Jeseň sa smeje – a leto smúti
Dvojaká nálada v jeden a ten istý čas
Rozpoltenosť chvíle sa kolom krúti
a dotýka sa - prírody - aj nás...
Foto : D. L.
31. 10. 2014
Dobroslava Luknárová: Súbor Račan oslávil 60-ku
Súbor Račan vznikol v roku 1954 z nadšenia vtedajších mladých Račanov a čoskoro žal aj prvé úspechy. Neboli to len vystúpenia v Kultúrnom dome i miestnom kine Nádej, ale aj v mnohých mestečkách a obciach na Slovensku i Morave.
Pamätníci a členovia súboru sa v súčasnom období radi stretávajú na občasných spomienkových podujatiach. 25. októbra 2014 sa také uskutočnilo v Nemeckom kultúrnom dome na počesť 60. výročia vzniku súboru.
Bolo príjemné až dojemné stretnúť sa nielen samotným členom súboru – bývalým spevákom hudobníkom aj tanečníkom – ale aj ich tzv. sympatizantom, teda rodinným príslušníkom a priateľom. Celá sála spontánne, s obrovskou radosťou privítala dirigenta súboru pána Ervína Bednariča, ktorý počas celého večera nielen v rozhovoroch, pri dirigovaní, ale aj v tanečnom kole dokazoval svoju obdivuhodnú životnú energiu a optimizmus.
Po úvodných slovách Moniky Luknárovej za oddelenie kultúry MÚ a slávnostnom príhovore, ktorí členovia súboru zverili Dobroslave Luknárovej, nastúpili prítomní členovia súboru, aby zaspievali – ako ináč - pod dirigentským gestom dojatého pána Ervína dve z najobľúbenejších „súborových“ piesní.
Janíček žitko seče
Janíček žitko seče, kosa mu ho brat nesce
/: Jak sa on obzerá, do ňeba pozerá,
jak vysoko je slunce. :/
Slunéčko na poledne – má milá, vyprovoď mne!
/: Pres ten zelený háj a já ťa ešče dál –
potom ja rozejdeme. :/
Jak sme sa rozchádzali, horko sme zaplakali
/: Oba do jedného šatéčka bíleho
slzy sme ucírali. :/
Pred polstoročím súbor pod vedením svojho dirigenta získal nejedno popredné miesto na krajských i celoslovenských súťažiach tvorivosti mládeže.
Mal skvelých muzikantov : Antona Luknára, Jozefa Magáta, Františka Lebedu, Kamila Gajdošíka, Alojza Luknára, Richarda Kotlána, Jaroslava Behúnka, Vojtecha Pulca a ď., spevákov a speváčky - sólistov: Jaroslava Homolu, Libora Pajdlhausera, Albína a Oľgu Polakovičových, Milana Gockého, Máriu Prokešovú, Vieru Kotlánovú, Evu Slezákovú a ď., ale aj výborného organizačného vedúceho a pohotového konferenciéra v jednej osobe Stanislava Stovíčka.
Naňho, ale aj na mnohých členov súboru, ktorým osud už nedoprial možnosť súčasného stretnutia, prítomní spomínali s láskou, tichou nostalgiou, ale aj s pripomienkou mnohých nezabudnuteľných veselých chvíľ. Lebo spojivá, ktoré fungovali kedysi v súbore a fungujú vlastne dodnes ( potvrdil to celý priebeh súčasného stretnutia), sú - príslovečná dávka životného optimizmu, zmysel pre svojský račiansky humor, ale hlavne láskavé, ústretové vnútrogeneračné vzťahy.
Druhá pieseň, ktorá zaznela sálou NKD – ako veľakrát pred tými skoro 60-imi rokmi - bola
Orte, koníčky, pomaly...
Kvalitu súboru najlepšie potvrdili viaceré verejné nahrávky do vysielania Československého rozhlasu, veď skoro tri roky práve nahrávka tejto piesne v podaní súboru Račan z Rače uvádzala pravidelnú nedeľnú reláciu pre poľnohospodárov.
Orte, koníčky, pomaly,
by ste tú rolku zorali.
/: Ket si vás večer nakŕmim,
pújdem g mej milej za humny.:/
A ona mi zas zato dá,
„Tu máš, šohajku,“- povída:
/:„ aby to ludé vjedzeli,
za klobúk pérko k nedzeli.:/
Ked sem to vjedzel, žes´to ty,
stáu sem na plúhu opríty,
/: byu bych počúvau do rána
jak si na úky spívaua. :/
Na počesť oslavovaného 60. výročia utvorenia súboru pribudli do tejto pesničky na návrh manželov J. a D. Luknárových dve nové „spomienkové“ slohy:
Šak sa nám dobre povídá,
jag bývávauo za muada –
/: Pjesničky, tanec, samý špás!
Ej, byuo smíchu kolem nás! :/
Už zralý vjek nás pritlačíu
Šecko je dneskaj jinačí
/: Ale ket spolu spívame,
na srcci žalost nemáme. :/
Potlesk celej sály, úsmevy, ba aj slzy dojatia v očiach mnohých dotvárali nezabudnuteľnosť onej chvíle. Vracali pamäť všetkých k predošlým podobným stretnutiam, lebo si ich súboristi – Račanci dopriali v uplynulom polstoroči niekoľkokrát. Svojho dirigenta si uctili tento krát aj Ďakovným listom a darčekom – odovzdala mu ich predsedníčka prípravného výboru pani Oľga Polakovičová.
Po speváckom vystúpení sa ujal slova starosta Rače Ing. Pilinský, ktorý ocenil mnohé aktivity račianskych seniorov v prospech súčasného občianskeho života v obci, ale aj bývalé aktivity súboru vo vzťahu k miestnym ľudovým tradíciám.
Po chutnej večeri dostala priestor voľná zábava – pri stoloch, na parkete, ale aj pri výstavke dokumentárnych fotiek z vystúpení súboru aj ochotníckych divadelných predstavení. Veľkú pozornosť vzbudila v prvej polovici večera bohatá videoprodukcia fotografií a filmových záberov z predošlých stretnutí súboru, ako ich pripravil p. František Khandl.
