Vladimír Palko: Potrat musí byť nelegálny. Ľudský život chránený.

Myšlienky Vladimíra Palka z rozhovoru s Karolom Sudorom v knihe 

ŠIEL SOM AŽ NA HRANU (kapitola Interrupcie).

 

(1) NA POTRATY CHODIA AJ KATOLÍCKE ŽENY

Bohužiaľ, neplatí, že sa katolícke ženy potratom vyhýbajú. Chvalabohu, chodia zriedkavejšie, ako je priemer. Ale chodia. Naopak, niektoré liberálne ženy by na interrupciu nikdy nešli, lebo vo svedomí cítia, že je to problém. Potrat má byť nelegálny, pretože v tele matky ide o ľudskú bytosť. A zákony musia chrániť životy všetkých ľudských bytostí. Nech sú deťmi veriacich či neveriacich rodičov. Zástancovia práva na interrupciu zabúdajú, že i medzi neveriacimi sú pro-life ľudia.

DvC: (ε) INFANTICÍDA. Začína kultúra valcovať biologickú podstatu človeka?

α β γ δ ε

Piata časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.

 

• Podporuje infanticída fitness druhu homo sapiens? Aký vplyv na rozsah a formy infanticídy má v západnej civilizácii kultúra? Neodkazuje počet abortov (odhad: na Slovensku okolo 6.000, na svete desiatky miliónov ročne) na rozpor medzi biologickými a kultúrnymi motiváciami? Ako mémológia vysvetľuje vývoj od zákazu k liberalizácii a legalizácii infanticídy za posledných sto rokov korunovaný priznaním práva matke usmrtiť vlastné dieťa do 12 a viac týždňov prenatálneho veku? Pritom úhrnná plodnosť na Slovensku klesla na hodnotu 1.4 – na udržanie populácie má byť nad hodnotou 2.1. Teda vymierame. Neznamená tento trend, že kultúra prebrala velenie a začína valcovať biologickú podstatu človeka?

Juraj Frajberg: UPT. Kto chce sprísniť zákon a šikanovať ženy?

Počet UPT každým rokom klesá. Je to súvislý trend. Je cieľom predkladateľov naplniť väznice a šikanovať ženy?

 

V periodických cykloch sa v našej spoločnosti objavuje téma sprísnenie UPT. 

Vždy sa zamyslím, o čo skutočne ide.

 

Aby som sa mohol zamýšľať, pozriem si pár údajov ľahko overiteľných a zistiteľných. Tak údaj v roku 1997 bolo UPT 14,6 na 1000 žien a v roku 2018 pod 5 [NCZI: POTRATY V SR 2018]. To znamená, že... JE TO MENEJ. A pre presnosť, tento údaj každým rokom klesal. To znamená, že je to stabilný súvislý trend. Tak sa zamýšľam, čo chcú predkladatelia dosiahnuť? Menej UPT? Ale veď každým rokom je počet nižší. Takže to asi nebude ten dôvod.

 

Ďalší overiteľný údaj. Írsko malo do roku 2018 úplný zákaz UPT. Ale vo VB denne UPT podstúpilo 12 občianok Írska (z Poľska ročne vycestuje 20.000 žien kvôli UPT). To asi nebude voľba írskych (poľských) žien ten úplný zákaz. [ASPEKT: Kam môžu viesť snahy o obmedzenie reprodukčných práv žien?]

 

Žeby chceli predkladatelia zvýšiť obrat zahraničných nemocníc? Ani to asi nebude ten dôvod. V Salvadore ešte pritvrdili. Ak sa narodí mŕtve dieťa, poprípade nastane spontánny potrat, tak žena je stíhaná za vraždu.

 

Je cieľom predkladateľov naplniť väznice a šikanovať ženy?

Len dúfam, že nie.

 

Ešte jedna štatistika zo Slovenska. 100% žien ateistiek uviedlo, že súčasný zákon je dostatočný, eventuálne že je zbytočne prísny. To isté si myslí 43% žien katolíckeho vierovyznania. [Wikipédia: Interrupcia]

 

Kto potom chce vlastne sprísniť zákon?

Veď keď je to proti niekoho presvedčeniu, nech to nerobí!!!!!!!!

