30. 8. 2024

Jana Holubčíková: PRÁVO ZABIŤ DIEŤA by nemal mať nikto.

Zlata má 55 rokov a pochádza z Martina. Ako 37-ročná sa rozhodla dobrovoľne ukončiť svoje tehotenstvo. V tom čase už bola dvojnásobnou mamou a mala za sebou aj skúsenosť so spontánnym potratom. Krátené.
[…] V deň zákroku sa vo mne odohrával boj. […] V podvedomí som počula pochybnosti. Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. […] Keď mi lekár povedal, že môžem ísť na zákrok, nedostala som už na ďalšie rozmýšľanie ani 24 hodín. […] Možno keby som vtedy dostala viac času, mala by som nejaký priestor na rozhodnutie, či to ozaj chcem urobiť.
Keď som šla na samotný zákrok, stále som sa triasla. Upokojovali ma, že to bude trvať len pár minút, že to nebolí a budem v poriadku. Ešte si pamätám, že mi dali narkózu a potom už bolo prázdno. […] Bola som na posteli a zažila som niečo ako klinickú smrť. Videla som svetlo, bola som v nejakom tubuse, videla som samu seba úplne nahú, zmorenú, zničenú. Na konci bolo zeleno-zlato-biele svetlo a počula som hlas: Zmeň svoj život. […]
Keď som sa prebrala, vedľa mňa stála upratovačka a povedala mi, že sa nemôžem toľko metať a mám ležať v pokoji. Potom som začala neskutočne plakať, myslela som, že si vyplačem dušu. Bola to pre mňa strašná tragédia. Vtedy sa u mňa spustilo to, čo sa dnes odborne pomenúva ako postabortívny syndróm. […] Plakala som a vo svojom vnútri som počula, ako vo mne plače bábätko. […]
Trvalo to dlho. Plač bábätka sa ozýval v akúkoľvek hodinu počas dňa, kedykoľvek. […] Celé mesiace som zostala v pocite, že som stále tehotná. Ako keby mi preskočilo, cítila som sa tak sedem mesiacov. Tie pocity vo mne nikto a nič nevyvolal. Nikto mi nevykrikoval, že som bola tehotná, lebo nikto o tom vtedy nevedel. Nemala som žiadnu spätnú väzbu od muža, s ktorým som čakala dieťa, lebo ani on o tom nevedel. […] Od nikoho som necítila žiadne tlaky. A s kňazom som sa o tom rozprávala až o dva roky neskôr pri spovedi. […]
Uzatvárala som sa pred svetom. O postabortívnom syndróme som sa dozvedela až oveľa neskôr, v roku 2016, ale predtým som ho reálne žila. Trvalo to dlho, dokopy 10 rokov som mala pocit, že to nie som ja. Skoro som skončila na psychiatrii. Trikrát som chcela spáchať samovraždu. Ani po spovedi, na ktorú som išla až po dvoch rokoch, to nebolo ok, šlo to všetko pomaly ako šúpanie cibule. Mala som depresie, od druhej do štvrtej ráno som nemohla spávať. […] Môj život bol ako na kolotoči, nevedela som sa ničoho zachytiť. Moja rodina videla, že som úplne iná. Vykrikovala som na deti, bola som nepríjemná. […]
Medzitým som mala ďalšie vzťahy s mužmi, to bola tragédia. Voči mužom som cítila hnev. Ako keby boli všetci vinní za to, čo som ja spravila. Bola som ako útočník a všetkých som obviňovala. Moja sebaúcta bola minimálna, cítila som sklamanie zo seba, že nedokážem byť normálnou a slušnou ženou. Myslela som si, že nie som morálna, že iné hovorím a iné robím, že idem nesprávne životom. Snahu som mala, ale čosi ma stále brzdilo. Podvedomie pracovalo v zlom režime.
Potratom bola zasiahnutá moja ženskosť, aj materstvo. Nevedela som si predstaviť, že by som ešte niekedy bola tehotná. Bola to pomsta samej sebe. Mala som pocit, že ak som to raz urobila, už viac nepatrím do spolku tehotných žien. Ľudskosť a ženskosť boli u mňa také minimálne, že som to nevedela ovládať.
Nesúhlasím s tým, že žena má mať právo na potrat, pretože ide o jej telo a rozhoduje o svojom živote a tele. Dieťa má svoje telo, svoju krv, svoje vnútorné orgány, je to individuálny človiečik, ktorý je len v prenájme matky, a bez muža by sa to neudialo. Keď sa tvorí človiečik, je pri tom muž aj žena. A muž a žena za to majú niesť zodpovednosť. […] Áno, dieťa je v mojom tele, ale nie je to moja súčasť, lebo ja bez neho môžem žiť. Žena je prostredníčka na splodenie dieťaťa, na jeho vynosenie.
Právo dieťaťa na život obhajujem až teraz po potrate, lebo som to dovtedy nepochopila. Brala som to tak, že každý sa rozhodne, ako chce. Pre mňa je to memento. […] Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte. Život prináša kadečo. Ale samotné dieťatko nemôže za to, čo sa žene stalo. […] Keď matka nechce dieťatko prijať, môže ho dať do domova, na adopciu, má možnosti utajeného pôrodu. […]
Spontánny potrat som prežila doma, v bolestiach, v plači a bábätko zostalo v záchode. Potratová tabletka nie je tabletka proti bolesti. Je to zásah, dieťa vypudí von a je to horšie ako menštruácia. Neviem si predstaviť, že si niekto zoberie tabletku, potratí doma a že bude všetko ok. Ja som krvácala neskutočne. Bez zásahu lekárov neviem, či by som tu dnes bola. […]
Zažila som spontánny aj dobrovoľný potrat, aj tehotenstvá.
Človeka to skutočne poznačí na dlhý čas. […]
Právo na zabitie by nemal mať nikto.
Keby som vedela, že existuje napríklad Ráchelina vinica [projekt pomáhajúci matkám, otcom, príbuzným so skúsenosťou úmyselného i spontánneho potratu, pozn. red.], rozmýšľala by som inak. […] Projekt mi priniesol postupné odbúravanie nánosu blata z môjho života. […] Zažila som tam odpustenie, uzdravenie a pokoj. Psychologička nám odporučila povedať to celej rodine. Dieťatko bolo treba prijať, dať mu meno a brať ho ako člena, ktorý zomrel a je našou súčasťou. Rozhodla som sa to povedať najskôr svojim rodičom. Bolo to horšie ako ísť na spoveď. Bol to nápor na pokoru. Ale bolo to veľmi uzdravujúce a odpúšťajúce. Proces priniesol uzdravenie celej našej rodine. Objímali sme sa a ja som dovtedy nezažila väčšiu lásku. […]
Moje dieťa by malo dnes 18 rokov. Stále si predstavujem, čo by robilo.
Ale už nie v ľútosti ani vo výčitkách. Mohol byť s nami ďalší člen rodiny.
[…]
 