Hudobná produkcia v podaní pp. Richarda Kotlána, Alojza Luknára i hosťujúceho J. Rožnayho, ktorá viackrát naplnila tanečníkmi parket sály, sa v súlade s tradíciou prelínala so spevom obľúbených piesní. K nim sa o harmonikový doprovod vždy pohotovo postaral pán Štefan Pajdlhauser.
Pri dobrom vínku a bohatej nádielke domácich koláčikov - veď ako by bolo bez nich? – plynul slávnostný jubilejný Večer v doslova rodinnej srdečnej pohode a potichu sa zapisoval do pamäte všetkých zúčastnených. Iste sa tam aj na dlho uchová.
D. Luknárová
Foto: L. Kittlerová
Ivo Nesrovnal ku kauze Hagarova: „To musí prestať, mesto je tu pre občanov a nie naopak.“
Zámena pozemkov v „kauze Hagarova“ má viacero temných stránok. Jedna z nich je, že starosta MČ Rača Peter Pilinský a primátor hlavného mesta Milan Ftáčnik mali JEDEN CELÝ ROK na vyrokovanie férovej zámeny s investorom. Z ich postupu a výsledku hlasovania poslancov MsZ je jasné, že svoje POVERENIE NEZVLÁDLI a ÚLOHU NESPLNILI.
Ako si priamo na zastupiteľstve všimol jeden z poslancov MsZ, starosta Rače nekonal ako ochranca záujmov obyvateľov Rače, ale ako vyjednávač investora a primátor dal jeho hanebnému konaniu zelenú: napriek časovej tiesni, vážnym nedostatkom návrhu zámeny predloženom starostom Rače a krajnej nevýhodnosti pre hlavné mesto zaradil materiál do programu posledného rokovania mestského zastupiteľstva.
Na rokovaní MsZ vo štvrtok 23.10.2014 sme boli svedkami snahy Petra Pilinského v priamom prenose pripraviť mesto o majetok v hodnote pol milióna € a ako baranidlo použiť obyvateľov Hagarovej ulice.
Ku „kauze Hagarova“ občiansky portál račan.sk požiadal o rozhovor poslanca MsZ a kandidáta na primátora Ivo Nesrovnala.
Ste členom finančnej komisie MsZ. Bol návrh na zámenu pozemkov predložený tejto komisii?
Nebol.
Považujete za prípustné návrh, v ktorom ide o majetok mesta v hodnote okolo 900 tisíc €, finančnej komisii vôbec nepredložiť a členom mestskej rady dať vyše 30-stranový materiál s návrhom, dôvodovou správou a podkladmi do lavíc tesne pred rokovaním?
Je to neprofesionálny a hlavne nekorektný postup nakladania s mestským majetkom.
Je v MsZ hlavného mesta bežné informovať poslancov o závažných stránkach návrhu e-mailom 24 hodín pred rokovaním MsZ o zámene?
Bohužiaľ, tento prípad nie je výnimočný. Pán Ftáčnik často predkladá poslancom návrhy na poslednú chvíľu, takže sa poslanci nemôžu zorientovať a vec si poriadne naštudovať. Nezriedka sa predkladajú na rozhodovanie aj materiály, s ktorými nesúhlasí ani Finančná komisia, ani Mestská rada. Je to netransparentné a v rozpore so zásadami etiky a profesionality. To musí prestať, mesto je tu pre občanov a nie naopak.
Aké faktory podľa Vás rozhodli o tom, že návrh na zámenu pozemku na Hagarovej ulici nezískal potrebnú trojpätinovú podporu?
Predovšetkým pán Ftáčnik nevedel vysvetliť, v čom by mal byť verejný záujem, keďže mesto by touto zámenou prišlo podľa znaleckého posudku o cca. 500 tisíc Eur.
Aký ďalší postup odporúčate obyvateľom Hagarovej ako právnik a skúsený komunálny politik?
Ako komunálny politik vždy hľadám konsenzuálny postup, aby sa nevytvárali nové krivdy. Treba si sadnúť za stôl a rokovať dovtedy, kým sa nenájde riešenie prijateľné pre všetkých, občanov, mesto aj investora. V prvom rade ale výhodné pre Bratislavčanov.
Aké riešenie „kauzy Hagarova“ ponúknete obyvateľom Hagarovej a hlavného mesta ako primátor Bratislavy?
Obyvateľom Hagarovej ulice pomôžem, ich situáciu dobre chápem aj zo svojej skúsenosti, keď nám v Ružinove na Jelačičovej ulici pred oknami vyrástol 8 poschodový dom a slnko skoro zmizlo. Ako primátor predovšetkým zamedzím takýmto situáciám dopredu, aby sa zamedzilo konfliktom. A spolu s obyvateľmi, MČ a investorom pripravím riešenie, s ktorým budú spokojní predovšetkým Bratislavčania.
Súvisiace články:
30. 10. 2014
Dobroslava Luknárová: Potešenie a utrpenie zároveň
Stáva sa, že sprevádzam po Rači najstaršie deti z materskej školy. Ideme po historickej časti Rače a ja im rozprávam o tom, ako vyzerala naša obec kedysi dávno. Zvyčajne sa zastavíme aj pri Barónke, lebo je to jedna z dvoch budov v Rači, ktoré sú označené erbami.
Vysvetľujem detičkám, čo je erb, kaštieľ, kúria a moja myseľ mi po každé našepkáva – aj Vilmuška Névery mala toľko rokov, keď sa to stalo...odpočítavam roky...je ich práve 155...
Mladá barónka Névery ani nevedela, či sa má tešiť a či hnevať, keď sa jej manžel rozhodol vymeniť od cteného grófa Pálfyho neveľký kaštieľ blízko Prešporka za rozsiahlu vidiecku usadlosť neďaleko Rábu. Ale chcel mať svoju milú žienku pri sebe a dohliadať na jej krehké zdravie. Iba nedávno sa dočkali vytúženej dcérky a hoci barón by bol ešte radšej prijal syna, aj tak ho príchod dieťaťa potešil. Veď už ani nedúfali.
