Miro Ščibrany: Starostka Karlovky pranierovala vallovcov. Pichla do osieho hniezda.

K voľbe kandidáta strany SMER-SD Miškanina za hlavného kontrolóra Bratislavy.

Dana Čahojová, starostka Karlovej Vsi a mestská poslankyňa za Karlovu Ves, rozvírila na facebooku ostrú debatu o voľbe hlavného kontrolóra Bratislavy, ktorá prebehla na MsZ dňa 25. apríla, svojím statusom:

„Tak nám dnes #teamvallo #spolu a #progresivneslovensko zvolili do funkcie ... hlavného kontrolóra mesta Bratislava smeráckeho nominanta Mariána Miškanina ... 👎👎🏾👎🏿. Verejná debata, či so Smerom alebo bez Smeru po parlamentných voľbách naberá nové jasnejšie kontúry. Metamorfóza Smeru / smerákov do nového šatu sa stáva neodškriepiteľnou realitou. Škoda. 🙁  #vranakvranesada“

Mestský poslanec JakubMrva voľbu kandidáta navrhnutého stranou Smer-SD obhajoval:

„... nie som nadšený, že je to bývalý kandidát Smeru, ale snažíme sa do funkcií voliť odborníkov.... Ja som si CV veľmi podrobne študoval a na základe toho som sa rozhodol.“

Voči postojom Jakuba Mrvu sa v diskusii najvýraznejšie vymedzila
Hana Vítková Komarová:

„Pán Jakub Mrva, ja si vážim váš postoj v politike..., snažíte sa ísť fér. Ale v tomto prípade mi to príde ako čistý alibizmus alebo naivita. Ak by sa malo voliť a hlasovať podľa CV-čiek,  ... tak Vallo neni primátor, Čaputová neni prezidentka ... a Fico je doživotný premiér. Charatker hrá v politike veľkú rolu. ... Verím, že do budúcna vám okrem snahy o férovosť pribudne aj určitá dávka zákulisného videnia, spojitosti a diplomacie. ... vďaka za vašu snahu o transparentnosť, ale prosím vás ... o menej naivity.“

Postoje Jakuba Mrvu naopak podporil
Michal Feik:

„Takéto škatuľkovanie je podľa mňa kontraproduktívne. S Mariánom Miškaninom som spolupracoval, keď bol riaditeľom kancelárie primátora a robilo sa s ním dobre. Bol zodpovedný, materiály si vždy podrobne naštudoval, komunikoval, ochotne dvíhal telefóny, flexibilne odpisoval, riešil problémy. ... Prosím, hodnoťme ľudí podľa ich výsledkov a vlastností.“

Dana Čahojová v diskusii o. i. uviedla:

„Miškanin môže byť odborníkom, akým chce. Pokiaľ sa nechá nominovať zločineckou organizáciou, je pre mňa nevoliteľný. ... Sľúbila som, že budem hlasovať podľa svojho svedomia a to robím, aj vtedy, keď je to nepríjemné. ... zvolila ho väčšina Tímu Vallo a na základe politickej dohody. Slobodná voľba vyzerá inak.

...

Nechcem robiť zbytočné dusno a vyhýbam sa kontraproduktívnej konfrontácii. Niekedy jednoducho nemôžete mlčať, lebo nikto iný to nepovie za vás. Nie je to príjemné ani pohodlné.

...

Nehnevám sa na mladých kolegov poslancov, ešte toho veľa nezažili. Hnevám sa na tých, ktorí ich do toho navliekli... Netušia, že je lepšie mať úprimného oponenta ako falošného priateľa.

...

Som presvedčená, že strany, ktoré preukázali svojim dlhoročným pôsobením, že nám nepomáhajú, ale pustošia našu krajinu, treba eliminovať z verejného života. Je verejným tajomstvom, že sa na základe politických nominácií obsadzujú úrady a inštitúcie pomaly až po upratovačky. ... Do nového vedenia mesta boli vložené veľké nádeje na zmenu. Ja ju len na základe prísľubu vyžadujem.

...

Som presvedčená, že voľba človeka, ktorý má vysoko pravdepodobne väzby na toxickú stranu pre našu krajinu, je veľkou chybou. Nie je mo žné, aby sa v BA nenašiel vhodnejší možno aj kvalifikovanejší kandidát. Tí druhí takéto chybičky nerobia, ani toto nepovažujem za náhodu.“

Kľúčové okamihy voľby hlavného kontrolóra sú zachytené na krátkom videu:

a na z neho vybraných momentkách:

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Radko Tiňo: Mojou prioritou je zlepšiť spojenie Rendezu s centrom mesta

Rozhovor s poslancom MZ Bratislava-Rača za Rendez doc. Ing. Radkom Tiňom, PhD.

Radko Tiňo, doc. Ing. PhD. (44), vysokoškolský pedagóg STU v Bratislave venujúci sa aj výskumnej činnosti, od roku 2018 poslanec MZ Bratislava-Rača za miestnu časť Východné; člen Komisie školskej, kultúrnej, športovej a pre podporu podnikania a vinohradníctva a Komisie životného prostredia, výstavby, územného plánu a dopravy.

• Na úvod blahoželám k zvoleniu za poslanca. Prekvapila ťa dôvera vyjadrená až 441 hlasmi?

Ja som išiel do kandidatúry s tým, že som nemal veľké očakávania. Vedel som, že ma veľa ľudí nepozná a že jedinou možnosťou, ako uspieť, bude zbierať podpisy v uliciach a osobne presvedčiť ľudí, že mi môžu dôverovať. Veľmi mi pomohla aj spoločná kampaň s Michalom Drotovánom a hlavne jeho nasadenie pri zbere podpisov, ktoré ma znova a znova nútilo vyraziť medzi ľudí a zbierať podpisy v uliciach. Za to mu veľmi ďakujem. Čo ma však prekvapilo, bol fakt, že rozdiel medzi prvým a druhým kandidátom po voľbách v našom obvode činil iba 4 hlasy.

• Zaberá ti poslanectvo viac času ako si očakával? Aké máš dojmy z ostatných poslancov, sú konštruktívni?

Poslanectvo je časovo dosť náročné. Navyše, keď sa vyskytnú dôležité témy, ako napríklad príprava rozpočtu alebo vyjadrenie sa k územnému plánu zóny Krasňany, dalo mi to riadne zabrať. Vedel som, že sú to zásadné veci, ktoré si vyžadujú poctivý prístup a ako novoposlanec som si musel naštudovať množstvo zákonov, vyjadrení expertov, právnikov a nakoniec na základe mozaiky všetkých informácií si aj utvoriť názor, podľa ktorého som nakoniec aj hlasoval. Aké mám dojmy z ostatných poslancov? Veľmi rýchlo som sa naučil, že obecné zastupiteľstvo je tvorené ľuďmi s rôznymi záujmami, postojmi a názormi. S niektorými sa vo väčšine vecí zhodujeme, s inými nachádzam názorové prieniky iba občas. Cením si však diskusie podložené argumentami, skúsenosťami a odbornosťou.  

