Lucia Kalmárová: Rekonštrukcia športového areálu pri ZŠ Tbiliská

Už sa Vám určite stalo, že ste sa bezmocne prizerali na prebiehajúcu výstavbu alebo rekonštrukciu verejného priestoru, s ktorou ste nespokojní a jej realizácia je v tom lepšom prípade nešťastná. Bohužiaľ sa už nič nedá urobiť, lebo je „neskoro“...

V Rači bývam jeden rok a zistila som, že v „našich končinách“ nie je veľmi zvykom diskutovať o dôležitých rozhodnutiach  o NAŠICH verejných priestoroch s obyvateľmi a verejnosťou, ktorej sa tieto rozhodnutia bytostne týkajú. Našťastie mám aj opačnú skúsenosť a viem, že to môže fungovať aj inak. Preto som sa rozhodla uverejniť tento príspevok.

Vo februári tohto roku som si v Račianskom výbere všimla článok o plánovanej rekonštrukcii športového areálu pri ZŠ Tbiliská. Zaujal ma, lebo moje dcéry tam chodia do školy a viem, že celý areál by si zaslúžil lepšiu starostlivosť. Okrem iného som s prekvapením zistila, že v rámci rekonštrukcie sa veľké futbalové ihrisko plánuje vybaviť umelým trávnikom. Plocha, ktorej sa to týka, je momentálne zarastená trávnikom, ktorý bol dlhodobo zanedbávaný a momentálne podľa futbalistov nevhodný na hru.

Musím sa priznať, že mám blízky vzťah k životnému prostrediu a problematike trvalo udržateľného rozvoja spoločnosti. A umiestnenie umelého trávnika tohto rozmeru a na takomto mieste by som určite nečakala. Obzvlášť, ak v tom istom areáli budú ďalšie 3 plochy s obnovenými alebo novými neprírodnými povrchmi a celý areál má mať multifunkčné využitie.

V dobe, keď sa snažíme nájsť nové cesty k zlepšovaniu prostredia v našich prehriatych betónovo-asfaltových mestách. Keď bojujeme za každý zostávajúci kúsok zelene (dokonca budujeme zelené strechy) a vymýšľame nové riešenia ochrany proti povodniam... Prečo potrebujeme skoro celý areál prekryť umelým povrchom?

Rozhodla som sa overiť rozhodnutie ohľadne umelého trávnika a ak bude možné, ovplyvniť zmenu plánu v prospech zachovania prírodného trávnika. Ako radový občan som sa veľa od MÚ Rača k tomuto projektu nedozvedela a moje pripomienky vôbec nezobrali do úvahy. Našťastie som sa mohla zúčastniť stretnutia zástupcov MÚ Rača a školy ako zástupca rodičov. Konečne sme sa o celom projekte dozvedeli viac a dostali sme priestor na prednesenie našich pripomienok a námietok k plánovej rekonštrukcii.  Dokonca prebehla diskusia o výhodách a nevýhodách oboch trávnikov, ale v konečnom dôsledku sme dospeli k záveru, že máme príliš málo faktov a údajov, ktoré by potvrdili výhodnosť jedného alebo druhého riešenia. Tu ma najviac ma prekvapilo, že MÚ urobilo rozhodnutie o umiestnení umelého trávnika bez zhodnotenia dlhodobého finančného a spoločenského vplyvu v porovnaní s prírodným trávnikom. Momentálne sa pripravujú podklady potrebné na stavebné povolenie, a preto si myslím, že ešte máme šancu niečo ovplyvniť.

Všetky argumenty pre vybudovanie umelého trávnika ma nepresvedčili o vhodnosti a výhodnosti tohto riešenia. Zároveň si myslím, že je správne, aby  všetci rodičia, zamestnanci a obyvatelia z okolia ZŠ Tbiliská boli o tejto rekonštrukcii informovaní a mali možnosť sa k nej vyjadriť.

Preto som pripravila stručný dotazník, kde môžete hlasovať za prírodný alebo umelý trávnik a svoje rozhodnutie môžete aj odôvodniť. Hlasovanie následne vyhodnotím a zainteresovaných oboznámim s výsledkom (nech je výsledok akýkoľvek).