Neveľký kaštieľ sa však barónke hneď zapáčil. Pohodlné schodisko do horných izieb, veľké okná, vyzdobené stropy, ale aj honosný erb pálfyovského rodu dodávali sídlu nielen veľkolepý vzhľad, ale aj dôstojné pohodlie. A výhľad?
Z juhovýchodnej strany uzatvárali intimitu vidieckej usadlosti košaté koruny stromov z malého, ale príkladne udržiavaného parku a zo severozápadnej sa na obzore vlnili nevysoké vŕšky Malých Karpát. Na jar sa od nich šírila medová vôňa rozkvitnutých agátov, čiernej bazy aj divých ruží, začiatkom leta vôňa kosenej trávy a rumančeka, podvečer zaznievalo spod lesa cvrlikanie svrčkov, zo sedliackych dvorov priniesol letný vetrík kikiríkanie kohútov aj husí gagot, veselý krik detí aj pravidelné vyzváňanie zvona z kostolnej veže.
Aj služobníctvo sa jej zapáčilo. Najmä kuchárka, statná Mariška – néni, možno aj preto, že rozumela maďarskej aj nemeckej reči. Vraj za mladi chodievala do žatvy na Dolnú zem aj do Rakús, tam sa rečiam podučila. A keby len rečiam, ale aj jedlám. Veru, také halászlé, ale aj somloi halušky, aj biele čušpajzy alebo ovocné studené polievky varila ešte lepšie ako kuchárka Rézi u barónkiných rodičov.
Dobrá vidiecka strava a čistý vzduch urobili svoje. A možno aj naplnené materstvo. Rozkvitla pani barónka ako nikdy predtým.
A jej dcérka? Také malé, veselé žihadlo. Prešli dva-tri roky a už najradšej behávala malá baronesa s ostatnými, aj keď vidieckymi deťmi, hrávala sa s nimi v neďalekom potoku aj na neveľkej lúke pod lesom. Zbytočne ju veľkomožná pani matka dala ráno vyobliekať do vyhladených naškrobených šatočiek, už na obed vyzerali všelijako a k večeru by sotva niekto uveril, že boli ráno vyhladené a čisté. Nepomohli mamuškine tresty, nepomohli výmeny vychovávateliek ani apuškovo naoko prísne dohováranie. Dievčatko pozeralo na ctených rodičov veľkými veselými očami, prikyvovalo hlávkou, ale za vysokým múdrym čelom sa už rodilo ďalšie šibalstvo.
Na Vianoce roku Pána 1853 dostala mladučká barónka svoje prvé knižky. Bavilo ju brať apuškov monokel a prikladať ho k písmenkám a obrázkom. Niekedy sa písmenká zväčšovali, inokedy zmenšovali, raz boli presné a raz rozmazané. Fungovalo to aj na chrobáčiky a kvietky, keď si ich priniesla domov z prechádzky. Raz jej komorná Neli ukázala, ako sa dá kvietok vložiť do modlitebnej knižky a vylisovať. Od toho času zakladala Vilmika do svojich kníh rôzne pekné kvietky.
Vincko, najmladší syn kuchárky Marišky, jej zase ukázal, ako uspať vodičkou, čo divne zapáchala a pekne horela, rôzne mušky a chrobáčiky. Bolo to kúzlo nad kúzla! Ale iba dovtedy, kým si nezmyslela Vilmika zobudiť zo sna krásneho červenohnedého motýľa. Nešlo to! Nedalo sa. Nepomohli ani slzičky, kotúľajúce sa po ružových líčkach, ani tichá modlitbička, ktorú dievčatko odriekalo nad navždy uspatou krásou. Plač a plač, hotové slzavé údolie!
Pomohol až mladý kočiš Urban. Vzal plačúcu Vilmiku na ruky a po prvý raz vysadil na poníka. Od tej chvíle nepoznala maličká baronesa krajšiu zábavku. Len tak vysadnúť na poníkov chrbát a niesť sa po dedine, popri potoku, medzi vinohradmi, aj do lesa.
Hlavne apuško ju takto brával. Vysadol na svojho grošovaného žrebca a dal osedlať aj poníka. O chvíľu už obaja jazdci mierili na konských chrbtoch tam či onam.
Leto roku 1855 bolo neobvykle horúce a suché. V polovici augusta už padali žlté listy zo stromov, suchá tráva šuchotala na brehoch potoka. Akéhože potoka ? Len tenká stružka vody merala potočné dno od jednej plytčiny ku druhej, skrývala sa pod lopúchy, len-len zaschnúť.
Až do konca augusta zostala pani barónka v Itálii pri mori. Komu by sa chcelo do letného sucha? Pána baróna privolali domov občas povinnosti, ale nikdy sa nezdržal dlhšie ako dva-tri dni.
Iba na sklonku leta dostala Mariška – néni očakávaný príkaz – pripraviť dom a hlavne kuchyňu na príchod pánov aj maličkej barónky. Hneď bolo v celom kaštieli živo. Aj na dvore, aj v parku. Kone dostali nové postroje a Mariškin syn Vincko, ktorého pán barón iba v máji ustanovil za druhého štolbu, vyčesal grošovanému aj poníkovi hrivy do úhľadných vrkočov.
A dobre urobil, lebo hneď v prvý večer po príchode do kaštieľa vyšli si barón aj jeho malá dcérka na okružnú jazdu okolo vinohradov.
Idú koníky, kopytá cvendžia o skalistú cestičku. Okolité vinohrady ponúkajú pestrú paletu farieb aj dozreté strapce hrozna. Pri najvrchnejšom rade viniča, celkom pod lesom, sa im ukláňa hájnik Vendelín.
Veľactený pán barón, kedy ráčia prikázať oberačku? Hrozny sú už zrelé a sladké. Pozrú sa, čo robia s nimi škorce aj osy – hovorí a podáva do barónových rúk veľký strapec. Lenže zo strapca je hodná chvály sotva polovička. Tá druhá – až bôľ pozrieť – vyďobané, vycuckané bobuľky...