• Ktorým bodom z tvojho volebného programu sa aktuálne najviac venuješ a považuješ ich za reálne splniť čím skôr?

Môj volebný program silne korešponduje s programom starostu Michala Drotována, aj keď nebol rozpracovaný do takých detailov. Ťažko povedať, čomu sa momentálne najviac venujem, lebo takmer každý týždeň riešime niečo nové. Avšak z môjho programu považujem za prioritu dopravu na Rendezi. Zatiaľ sa mi nepodarilo v tomto smere nič mimoriadne vyriešiť, no absolvoval som niekoľkohodinový rozhovor s odborníkom na tému hromadnej dopravy a železníc, ktorý mi poskytol množstvo informácií a uviedol ma hlbšie do problematiky. Rád by som inicioval stretnutie vedenia MU Rača so zástupcami Dopravného podniku a železníc s cieľom prediskutovať možnosti zlepšenia dopravného spojenia obyvateľov Rendezu s centrom mesta. Okrem toho sa priebežne venujem odstraňovaniu aktuálnych problémov, ktoré sa objavujú v mojom volebnom obvode. Dôkazom toho sú moje príspevky na portáli Odkaz pre starostu.

• S ktorými zo subjektov si už rokoval alebo v blízkej budúcnosti plánuješ rokovať a o čom, magistrát HM SR, BSK, DPB, ŽSR, ZSSK, ZSSK Cargo, BID, BVS, Akadémia PZ, OLO?

Odpovedal som už v predchádzajúcej otázke. Zatiaľ to bol rozhovor (nie rokovanie) so zástupcom BID. Neplánujem však rokovať samostatne s vyššie zmienenými subjektami. Ako sám poslanec nemám veľa kompetencií a možností na reálne riešenia. Keď to však bude potrebné a možné, budem iniciovať viacstranné rokovania so zástupcami dotknutých subjektov a vedenia MČ Rača. Mám rozpísaný list vedeniu Dopravného podniku mesta Bratislava, v ktorom chcem otvoriť témy zlepšenia hromadnej dopravy na Rendezi. 

• S akými inými problémami sa ľudia obracajú na teba, sú riešiteľne?

V uplynulých mesiacoch sa ľudia často sťažovali na rozkopané chodníky a cesty, ktoré sú dôsledkom pokládky optických sietí. Tieto práce začali už na jeseň a dodnes neboli riadne ukončené. Obyvatelia sú oprávnene rozčarovaní. Komunikoval som niekoľkokrát so spoločnosťou Suptel, ktorá realizuje výkopové práce, no tí ma vždy odkazujú na operátorov sietí. Je to začarovaný kruh. Veľkou témou bola aj zimná údržba. V decembri a januári som riešil nefunkčné verejné osvetlenie v blízkosti ŽS Východné a keď sa to konečne podarilo opraviť, prestalo pre zmenu svietiť za železničným priecestím smerom na Šajby. Podporil som aj občanov v petícii proti výstavbe projektu Jadalu, lebo si myslím, že tento projekt nie je vhodný pre lokalitu medzi Dopravnou a Sklabinskou ulicou. Sú tu aj mnohé malé problémy, ako napríklad opravy hracích prvkov na detských ihriskách, ktoré sú ľahko a rýchlo riešiteľné a mnohé už aj boli vyriešené.

• Ako si bol spokojný so zimnou údržbou ciest a chodníkov, akú máš predstavu o zabezpečení pravidelného kosenia pozemkov, či už verejných alebo súkromných?

Tohoročná zimná údržba bola špecifická v tom, že nové zastupiteľstvo a nové vedenie MÚ začali pracovať 10. decembra. Stav techniky nebol vyhovujúci a ani zásoby posypových materiálov neboli dostatočné. Navyše, samospráva dostala do daru povinnosť udržiavať aj chodníky, o ktoré sa pred tým starali majitelia susediacich nehnuteľností. Toto spôsobilo vrásky na čelách vedúcich predstaviteľov všetkých samospráv, keďže zákon vstúpil do platnosti uprostred roka a v rozpočtoch neboli alokované prostriedky na zvýšenie výkonov. Vedenie MÚ Rača apelovalo na ľudí, aby mu so zimnou údržbou pomohli a aby boli počas tejto zimy zhovievaví. Som rád, že väčšina občanov situáciu pochopila a že sa aj sami podujali čistiť chodníky od snehu a ľadu. Čo sa týka kosenia, je to ďalšia z veľkých tém. Na Rendezi patrí veľa pozemkov železniciam a tie nemajú dostatočné kapacity na zabezpečenie pravidelného a hlavne včasného kosenia. So starostom diskutujeme o tom, že mestská časť požiada ŽSR o prenájom, alebo zverenie týchto pozemkov a bude sama zabezpečovať ich letnú aj zimnú údržbu. S tým samozrejme budú súvisieť zvýšené náklady pre mestskú časť, no je potrebné si uvedomiť, že obyvatelia, ktorí tu žijú a platia dane, si zaslúžia kvalitné služby. Letná, aj zimná údržba medzi takéto základné služby nepochybne patria. Som rád, že medzi poslancami a aj vo vedení miestnej časti panuje zhoda v tom, že je potrebné zabezpečiť kvalitnú a včasnú starostlivosť o verejné priestory v celej Rači. Verím, že to občania pocítia už v priebehu tohto roka.

• Ďakujem za rozhovor.

Ján Drotován

redaktor račan.sk výber

Miro Ščibrany: Loď zhltla výletníkov ako veľryba Jonáša

Alenka s kolobežkou, plyšovým káčeríkom a dedom Miukom vyrazia štvorkou k Dunaju. električka výletníkov zavezie na Štúrovo námestie a zelení panáčikovia prevedú cez koľaje a štvorprúdovku na nábrežie. tu ste s mamou, Dušanom a Ankou nastupovávali na propeler do Petržalky, našepkáva dedovi spomienka.

