Jozef Luknár: CESTA DO AMERIKY 1913

Udalosti a skusenosti na cesty Americkej!

Dobroslava Luknárová: NA PRAHU SNA

Spomienky na rané detstvo

Eduard Wenzl: „Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“

Eduard Wenzl: Spomienky uverejnené na racan.blog.sk v rokoch 2007 až 2009.

LINKY:

„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“
Dopis 1902: Sladká, milá, zlatá, drahá moja Tončika...
Dopis 1906: Rudko pozdravuje aj strýčika a aby mu poslali bič, že bude kočišom.
Dopis 1918: Wenczl Károly, brzdár vlaku, sanatórium Gyulu Józsefa.
List na rozlúčku milovanej manželke a deťom
Dedko Rudka z anglickej choroby vyliečil a on začal chodiť
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, cigáni ho vraj našli pri kostole a vychovali ho
Nevinní, no obvinení a sledovaní gestapom...
Sľub vernosti: Otec zomrel, keď som mal 2 roky... V banke zostala dlžoba 50.000 Kčs.
Uprene pozerala na nebožtíka, keď sa jej zazdalo, že plachta sa pohla...
Sedliaka našli v húštine neďaleko kríža zakrytého haluzami.
Rendez: „Ak ešte žijete, priatelia z Čiech, ohláste sa!“
Rendez: „K násilnej výmene obyvateľov už dúfam nikdy nepríde.“
Prešpork: „Žobrákov pred Manderlákom zrazilo mäsiarske auto.“
Smutná Veľká noc: „Pri plote ležali mŕtvi susedia a ďalšia suseda s dieťaťom.“
Mobilizácia: Padol výstrel, žena dôstojníka sa zrútila na zem.

▲„Evanjelickej viere ukradla z košiara sedem baranov a koľkého potomstva!“

Meno WENZL sa v Rači začalo objavovať už v 13. storočí.

Začalo to pozvaním vinohradníckych rodín od Rýna, aby v Rači začali pestovanie vinnej révy vo veľkom. Boli to ľudia, ktorí v povodí Rýna dorábali hrozno a boli odborníci - vinári. Veľa týchto mien nájdete aj na pomníku padlých v Rači, tiež v evanjelickom kostole na tabuli padlých vo vojnách.

Dopátral som sa prvých údajov rodu Wenzlovcov až od roku 1820.

Pradedo bol Andreas Wenzl, narodený v roku 1820.
Prababka Katarína, rod. Krutzler, sa narodila v roku 1821.

Dedo bol Karol, narodený 9. januára 1846.
Babka Elizabet, rod. Böhm, sa narodila 15. augusta 1844.

V ich manželstve sa narodilo šesť synov, štvrtý bol môj otec Karol.

Druhá babka Zuzana, rod. Machovič, sa narodila v roku 1877.
V ich manželstve sa narodili štyri dcéry a jeden synov.

Môj otec Karol sa narodil v Račištorfe v roku 1882. Keď mal 18 rokov, išiel slúžiť do Budapešti. Robil kočiša v Sifónovej továrni. Rozvážal na voze s koňmi fľaše sifónu do hostincov, obchodov a rodín.

Matka Antónia, rodená Grajciarová, pochádzala z Kláštora pod Znievom. Narodila sa 25. februára 1885 v obci Socovce.

Ako 11-ročná odišla do Budapešti k bratovi Jozefovi opatrovať jeho deti. Keď deti odrástli, odišla slúžiť a opatrovať deti do židovskej rodiny. Keď už aj tam deti odrástli, ako 17-ročná išla pracovať do Sifónovej továrne, kde sa spoznala s mojim otcom. V roku 1903 uzavreli v Budapešti manželstvo. V ich manželstve sa narodilo sedem synov a štyri dcéry.

Keďže sa moji rodičia stretli za čias Rakúsko Uhorska, vedeli čítať a písať po slovensky, maďarsky a nemecky. Dôkazom toho sú listy, ktoré otec písal mame.

V roku 1906 sa presťahovali z Budapešti na Slovensko - do Rače. Otec začal pracovať u železnice ako sprievodca nákladných vlakov - vlakvedúci, neskôr ako vlakmajster. Počas prvej svetovej vojny v ťažkých podmienkach vážne ochorel. Podstúpil dve operácie žalúdka.

Karol Wenzl a Antónia Wenzlová, rodená Grajciarová, v roku 1911

V roku 1928 otec postavil rodinný dom, keď bol dom v roku 1929 dostavaný, zomrel. Deň pred smrťou napísal milovanej manželke a nám, svojim deťom, list na rozlúčku. Manželke nechal výchovu ôsmich detí a v banke dlžobu. Mal som vtedy dva roky. Matka nás vychovala dovtedy, kým sme si všetci nezaložili vlastné rodiny. Starala sa o nás ako najlepšie vedela. Keď deti dorastali, pomáhali pri domácich prácach.

Otec bol evanjelik, matka katolíčka, otcovej rodine sa to nepáčilo. Jeho odpoveďou bolo: “Povinnosťou otca je zarobiť peniaze, aby mala rodina z čoho žiť, povinnosťou matky je, aby vychovala deti a naučila ich modliť“.

Všetci sme boli pokrstení v katolíckej viere. Otcova rodina matke vytýkala, že ukradla evanjelickej viere z košiara sedem baranov a koľkého potomstva.

Keďže otec bol železničiar, aj my šiesti bratia sme upísali duše železnici.

Rodina Wenzlovcov v roku 1947

V roku 1948 som sa oženil. Moja manželka Gabriela je rodená Vitková. Tiež pochádza z Rače. Narodili sa nám dvaja synovia a jedna dcéra. Aj naši synovia pracujú u železnice. V roku 1987 som odišiel od železnice do dôchodku.

Teraz sa venujem práci s mládežou, pri zveľaďovaní životného prostredia, výsadbe stromkov, úprave zelene a kvetov. Ako poďakovanie za túto prácu sme s manželkou dostali od Miestneho úradu medailu „Račianske srdce“. Máme ľudí radi, a preto im pomáhame v tom, čo kto potrebuje (pomoc pri vybavovaní pohrebu, niečo urobiť alebo upiecť, alebo poradiť ak našu radu potrebujú).

Teraz zo súrodencov žijeme už iba dvaja. Brat Ján má 94 rokov a žije sám, ja Eduard - 80 ročný. Často sa u neho stretávame alebo si telefonujeme. Povie mi, čo mu mám nakúpiť a priniesť. Aspoň raz za týždeň sa ohlási, že ešte žije a ako sa má.