Suché leto, hotová pohroma – aj hady sa premnožili. Len toť, nedávno, ma div jeden nepoštípal. Vyhrievajú sa na slnku, aj pri potoku som ich zazrel. Nedávno poštípal had jednu ženu z Vajnor...
Barón podal strapec svojej dcérke a podurkal koňa. O chvíľu boli v lese. Príjemný podvečerný chládok pod vysokánskymi stromami zahnal aspoň trochu od obidvoch horúčosť aj smäd. Vilmika dozobkala sladké bobule a už-už si chcela obliznúť pršteky oj dlaň, celé lepkavé od šťavy.
Ale, ale, čo to robíte, Fräulein? – vraví barón so smieškom v očiach aj hlase. Podáva maškrtníčke bielu šatôčku: „ Veď už ste veľká!“
Začervenala sa Vilmika a popchla poníka do strmšieho kroku.
O deň – o dva začala oberačka. Chlapi, ženy, deti – celá robotná Rača vyšla do barónskych vinohradov. Len čím skôr pozbierať voňavé sladké zlato, sprešovať ho a dať kvasiť. Iste bude toho roku tuhé, voňavé víno.
Aj Vilmika pomáha. Chvíľu ju baví ukladať veľké lepkavé strapce do kadičiek, ale práca je stále rovnaká. Nepáčia sa jej ulepené prsty a dlane – hneď si zmyslí na neďaleký potok. Zbehne briežkom a je tam. Poumýva si ruky v malej vodnej tôni, poutiera o sukničku a už sa štverá opačnou strminou do tieňa stromov.
Vo vinohrade si veru nikto nevšimol jej zmiznutie – veď mohla byť práve na inom konci, v inom riadku – taká všadebolka! Až večer, keď sa pobrali všetci domov alebo po večernej robote u pánov, začala sa zhánka.
Kde je baronesa, kdeže je?
Vo vinohrade ju kde–kto videl, ale kam sa pobrala? Zrazu je celý kaštieľ, celý dvor na nohách. Barón aj dvaja – traja mládenci už vychádzajú na koňoch a mieria späť ku vinohradu. Barónka a všetky slúžky prezerajú izby aj kúty i kutice v kaštieli, záhradník so ženou prehľadávajú park.
- Vilma – Vilmika!!! – nesie sa volanie všade naokolo. Veľkomožná pani barónka sa rozbehli k malému oltáriku s kľakadlom vo svojej spálni. Modlia sa, úpenlivo vzývajú Matku Božiu, aby pomohla, ochránila dievčatko...
Zrazu je všade navôkol hrozné ticho. Akoby zamrelo všetko živé – stromy, zvieratá, ľudia. Len zvon na kostolnej veži odbíja večerný čas. Barónka cíti, ako padá na ňu to trýznivé ticho aj ten hlas zvona – nevládze urobiť ani krok...
Umrelo jej šťastie. Jediná krásna milovaná dcérka. Hájnik ju našiel, skôr jeho verný pes, ležať na neveľkom rúbanisku. Na rúčke malá, a predsa hrozivá ranka svedčí o nešťastí, tvár a telíčko sú mŕtve, meravé.
Ktovie, ako sa to stalo? Prečo vretenica zaútočila? Musela vypustiť veľkú dávku jedu, keď smrť nastala tak rýchlo. Chúďa dieťa, nik mu nemohol prísť na pomoc. Keby sa len nebolo odtúlalo, keby ho len boli viacej strážili...
Výčitkám a smútku nebolo konca – kraja. Ako čierny závoj zahalil na celé desaťročia srdcia nešťastných barónskych rodičov.
Na račianskom cintoríne neďaleko kostola aj v našich časoch ľahko nájdete dva barónske pomníky. Na ľavom z nich je vytesaný nápis:
„Tu odpočíva VILMA NÉVERY, barónka, potešenie a utrpenie zároveň, narodená 28. decembra 1849, zomrela 21. septembra 1855.
Pravý pomník pripomína, matku nešťastnej Vilmiky, barónku Vilmu Frides – Névery, ktorej osud vymeral ešte dvadsaťpäť rokov života, poznačeného smútkom za milovanou dcérkou.
Fotografie zapožičané z fotoarchívu p. Ľudovíta Havloviča
28. 10. 2014
Október - mesiac úcty k starším - pozvánka
Radi Vás oboznámime s činnosťou MS SČK BA-Východné. V prípade Vášho záujmu sa môžete stať našimi členmi a spoločným darovaním krvi a ďalšími akciami pomôžeme tam, kde je to potrebné.
Bližšie info podá predsedkyňa MS SČK BA-Východné Soňa Macejáková - 0944 163 651
alebo podpredsedkyňa Vierka Drotovánová - 0910 144 136
Ján Papuga: Gymnázium v Krasňanoch II
Nie je tomu ani rok, keď som v Račianskom výbere a na račan.sk publikoval článok o jedinom štátnom gymnáziu v Rači (pozri tu). Od toho času som musel zmeniť pracovisko, no napriek tomu mám k tejto škole, k jej žiakom a k väčšine jej učiteľov pozitívny vzťah.
Chcel by som, aby Gymnázium na Hubeného ulici znovu nadobudlo svoje niekdajšie postavenie medzi poprednými bratislavskými gymnáziami. Zopár ľudí, ktorí nevidia, čo sa deje, ma obviňuje z očierňovania školy. Čestne prehlasujem, že to nie je mojím cieľom, o čom svedčí nasledujúci text aj môj východiskový článok.
Chcel by som, aby Gymnázium na Hubeného ulici znovu nadobudlo svoje niekdajšie postavenie medzi poprednými bratislavskými gymnáziami. Zopár ľudí, ktorí nevidia, čo sa deje, ma obviňuje z očierňovania školy. Čestne prehlasujem, že to nie je mojím cieľom, o čom svedčí nasledujúci text aj môj východiskový článok.