Ali ľavou nôžkou obozretne nastúpi na kolobežku, tesne k zadnému koliesku, pravou sa začne plavne odrážať. dedo s batôžkom a vykúkajúcim káčeríkom kráčajú za ňou. pozor na cyklistov a chodcov, volá podchvíľou dedo na vnučku.

po moste SNP trojica prechádza na petržalské nábrežie, pod nimi plynie kalný Dunaj. tu sme s Ueom na uodi jedui huanouky, spomenie si Ali. áno, minulé leto, potvrdí dedo. a kde je tá uoď? zaujíma sa Ali. kotví tamto pri brehu, o chvíľu pôjdeme okolo, upresní dedo. 

kde je tá uoď? pýta sa vnučka každých 50 metrov. tu je, ukáže dedo na vysvietené plavidlo pripútané k brehu lanami, rampou a dvomi mostíkmi. DUNAJSKÝ PIVOVAR, hlása veľký nápis na pravoboku lode.

poďme aj dnes na hranolky, navrhne dedo.

po mostíku zbehnú k lodi, tá ich zhltne ako veľryba Jonáša. v bruchu veľryby si Ali s dedom namáčajú horúce hranolky do kečupu, ujedajú z nich a pozorujú rýchle tečúci Dunaj a poletujúce čajky. na prešporskom brehu na podvečerné nebo siahajú veže hradu a zvonica dómu sv. Martina.

Alenke, dedovi a káčeríkovi sa do pamäti
nečujne vrýva spomienka.

deduško Miuško

8. marca 2019

Cyril Sekerka: RENDEZÁČIK – PARNÝ RUŠEŇ 310.507

RENDEZÁČIK – PARNÝ RUŠEŇ 310.507

Symbol bohatej železničnej histórie na Rendezi v podobe noblesného parného rušňa 310.507 – RENDEZÁČIK, jeho obľúbeného zľudovelého názvu medzi mnohými Rendezákmi sa nachádza v srdci – strede Rendezu a je zároveň neodolateľným ťahákom – pozvánkou pre železničných labužníkov od detí až po sviežich seniorov na príťažlivú prechádzku do nádherného veľkého pamiatkového reálu – Múzea starého rušňového depa Bratislava – Východ, kde sa každoročne koná gala prehliadka „Celoslovenského zrazu historických železničných vozidiel (2019 – 20. ročník). Svoj rodokmeň výroby si píše Parný rušeň 310.507 – Rendezáčik – roku pána 1899 v Budapešti, kde pre poznanie jeho konštrukčných parametrov je treba uviesť následné informácie.

Je to veľmi jednoduchá tendrovka s tromi spriahnutými nápravami bez stavacích klinov osových ložísk, vtedy obvyklým vonkajším rámom HALLSKÝMI kľukami s parným strojom, bez predmetného vedenia poháňajúcim nápravu. Rozvod Stepheson bol umiestnený medzi spojnicami a rámom rušňa. Pri viacerých strojoch sa zvláštnosťou konštrukcie kotla stali pece typu „POLONCEAU“, bez stropných rozpier. Veľké prevyslé hmoty stroja i skriňového kotla obmedzili síce najvyššiu dovolenú rýchlosť rušňa na 45 km/h /prístrojom chodu na 30 km/h/ pre vtedajšiu prevádzku na miestnych železniciach to ale postačovalo. Vo Viedenskom Novom Meste a lokomotívke StEG vo Viedni, Budapešti – ARADE v rokoch 1885-1927 vyrobili lokomotívky celkom 534 typov týchto rušňov. Roku 1918 prevzali ČSD od MAV 53 strojov tohto typu a pridelili im označenie 310.4 ďalších 10 ks dostalo označenie 310.5. Do tejto skupiny patril i predmetný rušeň, ktorý bol v rokoch 1899-1907 spolu s ďalšími dvomi rovnakými strojmi používaný na miestnej železnici v údolí Oravy. Rad bol v prevádzke na miestnych železniciach a napokon na staničnom a výhrevenskom posune do roku 1957. Mnohé rušne však jazdili na vlečkách slovenských priemyselných podnikov – najmä cukrovarov až do konca 60-tych rokov 20. storočia. Predmetný rušeň 310.507 – Rendezáčik bol v rokoch 2009-2010 opravený do vystavovateľného stavu a 2. septembra 2010 slávnostne umiestnený na pomník – neďaleko areálu Starého rušňového depa Bratislava –Východ na Rendezi.

Rendezáčik – parný rušeň 310.507 je už druhou mašinkou, ktorá reprezentuje ako pútavá dominanta časť Rendez – MČ Rača ako súčasť Bratislavy v jej dlhoročnej železničnej histórii v nákladnej doprave. Stal sa častou exkluzívnou zastávkou najmä osobných áut so značkami mapujúcich takmer celé Slovensko, kde deti, rodičia si vychutnávajú vnútro kabíny Rendezáčika a zažívajú tam vône radosti, detského poznávania, čara slávnej to éry parných mašín. Zažil som desiatky stretnutí s nadšenými deťmi, rodičmi a snažil som sa im zážitok s mašinkou Rendezáčik obohatiť o poznanie jeho vzniku plus celého životopisu s perličkami zaujímavostí, ktoré zdobia tohto kráľa koľajníc, najmä z konca 19. a polovice 20. storočia. Podľa parťáckej dohody s Múzejno dokumentačným centrom ŽSR sa od začiatku expozícií oboch parných mašiniek Rendezáčikov starám priebežne takmer denne dobrovoľnícky, zdarma o vnútornú čistotu ich kabínok, kde bohužiaľ niektorí návštevníci si to tu mýlia s odpadkovým košom a preto som po čase veľmi uvítal pri udržiavaní poriadku aj obetavú pomoc mladého Rendezáka Dominika Vrbu, inak už výrazná a aktívna osobnosť, ktorí dlhodobo pôsobí v „ˇŽelezničnej Nostalgii“ na Rendezi, ktorá sa venuje rekonštrukciám železničných mašín a vozidiel.

RENDEZÁČIK – parná mašinka 310.507 teda úspešne reprezentuje majstrovstvo, um a fortieľ našich predkov, ktorí dokázali vytvoriť lahodné línie a výslednú železnú konštrukčnú krásu parných mašín a zároveň pôžitkovo pohladia dušu a srdiečko všetkých, ktorí podľahnú znovu a znovu ju vidieť tak ako v čase, keď parou tak voňal čas.

Do kráľovstva železničných koľajníc cez vstupnú bránu Rendezáčika – parnej mašinky 310.507 vás srdečne pozýva do areálu Sarého depa Bratislava – Východ, Železničného múzea na Rendezi cez celučký rok kolektív MDC ŽSR a Rendezák Cyril Sekerka.

Eva Stanová, rod. Luknárová: Náš otec, naša rodina

Sedím za stolom môjho otca Jána, pri ktorom som ho často videla sedávať. Ako dieťa, keď pracoval, ako žiačka, keď sa mi snažil pomáhať s učením a tiež, keď sa hodiny učil cudzie jazyky. Jednoducho vždy bol na tomto mieste, keď sa staral o svoju ženu Filku, syna Juraja a dcéru Evu, študoval, alebo objavoval informácie o našich predkoch.

Najlepšie ho charakterizujú slová môjho brata Juraja:

Bol človek ktorý zásadne ovplyvnil životy mnohých z nás. Nielenže veril v Boha, ale aj podľa kresťanských zásad žil, a to bez akýchkoľvek kompromisov, ktoré by mu pravdepodobne uľahčili jeho profesionálnu kariéru. Týmto svojím spôsobom konania je pre nás príkladom a inšpiráciou.