S manželkou žijeme spolu 59 rokov. Ešte stále sme mobilní a zatiaľ nepotrebujeme od nikoho pomoc. Aj po zdravotnej stránke sme na tom ešte dobre (primerane nášmu veku).

Veríme, že s menom WENZL sa budeme aj naďalej stretávať - nevymrie.

Zoznam potomkov deda Karola Wenzla

Deti deda Karola (1846) a babky Elisabet, rod. Böhm (1844):

Jakub (1871) mal dvoch synov a jednu dcéru.
Benjamín (1874) mal 5 dcér.
Johan (1876) mal jedného syna a dve dcéry.
Karol (1882) mal 7 synov a 4 dcéry.
Adolf (1886) mal dvoch synov.
Michal(1890) mal tri dcéry.

Deti deda Karola (1846) a druhej babky Zuzany, rod. Machovič (1877):

Karolína (1895) mala jedného syna.
Kornélia (1903) mala šesť dcér.
Šarlota (1907) mala jedného syna a jednu dcéru.
Elizabet (1908) mala jedného syna a jednu dcéru.
Matej (1910) mal jedného syna a jednu dcéru.

Deti otca Karola (1882) a matky Antónie, rod. Grajciarovej (1885):

Rudolf (1904) bol doživotný invalid, bez detí.
Eržika (1906) zomrela v detskom veku.
Mária (1907) zomrela v detskom veku.
Alžbeta (1908) zomrela v detskom veku.
Margita (1909), vydatá Čechová, mala dvoch synov.
Karol (1911) mal troch synov.
Ján (1913) má troch synov a jednu dcéru.
Ladislav (1916) mal jednu dcéru.
Adolf (1919) mal dve dcéry.
Otto (1921) mal tri dcéry.
Eduard (1927) má dvoch synov a jednu dcéru.

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Svätá Anna – chladno z rána.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh jedenásty.

26. júla slávia meniny všetky Anny – Aničky, Any, Aninky, Anče, Andulky, Anky, Hany, Haničky, Hanky…

V minulosti v každej rodine na Dolnom konci bola aspoň jedna žena alebo dievča takto pomenovaná. Podľa oficiálnych údajov je Anna druhé najpoužívanejšie ženské meno na Slovensku s počtom 138 853 nositeliek tohto mena, zisteným k decembru 2020.

Teta Paula: SÁGA rodu Karola Mészárosa.

Rozprávanie o rode Karola MÉSZÁROSA podľa svojich pamätí napísala Paula Marcinková,
rod. Mészárosová (*1905 - †1998). Bratislava, apríl 1996.

Rodina Karola Mészárosa

Začiatky

Naši rodičia, Karol Mészáros (*1868 - †1949) a Albertína (Berta), rod. Krížiková (*1883 - †1917) začali manželský život v Mariathale (Marianke). Mali tam hostinec a tam sa im narodila prvá dcérka Anna (*1901 - †1972). Išlo im tam dobre, lebo chodili tam pútnici ako aj teraz. Boli tam len pár rokov, lebo v Rači (vtedy Récse) bol na predaj dom.

Osamu Minoo: JEDEN VÝNIMOČNÝ ČLOVEK...

Moja internacionalizácia
23.11.2018

 

Jeden výnimočný človek, ktorý sa o nás skvele postaral

Dobroslava Luknárová: ... NA MODRO – BELASO IBA TAK ...

... na modro – belaso iba tak ...

Práve začali kvitnúť. Trávnik, spálený horúčavou júlových dní, sa po nedávnych dažďoch pomaly preberá, zelenie a vyrastajú z neho tvrdé byľky. Len trochu podrástli a už sa ženú do kvetu. Modré kvietky – koľko ich je odrazu! Na trávniku, popri chodníkoch, pri zastávke električky. Modro-belasá farba letnej oblohy žmurká na chodcov zo všetkých strán – od rána až do podvečera. Včera, dnes... iste aj zajtra...

Ktovie, aké bolo leto, keď napísala svoju baladu o onom kvietku Ľudmila Podjavorinská?

Možno si ešte spomínate na verše z nej:

Neboj sa, sestra milená,
mesiačik dobré znamená.
Keď sivá húska poletí,
vyjdi mi, vyjdi v ústrety...

... A dúška žiaľom uvädlá
na byľku kvietkom zasadla.
Tam čaká, hľadí za lesy,
čakanka – kvietok belasý.

V lete kvitne veľa krásnych, ale aj veľmi skromných kvetov. Mňa však fascinuje čakanka - milujem jej skromné „okaté“ kvietky. A obdivujem ich húževnatosť, s akou dávajú o sebe vedieť počas celého leta.

Čakanka pri ceste -
modré očká leta.
Sestrička z balady
skromne zaodetá -
Kto si Tvoj osud,
kto len pamätá?

Kvitneš si, žmurkáš
do slnka,
tichučká, letná
spomienka –
Tvoj osud? Skrytý
v balade -
Ech, má on nohy
túlavé...

Prechádzajú roky - čas ich čoraz rýchlejšie odnáša preč. Všeličo sa mení v našich životoch. Neraz si ani jasne neuvedomujeme, čo sa mení, lebo len prirodzene riešime vzniknuté situácie. Až neskôr nás niektoré dobehnú svojou hĺbkou stopy. Svojou neúprosnou osudovosťou.

Keď sa nevydarí zima, čakáme lepšiu jar ... keď leto prebehne prirýchlo, veríme, že zima nám dopraje viac času ... keď bola jeseň plná hmiel, veríme, že nová jar rozjasní nielen oblohu, ale aj čosi podstatné v nás ... po dlhé obdobie života najradšej hľadíme dopredu a sme radi, keď sa našim plánom darí a rýchlo ako pavúčik tkáme nové a nové očakávania, túžby – veď koľko len času máme pred sebou!

Lenže dúha života sa klenie v oblúku. Aj keď je ešte plná farieb, už nestúpa ... celkom nenápadne začína klesať –

Kedy to spozorujeme? Kedy to pocítime? Kedy nás prekvapí, dobehne, zastaví alebo aspoň spomalí oná chvíľa životnej pravdy?