Račianske gymnázium má veľký potenciál, ktorý sa nevyužíva – jedinečná poloha, jediné štátne gymnázium v obvode, nadštandardné priestorové a materiálno-technické vybavenie a pod. Žiaci tejto školy sú slušní, dokážu sa presadiť, sú talentovaní v mnohých oblastiach, vytvárajú príjemnú pracovnú atmosféru. V pôvodnom článku som vyzdvihol pozitíva školy, aj keď som neraz skĺzol do idealizácie. Čo ma k takémuto skresleniu viedlo? Na prvom mieste som chcel prilákať záujemcov o štúdium, ktorých je z roka na rok menej. Záležalo mi na tom, aby sa jediné štátne gymnázium nedostalo do existenčných problémov (v súvislosti s diskutovanou racionalizáciou školskej siete), vyplývajúcich z nedostatku žiakov. Na druhom mieste som chcel svojím článkom upozorniť budúce vedenie školy (bolo totiž pred voľbami riaditeľa), že nevyhnutne nová budúca koncepcia smerovania školy stojí na pevných základoch, od ktorých sa dá odraziť, a zvrátiť tak negatívnu perspektívu. Na tomto trvám - škola má vysoký ľudský potenciál (učitelia, žiaci i rodičia). Novozvolené vedenie školy by dokázalo na ňom „stavať“. Vďaka tejto viere som si dovolil kandidovať na miesto riaditeľa, čo sa mi však stalo osudným (ak to preženiem). Po mojej prehre som však dúfal, že zvolené staronové vedenie školy konečné uplatní novú filozofiu, ktorá porazila tú moju vo výberovom konaní (ak to vôbec o filozofii bolo). No už na základe niekoľkých mesiacov fungovania školy pod rovnakým vedením sa obávam, že k zmene trendu tak skoro nedôjde.
Moja snaha nasmerovať školu na správnu cestu (i keď zo súčasnej pozície nemám veľkú šancu) sa nezmenila, preto by som si dovolil poukázať na niekoľko problémov a veľmi jednoduchých riešení, ktoré som Rade školy ponúkal. Pevne verím, že sa moja stručná analýza dostane do rúk kompetentným, ktorí môžu osud tejto školy ovplyvniť, ale aj verejnosti, ktorá je s touto školou nejakým spôsobom spojená. Zostavujem ju aj na základe toho, že pozorujem aktivity račianskych, ale aj iných škôl. V súčasnej populačnej kríze sa musí vynaložiť oveľa väčšia snaha na zviditeľnenie, ak sa nechceme priblížiť ku dnu. Základné školy na Hubeného a na Tbiliskej ulici to už dávno pochopili a ich činnosť ani zďaleka nekončí posledným zvonením a vyučovaním povinných učebných predmetov. O rekonštrukcii týchto škôl ani nehovorím. Gymnázium by si zo svojich kedysi spádových škôl (vysvetlím nižšie) mohli vziať príklad. (Uvedomujem si, že stredné školy majú iného zriaďovateľa.)
Najzreteľnejším problémom gymnázia je dlhodobo klesajúci počet žiakov o štvorročné štúdium. V školskom roku 2014/15 sa otvorila jedna trieda, v predchádzajúcom školskom roku takisto. Obe triedy nenapĺňajú zákonom stanovený maximálny počet žiakov, teda triedy nie sú naplnené. Ešte pred niekoľkými rokmi gymnázium otváralo 3 triedy štvorročného štúdia. Často som počúval pseudoargument typu, že na vine je nedostatok detí. Považujem to iba za výhovorku. Rača sa rozrastá, pribúda nových obyvateľov. No absolventi základných škôl uprednostňujú iné gymnáziá, často tie, ktoré sa nachádzajú mimo spádovej oblasti (až v centre mesta). Je verejným tajomstvom, že aj žiaci spádových základných škôl odmietajú štúdium na našom gymnáziu. Osobne som sa stretol s odporom k tejto škole a so spochybňovaním jej kvality. Takáto povesť je dlhodobá, hoci môže byť neodôvodnená.
Ja ako bývalý, ale dlhoročný učiteľ školy vidím v súčasnom stave gymnázia dve príčiny. 1) Škola ponúka žiakom iba štandard a v tejto ponuke stagnuje. Rozšírené vyučovanie jazykov a práca s multimédiami, ktorými sa chváli, už nie sú nadštandardom. Gymnázium musí ponúkať viac. 2) Škola rezignovala na sebaprezentáciu, vytvorila si svoj mikropriestor, ktorý viac-menej funguje, no verejnosť zväčša netuší, čo sa na gymnáziu deje. Aj keď sme v dobe internetu, uverejňovanie niekoľkých aktivít s fotografiami na webových stránkach už dávno nestačí na dostatočnú prezentáciu školy.
Keď som kandidoval na riaditeľa školy, vo svojej koncepcii som ponúkal to, aby sa škola stala akýmsi centrom výchovy a vzdelávania (nielen vyučovania), otvorenou inštitúciou, ktorá sa v rámci mnohých možností systematicky a efektívne prezentuje. Uvediem zopár príkladov. Každá moderná škola má diskusné fórum, resp. sociálnu sieť, ktorá je bohatým zdrojom námetov. Keď som pôsobil na škole, viedol som na FB takúto skupinu a viem, že aj na jej základe sa potenciálni študenti dozvedeli o činnosti gymnázia. Dá sa spolupracovať aj s miestnymi periodikami, televíziami. Môžu sa vydávať školské časopisy, ročenky, dokonca možno pristúpiť v súčasnej dobe k internému televíznemu spravodajstvu cez internet. Škola by mala ponúkať svoje priestory záujemcom o šport a vzdelávanie. Keby tam nebolo vybudované multifunkčné ihrisko, dvor školy by sa ani neotvoril, hoci by sa dal využiť rôznymi spôsobmi (stačí si pozrieť areál na ZŠ Tbiliská). Je mnoho spôsobov ako zaujať žiakov ZŠ. Naše gymnázium už dávno malo pristúpiť k podobným opatreniam, ktoré si vyžadujú progresívnejšie zmýšľanie (inak povedané „nový vietor“). Na to však treba odvahu na zmeny, ktorá škole chýba.
