? Mal!

Tak len toľko...

Viliam Svitnič. Jedna z obetí nevyhlásenej „Malej vojny“.

Vo štvrtok 23.03.1939 v skorých ranných hodinách (5.30 h) prekročili jednotky pravidelnej Maďarskej kráľovskej armády bez predchádzajúceho vypovedania nepriateľstva štátne hranice na východe Slovenska. Začal sa maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt, ktorý neskôr pomenovali „malá vojna“. Pre nedávno vzniknutý štát predstavovala maďarská agresia priam smrteľné nebezpečenstvo. Jej obeťou sa stal aj mladý slovenský vojak Viliam Svitnič, ktorý len tri týždne predtým nastúpil na výkon vojenskej prezenčnej služby. Pri príležitosti 85. výročia nevyhlásenej vojny prinášame čitateľom jeho krátky životný príbeh.

Viliam Svitnič sa narodil 06.07.1916 v hlavnom meste rakúsko-uhorskej monarchie,Viedni, v rodine železničiara Ignáca Svitniča (*1886) a jeho manželky Oršuly (*1891), rodenej Čuperkovej. Jeho dve sestry zomreli v útlej mladosti. Po vychodení ľudovej školy a štyroch tried meštianky navštevoval dvojročnú obchodnú školu v Modre, ktorú však dokončil v Bratislave. Zamestnal sa ako obchodný pomocník v obchode s potravinami Františka Teznera (*1898) v Račištorfe (1863-1913 Récse, 1920 Račistorf, Rastislavice, 1927 Račištorf, 1946 Rača). Bol všestranný športovec a skaut. Aktívne hral futbal za Športový klub Račištorf. Obľuboval hru na mandolínu a spev. Pri hlavnom odvode do čs. brannej moci na dva roky činnej služby ho odviedli 02.04.1938. Vybrali ho pre Hraničiarsky prápor 50 v Petržalke (Jelínkove kasárne), avšak 01.10.1938 mu zaradenie zmenili pre Letecký pluk 3 „Generála letca M. R. Štefánika“ so sídlom veliteľstva v Piešťanoch (Štefánikove kasárne). Ešte pred nástupom na vojenčinu sa dvadsaťdvaročný mladý muž oženil. Svoju vážnu známosť, Aničku, si 19.02.1939 vzal za manželku v račianskom farskom Kostole sv. Filipa a Jakuba. K útvaru odchádzal s myšlienkou, že si po návrate do civilu otvorí v Račištorfe svoj vlastný obchodík. V spišskonovoveskej (stíhacej) letke 45, organizačne patriacej III. leteckej peruti pluku v Piešťanoch, ho prezentovali 01.03.1939. Začal v nej vykonávať základný peší výcvik (vo vojenských kmeňových dokladoch bol vedený ako Vilém Michal).

Medzitým však došlo k zásadným medzinárodnopolitickým a vnútropolitickým zmenám a postavení v Mníchove (30.09.1938) a vo Viedni (02.11.1938) územne okliešteného Česko-Slovenska. 14.03.1939 vznikol Slovenský štát, o deň neskôr nacistické Nemecko okupovalo zvyšok českých krajín, 16.03.1939 Adolf Hitler vydal výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava a 18.03.1939 horthyovské Maďarsko dokončilo anexiu Karpatskej Ukrajiny. Česko-slovenský štát prestal existovať. Maďarsko sa však s vyše 20%-ným ziskom slovenského územia (tzv. etnická revízia) neuspokojilo. Jeho cieľom bola tzv. historická revízia, čiže pripojenie zvyšku Slovenska.