Už o nej viem. Žijem ju každý deň. A čoraz viac si vážim každý deň, ktorý ma ráno prebúdza. Áno, čoraz viac si opäť všímam maličkosti ... a obdivujem ich ... teším sa z drobných radostí a do trinástej komnaty zamkýnam smútok, úzkosť, strach, bolesť, prebytočné otázky ...

Veď je opäť leto! Horúce, vyzývavé, pestré ...

Hľa, kvitnú čakanky – modré očká leta
Veselo žmurkajú, v suchej tráve svietia
Pripomenú farbu mora, dávne chvíle hrejivé
tam, tam, dolu – na Jadrane – pri pesničkách, pri víne...
Bolo ... prešlo ...
Už len hrejú spomienky –
Poletujú mysľou, srdcom
podmanivé piesenky ...
Zanôtim ich podvečierkom
iba noci, hviezdam, vánku -
Možno sa mi krásne vrátia
do ranného spánku?
Možno sa mi ešte vrátia plné mora, slnka, vôní -
Dovolenky na Jadrane! ... Nádherné ste boli!

D. L. júl 2024

Gabriela Alexy: MAMOVINY.

Ján Majer: SPOMIENKY. Mesárošovci.

MESÁROŠOVCI

RODIČIA MAMY ANNY

Môj dedo Karol (*1868 - †1949) si písal priezvisko po maďarsky Mészároš, so slovenským „š” na konci. Niektorí mamini súrodenci si ponechali pôvodné priezvisko Mészáros a niektorí si ho za Slovenského štátu, keď sa mená poslovenčovali, zmenili a začali si písať Mesároš.

   

Dedo Karol Mészároš (vpravo ako mladý vojak)

Moja babka Albertína (*1883 - †1917) bola z rodu Krížikovcov.

Hostinec Krizsik Férencz Vendéglö. Récse ca 1902.

MAMA A JEJ SÚRODENCI

Moja mama Anna (*1901 - †1972) bola najstaršia z deviatich súrodencov. Sedem zostalo živých, Ferko zomrel ako dvojročný v roku 1905, Margitka sa narodila aj zomrela v roku 1917, po babkinej smrti. Hrob mali spoločný na spodku cintorína pri hradskej. Ako deti sme im na hrob chodili zapaľovať sviečky. Hrob zrušili, keď na úkor cintorína rozšírili hradskú na terajšiu štvorprúdovku.

Súrodenci mamy sa správne volajú ujec a ujčiná, z otcovej strany strýc a stryná. Za našej mladosti sa miesto tety a ujca používali maďarské názvy – nény a báči.

Po smrti babky, pokiaľ sa moja mama nevydala, nahradzovala mladším súrodencom mamu. Aj po vydaji chodila vypomáhať, takže ja som k dedovi chodil od malička a keď som mal 5 rokov, už aj sám hore Výhonom. Cesta od cintorína po dedov dom na terajšom námestí A. Hlinku sa volala Výhon, lebo po nej sa vyháňali kravy na pašu. Pozor bolo treba dávať len cez hradskú, ale aj tam len občas nejaké auto prešlo a hore Výhonom to už bolo bezpečné.

Rača bola vtedy samostatná obec, mala cca 8 000 obyvateľov, z toho 2 000 Nemcov. Notár a úradníci boli viac-menej Česi.

Dedo vtedy už prenechal šenk Lexovi (*1912 - †1993), ako sme ho my volali, súrodenci ho volali Šándor (po maďarsky), a mäsiarstvo ujcovi Karolovi (*1907 - †1958).

Teta Paula (*1905 - †1998) bola slobodná a robila kuchárku. Dedo mal paholkov k dobytku aj slúžku a kuchárku a aj my sme mali slúžku, keď sme boli malí, lebo moja mama mala slabšie srdce. Vtedy bola na východe Slovenska bieda a mládenci aj dievky chodili do Bratislavy slúžiť.

   

Teta Paula a Zolibáči Marcinka.

Teta Paula sa vydávala za Slovenského štátu v roku 1942 ako posledná z maminých súrodencov. Ja som mal vtedy 14 rokov. Bola to parádna svadba.

Jej manžel Zolibáči (*1903 - †1992) bol major jazdectva a husárski dôstojníci mali vtedy parádne slávnostné uniformy: brigadírku, tmavohnedé sako so zlatými gombíkmi, biele rajtky, čierne čižmy, zlatý opasok a na ňom na ľavom boku zavesenú krátku dýku.

Sobáš bol v Bratislave na radnici. Teta Paula spomínala, že išli autom. Je to možné, ale len za Račou. Cez Raču išli v parádnom dedovom kočiari a Zolibáčiho dôstojníci v parádnych uniformách so šabľami, čo mali miesto dýk, ich cez Raču sprevádzali na koňoch. Zo sobáša zasa prichádzali na kočiari a husári, čo ich sprevádzali, im spravili pred dedovou bránou do hostinca špalier s vytasenými šabľami, cez ktorý prešiel kočiar do dedovho obrovského dvora. Ja som bol z tej parády unesený!

DOM A DVOR DEDA KAROLA

Vľavo vedľa dedovho domu bol veľký nemecký dom, takmer do polovice námestia. Mal vchod s veľkou bránou hneď vedľa deda a tiež mal veľký dvor. Vpravo od brány do dvora dedovho domu boli dve okná prednej izby. Napravo od dedovho hostinca viedla ulička na Kopanice.

Keď sa z námestia vošlo pod bránu, vchod bol asi 10 metrov krytý oblúkovitou klenbou. Až potom začínal veľký dvor, ktorý sa lichobežníkovo rozširoval. Dvor mohol byť dlhý asi 60 metrov.

K dedovi sme chodili radi, lebo tam bolo dobre. Keď sme boli celkom malí, hovorili sme dedovi „dedinko”. Ja so starším bratom Gustom sme boli prví vnuci a tam sme dostávali dobroty a krachelku, tak sa vtedy volala sladká limonáda. A ako chlapci sme pomáhali, napríklad nás posielali do pivnice pre chlieb, keď sa hore minul.