Zostáva ešte spomínaná iba štandardná ponuka školského vzdelávacieho programu pre žiakov, študentov. Je treba zvážiť, či nie je čas, aby škola prešla aj na bilingválny typ štúdia (nie iba posilňovanie jazykov) – je to veľká zmena, ale treba o nej aspoň (na začiatok) diskutovať. Štátny vzdelávací program okrem toho ponúka rôzne možnosti, ktoré treba využiť v prospech inovácie a dynamiky vyučovania – zavedenie nových predmetov, ponuka viacerých cudzích jazykov, profilácia študenta podľa jeho záujmov a pod. Škola namiesto toho posilnila dotáciu na telesnú výchovu. Hoci aj tá je dôležitá, sotva povedie k zvýšeniu záujmu o štúdium na škole (ak vyslovene nepôjde o športovcov). Treba sa inšpirovať inými školami, ktoré efektívne využili potenciál disponibilných hodín, ktoré štát ponúka.
Pokiaľ ide o šport, Gymnázium na Hubeného bolo dlhé roky známe tým, že malo basketbalové triedy. Za predchádzajúceho vedenia školy táto špecifikácia postupne upadala, až došlo k tomu, že posledná basketbalová trieda ukončila štúdium minulý školský rok. Dozaista to súvisí aj s tým, že sa zrušilo tzv. zameranie stredných škôl, t. j. športové triedy môžu otvárať iba športové gymnáziá. Okrem toho, nadaných basketbalistov je čoraz menej, čo však súvisí s celkovou úrovňou v tomto športe. Isté však je, že škola sa už dávno mohla otvoriť aj iným športom a ponúknuť športovcom profilujúce štúdium. Uvedomujem si, že školy so športovcami ťahajú za kratší koniec, majú horšiu povesť pre ich prospech a, povedzme, problémovejšie správanie. Napriek tomu verím, že sa dá s takýmito žiakmi pracovať a škola mohla využiť šancu ponúknuť vzdelanie často veľmi vyťaženým deťom s talentom, ktoré nechcú študovať na stredných odborných školách. Treba to však realizovať, propagovať, nie proklamovať.
Vynikajúcim príkladom sú pre mňa školy, ktoré spolupracujú so samosprávou, otvárajú svoje jedálne alebo bufety verejnosti, organizujú rôzne aktivity prospešné pre okolie, robia divadelné predstavenia alebo koncerty pre rodičov, slávnostne vítajú a imatrikulujú nových žiakov na čele s vedením školy, organizujú pikniky, plesy, športové olympiády, medziškolské zápasy (to robí aj Hubenka, väčšinou pod záštitou inej organizácie) – taktiež pre deviatakov okolitých škôl, realizujú víkendové brigády na zveľadení školy, publikujú, vystavujú a pod. Ak aj naše gymnázium niečo podobné organizuje, nevie sa o tom. Tí, ktorí poznáte túto školu, vymenujte aspoň tri aktivity, čo sa v nej realizujú (okrem exkurzií, ktoré sú bežnou aktivitou každej školy). Viete vôbec, že boli roky, kedy škola vyhrala štyri razy za sebou stredoškolské majstrovstvá Slovenska v basketbale? Viete, že každoročne organizuje školské akadémie, na ktorých vystupujú naozaj talentovaní žiaci? Viete, že naši žiaci ako jedni z mála chodili na pitvy na Lekárskej fakulte (veľmi zaujímavá skúsenosť pre žiakov zaujímajúcich sa o biológiu a medicínu)? Ak nie, tak tu skutočne zlyháva komunikácia s verejnosťou. Netvrdím, že sa takýmto spôsobom zo dňa na deň niečo zmení. Ale systematickými opatreniami, na ktorých sa budú podieľať vedenie školy, žiaci, učitelia, rodičia a ostatná verejnosť, sa efekt skôr-či-neskôr dostaví. Stačí chcieť a stačí načúvať názorom, pripomienkam, námetom i kritike, ako to robia riaditelia úspešných škôl.
Často sa ma pýtali, kde by som vzal peniaze na nevyhnutné zmeny. Môj názor je, že financie sú, len sú zle prerozdelené a na tomto postoji trvám. Vedenie školy, teraz nemyslím len Hubenku, často nakupuje predražený školský nábytok alebo učebné pomôcky. Drahé lavice, ešte drahšie stoličky, nábytok na mieru, predražené počítače a interaktívne tabule a pod. Pritom stačí sadnúť za internet a ľahko nájdeme lacnejšie varianty v rovnakej kvalite. Neznamená, že keď dostávame financie od štátu, nemá sa k nim pristupovať racionálne (hoci opak je zvykom v tomto štáte). Keď som ešte pracoval na našom gymnáziu, chcel som zakúpiť elektronické samonavíjacie plátno na premietanie. Dostal som do ruky katalóg takýchto výrobkov od „školských“ firiem. Potom som sa pozrel na stránku kvalitného a známeho internetového predajcu multimédií a, čudujsasvete, cena za plátno bola asi o 150 % nižšia. Alebo – načo treba dávať do školy plávajúce parkety? Nestačí obyčajné linoleum? Načo v čase internetu množiť stovky až tisíce strán dokumentov ročne pre učiteľov? Nestačí si to pozrieť na monitore? Sponzoring. Viete, koľko firiem rado sponzoruje školy? Alebo sa ponúkajú rôzne projekty a súťaže. Stačí sa tomu v rámci školy venovať a vskutku to nezaberie toľko času, ako sa hovorí. Prenájom miestností a telocviční? Keby ste vedeli, koľko ľudí sa na mňa obrátilo s otázkou, či naše gymnázium prenajíma priestory. Vedenie takúto formu výhodného zárobku dlhodobo odmieta, pričom je to bežný a výhodný spôsob prilepšenia si. Poslednú „ekonomickú“ pripomienku takisto venujem nášmu gymnáziu. Napriek klesajúcemu poštu žiakov si škola zaviedla funkciu druhého zástupcu školy. Má na to nárok, ale nemyslím si, že je to v tomto stave zodpovedné vymedzenie financií. Uviedol som len niektoré zdroje, ktoré by som využíval v prospech zvyšovania kvality školy, v prospech žiakov a vôbec v prospech nového smerovania, aby som dokázal, že sa to dá aj v ekonomicky náročnej dobe.