ZDROJ:

15. 8. 2024

Ján Majer: SPOMIENKY. Majerovci.

MAJEROVCI

Žiaľ, o mojom dedkovi a babke z otcovej strany viem veľmi málo, aj to len z počutia, pretože zomreli

9. 8. 2024

Osamu Minoo: JADROVÉ ZBRANE ZO SVETA NEZMIZNÚ. Bohužiaľ...

Súčasná situácia Japonska a susedné krajiny
16.09.2020
 
Jadrové zbrane z tohto sveta nezmiznú: Bohužiaľ, budú existovať navždy

5. 8. 2024

Osamu Minoo: OSN. SVET UROBIL TRI CHYBY.

Prehodnoťte problémy
14.09.2014
 
Organizácia Spojených národov

4. 8. 2024

Eva Eperješiová: OTVÁRACÍ CEREMONIÁL LOH. A moje vyznanie.

Po týždni už hádam opadli najhorúcejšie vášne, ktoré rozvírilo otvorenie LOH v Paríži. Jedni chvália do nebies bohatosť obrazov, kreativitu, pompéznosť tohto otvorenia... iní honosnosť ceremoniálu vnímajú ako prezentáciu nevkusu a výsmechu nielen kresťanstva, ale i základných ľudských hodnôt, kultúry, na ktorých Európa vyrástla, morálky...
Otvárací ceremoniál som sledovala v priamom prenose. Venovala som sa popri ňom inej činnosti a pozerala ho viac kvôli tomu, aby som bola „v obraze“, lebo som očakávala, že v tejto bláznivej dobe bude aj tento akt určite bláznivý (nech si pod tým každý predstaví, čo sám chce). Napriek sledovaniu „na pozadí“ som vydržala prenos pozerať len do polovice...
Od prvých obrazov a postupne ďalších a ďalších vo mne narastali najrôznejšie pocity a otvárali sa nové a nové otázky:
– ako toto súvisí so športom?
– čo je toto za symbol? a čo zasa tento?
– aký zámer mali tvorcovia pri tom všetkom?
– mali naozaj ten zámer, ktorý sa mi otvára a nanucuje?
... a ďalšie a ďalšie
Znechutená som si povedala, že si nechcem zapĺňať hlavu obrazmi, ktoré zosmiešňujú môjho Boha, a dávajú nám kresťanom najavo, že si môžeme myslieť, čo chceme, poburovať sa, ako chceme, tvorcovia a ich mecenáši si aj tak robia, čo chcú... a budú to robiť ďalej... lebo môžu.
Lenže ľahko sa povie, ťažšie sa uplatní predsavzatie, keď sa na vás na druhý deň začnú valiť obrovské vlny kritiky, dokonca aj zo strán a od ľudí, od ktorých by ste to nečakali, keďže poznáte ich liberálne názory. A keď kritika neustáva a pobúrenie trvá niekoľko dní...
Nebudem pokračovať v tejto línii.
Už toho bolo povedané až-až.
Poviem však niečo iné, čo sa vo mne usídlilo a naplnilo moje vnútro znechutením a odporom voči videným obrazom a zároveň prinieslo akýsi zvláštny smútok a ľútosť.
Nie je to totiž celkom tak, že predovšetkým v najviac pertraktovanej Poslednej večeri urazili len (nás) kresťanov. Poviem za seba – mňa takíto ľudia uraziť nemôžu, aj keby sa ako snažili.
Oni urobili omnoho horšiu vec.
Oni si robili posmech a vysmievali sa nášmu Bohu! Nášmu kresťanskému Bohu! A urobili to spôsobom až odporným a zvráteným.
Znevážili osobu Boha, ktorý je pre nás kresťanov podstatou nášho života, zmyslom nášho bytia. Boha, od ktorého pochádza náš život i život každej živej bytosti a celé stvorenstvo.