Dedo dvakrát týždenne zabíjal vo vlastnej jatke svine a robil mäsiarske výrobky. Priamo v strede jatky bola aj udiareň. Neskôr, keď v Bratislave vzniklo veľké mäsiarstvo Manderla, už údenárske výrobky nerobil, ale sa chodili nakupovať k Manderlovi. Obyčajne chodil pre ne na kočiari ujo Lexa. On chodil preto, lebo ujo Karol robil výsek mäsa a o hostinec sa vtedy staral dedo a teta Paula. Išlo sa vždy doobeda, keď nebolo veľa hostí. Vtedy nechodila do Rače električka a ešte ani z Dynamitky autobus, tak sa chodilo s koňmi. Pri vstupe do mesta sa pri Krasňanoch platilo mýto pri ceste v mýtnej búdke. Lexa ma brával so sebou, aby som strážil kone pri terajšej starej tržnici, keď on išiel pre výrobky. Údené výrobky vždy doniesli až do koča Manderlovi učni. Lexa mi vtedy ako prvákovi Ľudovej školy (teraz ZŠ) za stráženie koní kúpil môj prvý kožený remeň do nohavíc. Mám ho dodnes, aj keď mi je malý. Vtedy to bola veľká vec, lebo kožený opasok nikto z mojich rovesníkov nemal. Lexa bol môj najmilší ujec až do smrti. Zomrel 81-ročný v roku 1993.

Svine sa chodili nakupovať do Pišpeku (terajšie Biskupice) a na „Maďary”. Keď som bol väčší a dedo išiel kupovať svine, tak ma brával so sebou. Chodievali sme kočiarom, ale predtým si dedo vždy zistil, aký je vo Vrakuni vodný stav Malého Dunaja, či sa dá kočiarom prejsť, lebo dookola cez Bratislavu a Prievoz to bolo ďaleko. On dohodol a zaplatil ošípané a ujec Lexa s ujom Karolom potom išli pre ne. Cestou sa dedo vždy zastavil u viacerých kolegov-šenkárov – skoro všetci sa vtedy na okolí poznali. Tam sme si dali guláš, on víno a ja krachelku. A obyčajne sme sa zastavili aj u Krížikov v Biskupiciach, ktorí tam mali veľké hospodárstvo aj hostinec. To boli krstní mojej mamy a nás mali veľmi radi.

Aj keď sme k dedovi chodili radi, jednu vec sme radi nemali, aj keď sme za ňu vždy dostávali 5 Kčs, čo bol za I. ČSR veľký peniaz. Totiž dedo mal dvoch veľkých bernardínov, ktorí sa cez noc vypúšťali, aby strážili veľký dvor. A keďže boli kŕmení mäsovými odpadkami, vždy po celom dvore rozťahali kosti a dedo nám ich kázal zbierať. Kostí bolo aj za celé vedro.

Ešte jednu vec spomeniem. Bola to Lexova a naša užitočná zábavka.

Pretože z jatky aj zo šenku sa dostávalo do kanála dosť mastnoty a aj kúsky mäsa a odpadkov, rozmnožili sa tam potkany. V noci sa báli vyjsť na dvor, lebo by ich psi roztrhali, tak sa držali v kanáloch. Tam sa nebáli ani cez deň. Najprv ich strieľal ujo Lexa a neskoršie, keď sme vyrástli, aj Gusto a ja. Lexa alebo ujo Karol nám dal kúsok mäsa. My sme otvorili mrežu kanála a návnadu sme dali k spodnému odtoku. Kanál bol v strede pod bránou, kde končilo zakrytie vchodu do dvora. Tam sa do kanála obyčajne vylievali pomyje aj špinavá voda zo šenku a z výseku mäsa. Potkany prichádzali od potoka, odspodu hore kanálom. Lexa mal malorážku a keď nešiel strieľať on, požičal ju nám. My sme sa postavili nad kanál s odistenou malorážkou a namierili sme cez kanálovú mrežu na návnadu uloženú v strede. Keď potkan vystrčil hlavu, stačilo potiahnuť kohútik a dostal to rovno do hlavy. Voda ho potom odplavila. Niektoré však boli také šikovné, že nám zobrali návnadu tak, že sme ani nestihli vystreliť.

DEDOV HOSTINEC

Dedov hostinec sa volal „U troch zajacov”. V priečelí domu bolo vľavo malé okno z výseku mäsa. Potom bola veľká brána, ktorá sa celá otvárala. Vrch bol oblúk a v ľavej časti brány boli dvere, ktorými sa vchádzalo do hostinca aj do výseku mäsa. Brána sa celá otvárala len vtedy, keď sa išlo dnu s kočom alebo vozom. Nad bránou bola asi metrová tabuľka, kde boli namaľovaní traja zajaci a nápis: Hostinec u troch zajacov.

Hostinec Mészáros Károly, Récse ca 1918.

Keď sa vošlo pod bránu, na ľavej strane bol výsek, kde ujec Karol dva alebo trikrát v týždni predával mäso zo svíň, ktoré sa hore v jatke dvakrát týždenne zabíjali. Pred veľkými sviatkami aj viackrát. Dlho sa robil len výsek bravčového mäsa a výrobky zo svíň, neskôr aj z hovädzieho mäsa. Kravy a býky sa zabíjali na obecnom bitúnku pri hradskej oproti Henčlovej píle.

Hneď za výsekom bola obytná časť, kde boli tri, či štyri izby – obývačka a spálne. Kuchyňa bola len v šenku. Za obytnou časťou bola prešovňa, kde boli dva veľké preše a veľké kade, kam sa dávalo hrozno pomleté pred prešovaním na veľkom mlynku. Červené mleté hrozno v nich chytalo farbu asi týždeň až dva, pokým sa vyprešovalo. Do veľkej čistej kade sa prelieval z gbelíkov vyprešovaný mušt. Ručnou pumpou s dlhými hadicami sa potom stáčal z kade mušt cez dvor do veľkých sudov v pivnici. Pivnica bola pod prednou a zadnou izbou hostinca a ešte aj pod „sólou”, ako sa vtedy hovorilo tanečnej sále za zadnou izbou. Prešovňa mala malé dvere, ale aj veľkú bránu, aby sa tam dal zasunúť voz s kaďami s hroznom. Vonku pri prešovni bola ručná studňa, pretože pri prešovaní aj po ňom bolo treba veľa vody na umývanie všetkého, lebo pri robení vína sa musí veľmi dbať na čistotu náradia a kadí. Voda z pumpy tiekla do kamenného výpustu a z neho do kanála. Z tej studne sa nosila voda aj do šenku.