Za svojím stolom presedel hodiny, ktorých hodnotu možno chápeme až teraz, keď už nie je medzi nami. Keď čítame riadky, ktoré nám zanechal o svojom živote, živote svojej rodiny i rodiny našej mamy. Boli hodiny, ktoré nám ako rodine chýbal. No tento čas, ktorý skrátil nám, bol prínosom pre iné rodiny. Najprv pre tie, ktoré navštevovali kiná, o ktorých prevádzku sa ako vedúci technického oddelenia s veľkým nasadením staral a potom neskôr rodiny, ktoré túžili poznať svojich predkov.

Päťročný Janko s mamou Annou a bratom Bohuškom pred rodným domom (1934)

Milý Janko, znamenal si veľa pre nás deti, najbližšiu rodinu, priateľov, ale i pre mnohých Račanov i priateľov. Svedčia o tom nielen slová vďaky, ale i ocenenie Račianskym srdcom.

Súhlasím s poznaním môjho brata, ktorý v poslednej rozlúčke povedal: Neviem o nikom, s kým by mal otec zlé vzťahy. Vďačil za to svojej kamarátskej povahe a ochote pomôcť každému, kto o to prejavil záujem.

Keď tak spomínam a pozerám na jeho život, na všetko jeho konanie i úsilie, ktoré vynaložil, najvýstižnejšie to vyjadruje slovo RODINA. Veľmi si vážil, do akej rodiny sa v roku 1929 narodil. Vždy miloval a ctil si svojich rodičov Jána a Annu a do posledných chvíľ svojho života im bol vďačný za to, že pre neho i jeho súrodencov Viktorku, Bohumila, Zdenku a Lýdiu vytvorili prostredie lásky a porozumenia. O svojich rodičoch spomínal: Obaja boli charakterní a zodpovední ľudia, formovaní fabrickým prostredím a otec i pôsobením v dvoch armádach. Preto v našej rodine panovala rozvážnosť a harmónia. Nevyskytovali sa žiadne hádky, nepoužívali sa žiadne hrubé slová a pod. Hoci rodičia nemali možnosť sa vzdelávať, urobili maximum, aby sme sa mohli vzdelávať my, ich deti.

Janko s mladším bratom Bohušom (v podrepe) ako skauti (asi 1946)

A lásky a porozumenia bolo naozaj treba veľa!

Doba bola ťažká. Tak ako skoro každá rodina tej doby sa i jeho rodina borila hlavne s chudobou. Ťažko pracovali nielen rodičia, ale i deti, aby mali teplo, čo jesť, čo si obliecť. Boli to ťažké časy, hovorieval. Niekedy to bolo pre našu generáciu až ťažké počúvať. Na druhej strane som si pri našich diskusiách uvedomila, že práve toto prostredie lásky, ale i ťažkostí, vyformovalo z neho človeka, ktorým bol a tiež získal vzácny dar. Túžbu po vzdelaní, aby mohol žiť lepšie a aby raz jeho deti vyrastali v láskavej rodine a mohli študovať.

A to nebola ľahká cesta

Nielen jeho, ale i celú rodinu naplnenie tejto túžby stálo veľa odriekania, ktoré na druhej strane Boh odmenil tým, že už ako 10-ročný chlapec mohol svojimi vedomosťami pomáhať rodičom a neskôr aj finančne do rodiny prispievať. A napriek všetkým ťažkostiam, ktoré so štúdiom súviseli, nové poznanie, ktoré získaval, ho tešilo. Často s úsmevom a s iskričkami v očiach spomínal, ako utekal s maturitným vysvedčením za svojou babkou Terezkou, jeho veľkou podporovateľkou v štúdiu. A potom pretieklo ešte viac ako 10 rokov, kým ukončil najdôležitejšie štúdiá. Popri štúdiu nemal veľa času na seba a ani zábavu, aby spoznal správne dievča, veď už bol čas. No tak ako mnohokrát v jeho živote, Boh mu ukázal, ako ho má rád.

Svoju lásku už roky poznal

Tú malú Filku, ktorá bola spolužiačkou jeho sestry Zdenky. Všetci ju takto volali, čo si spomínam od najútlejšieho detstva. Až neskôr, keď zaradili jej meno do kalendára, sme sa dozvedeli, že sa naša mama volá Filoména.

A práve táto Filoména, nielenže rozbúšila otcovo srdce rýchlejšie ako ktorákoľvek iná žena, ale spĺňala i otcove charakterové požiadavky ako človek. Bola nielen jeho ženou, ktorú miloval, ale i priateľkou a spolupútničkou do posledných dní jej života.

So svojou manželkou Filkou (1961)

Práve tieto Vianoce, prvé bez obidvoch rodičov, som si čítala listy, ktoré si písali keď bol otec 8 mesiacov v USA. Bolo to v prvých rokoch ich manželstva. Až cez listy som pochopila ich lásku. Lásku, ktorá pre mňa ako dieťa znamenala slovo harmónia, neskôr znamenala, že sa vedia aj pohádať kvôli kvetom a nám deťom. V posledných rokoch maminho života ich láska znamenala pre mňa spoločné znášanie utrpenia. A za tým všetkým ako vyplynulo z ich listov sa skrývala láska muža, ktorý túžil, aby jeho žena bola šťastná a úprimne hovorili spolu o všetkom. Tiež sa mi veľmi páčila jeho sila, ktorou dokázal zastaviť emócie, ktoré niekedy my ženy prežívame viac, ako je na prospech veci.

Na druhej strane mama bola pre otca, ale i pre nás deti, človekom, ktorý nám vo všetkom pomáhal a obetoval nám množstvo času svojou starostlivosťou. Najlepšie ju vystihujú slová, ktoré napísal môj brat, keď sme s ňou lúčili: Mama bola skvelou matkou, výbornou manželkou, sestrou pripravenou vždy poradiť a pomôcť a priateľkou, ktorá do vzťahu dávala všetko. Napriek svojej ťažkej chorobe, dokázala žiť plnohodnotný život, a to vďaka svojej obrovskej vnútornej sile, s ktorou som sa zatiaľ u nikoho iného nestretol.

Bola tu vždy pre nás a pre neho

Bez nej by otec nebol mohol dosiahnuť to, čo dosiahol. Mamine gazdinkovské schopnosti sme ocenili nielen my doma, ale i mnohí priatelia a otcovi kolegovia, ktorí sa k nám radi vracali. Podporovala ho svojou pracovitosťou, nadšením pre záhradu a tvorivosťou, vďaka ktorej sme ako rodina nielen ušetrili peniaze, ale i zarobili. Pamätám si, ako sa nám jeden rok podarilo za peniaze, ktoré sme dostali za jahody vo výkupe, ísť na dovolenku do Juhoslávie. Spolu uskutočnili aj otcove cestovateľské sny cestu do Grécka v roku 1977 a v roku 1979 do Španielska, čo sa vtedy zdalo skoro až nemožné. A to vďaka maminej skromnosti, otcovmu premyslenému plánovaniu, ako i príjemnej spoločnosti tiet a šoférskym zručnostiam ujov.