Na záver si dovolím zopakovať, že môj článok je motivovaný mojím dlhodobým osobným vzťahom k tejto škole a úprimným záujmom pomôcť, nie mojimi nenaplnenými ambíciami, ako to šíri zopár zamestnancov školy. Riaditeľom som sa chcel stať iba preto, aby som vyššie popísaný stav zvrátil a som presvedčený, že by sa mi to podarilo. Iba ľudia so zavretými očami nevidia v mojich vetách konštruktívnu kritiku. Keď sa začne s racionalizáciou školskej siete, bude už neskoro niečo spraviť – a dobre vieme, že tŕňom v očiach úradov sú gymnáziá. Ak bude škola pokračovať v nastúpenom trende, pokojne sa môže stať, že skôr či neskôr vypadne zo školskej siete (moja „Alma mater“!). Ak sa totiž nezvýši počet žiakov, škola môže padnúť na kolená po skončení päťročného funkčného obdobia súčasného vedenia (inými slovami „po nás potopa“). Už dnes z kedysi 20 tried zostalo 14. Veľmi nerád by som sa dožil pádu tohto jedinečného gymnázia, ktoré pustilo do sveta veľa úžasných absolventov. Stane sa to, kým bude vedenie školy zatvárať oči pred názormi žiakov, rodičov, verejnosti a učiteľov, ktorým na škole vskutku záleží a neberú ju len ako pracovisko alebo úschovňu detí. K takým sa zaraďujem aj ja a zo dňa na deň mi je ľúto, že som na škole nemohol zostať. Nechcel som sa totiž nečinne pozerať na úpadok školy z pozície učiteľa, ktorý je na tejto škole iba štatistom, nie rovnocenným partnerom zastaraného spôsobu vedenia školy (takže akákoľvek činnosť v prospech školy je skôr bojom). Napriek tomu všetkému podávam pomocnú ruku (a určite nie len ja) a je na iných, či ju využijú. Lebo cesta, ako negatívnu perspektívu školy zvrátiť, stále existuje...
Poznámky k článku:
Údaje o škole som čerpal aj z linku: http://ghubeneho.edupage.org/
V prípade záujmu o ďalšie nápady z mojej koncepcie školy alebo o iných školských záležitostiach ma neváhajte kontaktovať na FB alebo prostredníctvom e-mailu: janpapuga@gmail.com. V prípade záujmu môžem zaslať aj celú koncepciu rozvoja školy, ktorú som predložil vo výberovom konaní.
Sledujte aj môj príbeh učiteľa na: http://jan-papuga.racan.sk/2014/09/Pribeh-ucitela.html
26. 10. 2014
Dušan Veselý: Gól do vlastnej brány
Falošná hra račianskeho starostu prináša prvé ovocie (alebo posledné?). Zamotaný do vlastných lží, prekrúcania skutočností a kutia piklov, už nevie rozoznať, aký čin mu prospeje a ktorý uškodí.
Žne to čo zasial. A to naozaj nezasial medzi obyvatelov porozumenie, ochotu pomáhať im, slušnosť a ochranu pred developermi.
Prípad povolenia stavby Hagarova 17-19 sa ťahá velmi dlho: novy dom
Vtedy v roku 2009 to riešil pán Murcín s manželkou. Obetaví dobrovolníci z Hagarovej 17, ktorí si získali sympatie. Po komunálnych voľbách 2010 a nástupe p.Pilinského do úradu starostu m.č.Rača sú už ich aktivity v tejto záležitosti blízke 0 (kto vie prečo?).
Dosluhujúci starosta Zvonár niekedy v lete 2010 spravoplatnil územné rozhodnutie pre umiestnenie stavby. Ďalší starosta Pilinský takmer na mesiace presne vydal stavebné povolenie po 4 rokoch. Lavírovanie medzi tým čo je spoločenský záujem, záujem developera a legislatívnymi možnosťami - stavebné povolenie, je 4 ročné poskakovanie vpred (zpátky ni krok). Obyvatelia Hagarovej ulice sa odvolali ( stavebné povolenie nie je zatiaľ právoplatné).
V septembri 2013 bol prípad Hagarova prejednávaný na MsZ, ktorého som sa zúčastnil ako divák. Primátor mesta p.Ftáčnik vzal na zreteľ potrebu zámeny pozemku a ponúknuť investorovi iný adekvátny pozemok na výstavbu. Ako povedal primátor (možno nie až tak doslova), zaiste bude investorovi jedno, kde tú stavbu umiestni, veď ak chce stavať, tak mu zaiste nebude robiť problém, ak to bude na inom mieste. Vtedy veľmi zabojovali v uvedenom prípade manželia Árvaioví, veľmi milí ľudia.
Žiaľ, až do júna 2014 sa v uvedenom prípade nič nedialo. Starosta nedal podnet k vyriešeniu. Vlastne naopak. V júni vydal stavebné povolenie. Dal do rúk investorovi mocnú zbraň, pretože jeho pozícia sa veľmi vylepšila. Vyjednávacie možnosti boli pre investora veľmi lukratívne. Až tak, že vlastne zámenou by prišlo mesto o rozdiel niekoľko sto tisíc EUR. Inak povedané, hovorí sa tomu "privatizácia ziskov a socializácia strát"(a deje sa tak po 17.novembri 1989 stále).
Len rozum a rozvaha mestských poslancov zabránila nepremyslenému konaniu aj na základe oslovenia poslancov MsZ - viď otvorený list. Starosta Rače si tak dal gól do vlastnej brány. Prekombinovaná hra a to dokonca v jeho presilovej hre nabrala štýl bezzubosti a strnulej ofenzívy.
Investor nezíska výmenou cenný pozemok a zostane mu na krku oprávnený hnev dotknutých obyvateľov.
Súper si vyberá time out a kouč vymýšla stratégiu na posledné 3 týždne jeho strápňovania v bláznivom kolotoči predvolebného oblbovania občana o prosperite Rače.