Dotazník 

„Rekonštrukcia veľkého futbalového ihriska – prírodný versus umelý trávnik“

Možno si hovoríte, že tento príspevok píšem „o 5 minút 12“ a aký zmysel má do toho „rýpať“. Pre mňa určite má... A mal by mať aj pre vás. Ak sa mi nepáči, čo sa deje okolo mňa a ako sa „míňajú“ aj moje peniaze, mám právo povedať svoj názor. A naši zvolení zástupcovia majú povinnosť ma vypočuť a spraviť všetko pre to, aby som bola spokojná s ich rozhodnutiami a informovať ma o nich. Lebo sú platení aj z mojich daní.

Lucia Kalmárová
mama prváčky zo ZŠ Tbiliská

Miro Dudlák: Plnou PAROU vpred – koncert na podporu Starej Jedálne

Staň sa aj ty súčasťou príbehu Stará Jedáleň!

Pozývame Vás na

benefičný koncert skupiny

PARA a FUSION

30. 9. 2017 o 18:00 hod.

Pekná cesta 4

Komunitné centrum

Stará Jedáleň

Ako už možno viete, spolu s priateľmi – ďalšími aktívnymi rodičmi – budujeme na Peknej ceste voľnočasové centrum pre tínedžerov. Myslíme si, že bezpečný priestor a ponuka zaujímavého programu pod vedením streetworkerov z Mládeže ulice je to najlepšie, čo vieme dať mladým, aby z nich vyrástli dobrí a láskaví dospelí ľudia.

Viac info: www.starajedalen.sk.

Špeciálna ponuka – účastníci podujatia si budú môcť kúpiť knihu

Ľudovít Havlovič

RAČA • Z dejín a pamiatok

Tešíme sa na stretnutie :-)

S priateľským pozdravom

Miro Dudlák

predseda združenia

Stará Jedáleň

0918711776

SPOJILI SME Mládež ulice, Ráčik a Varianty a zopár aktívnych ľudí, aby sme spoločne prebudovali bývalú jedáleň na Peknej ceste na komunitné centrum pre staršie deti, mladých ľudí a obyvateľov Rače.

ZÍSKALI SME do dlhodobého nájmu od bratislavskej župy schátraný, no zároveň mega úžasný priestor. Pre nízkoprahový klub, pre workshopy, divadelné predstavenia, skúšanie kapiel. Stačí ho iba zrekonštruovať…

DELL POMÁHA V spolupráci s dobrovoľníkmi z firmy DELL sme počas niekoľkých brigád vyčistili okolie a vyniesli kontajnery odpadu z vnútra budovy.

TVORÍME KOMUNITU Priestor sme počas roka predstavili susedom a verejnosti. Navarili sme skvelé jedlá v našej pop-up reštaurácii a dali priestor mladým graffity umelcom. Koncertovali u nás Chalani z chatrče, aj decká z račianskeho FUSION.

NOVÁ STRECHA Pred otvorením nás čaká totálna rekonštrukcia budovy. Ako prvú vec sme sa pustili do výmeny zatečenej strechy, potom príde na rad výmena okien …

BEZ VÁS TO NEDÁME Je nás celkom 10 nadšencov s viac ako 15-imi rokmi skúseností s vedením inovatívnych občianskych projektov, ako napríklad

Krasňanský zelovoc, Zabudnuté Slovensko, či montessori škôlka Krasňanko.

Alex Marčan: Školy, nekrivte nám skoliózu!

Jeden z aktuálnych vtipov, že škola volá – nedvíhaj!

Tým zábava končí. Ak som si ako prvák statočne naložil na chrbát – vraj 4 - 5 kg batoh s budúcimi múdrosťami, naložil som si aj budúcu radosť s pokrivenou chrbticou. 

Vraj učiteľ má príkazy od riaditeľa, riaditeľ od školstva, školstvo – od neviem koho. Výsledkom je nadpis tohto článku.