Naša mama Filoména sa dožila krásneho veku, splnilo sa jej niekoľko snov, o ktorých sme si na začiatku choroby mysleli, že sú neuskutočniteľné. Najväčším snom bolo narodenie vnúčat. Každá minúta strávená s nimi jej dodávala veľa energie a chuti do života. Energiu čerpala aj od rodiny a priateľov.

Jeden bratov kamarát o nej povedal: Vieš, Juraj, keď som čítal knihy o hrdinoch, Meresievoch a jemu podobných, nikdy som si nevedel predstaviť, čo to hrdina je. Až pri nej som to zažil naozaj. Ona je a bude pre mňa skutočný hrdina.

Až teraz prichádza pochopenie, ako nás svojím životom učili naši rodičia prijať nielen lásku, ale i utrpenie. Žiť svoj život naplno aj v ťažkých chvíľach. Otec, keď rozprával svoje ťažké zážitky z detstva a mama, keď žila svoj život naplno a s radosťou počas dlhoročnej choroby. Naplnili svojím manželstvom to, čo Panna Mária zjavila deťom v poslednom zjavení svätej rodiny vo Fatime v roku 1917. Vytvorili ste rodinu, v ktorej muž podľa vzoru sv. Jozefa načúval Bohu, ako sa starať o svoju manželku a deti, a žena podľa vzoru Panny Márie mu bola vernou a poslušnou pomocníčkou.

Získali sme veľa, i keď sme neboli ideálna rodina

Je veľa spomienok a zážitkov, o ktorých by sa dalo písať. Možno by ich bolo aj na knihu. Všetky však spájali hodnoty ako láska, radosť, pokoj, objavovanie nových miest a poznania z nášho cestovania, ale tiež i každodenné povinnosti: práca v záhrade, upratovanie, varenie, ako i nie vždy obľúbené otcove zásady obed o 12. hodine a večera o 17. hodine, ktorých hodnotu chápeme až teraz.

Z cestovateľských zážitkov spomenieme jeden, dovolenku na Balatone. Nebola to len taká klasická dovolenka. Oco pre nás vybavil bývanie priamo v kine. Malo to svoje výhody. Nielenže sme si užívali dobrodružstvo z netradičného bývania, tiež sme mohli každý večer chodiť do kina. Zažili sme tiež údiv zo vstupu do vody, keď sme kráčali možno aj kilometer, aby sme si zaplávali. Prekvapil nás i plážový šach, ktorého figúrky boli skoro rovnako veľké ako my. Samozrejmosťou, tak ako na každej dovolenke, bola jedna ochutnávka miestnych špecialít v reštaurácii. Pochutili sme si na rybách v Hévíze. Otec bol milovníkom dobrého jedla, vína a pekného prostredia. Vždy, keď mal príležitosť a nenarušilo to náš rodinný rozpočet, nás rád zobral do dobrej reštaurácie. Chcel, aby sme spoznali krásy života.

Súhlasím s mojím bratom, ktorý povedal: Nesmierne si vážim, že takto kamarátsky pristupoval aj k nám deťom. Prežili sme spolu krásne chvíle a mali sme výborný kamarátsky vzťah so všetkým, čo k takémuto vzťahu patrí. Za takýto príkladný život si zaslúžiš v nebi čestné miesto.

Nie slovami, ale svojím životom nás učil pravde, čestnosti, pracovitosti, ochote počúvať. Nielen počúvaním, ale i praktickou pomocou nám pomáhal zvládať náročné situácie v našich životoch. Nie so všetkým, čo sme žili, súhlasil, no ako správny otec akceptoval, že sme dospelí a máme právo na omyly. Nechával nám slobodnú vôľu na naše chyby a pády, i keď by nás pred nimi najradšej ochránil.

Nie všetko, čo sme s naším otcom žili...

... sme možno pochopili hneď. Niekedy to boli dlhé diskusie, kým sme prišli k poznaniu, že jediné, na čom záleží, je láska, ktorá má nie vždy láskavú podobu, ale i zásady a princípy, ktoré nás ochránia od nepríjemných skúseností, či zbytočnej bolesti.

Až posledné roky jeho života, kedy mal oveľa viac času diskutovať a naučili sme sa spolu modliť modlitbu Večeradla za víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie, osvetlili a priniesli poznanie do situácii nášho života. Niekedy to boli aj veľmi búrlivé diskusie, kým sme pochopili, že máme rovnaký názor, akurát sa každý pozeráme na vec z iného uhľa pohľadu a optikou svojej generácie.

Dodnes čerpáme z jeho životnej múdrosti, ktorú nám zanechal. Veľa a rád čítal a často citoval svojho najobľúbenejšieho autora Charlesa Dickensa, ktorý jeho život výrazne ovplyvnil. Vždy, keď rozprával o knihe David Copperfield či Malá Dorritka, mal slzy v očiach. Áno, aj toto bol náš otec. Bol muž, ktorý mal svoje kresťanské zásady, múdrosť, pevnú, ale zároveň láskavú výchovu. Ako správny technik v Kinotechnike mal rád filmy cestovateľské i vedecké, ktoré až do posledných dní jeho života rozširovali jeho poznanie. Svoju citlivosť a nežnosť dával vždy najavo slzami v očiach, keď pozeral rozprávky, či romantické filmy, ale tiež i vtedy, keď pri rozhovore otočil svoju dlaň, aby sme tú svoju vložili do jeho. V Tebe, milý oci, sme získali nielen poznanie, ktoré si objavil a svojimi skúsenosťami preveril, ale i dedičstvo našich predkov.

Spomínam si, ako si do posledných dní svojho života sedel za svojím stolom. Učil si sa aj po 80-tke platiť účty cez internetbanking, či komunikovať cez internet s priateľmi z rôznych kútov Slovenska, či sveta.

Hovoril o sebe, že ho Boh má rád

Vo svojich spomienkach si nám zanechal odkaz: Na ceste za mojimi snami, stretol som mnoho dobrých ľudí, ktorí mi nielen radili, ale aj hlavne pomáhali nájsť správny smer a riešiť problémy. Mal som šťastie, že sa mi podarilo splniť moje sny ďaleko viac, ako som si vedel predstaviť.