 

Časť predkladateľov tohto zákona popiera holokaust.

Takýchto ľudí sa neopýtam ani koľko je hodín, nieto ešte, čo si myslia o ochrane ľudského života.

 

Keď si teda zhrniem fakty, porozmýšľam a vychádza mi, že vôbec ale že VÔBEC nejde o UPT.

Ide len o prekrytie skutočných problémov. Akých to neviem.

To ukáže čas.

 

P. S.

Čítal som niekde zaujímavú otázku. Predstavte si, že sa nachádzate v klinike na umelé oplodnenie a vypukne tam požiar. Na jednej strane je 100 embryí a na druhej strane je malé dieťa. Zachrániť môžeš buď alebo.

 

Ja mám teda jasno, koho by som zachraňoval.

 

P. P. S.

Podľa mňa cesta ako ešte znížiť počet UPT, je zvýšiť príspevky na materskú, rodičovský príspevok, na úroveň priemeru platu matky za posledný rok, počas celej doby rodičovskej dovolenky.

 

Juraj Frajberg

facebook

 

Alžbeta Babkovičová - Mráková: SVEDOMIE NAMIESTO PARAGRAFU

Kto z vás je bez viny, nech ma súdi,

že na celé ústa poviem, kto je vrahom.

Nepotrebujem na to pekne spracovanú

detektívku Agathy Christie,

stačí mi vidieť po kožu(ch).

 

Vrahovia chodia po svete usmievaví

a veľmi milí.

Kupujú si nový mejkap na zakrytie vrások,

alebo popíjajú z fľaše,

alebo si umývajú ruky po práci

a nikto si ich v meste ani nevšimne.

 

Prepáčte, slečna či pani, vy ste vrahyňa.

Treslo to ako zaucho.

A potom bolo dlhé mlčanie.

A potom bolo tisíc zdôvodnení

o „nutnosti“ toho zákroku.

Ach, prečo to nikto nechce pochopiť...

 

Vážený pane, pravda, tých pár stoviek vás nezabije,

ale zaručene zabije to neviniatko v tele.

Ale vás takáto strata nebolí.

Na trochu krvi nie ste zvedavý.

Hlavne, že ste ju z toho dostali.

A OTEC kričia iba živí, mŕtvi tie slová prespali.

 

Pán vrah s titulom MUDr. pred menom,

konkurencia na vás číha v mäsiarstve,

ibaže bez úplatkov (?) a v dlhých radoch piatkových,

to viete, ide nedeľa...

 

Tak všetci spoločne budujeme krajší zajtrajšok

pre všetkých. Sme si roveň. A vôbec. My máme všetko,

chceme žiť.

Čo nás po tamtých. Nikdy neboli.

Neprešli ani do slovies...

Svedomie kdesi v pivnici vedomia začína ťukať

a ťukať a ťukať

S.O.S.

 

Alžbeta Babkovičová – Mráková

27.11.1973

 

Miro Ščibrany: SÚKROMIE MATKY. Pre dieťa smerovník do nenávratna.

ŽIVOT

Žena, čo vidí celú mincu: ad „ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?“

Poznámky k včera uverejnenému článku Veroniky Moravčíkovej ABORT. Na ktorú stranu....

 

Na úvod interpretácia textu:

(1) „Zdá sa to celé kruté? Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?“

Autorka predpokladá, že príklady prisúdenia ľudských práv dieťaťu vo vyššom veku v prírodných národoch (až po narodení) vzbudí v čitateľovi pocit zhrozenia. Na druhú otázku sa podsúva odpoveď „nie sme lepší a nemáme právo súdiť iných“, veď u nás je hranica interrupcie na 12-tom týždni tehotenstva, celých 12 týždňov od počatia nepovažujeme plod za človeka.

(2) „Tak čo dnes? Kto má pravdu?“

Táto otázka podsúva predpoklad, že existuje iba jedna možnosť – jedna správna voľba a že dva odlišné názory sú v akomsi boji, z ktorého vyjde iba jeden víťaz. Autorka odsudzuje spoločnosť („tvári sa“, „nepresné frázičky“), ktorá sa prikláňa k pro-choice a používa zjemňujúcu rétoriku namiesto presných pojmov, nakoniec ironizuje názov UPT. Čiže jediná prekážka = nepresná rétorika.