Neviem sa zbaviť pocitu, ktorý mi vŕta v gebuli. Vŕta a nechce zmiznúť. Chcem sa obrátiť na vás, učitelia národov. Bojujete za svoje miesto v ekonomickom svete. OK. Ale pripadá mi to tak, že máte rukojemníkov. Napadlo vám niekedy, aby ste zo svojich pozícií zabojovali aj za zdravú chrbticu tých najmladších žiakov? Nosia na chrbte kilogramy, ktoré ani nie sú potrebné. Prečo nestačí na 1 predmet písanka? Prečo si musia tie malé deti kriviť chrbticu pre nejaké nahliadnutie na obrázok? Kedysi nebolo toľko kníh a deti sa naučili. Dokonca aj prežili. Je nová doba. OK. Ale chrbtica detí sa nemení, ba povedal by som, že je zraniteľnejšia, ako pred 20 – 50 rokmi.

Každý sa snaží obhájiť svoje miesto na zemi. Tak nekrivte deťom skoliózu. Máme toľko výskumných ústavov, že sa možno aj dajú spočítať. Matka v dobrej viere naloží dieťaťu všetko, čo škola žiada.

Skúste sa zamyslieť. Mne by aj tá päťka za chýbajúcu knihu stála za zdravie tých malých detí, ktoré sa začiatkom školského roka menia na nosičov batohov, prepáčte mi, ale vinou príkazov školy.

Alexander Marčan

Koho záujmom slúži starosta Pilinský?

O predaji pozemkov v lokalite Detvianska ulica, Námestie Andreja Hlinku, Ulica Pri vinohradoch, ktorý chystá starosta Pilinský.

Pozrime sa, o čo ide:

Súčasný stav (Obr. 1)	Zámer Villa Vino Rača a. s. (Obr. 2)
Katolícky kultúrny dom (KKD) (neskôr kino Nádej) a pozemky pri KKD (zelená farba) patria hlavnému mestu. Obe nehnuteľnosti sú v dlhodobom nájme spoločnosti Villa Vino Rača a. s.. Budova na roky 2008 - 2038, pozemky 2008 - 2028.	Villa Vino Rača a. s. žiada o kúpu pozemkov vo vlastníctve hlavného mesta (zelená farba – okrem pozemku pod KKD) a pozemkov vo vlastníctve SR (žltá farba). Hlavné mesto žiadosť odstúpilo správcovi pozemkov – MČ Bratislava-Rača.
Obr. 1	Obr. 2

Porovnajme súčasný stav na obrázku 1 so zamýšľaným stavom na obrázku 2.

Scelením pozemkov podľa obr. 2 (červená farba) Villa Vino Rača a. s. (VVR) významne získa a mestská časť skoro úplne stratí vplyv na vývoj lokality. Developeri tam opäť budú môcť vztýčiť prostredník svojej arogancie a zároveň postaviť pomník bezmocnosti obyvateľov. Tak, ako sa to práve deje na tzv. Radničnom námestí.

Zamedzením prístupu k budove KKD z troch strán VVR okrem toho citeľne obmedzí budúce využitie budovy a zníži jej trhovú hodnotu. A neskôr bude môcť KKD kúpiť za povestnú „babku“ a vyvesiť nad centrálnou lokalitou Rače svoju vlajku.

Proti predaju pozemkov hovorí aj fakt, že ich nájom do roku 2028 zaisťuje mestskej časti príjem porovnateľný s výnosom z predaja. Pritom pozemky budú „naše“ aj po skončení nájmu.

Starosta Pilinský riziká a nevýhody predaja pozemkov prehliada či „nevidí“. Návrh VVR len mierne upravil a v júli predložil na schválenie poslancom miestneho zastupiteľstva (MZ). Predaj podporu poslancov nezískal, a tak starosta návrh znovu predkladá na októbrové zastupiteľstvo.

Nevýhodný návrh VVR a starostu poslancom odporúčame opäť zamietnuť. V lokalite nepredať ani štvorcový meter, lebo len tak si zachováme dobrú vyjednávaciu pozíciu. A zmeny vlastníctva pozemkov uskutočniť zámenami prijateľnými pre obe strany.

Na záver:

Predaj predmetných pozemkov smeruje proti záujmom mestskej časti.

Koho záujmom slúži starosta Pilinský?

Ingrid Vanerková

predsedníčka Urbár Rača p. s.

riaditeľka Humno n. o.

Michal Krištofič

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Humno n. o.