Milý Janko, Janíčko, otec náš

Sme radi, že sme spolu s tebou mohli kráčať životom. Ďakujeme Ti za to, že i keď už nie si s nami, zanechal si nám svoju kresťanskú vieru, múdrosť a lásku. Prosíme Ťa, aby si na nás tam zhora dával pozor a pomáhal nám v tých ťažkých chvíľach, ktoré nás tu ešte čakajú, tak, ako si to robil celý svoj život. My Ti za to sľubujeme, že budeš navždy v našich srdciach a mysliach.

Neboli by sme však tou rodinou, ktorou sme boli, keby nám nepomáhali a nepodporovali nás naši najbližší. Babky a dedkovia. Tvoj brat Bohuš, ktorý bol naším druhým otcom. Bol tu vždy pre nás, keď Ty si nemohol. Rovnako i mamina sestra Anka, ktorá bola jej pomocníčkou, keď Ty si pracoval a bol na cestách. Ako i naši ďalší ujovia a tety, ktorí nám pomáhali každý svojím časom a talentom. Ďakujeme Vám, že ste tu boli pre nás!

Eva Stanová, rodená Luknárová

Juraj Luknár

Ján Luknár: Rod Luknárovcov v Rači

Úryvky z historického a genealogického diela Jána Luknára.

• Predkovia rodu Luckner boli Nemci

Po porazení Slovienov Maďarmi a zániku Veľkomoravskej ríše zostalo územie bratislavského kraja vyplienené a Maďari s Bavormi oň neustále bojovali. Okolo roku 1000 sa sv. Štefan oženil s bavorskou princeznou Gizelou. Ako svadobný dar dostala územie dnešného východného Rakúska a západného Slovenska. S cieľom zlepšiť kultúrnu a ekonomickú úroveň pozvala do Maďarského kráľovstva nemeckých šľachticov, duchovných, remeselníkov a poľnohospodárov. Toto bola prvá hromadná nemecká kolonizácia bratislavského regiónu. Je pravdepodobné, že už v tej dobe sem prišli i prví nemeckí vinohradníci.

Druhá hromadná nemecká kolonizácia prebehla okolo roku 1150 na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II.

Tretia, pravdepodobne najväčšia kolonizácia, sa uskutočnila okolo roku 1245, po odchode Tatárov, ktorí územie okolo Bratislavy v rokoch 1242-43 vyplienili. Túto kolonizáciu zabezpečili najmä grófi z Pezinku a Sv. Jura. Za nových poddaných museli zemepánom platiť nájomné. Nie je známe, či mali prisťahovalci nejaké ekonomické výhody. Podľa urbárskeho zoznamu z roku 1768 boli vtedy aj nemeckí prisťahovalci vedení ako veční poddaní.

Zatiaľ nevieme určiť, kedy sem prišli naši predkovia. Určite to bolo skôr ako v 17. storočí. Najpravdepodobnejšie je, že to bolo okolo roku 1245. Už v roku 1226 sa však spomínajú vinice na vrchu Symberg, ktorý by vraj mal byť v terajšom katastrálnom území Rače. Je isté, že prisťahovalci priniesli nové, efektívnejšie formy budovania a obrábania viníc.

Nepodarilo sa ani presne zistiť, odkiaľ prišli naši predkovia do Rače. Evanjelický farár Gustav Polevkovics vo svojej knihe z roku 1885 uvádza, že meno rodiny Wengh sa vyskytuje v krajine Baden-Würtemberg, a že dialekt račianskych nemeckých evanjelikov je švábsky, t. j. bavorský alebo baden-würtemberský. V zhode s G. Polevkovicsom som dospel k názoru, že pred príchodom Chorvátov do Rače (asi v roku 1560) tu boli Nemci v absolútnej prevahe.

V tej dobe boli v Rači dvaja zemepáni – gróf Kolonič a Farkaš. Poddaní grófa Koloniča, ktorí bývali na hornom konci, sa museli stať asi v roku 1564 evanjelikmi, lebo ich pán bol horlivým luteránom. Vtedy evanjelici zabrali i katolícky kostol a je pravdepodobné, že ho i zrekonštruovali. Nemci, žijúci na dolnom konci, ktorých zemepánom bola Farkašovská rodina alebo jej nástupca, zostali katolíkmi. Boli to tieto nemecké rody: Beutelhauser – Peidlhauser, Brichta, Kodner – Kodnár, Hoffner, Kandl, Krampl, Luckner – Luknár, Mühlfelder – Milfeder, Schebela, Schuhnagel, Wallner, Wieger, Zich, Zechmeister, ktoré sa ešte i teraz vyskytujú v Nemecku.

V druhej polovici 16. storočia sa do Rače prisťahovali na 35 vozoch Chorváti, ktorí utekali pred Turkami. Chorváti boli katolíci a usídlili sa pravdepodobne na dolnom konci. Ich švárne dcéry ako i jazyk, v ktorom sa konali bohoslužby v r. k. kostole, spôsobili asimiláciu nemeckých katolíkov. Z ústneho podania je známe, že evanjelici mali zakázané sobášiť sa s Chorvátkami. Z toho potom mohli vzniknúť rozbroje a nenávisť medzi Nemcami evanjelikmi a katolíkmi. Navzájom si vyčítali zradu katolíckej viery zapredanie národnosti. Časom sa z nemeckých katolíkov a Chorvátov stali Slováci ako repa a napätie medzi nemeckými evanjelikmi a katolíkmi s väčšou alebo menšou intenzitou pretrvávalo až do začiatku 2. svetovej vojny. Po jej skončení bola väčšina Nemcov vysťahovaná do Nemecka.

• Šesť línií rodu Luknárovcov

Keď sa po veľkom požiari v roku 1733 začala na r. k. farskom úrade písať nová matrika narodených, sobášených a zomrelých, bolo v Rači šesť línií nášho rodu, ktorých zakladateľmi boli:

1. línia	Mathias	Lockner	*1659	†11.03.1737
2. línia	Joannes	Lukner	*1675	†22.01.1750
3. línia	Joannes	Lukner	*1677	†22.12.1757
4. línia	Joannes	Luckner	*1685	†07.01.1766
5. línia	Paulus	Luckner	*1685	†05.03.1766
6. línia	Paulus	Luckner	*1693	†09.08.1738

Mathias Lockner bol evanjelik a podľa urbárskych tabuliek z roku 1768 večne poddaný sedliak. Jeho potomkovia neskôr prestúpili na katolícku vieru. Koncom 18. storočia už mali priezvisko ako ostatní príslušníci nášho rodu t. j. LUKNAR s krátkym a.

V súčasnosti sú živé len 3 línie, a to: tretia, piata, šiesta – tzn. naša línia.

Vzdelanostná úroveň Račanov do roku 1918 bola biedna. Zlepšenie nastalo počas 1. ČSR, kedy v roku 1931 a 1934 boli v Rači postavené nové školy. Viacerí mladí ľudia začali študovať v Bratislave na gymnáziách a na univerzite. Prudký nárast počtu študentov nastal až počas 1. SR, keď Slovensko opustili Česi.