(3) „Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?“

Autorka od spoločnosti očakáva, že pomenuje veci – usmrtenie potomka – jasne a presne, pretože vágne označenie zabitia považuje za rozhodujúcu prekážku v rozhodovaní sa žien.

Autorku najviac znepokojuje fakt, že spoločnosť odmieta ženu informovať o rizikách potratu a o tom, že v skutočnosti zabíja svojho potomka (človeka a nie „niečo“). Právo na informácie porovnáva s príbalovými letákmi na liekoch.

(4) Dôkaz o dôsledkoch neinformovanosti

Autorka uvádza sprostredkovanú skúsenosť kamarátky, vyslovenie obdivu z jej názorovej premeny.

(5) Kritika súkromných potratových kliník

Zisk pod falošným prejavom empatie

(6) Rozpor v úlohe spoločnosti

Ochrana ženy (zabitie potomka) verzus vyspelosť a humánnosť spoločnosti.

(7) Potrat

Výhra spoločnosti nad krutou prírodou + kontrola zvieraťa v nás.

 

Poznámky k vyššie uvedeným okruhom:

ad (1) Čím je spoločnosť vyspelejšia, má viac možností (prevencia, antikoncepcia), ako predchádzať nežiadúcim tehotenstvám. Preto sa tá hranica prisúdenia ľudských práv posúva smerom k počatiu človeka. Sme na hranici 12 týždňov tehotenstva. To je fakt. Je možné tú hranicu posunúť? Určite áno. Je tá hranica krutá alebo nie? To je už hodnotiaci súd, postoj k faktu, ktorý vychádza z nejakého hodnotového rámca. Zo zorného uhla pohľadu nejakého domorodca nejde o krutosť, ak usmrtí „to“, ktoré ešte nie je človekom. Ak niekto zo svojho postoja s tou hranicou nesúhlasí, nepodstúpi potrat, aj keby to boli rok alebo tri roky.

ad (2) Nemyslím si, že presná rétorika bude viesť k zníženiu počtu potratov. Stálo by to za vyskúšanie. „Čo značí meno? To, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo.“ Alebo naopak – nech UPT nazveme hocijako inak, každý vie, čo to znamená – ukončenie života (budúceho, ale nenarodeného) človeka a vedia to aj tí, ktorí používajú tú zjemňujúcu rétoriku. Ak by stačilo na zníženie počtu potratov zmena názvu, bolo by to príliš ľahké.

ad (3) Sokrates si myslel, že keď človek spozná dobro, bude ho aj konať. Podľa Aristotela sa mýlil. Ak spoznáme zlo v jeho jasne formulovanej podobe, neznamená to ešte, že ho nebudeme konať. Ak má žena jasný a pre ňu relevantný dôvod, neupustí od neho. Ak ho žena nemá, niekedy stačí rôzny druh podnetu na to, aby sa pre potrat nerozhodla. Napr. deti sa hrajúce na ihrisku, výklad s detským oblečením. Takže jasná a zreteľná formulácia nemusí byť dôvodom, aby žena zmenila svoj názor.

ad (4) Lekári majú povinnosť ženu informovať o dôsledkoch potratu zo zákona. Údajne existujú vedecké štúdie, ktoré dokazujú, že interrupcie nespôsobujú žiadne zvýšenie rizika psychických problémov u žien, resp. že sa prejavujú psychické problémy, ktoré mali ženy pred potratom. Asi by sme našli aj štúdie, ktoré tvrdia opak. Netuším, či sú aj štúdie, ktoré mapujú ženy s nechceným tehotenstvom, určite áno a je asi náročné posúdiť, čo je horšie – potrat alebo nechcené tehotenstvo. Ale v týchto dimenziách autorka neuvažuje. Myslím, že ženy, ktoré podstúpili potrat, majú čo robiť, aby sa s tým vyrovnali. Je však neférové ich vnímať automaticky ako traumatizované bytosti, ktorým sa upiera triezvy úsudok na túto tému.