Martin Rybák

Peter Mazúr

obyvatelia Závadskej

Súvisiace články:

Starosta chce predať pozemky pri Katolíckom kultúrnom dome (1)

Starosta chce predať pozemky pri Katolíckom kultúrnom dome (2)

Starosta Pilinský namiesto presadenia parku na tzv. Radničnom námestí uráža...

... že Kmotrík a Repák ponúknu férový kompromis? Neverím!

Ingrid Vanerková: Humno – v humne – za humnami

Ten, pre koho toto slovo nepatrí do bežnej slovnej zásoby, vo výkladovom slovníku si dnes už ľahko nájde jeho význam.

Pre starších je to pomerne frekventované slovo. V humne mali naši starí rodičia uskladnenú obživu pre dobytok. V humnách stáli maštale. Za humnami boli záhradky či vinohrady. Humnami sme prechádzali cez zahmence na hradskú či do lesa. V humnách sa neskôr budovali domy, ktoré boli v nie tak dávnej minulosti vlastne pôvodné maštale. Pre našich predkov – pôvodných obyvateľov, bolo humnom to, čo je dnes zastavané mimo pôvodnej zástavby rodinných domov v starej časti Rače.

Humno je stavba, ale hlavne je to priestor, ktorý nás obklopuje a ktorý pretvárame našou činnosťou na niečo, čo sa nám môže a nemusí páčiť. No je to priestor, v ktorom či chceme či nie – teda aspoň tí, ktorí tu chceme žiť – budeme existovať. Priestor, ktorý vypovedá o tom, akí sme.

Lokalite a doba, v ktorej sa nachádzame, nie je naklonená práve priateľsky k prostrediu, ktoré nás obklopuje. Ten, kto má pozemok, ho chce draho predať, kupec ho chce lacno kúpiť a pokiaľ kupuje veľa, chce na tom i veľa zarobiť. Prirodzene, tomu sa nedá nič zazlievať. Všetko by bolo v poriadku, ak by to bolo v súlade s pravidlami, ktoré sú dané zákonom, morálkou – teda slušným správaním zúčastnených. Slušnosť je niečo, čo sa nedá kúpiť. Buď to človek má dané a správa sa podľa toho, alebo sa to naučí a využíva to v živote, pretože to považuje za prirodzené a správne.

Tu niekde je zakorenený i náš problém s naším humnom, s priestorom okolo nás. Tu niekde sme na križovatke riešenia problému.

Na jednej strane máme katastrálne územie v rámci hlavného mesta. Na druhej strane máme na tomto území lesy a vinohrady, ktoré nám majú slúžiť. Niekde tu sa dá uviesť základ niektorých problémov – vlastnícke a užívateľské vzťahy. Nepochopenie a nerešpektovanie daností spojené s nerovnoprávnym posudzovaním subjektov je prvopočiatok nejasností a zdroj problémov.

Ako má vyzerať Rača? Už to nebude horný a dolný koniec z doby dávno minulej. Ani z doby budovania železnice na pasienkoch pôvodných obyvateľov. Nebude to ani obdobie pred a medzivojnové, keď sa na pasienkoch začala výstavba rodinných domov pre robotníkov pracujúcich na železnici. Nebude to ani tá Rača – dedina, ktorá sa stala súčasťou hlavného mesta. Doba sa mení a s tým sa menia i nároky ľudí. Ale otázka „Aká bude naša Rača?“ by nás mala zaujímať stále.

Pred viac ako desaťročím som začala pracovať na sfunkčnení spoločenstva vlastníkov lesných pozemkov. Impulzom bol spôsob niekoľkých užívateľov pozemkov nadobudnúť niektoré časti do vlastníctva. Lesy – o tie sa staral štát. Vtedy ešte ako-tak fungovalo obrábanie viníc, ktoré vlastníci dali do prenájmu najväčšiemu obhospodarovateľovi v katastri Rače, či sa starali o vinice ako súkromníci. Každý, kto pracoval so zemou, vie o ťažkostiach i sile prírody, o nákladoch i efektivite vynaloženého úsilia.

Že to bola taká zvláštna doba, som zisťovala za pochodu. Množstvo problémov, ktoré nie je možné riešiť v rámci spravovania pozemkov lesného urbáru, ale ktoré s tým v mnohom veľmi úzko súvisia, bolo podnetom pre založenie neziskovej organizácie Humno.