Ako prví z nášho rodu, nadobudli univerzitné alebo teologické vzdelanie JUDr. Jozef Luknár z piatej línie a vdp. Karol Luknár z 3. línie.

• 6. línia – moji prastarí a starí rodičia Luknárovci

GEN N+1

Paulus Luckner bol najstarším známym predkom v našej línii – naším prapra......starým otcom. Bol najmladší z predstaviteľov jednotlivých línií. O jeho živote toho veľa nevieme, len v knihe zomrelých bola pri jeho mene poznámka, že bol montius magister, tzn. Bergmeister (pergl alebo správnejšie bergl), po slovensky správca viníc a vína. V tej dobe to iste bola dôležitá funkcia, keď to pán farár považoval za potrebné pri jeho mene uviesť. Do kompetencie bergla patrilo všetko, čo súviselo s budovaním nových viníc, kontrolou dodržiavania technológie ošetrovania viniča a výroby vín.

Paulus zomrel veľmi mladý, mal len 45 rokov. O jeho manželke Elisabethe a ro oku ich sobáša nevieme vôbec nič, lebo sa zosobášili pred zavedením novej matriky. Elisabetha nie je uvedená ani v knihe zomrelých. Možno, že z Rače odišla so synom Mathiasom, lebo v knihe sobášených a zomrelých nie je žiadna zmienka ani o ňom.

GEN N+2

Paulus sa oženil v roku 1760 až ako 29-ročný s Chorvátkou Máriou Andrašovičovou. Zomrel ako 40 ročný.

Jacobus sa oženil v roku 1788 s  Catharinou Patermanovou, vdovou z Ivanky. Po sobáši sa odsťahovali do Ivanky a stali sa zakladateľmi ivanskej vetvy 6. línie nášho rodu. Obec Ivanka bola údajne nemecká dedina.

GEN N+3

Paulus sa asi neženil v Rači, preto priezvisko jeho manželky Evy nie je známe. Synovia Michael a Andreas nie sú evidovaní v matrike sobášených a zomrelých a je predpoklad, že odišli z Rače. V matrike zomrelých nie je zaevidovaný ani ich otec Paulus.

GEN N+4

Josephus sa oženil v roku 1812 s Máriou Krampl, jeho brat Joannes v ten istý deň s Máriinou sestrou Catharinou. Obe pochádzali z račianskeho nemeckého rodu. Hoci mali detí ako smetí, detská úmrtnosť bola veľká a nakoniec zostal v oboch rodinách len jeden mužský pokračovateľ.

GEN N+5

Pradedo Stephanus sa oženil v roku 1846 s Elisabethou Bordacs. Pravdepodobne pochádzala zo slovenskej rodiny, jej príbuzný bol richtárom Rače. Zomrela po pôrode svojej druhej dcéry. Po štyroch mesiacoch sa prastarý otec znova oženil so slobodným dievčaťom, Annou Belayovou z Vajnôr. Bola pravdepodobne Slovenka, lebo vo Vajnoroch bývali najmä Slováci.

GEN N+6

Dedo Jacobus bol tiež jediný pokračovateľ. V roku 1885 sa oženil s našou starou mamou Elisabethou z nemeckého rodu Kodner (Godner). Jeden vinohradnícky hon na dolnom konci sa nazýva Kodnare. Elisabetha bola podnikavá žena. Skupovala mlieko a mliečne výrobky od sedliakov a každodenne ich vozila na voze s jedným koňom do mesta, kde výrobky rozvážala zákazníkom. Určite vedela hovoriť nemecky a maďarsky, lebo ináč by nič nepredala. Ako to v tej dobe bolo zvykom, detí mala ako smetí. Babičku som síce poznal (zomrela asi v roku 1940), ale nikdy som sa s ňou nerozprával o niečom, čo by mi utkvelo v pamäti. Staršia sestra dedka Jakuba, Mária, sa vydala za Leonarda Beladiča a stala sa matkou Františka Beladiča – dedka mojej manželky Filky.

Dedka Jakuba som nepoznať, lebo zomrel v priebehu l. svetovej vojny v roku 1915 – 1918 na poranenie nohy. Cestou z vinohradu mu na nohu spadla putňa a lekár ju nevedel vyliečiť. V roku 1914, keď sa otec viezol nákladným vlakom na  východný front, dedko utekal dolu svojou rolou, ktorá bola pod Záhumenicami, a chudák spadol. Tak ako jeho predchodcovia sa dožil len asi 55 – 57 rokov.

Starí rodičia určite neboli chudobní. Mali niekoľko vinohradov, role, lúky, urbár i dom. No keď sa to podelilo medzi 7 súrodencov, tak toho veľa nebolo. Delenie majetku sa uskutočnilo niekedy po 1. svetovej vojne, kedy ešte môj otec slúžil vojenčinu v Chebe. Tak sa mu dostalo menej hodnotného majetku ako súrodencom, čo boli pri delení v Rači

Starí a prastarí rodičia Luknárovci bývali na dolnom konci dediny, na spodnej strane dnešnej ulice Pri vinohradoch, v dome č. 195. Pred ich domom nad potokom stála búda s hasičskou striekačkou. Ich dvor susedil s dvorom môjho starého otca z maminej strany Františka Cícha. Medzi ich dvormi nebol nikdy žiadny plot. Preto sme my deti mali veľký priestor pre hry. Detí tam bolo vždy ako smetí z takmer celého dolného konca. Luknárovský dom po 1. svetovej vojne zrekonštruoval strýc Jakub.

GEN N+7

Strýc Jakub si v roku 1920 zobral za manželku Máriu Lednárovú, z bohatého nemeckého rodu Ledner. Dožil sa 92 rokov. Do smrti bol veľmi čulý. Denne chodieval do mesta s paličkou. V 1. svetovej vojne bol ranený a bol čiastočný invalid. Bol dobrý vinohradník a vedel zabíjať prasce a robiť chutné zabíjačkové itrničky, pluncky, klobásy a presburšty.

GEN N+7

Náš otec Ján mal dve manželstvá. Jeho prvou manželkou bola 20-ročná Paula Polakovičová. Keď sa ženil, mal skoro 30 rokov. Paula po pol roku manželstva zomrela na tuberkulózu. Deti nemali. Neskorú ženbu spôsobilo 7 rokov vojenčenia (2 roky na ruskom fronte, 2 roky na talianskom fronte a 3 roky v československej armáde). Jeho druhou manželkou sa v roku 1926 stala naša mama Anna Cíchová zo susedného dvora. Bola o 11 rokov mladšia, skutočne pekná, iniciatívna a usilovná žena.