Pred časťou prešovne a vedľajšej garáže bol veľký prístrešok do dvora, kde boli stoly a stoličky. Tam sa sedávalo v lete, keď bolo vnútri dusno a horúco. Obsluhovalo sa zo šenku zvnútra. Za prešovňou bola garáž pre dva koče a konské povozy, ktoré sa momentálne nepoužívali. Veľký rebriňák sa nechával na dvore. To bol najbežnejší voz, ktorý mal pevnú podlahu, ale boky boli len silné rebriny, hore širšie a dolu užšie, podľa toho, aká bola široká spodná podlaha. Vrchné rebriny boli vpredu aj vzadu stiahnuté železnými tyčami s kruhmi na konci, ktoré sa navliekali na hornú rebrinovú guľatinu. Rebriňák mal vzadu brzdu, točením ktorej sa priťahovali na zadné kolesa na reťaziach pakne. Predné kolá nemali brzdu. Sedelo sa vpredu na hobľovanej doske, ktorá sa kládla na silnú hornú rebrinovú guľatinu. V zime sa na dosku dávala deka a deky sa dávali aj na kone, keď dlhšie stáli. Rebriňáky sa používali na bežnú ťažkú prácu. Na nich sa zvážalo seno, drevo z hôr, hrozno v kadiach a pod. Keď bol voz plne naložený a išlo sa z veľkého kopca napríklad v lese a nestačili brzdy, brzdilo sa tak, že sa do zadného kola strčil silný drúk, aby sa kolo netočilo, ale len šmýkalo. Drúk sa vždy vozil na spodku rebriňáka.

Za garážou bolo otvorené betónové veľké hnojisko, kam paholci zvážali denne hnoj od svíň, koní aj lichvy. Hnoja bolo treba veľa, lebo vtedy sa nepoužívalo umelé hnojivo. Hnojom sa hnojilo všetko: role, vinohrady aj záhrady. Hnojovicou sa hnojili lúky. Za hnojiskom bola jatka, kde sa zabíjali svine a za tým ešte veľká ľadovňa. Nad nimi bolo na poschodí ubytovanie pre čeľaď – paholkov a slúžky.

Dedo mával obyčajne dvoch paholkov a dve slúžky, lebo práce bolo veľa s koňmi, ošípanými, aj lichvou a tiež v hostinci a v byte. Paholci aj slúžky chodili z východného Slovenska, kde bola vtedy bieda. Moji ujcovia a ujčiné – teta Paula a pokým sa nevydala, aj teta Mariška (*1910 - †1964), mali práce dosť v kuchyni a šenku, ujo Karol aj vo výseku mäsa, takže všetko upratovali len slúžky.

V hornom čele dvora bol psinec a chlievy pre ošípané. Dedo mal aj vlastný chov ošípaných a niekoľko chlievov aj pre svine, ktoré kupoval na zabitie.

Na pravej strane dvora vedľa svinských chlievov bola stajňa pre kone, vedľa, smerom dolu, stajne pre lichvu – kravy. V nich boli umiestnené aj sliepky, lebo tam bolo teplo. Pod tým bola „sóla”, ktorá mala vchod z dvora aj zo zadnej izby. Z dvora boli aj veľké dvere do pivnice. Za sólou bol už hostinec.

Hostinec bol členený takto: spod brány sa vchádzalo tromi schodíkmi do podlhovastej chodby, z ktorej napravo sa išlo do prednej hosťovskej izby pre váženejších hostí, v strede do kuchyne a vľavo do zadnej izby. Kuchyňa bola asi od jedného metra vyššie presklená, aby bolo vidieť, kto ide do prednej aj zadnej izby.

Do šenku (výčapu) sa išlo v strede z kuchyne otvorom bez dverí oproti vchodu z predsiene. Oproti vchodu z kuchyne bolo v šenku veľké okno. Napravo sa išlo do prednej, hosťovskej izby, kam chodila honorácia a „nóbl“ hostia. Tam obyčajne honorácia hrávala mariáš. Naľavo sa išlo do zadnej izby. Tá bola pre plebs a robotníkov. Pri vchode do zadnej izby boli pípy (točky) na pivo a veľký drez na umývanie pohárov, tanierov a pod. To robila vždy jedna slúžka alebo ten, kto mal čas.

Napravo, kadiaľ sa išlo do prednej izby, boli dva pulty. Naľavo nad schodmi do pivnice bol veľký pult, kde bolo pečivo a krájal sa chlieb, ktorý bol uskladnený v pivnici. Napravo, hneď pri stene, bol druhý veľký pult, kde boli mäsiarske a údenárske výrobky a krčahy s bielym a červených vínom, z ktorých sa nalievalo do pohárov. Nad pultami boli zavesené skrinky na poháre (krígle).

Zo šenku sa išlo schodmi do obrovskej pivnice, kde boli veľké sudy. Do nich sa pri prešovaní stáčal mušt a robilo sa víno. Boli tam uložené aj chleby, ktoré sa vždy piekli na viacero dní a nás ako deti pre ne posielali.

V šenku bol okrem točky piva (sudy sa narážali v pivnici) a džbánov na biele a červené vína a veľkej bomby na sódovku aj pult s mäsiarskymi výrobkami ako tlačenka, údený jazyk, oškvarky atď., čo si hostia radi dávali k vínu a pivu. Aj zato mal dedo veľkú návštevnosť, lebo okrem vlastného dobrého vína mal vždy čerstvé mäsiarske a údenárske výrobky, čo v iných šenkoch nebolo.

Za chlievmi na konci dvora boli za mojich mladých liet vinice. A za nimi les. Samozrejme, boli tam aj veľké povaly, ale tam sme mali zakázané chodiť, preto si ich ani veľmi nepamätám. Viem iba, že raz mi ich ukázal ujo Lexa.

Pohľad na hostinec z Výhona. Račištorf ca 1944 (?).

Hostinec mal výbornú polohu, lebo bol na kraji námestia a rovnako ďaleko bolo z Horného aj Dolného konca a neskoršie aj z Pozotórie, kde sme mali my postavený dom. Napravo od hostinca bola vtedy ešte len ulička na Kopanice a do lesa. Neskôr tam bola cesta a teraz asfaltka do račianskeho „Beverly Hills”, ktoré vzniklo na mieste Kopaníc, a ďalej – do lesa až k Horskej vinárni.

Hneď na druhej strane uličky bolo pekárstvo pána Prokeša, odkiaľ bral dedo pečivo a chleby a neskôr sme tam nosili piecť chlieb aj my zdola. Vtedy sa chlieb v obchodoch ešte nepredával. Chlieb a pečivo sa kupovalo čerstvé priamo od pekára alebo mama zamiesila doma na chlieb. Ten sa nechal vykysnúť v šúpolovom okrúhlom alebo podlhovastom válovčeku a prikrytý čistou utierkou sa odniesol k pekárovi upiecť. Pekár povedal, podľa toho, koľko mal pečenia, kedy treba pre upečený chlieb prísť. Chlieb sme ako chlapci k pekárovi nosili a ešte radšej preň chodili, lebo teplý chlieb chutí najlepšie.