ad (5) Súkromné potratové kliniky – sú aj štátne? Prekáža autorke fakt, že sú súkromné alebo fakt, že vo dverách ženy nevítajú s tým, že idú zavraždiť svojho potomka? Tá empatia nemusí byť falošná. Súcit a empatia je na mieste, ak sa žena po zvážení rizík, s pocitom hanby a zatratenia zo strany rodiny, partnera a spoločnosti rozhodne podstúpiť potrat. Prostredie takých kliník je pre tie ženy nepodstatné, ženy sa v nich necítia lepšie preto, že sa na nich personál usmieva a na stenách je pekná farba.

ad (6) Vyspelosť spoločnosti sa prejaví v tom, že sa hľadá spoločné riešenie na sporné otázky bez ponižovania, urážok, irónie a bezcitnosti, s rešpektom k diskutujúcemu. Aj keby sa strany nezhodli, dôležité je zachovanie úcty a snahy vrátiť sa k problému neskôr. Pri najvážnejších problémoch by sa ako víťazi mali cítiť obe strany, ktoré možno z niektorých nárokov museli ustúpiť, ale aj tak niečo získali.

ad (7) Človek nie je nad prírodou, je jej súčasťou a to aj so svojimi myšlienkami. Prekáža mi, že sa vôbec nehovorí vo vzťahu k potratom o mužoch, ktorí sú spoluzodpovední za počatie dieťaťa.

 

 

Žena, ktorá chce vidieť

obe strany mince

 

Reakcia na článok:

 

Veronika Moravčíková: ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?

Veronika Moravčíková: ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?

Pohľad mladej matky štyroch detí.

 

Ako 34-ročná žena, ktorá celý svoj život prežila v dobe hojnosti a pokoja, som dlho žila v ilúzii, že toto je tá realita žitia a takto by mal fungovať ten jediný správny svet. Nad relativitou vlastných práv som sa nikdy nezamýšľala a brala ich ako svoju nadprirodzene danú súčasť. Bolo to niečo ako vyšší princíp, na ktorom funguje náš svet.

 

Myslela som si, že každá situácia, každá spoločenská dilema má správne a nesprávne riešenie a je mojou úlohou postaviť sa na stranu tých dobrých a bojovať proti zlu.

 

V téme potratov som na scéne vnímala 2 tábory, z ktorých každý vyzýva k dodržiavaniu ľudských práv. Na strane jednej volajúci po právach žien na slobodné nakladanie so svojím telom, na strane druhej volajúci po právach nenarodeného dieťaťa. Oba tábory veriace tomu, že práve ich predstava o správnosti prístupu je tá pravá a zodpovedajúca tým univerzálnym „vyšším“ princípom fungovania sveta. Obaja veria, že práve oni bojujú na strane dobra proti hrozbe, ktorá na nás striehne.

 

Na ktorú stranu sa postaviť?

Kde je pravda?

 

S pribúdajúcimi rokmi som pochopila, že svet nie je rozprávka, v ktorej bojuje rytier proti sedemhlavému drakovi a veci nie sú také jednoznačné.

 

A tak som zo zvedavosti nazrela na to, aké pohľady v ktorých kútoch sveta a v ktorých obdobiach na hodnotu ľudského života majú či mali jednotlivé spoločnosti.

 

Dozvedela som sa, že u rôznych prírodných národov narodenie dieťaťa nie je tým kľúčovým momentom, počas ktorého mu spoločnosť priznáva ľudské práva. Dieťa musí najprv preukázať svoju životaschopnosť, až potom je hodné práv.

 

Napríklad u Indiánov z Mohavskej púšte je to moment, kedy sa dieťa prisaje na prsník.

V Ghane sa dieťa stáva plnohodnotným členom spoločnosti až po 7 dňoch od narodenia.

Tsimanovia počas prvého roku života na dieťa ani neprehovárajú, aby si k nemu nevytvorili citovú väzbu.

Deti Ayatalov do 3 rokov nemajú ani meno.

 

Zdá sa to celé kruté? Ako nad tým rozmýšľam, prichádzam k záveru, že rovnako, ako sme my v našej spoločnosti určili tú hranicu, ktorá určuje moment prisúdenia práv ľudskej bytosti, tak si ju určili i oni. Podľa filozofie a potrieb ich spoločnosti a kultúry. Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?