Hneď po svadbe, ktorá sa konala vo všedný deň po rannej sv. omši, išli obaja do vinohradu pomáhať rodičom. Tak to už bolo v tej dobe zvykom, že keď sa ženil vdovec, už nebolo žiadne veľké veselie. O rok sa narodila moja prvá sestra Viktória. Bolo to už v novom dome na Koľajnej ulici v Rači. V rodine zavládol veľký smútok, lebo dievčatko malo rozštep chrbtice.

• Moji rodičia Ján Luknár a Anna, rod. Cíchová

Náš otec sa narodil v roku 1894. V čase vypuknutia 1. svetovej vojny mal práve 20 rokov a bol schopný bez vady byť vojakom počas celej doby jej trvania. V rokoch 1914 a 1915 bol až do zranenia na ruskom fronte v dnešnom východnom Poľsku, v blízkosti súčasných slovenských hraníc.

Ján Luknár starší, Jánov otec, na fronte I. svet. vojny ako c. k. frajter (1916)

Po zranení a vyliečení vo vojenskej nemocnici vo Viedni bol prevelený na taliansky front v severovýchodnom Taliansku, v povodí rieky Piava. Tu prebiehali veľmi ťažké boje. Podľa rozprávania účastníkov, rieka bola sfarbená od krvi zabitých vojakov. Pred koncom vojny bol otcov regiment zasypaný v jaskyni. Všetci vojaci si mysleli, že nastal ich koniec. Po vyslobodení z jaskyne bol otec znova zranený a liečený vo Viedni. Na konci vojny ho prevelili do Senca. V rokoch 1919 až 1922 musel ďalej slúžiť v československej armáde. Najprv v Bratislave a potom v Chebe, v tých istých kasárňach ako neskôr ja.

Boje na Piave zanechali na jeho psychike následky. Dlho po skončení vojny v noci vykrikoval zo sna nemecké povely, stonal, kričal, škrípal zubami a kňučal. Tento Alarm nás vždy všetkých zobudil.

Zrejme za odmenu dostal v roku 1923 prácu v tabakovej fabrike, kde sa v druhej polovici tridsiatych rokov stal pomocníkom fabrického záhradníka. Po odchode Čechov a Moravákov do Protektorátu Bőhmen und Mähren sa stal záhradníkom. Zo zdravotných dôvodov išiel v roku 1941 do invalidného dôchodku. Keďže dôchodok bol veľmi malý, asi 2000,- Sk, nastali v našej rodine ťažké časy. V čase druhej svetovej vojny bolo všetko drahé a na začiatku slovenského štátu nebolo potravín.

Náš otec sa vedel dohovoriť po nemecky, maďarsky a vďaka vojenčine v Chebe i česky. Od detských rokov musel pracovať na roliach a vo vinohradoch. Napriek tomu mal detstvo pokojné a netrpel biedu. Bol charakterný, ohľaduplný, láskavý, až extrémne skromný človek. Nezniesol ani najmenšiu krádež a podvod. V tomto duchu vychovával aj nás deti, preto sme i my boli podobní.

Naša mama bola veľmi učenlivá, rozhodná a iniciatívna. Ako matka bola veľmi obetavá a láskavá, viedla nás k pracovitosti a poriadku. Jej vlastnosti v dobrom ovplyvnila práca v Bratislavskej cvernovej fabrike, kde mala šance byť majsterkou. Neskoršie mali na mamu vplyv i naši susedia Borkovcovci a ich babička, pani učiteľka Šilhánová.

Anna Cíchová, Jánova matka, v polovici 20. rokov a Ján Luknár starší ako c. k. kaprál (1917)

Naši rodičia sa čoskoro po sobáši usilovali o výstavbu rodinného domu v novej račištorfskej štvrti Pozotórii. Vznikla na roliach, v mieste, kde niekedy bola slovanská osada Okolí. Dom dokončili už v roku 1927. Bol maličký, pozostával z izby, kuchyne, komory, schodiska a jednej pivničnej miestnosti. V ďalších rokoch bol viackrát prestavaný. Elektrifikovaný bol až v roku 1942. Naraz bolo v dome útulnejšie a veselšie. Kúpili sme rádio Philetu a mohli sme počúvať hudbu, divadelné hry a správy, najmä z Londýna.

Našimi susedmi okrem Borkovcov boli Molčányovci, Frgalovci a Večeřovci. Pán Borkovec vyštudoval melioračnú majstrovskú školu vo Vysokom Mýte a bol stavbyvedúcim na melioráciach Váhu a výstavbe ciest. Bol to skvelý človek. Každý ho tu tituloval pán inžilír. Naši rodičia sa veľa od Borkovcov naučili a zostali priateľmi až do smrti. Pán Molčány bol úradníkom na obecnom úrade v Rači, pán Frgala vlakový sprievodca na medzinárodných rýchlikoch do Maďarska a Juhoslávie. Pán Večeřa bol úradníkom. Večeřovci boli veľmi slušní, bezkonfliktní ľudia. Mali syna Miroslava, ktorý mi daroval bábkové divadlo, keď odchádzali do Čiech. V našej štvrti bývali väčšinou Česi, Moraváci a Nemci. Bola to pestrá medzinárodná spoločnosť. Bolo tu veselo, spôsob života tu bol úplne iný ako v starej Rači.

Po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 a odchode Čechov a Moravákov do Protektorátu bol koniec demokracie a veselosti. Na druhej strane, uvoľnilo sa veľa miest pre vzdelaných Slovákov a na stredných a vysokých školách pre slovenské deti. Vznikla Slovenská vysoká škola technická a nastal boom vzdelanosti slovenského národa. Prvé dva-tri roky slovenského štátu boli veľmi ťažké, ale postupne sa situácia zlepšovala. Zásobovanie bolo na Slovensku podstatne lepšie ako v Potektoráte, hoci bola vojna.

V roku 1940 bola veľmi tuhá zima. Minulo sa nám všetko palivo a vtedy otec zavelil, že sa musíme samozásobiť drevom z lesa. Nosili sme noše dreva sponad vinohradov Komandel a Ligisland. Cez prázdniny som chodil na drevo s mamou, ale v zime sme sa už netriasli od chladu. Skoro ráno sme s mamou vyrazili a asi za tri hodiny sme sa vrátili. Ťažko som to znášal, a to som mal nošku menšiu ako mama. V zime nám rodičia dávali na noc do postele ohriate tehly, lebo v izbách sa väčšinou nekúrilo.

Ján Luknár s otcom Jánom, mamou Annou, bratom Bohušom a sestrou Zdenkou na dvore rodného domu

Anna a Ján Luknárovci

Napriek chudobe, vládol v našej rodine krásny harmonický rodinný život, na ktorý s bratom Bohušom a sestrou Zdenkou radi spomíname.

Ján Luknár

*13.6.1929 – †31.8.2018

krátené 9.4.2019