Môj dedo mal okrem rolí aj tri vinohrady: Šprinzle, tie boli na začiatku dnešných Krasňan, Záhumenicu a Ružu (hovorilo sa Rúža) na Prešovni, na konci Dolného konca. Na oberačku chodila celá rodina a dedo si ešte volal aj oberačov z dediny, ktorým za to platil. Do Ruže sme chodili najradšej, lebo tam bolo voňavé hrozno, ktorému sa hovorilo „cinyfandel”, terajší Silván, Iršaj Olivér a „čaba” (Čabianska perla).

Dedo mal aj druhý dom na dolnom konci, kde bola Záhumenica. Vtedy sa v Rači na Dolnom aj Hornom konci bývalo vo dvoroch. V jednom dvore bývalo 5 aj 10 rodín. Dvor bol široký asi 7 až 10 metrov, aby sa dalo vojsť s vozom a po obidvoch stranách boli pristavované postupne, ako ľudia prichádzali, jednotlivé domy tesne na sebe.

Vo dvore bývali rodiny s deťmi, ale aj úplne cudzí ľudia, niekoľko rodín. Vo väčšine dvorov bola súdržnosť a ľudia sa nehádali, skôr sa brali ako príbuzní alebo dobrí známi.

Dedov dom stál nad Záhumenicou, napravo na konci dvora, kde, ako si pamätám, nikto nebýval. Bol tam sklad obilia, prešovňa a pivnica. Prakticky celá úroda zo Záhumenice sa tam prešovala, aj sa v pivniciach uskladnila. A uskladňovalo sa tam aj obilie z rolí. Dvor bol na konci širší, aby sa tam dalo otáčať s konským povozom. Odtiaľ sa vozila kŕma pre kone a dobytok aj víno, keď sa minulo vo veľkej pivnici.

ZABÍJAČKA U DEDA VO DVORE

Dedo obyčajne zabíjal svine dvakrát do týždňa.

Večer pred zabíjačkou sviňa nedostala žrať, aby nemala plné črevá, lebo tie sa vtedy zužitkovávali. Slúžky ich niekoľkokrát vyprali so sódou, neskôr so saponátom a v čistej vode preplachovali dovtedy, pokiaľ dedo ovoňajúc ich nepovedal, že už sú dobré. Do nich sa potom plnili jaternice, krvavničky a klobásy.

Pokiaľ sviňu neopaľovali, vohnali alebo – keď nechcela ísť – dotiahli ju na štranku (silný ľanový povraz) do jatky. To robili paholci. V jatke ju už obyčajne čakal ujo Karol, ktorý ju klepol po čele sekerou alebo špeciálnym nástrojom, ktorým sa zabíjali býci. Bola to taká fajka na rúčke, aká je na sekere. Kovová fajka mala na jednej strane otvorenú rúrku a na druhej bolo plné zakrútené železo. Neskôr sa to robilo už zabíjacou pištoľou na slepé náboje.

Keď sviňa padla, obyčajne dedo dlhým ostro nabrúseným nožom sviňu pichol. Tam už niekto podržal prichystaný vajdlink, do ktorého sa nachytala krv na krvavničky.

Svine vždy pichal – pokiaľ vládal – dedo, lebo on to vedel najlepšie a vždy presne trafil. To bolo dôležité, aby sviňa čo najrýchlejšie stiekla z krvi a jednak preto, aby krv dobre tiekla, lebo keď sa dobre netrafilo, netiekla krv a bolo treba pichať znova.

Ja som mal najradšej zabíjačky v zime, keď svine zabíjali a opaľovali. Väčšinou to boli bakone, hnedé alebo fľakaté svine s kučeravou srsťou. Bolo to maďarské plemeno, ktoré sa chovalo aj na južnom Slovensku.

Paholci nachystali na dvore kopu slamy a keď bola sviňa zabitá, položili ju na slamu a slamu zapálili. Opálená sviňa sa musela potom ešte ostrými nožmi oholiť. Z opaľovaných svíň robil dedo strašne dobrú slaninu. Sviňa musela mať slaninu hrubú aspoň 8 cm. Dedo z nej narobil pásy, ktoré na hrubo natrel špeciálnou zmesou soli a cesnaku a nechal vonku poriadne vymrznúť. Nikdy som lepšiu slaninu nejedol. Tá slanina sa krájala ako maslo. Tú ale dedo nepredával, bola len na doma a pre jeho rodinu. Samozrejme, že sa robili aj mäsiarske výrobky: klobásy, jaternice, krvavničky, oškvarky, paprikovaný a solený podbradok. Tie sa predávali vo výseku, ale hlavne v hostinci.

V hostinci sa podávali aj obedy, ktoré pripravovala teta Paula. Okrem gulášov – tie sa najviac konzumovali v zadnej izbe – mali aj trvalých stravníkov, ktorí sa grupovali zo slobodných úradníkov, učiteľov a z honorácie. Bolo ich dosť, lebo teta Paula varila vynikajúco, väčšinou domácu stravu.

Podávali sa aj rôzne špeciality a minútky, ktoré robil ujo Lexa. Ten sa vyučil za kuchára a cukrára v Prahe a tiež vynikajúco varil. Jeho zákusky a tiež torty boli nezabudnuteľné. Hovoril z nich pražský grif.

Tovarišský list Alexandra Meszároša. 9. marec 1931.

Výučný list Alexandra Meszároša.List.vyucny. 9. marec 1931.

Výučný list - Lehr Zeugnis Alexandra Meszároša. 1. júl 1933.

Alexander Lexa Meszároš. Františkovy Lázně 1962.

Ešte k tej fajke. Raz, keď ujo Karol zabíjal na obecnej jatke býka, som bol pri tom. Býka tam doviedli na reťazi, ktorú mal na rypáku. V strede jatky bol zabetónovaný kovový krúžok. Reťaz sa prevliekla cez krúžok a hlava býka sa pritiahla k zemi. Tam už prichystaný ujo Karol klepol býka do stredu čela tupým koncom – trubkou. Keď býk padol na betón, rýchlo ho zapichli nožom pod krk. Niekedy mu krk aj podrezali.