 

V historických obdobiach to tiež bolo rôzne.

 

V Sparte, napríklad, za vykonanie potratu ženu narazili na kôl a následne nemohla byť pochovaná.
Veď potratené dieťa mohol byť chlapec, budúci vojak, a žena tak svojím skutkom oslabila spoločnosť.

Platón do pohľadu na potraty pridal rozmer duše. Podľa neho k oduševneniu dochádza v okamihu pôrodu.

Aristoteles veril, že k oduševneniu dochádza u mužského plodu v 40. deň a u ženského v 90. deň od počatia.

V rannom kresťanstve sa považoval potrat za rovný vražde až v dobe, kedy plod nadobudol ľudské črty, a to bolo okolo 40. dňa od počatia. Ešte v 13. storočí Tomáš Akvinský presadzoval aristotelovskú predstavu oduševnenia plodu.

Veľmi zásadne sa k odsúdeniu potratov postavil až Sixtus V.. V roku 1588 pod hrozbou exkomunikácie zakázal potraty aj používanie antikoncepcie.

 

Tak čo dnes? Kto má pravdu?

 

Zrejme zvíťazí prístup, ktorý sa v tej ktorej dobe najviac trafí do momentálnej nálady spoločnosti. Tomuto faktu oba tábory prispôsobili zbrane aj taktiku.

 

Bojovníkom pro-choice v spoločnosti, ktorá sa tvári, že funguje na princípoch humanizmu, potláčania násilia a na ochrane najslabších, neostáva iné, ako prispôsobiť rétoriku tejto nálade. Zjemňujúce pojmy a výroky, ktoré vytvárajú dojem, že zas tak o veľa nejde, zvyšujú úspech v tomto boji. Právo rozhodovať o vlastnom tele, či hovoriť o prerušení tehotenstva (akoby v ňom bolo možné pokračovať). Ešte som nepočula niekoho na rovinu bojovať za právo usmrtiť potomka v štádiu vnútromaternicového vývoja. Celé sa to takticky zahŕňa pod vágne, podstatu obchádzajúce, nepresné frázičky.

 

Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?

 

Pre mňa zásadná otázka. Ak skupina pro-choice aktivistov tvrdí, že žena má právo voľby, prečo jasne nepomenuje, čo je skutočným predmetom jednotlivých možností? Naopak zahmlieva a tých, ktorí sa vyjadria jasne, obviňuje z citového vydierania dotknutých žien. Ale veď predsa, ak si má človek vybrať medzi dvoma možnosťami, mal by vedieť, medzi čím sa ide rozhodnúť. Preto je z môjho pohľadu dôležitou úlohou spoločnosti, nazývať veci jasne a fakticky. V opačnom prípade ide o zavádzanie a ponechávanie rozhodujúcej sa osoby v mylnej predstave, že skutok vo svojej podstate nie je tým, čím je.

 

Najviac ma zaráža, ak je sabotovaná snaha o presadenie povinnosti informovať ženu, ktorá žiada o potrat, o obsahu skutku a jeho možných dôsledkoch. Zaráža ma, ak niekto tvrdí, že ide o zbytočnú traumatizáciu ženy, ktorá je už i tak v ťažkej životnej situácii. „Zbytočnú traumatizáciu“? „Zbytočnú“? To si naozaj spoločnosť neuvedomuje závažnosť daného skutku a nepovažuje za dôležité, aby pred jeho vykonaním žena jasne vedela, že tu nejde o fazuľky, ale o jej biologického potomka a o jej zdravie? Ani za toto nám to „niečo“ nestojí?

 

A čo keby sme pre istotu teda zrušili všetky príbalové letáky ku liekom, aby sme náhodou chorých netraumatizovali prípadnými možnými nežiadúcimi účinkami? Zvlášť, keď sú tí pacienti už i tak v ťažkej životnej situácii.

 

Zvláštna logika, či?

 

Jasné pomenovanie podstaty skutku chráni i samotné ženy. Niektoré z nich totiž v domnení, že len „rozhodujú o vlastnom tele“, bez hlbšieho pochopenia dôsledkov podstúpia potrat, no po vykonaní zákroku nastane krutá realita a kolotoč pocitov obrovského smútku a depresií. Telo je v šoku, psychika je v kýbli. Jedna mne blízka žena niečo podobné prekonala, nasledovali roky trápenia a dnes na základe vlastných bolestných skúseností stojí v prvom rade v pochode za život.