Neveriacim priateľom priblížim,
PREČO je to pre nás také bolestné.
Tu nejde iba o „holú“ vieru v Boha, o jeho existenciu. Tu ide o to, že my žijeme v úzkom vzťahu s Bohom ako s milovanou a milujúcou osobou. Kristus ako Boh, ktorý vzal na seba ľudskú podobu, aby nám ukázal, ako si Stvoriteľ predstavoval náš život s ním, to urobil preto, aby sme v tom ľudskom chaose našli opäť pevný bod.
Aj ja som kdesi na začiatku mala iba vieru v Boha a svoj život som si plánovala, riadila, organizovala sama. Až keď prišli vážne problémy (a ony prišli), som jedného dňa v úplnej bezradnosti, skôr podvedome ako vedome, vyriekla: „Pane Bože, ja už som vyskúšala všetko... a už neviem, ako ďalej. Urob niečo Ty!“ A on začal konať. Jeho dotyk som pocítila priam fyzicky a ukázal mi cestu, ktorá bola veľmi ťažká, ale s jeho pomocou a opätovnou dôverou ma naučil, že už nepotrebujem veriť v Boha, lebo ja VIEM, že existuje, pretože ho cítim v celom svojom živote. Vo všetkom, čo robím, čo vidím, čo prežívam... a je jedno, či je to z môjho pohľadu dobré, či zlé, či ťažké. Lebo všetko je potrebné v živote, nielen chlieb s medom, ale i horké liečivé byliny. On ma naučil, že viac než veriť v jeho existenciu je veriť JEMU a žiť s NÍM. Naučil ma vnímať každodenné maličkosti, všednú i nevšednú krásu okolo mňa. Nie ako niečo samozrejmé, ale ako úžasné dary, ktoré nám dáva, aby sme boli šťastní, spokojní a mali sa radi.
Tu sa zrazu objaví ktosi, kto toto všetko pošliape nohami, ktorými najprv prešiel po hnojisku, a potom s plným vedomím po svätých symboloch.
Ako by ste vnímali, keby niekto verejne pošpinil meno vašej matky, manželky, manžela? Keby niekto pošpinil česť vášho syna? Keby niekto zhanobil vašu dcéru, otca, brata... alebo kohokoľvek, koho milujete celým srdcom?
Toto urobili nám kresťanom, veriacim ľuďom.
Ľuďom žijúcim so svojím Bohom, ktorý je pre nás všetkým.
Urobili to pod hlavou zlatého býka, ktorý je symbolom starozákonného zlatého teľaťa. Pod ním sedela celá „verchuška“. Čo nám tým odkazujú? Chcú, aby sme si uvedomili, kam nás vedú, komu slúžia?
Ceremoniál bol plný symbolov.
Symbol má veľký význam a má veľkú moc.
Vždy mal. Aj dnes má.
Pre toto všetko ma ovládli a naplnili pocity, ktoré som opísala na začiatku.
Nedokážem sa tešiť ani z úspechov našich športovcov, pretože obrovský a ťažký tieň videných obrazov a tušených skutkov zakrýva v mojej duši celé LOH 2024. Už to nie sú pre mňa hry, ktoré sú oslavou športu. Sú to hry, ktoré nám ukazujú temnú stránku našej doby.
Napriek všetkému necítim voči plejáde ľudí, ktorí toto celé zosnovali a zrealizovali, ani zlobu, ani nenávisť, ani pomstychtivosť.
Každý má možnosť, kým je ešte tu na zemi, aby spoznal svoj omyl, oľutoval ho a nakoľko je možné, aby ho napravil.
Alebo aby sa ospravedlnil.
Ale tak naozaj...