Na obecnú jatku chodil zabíjať aj rabín kóšer jahňacinu aj iné.

ĽADOVŇA A ĽADOVÉ HRANOLY

Za mojej mladosti bývali oveľa väčšie zimy ako teraz. Na Henčlovom rybníku, kam sme chodili v lete chytať vodne blšky pre rybičky, ktoré sme si nachytali v potoku a dali do akvária, bývali v zime silné ľady, aj vyše 30 cm.

Henčl bol podnikateľ, ktorý mal pílu a na gátroch pílil stromy na hranoly a dosky. Dobre prosperoval, lebo vo vtedajšom Račištorfe a na okolí sa stavalo veľa domov. Na chladenie strojov a píl potreboval vodu. Neviem, či postavil pílu k existujúcemu rybníku alebo urobil k píle umelý rybník.

Rybník bol cez dve ulice od nás a chodievali sme k nemu takmer denne pre blšky rybičkám, čo sme chovali. V lete sme sa v ňom niekedy aj napriek zákazu okúpali.

Keď rybník zamrzol a ľad bol aspoň 20 cm hrubý, dedo najal robotníkov a tí so sekerami ľad rúbali. My sme sa chodili na to pozerať. Najprv vyrúbali taký obdĺžnik cca 1x2 m, ten hasičskými hákmi vytiahli na ľad k brehu a tam ho rozrúbali na menšie hranoly, aby sa dali nakladať na voz. K rybníku prišli paholci s koňmi a špeciálnym vozom, ktorý mal korbu oplechovanú.

Dedo voz kúpil hlavne na vozenie kúpených svíň, ale aj na iné účely, napríklad na dovoz ľadu, údenín z mesta alebo iných tovarov. Miesto kolies mal pneumatiky, takže išiel úplne ticho. Bolo to potrebné aj preto, že sa na ňom chodilo pre údeniny do mesta a tam sa už vtedy nesmelo s vozmi na kolárskych drevených okutých kolesách, lebo robili veľký hluk. Keď sa išlo pre svine, nasadili na korbu napevno železné mreže, aby svine nemohli vyskočiť. Mreže mali vzadu dvierka, kadiaľ sa svine nakladali. Voz bol oplechovaný preto, aby sa dal ľahko umyť.

V zime na voze paholci vozili ľad a ukladali do ľadovne. Ľad sa najprv ukladal cez dvere z jatky do ľadovne. Keď bol až po dvere naukladaný, vošiel jeden paholok do ľadovne zvonku cez otvor a z voza mu podávali alebo hádzali kusy ľadu a on ich ukladal. Keď bola ľadovňa plná, otvor sa vyplnil a utesnil slamou a nepriedušne zatvoril. Ľad tam vydržal až do budúcej zimy.

Vtedy ešte neboli chladničky ani mrazáky. Mraznička bola drevená oplechovaná debna, veľká asi ako kuchynský stôl. Vo vnútri bola menšia plechová vaňa a do medzery medzi bočné steny a vaňu sa naukladal rozdrvený ľad. Do vane sa odkladalo nepredané mäso. Tento vtedajší „mrazák” mal ťažký odizolovaný odklápací vrchnák. Na spodku mrazáka bola malá dierka na odtok roztopeného ľadu do vedra. Mäso v mrazáku vydržalo aj týždeň. Občas sa musel ľad doložiť. Podobne sa ľad používal aj na chladenie piva. Ľad sa dával aj okolo trubiek, cez ktoré sa z pivnice točilo pivo.

VINICE A OBERAČKA

Dedo mal tri vinice. Vo viniciach bola vtedy celý rok robota, lebo nebola žiadna mechanizácia. Vinič bol vtedy sadený asi ¾ metra od seba. Každý kĺč (koreň) bol priviazaný na svoj agátový štek (asi 1,5 metrový agátový kolík). Prvá robota vo vinohrade bola strihačka vo februári. Odstrihávali sa staré révy na 2-4 očká.

Potom prišla najťažšia robota – kopačka. Celý vinohrad sa musel porýľovať ručne a muselo sa dávať pozor, aby sa neodreli kĺče. Potom plevačka. Pri plevačke sa odstraňovali šibáky, na ktorých nebol kvet hrozna. Súčasne sa robila viazačka. Ostávajúce výhonky sa priväzovali spočiatku morskou trávou alebo pántom (dlhá usušená tráva), neskôr už len povrazmi o štek.

Keď zapršalo a vinič chytala perenospóra (žltnutie a opadávanie listov), muselo sa striekať, niekedy podľa počasia aj trikrát za rok. Striekalo sa modrou skalicou rozmiešanou s vápnom a vodou. Na to boli takmer v každom vinohrade zabetónované skruže, kde sa postrek namiešal. Každý kĺč-peň sa musel postriekať. Striekalo sa z drevenej menšej putne, ktorá mala popruhy a dávala sa na chrbát naplnená roztokom. Zo spodku putne išla hadica, na ktorej bola nasadená dvojitá mosadzná tyčka. Vonkajšia tyčka sa ručne posúvala k sebe po vnútornej tyčke a vtedy z nej striekala ako sprcha zmes z putne. Fungovalo to asi tak ako dnes napríklad vrchnák na fľaške Septonexu. Pritom si bolo veľmi treba dávať pozor na oči kvôli agresívnej skalici.

Ďalšia ťažká robota bola škrábačka. Podľa počasia sa 2-3-krát musela so škrabákom oškriabať všetka burina, čo v riadkoch a pri kĺčoch narástla.

Dedo si na ťažkú robotu vo vinohrade – kopačku, škrábačku a striekanie – najímal chlapov na tzv. „tovarich”. Obyčajne nezamestnaných alebo takých, čo si tým na jar a cez leto privyrábali, lebo bola chudoba. Väčšinou si na to brali dovolenky. Na tie ľahšie práce a niekedy aj na škrábačku chodili na tovarich aj ženy. Tovarichár dostával na deň 20 Kčs (to bolo vtedy dosť peňazí) a pol litra vína.

Najkrajšie bolo, keď na jeseň nastal čas oberačiek. Na oberačku chodila celá rodina a keď bolo treba, dedo si najal ešte aj ženy. Ťažkú robotu – putnovanie – robili paholci alebo chlapi, čo sa chceli ukázať, že to zvládnu a ako mládenci aj my, keď sme chceli pochvalu, že už na to máme.