Väčšina problémov súvisí s pozemkami. S ich obhospodarovaním – údržbou, využívaním, ochranou porastu, či s možnosťou prístupu. Pozemkové úpravy sa robili čiastkovo a riešili pozemky, ktoré malo záujem obhospodarovať PPD Rača. Spôsob vykonania, zápis do katastra vypovedá o nedôslednom dodržiavaní súvisiacich predpisov a o nie transparentnom procese vykonávania. Argument, že to boli jedny z prvých realizovaných pozemkových úprav vôbec, nie je ospravedlnením chýb, ktoré napraviť po 20 rokoch je veľký problém.

Pri určovaní priorít, ktoré je potrebné riešiť, ako najpálčivejší problém na prvé miesto sa jednoznačne dostal problém riešenia komunikácií so všetkým, čo s tým súvisí. Od vysporiadania majetkovo-právnych vzťahov, spravovania, udržovania, budovania, v neposlednom rade parkovania.

Neriešenie problému neznamená, že problém neexistuje.

Ingrid Venerková

predsedníčka Urbár Rača p. s.

riaditeľka Humno n. o.

Aleš Šilberský: O minulosti, prítomnosti a možno aj budúcnosti 3/3

(záverečná časť článku z čísla2/2016)

Milí spoluobčania, v nadväznosti na predchádzajúce dva články, položme si otázku, čo vieme o našej histórii a o našich múzeách?

Časopis Múzeum č. 3/2006 urobil anketu „Načo sú nám múzeá“. Predpokladám, že nik z čitateľov v odpovedi na otázku nespochybnil kultúrny význam múzeí a jeho nezastupiteľné miesto v našej spoločnosti. Odpovede čitateľov pochádzajúcich z rôznych miest Slovenska a z rôznych oblastí štátnej správy sa navzájom úžasne dopĺňali v potrebách, úlohách a funkciách múzeí. Neviem, či to bola náhoda, ale zo šiestich autorov uverejnených odpovedí boli štyria z Martina, čiže z kolísky slovenského múzejníctva. Po ťažkom, náročnom úsilí predošlých generácií o vlastnú identitu Slovákov približne od konca 18. storočia, cez súkromné a školské zbierky bola v roku 1863 založená Matica slovenská a následne aj muzeálna zbierka. Na tomto obrodení národa sa podieľali významné osobnosti s ich nasledovníkmi, ktorí rozvíjali tieto myšlienky do dnešných dní, kedy si život, krajinu a našu kultúru spravujeme sami.

Po tomto zápase rodákov o našu kultúru, kde sa nachádzame my? Bolo by zaujímavé, keby v podobnej ankete odpovedali žiaci škôl mestskej časti Rača, čo oni vedia o Rači a načo sú nám múzeá, či vôbec v niektorom múzeu boli s rodičmi, či so školou. A koľko detí navštívilo Račiansku izbu alebo expozíciu Spolku vyslúžilých vojakov generála M. R. Štefánika v račianskej požiarnej zbrojnici?

Kultúra je životný dar veľavýznamných procesov, počinov predovšetkým nehmotných, pretavených do hmoty. Poznanie kultúrnej identity v spoločnosti neznamená zodpovedajúcu vyspelosť jednotlivca. Dejiny nám predostierajú množstvo barbarských činov aj vyspelých civilizácií a naopak priam zázračný rozkvet dovtedy jednoduchých spoločenstiev. Vývoj každej spoločnosti je postupný proces ako v škole, kto sa rýchlo učí, napreduje a potrebuje nové informácie, ale aj historické poznatky pre chápanie týchto procesov. Muzeálne inštitúcie vedia byť tou školou, zdrojom poučenia, aj pamäťou pre všetky vekové a záujmové skupiny. Jedno ľudové príslovie hovorí: Lepšie raz vidieť ako desať raz počuť.

Svojím spôsobom sú múzeá zrkadlom národa a majú za cieľ priblížiť aspoň v náznaku našu bohatú históriu a podporiť záujem aj dôležitosť poznania vlastných dejín pre spolupatričnosť k miestu, kde žijeme. Ak spochybníme potreby múzeí, vedome ničíme našu identitu. 18. máj je podľa kalendára naším sviatkom, Medzinárodným dňom múzeí (vtedy na Slovensku prebieha Noc múzeí).