Vierolomná expanzia horthyovských honvédov vyvolala na celom Slovensku vlnu odporu a odhodlania proti agresorovi. Zároveň potvrdila, že Slováci odmietajú návrat maďarskej nadvlády. Už popoludní 23.03.1939 sa podarilo zastaviť nepriateľský postup a skonsolidovať vlastnú obranu, najmä zásluhou bojovej činnosti letcov. Po celkom rýchlom preskupení síl a po príchode posíl sa na druhý deň (24.03.) o 4.30 h začal slovenský protiútok. Žiaľ, napriek hrdinstvu a obetavosti vojakov sa ich útočná činnosť do večera zastavila bez dosiahnutia určeného cieľa. Neúspešnú bilanciu dňa zavŕšilo o 16.50 h barbarské bombardovanie letiska a mesta Spišská Nová Ves, ktoré si vyžiadalo 13 obetí na ľudských životoch. Po španielskych mestách bombardovaných nemeckými a talianskymi lietadlami počas občianskej vojny 1936-1939, z ktorých najznámejšia je Guernica, to bol vlastne prvý hromadný nálet letectva jedného štátu na územie druhého štátu v Európe, pol roka pred nemeckým prepadnutím beckovského Poľska, ktorým sa začala 2. svetová vojna. Práve v ten štvrtkový deň mal voj. Svitnič na spišskonovoveskom letisku dozornú službu. Po začatí náletu maďarských lietadiel sa rozbehol ku koľajnici, na ktorú sa bilo v prípade poplachu. Dostať sa k nej už nestihol, počas behu bol smrteľne zasiahnutý výbuchom leteckej bomby. Jeho mladý život vyhasol. Patrí sa s pohnutím poznamenať, že Viliamovej manželke sa po jeho smrti narodila dcéra.

Po pohrebných obradoch 27.03.1939 (na námestí vystavali mohutný katafalk, účasť vysokých štátnych, cirkevných a vojenských predstaviteľov, širokej civilnej verejnosti, ako aj najbližších príbuzných) a sprievode ulicami mesta pochovali obete maďarskej agresie na spišskonovoveskom katolíckom cintoríne. Po dlhších vybavovaniach však Svitničove telesné pozostatky na žiadosť rodiny exhumovali a previezli do Račištorfu, kde boli uložené na tamojšom cintoríne. Pochovával ich miestny farár Vojtech Rudroff (v Račištorfe pôsobil od 03.12.1908 do †23.01.1942). Rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky vo veciach personálnych č. 66 zo 16.03.1995 bol Viliam Svitnič povýšený do hodnosti čatára in memoriam.

Pôvodný náhrobok nedávno nahradili novým (rodina Svitničova a Cintulova). Nachádza sa vpravo od hrobu rtk. rtm. let. poľného pilota letca Gabriela Lednára (*12.05.1912 Récse), inštruktora Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach, ktorý sa smrteľne zranil 27.11.1941 počas cvičného letu s Aviou Bš.122.11. Pochovali ho 29.11.1941 (pôvodný náhrobok po smrti manželky Heleny v roku 2007 nahradili novým).

Aj dnes je našou morálnou povinnosťou uctievať si pamiatku nevinných obetí neospravedlniteľnej vojenskej agresie. 

Dr. Petr Švanda, CSc

Viliam Svitnič ako futbalista ŠK Račištorf (1935). Foto: www.racan.sk

Viliam Svitniča (pred rokom 1939). Foto: VHA Bratislava

Viliam Svitnič a Augustín Ďuračka, obete bombardovania. Foto: archív B. Súdneho

Viliam Svitnič na table ŠK Račištorf (1935). Foto: www.racan.sk

Kresťan, dnes volič Korčoka: „Dávno mali byť vojaci NATO na Ukrajine.“

Záznam rozhovoru z 22. apríla 2022. Dva mesiace po invázii Ruska na Ukrajinu.

„Posielam ti krátené Chmelárove fb-statusy z 22. februára až 12. marca 
PUTIN JE AGRESOR. Biden nechce mier.“

„To nemyslíš vážne, aby si túto kreatúru citoval? Chmelár robí zo seba stále debila. Putinofil. Nehovorím, že je ako Blaha, ale až tak ďaleko od neho asi nebude. Úplne mi stačilo, ako o ňom kedysi hovoril terajší starosta. Odvtedy ubehlo x rokov a Chmelár je stále taký istý. Ak nie horší. Žije v nejakom čudnom paralelnom vesmíre.“

„Žije vo vesmíre pacifizmu. Tebe je bližší vesmír vojny?“

„Akého pacifizmu, keď podporuje čo i len náznakom Putina? Pozri tento článok:
Marcel Burkert: Eduard Chmelár – prvotriedny obhajca Putina a jeho zločinov.“