1. 8. 2024

Dobroslava Luknárová: ... AKO LET MOTÝĽA

Spomienky na detstvo v Rumanovej
Pár viet na úvod
„Buď pochválený, kto si namiešal
Zázračný nápoj protichodných vôní:
radosti, driny, krásy, trápenia...
Ty, moje detstvo na zelenom koni!“
Milan Rúfus

VÝROČIA RAČE. August 2024.

1931 [08.30►93. výročie]
[ 30. august ] Otvorenie novopostavenej rímsko-katolíckej školy. Budovu školy postavenú podľa projektu Milana M. Harminca na rohu dnešných ulíc Detvianska a Čachtická posvätil trnavský generálny vikár vdp. Karol Nečesálek.
1913 [08.18►111. výročie]
[ 18. august ] Začiatok cesty Jozefa Luknára (*1870 - †1945) do Ameriky. Lístky na zaoceánsky parník si zakúpil u agenta vo Viedni. Z Viedne cestoval vlakom cez Rakúsko, Švajčiarsko a Francúzsko do prístavu Le Havre, odtiaľ loďou La Touraine do New Yorku. Z New Yorku do Milwaukee cestoval rýchlikom.
1834 [08.06►190. výročie]
[ 6. august ] Slávnostné položenie základného kameňa evanjelického kostola. Majiteľ panstva gróf Anton Pálffy vydal povolenie a odsúhlasil pozemok na stavbu kostola.
1831 [08.23►193. výročie]
[ 23. august ] Začiatok epidémie tzv. Ázijskej cholery. Od 23. augusta do 27. septembra zomrelo 170 obyvateľov. Rača mala vtedy 2019 obyvateľov. Gróf Pálffy prizval na svoje náklady doktora z Viedne, ale zastaviť nákazu sa nepodarilo.