Monika Luknárová: Prečo kandidujem? Nechcem naďalej žiť v strachu...
Mojimi prioritami sú zriadenie múzea a informačného centra, zachovávanie kultúrneho dedičstva Rače a podpora všestranných záujmov obyvateľov. A ďalšou prioritou je vrátiť Raču jej obyvateľom.
Keď som pred 25-timi rokmi začala pracovať, socializmus už mlel z posledného, ale predsa ho bolo ešte stále cítiť. Pracovala som vtedy v Osvetovom stredisku na Žarnovickej ulici a v Osvetovom stredisku Knižkova dolina. Ako dnes si pamätám tie novembrové dni, dni revolúcie. Pamätám si strach mojich kolegov a kolegýň, ktorí už mali rodiny. Ten zvláštny pocit očakávania niečoho nového, ale zároveň strach, či určite lepšieho. Pamätám si, ako sme všetci sedeli v kancelárii u riaditeľa a spolu rozmýšľali, či sa pridať alebo nepridať k výzve VPN (Verejnosť proti násiliu). Pamätám si, aká bola naša diskusia zvláštna, opatrná... ľudia sa podozrievali, báli sa verejne vystúpiť, verejne zmenu podporiť... Náš riaditeľ bol autoritou a kolegov presvedčil. Povedal, že berie rozhodnutie pripojiť sa na svoju zodpovednosť, a to mnohí potrebovali počuť. Bola som v kolektíve najmladšia a slobodná, hrdo som nosila na kabáte stužku s trikolórou a strachu kolegov som celkom nerozumela.
Kultúrne strediská sme otvorili verejnosti a bola som svedkom mnohých politických debát, stretnutí členov nových politických strán s obyvateľmi Rače. Pamätám si chvíle uvoľnenia, viery v slobodnú spoločnosť.
V tomto roku, dva dni po nadchádzajúcich komunálnych voľbách, si pripomenieme už 25 rokov od nežnej revolúcie. Totalita by mala byť logicky už dávno pochovaná, maximálne by sa mala spomínať v učebniciach dejepisu. Pojmy ako kult osobnosti a nesloboda, či strach vyjadriť svoj názor pod hrozbou straty zamestnania, to by už naozaj nemalo existovať. Je to smutné, ale nikdy vo svojom živote som sa necítila tak neslobodne ako 25-ty rok po revolúcii.
S myšlienkou, že budem kandidovať na post poslankyne našej MČ, som sa prvý raz začala zaoberať približne pred rokom. Predtým mi to nikdy ani na um neprišlo. Mojimi hodnotami sú slušnosť, spravodlivosť, úcta k ľuďom a k tradíciám. Udiali sa však veci, ktoré som nedokázala stráviť, ktoré mnou otriasli a ja som sa začala dívať na svet inými očami. No mohla som sa pozerať koľko som chcela, zistila som, že hodnoty uznávam stále tie isté.
Ako zareagujete, ak vám jeden z vašich nadriadených povie: ,,Lajkli ste na FB názor človeka, s ktorého názorom ja sa nestotožňujem, ak si podáte výpoveď, rád ju podpíšem!“ Ak ste v súkromnej firme a nie ste dostatočne lojálni, asi tam nemáte čo hľadať. Ale ak pracujete vo verejnej správe a aj váš nadriadený je platený z tých istých daní občanov ako vy a vy viete, že pochybil, stále máte držať hubu a krok? Ak navyše nie ste len zamestnancom, ale zároveň aj obyvateľom, ktorého sa rozhodnutia vášho nadriadeného bytostne dotýkajú – aj vtedy?
Ako to dopadlo? ZĽAKLA SOM SA. Argumentovala som síce, že sa ma to dotýka a že si myslím, že ak ,,lajkujem“ doma komukoľvek, je to len moja vec, ale OSPRAVEDLNILA SOM SA. Bolo mi do plaču, hanbila som sa, ale pristihla som sa pri tom, že sa nehanbím preto, že som ,,lajkla“, ale preto, že som sa ospravedlnila. A tak to vo mne pomaly hnisalo a stále sa niečo nabaľovalo, hoci som sa fakt snažila spolupracovať, nešlo to... A vecí, ktoré by sa dali lajkovať, stále pribúdalo...
Tento rok je pre mňa rokom rozhodnutí a zmien. Pochopila som, že keď chcem vniesť pozitívnu zmenu do života našej mestskej časti, nestačí sa už len dívať a nečinne čakať, ako dopadnú voľby.
Keď som 30. septembra po dvadsiatich piatich rokoch podala výpoveď, kolegyne mi hovorili, aby som to nerobila a počkala do volieb... ale ja som už nechcela len čakať, chcem aktívne rozhodovať o svojej budúcnosti a podieľať sa na budúcnosti Rače. Nechcem naďalej žiť v strachu a rada by som pomohla aj ďalším, aby sa stali slobodnými a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Aj osobne, zoči - voči, nielen anonymne pod falošnými kontami na sociálnych sieťach.
Mojimi prioritami, na ktorých by som sa chcela ako Vaša poslankyňa podieľať, sú zriadenie múzea a informačného centra, zachovávanie kultúrneho dedičstva Rače a podpora všestranných záujmov obyvateľov. Nemyslím si, že všetci chcú byť len vinármi. A ďalšou významnou prioritou je vrátiť Raču jej obyvateľom. Som presvedčená, že na Miestnom úrade majú pracovať ľudia, ktorí tu aj žijú.
V auguste som cez FB oznámila svoje rozhodnutie kandidovať ako nezávislá a k približne 100 podpisom, ktoré som zozbierala na konci júna, som začala zbierať ďalšie. Ďakujem touto cestou všetkým, ktorí ste ma podporili. Potrebovala som 400 podpisov a napokon som ich odovzdala 601, uznaných bolo 578. Kandidujem naozaj ako nezávislá. Nikdy som nebola organizovaná v žiadnej politickej strane (ak do toho nerátam, že som bola iskrička, pionierka a zväzáčka J).
Mgr. Monika Luknárová,
naozaj nezávislá kandidátka.