Boli časy, keď si aj školy, fabriky či spolky viac uvedomovali význam svojej histórie a vedeli si ju zachovať a sprostredkovať ju druhým. I dnes sa tak deje a uvedomelí hospodári odovzdávajú ďalším nasledovníkom vzácne dokumenty svojej činnosti. Rád navštevujem takéto výstavy a múzeá. Zopárkrát som mal možnosť sa v tíme s kolegami podieľať na zakladaní nových výstav, aj múzeí. V jednom z nich, v SNM – Múzeu kultúry karpatských Nemcov pracujem 20 rokov.

Spolužitie s karpatskými Nemcami bolo pre naše Slovensko po stáročia veľmi prínosné a ich pôsobenie v mnohých oblastiach dosahovalo mimoriadnych úspechov. Spomeňme aspoň niektoré: baníctvo, hámorníctvo a rôzne remeslá, či vinohradníctvo, ktoré najviac rozvíjali aj v Rači. Pre ich hlbšie poznanie mi dovoľte, aby som vás touto cestou do nášho múzea srdečne pozval. Navštíviť nás môžete kedykoľvek v prevádzkových hodinách, mimo pondelka.

P. S. Na doplnenie predchádzajúcich častí môjho článku uvádzam, že v nich spomínané knihy má račianska knižnica k dispozícii v dvoch exemplároch vrátane druhého, doplneného vydania knihy pána Ľudovíta Havloviča „Rača • Z dejín a pamiatok“.

Ďakujem vám za pozornosť a prajem príjemné zážitky v múzeách pri objavovaní histórie a vzácnych pamätihodností. Neponáhľajte sa, len sa pozorne obzerajte a budete potešení aj obdarení...

Aleš Šilberský

pracovník Múzea kultúry karpatských Nemcov

obyvateľ Rače

Ingrid Vanerková: Starosta chce predať pozemky pri Katolíckom kultúrnom dome (2)

Prečo sa ponáhľať, keď nás nič nenaháňa?

(pokračovanie)

Počas letných mesiacov som premýšľala, prečo sú niektorí ľudia pre úrady nežiadúci. Takíto jedinci sú postupne zaradení do skupiny „potiažista“. Tento úradmi vytvorený druh má jednu charakteristickú vlastnosť – neberie každý krok predstaviteľov samosprávy a verejnej správy ako sväté písmo. Našťastie nepatrí medzi druhy ohrozené a nevymiera.

Teraz vážne. Sľúbila som pokračovanie  augustového článku.

Ak niekto nesúhlasí s materiálom predloženým miestnym úradom na schválenie, nemusí to byť nepriateľ. Som presvedčená, že osobitne pri rozhodovaní o majetku obcí a štátu by mali byť naši volení či platení zástupcovia schopní prijať i oponentúru bez toho, aby to v nich vyvolalo hnev a záporné emócie. Nemôžeme sa donekonečna vyhovárať na tých, čo boli pred nami. Myslím si, že je načase ukázať, že sa to dá aj inak.

Na otázku, aký je dôvod na zachovanie vlastníctva pozemkov v dosahu budovy bývalého Katolíckeho kultúrneho domu (ďalej KKD) – neskôr kina Nádej – v rozsahu väčšom ako je navrhnuté, je veľmi jednoduchá odpoveď. Aby bol naďalej zabezpečený bezproblémový prístup k budove zo všetkých strán, aby sme mohli po skončení platnosti zmluvy na prenájom pozemkov (do roku 2028) a na prenájom budovy KKD (do roku 2038) rozhodovať o možnom využití pozemkov a budovy a mohli ovplyvniť zámer, čo v tomto priestore bude. Predsa, i pri sebe väčšej úcte k susedovi a vzájomnej slušnej komunikácii, nebudeme poškodzovať sami seba a svojich potomkov v prospech cudzieho človeka, i keď je to sused. Rešpekt by mal byť vzájomný.