 

Som presvedčená, že súkromné potratové kliniky, ktoré ponúkajú rýchle diskrétne vykonanie zákroku, bez zbytočných otázok a rečí v príjemnej atmosfére, sú vo vysokej miere zodpovedné za nejednu traumu, s ktorou sa žena po potrate musí neraz roky bolestne vyrovnávať. Nie tí, ktorí pravdivo pomenúvajú skutok a tak ženy zodpovedne informujú, ale práve tí, ktorí sa pod rúškom empatie a pochopenia tešia z plniacej sa peňaženky z vykonaných potratov.

 

Naozaj spoločnosti ide ochranu ženy?

 

Či sa len chceme držať v sladkej ilúzii a chlácholiť si svedomie, že tak o veľa zas nejde? Nekaziť si predstavu o tom, akí sme dnes vyspelí, dobrí a humánni a ako ochraňujeme všetkých slabých a bezbranných? Ako sme vyhrali nad krutými zákonmi prírody a to zviera v nás máme absolútne pod kontrolou?

 

Naša spoločnosť je stále v dynamike, mení sa, reaguje....

Kam sa vyberie tentokrát?

 

Veronika Moravčíková

máj 2020

 

 

Radoslav Procházka: O MYŠIACH A ĽUĎOCH

Píše sa rok 2008. Slovensko vstrebáva rozhodnutie Ústavného súdu SR z decembra 2007, že usmrtenie potomka do 12. týždňa prenatálneho veku [pv] jeho matkou je v súlade s Ústavou SR. Radoslav Procházka uverejňuje brilantnú obhajobu bezmocných a nemých ne-osôb.

 

V kauze INTERRUPCIE [PL.US.12/01-297] som pred siedmimi rokmi vo funkcii poradcu ÚS napísal striktne vecné stanovisko k podaniu skupiny poslancov. Neskôr sa stalo súčasťou vedľajšieho stanoviska jedného z disentujúcich sudcov. Tu ponúkam kratší, skôr obrazný než vecný, viac „laický“ než právno-technický, a predovšetkým veľmi KONFRONTAČNÝ DISENT.

DvC: (δ) INFANTICÍDA. Aké boli a sú motivácie pre aborty?

α β γ δ

Štvrtá časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.

 

• Aborty a infanticída sprevádzajú ľudskú spoločnosť oddávna. V priebehu času sa s nimi rôzne spoločenstvá vyrovnávali rôzne. Postoje a názory na ich spoločenskú prijateľnosť a spôsob a rozsah vykonávania sa menili.

Miro Ščibrany: POČATIE. No poď! I boli dvojakí...

... o vandrovke vajíčka a semienka. Od stretnutia v tele matky.

Až po koniec života.

 

Mechúrik Koščúrik sirota
neužil dobrého života.

 

Že mu v ňom bývalo všakovak,
vybral sa do sveta vandrovať.

DvC: (γ) ČLOVEK. Odkedy je potomok v maternici človekom.

α β γ

Tretia časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.

• Pre stanovenie prijateľného rámca pre výkon abortu je od čias Aristotela podstatná odpoveď na otázku „odkedy je potomok v maternici človekom“. Názor na uspokojivé riešenie tejto otázke rozdeľuje od druhej polovice XIX. storočia západnú civilizáciu na prívržencov PRO-LIFE a PRO-CHOICE. Nič sa na tomto stave nezmenilo ani v XX. a XXI. storočí.

DvC: (β) POČATIE. Reprodukčné stratégie mužov a žien.

α β

Druhá časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.

 

• Účel rozmnožovania si opísal v prvej časti. Teraz prosím pojednaj o reprodukčných stratégiách opičích samcov a samíc. O ich spoločných aj odlišných rysoch.

 

Sme organizmy, ktoré sa množia pohlavne. To nám oproti nepohlavne sa množiacim organizmom prináša vyššiu druhovú stabilitu, pretože na vznik nového potomka treba dve vo vysokej miere podobné DNA.