Oberalo sa obyčajne cez pracovné dni a v sobotu. V nedeľu sa vtedy nerobilo. My sme obyčajne chodili rovno zo školy, lebo tam bolo pre oberačov vždy čo jesť: salámy, oškvarky, chlieb a pre dospelých víno, pre nás krachelky. Jesť sa muselo mimo vinohradu, aby nepadol chlieb do hrozna, lebo by víno skyslo.

Skoro ráno pristavili paholci na spodok vinohradu voz – rebriňák s kaďami, aby sa nemuseli nosiť putne nahor. Potom jeden paholok rýchlo odviedol kone domov do maštale a vrátil sa putnovať. Na voze boli dve veľké kade, putny, muštlovnica, schodíky a vedrá.

Putny po račansky „putňe” sa rozostavali po chodníku. Chodníky boli na oboch stranách a oddeľovali vinohrad od susedov. Putne sa rozmiestňovali 5-10 metrov od seba, podľa odhadu úrody. Oberalo sa do vedier záhradníckymi nožnicami alebo nožom. Plné vedrá sa vysýpali do putní.

Putne boli asi meter vysoké, elipsovité drevené, dolu sa zužujúce, železnými obručami stiahnuté nádoby. Na nich boli pripevnené popruhy – gurtne. Plná putna vážila asi 70 kíl aj viac.

Putnárovi sa pomohla putna dať na chrbát. Frajeri ju odniesli aj na jednom pleci. Putnár odniesol putnu k vozu, schodíkmi vyšiel na voz, priamo z pleca vysypal putnu do kade.

Keď bolo v kadi viac hrozna, umuštlovalo sa muštlovnicou, aby sa do kade vmestilo viacej hrozna. Muštlovnica bola z jedného kusa dreva vystrúhaný drúk asi meter dlhý, ktorý sa dole rozširoval asi do 20 cm.

Keď boli kade plné, paholok doviedol kone a odviezol hrozno do prešovne. Hrozno sa muselo ešte večer pomlieť, dať do kadí a nabiť prvé preše. Mlynky na hrozno boli také, že sa pripevňovali priamo na kaďu alebo boli na stojane, ale na takom, že z mlynka padalo pomleté hrozno rovno do kade.

Z kade sa naberalo pomleté hrozno takými drevenými okovanými gbelíkmi, na ktorých jeden drevený diel bol vyšší ako ostatné a v ňom bola diera, aby sa dal dobre chytiť.

Preš sa nabíjal zvrchu. Liatinový okrúhly spodok mal v strede oceľovú tyč, navrchu so závitom, na ktorý sa, keď bol preš plný (nabitý), nasadila doťahovacia hlavica. Na okraji liatinového spodku bol žľab, do ktorého tiekol mušt, keď sa priťahoval preš a v jednom mieste mal lievik, ktorým tiekol mušt do gbelíka alebo malej kade. Na liatinový spodok sa nasadili bočné steny preša z dvoch polovíc obručí, na ktorých boli asi pol centimetra od seba nakované silné drevené dubové laty. Všetko bolo masívne, lebo pri doťahovaní preša tam pôsobili veľké tlaky.

Keď bol preš plný, navrch sa dali polkruhovité dosky a na ne sa vždy priečne okolo stredu kládli drevené hranoly asi 10x10 cm hrubé. Po čase, keď bolo hrozno v preši stlačené tak, že sa nedalo doťahovať, museli sa pridávať ďalšie hranoly. Na hranoly tlačila zvrchu hlava po závite strednej osi. Do hlavy sa nasadila železná tyč, ktorá presahovala okraj preša asi o pol metra. Keď sa tyč tlačila dopredu, hlava išla po závite dolu a tlačila na hranoly. Dozadu išla tyč naprázdno.

Spočiatku to išlo ľahko, ale keď už bolo hrozno stlačené do polovice preša, doťahovalo sa ťažko. Ako mládenci sme radi preš doťahovali a pri tom koštovali čerstvý, z preša vytekajúci mušt.

Mušt sa meral muštomermi, takými sklenenými akoby teplomermi, ktoré ukazovali cukornatosť. Ak mal mušt menej ako 21-22 Klosteneuburských stupňov, dosladzoval sa na príslušnú cukornatosť. V tom čase sa ale mušt málokedy prisladzoval, lebo hrozno sa nechávalo, ak to počasie dovoľovalo, dlhšie na koreni, aby nabralo cukornatosť. Cukor bol na také veľké množstvá vína, ako dedo potreboval a vyrábal, aj vtedy drahý špás.

Spod preša sa mušt nalieval do veľkej čistej kade a stade sa ručnou pumpou a dlhými silnými hadicami stáčal do veľkých sudov v pivnici. Hadice sa ťahali z prešovne cez dvor a veľké železné dvere z dvora po schodoch až do sudov. Ku koncu už niekto musel dolu pri sude dávať pozor, aby sa mušt neprelial.

Dnes sa už všetko vo vinici robí mechanizovane. Vinič sa ťahá ako vertigo na oceľových tyčiach alebo na drôtenke. Riadky sú asi 2,5 metra od seba a všetko okrem strihania, plevačky a viazania sa robí traktormi. Oberá sa tiež strojne. Miesto starých ručne doťahovaných prešov sú veľké rotačné kovové elektricky hnané valce s dierkami a mušt tečie do veľkých oceľových kadí pod nimi. Odtiaľ sa elektrickými čerpadlami stáča mušt do umelohmotných alebo nerezových valcov. Holt, mechanizácia pokročila!

Bratislava, marec 2012

---

Prvá čast trojdielnych spomienok

Ján Majer: SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Osamu Minoo: MOJA MLADOSŤ: „Ťažké dni“.

Šíry svet
20.06.2018

 

Moja mladosť: „Ťažké dni“

Ján Majer: SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Bratislava, marec 2012

MESÁROŠOVCI

RODIČIA MAMY ANNY

Môj dedo Karol (*1868 - †1949) si písal priezvisko po maďarsky Mészároš, so slovenským „š” na konci. Niektorí mamini súrodenci si ponechali pôvodné priezvisko Mészáros a niektorí si ho za Slovenského štátu, keď sa mená poslovenčovali, zmenili a začali si písať Mesároš.

   

Dedo Karol Mészároš (vpravo ako mladý vojak)

Moja babka Albertína (*1883 - †1917) bola z rodu Krížikovcov.

Hostinec Krizsik Férencz Vendéglö. Récse ca 1902.