Úplne rozumiem snahe Villa Vino Rača a. s. Chcú zvýšiť hodnotu svojho vlastníctva. Je to prirodzené. Vedia, že investícia do pozemkov v centrálnej časti Rače je výhodná. No nesúhlasím, aby to bolo na úkor zníženia hodnoty majetku obce, teda majetku nás všetkých. O to viac, že pre mnohých má budova KKD akési „genius loci“. Pre objektívnosť musím napísať, že niektorí pri vyslovení slovného spojenia Katolícky kultúrny dom majú „koprivku“ a zvýšený adrenalín – ako to odznelo včera 11. septembra 2017 na rokovaní komisie finančnej a majetkovej z úst jedného člena komisie-neposlanca.

Majetkovo-právne pomery, ktoré sú evidované na listoch vlastníctva, sú následkom rozhodnutí v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Všetko rozhodujúce sa uskutočnilo v minulom storočí. Aby i nezainteresovaní vedeli posúdiť uvedené, napíšem o tom viac.

Pred sto rokmi boli vlastníkmi pozemkov v centrálnej časti Rače – vo Výhone (dnes Detvianska ulica) – veľkostatkári zo susednej dediny Vajnory František a Jozef Sprinzl, ktorí nadobudli predmetné vlastníctvo po svojich predkoch. V roku 1925 začali pozemky rozpredávať ako stavebné pozemky. Už v tom čase vedeli, že vlastníctvo v centre obce má iné ako poľnohospodárske využitie a patrične sa podľa toho správali. Pozemok vo výmere 5 árov v roku 1925 predali za necelých 7 000,- Kč. Následne v roku 1933 záhradu vo výmere 870 m2 predali za 33 866,- Kč. Keď potom v roku 1939 predávali pozemky vo výmere 26 árov 54 m2 do vlastníctva družstvu Katolícky kultúrny dom „Andreja Hlinku“ Družstvo s r. o. Račištorf, kúpna cena bola 170 000 Ks. Uvedenú sumu vyzbierali obyvatelia Račištorfa. Tí, ktorí nemohli dať peniaze, mohli si vklad odpracovať pri výstavbe.

Tento krátky prehľad nakladania pôvodných vlastníkov s pozemkami v centrálnej časti Rače ako i prístup obyvateľov pri budovaní spoločného kultúrneho domu uvádzam ako príklad hodný zreteľa a nasledovania. Pripustiac zmeny hodnoty meny v danej dobe, dovolím si tvrdiť, že zúčastnené strany si boli vedomé narastajúcej hodnoty vlastníctva pozemkov.

Výmerom č. 4202/45 z 2. novembra 1945 Národný výbor v Račištorfe uvalil národnú správu na KKD Družstvo s r. o. a Národná správa ho zápisnicou prevzala o štyri dni neskôr. V roku 1955 Výmer Povereníctva kultúry určil rozsah poštátnenia pôvodného vlastníctva členov družstva KKD. Jednalo sa o nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knižnej (PK) vložke č. 587, zamerané novým geometrickým plánom v úhrnnej výmere 1285 m2, na ktorých sa nachádzala budova kina spolu so všetkým súvisiacim prevádzkovým zariadením a domovnícky byt. Zvyšná výmera pozemkov, ktoré neboli postihnuté poštátnením a na ktorých sa nachádzali pivnice, starý hostinec a hospodárske budovy, ostali zapísané v PK vložke č. 587.

Uznesením súdu z roku 1957 došlo na základe geometrického rozdeľovacieho plánu k novému rozdeleniu pozemkov v úhrnnej výmere 24 árov 62 m2 tak, že dvor a dom na pozemku parc. č. 727/3 a záhrada pozemok parc. č. 728/1 v celkovej výmere 11 árov 77 m2 ostávajú zapísané v PK vložke č. 587 na pôvodného vlastníka – KKD. Pozemky parc. č. 727/1 dom a dvor ako i pozemok parc. č. 727/2 – budova KKD a dvor vo výmere celkom 12 árov 85 m2 sa preniesli zápisom vlastníckeho práva na Československý štát – Československý štátny film.