Alžbeta Babkovičová - Mráková: PO ŠPIRÁLE

Z deda na otca, z otca na syna sa dedí gén.

Tá miniatúra, ten ľudský čip našich chýb,

podoby, vlastností, gest i nadania.

Gén geniality ľudstva i genocídy, zverstva.

V genéze zrodu miliardy buniek prapôvodného rodu,

večného prieniku nesmrteľného do smrteľného

a cesta po špirále ťažká.

 

Ad Adam, eventuálne Eva.

 

Tam je počiatok toku, prameň premeny.

Oni prví žili a im prvým tiekla zo žíl krv.

Ako inak?

Boli tam, kde nič nebolelo,

ale od istého okamihu ich, a po dnešok i nás,

bolí. Kde sme, kam ideme a kde sme boli?

Vyhnaní zo spoločenstva v Duchu

do spoločnej samoty jediného druhu.

Napoly celí.

Rub a líce jednej mince.

Rozmenené, minuté v nastraženej minúte.

Lesk lesti.

A odvtedy nahí v neresti, v bolesti

vznikáme i zanikáme.

Od záhrady života po plot plodu smrti.

 

Nikto neprišiel na zem pod nebesia inak.

Ani Boží Syn.

Gén lásky a gén bolesti skrížil v kríži.

Jeho krv stiekla do kalicha.

Na krížnych cestách smerovka INRI.

On všetko povedal, čo vedel,

no mnohí uverili vede.

Jemu nie.

 

Analýza vedomia a bytia. Alfa i omega.

Pár nepár, Adam a Eva. X a Y.

Na veky vekov človek. Koruna tvorstva.

Nad ňou Duch. Motýľ premeny. To nik nezmení.

Od toho dňa, keď objavil DNA,

rozkrútil jej špirálu a nemožné je možné.

Sem tie semená bez mena!

Takto sa teda množme!

 

Nebo, daj sa nám spoznať!

Nebodaj sme ťa stratili, vyhnanci z raja?!

Rodokmeň života, strom poznania dobra a zla

s korunou v nebesiach, s koreňom v zemi.

Sme svoji, jadrní, kým máme pôvodné jadrá.

Nie náhrady splodené za plotom záhrady.

Je to len bolestná túžba vrátiť sa za jej vráta.

 

O čom to bude potom?

Budeme identickí, budeme večne žiť

a v špirále znovuzrodenia znovu oklameme Boha?

 

Ten, kto bude hlavu musieť skloniť,

budeme jedine my, nie ony,

príšery z ríše mŕtvych – klony,

znetvorené deti, oživené ľudské pokémony

 

 

Alžbeta Babkovičová - Mráková

Kultúra 3/2003, s. 13

Alžbeta Babkovičová - Mráková: SUMARIZÁCIA

SUMARIZÁCIA

 

Mám päťdesiat. 

O pätnásť rokov budem mať 

šesťdesiatpäť.

Na školskom počítadielku 

zratúvam svoje veci.

 

Som lekár.

Celý svoj život som zabíjal deti.

Presne a odborne.

Mám na to vysokú školu.

 

Sused z vedľajšieho bloku

za ten čas napiekol tony chleba.

Predavačka z mliekarne odpredala

hektolitre bieleho mlieka

a učiteľka odchovala tisícky

otcov i synov a dcér.

 

Ja som zabíjal deti.

Dievčatkám, ktoré ešte nevyzreli na lásku,

i ženám, čo šetrili na auto

a nemohli si dovoliť ten prepych...

 

 

Piesok hodín sa vo mne dosypáva.

Žil som zo smrti nenarodených.

Zostala vo mne diera.

Čosi ako keď vypadne zúbok.

Čosi ako keď skalpel zareže hlbšie.

Mám prázdne ruky na odchode.

 

Za dvadsaťpäť rokov som sa úplne zautomatizoval.

Možno desať, možno dvadsaťtisíc

bezmocných životov

zhaslo skôr, než vyšli zo ženy.

 

Teraz si umývam ruky.

Dôkladne...

ako po dobre vykonanej práci.

 

Alžbeta Babkovičová - Mráková

18.11.1972