Niekde tu moje písomnými podkladmi podložené informácie končia. Tvrdenia pamätníkov o výstavbe budovy Družstevného domu Račan, o tom, že investorom budovy bol Obvodný národný výbor Bratislava III, že stavba bola financovaná zo štátneho rozpočtu a užívateľmi boli v prvom rade MČ Rača a v druhom rade JRD ZČSSP Rača, neviem podložiť dokladmi. Tak ako neviem podložiť prevod vlastníctva Družstevného domu Račan na PPD Rača, ktoré bolo právnym predchodcom Villa Vino Rača, a. s. Rozhodnutím o nesprístupnení požadovaných informácii podľa zákona č. 211/2000 mi poskytnutie požadovaných informácií bolo zamietnuté, nakoľko sa v archíve MČ Rača nenachádzajú.

Začiatkom septembra bol opakovane do programu rokovania komisií zaradený prevod pozemkov. V upravenej forme, no stále bez zodpovedania otázky, ako bude s pozemkami v danej lokalite nakladať Okresný úrad Bratislava.

Poslanci, ktorí boli za odpredaj pozemkov v pôvodnej i upravenej forme, používajú argumenty ako – 20 rokov sme cez dvor nepotrebovali prístup, po odpredaji bude nový vlastník aspoň platiť daň z nehnuteľnosti, Villa Vino Rača, a.s. roky zachováva vinohradníctvo v našej mestskej časti, obecná kasa potrebuje finančné prostriedky, či – doteraz sme tú budovu nepotrebovali, vieme čo sa v nej nachádza, keď k nej má byť zachovaný prístup. Jeden z naj tiež argumentov je, že obec vlastní veľa budov, o ktoré sa nedokáže zodpovedne postarať. Veď ani NKD nie je využívaný. Prepáčte – kto za to môže? Občania? Alebo naši volení zástupcovia a ľudia platení za to, aby spravovali a zveľaďovali majetok mestskej časti?

Na dnes 12. septembra je naplánované stretnutie subjektov, ktoré vlastnia pozemky v okolí KKD – MČ Rača, OÚ Bratislava a záujemcu o kúpu pozemkov – Villa Vino Rača a. s. Niektorí poslanci začali zvažovať i nevýhody navrhovaného odpredaja a uvažujú ako osoby zodpovedné za spravovanie obecného majetku – teda majetku nás všetkých, ktorí o. i. platíme dane. Ako bude postupovať zástupca štátu pri nakladaní s majetkom a ako budú prebiehať ďalšie rokovania – uvidíme.

O tom – potom.

Ingrid Vanerková

predsedníčka Urbár Rača p. s.

riaditeľka Humno n. o.

Dušan Veselý: Cyklotrasa JURAVA zapadne prachom?

Chcel by som nadviazať na moje staršie príspevky o tomto kontroverznom projekte - JURAVA: Ako budú Račania prevezení a Bude cyklomagistrála JURAVA nedorobok?.

Už sa blíži okamih pravdy a JURAVA zapadne do zabudnutia. A to z dôvodu výstavby mega obchvatu okolo Bratislavy:

Nech si to človek pozerá, koľko chce, JURAVA tam už nie je.

Dokonca je už aj zrejmé, načo budú slúžiť tie haldy zeminy kúsok od terajšej čerpacej stanici, na obrázku z videa sa haldy zeminy nachádzajú, ako je umiestnené číslo 1.

                    
Aktuálne tie haldy zeminy vyzerajú takto:

                      
resp. pohľad z diaľky od Rače

Najsmutnešie na tom je to, že Vajnorské družstvo klamalo pri nahlásených sťažnostiach občanov kvôli hluku a prašnosti na cyklotrase: Terénne práce

A starosta m.č. BA-Vajnory pán Ján Mrva sa tvári ako muzikant, že o tom nevie nič a spokojne teraz kandiduje na bratislavského župana - urobíme z capa záhradníka?

Ešte sa pozrieme, ako zreje povrch asfaltu JURAVA.
Praská to a zalieva sa to smolou. Nuž smola!

A niekde je povrch asfaltu pekne dekorovany. Toto často býva kúsok od Pustého kostolíka.

A takto sa pripravuje výstavba D4 pri okraji Vajnôr, v pozadí vidno cyklistov na trase JURAVA. 

Nuž, vážení zástupcovia ľudu. Toto vaše dielo je jedna hanba a v skutočnej demokracii by ste mali byť za to braní na zodpovednosť. Takto rozfrckať peniaze daňových poplatníkov bez úžitku, to sa len tak nevidí. Ale na Slovensku je všetko možné a tolerované.